Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203432
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116203432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr.DanielyBabinovejaJUDr.DianyVlčkovejvprávnejvecižalobkyneO.A.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
H. S. X,. XXX XX A., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov
163/66, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35
792 752, Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47
233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C/56/2016 - 46 zo dňa 11.10.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 880,75 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 08.04.2016
do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Určil, že zmluvné podmienky
v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, uvedená v článku 8, bod

8.1. a bod 8.4 sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí.Vodôvodneníuviedol,
že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok a uloženia
povinnosti žalovanému vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 880,75 EUR spolu 5,05 % ročným
úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, ako
aj náhrady trov konania. Súd zhrnul písomné vyjadrenia sporových strán, citoval ust. § 37 ods. 1, §

39, § 43a ods. 1, 2, § 43c ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a, k, o, r), ods. 5, § 54
ods. 1, 2, 3, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 489 Občianskeho zákonníka, § 298 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku a uviedol, že z listiny označenej ako: „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/
zmluva o revolvingovom úvere“, jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v rámci návrhu na uzavretie zmluvy
uviedla parametre, ktoré má mať predmetná zmluva. Návrh žalobkyne nekorešpondoval s návrhom,
ktorý prijal žalovaný. Podstatnou okolnosťou je, že v návrhu zmluvy je RPMN za úver 70,01 % a RPMN
pri poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 % a v akceptácii návrhu je to však už 69,72 % (dokonca

menej ako ročná úroková sadzba - 70,01 %) resp. 60,49 %. Prijatie návrhu žalovaným je potrebné
hodnotiť ako nový návrh, ktorý už následne žalobkyňa neakceptovala, preto v danom prípade nemohla
byť uvedená úverová zmluva platne uzavretá, teda je neplatná. V takomto prípade je každý z účastníkov
zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal. Žalobkyni bola reálne poskytnutá suma1.284,25 eur, doposiaľ uhradila žalovanému sumu 2.322,75 eur. Po vrátení preplatku žalovaným vo
výške 157,74 eur, rozdiel v plneniach predstavuje sumu 880,75 eur, ktorú súd priznal žalobkyni ako
dôvodnú z titulu vydania bezdôvodného obohatenia spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania

odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému. Súd vyhovel žalobe aj v časti o určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko poplatok za odklad splátok, vo výške 14,38 % z celkovej
výšky poskytnutého úveru, spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spornej dohody
v neprospech spotrebiteľa a v podstate z nej profituje výlučne dodávateľ. Je úplne nelogické, aby mal
nejaký spotrebiteľ, aj po náležitom vysvetlení tohto „inštitútu“, súhlasiť s tým, že dopredu zaplatí tri

splátky úveru za to, že do budúcna bude môcť, po splnení určitých podmienok, požiadať o odklad
maximálne 3 splátok úveru (v podstate posun splatnosti o 3 mesiace), bez toho, aby mu bolo poskytnuté
nejaké protiplnenie, resp. aby už v čase, keď uzatvára zmluvu si bol istý, že v budúcnosti bude žiadať
odklad splátok, čo by nekorešpondovalo ani s povinnosťou žalovaného ako dodávateľa skúmať bonitu
spotrebiteľa. Súd v časti príslušenstva istiny tvoriacej bezdôvodné obohatenie žalobu čiastočne zamietol
s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa navrhla priznať úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po

doručení žaloby žalovanému, pričom žalovanému bola žaloba doručená dňa 07.04.2016. K prvému dňu
omeškania predstavovala úroková sadzba výšku 5,00 %, nie 5,05 % tak ako to navrhla žalobkyňa, ktorá
vychádzala zo sadzby platnej v čase vypracovania žaloby. Táto skutočnosť nemala vplyv na rozhodnutie
o trovách konania, preto súd úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
t.j. v rozsahu 100 %.

II. Obsah odvolania žalovaného

2. V zákonom stanovenej lehote rozsudku odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd dospel k nesprávnemu

záveru o neplatnosti zmluvy z dôvodu nedohodnutia RPMN, neplatnosti úrokov a neuvedenia náležitostí
zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. RPMN ako údaj sa nikdy nenavrhuje a ani nedohoduje. Ak súd
prvej inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý nebol, potom by v prvom rade mal
zdôvodniť že tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku chýba úplne. Z napádaného
rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobkyňa vlastne navrhla

údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v
nej len údaj o predpokladanej RPMN. Ak teda súd prvej inštancie dospel k tomu, že k neuzavretiu zmluvy
došlo z dôvodu rozdielnych údajov RPMN, potom ide o nesprávny a nezákonný záver. Údaj RPMN bol
uvedený do zmluvy v čase jej uzavretia, tak ako to vyžaduje zákonná úprava. Táto skutočnosť teda nie
je zákonným dôvodom preto, aby súd mohol žalobe vyhovieť. Správnym nie je ani záver súdu o tom, že

zmluva by bola neplatnou z dôvodu výšky úrokov. Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX je
úverovou zmluvou, ktorá sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom
na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č. 129/2010
Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Základná regulácia úrokov
vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje reguláciu záväzku platiť

úroky, úpravu situácie, ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v zmluve a úpravu situáciu, ak
si strany dohodli v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe alebo podľa zákona. Vyslovenie
neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku
nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len
úroky požadované bankami. Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov

občianskeho práva. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými
mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie
pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej
strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o
tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú. V prípade náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) súd

uviedol, že v zmluve mala byt' splátka špecifikovaná na istinu, úrok a iné poplatky žalovaný poukázal
na výklad podaný Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15. Záver, podľa ktorého uvádzanie „výšky, počtu
a termínov splatnosti splátok neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť úrok a časť iné poplatky
prevzala napríklad aj Národná banka Slovenska. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať
rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti

či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda
nemala žiadny význam. Správny nie je ani záver súdu o neuvedení predpokladov použitých na výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd zároveň žiadnym spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu
súd určil za neprijateľnú podmienku uvedenú v článku 8., ods. 8.4, keďže v tomto ustanovení sa ničo poplatku neuvádza, rovnako žiadnym spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu určil za neprijateľnú
podmienku celé znenie odseku 8.1., keďže súdom uvádzané dôvody sa vzťahujú k výške poplatku, nie
však k celému zneniu tohto ustanovenia. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje označenie žiadneho

vykonaného dôkazu, na základe ktorého súd dospel k záveru, že spotrebiteľ službu nechce a ani ju
nepotrebuje, ani zmienku o tom, že by súd postupoval v zmysle § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka,
najmä sa nezaoberá ani obsahom celého článku 8. Z rozsudku nie je zrejmé, ako a či vôbec súd
vyhodnotil znenie článku 8., ods. 8.6 o tom, že uzavretie dohody je dobrovoľné a teda jej neuzavretie
nemá vplyv na vznik úverovej zmluvy. Samotná dohoda je samostatne podpisovaná (žalobkyňa ani

netvrdila, že by nevedela, že ju podpisuje), je graficky oddelená od zvyšného obsahu zmluvy. Je
samostatne označená a má samostatnú podpisovú doložku. Závery súdu o neprijateľnosti sú predčasné,
nemajú oporu v riadne vyhodnotenom dokazovaní a skutkové závery súdu a ich posúdenie po právnej
stránke sú nesprávne. Okamih alebo samotná skutočnosť využitia / nevyužitia služby závisí len od
prejavu vôle spotrebiteľa na základe už uzavretej dohody o poskytnutí služby. Až do uplynutia / zániku
samotnejzmluvyorevolvingovomúveretedamôžespotrebiteľslužbuvyužiť,čižeaždodanéhookamihu

sa o neprijateľnosť nedá hovoriť. Žalovaný napadol aj výrok o povinnosti žalovaného platiť žalobkyni
úrok z omeškania, nakoľko dňom doručenia žaloby sa žalovaný nemohol na základe žiadnej skutočnosti
dostať do omeškania. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu zamietnuť,
alebo vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 72,35 Eur vrátane DPH.

3. Žalobkyňa sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

III. Hodnotenie odvolacieho súdu

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

Podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

6. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sporové strany uzavreli dňa 30.10.213 zmluvu o revolvingovom

úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver formou revolvingu s úverovým
limitom vo výške 1.500,- eur s ročnou úrokovou sadzbou 70,01% a ročnou percentuálnou mierou
nákladov 69,72%. Celková čiastka, ktorú musela žalobkyňa zaplatiť činila 3.375,54 eur, a to v 42
mesačných splátkach vo výške 80,37. V rámci ustanovení zmluvy o revolvingovom úvere (čl. 8)
bola vyhotovená samostatne podpisovaná dohoda o poskytnutí služby v zmysle ust. § 269 ods. 2

Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej bola žalobkyni poskytnutá možnosť odkladu maximálne troch
splátok úveru. Za poskytnutie služby sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť odplatu vo výške 215,75 eur, v
prípade poskytnutia revolvingu odplata predstavuje 112,08 eur.7. Súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetný právny vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Na predmetný
právny vzťah je zároveň nevyhnutné aplikovať aj ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch.

8. V predmetnom spore výška úrokovej sadzby pri poskytnutí úveru predstavovala 70,01% ročne.

Odvolací súdu uvádza, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo
svetle princípu dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá
zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly v

zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom
je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy,
určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
pôžičiek.Prinebankovýchsubjektoch,predstavujúcichsúčasťfinančnéhotrhusadajúakceptovaťvyššie
úroky, rozhodne však nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto

prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje
dobrým mravom. Vychádzajúc zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska priemerná úroková
sadzba pri nových úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov, činila v októbri roku 2013 11,45%.
Úroková sadzba dojednaná sporovými stranami je preto viac ako 6 - násobkom priemernej sadzby
úverov poskytovaných v rozhodnom období.

9. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym
predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda
o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa

priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v
čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore
s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto klauzuly
sú neplatné v zmysle ust. § 39 v spojení s ust. § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka).

10. V ďalšom rozsahu odvolací súd uvádza, že Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2
presne definuje, aké obligatórne obsahové náležitosti musia byť uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, pričom tieto musia byť vymedzené dostatočne jasne, zrozumiteľne a jednoznačne tak, aby nebola
žiadna pochybnosť o tom, o ktorú obsahovú náležitosť zmluvy o úvere má ísť. Konkrétne v § 9 ods. 2
písm. k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. písm. k)
predmetného zákona však zodpovedá len taký výklad, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone
slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom.
Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva uvádzajúca uvedenie celkovej výšky

mesačnej splátky, neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové
položky, čo je napriek odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne
práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa.

11. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že Smernica
Rady 93/13/EHS zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika
pri implementácii smernice do Zákona o spotrebiteľských úveroch povinnosť tzv. úplnej harmonizácieporušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o

vnútroštátne právo nad rámec smernice, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by
slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku
tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak
slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov

a iných poplatkov“.

12. V takomto prípade dochádza ku kolízii obsahového znenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a
Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré má za následok sprísnenú požiadavku slovenského zákonodarcu
na uvedenie členenia splátok spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne na istinu,
úroky a poplatky. Priama aplikácia ustanovení smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne ako

ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný.
Priama aplikácia ustanovenia smernice však nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo
právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny
priamy účinok. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň dodáva, že ak by vykladal vnútroštátne právo
eurokonformne, pridržiaval sa obsahového znenia smernice a od dodávateľa nevyžadoval členenie

splátky na istinu, úroky a poplatky, upustil by tak od zákonnej požiadavky, čo by malo za následok
výkladvnútroštátnehoprávacontralegemaprekročenielimitovuplatnenianepriamehoúčinkusmernice,
pričom takýto postup je neprípustný.

13. V neposlednom rade je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a

výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad
Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu Zákona o spotrebiteľských
úveroch.

14. Absenciu obligatórnych obsahových náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere postihuje
zákonodarca sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho vzniká dodávateľovi právo na vrátenie sumy v rozsahu
skutočne poskytnutého úveru.

15. V ďalšom rozsahu odvolací súd uvádza, že žalovaný zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa
30.10.2013, vnútila žalobkyni aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu, a to
dohodu o poskytnutí služby uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluva vypracovaná
žalovaným a predložená žalobkyni na podpis vzbudzuje zdanie ako keby jej obsahom bol len jeden
právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až v strede predtlače formulára zmluvy je pod

bodom 8 spomenutá ďalšia zmluva, a to „dohoda o poskytnutí služby“. V prípade dvoch alebo viacerých
právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových
alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych
úkonov nezvýraznil dostatočným spôsobom, naopak vyvolal dojem ako keby so žalobkyňou uzatvoril
len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného v bežnej praxi a zvyklostiam odporuje, a preto je v

rozpore s dobrými mravmi.

16.Tak,akožalobkyňatvrdilavpriebehukonaniaažalovanýtvrdeniežalobkyneaninepopieral,žalovaný
si stiahol pri vyplatení sumy úveru žalobkyni odplatu vo výške 215,75 eur za službu v zmysle článku
8 ods. 8.1 dohody o poskytnutí služby. Touto službou žalovaný „nanútil“ žalobkyni možnosť požiadať

o odklad troch splátok. Žalovaný si odplatu vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na
to, či žalobkyňa bude mať o takúto „službu“ záujem, alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje
žalovaného na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby,
splatnosť tejto odplaty ihneď po poskytnutí úveru a jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou
dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov, považuje odvolací súd za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, a teda neplatnú i v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne
v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Zároveň je táto zmluvná odmena neprimerane vysoká, keďže
jej suma dosahuje sumu 2 a pol splátky, pričom odložené môžu byť 3 splátky. Žalovaný nemal právo na
takúto odplatu a preto aj neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítal na pohľadávkužalobkyne na poskytnutie úveru. Žalovaný je povinná vydať túto započítanú pohľadávku vo výške 215,75
eur ako neoprávnené obohatenie na úkor žalobkyne.

17. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u
obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôvod o
existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou
na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia

protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom
uznávaných dôvodov.

18. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalovaný poskytol žalobkyni
finančné prostriedky v skutočnej výške 1.284,25 Eur, z ktoré žalobkyňa zaplatila sumu 2.322,75 eur, z
ktorej jej bol vrátený preplatok vo výške 157,74 eur. Rozdiel v poskytnutej a vrátenej sume prestavuje

880,75eur,pričomvtejtosumedošlonastranežalovanéhokvznikubezdôvodnéhoobohateniavzmysle
§ 451 Občianskeho zákonníka ako plnenie prijaté bez právneho dôvodu.

19. Za daného stavu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.
1 C.s.p. ako vecne správne.

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, preto patrí
právo na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni. Z obsahu súdneho spisu je však zrejmé, že žalobkyni
v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej ich náhrada nebola

priznaná.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).