Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115204936
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého S. Z., bývajúceho u matky,
zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, pracovisko Zlaté Moravce,
Sládkovičova č. 3, dieťa matky H. Z. bývajúcej v L. zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so
sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 14, a otca Mgr. K. Z., bývajúceho v L., zastúpeného Mgr. Janou
Hoksovou, advokátkou so sídlom vo Volkovciach, Jána Kalinčiaka č. 13, o návrhu matky na zákaz styku

otca s maloletým a o návrhu otca na úpravu styku s maloletým, vedenej na Okresnom súde Nitra pod
sp. zn. 11 P 56/2015, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. januára 2018 sp. zn.
7 CoP 39/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. mája 2017 č.k. 11 P 56/2015-179:
a/ zakázal styk otca s maloletým S. Z. (ďalej len „maloletý“), b/ zamietol návrh otca na úpravu styku s
maloletým, c/ matke a otcovi maloletého uložil výchovné opatrenie - povinnosť podrobiť sa sociálnemu
a odbornému poradenstvu vo Fakultnej nemocnice v Nitre, Ústavu klinickej psychológie, d/ rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

1.1. V odôvodnení uviedol, že matka sa podaným návrhom domáhala, aby súd upravil styk otca s
maloletým tak, že sa sním bude stretávať každú prvú sobotu v kalendárnom mesiaci v čase od 12.00
hod. do 16.00 hod. a každú prvú nedeľu v kalendárnom mesiaci v čase od 12.00 hod. do 16.00 hod., a
to za prítomnosti matky v mieste bydliska maloletého. V priebehu konania matka s ohľadom na závery
znaleckého dokazovania, žiadala styk otca s maloletým zakázať. Otec sa svojím návrhom domáhal
úpravy styku s maloletým v párnom týždni v sobotu od 10.00 hod. do nedele do 19.00 hod.; v nepárnom

týždni v piatok od 10.00 hod. do 18.00 toho istého dňa. Súd prvej inštancie spojil oba návrhy na spoločné
konanie.
1.2. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že manželstvo rodičov maloletého bolo právoplatne
rozvedené, maloletý bol na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný
prispievať na jeho výživu. Styk otca s maloletým bol upravený mimosúdnou dohodou rodičov. Po jej
uzavretí začalo postupne dochádzať k nezhodám a problémom v realizácii dohodnutého styku, lebo

maloletý sa s otcom odmietal stýkať.
1.3. Na základe výsledkov dokazovania vykonaného opakovane viacerými znaleckými posudkami
dospel k záveru, že matka je vo vzťahu k maloletému empatická, vie sa vžiť do jeho vnútorného
sveta, snaží sa ho pochopiť aj s jeho špecifikami (ADHD a podozrenie na Aspergerov syndróm) a
snaží sa mu porozumieť. Myslenie otca je so vzťahovačným, paranoidným nastavením, prevažuje u
neho intenzívny afektívny vzťah k situáciám na úkor nadhľadu. Uvedená charakteristika neznamená

rodičovskú nespôsobilosť otca, je však predpokladom konfliktných vzťahov. Maloletý má k otcoviodmietavý vzťah, nechce sa s ním stretávať, uvedomuje si konfliktný vzťah rodičov, ktorý pre neho
predstavuje vyčerpávajúcu záťaž.
1.4. Na vyššie uvedenom podklade dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh matky (na zákaz styku

otca s maloletým) bol podaný dôvodne. Rodičia maloletého stratili aj minimálnu schopnosť kooperovať
v jeho prospech; nedokážu už jednotne výchovne pôsobiť na maloletého ani v záujme jeho zdravého
vývoja. Vyhovenie návrhu matky zodpovedá aj Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého musí
byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva môže najlepší záujem dieťaťa v závislosti na svojej povahe a

závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča. Je nesporné, že maloletý by bol násilným vynucovaním
kontaktov so svojim otcom za súčasnej situácie traumatizovaný. Z rovnakého dôvodu zamietol návrh
otca (na úpravu styku s maloletým).
1.5. Zároveň s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie nariadil výchovné opatrenie rodičom
maloletého, ktoré sa bude vykonávať prostredníctvom Ústavu klinickej psychológie. Otec maloletého by
samalvrámcitohtovýchovnéhoopatrenianaučiťrešpektovaťpsychickýstavmaloletého,jehoodlišnosti

a obmedzenia.

2. Na odvolanie otca Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd) rozsudkom z 25. januára 2018
sp. zn. 7 CoP 39/2017 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odôvodnení rozsudku poukázal na ustanovenia §

25 ods. 2 a 3 Zákona o rodine a zdôraznil, že pri rozhodovaní o výchove maloletého dieťaťa rodičov,
ktorí spolu nežijú, je vždy prvoradý záujem maloletého dieťaťa. Základným predpokladom správneho
rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa je, aby si súd obstaral spoľahlivý podklad vykonaním a
zhodnotenímvšetkýchrelevantnýchdôkazovnavšestrannéobjasnenieskutočností,ktorécharakterizujú
na jednej strane osoby rodičov, na druhej strane osobu dieťaťa. Ustanovenie § 25 ods. 3 Zákona o

rodine umožňuje účinne zasiahnuť do vzájomného pomeru rodiča a dieťaťa tým, že súd obmedzí styk
dieťaťa s rodičom, alebo ho dokonca zakáže. Také zásahy sú možné len vtedy, keď je to potrebné v
záujme dieťaťa, teda keď styk ohrozuje jeho fyzické či psychické zdravie, čo bolo v danom prípade
dostatočne preukázané vykonaným dokazovaním. Podľa názoru odvolacieho súdu zistil súd prvej
inštancie dostatočne rozhodujúce skutkové okolnosti a na ich základe vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zopakovať tie isté dôvody,
ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozsudku.
2.1. K námietke otca, ktorý žiadal úpravu jeho styku s maloletým synom na obdobie pred 7. septembrom
2014 a navrhoval zohľadniť (pre neho priaznivejšie vyznievajúci) znalecký posudok Mgr. Františka
Nociara z augusta 2013, odvolací súd uviedol, že pre rozhodnutie súdu je podstatný stav v čase jeho

rozhodovania, preto musel prihliadnuť na závery znalcov z neskoršieho obdobia, ktoré preukazujú
aktuálny stav v roku 2016. Aj podľa presvedčenia odvolacieho súdu bolo náležite preukázané, že
maloletý odmieta otca a starých rodičov z jeho strany a čo aj len možný stret s otcom pôsobí na neho
rozrušujúco. Správanie otca a starého otca maloletého je konfliktné a ak sa nepostupuje podľa ich
predstáv, je tiež útočné a agresívne. Je nesporné, že vynútený styk otca s maloletým by len zhoršil

zdravotný a psychický stav maloletého.
2.2. Odvolací súd sa stotožnil aj s uložením výchovného opatrenia - povinnosti rodičov podrobiť sa
sociálnemu a odbornému poradenstvu.
2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z
ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
3.1. Odvolaciemu súdu vytkol, že nerešpektoval svoj vlastný záver vyjadrený v rozhodnutí z 11. marca

2015 sp. zn. 25 CoP 11/2015, v zmysle ktorého neustálym odlučovaním maloletého od otca sa môže
vytvoriť nenávratný stav. Podľa presvedčenia dovolateľa bola (údajná) zmena v správaní maloletého
len cielene vykonštruovaná matkou. Posledný styk otca s maloletým sa uskutočnil 7. septembra 2014,
odkedy matka dlhodobo dieťa popudzovala proti otcovi. Do uvedeného dňa bol však vzájomný vzťah
otca s maloletým nadštandardný, srdečný, empatický. Odvolací súd tieto skutočnosti nevzal na zreteľ.

Nesprávny je jeho záver, že zhoršenie zdravotného stavu maloletého je v príčinnej súvislosti s konaním
otca. K procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP viedol aj procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý - napriek množstvu návrhov otca - ani raz nedonútil matku, aby mu umožnila styk s maloletým.
V napadnutom rozsudku podľa presvedčenia dovolateľa absentujú akékoľvek dôkazy o správaní otca,ktoré by bolo spôsobilé vyvolať v maloletom strach alebo nevôľu stretnúť sa s otcom. V žiadnom z
podkladov, z ktorých v danom prípade vychádzali súdy, sa nenachádza relevantné odôvodnenie, prečo
súd vyslovil zákaz styku otca s maloletým. Všetky stanoviská znalcov sú len v rovine hypotetickej.

Týmto postupom súdov došlo k bezdôvodnému odobratiu dieťaťa otcovi a tým k hrubému porušeniu
práv dieťaťa.
3.2. Z uvedených dôvodov žiadal zrušiť rozsudky oboch inštancií a vec vrátiť súdu prvej inštancie s tým,
aby nariadil reintegračné psychické liečenie dieťaťa zamerané na prinavrátenie stavu k 7. septembru
2014.

4. Matka vo vyjadrení k dovolaniu poprela existenciu dôvodov, ktoré by zakladali prípustnosť tohto
mimoriadneho opravného prostriedku otca. K dovolateľom namietanej procesnej vade v zmysle § 420
písm. f/ CSP poukázala na to, že otec sa dlhodobo nezúčastňoval pojednávaní, nepreberal súdne
zásielky, dokonca sa nezúčastnil ani stretnutia, ktorým sa malo realizovať súdom nariadené výchovné
opatrenie. Pre prípad, že by dovolací súd dospel k záveru o procesnej prípustnosti dovolania, poukázala

na to, že otec aj v dovolaní len opakuje svoje skoršie tvrdenia a argumenty. Dovolateľ podľa jej názoru
neopodstatnene tvrdí, že postoj maloletého k otcovi a jeho rodičom sa zmenil až od 7. septembra 2014
- posudky znalcov potvrdzujú, že už pred týmto dňom maloletý odmietal akýkoľvek kontakt s otcom,
psychicky sa zrútil, musel byť hospitalizovaný a podrobený medikamentóznej liečbe. Z týchto dôvodov
navrhla dovolanie otca odmietnuť podľa § 447 písm. c/ CSP a v zmysle § 55 CMP jej priznať nárok na

náhradu trov dovolacieho konania.
5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci úpravy styku rodičov a maloletého dieťaťa, ktoré je od
1. júla 2016 upravené v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa
ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“,

ak ide o prípustnosť dovolania vo veci úpravy styku rodičov a maloletého dieťaťa; prípustnosť dovolania
otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so

zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie
treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je
uvedené v nasledovných bodoch.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť

vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4
Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte
odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3 Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo
99/2017).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo
163/2017, 8 Cdo 73/2017).

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupujek podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t.j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva
len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť

vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba
dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné)
je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je
nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420
CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1

CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne
právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

11. Vyššie už naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421
CSP.

12. Otec v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z § 420 písm. f/ CSP (k tomu viď

body 13. až 19. tohto uznesenia dovolacieho súdu) a tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (k
tomu viď bod 20. tohto uznesenia dovolacieho súdu).

13. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
13.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05 ).
13.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že

sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca
účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3 Cdo 110/2017, 4
Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017).
13.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je

vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017).
Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu
„procesnýpostupsúdu“posudzovalÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd“)napríklad
v konaniach sp. zn. I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018, v ktorých podané sťažnosti odmietol
s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.
14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce jevýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3
Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017).

15. V danom prípade otec v dovolaní odvolaciemu súdu vytkol, že nerešpektoval závery, ku ktorým
dospel v skoršom rozhodnutí (z 11. marca 2015 sp. zn. 25 CoP 11/2015), t.j. že neustálym odlučovaním
maloletého od otca hrozí vytvorenie nenávratného stavu. V nadväznosti na túto argumentáciu dáva
dovolací súd do pozornosti otca nález ústavného súdu z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013,
v zmysle ktorého odvolací súd nie je viazaný skôr zaujatým vlastným právnym názorom; odvolací

súd môže svoj skorší právny názor zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací
súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny
názor zmení a potvrdí rozhodnutie nerešpektujúce skorší právny názor odvolacieho súdu. Aj keď
zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať
za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo
všeobecnosti viazaný len zákonom.

16. Otec v dovolaní namieta nedostatky, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v procese obstarávania
skutkových podkladov pre rozhodnutie. Tvrdí, že súdy rozhodli bez ich obstarania, prípadne že niektoré
z dôkazov nesprávne vyhodnotili a z výsledkov dokazovania vyvodili nesprávne skutkové závery.
16.1. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na

rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je

vecou súdu, a nie účastníkov konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal
všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to
považovaťzaprocesnúvadukonaniaznemožňujúcurealizáciuprocesnýchoprávneníúčastníkakonania
(viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti
(čo v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v

zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a
3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012,
7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
16.2. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré otec naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna

praxsaustálilananázore,žeaksúdnesprávnevyhodnotíniektorýzvykonanýchdôkazov,môžebyťjeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania (viď R 42/1993, ale aj 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5
Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012).
16.3. Ani podľa novej právnej úpravy civilného konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016,

nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné
zistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenie
niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto
právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn.
II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

17. K dovolacej námietke otca týkajúcej sa nedostatočného vysvetlenia niektorých dôvodov rozhodnutia
súdu, prípadne až nepreskúmateľnosti rozsudku dovolací súd pripomína, že už dávnejšia judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť

rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne
rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (k tomu viď jeho rozhodnutia sp. zn. I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
17.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda
nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosťrozhodnutiazakladáinúvadukonaniavzmysle§241ods.2 písm.b/Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktorénadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne.
17.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný

omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
17.3. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II.

ÚS 76/07 ).
17.4. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f/ CSP. Za takú vadu nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa.

18. Dovolateľ výhradami k právnym záverom odvolacieho súdu a polemikou s nimi spája svoje
presvedčenie, že súdy zasiahli do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového (viď
§ 124 ods. 1 CSP) ale otec v tomto smere nenamieta procesné chyby (nesprávnosti procedúry vedenia
konania), ale to, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

18.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru,
že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane
R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo
41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

18.2. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f/ CSP, zotrval aktuálny judikát R 24/2017.
19. Naostatok najvyšší súd pripomína konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

20. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
20.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo

k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným,
určitým a zrozumiteľným spôsobom).
20.2. Vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu sa stotožňuje s právnymi závermi vyjadrenými v

rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, v zmysle ktorých otázku (ne)prípustnosti dovolania
rieši dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje a
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázkysúdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola
odvolacím súdom rešpektovaná, a to konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než

aký v konkrétnej právnej otázke zaujal už skôr najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako
ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie
právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť,

ako by mala byť táto otázka správne riešená. Zdôraznil, že sama polemika dovolateľa s právnymi
názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako
odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v §
421 ods. 1 písm. a/ CSP. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť, ktorého vyvodzuje z§ 421 ods. 1 písm. a/
CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa
podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum,

hranicektoréhoniesúvymedzené.Vtakomprípadenemôžesvojerozhodnutiezaložiťnapredpokladoch
alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na
mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia
právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych

a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
„suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej
iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne
posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací
súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej

koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu
ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež
3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017).
20.3. V danom prípade otec, zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, podal v dovolaní výpočet

nesprávností vytýkaných odvolaciemu súdu, nekonkretizoval však právnu otázku, riešením ktorej sa
- podľa jeho názoru - odvolací súd odklonil od zaužívanej praxe dovolacieho súdu. Pritom v zmysle
bodu 16. uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 platí, že pokiaľ
nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení
s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

21. Najvyšší súd z uvedených dôvodov odmietol dovolanie otca podľa ustanovenia § 447 písm. c/ a
f/ CSP.

22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.