Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, December 6, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113224541
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113224541.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobcu IDEAL-Trade Service, spol. s
r.o., Trenčín, Bratislavská 553/76, IČO: 31 700 659, zast. JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Košice,
Hlavná 25, proti žalovanému L.. W. M., D.. XX.XX.XXXX, G., U. D. X, zast. JUDr. Matúšom Lemešom,
advokátom, Košice, Kuzmányho 29, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25Cpr/2/2013-331 z 21.1.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta, že žalovanému priznáva

náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia vo výške 570,58 €, ktoré je žalobca
povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Lemeša, advokáta,
Kuzmányho 29, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2.V odôvodnení rozsudku o. i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou doručenou mu 30.8.2013 domáhal, čím
ju skutkovo a právne odôvodnil, ako sa k nej vyjadril žalovaný v podaní z 22.10.2013. Reprodukoval, čo v
konaní predniesol žalobca a čím argumentoval žalovaný. Uviedol, že vykonal dokazovanie predloženými
listinnými dôkazmi, výsluchmi účastníkov konania, svedkov a zistil nasledovný skutkový stav: 1.4.2009

bola medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená pracovná
zmluva, kedy žalovaný bol zaradený do funkcie manager predaja, s miestom výkonu práce Košice,
že podľa potrieb a pokynov zamestnávateľa žalovaný súhlasil, že sa bude zúčastňovať pracovných
ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na území Slovenska, aj v zahraničí, že deň nástupu do práce
bol stanovený na 1.4.2009, ktorý je zároveň dňom vzniku pracovného pomeru uzatvoreného na dobu
neurčitú, s 3-mesačnej skúšobnou dobou, že za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda vo výške 800
€ mesačne, vyplácaná v čase výplaty mzdy, a to do 10 dní po uplynutí kalendárneho mesiaca, na

účet uvedený zamestnancom, že zamestnanec sa zaviazal zariaďovať všetky jemu zverené úlohy s
odbornou starostlivosťou, v záujme zamestnávateľa, podľa svojich najlepších znalostí a schopností,
podľa pokynov nadriadených v súlade s právnymi predpismi a touto zmluvou, že bol povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne v súlade s touto pracovnou zmluvou, v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu a zamestnanec bol povinný pracovať zodpovedne a
riadne plniť pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi, byť na pracovisku na začiatku
pracovného času, využívať pracovný čas na prácu, odchádzať z neho až po skončení pracovného času,

dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú, ak by bol s nimi
riadne oboznámený. Žalovaný listom z 26.7.2013 oznámil žalobcovi okamžité skončenie pracovného
pomeru a to z dôvodu, že ani do 15 dní po uplynutí splatnosti cestovných náhrad za pracovné cesty
vykonané v mesiaci máj 2013 a špecifikované v cestovnom príkaze č. 296 neboli mu vyplatené cestovnénáhrady a teda využil právo v zmysle § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP), okamžite
skončiťpracovnýpomeružalobcu,žepoukázalnabod9.4pracovnejzmluvy,§36ods.8zák.č.283/2002
Z.z. o cestovných náhradách ďalej len CN), § 69 ods.1 písm. b) ZP, že list podľa podacieho lístku, ako aj

zo správy pošty pri zásielke RP 796754715 Sk bol podaný na poštovú prepravu 26.7.2013 a doručený
adresátovi 29.7.2013. Ďalej uviedol, čo zistil z: e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a pani Máriou
Štilichovou v kópii Jaromírovi Vrátilovi z 31.5.2013 o 7:36 hod., cestovného príkazu č. 296 za mesiac máj
2013 a poukázal na jeho prílohu, knihy jázd za mesiac máj 2013, výplatnej pásky za mesiac máj 2013, e-
mailovej komunikácie medzi A.. O. Š. V. M. S.H. ohľadom cestovného príkazu žalovaného za máj 2013,

e-mailu p. O. Š. mimo iných aj pre žalovaného z 22.3.2012. Ďalej poukázal na rozsiahlu komunikáciu
medzi A.. Š.H. a obchodnými zástupcami, resp. manažérmi, medzi inými aj so žalovaným za obdobie
roku 2012. Uviedol, čo zistil z listu Inšpektorátu práce Trenčín z 17.1.2014, z e-mailovej korešpondencie
medzi pánom M. S., štatutárnym orgánom žalobcu a žalovaným z 2.7.2013, z e-mailovej komunikácie
od p. U. R. žalovanému. Citoval znenie článku 21,23 internej smernice pre vedenie účtovníctva platnej
od 1.1.2012, reprodukoval podstatný obsah vyjadrenia spoločnosti D.E.A. Consult Trenčín, s.r.o. z

12.6.2015, ktorým si žalobca nechal vypracovať vyjadrenie k nezúčtovaným cestovným príkazom v
zmysle zák. č. 283/2002 Z.z.. Poukázal na výpoveď žalovaného, svedkov L.. M.Í. S. V. L.. O. Š.. Citujúc
znenie § 59 ods.1, § 69 ods.1 písm. b), ods.3,4, § 70, § 77, § 36 zákona č. 311/2001 Z.z. ZP účinného
do 21.8.2013, § 1 ods.1, § 2 ods.1, § 3 ods.1, § 4 ods.1 písm. a) - e), ods.4, § 34, § 35 ods.1, § 35a,
§ 36 ods.7,8, § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o CN, účinného do 28.2.2015 uviedol, že skončenie

pracovného pomeru je obsahom ústavného práva na slobodný výkon povolania, zamestnania alebo inej
zárobkovej činnosti, že v § 59 ZP sú zakotvené spôsoby skončenia pracovného pomeru, k § 69 ods.3,
uviedol, že tento zakotvuje lehotu na podanie okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k
žalobcovi, ide o subjektívnu mesačnú lehotu, ktorá sa končí dňom, ktorý sa pomenovaním alebo číslom
zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť rozhodná pre jej začiatok, že pracovný pomer na základe

okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený bez
ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň, že lehoty na uplatnenie okamžitého
skončeniapracovnéhopomeruuobochúčastníkovpracovnéhopomerumajúprekluzívnycharakteraich
nevyužitím pre obidve zmluvné strany zaniká možnosť neskoršieho uplatnenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že v prvom rade skúmal, či bola žaloba žalobcu podaná

včas a riadne, t.j. v zákonnom stanovenej lehote v zmysle § 77 ZP. Konštatoval, že okamžité skončenie
pracovného pomeru - list žalovaného zo 26.7.2013 bol žalobcovi doručený 29.7.2013, že žaloba bola
podaná na poštovú prepravu 28.8.2013, doručená súdu 30.8.2013 a uzavrel, že táto bola podaná v
zákonnej lehote. Poukázal na to, že žalobca svoj nárok na vyslovenie a určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru dôvodil: a) preklúziou práva, t.j., že žalovaný neuskutočnil právny úkon

okamžité zrušenie pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote, b) nebol splnený dôvod na
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods.1 písm. b) ZP, nakoľko
žalobca (poznámka: správne má byť žalovaný) nepredložil zamestnávateľovi riadne písomné doklady
pre účtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, preto sa žalobca nedostal do omeškania s plnením
uvedenej veci voči žalovanému, že nepredložil žalobcovi úplný cestovný príkaz za mesiac máj, pretože

tento obsahoval aj súkromné cesty žalovaného, a takisto nepredložil doklady od platieb za pohonné
hmoty. S poukazom na uvedené, súd v prvom rade skúmal včasnosť uskutočnenia predmetného úkonu
zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, t.j. okamžitého skončenia pracovného pomeru listom z
26.7.2013, pričom vychádzal z § 69 ods.3 ZP a konštatovať, že žalovaný ako zamestnanec sa dozvedel
o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru uplynutím lehoty uvedenej v § 36 ods.8 zák.

o CN, že ak teda žalovaný zaslal žalobcovi (zamestnávateľovi) podklady na vyplatenie cestovných
náhrad 31.5.2013 (piatok), žalobcovi začala plynúť lehota 10 pracovných dní na ich vyplatenie 3.6.2013
(pondelok) a uplynula 14.6.2013 (piatok), kedy bol posledný deň splatnosti, že následne v zmysle §
69 ods.1 písm. b) ZP žalovaný tzv. musel počkať na uplynutie ďalších 15 dní po splatnosti cestovných
náhrad (14.6.2013 + 15 dní) a až počnúc dátumom 29.6.2013 mohol okamžite skončiť pracovný

pomer u zamestnávateľa a to v lehote jedného mesiaca, t.j. najneskôr do 29.7.2013, že žalovaný list
- Okamžité skončenie pracovného pomeru podal na poštovú prepravu 26.7.2013, ktorá zásielka bola
žalobcovi doručená 29.7.2013, čoho nepochybne vyplynulo, že žalovaný uplatnil skončenie pracovného
pomeru u zamestnávateľa - žalobcu v zákonnej lehote a teda jeho právo nepodlieha preklúzii. Následne
preskúmaval druhý dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru definovaný v žalobe

a to, že nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa
§ 69 ods.1 písm. b) ZP. Považoval za preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ uzavrel so žalovaným
ako zamestnancom pracovný pomer 1.4.2009, kedy žalovaný pracoval vo funkcii manager predaja,
ku ktorému výkonu práce používal motorové vozidlo žalobcu, kedy mal oprávnenie ho využívať lenna pracovné (služobné) cesty, nie súkromné, že v spoločnosti žalobcu vyplácanie mzdy a cestovných
náhrad fungovalo tak, že manageri predaja po skončení mesiaca, t.j. hneď začiatkom ďalšieho mesiaca
emailom doručovali žalobcovi podklady na výpočet mzdy, cestovných náhrad, dovolenky a ostatných

nárokov a to vo forme excelovskej tabuľky s údajmi o počte dní práce v kancelárii, doma (home office),
koľko dní zamestnanec odpracoval tzv. v teréne, kedy čerpal dovolenku, resp. kedy bol práceneschopný,
že spolu s uvedeným zasielali zamestnanci žalobcovi cestovný príkaz, knihu jázd a doklady o nákupe
PHM, že v zmysle pokynu im danému ešte v roku 2012 a opakovane i v roku 2013, uvedené doklady
mali zasielať emailom nadriadenému na ich schválenie a účtovníčke A.. Š. na prekontrolovanie údajov,

že v zmysle platnej pracovnej smernice žalobcu v prípade, že internou kontrolou došlo k zisteniu
nesprávneho vypočítania náhrady stravného (cestovných diét) a cestovných náhrad resp. k zisteniu
nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov, nesprávne označenie služobných
kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM ...), tento cestovný príkaz sa
mal vrátiť zamestnancovi na opravu a prepracovanie, že cestovný príkaz mal podliehať vyplateniu
až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov, že u žalobcu osobou, ktorá

mala prekontrolovať vyššie citované poklady bola účtovníčka A.. Š. a v prípade, ak táto zistila nejaký
nesúlad resp., že podklady sú nesprávne vyplnené, chybné, neúplné, zvyčajne kontaktovala dotyčného
zamestnanca s výzvou na opravu. Uvedená zamestnankyňa urgovala zamestnancov aj v prípadoch,
ak títo potrebné podklady nepredložili vôbec, že podklady mali byť schvaľované štatutárnym orgánom
- A.. S. a následne z nich vzniknuté nároky boli zamestnancom aj vyplácané a uviedol, že uvedené

vyplynulo z rozsiahleho vykonaného dokazovania predloženou emailovou poštou v spojení s internou
smernicou žalobcu ako aj výpoveďami účastníkov konania a svedkov. Poukázal na to, že 30.5.2013 A..
Š. zaslala zamestnancom emailovú výzvu, aby podklady na mzdy doručili v piatok do 31.5.2013 do 9,00
hod., že v súlade s uvedenou výzvou tak žalovaný učinil 31.5.2013 o 7,36 hod., kedy v prílohe doručil
cestovný príkaz, excelovskú tabuľku dochádzky a knihu jázd za máj 2013, že v uvedenej knihe jázd boli

zaznamenané jazdy žalovaného za mesiac máj okrem jázd vykonaných 31.5.2013, ktoré tam žalovaný
nezahrnul z dôvodu, že tieto podklady doručoval žalobcovi ešte v skorých raňajších hodinách v zmysle
výzvy, avšak potom ešte vykonal ďalšiu jazdu, že vzhľadom na to následnou kontrolou jázd cez systém
Carnet bol p. Š. zistený rozdiel 40 najazdených km v mesiaci máj 2013. Uzavrel, že žalobca v konaní
tvrdil, že žalovaného na odstránenie danej chyby, nesúladu, nesprávnosti, resp. chýbajúcich dokladov

k cestovnému príkazu za mesiac máj 2016 mnohokrát vyzval, a to prostredníctvom A.. Š., ktorá tak
mala učiniť hodinu-dve po doručení emailu žalovaného z 31.5.2013 telefonicky a následne aj neskôr
na jeho súkromný email. I keď uvedenú argumentačnú líniu si žalobca zachoval počas celého súdneho
konania, tento danú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal, že neuveril výpovedi A.. Š. o oznámení
vád cestovného príkazu telefonicky, nakoľko tá je stále zamestnankyňou žalobcu a samozrejme, že

jej výpoveď bola poznačená existenciou pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi. Naviac, ak v konaní
žalobca bol schopný predkladať dôkazy vo forme emailovej korešpondencie, ktorú bežne viedol so
svojimi zamestnancami ohľadom nielen podkladov na mzdy, cestovných príkazov, a podobne, ale aj
závažnejších záležitostí ako napríklad rozpracované zákazky, starostlivosť o dom v Košiciach a mnohé
iné, javilo sa mu veľmi neštandardné, že práve dôkaz o existencii výzvy na opravu cestovného príkazu

žalovaného za máj 2013, žalobca počas celého konania predložiť nevedel, z čoho mal za to, že takýto
dôkazvôbecneexistujeapredmetnýemailnebolnikdyvovzťahukžalovanémuvykonaný,žetentonázor
podporuje aj tá skutočnosť, že žalovanému neboli vyplatené cestovné náhrady nielen za mesiac máj
2013, ale za celých 5 mesiacov január až máj 2013, pričom žalobca nepreukázal ani v jednom prípade,
že by akýmkoľvek spôsobom vyzýval žalovaného na odstránenie nedostatkov cestových príkazov napr.

i v podobe predloženia dokladov o nákupe PHM. Nakoľko žalobca žalovaného nikdy nevyzval na
odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac máj 2013, tento sa úplne legitímne domnieval,
že cestovný príkaz ako aj ostatné podklady sú v poriadku, nakoľko na ich základe mu bola dokonca
vyplatená aj mzda za uvedený mesiac. Z tohto dôvodu legitímne očakával aj vyplatenie cestovných
náhrad. Nakoľko tak žalobca neučinil, žalobcovi vznikol nárok na okamžité skončenie pracovného

pomeru u žalobcu. Ďalej poukázal na to, že v konaní žalobca nepreukázal bez pochybností, že by
žalovaný vykonal akékoľvek súkromné cesty služobným motorovým vozidlom, že žalobca opätovne v
konaní zostal nečinný a len tvrdil, že na adresách, kde sa nachádzal žalovaný v žalobcom označených
dňoch žiadnych klientov nemajú, a to ani starých, nových, ani potenciálnych, pričom na preukázanie
tohto svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz. Naviac dovolil si poznamenať, že už len z náplne práce

žalovaného ako managera predaja je zrejmé, že tento mal na starosti získavanie aj nových kontaktov,
klientov, zabezpečovanie a preddohodnutie kontraktov medzi nimi a žalobcom, čo je činnosť tak osobitá,
že sa jednoznačne nedá podľa názoru súdu tvrdiť, že žalovaný na danom mieste a v danom čase
sa nachádzal alebo nenachádzal na mieste nového odberateľa resp. klienta, pretože je možné, ženakoniec k uzavretiu daného predpokladaného a dohodovaného obchodu nakoniec nedošlo. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
je nedôvodná a preto ju zamietol. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 151 ods.1, § 142 ods.1,

§ 149 ods.1, § 151 ods.5 O. s. p., § 11 ods.1 písm. a), § 13a ods.1 písm. a) - h), § 3a ods.2 (zrejme 13)
písm. a) - f) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokát za
poskytovanie právnych služieb a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58
€ predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za 11 úkonov poskytnutej právnej služby v zmysle vyššie
citovanej vyhlášky, ktorú špecifikoval. Uvedenú sumu je žalobca povinný uhradiť k rukám právneho

zástupcu žalovaného JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, Košice. Žalovanému nepriznal
odmenu za ním uplatnený úkon právnej služby - písomný návrh na vypočutie svedka z 14.5.2015,
nakoľko sa nejedná o úkon podľa § 13a ods. 2 písm. a) vyhlášky, t.j. návrh na zabezpečenie dôkazu
(čím sa rozumie návrh na konanie podľa § 78-§78h O. s. p.), ale sa jedná len o bežný procesný úkon
v procese dokazovania, návrh na vykonanie dôkazu výsluchom navrhovaného svedka, ani odmenu za
úkon právnej služby - porada advokáta s klientom zo 31.8.2015, nakoľko dôkaz o realizovanej porade z

uvedeného dňa žalovaný nepredložil, tento nebol prílohou vyčíslenia trov konania.
3.Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním proti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58 eur a to podľa § 205 ods.2 písm. d), f) O. s.
p. ktoré odôvodnil nasledovne: Citovaným rozsudkom súd zamietol jeho žalobu z 30.8.2013, ktorou sa
domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočneného žalovaným, listom

z 26.7.2013, doručeným žalobcovi 29.7.2013 je neplatné. Ďalej citoval z odôvodnenia rozhodnutia a
tvrdí, že tak, ako to má na zreteli § 205 ods.2 písm. d) O. s. p., súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazné prostriedky,
čímporušil§132až135O.s.p.aneaplikovalsprávnepríslušnúprávnunormu,ktorejobsahinterpretoval
nesprávne. Hodnotenie dôkazov súd vykonal jednoznačne jednostranne, nezohľadnil všetky vykonané

dôkazy a tieto si vyhodnotil tak, ako sám v rozsudku uviedol, že cit. „ako dôkazný prostriedok
nemôže súd použiť dohady, predpoklady, indície a pod.". Práve tak vykonal to súd. Uviedol, že zák.
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách jednoznačne stanovuje v § 3, ako sa poskytujú náhrady a
čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných
cestách mohli byť vyplatené. Súd sa ustanovením tohto zákona, ako právne záväznej normy, ktorá je

záväzná aj pre súd, nedržal a vykonal také hodnotenie dôkazov, ktoré je priamo v rozpore so zákonom.
Priamo s ustanovením tohto zákona, ktoré žalobca mal rozpracované aj v internej smernici, ktorá
súdu bola predložená, je zrejmé, že cestovné náhrady je zamestnávateľ oprávnený a povinný vyplatiť
vtedy, ak je vyúčtovaná zamestnancom správne a zamestnanec je povinný v stanovených lehotách
toto vyúčtovanie predložiť zamestnávateľovi. Zúčtovanie pracovnej cesty spočíva v odkontrolovaní

vyúčtovania z hľadiska nároku na cestovné náhrady podľa druhu a výšky, z hľadiska zákona o
cestovných náhradách, z hľadiska preukázateľnosti nárokov a náležitosti vyúčtovania. V prípade, že
internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného a cestovných náhrad,
tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až
po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov. V prípade, že dôjde k zisteniu

nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných km, nesprávne označenie služobných km,
nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM) tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a
prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a oprave všetkých
chybených údajov. Z listinného dokladu, ktorý predložil, a to je audítorské správy, je zrejmé, že ak
zamestnanec nepreukázal svoje oprávnené nároky, nebolo u zamestnávateľa účtované o poskytnutých

cestovných náhrad, čo malo za následok, že do nákladov spoločnosti sa neúčtoval náklad uvedeného
charakteru. Audítor vysvetlil, že z pohľadu zákona o daní z príjmov 595/2003 je postup v súlade s §
19, podľa ktorého je možné uplatniť výdavky zahrňované do základov dane len vo výške, na ktorú
vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. V súvislosti s účtovaním nákupu spotrebovaných
PHM, podľa evidencie systéme CARNET je aplikovateľné §19 ods.2 písm.1) bod 2, podľa ktorého je

výdavok na spotrebované pohonné látky uznaný do základu dane podľa prvotných dokladov o nákupe
PHL, najviac však do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky. Takže
ak zamestnanec vykázal cestovné náhrady, ktoré boli satelitným systémom označené, ako súkromné
jazdy, nemôže byť spotreba nakúpených PHL ani účtovaná do nákladov uznaných do základu dane
spoločnosti. Ak pracovník vykázal údaje o cestovných náhradách, ktoré nezodpovedali údajom podľa

satelitného systému sledovania prevádzky, pri zaúčtovaní týchto nadlimitných nákladov v spoločnosti
vznikol náklad, neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý musí byť pripočítaný do základu dane z
príjmov spoločnosti. Žalovaný nepredložil oprávnené nároky na cestovné náhrady, na základe čoho
neboloúčtovanéuzamestnávateľa,tedaneho,otýchtonákladochatentopostupbolvsúladespostupmiúčtovania v podvojnom účtovníctve. Poukázal na výpoveď svedkyne O. Š., ktorá podrobne na súde
vypovedala, že kniha jázd žalovaným bola tlačená 29.5.2013, ale cestovný príkaz je k 31.5.2013. Na
nezhody v predloženom cestovnom výkaze ho upozornila telefonicky, že tento je neúplný, nesprávny a

že potrebuje doložiť správnu knihu jázd, a to ku každému tomuto úkonu patrí poslať ešte doúčtovanie, to
znamená účtovné doklady na tankovanie PHM. V prípade, ak je neúplný cestovný príkaz, nevyplácajú
sa cestovné náhrady iba sčasti, pretože tým, že je vo firemných vozidlách zabudovaný systém CARNET,
zamestnanci sú „povinný“ toto povyplňovať a cestovný príkaz sa vyplatí až vtedy, keď je úplný a
podpísaný. Súd však vyššie citované zákonné ustanovenia, tak zák. č. 282/2002 Zb.Z. o cestovných

náhradách, ako aj zák. č. 595/2003 nerešpektoval. Úplne v rozpore predovšetkým so zákonom
o cestovných náhradách uviedol, že bolo povinnosťou zamestnávateľa upozorniť zamestnanca na
odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac máj 2013. Žiadne zákonné ustanovenie vyššie
citovaného zákona, ako aj vnútorná smernica, ktorá podrobnejšie upravovala vyplácanie cestovných
náhrad, neukladala žalobcovi, aby upozorňoval a vyzýval zamestnancov na opravu a odstraňovanie
nedostatkov cestovných príkazov. Predsa ak zamestnanec odovzdá neúplný a nesprávne vyplnený

cestovný príkaz, nemôže sa legitímne domnievať, tak ako to ustálil súd, že mu bude vyplatená cestovná
náhrada. Nakoniec súd opomenul uviesť dôkaz, ktorý vyplynul z výpovedí svedkov, že bol to práve
žalovaný, ktorý neustále prekladal neúplné a nesprávne cestovné príkazy a bola to práve svedkyňa
Š., ktorá nebola povinná, avšak neustále ho upozorňovala na tieto chyby a sama mu pomáhala
odstraňovať tieto nedostatky tak, aby mu mohli byť cestovné náhrady vyplatené. V rozpore so všetkými

vykonanými dôkazmi je konštatovanie súdu, že neuveril tvrdeniu svedkyne Š., ktorá preukazovala a
vypovedala na súde, že niekoľkokrát žalovaného upozornila na odstránenie nesprávne vyplneného
cestovnéhopríkazu,31.5.2013.Súdsvojehodnoteniezdôvodnilibatým,žejeneustálezamestnankyňou
žalobcu a jej výpoveď je poznačená existenciou pracovno-právneho vzťahu. Takéto hodnotenie dôkazov
nemôže obstáť, pretože žalobca nevedel a nemohol navrhnúť iného svedka, ktorý by potvrdil súdu,

resp. nepotvrdil súdu určité skutočnosti. Jedine svedkyňa Š. mohla tieto skutočnosti pred súdom ako
svedkyňa buď potvrdiť, alebo vyvrátiť. Zotrvanie v pracovnoprávnom vzťahu u žalobcu nemôže mať
vplyv na hodnovernosť jej výpovede aj z ohľadom na to, že svedkyňa bola súdom riadne poučená
o nebezpečenstve krivej výpovede pred súdom a v prípade, ak by krivo vypovedala a súd by to
skonštatoval, vystavil by ju nebezpečenstvu trestného stíhania. Na takéto konštatovanie preto súd

nemal a nemôže mať dôvod. Navyše svedkyňa ani nemala povinnosť upozorňovať žalovaného, pretože
bolo povinnosťou žalovaného zamestnávateľovi, teda jemu, predložiť riadne vyplnený cestovný príkaz,
inač v súlade so zák. č. 283/2002 ako aj s internou smernicou, s ktorou bol riadne oboznámený, sa
vystavoval nebezpečenstvu, že mu cestovné náhrady nebudú riadne vyplatené. Tak, ako to vyplýva
z predloženej audítorskej správy, ak by zamestnávateľ, teda on, bol pristúpil k vyplateniu nesprávne

vyplneného cestovného príkazu zamestnancovi, teda žalovanému, bol by sám sa dopustil porušenia
zákona č. 595/2003 v ustanoveniach, na ktoré audítor poukazuje a v spoločnosti by bol vznikol
náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý by musel byť pripočítaný do základe dane z
príjmov spoločnosti a daň DPH prislúchajúca neuznanému výdavku by sa musela vrátiť späť na účet
daňového úradu. Súd poskytol ochranu žalovanému, úplne v rozpore s vykonanými dôkazmi, bez

akéhokoľvek dôkazu, skonštatoval, že „podľa názoru súdu, ak mal žalovaný na starosti získavanie
nových kontaktov, nedá sa posúdiť, či sa žalovaný na danom mieste a v danom čase nachádzal, alebo
nenachádzal". Reagoval tak na objektívne získaný dôkaz, ktorý bol súdu predložený zo strany žalobcu,
a to systém CARNET, ktorý monitoruje jednotlivé služobné cesty zamestnancov, teda aj žalovaného.
Tvrdí, že súd nemôže takéto hodnotenie dôkazov sám vykonať a objektívny dôkaz, predložený súdu,

vyhodnotiť tak, že skonštatuje, že zamestnanec, teda žalovaný, mohol svojvoľne vykonávať cesty a iba
dodatočne zdôvodňovať návštevu klientov, o ktorých zamestnávateľ nevie a nikdy sa o nich žalovaný
ani nezmienil, nezdôvodnil ich návštevu. Prenášanie dôkazného bremena na neho v tom smere, že
bolo jeho povinnosťou súdu preukazovať dôvodnosť, či nedôvodnosť vykonaných ciest, je v rozpore s
podstatou sporu. Ak zamestnanec, teda žalovaný, vykonal pracovné cesty, pri ktorých použil služobné

motorové vozidlo v prospech zamestnávateľa, nič mu nebránilo riadne zdôvodniť tieto pracovné cesty
už pri predložení cestovného príkazu a nie dodatočne, ak systém CARNET odhalil jeho súkromné
cesty. Súd takýmto konštatovaním vlastne spochybnil ním používaný systém CARNET, ktorý práve mal
predísť zneužívaniu motorových vozidiel na obohacovanie zamestnancov vykonávaním súkromných
jázd. Je úplne v rozpore so zákonom o cestovných náhradách č. 283/2002 Zb. Z., ako aj internou

smernicou taký postup, ktorý stanovuje súd na základe svojvoľného hodnotenia dôkazov (resp. iba
voľnej úvahy súdu), že je povinnosťou zamestnávateľa, ktorý môže mať aj tisíc zamestnancov, aby
ich upozorňoval na riadne plnenie si svojich zákonných povinnosti riadne vyúčtovávať pracovné cesty.
Súdna prax v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce stanovila, že u zamestnanca ide o veľmi vážnydôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje podľa §69 aj okamžite skončiť pracovný pomer
z dôvodov stanovených v písm. b) ZP a opakovane poukázal na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21 Cdo
3676/2010, dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru nie je daný, ak zamestnávateľ nevyplatil

zamestnancovi mzdu, alebo plat, alebo náhradu mzdy, alebo platu, alebo akejkoľvek jej časti do 15 dní
po uplynutí termínu splatnosti, len v dôsledku chyby, omylu alebo inej zrejmej nesprávnosti pri výpočte,
alebo pri výplate mzdy, platu, náhrady mzdy, alebo náhrady platu, ibaže by zistenú nesprávnosť v
primeranej dobe neodstránil aby k zbytočnému odkladu nezjednal nápravu. A ďalej rozhodnutie NS ČR
21 Cdo 4261/2011, ak je právo zamestnanca na mzdu, náhrady mzdy, alebo akúkoľvek jej časť, ktorú

zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi, sporné, nie je daný dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru - tak isto aj rozhodnutie v právnej veci 21 Cdo 4042/2010, uverejnené v časopisy Soudni
judikatura, ročník 2012, uverejnený pod poradovým číslom 99. Tým je daný aj dôvod odvolania, podľa
§205 písm. f) O. s. p., pretože rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
súd vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil, prečo sa pri svojom rozhodnutí odchýlil od zákonnej úpravy zák.
č. 283/2002 Zb.Z., ako aj doteraz platnej súdnej praxe ustálenej NS. Navrhol preto, aby odvolací súd

zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a to tak, že návrhu vyhovie a žalovaného zaviaže zaplatiť trovy
prvostupňového súdneho konania, ako aj trovy odvolacieho konania, v súlade s §220 O. s. p., ktorých
vyčíslenie predloží.
4.Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

5.Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

7.Ekvivalentom žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. je §
365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam), ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne,
t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1,2

CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.) a to vzhľadom
na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194, § 205 CSP.
8.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194, § 205 CSP.9.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm.
h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorý
spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri

ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia,
aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym
posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom
o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne

aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti

a ako bola preto vec rozhodnutá.
10.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania.
11.Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

12.Z rozhodnutia súdu vyplýva, že žalobu zamietol preto, lebo žalobca nevyzval žalovaného na
odstránenie vád v cestovnom príkaze a nepreukázal, aby služobným autom vykonal súkromné cesty.
13.K námietkam žalobcu uvedených v odvolaní odvolací súd uvádza:
14. Podstatnú časť odvolania a ťažisko argumentácie žalobcu tvorí najmä námietka, že súd sa nedržal
zákonaakoprávnezáväznejnormyavykonaltakéhodnoteniedôkazov,ktoréjepriamovrozporesozák.

č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ktorý jednoznačne stanovuje v § 3, ako sa poskytujú náhrady
a čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných
cestách mohli byť vyplatené uvedená námietka je nedôvodná.
15.Podľa § 3 ods.1 zák. č. 283/2002 Z. z. o CN zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú
cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto

skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom
povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
16.Podľa § 3 ods.2 o CN zamestnávateľ sa môže so zamestnancom pri určovaní podmienok pracovnej
cesty podľa odseku 1 dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca;
prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste

alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste.
17.Podľa § 3 ods.3 o CN zamestnávateľ môže v prípade potreby určiť podmienky pracovnej cesty podľa
odsekov 1 a 2 jedným rozhodnutím a) pre viacerých zamestnancov, b) na viacero pracovných ciest
zamestnanca.
18.Obsahovým a gramatickým výkladom citovaného ust. je zrejmé, že toto stanovuje postup

zamestnávateľa pri vysielaní zamestnanca na služobnú cestu a určovanie jej podmienok. Z dokazovania
vyplynulo, že žalovaný absolvoval služobné cesty na základe cestovného príkazu č. 296 (č. l. 29)
motorovým vozidlom EČ (ŠPZ) TN814CY a žiadne osobitné podmienky mu žalobca neurčil. Citované
ust. nestanovuje ako sa poskytujú náhrady a čo je predpokladom toho, aby náhrady za používanie
cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách mohli byť vyplatené. K uvedenému je nutné

dodať, že podmienkami na preukázanie výdavkov za služobnú cestu a poskytnutie náhrady upravuje
§ 35 ods.1, § 35a, 36 ods.7,8, § 36a CN, z ktorých súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný konal v súlade s § 36 ods.7 zák. o
CN, internou smernicou bod 21 a pokynom žalobcu, keď do 10 pracovných dní po ukončení mesiaca
(máj/2013), v súlade s mailom A.. Š. 31.5.2013 o 9,00 hod. vyúčtovanie služobnej cesty zaslal A.. Š..

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že práve žalobca prostredníctvom A.. Š. sa dopustil porušenia
citovaných ust. a interných predpisov, keď neumožnil žalovanému vykonať vyúčtovanie služobnej cesty
do 10 dní, ale vyzval žalovaného o zaslanie podkladov do 31.5.2013 do 9.00 hod. (mail č. l. 28), čím mu
vlastne znemožnil vykonať vyúčtovanie služobnej cesty realizovanej 31.5.2013, čo následne žalobca
žalovanému vytýkal ako rozdiel 40 km zistený pri kontrole A.. Š.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

aj na internú smernicu (str. 21), keď žalovaný mal možnosť doplniť vyúčtovanie v súlade so systémom
Carnet do druhého dňa nasledujúceho mesiaca.
19. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca nedodržal cit. zák. ust. (§ 36 ods.8) a
internú smernicu, keď v rozpore s nimi nevykonal v lehote 10 dní od preloženia, zúčtovanie služobnejcesty (keďže medzi stranami bola dohodnutá mailová komunikácia) je dôvodné predpokladať, že toto
mal vykonať mailovým oznámením a ani nevrátil žalovanému vyúčtovanie služobných ciest na opravu.
Žalobca nedodržal ani postup stanovený v § 35 ods.1 o CN, podľa ktorého mal žalovanému poskytnúť

náhradu v ním uznanej sume. V súvislosti s uvedeným nie je dôvodný ani poukaz na rozhodnutie NS
ČR 21 Cdo 4042/2010, že právo zamestnanca na náhradu bolo sporné, lebo mal žalovanému vyplatiť
časť, ktorá spornou podľa neho nebola.
20.K ďalšej námietke žalobcu, že v prípade, ak internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho
vypočítania náhrady stravného a cestovných náhrad, tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a

prepracovanie je uvedené v súlade so zákonom a internou smernicou, odvolací súd uvádza, že žalobca
práve preukázanie tejto skutočnosti, že cestovný príkaz bol ako nesprávny a vrátený žalovanému na
opravu žalobca nijako nepreukázal. Výpoveď svedkyne Š. nepreukázala, aby žalobca postupoval v
súlade s internou smernicou str. 21, č. l. 181 [„v prípade, že dôjde k zisteniu nesúladu knihy jázd
(...), tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu
až po opätovnom predložení a oprave chybných údajov.“) lebo jej tvrdenie, že žalovanému volala na

jeho súkromný telefón žalobca nepreukázal, pričom žalovaný to poprel, preto súd správne uzavrel,
že žalobca cestovný príkaz na prepracovanie žalovanému nevrátil a žalobcovi tak vznikla povinnosť
vykonať jeho úhradu. V kontexte s uvedeným je potom v rozpore aj tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní,
že „svedkyňa ani nemala povinnosť upozorňovať žalovaného, pretože bolo povinnosťou žalovaného
zamestnávateľovi, teda jemu, predložiť riadne vyplnený cestovný príkaz, inač v súlade so zák. č.

283/2002 ako aj s internou smernicou, s ktorou bol riadne oboznámený, sa vystavoval nebezpečenstvu,
že mu cestovné náhrady nebudú riadne vyplatené.“ Žalobca sa v tomto smere bránil iba poukazom
na to, že žiadne zákonné ustanovenie vyššie citovaného zákona, ako aj vnútorná smernica, ktorá
podrobnejšie upravovala vyplácanie cestovných náhrad, neukladala žalobcovi, aby upozorňoval a
vyzýval zamestnancov na opravu a odstraňovanie nedostatkov cestovných príkazov. Uvedené je v

priamom rozpore s cit. znením internej smernice, (ktorú žalobca cituje aj v odvolaní) a ak žalobca tvrdí,
že nemal povinnosť upozorňovať a vyzývať zamestnancov na opravu, tak mal povinnosť cestovný príkaz
vrátiť.
21.Ak žalobca poukazuje na predloženú audítorskú správu a uvádza, že ak by zamestnávateľ, pristúpil k
vyplateniu nesprávne vyplneného cestovného príkazu zamestnancovi, teda žalovanému, bol by sám sa

dopustil porušenia zákona č. 595/2003 Z. z. v ustanoveniach, na ktoré audítor poukazuje a v spoločnosti
by bol vznikol náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý by musel byť pripočítaný do základe
dane z príjmov spoločnosti a daň DPH prislúchajúca neuznanému výdavku by sa musela vrátiť späť na
účet daňového úradu, práve § 35 ods.1 CN umožňuje zamestnávateľovi vykonať vyúčtovanie vo výške
ním uznanej, ktoré nie je v rozpore citovaným zákonom.

22.Rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 4261/2011 je v prejednávanom spore irelevantné, lebo z vykonaného
dokazovania nevyplynulo a žalobca to ani netvrdil, že by sa bol dopustil mylného výpočtu alebo chyby
v počítaní a rovnako nebolo preukázané, že by bol pripravený žalovanému náhradu služobných ciest
vyplatiť len žalovaný takéto plnenie odmietol prijať.
23.V konaní, v ktorom žalobca sa domáhal rozhodnutia vo veci neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru, mal žalobca preukázať, že nestal dôvod, pre ktorý žalovaný s ním skončil pracovný
pomer okamžite. Ak jedným z dôvodov mali byť cesty vykonané žalovaným na súkromné účely, túto
skutočnosť mal preukázať (o ktoré cesty išlo a prečo ich nepovažoval za pracovné). O povinnosti označiť
a navrhnúť vykonanie dôkazov najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v
zmysle § 120 ods.4 O. s. p. bol žalobca riadne poučený (viď naposledy zápisnica o pojednávaní z

19.1.2016). Okolnosti, či žalovaný za predchádzajúce mesiace nedoručoval správne vyúčtovania, resp.
či na jeho strane došlo k takým úkonom, ktorým by porušoval pracovnú disciplínu, nie sú v žiadnom
prípade pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zmysle § 69 ods. 1 písm. b)
ZP právne relevantné. Uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je podmienený
okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe a kvalite výkonu práce zamestnanca. Ak podľa tvrdenia žalobcu

došlo na jeho strane žalovaného k nesprávnemu plneniu pracovných povinností, prípadne dokonca
porušovaniu pracovných povinností tieto nemajú žiadny priamy dopad na to, že žalobca žalovanému
nevyplatil náhradu za služobné cesty.
24.Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. (planý v čase rozhodovania súdu) sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby
sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
25.V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutianesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa

rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané
určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okruh rozhodujúcich

skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej
normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o
rozdeleniebremenatvrdeniaadôkaznéhobremenamedziúčastníkovkonania vzávislostina aktuálnom
stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov

hmotnoprávneho vzťahu. V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo § 69 ods.1 písm.
b) ZP, v zmysle ktorého zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu
nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy

riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade sa žalobca domáhal
určenia, že zrušovací prejav vôle žalovaného (ktorý urobil vzhľadom na ním tvrdené nevyplatenie
náhrady za služobné cesty) je neplatný; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť a preukázať, že žalovanému
náhradu v stanovenej lehote vyplatil alebo že bol pripravený vyplatiť mu ju, žalovaný ju však bezdôvodne
odmietol prevziať, prípadne preukázať, prečo mu na náhradu nárok nevznikol.

26.Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že on mal zámer vyplatiť žalovanému náhradu
cestových nákladov, nepreukázal, že cestný príkaz vyúčtoval žalovaný nesprávne, že tento vrátil
žalovanému na prepracovanie a nepreukázal ani to, že žalovaný vykonával služobným autom súkromné
cesty, pričom táto povinnosť zaťažovala jeho. Žalobca tvrdí, že súd neoprávnene zaťažil jeho
dôkazným bremenom, ktoré mal znášať žalovaný (v otázke preukázania dôvodnosti resp. nedôvodnosti

vykonaných ciest) avšak v kontexte s uvedeným ho táto povinnosť zaťažovala.
27.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
28.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
29.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
30.Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto mu nevzniklo právo na náhradu jeho trov a
žalovanému žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
31.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.