Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 14, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/665/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107211921
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2107211921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trnava v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev,
Farnosť Smolenice, Cintorínska č3, Smolenice, IČO: 34 013 458, zastúpený splnomocnenkyňou MAPLE
& FISH s.r.o., Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovaným: 1. Slovenský pozemkový fond,
Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 2. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8,
Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zast. JUDr. Lenka Molčanová, advokát so sídlom, Prešov, Hlavná 10,
o vydanie nehnuteľných vecí, na odvolanie žalobcu a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného
súdu v Trnave, č. k. 26C/51/2007 - 914 zo dňa 10. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e vo výrokoch II., III..

II. Rozsudok súdu I. inštancie sa ruší a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie
vo výrokoch IV. a V. (náhrady trov konania).

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozhodol odvolaniami napadnutým rozsudkom, že:

I. Žalovaný v rade 1 je p o v i n n ý vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele
1/1 vzhľadom k celku, a to:

- novovytvorený pozemok parcelné číslo 620/129, parcela registra „C“, trvalé trávne porasty, o výmere
9503 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 112/2008, vyhotoveného dňa 6. 12. 2008
Ing. C. W., autorizovaného dňa 6. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom a kartografom, a
úradne overeného dňa 16. 12. 2008 Správou katastra pod číslom 2208/2008, ktorý tvorí prílohu tohto
rozhodnutia, pre katastrálne územie E., obec E., okres Trnava, ktorý bol pôvodne zapísaný na liste
vlastníctva číslo X, pre katastrálne územie E. ako pozemok parcelné číslo 839, parcela registra „E“, orná

pôda, o výmere 806 m2, pozemok parcelné číslo 840, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 709 m2,
pozemok parcelné číslo 841, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 820 m2, parcelné číslo 842/1,
parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 745 m2, pozemok parcelné číslo 843/2, parcela registra „E“,
orná pôda, o výmere 6924 m2, vydanom Správou katastra Trnava;

- pozemok parcelné číslo č. 3254/2, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 5462 m2, pre katastrálne
územie E., obec E., okres Trnava, zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, vydanom Katastrálnym

úradom v Trnave, Správou katastra Trnava;
spolu s prislúchajúcou dokumentáciou, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd návrh žalobkyne voči žalovanému v rade 1 zamieta.III. Žalovaný v rade 2 je povinný vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam: novovytvorený
pozemok parcelné číslo 2110/4, parcela registra „C“, lesné pozemky, o výmere 501 m2, vytvorený na

základe geometrického plánu č. 112/2008, vyhotoveného dňa 6. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaného dňa
6. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 16. 12. 2008
Správou katastra Trnava pod číslom 2208/2008, ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne
územieE.,obecE.,okremTrnava,ktorýbolpôvodnezapísanýnalistevlastníctvačísloX,prekatastrálne
územie E. ako pozemok parcelné číslo 839, parcela registra „E“, orná pôda o výmere 806 m2, pozemok

parcelné číslo 840, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 709 m2, pozemok parcelné číslo 841,
parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 820 m2, pozemok parcelné číslo 842/1, parcela registra „E“,
orná pôda, o výmere 745 m2, pozemok parcelné číslo 843/2, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere
6924 m2, vydanom Správou katastra Trnava spolu s prislúchajúcou dokumentáciou, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

IV. V konaní medzi žalobkyňou a žalovaným v rade 1 žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania
právo.

V. Žalovaný v rade 2 je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení poukázal na pokiaľ ide obsah samotnej výzvy zo dňa 21. 4. 2006 v tejto súvislosti má
súdpreukázané,žetátoobsahovalaokremoznačeniakonkrétnychpozemkovoknižnýchvložiekajdôvod
prechodu vlastníctva na štát s odkazom na § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., čo osvedčujú zápisy v časti
B v pripojených pozemnoknižných vložkách, ktoré sú verejnými listinami. V ust.§ 5 ods. 1 reštitučného
zákona upravuje len spôsob uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva, a to formou výzvy, ktorá musí

mať písomnú formu, musí byť urobená do 30. 4. 2006 a v tejto lehote musí byť preukázaný prechod
vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát alebo obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného v § 3
tohto zákona. Výzvu však nie je možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik
práva na navrátenie vlastníctva, pretože vznik tohto práva bol podmienený splnením podmienok a to
existenciouoprávnenejosoby,prechodomvlastníctvaprávatejtoosobyknehnuteľnostiamvymedzeným

v zákone na štát alebo na obec v rozhodnom období z dôvodu určeného reštitučným zákonom,
existenciou povinnej osoby. Na túto výzvu nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky
vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov. Ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 reštitučného
zákona bol preukázaný odkazom na dokument zapísaný v pozemkových vložkách, z ktorých bol tento
dôvod zistiteľný. Podľa § 68 zákona č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon) v čase doručenia výzvy

žalovaným bol katastrálny operát verejný, každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy
a náčrty. Súd prisvedčil argumentácii žalobkyne ohľadom splnenia podmienky určitosti predmetnej výzvy
na navrátenie vlastníckeho práva v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5 ods. 1
reštitučného zákona. Na strane žalobkyne vystupuje vecne legitimovaný právny nástupca pôvodných
subjektov zapísaných na pôvodných pozemkovoknižnej vložke č. 23, 1463, 1524, 1612. Súd sa stotožnil

s tvrdením žalobkyne, že táto je aktívne legitimovaná na podanie žaloby aj s poukazom na Uznesenie
Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14. 9. 1995, podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález
Najvyššieho správneho súdu z dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona
ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili
cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. Súd má za to, že výhrada

žalovaných k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie označenej žalobkyne nie je dôvodná. Podľa dobovej
predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25. 6. 1925, č. 9720/26)
platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a
práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom
a slúžili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát

cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria, základiny a
pod.) a že i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo možné prehliadnuť, že
ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť a že nestrácali
preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a že zostávali
preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Za

situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina, ktorej majetok bol priamo zviazaný
s rímskokatolíckou cirkvou, pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou, nie je
podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina netvorila súčasť hierarchického zriadenia
rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemožnoobísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň sta, že ukončením
jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t. j.,
že krivda spáchaná na fonde prestavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť

nepochybne sledoval zámer reštitučného zákona. Prijatý výklad nie je až neprípustne rozširujúci,
je konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely
aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboženského) chápal aj ako cirkevný
majetok (dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. 3. 1922 R I 313/22). Medzinárodná zmluva
„Modus Vivendi“ uzavretá dňa 17. 12. 1927 medzi Československou republikou a Svätou stolicou

nadobudla platnosť 2. 2. 1928, boli hranice diecéz stotožnené so štátnymi hranicami. V článku II
tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v
Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom
episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou „Modus Vivendi“ Svätá stolica Apoštolská
konštitúcia z 2. 9. 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli
so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej

arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky.
Apoštolská konštitúcia opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej
na aricidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom
uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom

aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na subjekty
Rímskokatolíckej cirkvi. Ani cirkevné základiny či iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom
v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať
majetky odňala dňa 29. 5. 1922. Týmto je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne. V danej veci ide
o cirkevný majetok, ktorý podliehal osobitnej úprave. Československá republika a Svätá stolica uzavreli

17. 12. 1927 zmluvu Modus Vivendi, ktorá nadobudla platnosť 2. 2. 1929. Cirkevným Praescriptonium
sacricanti a Qui divino bola zriadená samostatná Slovenská provincia. Svätá stolica územne zladila
hranice diecéz so štátnymi hranicami. Na základe toho treba Rímskokatolícku cirkev so sídlom na
Slovensku považovať za vlastníčku všetkých nehnuteľností na území Slovenska. Rímskokatolíckej cirkvi
ponecháva právo spravovať svoje záležitosti, najmä rozhodovať o organizačnej štruktúre, ustanovovať

svoje orgány a svojich duchovných, riadiť si svojimi vnútornými predpismi, zriaďovať svoje rehole a iné
inštitúcie nezávislé od štátnych orgánov a na plnenie svojho poslania vykonávať činnosti fakultatívne
uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. v platnom znení.

Pasívnavecnálegitimáciažalovanéhovrade1jepodľasúdudaná,pretožepodľa§4ods.1reštitučného

zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti reštitučného zákona spravuje
nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drží. Súd vychádzal z výpisu z listu
vlastníctva č. XXXX katastrálne územie, na ktorom je ako vlastník parcely č. 3254/2 o výmere 5462 m2
orná pôda v podiele 1/1 zapísaný: SR - Slovenský pozemkový fond a taktiež ako vlastník parcely č.
1504 o výmere 3248 orná pôda v podiele 1/1 je zapísaný: SR - Slovenský pozemkový fond (uvedené

sa týka novovytvorených parciel č. 621/20 a č. 621/19). Je nepochybné, že žalovaný v rade 1 v čase
podania výzvy, podania žaloby, po podaní žaloby je zapísaný v evidencii nehnuteľností ako správca
spornýchnehnuteľností.Žalovanývrade1jetaktiežpasívnelegitiovanýmúčastníkomkonaniavovzťahu
knovovytvorenejparceleč.620/129vytvorenejzparcielč.839,840,841,842/1 843/2,ktorésúzapísané
na liste vlastníctva č. X v podiele 1/1, bez ohľadu na to, že ako vlastník je zapísaný Čs. štát-ONV Trnava.

Slovenskýpozemkovýfondjevzmyslezákonasprávcomspornýchnehnuteľností,pretožepodľazákona
č. 330/1991 Zb. spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu. Žalovaný v rade 1 bez
ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou.

Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 2 v tomto konaní vo vzťahu k novovytvorenej

parcele č. 2110/4 a to z parciel č. 839, 840, 841, 842/1, 843/2, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X a
ako vlastník je zapísaný Čs. štát-ONV Trnava súd má za to, že žalovaný v rade 2 má pasívnu legitimáciu,
keď podľa registra C sa jedná o lesné pozemky o výmere 501 m2 (geometrický plán č. 112/2008) a to
bez ohľadu na to, že ako vlastník je na LV č. X zapísaný Čs. štát-ONV Trnava. Žalovaný v rade 2 je
v zmysle zákona správcom sporných nehnuteľností, pretože podľa zákona č. 326/2005 Z. z. spravuje

poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, pričom údaje registra C sú záväzné. Žalovaný v
rade 2 bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, je v zmysle reštitučného zákona osobou
povinnou vo vzťahu k predmetnému pozemku.Všetky uvedené pozemky boli odňaté v rozhodnom čase od 8.5.1945 do 1.1.1990 náboženskej
spoločnosti /cirkvi, ktorej právny nástupca je útvarom registrovanej cirkvi na Slovensku ktorý má právnu
subjektivitu aj v súčasnosti, žalovaní boli ako povinná osoba žalobkyňou v lehote riadne vyzvaní na

ich vrátenie, v lehote bolo toto právo (keďže neprišlo k dohode o vydaní nehnuteľných vecí) uplatnené
na súde, žalovaný v rade 1 je subjektom ktoré nehnuteľnosti vo vlastníctve SR spravuje (§ 34, ods.
3 zák.č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách), avšak vo vzťahu k
novovytvorenému pozemku parcelné číslo 621/20, parcela registra „C“, zastavené plochy a nádvoria,

o výmere 631 m2, vytvorený na základe geometrického plánu č. 106/2008, vyhotoveného dňa 4. 12.
2008 Ing. C. W., autorizovaného dňa 4. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom a kartografom, a
úradne overeného dňa 16. 12. 2008 Správou katastra Trnava pod č. 2195/2008, pre katastrálne územie
E., obec E., okres Trnava, ktorý bol pôvodne zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne
územie E. ako pozemok parcelné číslo 1504, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 3248 m2, vedená
Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v obci E., vydanom Správou katastra Trnava

a zároveň k novovytvorenému pozemku parcelné číslo 621/19, parcela registra „C“, zastavané plochy a
nádvoria, o výmere 1017 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 106/2008, vyhotoveného
dňa 4. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaného dňa 4. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom
a kartografom, a úradne overeného dňa 16. 12. 2008 Správou katastra pod číslom 2195/2008, pre
katastrálneúzemieE.,obecE.,okresTrnava,ktorýbolpôvodnezapísanýnalistevlastníctvačísloXXXX,

pre katastrálne územie E. ako pozemok parcelné číslo 1504, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere
3248 m2, vydanom Správou katastra Trnava, súd návrh zamietol, nakoľko ich vydanie by bolo v rozpore
s ustanovením § 2 ods. 1, písm. a) zák.č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva
možno uplatniť len k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, keďže je zrejmé, že
nehnuteľnosti novovytvorené parcely č. 621/19, č. 621/20 sú označené ako druh pozemku „zastavané

plochy a nádvoria“, a teda nie sú poľnohospodárskou pôdou. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne,
ževydaťmožnoajpozemky,ktoréniesúvčasevydaniapoľnohospodárskoupôdou,keďžeurčeniedruhu
pozemku (ako „poľnohospodárskej pôdy“) je rozhodujúci v čase odňatia. Vlastnícke právo sa v zmysle
rešt. zákona vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, tak sa vlastnícke právo
k nehnuteľným veciam, ktoré poľnohospodársku pôdu netvoria (v tomto konkrétnom prípade zastavané

plochyanádvoria)nevracia(argumentumacontrario).Je nepochybné,žeuvedenénevrátenépozemky-
parcely nie sú poľnohospodárskou pôdou, čiže pozemkami, ktorých vydanie by bolo možné v zmysle § 2,
ods. 1 reštitučného zákona (podľa názoru súdu ustanovenie § 6 reštitučného zákona iba bližšie upravuje
ktoré nehnuteľnosti nepodliehajú vôbec reštitúcii, a to aj v prípade, že by boli v súčasnosti zapísané ako
poľnohospodárska pôda - ustanovenie § 6 reštitučného zákona, preto nemožno vykladať tak, že ak sa

vlastníctvo nenavracia k pozemkom uvedeným v tomto paragrafe, tak sa vracia vlastníctvo k všetkým
ostatným pozemkom). Pozemkový poľnohospodársky majetok, ktorého sa budú týkať reštitučné nároky
cirkvi a náboženských spoločností tak predstavuje pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo
do neho patrí, pozemky, ktoré sú ako poľnohospodárska pôda využívané na poľnohospodársky výrobu,
a ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a

trvalý trávny porast a aj iné pozemky, ktoré síce neslúžia poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu
nepostrádateľné.

Pokiaľ ide o novovytvorený pozemok parcelné číslo 620/129, parcela registra „C“, trvalé trávne porasty,
o výmere 9503 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 112/2008, vyhotoveného dňa 6. 12.

2008 Ing. C. W., autorizovaného dňa 6. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom a kartografom,
a úradne overeného dňa 16. 12. 2008 Správou katastra pod číslom 2208/2008, pre katastrálne územie
E., obec E., okres Trnava, ktorý bol pôvodne zapísaný na liste vlastníctva číslo X, pre katastrálne
územie E. ako pozemok parcelné číslo 839, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 806 m2, pozemok
parcelné číslo 840, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 709 m2, pozemok parcelné číslo 841,

parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 820 m2, parcelné číslo 842/1, parcela registra „E“, orná
pôda, o výmere 745 m2, pozemok parcelné číslo 843/2, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere
6924 m2, vydanom Správou katastra Trnava, súd poukazuje na to, že samotný žalovaný v rade 1
výzvou zo dňa 12. 5. 2011 a identickou výzvou zo dňa 18. 3. 2014 požiadal Okresný úrad Trnava,
Katastrálny odbor o opravu údajov katastra nehnuteľností na LV č. X k. ú. E. v zmysle § 59 zákona

č. 162/1995 Z. z. v časti B: 1. Slovenská republika - v správe Slovenského pozemkového fondu v
celosti 1/1 s odvolaním sa na § 1, § 17, § 22 zákona o pôde č. 229/1991 Zb. a § 34 zákona o
pozemkových úpravách č. 330/1991 Zb. s tým, že poľnohospodársku pôdu vo vlastníctve SR spravuje
žalovaný v rade 1. S ohľadom preukázané skutočnosti aj na správanie sa žalovaného v rade 1 akosprávcu týchto sporných nehnuteľností (predmetné žiadosti na Katastrálny odbor) ako aj vyjadrenie
Okresného úradu Trnava, Katastrálneho odboru zo dňa 11. 6. 2014 (na čl. 727 spisu a na č.l.733
spisu - parcely registra E č. 839, 840, 841, 842/1 a 843/2 sú zlúčené do parciel registra C č. 620/1

- trvalé trávne porasty a č. 2110 - lesné pozemky), keď do správy Slovenského pozemkového fondu
prislúcha časť parciel č. 839, 840, 841, 842/1 a 843/2 a to časti, ktoré sú zlúčené v parcele reg. C
č. 620/1, je žalovaný v rade 1 ako správca v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou a teda aj
pasívne legitimovaným účastníkom konania v časti požiadavky k novovytvorenej parcele č. 620/129.
Súd považoval návrh v tejto časti za dôvodný a v tejto časti návrhu voči žalovanému v rade 1 vyhovel,

keď má za osvedčené splnenie predpokladov v zmysle reštitučného zákona, pokiaľ ide o dodržanie
určitosti výzvy, jej doručenie, právne nástupníctvo žalobkyne po právnej predchodkyni uvedené v PKV
č. 23 (Základina Kaplnky svätého Rokusa v Smoleniciach), pasívnu legitimáciu žalovaného v rade 1
má súd preukázanú v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 330/1990 Zb. a v súlade s vyššie uvedeným
odôvodnením.

Návrh žalobkyne v časti pozemku parcelné č. 3254/2, parcela registra orná pôda, o výmere 5462 m2,
pre katastrálne územie E., obec E., okres Trnava, zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, vydanom
Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava (pôvodne PKV č. 1524) súd považoval za
dôvodný a v tejto časti návrhu voči žalovanému v rade 1 vyhovel, keď má za osvedčené splnenie
predpokladov v zmysle reštitučného zákona, pokiaľ ide o dodržanie určitosti výzvy, jej doručenie, právne

nástupníctvo žalobkyne po právnej predchodkyni uvedené v PKV č. 1524 (Rímskokatolícka cirkev v
Smoleniciach, Omšová základina), pasívnu legitimáciu žalovaného v zmysle zápisu na LV č. XXXX k.
ú. E. ale aj ustanovenia § 34 zákona č. 330/1990 Zb.

Súd považoval návrh za dôvodný voči žalovanému v rade 2 týkajúci sa novovytvoreného pozemku

parcelné číslo 2110/4, parcela registra „C“, lesné pozemky, o výmere 501 m2, vytvorený na základe
geometrického plánu č. 112/2008, vyhotoveného dňa 6. 12. 2008 Ing. C. W., autorizovaného dňa 6. 12.
2008 Ing. C. W., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 16. 12. 2008 Správou
katastra Trnava pod číslom 2208/2008, pre katastrálne územie E., obec E., okrem Trnava, ktorý bol
pôvodne zapísaný na liste vlastníctva číslo X, pre katastrálne územie E. ako pozemok parcelné číslo

839, parcela registra „E“, orná pôda o výmere 806 m2, pozemok parcelné číslo 840, parcela registra „E“,
orná pôda, o výmere 709 m2, pozemok parcelné číslo 841, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 820
m2,pozemokparcelnéčíslo 842/1,parcelaregistra„E“,ornápôda,ovýmere745m2,pozemokparcelné
číslo 843/2, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 6924 m2, vydanom Správou katastra Trnava. Súd
má za osvedčené splnenie predpokladov v zmysle reštitučného zákona, pokiaľ ide o dodržanie určitosti

výzvy, jej doručenie, právne nástupníctvo žalobkyne po právnej predchodkyni uvedené v PKV č. 23
(Základina Kaplnky svätého Rokusa v Smoleniciach), pasívnu legitimáciu žalovaného v zmysle vyššie
uvedeného ale aj ustanovenia § 50 zákona č. 326/2005 Z. z.

O náhradu trov konania žalobkyne a žalovaného v rade 1 súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2

Občianskehosúdnehoporiadku,keďúčastnícibolivkonaníúspešníkaždý50%,apretobolorozhodnuté
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O náhradu trov konania žalobkyne a
žalovaného v rade 2 súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, keď žalobkyňa bola v konaní celkom úspešná.

3. Odvolanie proti rozsudku podal žalovaný v 2. rade prostredníctvom svojej zástupkyne proti výrokom
III. a V. Poukázal na ust. § 157 ods. 2 OSP, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS
226/03, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija verzus Španielsko z 9.12.1994), ako
aj komisie, stanovisko vo veci E.R.T. verzus Španielsko z roku 1993 sťažnosť 218390/91, keď treba
za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia a s poukazom na ust. § 157 ods. 2 OSP . Žalovaný dal do pozornosti,
že sa súd prvej inštancie, predtým súd prvého stupňa nevysporiadal so skutočnosťou, že potvrdenia
Ministerstva kultúry SR zo dňa 23.9.2008 a 12.8.20141: 1. nie sú rozhodnutiami, resp. správnymi
aktami, ktoré spĺňajú predpoklady podľa § 135 ods. 2 posledná veta OSP a nie sú rozhodnutiami, z
ktorých môže súd vychádzať bez ďalšieho dokazovania vo veci; 2. potvrdenia nie sú rozhodnutiami,

resp. správnymi aktami vydaniu ktorých predchádzalo správne konanie, ktorého účastníkom by bol
aj žalovaný v 2. rade, že voči nim nie je zo strany žalovaného v 2. rade možné podať opravný
prostriedok; 3. tieto potvrdenia neboli prílohou výzvy žalobcu zo dňa 21.4.2006, čo osvedčuje samotný
fakt dátumu jeho vydania ako aj záver výzvy z 21.4.2006; 4. potvrdenia boli vydané v rozpore sopatrením Ministerstva kultúry SR a preto žalovaný v 2. rade poukázal na ust. § 18 ods. 1 písm.
g) zák. č. 575/2001 Z.z., § 1 zák. č. 192/92 Zb. o registrácii cirkvi a náboženských spoločností v
platnom znení. Orgánom, ktorý registruje na území Slovenskej republiky cirkvi, náboženské spoločnosti

podľa osobitného zákona, je Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na článok I.
ods. 1 Opatrenia č. MK-33/2001 na evidenciu všetkých právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju
právnu subjektivitu od cirkví alebo náboženských spoločností, ak nepodliehajú inej evidencii alebo
registrácii, vedie cirkevný odbor. Podľa čl. I. ods. 1 citovaného opatrenia zavedenie evidencie všetkých
týchto právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkvi alebo náboženských

spoločností zodpovedá riaditeľ cirkevného odboru a podľa č.l. V. ods. 2 tohto opatrenia, na písomnú
žiadosť môže cirkevný odbor vystaviť úradný výpis zo zoznamu právnických osôb, ktoré odvodzujú
svoju právnu subjektivitu od cirkvi alebo náboženských spoločností alebo potvrdenie o evidencii určitej
právnickej osoby alebo doklad o tom, že v ňom určitý zápis nie je a podľa čl. V. ods. 4 citovaného
opatrenia, súčasťou zoznamu nie sú mená konkrétnych osôb, ktoré predstavujú ich štatutárny orgán.
Opatrenie č. 33/2001 nadobudlo účinnosť 1. februára 2001. Podľa odvolateľa z uvedeného vyplýva,

že Ministerstvo kultúry SR zabezpečuje výkon správy na úseky cirkví a náboženských spoločností. V
kompetencii Ministerstva kultúry SR. cirkevný odbor podľa platnej legislatívy je teda registrácia cirkví
a náboženských spoločností, ktoré spĺňajú predpoklady pre registráciu vedenie všetkých právnických
osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkvi alebo náboženských spoločností, vystavenie
úradného výpisu zo zoznamu právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví

alebo náboženských spoločností, vystavenie potvrdení o evidenciu určitej právnickej osoby v zozname
právnických osôb a vystavenie potvrdenia o tom, že v zozname právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju
právnu subjektivitu od cirkví alebo náboženských spoločností určitý zápis nie je. Oprávnenia Ministerstva
kultúry SR sú uvedené taxatívne a vystavenie akéhokoľvek iného potvrdenia, resp. potvrdenie o
právnom nástupníctve, potvrdenie o právnej subjektivite, s menovitým uvádzaním štatutárneho orgánu

a podobne, je v rozpore s právnymi predpismi. Súd sa preto podľa odvolateľa nedostatočne vyporiadal
s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie i z hľadiska relevantného posúdenia právnych
predpisov a skutkových okolností, čo nasvedčuje, že žalobca Rímskokatolícka cirkev, farnosť Smolenice
vznikla dňa 4.11.1994, preto samé o sebe vyvracia relevantnosť potvrdenia MK o tom, že žalobca je
právnym nástupcom po subjekte označenom ako „Szomolányi szent Rókus kápolna alap“; že žalobca

vznikol ako nový subjekt dňom 4.11.1994 a uvedené osvedčuje, že Rímskokatolíckej cirkvi Bratislavsko-
trnavskáarcidiecézazodňa19.4.2007označenáakoprávnasubjektivitaRímskokatolíckejcirkvi,farnosť
Smolenice. Tzn. status farnosti ako právnickej osoby sa v prípade žalobcu spája s CIC 1983, čo však
nebol status farnosti podľa CIC 1917; že akákoľvek farnosť RKC vrátane žalobcu mohla vzniknúť najskôr
27.11.1983, teda dňom, kedy nadobudol účinnosť CIC 1983. Ďalej poukázal na KÁN 120 CIC 1983

a KÁN 447 CIC 183 konferencie biskupov ako aj § 53 zák.č. 50/1874 ř.z. § 1 zák. č 218/1948 Sb.,
toho istého zákona § 8 ods. 1,2, § 11 ods. 1,2. Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie nezohľadnil
rozdiely medzi CIC 1917 a CIC 1983, týkajúcich sa pojmu farnosť a vzniku jej právnej subjektivity,
nezohľadnil prechod vlastníckeho práva na štát podľa zák. č. 218/1949 Sb., nezohľadnil, že žalobca
dôkaz o tvrdenom právnom nástupníctve po základnine nepredložil a to či už v čase doručovania

výzvy do 30.4.2006 a ani v priebehu súdneho konania. Žalovaný v 2. rade opakovane upozornil súd
prvej inštancie, že z B1 predloženej PKV č. 23 k.ú. E. nevyplýva, že by základnina označená ako“
Szomolányi szent Rókus kápolna alap“ bola cirkevnou organizáciou. Základnina nie je exkluzívnym
pojmom kanoníckeho práva. Predmetné základniny sú účelovým združením súkromného majetku s
cieľom výkonu práv patróna. Poukázal na zák. č. 150/1874 ř.z. o vonkajších pomeroch katolíckej

cirkvi, podľa ktorého katolícka cirkev je samostatná len v rozhodovaní o vnútorných záležitostiach,
avšak v ostatných záležitostiach vrátane majetkových, je kompetentný iba štát, v právomoci ktorého
je aj rozhodovanie o povahe týchto záležitostí. Ďalej poukázal odvolateľ, že v čase podania písomnej
výzvy oprávnená osoba nie je vlastníkom, že podaním písomnej výzvy oprávnená osoba sa nestáva
vlastníkom. V tej súvislosti poukázal na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 162/2005 Z.z. so zvýraznením, že právo

na navrátenie vlastníctva môže uplatniť oprávnená osoba atď ...vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu
subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do štátu obce v období od 8.5.1945 židovským náboženským
obciam, od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona
môže uplatniť na vrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľným veciam oprávnená osoba písomnou
výzvou voči povinnej do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká a poukázal zároveň aj na ust. § 8 ods. 3 cit. zákona, že pri uplatňovaní
práva podľa tohto zákona sú dotknuté orgány štátnej správy, obce a iné právnické osoby podľa § 4
povinnéspolupracovaťaposkytnúťpomoctomu,ktopreukážežejeoprávnenouosobou.Písomnáforma
výzvy bez splnenia zákonnej podmienky preukázania skutočností podľa § 2 ods. 2, § 3 a § 5 ods. 1 cit.zákona sama o sebe nezakladá právo na navrátenie vlastníctva a to aj v prípade, keď bola doručená
povinnej osobe v lehote do 30.4.2006. Takzvané kondičné právo v zmysle zák. č. 161/2005 Z.z., tzn.
uplatnenie práva na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenou osobou je podmienené

zákonnými podmienkami: 1.podľa § 2 ods. 2 cit. zákona preukázaním prechodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnej veci z oprávnenej osoby na štátu v rozhodnom období zákonnej prekluzívnej lehote
do 30.4.2006; 2. podľa § 5 ods. 1 veta práva cit. zákona preukázaním skutočností podľa § 3, tzn.
preukázaním dôvodu na vrátenie vlastníctva v zákonnej prekluzívnej lehote do 30.4.2006, po 3.
podľa § 8 ods. 3 cit. zákona preukázaním, že žiadateľ je oprávnenou osobou v zákonnej prekluzívnej

lehote do 30.4.2006. Uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenou
osobou je právom podmieneným, tzn. na právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je
podmienené kumulatívnym splnením zákonných podmienok a predpokladov 1. podľa § 2 ods. 2 cit.
zákona preukázaním prechodu nehnuteľných vecí do vlastníctva štátu, resp. obce v rozhodnom období
od 8.5.1945 do 1.1.1990 v zákonom prekluzívnej lehote do 30.4.2006, 2. podľa § 2 ods. 2 v spojení s
§ 8 ods. 3 cit. zákona preukázaním, že žiadateľ je oprávnenou osobou vrátane nepreukázania vlastnej

právnej subjektivity a neprerušenej línie právneho nástupníctva po pôvodnom, resp. po pôvodných
vlastníkoch v lehote do 30.4.2006, 3. podľa § 5 ods. 1 cit. zákona preukázaním skutočností podľa § 3,
preukázaním dôvodu na vrátenie vlastníctva zákonom v prekluzívnej lehote do 30.4.2006. Žalovaný
preto v odvolaní poukázal, že žalobca nepreukázal, ani nepredložil v hmotnoprávnej lehote do 30.4.2006
identifikáciu mpč a geometrické zameranie nehnuteľných vecí, ku ktorým si uplatňuje svoje právo

podľa cit. zákona; žalobca po prvýkrát predložil identifikáciu až spolu so svojím podaním 12.6.2008
a geometrické plány dokonca až po podaní dňa 9.1.2009, tzn. po uplynuté hmotnoprávnej lehoty do
30.4.2006. Navyše žalobca písomnosti zo dňa 21.4.2006 neoznačil po ktorom pôvodnom vlastníkovi si
uplatňuje svoje právo na vrátenie vlastníckeho práva, nepreukázal v hmotnoprávnej lehote do 30.4.2006
dôvod navrátenia podľa § 3 v spojení s § 5 ods. 1 cit. zákona, hoci žalobca bol povinný ex lege do

30.4.2006 nezameniteľne preukázať dôvod na vrátenie vlastníctva na preukázané tvrdenia. Žalovaný v
2. rade dáva do pozornosti všeobecné vyhlásenie žalobcu na str. 5 a 4 žaloby z 23.4.2007, že citované
ust. § 3 ods. 1 má 10 dôvodov, preto nesprávne keď uviedol v žalobe, že prešli do vlastníctva štátu
jedným z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1; žalobca nepredložil v hmotnoprávnej lehote do 30.4.2006
listiny, resp. dôkazy preukazujúce dôvod na vrátenie vlastníctva. Uvedené podmienky nie je možné

zhojiť pred konaním dokladov pred súdom. S poukazom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam, v dôsledku čoho
rozhodnutie prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie v
rozsudku predkladá svoj odkaz Modus vivendi ako na medzinárodnú zmluvu platnú od 2.2.1922 ako na
listinu, ktorou je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Žalovaný však poukazuje, že v texte Modus

vivendi sa nenachádza žiadne ustanovenie o právnom nástupníctve po Uhorskom študijnom fonde, po
Československom univerzitnom fonde, resp. po akejkoľvek inej základnine a rovnako sa nenachádza
žiadne ustanovenie o prevode alebo prechode nehnuteľných vecí na žalobcu z Uhorského študijného
fondu (základniny), z Československého univerzitného fondu (základniny) resp. po akejkoľvek inej
základnine. Uvedené teda preukazuje, že súd prvej inštancie dospel na základe neúplného skutkového

zistenia k nesprávnym skutkovým záverom, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto žalovaný v 2. rade zotrváva na svojej námietke na
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V závere poukazuje žalovaný v 2. rade vo svojom odvolaní, že
prípad, ak súd druhého stupňa mieni prihliadnuť na závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, potom žalovaný v 2. rade dával do pozornosti s poukazom

na č.l. 20 ods. 2 prvá a druhá veta Ústavy SR, že každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. S poukazom na ust § 4 ods. 1,5 ods. 2
prvá veta, ako na č. 161/2005 Z.z. a § 6 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb. a § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva záver, že povinná osoba definovaná v ust. § 4 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. je ex
lege zmocnená za vlastníka konať vydaním nehnuteľných vecí nie navráteným, formou dohody o vydaní

nehnuteľnej veci a to v zákonom stanovenej lehote po dobu 60 dní od doručenia písomnej výzvy v
§ 5 ods. 2 cit. zákona. po márnym uplynutím tejto lehoty, resp. po nevyhovení písomnej výzvy zák.č.
161/2005 Z.z. umožňuje uplatnenie nárokov na súde 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy pod
hrozbou zániku práva. Prechod vlastníckeho práva je možné iba z vlastníka, nie zo správcu majetku,
výnimku z tohto pravidla môže ustanoviť iba zákon ; v danom prípade bola výnimka ustanovená zák.

č. 161/2005 Z.z. iba v § 5 ods. 2 už cit. zákona. Postup súdu prvej inštancie v danej veci spĺňa sám
o sebe znaky odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust § 221 ods. 1 písm. f)
OSP, ktorý touto cestou žalovaný v 2. rade uplatňuje. Žalovaný v 2. rade trvá aj na námietke preklúzie
titulom opakujúcich sa zmeňujúcich návrhov na začatie konania na strane žalobcu, tzn. na námietke,s ktorou sa súd prvého stupňa opäť vo svojom rozsudku nevyporiadal. V tejto súvislosti žalovaný v
2. rade dáva do pozornosti, že žalobca doručil 25.4.2007 žalobný návrh, navrhol súdu aby solidárne
zaviazal k vydaniu a navráteniu vlastníka pozemkovoknižných nehnuteľnostiach žalovaných bez bližšej

identifikácie. Následne žalobca zmenil svoj návrh na začatie konania podaniami z 12.6.2008, 9.1.2009
a 3.6.2011 s poukazom na ust. § 95 ods. 1 OSP a § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z.z. poukazoval žalovaný
v 2. rade, že sa upravuje dispozičné oprávnenie navrhovateľa, pričom za zmenu návrhu na začatie
konania možno považovať taký procesný úkon, ktorý sa vzťahuje na petit, že žiada viac, že žiada
niečo iné, žiada to isté, len z iného právneho dôvodu a s prihliadnutím na uvedené dáva do pozornosti

žalovaný v 2. rade že žalobca navrhol zaviazať žalovaného v 2 .rade k plneniu, ku ktorému nebol ani
len vyzvaný, že hmotnoprávne účinky zmeňujúceho žalobného návrhu 12.6.2008 zo dňa 9.1.2009 a zo
dňa 3.6.2011 nastúpili po uplynutí prekluzívnej lehoty v § 3 ods. 3. Poukázal zároveň, že k špecifikácii
nehnuteľného predmetu konania proti aktuálnym údajom príslušného katastra nehnuteľnosti pristúpil
žalobca až podaním 9.1.2009, prílohou ktorého boli prvýkrát geometrické plány; geometrické plány, na
ktoré sa žalobca odvoláva vo svojich podaniach z 9.1.2009 a 3.6.2011 boli vyhotovené boli vyhotovené

4.12.2008 a dňom 6.12.2008, tzn. po uplynutí hmotnoprávnej lehoty podľa § 5 ods. 1 ako aj podľa § 5
ods. 3 zák.č. 161/2005 Z.z.. To znamená, že toto opätovne potvrdzuje dôvodnosť námietky žalovaného o
preklúzii práva žalobcu. V danej veci to znovu preukazuje naplnenie znakov odvolacieho dôvodu podľa §
205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 písm. f) OSP. Žalovaný v 2. rade dal do pozornosti, že súd prvej
inštancie pri určovaní tzv. percenta úspechu v prospech žalobcu pri náhrade trov konania nezohľadnil,

že žalobca podal žalobu na solidárne plnenie, ktoré od počiatku bolo objektívne v rozpore so skutkovými
a právnymi okolnosťami daného prípadu, že žalobca opakovane menil svoj žalobný petit, že žalobca k
špecifikácii nehnuteľného majetku oproti aktuálnym údajom nehnuteľností v katastri pristúpil až podaním
z 9.1.2009, že žalobca žiadal žalobou od žalovaného v 2. rade viac ako je určené súdom prvej inštancie,
že zobral voči žalovanému v 2. rade v časti žalobu späť a že po prvý krát označil pôvodného vlastníka,

po ktorom si uplatňuje právo na navrátenie až podaním 27.5.2009 a že archívne doklady k predmetu
konaniado30.4.2006anilennezabezpečovalapredložilprvélistinyažvovyjadrenížalovanéhov2.rade
9.5.2008. Preto žalovaný v 2. rade má za to, že doterajší priebeh konania neosvedčuje závery súdu prvej
inštancie na založenie nároku žalobcu na 100 % náhrady trov konania na ťarchu žalovaného v 2. rade. Z
uvedeného preto vyplýva záver, ako uviedol žalovaný vo svojom odvolaní, že súd prvej inštancie odňal

možnosť konať žalovanému v 2. rade pred súdom, že na základe doteraz vykonaných dôkazov dospel
súd prvej inštancie v nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, preto má žalovaný v 2. rade za to, že relevantne preukázal naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP a podľa § 205
ods. 2 písm. d) a f) OSP, v dôsledku čoho žalovaný navrhuje, aby súd druhého stupňa vyhlásil rozsudok,

ktorým zruší vo výroku III. a V. rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vráti na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f), nakoľko sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Odvolaním napáda rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti a výrok o náhrade trov konania
voči žalovanému v 1. rade. Keďže predmetom konania je nárok žalobcu podľa zákona č. 161/2005
Z.z., ukázal žalobca, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nesprávne právne
vec posúdil v otázke spôsobilosti predmetu vydania pri parc. č. 621/19 a 621/20, obe vedené ako

zastavané plochy a nádvoria a o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade.
Je rozhodujúce, ako je evidovaná nehnuteľnosť v katastri nehnuteľností, ale ako je reálny stav a že
k vydaniu nebráni ani skutočnosť, že nehnuteľnosť je zastavaná. Žalobca na podporu svojich tvrdení
poukázal na súdnu prax, na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 9.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 821/2007,
Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 6Co/84,85/2012, ako aj 6Co/131/2010 z 13.3.2013

a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 238/2013. Sám žalovaný v 1. rade svojim podaním zo
7.3.2014 potvrdil, že parcely č. 621/19 a 621/20 sa nachádzajú v areály Poľnohospodárskeho družstva
Smolenice, ktorý je v súčasnosti v prevádzke a je riadne užívaný. Obe nehnuteľnosti tvoria súčasť
celku skladajúceho sa zo súboru nehnuteľností pozemok č. 1504, z ktorého sú geometrickým plánom
vytvorené uvedené parcely bezprostredne súvisí s areálom poľnohospodárskeho družstva a zasahuje

pod jednotlivé stavby tam sa nachádzajúce, novo vytvorené parcely bezprostredne súvisia s prevádzkou
poľnohospodárskeho družstva a sú riadne využívané. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,
že obe parcely sú súčasťou areálu poľnohospodárskeho družstva a bezprostredne súvisia s jeho
prevádzkou a sú riadne využívané, túto skutočnosť potvrdil aj sám žalovaný v 1. rade, súd prvej inštancienapriek predloženým dôkazom a evidentnej nespornosti medzi účastníkmi o tom, aký je reálny stav
a využitie týchto nehnuteľností, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, že uvedené
nehnuteľnosti nepodliehajú vydaniu podľa reštitučného zákona. Názor súdu v rozsudku nemá oporu

v právnej úprave v reštitučnom zákone ani súdnej praxi a vychádza z príliš reštriktívneho výkladu
reštitučného zákona. V súvislosti s ňou poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu 4 Cdo 238/2013,
keď najvyšší súd potvrdil rozhodnutie, že v konaní bolo preukázané, že reálny stav nehnuteľností spĺňa
podmienky podľa § 2 reštitučného zákona, nie je potrebné aplikovať ust. § 6, ani osobitne vykladať
pojem lesný pozemok v zmysle zákona č. 61/1977 Zb. Sám prvoinštančný súd k odvolaniu uviedol,

že pozemkový poľnohospodársky majetok, ktorého sa budú reštitučné nároky cirkvi a náboženských
spoločností, tak predstavujú aj iné pozemky, ktoré síce neslúžia poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre
ňu nepostrádateľné, teda súd si protirečí, jeho závery sú na viacerých miestach rozporné a rozsudok
je v príkrom rozpore s vykonaným dôkazom a účelom reštitučného zákona. Navyše súd svoj záver
ani dostatočným spôsobom neodôvodnil a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu. Z odôvodnenia
nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že predmetné parcely nie je možné vydať a

vôbec sa nevysporiadal s tvrdením žalovaného v 1. rade, že sa jedná o pozemky nachádzajúce sa
v areály poľnohospodárskeho družstva, ktoré sú využívané pre poľnohospodárske účely a súvisia
s prevádzkou družstva. Súd opomenul, že podľa ust. § 2 reštitučného zákona vlastnícke právo k
predmetnýmnehnuteľnostiamsavracia,nielenknehnuteľnostiam,ktorétvoriapoľnohospodárskupôdu,
ale v zmysle písm. b) až d) aj k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria po b) hospodárske budovy a iné stavby

patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby
súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. Rozsudok je preto v tejto časti nepreskúmateľný,
zmätočný, v rozpore s ust. § 157 OSP. Čo sa týka náhrady trov konania, tak v časti výroku súdu,
ktorým v konaní proti žalovanému v 1. rade nepriznal žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia, keď podľa rozsudku súdu prvej inštancie boli účastníci v konaní úspešní každý po 50 %

a preto rozhodoval podľa § 142 ods. 2 OSP a žiadnemu nepriznal náhradu trov konania, tak tento
názor súdu prvej inštancie považuje odvolateľ za nesprávny, žalobca požadoval vydanie a navrátenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o výmere 16.613 m2, súd potvrdil vydanie nehnuteľností o výmere
14.965 m2 a vo zvyšku 1.648 m2 zamietol. Je z toho zrejmé, že žalobca mal v konaní úspech v 90,08
% a neúspech iba 9,92 %, preto žalobca mal väčšinový úspech a nie nepatrný a súd prvej inštancie

mal aplikovať pri náhrade trov konania ust. § 142 ods. 3 OSP. V tom navrhol odvolaciemu súdu vydať
uznesenie, že sa v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania vec zrušuje a vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a že žalovaný v 1. rade je povinný uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho
konania do troch dní, alebo alternatívne vydať rozsudok, kde by bolo zahrnuté vydať a navrátiť aj
vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/1 k celku novovytvoreného pozemku parc. č. 621/20, ako aj

621/19 a zároveň povinnosť uhradiť žalobcovi trovy prvoinštančného i odvolacieho konania do troch dní
po právoplatnosti rozsudku. Trovy odvolacieho konania si vyčíslil vo výške 313,12 eur, pričom 253,94
eur je hodnota úkonu podľa vyčíslenia prvoinštančného plus 20 % DPH a režijný paušál 8,39 eur.

5. Vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcu podala právna zástupkyňa žalovaného v 2.

rade. Poukázala na to, že trvá na svojom odvolaní z 19.3.2015, žiada v ňom rozhodnúť v zmysle jeho
odvolacieho návrhu.

6. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podal žalovaný v 1.rade Slovenský pozemkový fond Bratislava,
žalovaný v 1.rade zastáva právny názor, že zo znenia § 2 zákona č. 161/2005 Z.z. jednoznačne

vyplýva, že predmetom vydania podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sú výslovne nehnuteľnosti spĺňajúce
legálnu definíciu pojmu poľnohospodárska pôda v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z.z. (t.j.
produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmelnice, vinice,
ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty), a nie všetky nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky
pôdny fond. Argumentácia žalobcu rozširuje vymedzenie nehnuteľnosti uvádzaných v § 2 zákona č.

161/2005 Z.z. vo vzťahu ktorým navracia vlastnícke právo o zastavané plochy a nádvoria, ostatné
plochy s poukazom na účel reštitučného zákona o úmysel zákonodarcu. Žalovaný v 1.rade poukazuje
na skutočnosť, že právny rámec reštitučného zákona je daný zákonom č. 161/2005 Z.z., ktorý je platný
a účinný a tak, ako účastníci konania, i súd je jeho dikciou viazaný. Z dôvodovej správy k tomuto
zákonu inak vyplýva, že zákon je v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Pokiaľ nebol Ústavným súdom SR vyslovený nesúhlas predmetného
zákona, resp. ktoréhokoľvek ustanovenia predmetného zákona s Ústavou SR, je každý súd povinný
tento zákon rešpektovať a postupovať intra legem. V § 2 jednoznačne taxatívnym spôsobom sa
vymedzujú nehnuteľnosti vo vzťahu ktorým sa navracia vlastnícke právo oprávnenej osobe, a pretonehnuteľnosti novo vytvorenej parcely č. 621/19 a 621/20 sa nachádzajú v areály Poľnohospodárskeho
družstva Smolenice a areál je v súčasnosti v prevádzke a je riadne užívaný, obe nehnuteľnosti
sa nachádzajú v samostatnom areály, tvoria časť celku, skladajúceho sa zo súboru nehnuteľností

administratívnych budov, poľnohospodárskych stavieb, účelových objektov, skladov, manipulačných
spevnených kôl, prístupových komunikácií, zastavaných plôch a zelene. Pozemok parc. č. 1504,
z ktorého sú geometrickým plánom č. 106/2008 vytvorené parcely č. 621/19 zastavaná plocha a
parc. č. 621/20 zastavaná plocha bezprostredne súvisiace s areálom poľnohospodárskeho družstva,
sú skutočne užívané ako manipulačné plochy, účelové prístupové komunikácie a nie je možné ich

poľnohospodárske využitie. Žalovaný v 1.rade tak zastáva právny názor, že inštitút prekážok na
vydanie nehnuteľností podľa § 6 zákona č. 161/2005 Z.z. je výnimkou z účelu reštitúcií. Vydanie
pôvodných pozemkov by s ohľadom na ich polohu a povahu vylučovalo alebo obmedzovalo vlastníctvo
nehnuteľností tretích osôb. Z uvedených dôkazov vyplýva, že predmetné pozemky v zmysle ust. § 2 ods.
1písm.a)zákonač.161/2005Z.z.netvoriapoľnohospodárskupôdu;ževzmysleust.§6písm.b)zákona
č. 161/2005 Z.z. sú pozemky, ktoré boli po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavané.

Predmetné pozemky nehnuteľnosti nepodliehajú teda vydaniu v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) a § 6
písm. b) zákona č. 161/2005 Z.z., a preto dôkaznú povinnosť preukázať reálne využitie pozemkov mal
žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie pred vyhlásením uznesenia súdu o skončení dokazovania.
Preto navrhuje žalovaný v 1.rade, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol, lebo nie sú dané dôvody
odvolania a neexistujú žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné uvedený rozsudok meniť, a preto

aj navrhujú, aby súd nepriznal žalobcovi trovy odvolacieho konania.

7. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného. Nesúhlasí s tvrdeniami, že by nepreukázal splnenie
podmienok vyžadovaných v reštitučnom zákone v prekluzívnej lehote, zotrváva na svojich vyjadreniach,
že si riadne a včas uplatnil svoj nárok reštitučnou výzvou, reštitučná výzva spĺňala všetky zákonné

náležitosti a je dostatočne určitá a zrozumiteľná. V tej súvislosti dáva do pozornosti rôzne rozhodnutia
najvyššieho súdu a ústavného súdu, že pre riadne uplatnenie práva postačovala, ak vo výzve boli
nehnuteľnosti identifikované odkazom na pozemkovo-knižné vložky a katastrálne územie (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 247/2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 12/2010, I.ÚS
206/2010, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 1 Cdo 48/2009 v spojení s uznesením

Ústavného súdu SR z 19.1.2012 pod sp. zn. IV.ÚS 27/2012). Na preukázanie reštitučného dôvodu
postačovalo, ak oprávnená osoba odkázala na zápis v pozemkovo-knižných vložkách, z ktorého je
tento dôvod zistiteľný. Žalobca v reštitučnej výzve označil nehnuteľnosti odkazom na pozemkovo-
knižnú vložku a katastrálne územie, čím splnil podmienku minimálne obsahových náležitostí povahy
judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR. Rovnako reštitučný dôvod označil odkazom

na zápis pozemkovo-knižnej vložke, z ktorého je tento dôvod zistiteľný. Žalobca odmieta tvrdenie
o nepreukázaní statusu oprávnenej osoby, a to z údajného nedostatku svojej aktívnej legitimácie.
Žalobca sa od žalovaného v 2.rade domáha vydania a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
pôvodne vedenej v pozemkovo-knižnej vložke 23 k. ú. E. v prospech základniny kaplnky sv. Rocha
v Smoleniciach. Oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona je registrovaná cirkev

a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú
právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v období od 8.5.1945 židovským
náboženským obciam, od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca teda riadne
preukázal, že žalované nehnuteľnosti boli vždy majetkom Rímskokatolíckej cirkvi, že táto je subjektom
sui generis a je jej výlučným právom spravovať svoje vnútorné záležitosti. Z ust. § 2 ods. 2 reštitučného

zákona vyplýva, že oprávnenou osobou je nielen cirkev ako celok, ale aj jej útvary, ktoré majú vlastnú
subjektivitu. Tieto závery potvrdil už aj na Najvyšší súd v rozhodnutí 1 Cdo 48/2009. Proti uzneseniu
bola podaná aj ústavná sťažnosť, sp. zn. IV.ÚS 27/2012, keď ústavnú sťažnosť zamietol a potvrdil
závery najvyššieho súdu. Žalobca je útvar Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou, je
oprávnený nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať cirkevný majetok, a to nie len podľa kanonického

práva, ale aj právneho poriadku Slovenskej republiky. V otázke právneho nástupníka Rímskokatolíckej
cirkvi po náboženských základninách a fondoch poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2 Cdo 201/2009 v spojení s uznesením ústavného súdu II.ÚS 138/2011 i rozsudok najvyššieho súdu
1 Cdo 247/2006, 1 MCdo 9/2007, 3 Cdo 119/2002 a 1 MCdo 9/2010. Pôvodný pozemkovo-knižný
vlastník bol cirkevným subjektom a jeho majetok patrí medzi cirkevný majetok, teda cirkev je sama

oprávnená určiť, kto jej subjekt bude právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi, v tomto prípade
určila, že to bude žalobca. Žalobca odmieta teda tvrdenia žalovaného v 2.rade o nedostatku svojej
pasívnej legitimácie, reštitučný zákon definuje povinnú osobu podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona a
je ňou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctveSlovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Povinnou osobou je teda právnická osoba, ktorá
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky. Žalobca sa domáhal od žalovaného v
2.rade vydania nehnuteľnosti novo vytvoreného pozemku parc. č. 2110/4 parc. reg. „C“ lesné pozemky

o výmere 501 m2 vytvorených na základe geometrického plánu č. 112/2008 pre k. ú. E.. Na liste
vlastníctva č. X k. ú. E. ako vlastník je evidovaný Československý štát - ONV Trnava, čo je zápis
preklopený z príslušnej pozemkovo-knižnej vložky č. 23 k. ú. E., svedčiaci o prechode nehnuteľnosti
na štát, teda vlastníkom týchto nehnuteľností je Slovenská republika. Z pozemkov parc. č. 839, 840,
841, 842/1, 843/2, boli geometrickým plánom vytvorené žalované parcely 620/129 orná pôda a parcela

č. 2110/4 lesné pozemky. Žalobca sa voči žalovanému v 2.rade domáha vydania nehnuteľnosti, ktorá
je lesným pozemkom, nachádza sa mimo zastavaného územia obce, jej vlastníkom je Slovenská
republika a žalovaný v 2.rade vykonáva správu týchto nehnuteľností ex lége v súlade s ust. § 50
ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. Je nepochybné, že žalovaný v 2.rade je povinnou osobou, ako to
predpokladá ust. § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Reštitučný zákon jednoznačne označuje ako povinnú
osobu správcu nehnuteľností vo vlastníctve Slovenskej republiky, ak teda bola daná pasívna legitimácia

žalovaného v 2.rade, na uzavretie dohody o vydaní je daná jeho pasívna legitimácia v súdnom konaní.
Žalobca jednoznačne preukázal splnenie všetkých podmienok vyžadovaných reštitučným zákonom a
prvoinštančný súd správne, i keď jeho žalobu voči žalovanému v 2.rade a žalobcovi priznal náhradu trov
konania vo výške 100 %. Čo sa týka námietky voči výroku o priznaní náhrady trov konania žalobcovi,
rovnako ju považuje za neopodstatnenú a účelovú. Skutočnosť, že žalobca v žalobe požadoval splnenie

povinnosti solidárnou formou a následne zmenil petit, nemôže viesť k záveru, že bol neúspešný. Žalobný
petit v časti znejúcej na solidárne plnenie je v absolútnom súlade s platnou právnou úpravou a ako taký
je vykonateľný. Žalobca navyše do dnešného dňa nevzal žalobu späť a nehnuteľnosti, ktorých vydanie
žiadal v žalobe proti predmetom konania aj v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca v priebehu konania
zmenil petit len v tom zmysle, že spresnil, ktoré nehnuteľnosti žiada vydať. Proti žalovanému v 2.rade

mal však plný úspech a teda súd prvej inštancie aj postupoval správne, ak mu priznal náhradu trov
konania v 100 %. Preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
nároku žalobcu voči žalovanému v 2.rade potvrdil ako vecne správny a žiada náhradu trov odvolacieho
konania za podanie tohto vyjadrenia 28,81 eur, hodnota úkonu voči žalovanému vo výške 16,60 eur
podľa vyčíslenia trov zo dňa 6.5.2015, 20 % DPH a režijný paušál 8,39 eur.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v
čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. f/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené

skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
(výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:10. Odvolací súd sa zaoberal jednotlivými odvolacím námietkam tzn. rozsahom odvolaní žalovaného
v 2. rade a žalobcu:

K aktívnej a pasívnej legitimácii účastníkov udáva :

I/ Oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona je registrovaná cirkev a náboženská
spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu,
ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v období od 8.5.1945 židovským náboženským

obciam, od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca preukázal, že žalované
nehnuteľnosti boli vždy majetkom Rímskokatolíckej cirkvi, že táto je subjektom sui generis a je jej
výlučným právom spravovať svoje vnútorné záležitosti. Z ust. § 2 ods. 2 reštitučného zákona vyplýva,
že oprávnenou osobou je nielen cirkev ako celok, ale aj jej útvary, ktoré majú vlastnú subjektivitu. Tieto
závery potvrdil už aj na Najvyšší súd v rozhodnutí 1 Cdo 48/2009.

Žalobca je vecne legitimovaný ako právny nástupca pôvodných subjektov zapísaných na pôvodných
pozemkovoknižnej vložke č. 23, 1463, 1524, 1612. Podľa dobovej predprevratovej judikatúry (nález
Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25. 6. 1925, č. 9720/26) platilo, že cirkevným majetkom (bona
ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré
patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. Uznávalo sa,

že právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku sú jednotlivé cirkevné
zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria, základiny a pod.) a platné právo priznávalo týmto
ústavom právnu subjektivitu, no ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, ako článok celého
veľkého organizmu cirkvi zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom cirkvi
náboženskej v podriadenosti. Pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou, nie je

podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina netvorila súčasť hierarchického zriadenia
rímskokatolíckej cirkvi. Nemožno obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele základniny
a zároveň, že ukončením činnosti tohto fondu sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané
s rímskokatolíckou cirkvou. Prijatý výklad je preto aj správne súdom I. inštancie považovaný za
konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie

príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboženského) chápal aj ako cirkevný majetok
(dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. 3. 1922 R I 313/22). Medzinárodná zmluva „Modus
Vivendi“ uzavretá dňa 17. 12. 1927 medzi Československou republikou a Svätou stolicou nadobudla
platnosť 2. 2. 1928, boli hranice diecéz stotožnené so štátnymi hranicami. V čl. I tejto zmluvy uznala
Československá republika, že Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a Svätá stolica sa

zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo
je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna československá diecéza nebude
presahovať štátne hranice. V článku II sa dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných
a hnuteľných v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod
predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou „Modus Vivendi“ Svätá stolica

Apoštolská konštitúcia z 2. 9. 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak,
aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení
Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie
Slovenskej republiky. Apoštolská konštitúcia oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry
konštituovanej na aricidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo pripojuje Trnavskej arcidiecéze

tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované
Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti
patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej ceste, ktoré boli na území Slovenska. Okrem toho trinásť
farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku
Košickej diecéze. Košickú a Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo

ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej provincii. Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje
Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré dovtedy boli
priamo podriadené Svätej stolici a tiež diecézy Košickú a Rožňavskú. Svätá stolica oboma Apoštolskými
konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami.
Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa

zákonač.161/2005Z.z.rozhodnéprezmiernenienásledkovniektorýchmajetkovýchkrívdspôsobených
cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia
štátom vedené v pozemkových knihách na subjekty Rímskokatolíckej cirkvi. Ani cirkevné základiny
či iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne právaani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať majetky odňala dňa 29. 5. 1922. Týmto
je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne. V danej veci ide o cirkevný majetok, ktorý podliehal
osobitnejúprave.ČeskoslovenskárepublikaaSvätástolicauzavreli17.12.1927zmluvuModusVivendi,

ktorá nadobudla platnosť 2. 2. 1929. Cirkevným Praescriptonium sacricanti a Qui divino bola zriadená
samostatná Slovenská provincia. Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami. Na
základe toho treba Rímskokatolícku cirkev so sídlom na Slovensku považovať za vlastníčku všetkých
nehnuteľnostínaúzemíSlovenska.Rímskokatolíckejcirkviponechávaprávospravovaťsvojezáležitosti,
najmä rozhodovať o organizačnej štruktúre, ustanovovať svoje orgány a svojich duchovných, riadiť si

svojimi vnútornými predpismi, zriaďovať svoje rehole a iné inštitúcie nezávislé od štátnych orgánov a
na plnenie svojho poslania vykonávať činnosti fakultatívne uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 zákona č.
138/1991 Zb. v platnom znení. Pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné,
lebo sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré
nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú viazaný kanonickým s poukazom
na Uznesenie Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14. 9. 1995, A podľa dobovej predprevratovej

judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu z dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, že
cirkevným majetkom (bona ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich
majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom
cirkvi.

Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 12. 8. 2014 (na čl. 750) vyplýva, že Rímskokatolícka cirkev,
Farnosť Smolenice má právnu subjektivitu a je právnym nástupcom po zaniknutej verejnej cirkevnej
právnickej osobe označenej ako Základina Kaplnky svätého Rochusa (Saint Roche) Smolenice. Z
potvrdenia Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza zo dňa 19. 4. 2007 vyplýva,
že Rímskokatolícka farnosť Smolenice bola zriadená v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. a dosiaľ

nebola zrušená. Subjektom práv v zmysle zákona č. 305/1991 Zb. je Rímskokatolícka cirkev, Farnosť
Smolenice, ktorej štatutárnym zástupcom je Dp. Patrik Bacigál. Z potvrdenia Štatistického úradu SR zo
dňa 9. 4. 2001 vyplýva, že Rímskokatolícka cirkev, farnosť Smolenice, je cirkevná organizácia, s dátum
vzniku 4. 11. 1994, s IČO-m 34 013 458. Žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby výhrada
žalovaných k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie označenej žalobkyne nie je dôvodná.

Z výzvy na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. zo
dňa 21. 4. 2006 vyplýva, že Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Smolenice vyzýva LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených
v pozemkovoknižných vložkách, okrem iného PKV č. 23, 1463, 1524, 1612 katastrálne územie E.

(doručené dňa 27. 4. 2006). Zároveň z výzvy vyplýva určenie dôvodu na prechod vlastníctva na štát
odkaz na § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., čo osvedčuje zápis v časti B v pripojených pozemnoknižných
vložkách, ktoré sú verejnými listinami, resp. dokumentoch, ktoré na ne odkazujú.

Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 23. 9. 2008 vyplýva, že Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej

republike je v zmysle zákona č. 30/1991 Zb. v znení neskorších predpisov registrovanou cirkvou.
Základnou právnou normou Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike je Kódex kánonického práva
(CIC z roku 1983, kde sa v kánone 515 ods. 3 uvádza: Zákonne zriadená farnosť má na základe
samého práva právnu subjektivitu. Farnosti sú zastúpené farárom alebo správcom farnosti. Farnosti
sú súčasne právnymi nástupcami rímskokatolíckych farských fondov, školských fondov, fár, kostolov,

oltárnictiev, obročí a iných rímskokatolíckych cirkví patriacich farských fundácií a základnín majúcich
podstatu rímskokatolíckych cirkví vlastnú. Farnosti spadajúce pod Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej
republikevminulostimalianepretržitemajúprávnusubjektivitu,vlastniliavlastniahnuteľnýanehnuteľný
majetok, pričom v minulosti vystupovali pod rôznymi označeniami a názvami tak ako sú uvedené aj v
pozemkovoknižných vložkách.

II/ Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
reštitučného zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drží.
Výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve samostatné možnosti označenie
povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva a umožňuje, aby oprávnená osoba

uplatnila svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec, alebo
môže túto vec len spravovať alebo len držať. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX katastrálne územie,
na ktorom je ako vlastník parcely č. 3254/2 o výmere 5462 m2 orná pôda v podiele 1/1 zapísaný:
SR - Slovenský pozemkový fond a taktiež ako vlastník parcely č. 1504 o výmere 3248 orná pôda vpodiele 1/1 je zapísaný: SR - Slovenský pozemkový fond (uvedené sa týka novovytvorených parciel
č. 621/20 a č. 621/19). Žalovaný v rade 1 v čase podania výzvy, podania žaloby, po podaní žaloby je
zapísaný v evidencii nehnuteľností ako správca sporných nehnuteľností. Žalovaný v rade 1 je taktiež

pasívne legitiovaným účastníkom konania vo vzťahu k novovytvorenej parcele č. 620/129 vytvorenej
z parciel č. 839, 840, 841, 842/1 843/2, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X v podiele 1/1,
bez ohľadu na to, že ako vlastník je zapísaný Čs. štát-ONV Trnava. Slovenský pozemkový fond je
v zmysle zákona správcom sporných nehnuteľností, pretože podľa zákona č. 330/1991 Zb. spravuje
poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu. Žalovaný v rade 1 bez ohľadu na stav zápisu v

evidencii nehnuteľností, je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou.

Vecná legitimácia žalovaného v rade 2 k novovytvorenej parcele č. 2110/4 a to z parciel č. 839, 840,
841, 842/1, 843/2, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X a ako vlastník je zapísaný Čs. štát-ONV
Trnava ako pasívna legitimácia je daná tým, že podľa registra C sa jedná o lesné pozemky o výmere
501 m2 (geometrický plán č. 112/2008) a to bez ohľadu na to, že ako vlastník je na LV č. X zapísaný

Čs. štát-ONV Trnava. Žalovaný v rade 2 je v zmysle zákona správcom sporných nehnuteľností, pretože
podľa zákona č. 326/2005 Z. z. spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, pričom
údaje registra C sú záväzné. Žalovaný v rade 2 bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, je
v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou vo vzťahu k predmetnému pozemku.

11. K výzve na navrátenie vlastníctva obsahovo a uplatnenej v lehote odvolací súd dodáva:

Zo samotnej výzvy zo dňa 21. 4. 2006 bolo preukázané, že obsahovala okrem označenia konkrétnych
pozemkovoknižných vložiek aj dôvod prechodu vlastníctva na štát s odkazom na § 3 zákona č. 161/2005
Z. z., osvedčujú to zápisy v časti B v pripojených pozemnoknižných vložkách (verejné listiny) Pre

riadne uplatnenie práva postačovalo z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 reštitučného zákona, ak v
písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. 4. 2006 boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo
právo na navrátenie vlastníctva, označené aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky s
uvedením konkrétneho katastrálneho územia a ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 reštitučného zákona
bol preukázaný odkazom na dokument zapísaný v pozemkových vložkách, z ktorých bol tento dôvod

zistiteľný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 247/2009, nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 12/2010, I.ÚS 206/2010, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 1 Cdo
48/2009 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR z 19.1.2012 pod sp. zn. IV.ÚS 27/2012). Vo výzve
označil žalobca nehnuteľnosti odkazom na pozemkovo-knižnú vložku a katastrálne územie a tak túto
podmienku splnil, súd prvej inštancie mal preto preukázané, že táto výzva obsahovala okrem označenia

konkrétnychpozemkovoknižnýchvložiekajdôvodprechoduvlastníctvanaštátsodkazomna§3zákona
č. 161/2005 Z. z., čo osvedčujú zápisy v časti B v pripojených pozemkovoknižných vložkách, ktoré sú
verejnými listinami. Z ust. § 5 ods. 1 reštitučného zákona vyplýva, že pre riadne uplatnenie práva na
navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. 4. 2006
boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené aj len odkazom na

konkrétne pozemkovoknižné vložky s uvedením konkrétneho katastrálneho územia a postačujúce je,
ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 reštitučného zákona bol preukázaný odkazom na dokument zapísaný
v pozemkových vložkách, z ktorých bol tento dôvod zistiteľný. Súd prvej inštancie poukázal na ust.
§ 68 zákona č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon) v čase doručenia výzvy žalovaným a správny bol
aj poukaz na to, že katastrálny operát je verejný a každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho

výpisy, odpisy a náčrty. Správa katastra podľa § 69 cit. zák . bola povinná na požiadanie vyhotoviť
potvrdenývýpisalebopotvrdenúkópiuzpozemkovýchkníh,pričomtietolistinybolioznačenézaverejné.
Verejne dostupnou listinou bol aj dokument zistiteľný z pozemkových vložiek na základe ktorého bolo
zapísané vlastnícke právo štátu. Preto bola splnená podmienka určitosti predmetnej výzvy na navrátenie
vlastníckeho práva v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5 ods. 1 (formou výzvy, ktorá

musí mať písomnú formu, musí byť urobená do 30. 4. 2006 a v tejto lehote musí byť preukázaný prechod
vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát alebo obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného v § 3
tohtozákonareštitučnéhozákona).Súdmázaosvedčenésplneniepredpokladovvzmyslereštitučného
zákona, pokiaľ ide o dodržanie určitosti výzvy, jej doručenie, právne nástupníctvo žalobkyne po právnej
predchodkyni uvedené v PKV č. 23 (Základina Kaplnky svätého Rokusa v Smoleniciach), pasívnu

legitimáciu žalovaného v zmysle vyššie uvedeného ale aj ustanovenia § 50 zákona č. 326/2005 Z. z..

12. Pozemky boli odňaté v rozhodnom čase od 8.5.1945 do 1.1.1990 náboženskej spoločnosti /cirkvi,
ktorej právny nástupca je útvarom registrovanej cirkvi na Slovensku ktorý má právnu subjektivitu aj vsúčasnosti, žalovaní boli ako povinná osoba žalobkyňou v lehote riadne vyzvaní na ich vrátenie, v lehote
bolo toto právo (keďže neprišlo k dohode o vydaní nehnuteľných vecí) uplatnené na súde, žalovaný v
rade 1 je subjektom ktoré nehnuteľnosti vo vlastníctve SR spravuje (§ 34, ods. 3 zák.č. 330/1991 Zb.

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Vo výroku vydania a nvrátenia žalobkyni
vlastníctvo žalovaným v 2. rade k nehnuteľnostiam : novovytvorený pozemok parcelné číslo 2110/4,
parcela registra „C“, lesné pozemky, o výmere 501 m2, vytvorený na základe geometrického plánu č.
112/2008, vyhotoveného dňa 6. 12. 2008 Ing. C. W., pre katastrálne územie E., obec E., okrem Trnava,

ktorý bol pôvodne zapísaný na liste vlastníctva číslo X, pre katastrálne územie E. ako pozemok parcelné
číslo 839, parcela registra „E“, orná pôda o výmere 806 m2, pozemok parcelné číslo 840, parcela registra
„E“, orná pôda, o výmere 709 m2, pozemok parcelné číslo 841, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere
820 m2, pozemok parcelné číslo 842/1, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 745 m2, pozemok
parcelné číslo 843/2, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere 6924 m2, vydanom Správou katastra
Trnava , všetko spolu s prislúchajúcou dokumentáciou do troch dní od právoplatnosti rozsudku

je preto rozsudok súdu I. inštancie vecne správny a odvolací súd ho v súlade s ust. § 387 C.s.p. potvrdil.

13. K zamietnutiu žaloby v ostatnej časti ( predmet a rozsah odvolania žalobcu ) vo výroku II.

Zo znenia § 2 zákona č. 161/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že predmetom vydania podľa zákona

č. 161/2005 Z.z. sú výslovne nehnuteľnosti spĺňajúce legálnu definíciu pojmu poľnohospodárska pôda
v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z.z. (t.j. produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri
nehnuteľností ako orná pôda, chmelnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty), a nie
všetky nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond. V § 2 jednoznačne taxatívnym spôsobom
sa vymedzujú nehnuteľnosti vo vzťahu ktorým sa navracia vlastnícke právo oprávnenej osobe. Preto k

novovytvorenému pozemku parcelné číslo 621/20, parcela registra „C“, zastavené plochy a nádvoria,
o výmere 631 m2, vytvorený na základe geometrického plánu č. 106/2008, vyhotoveného dňa 4. 12.
2008 Ing. C. W., pre katastrálne územie E., obec E., okres Trnava, ktorý bol pôvodne zapísaný na
liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie E. ako pozemok parcelné číslo 1504, parcela
registra „E“, orná pôda, o výmere 3248 m2, vedená Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra

Trnava, v obci E., vydanom Správou katastra Trnava a zároveň k novovytvorenému pozemku parcelné
číslo 621/19, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1017 m2, vytvorený na
základe geometrického plánu číslo 106/2008, vyhotoveného dňa 4. 12. 2008 Ing. C. W., pre katastrálne
územie E., obec E., okres Trnava, ktorý bol pôvodne zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, pre
katastrálne územie E. ako pozemok parcelné číslo 1504, parcela registra „E“, orná pôda, o výmere

3248 m2, vydanom Správou katastra Trnava, súd I. inštancie správne uzavrel , že ich vydanie by
bolo v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1, písm. a) zák.č. 161/2005 Z.z., ( právo na navrátenie
vlastníctva možno uplatniť len k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, keďže je
zrejmé, že nehnuteľnosti novovytvorené parcely č. 621/19, č. 621/20 sú označené ako druh pozemku
„zastavané plochy a nádvoria“), a teda nie sú poľnohospodárskou pôdou. Pre určenie druhu pozemku

(ako „poľnohospodárskej pôdy“) je rozhodujúci v čase odňatia. Keďže v reštitučnom zákone § 2
jednoznačne taxatívnym spôsobom sa vymedzujú nehnuteľnosti( je taxatívne uvedené, že sa vlastnícke
právo vracia k nehnuteľným veciam ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu) vo vzťahu ktorým sa navracia
vlastnícke právo oprávnenej osobe, a preto nehnuteľnosti novo vytvorenej parcely č. 621/19 a 621/20 sa
nachádzajú v areály Poľnohospodárskeho družstva Smolenice a areál je v súčasnosti v prevádzke a je

riadne užívaný, obe nehnuteľnosti sa nachádzajú v samostatnom areály, tvoria časť celku, skladajúceho
sa zo súboru nehnuteľností administratívnych budov, poľnohospodárskych stavieb, účelových objektov,
skladov, manipulačných spevnených kôl, prístupových komunikácií, zastavaných plôch a zelene. Tzn.
tieto poľnohospodársku pôdu netvoria (v tomto konkrétnom prípade zastavané plochy a nádvoria) a
vlastníctvo k týmto nehnuteľným veciam sa nevracia (argumentum a contrario). Pozemok parc. č.

1504, z ktorého sú geometrickým plánom č. 106/2008 vytvorené parcely č. 621/19 zastavaná plocha
a parc. č. 621/20 zastavaná plocha bezprostredne súvisiace s areálom poľnohospodárskeho družstva,
sú skutočne užívané ako manipulačné plochy, účelové prístupové komunikácie a nie je možné ich
poľnohospodárske využitie. Inštitút prekážok na vydanie nehnuteľností podľa § 6 zákona č. 161/2005
Z.z. je výnimkou z účelu reštitúcií. Vydanie pôvodných pozemkov by s ohľadom na ich polohu a

povahu vylučovalo alebo obmedzovalo vlastníctvo nehnuteľností tretích osôb. Z uvedených dôkazov
vyplýva, že predmetné pozemky v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z.z. netvoria
poľnohospodársku pôdu; že v zmysle ust. § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z.z. sú pozemky, ktoré
boli po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavané. Predmetné pozemky nehnuteľnostinepodliehajú teda vydaniu v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) a § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z.z.,
a žalobca mal dôkaznú povinnosť preukázať reálne využitie pozemkov v konaní pred súdom prvej
inštancie pred vyhlásením uznesenia súdu o skončení dokazovania, čo neurobil.

14. Preto aj tejto časti zamietajúceho výroku považoval odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie za
vecne správny a v súlade s ust. § 387 C.s.p. ho potvrdil.

15. V rozsudku súd I. inštancie rozhodol vo výrokoch IV. a V., že v konaní konaní medzi žalobkyňou

a žalovaným v rade 1 žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný v rade 2 je
povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozsudku iba poukázal,
že čo sa týka náhrady trov konania, tak v časti výroku súdu, ktorým v konaní proti žalovanému v 1. rade
nepriznal žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, keď podľa rozsudku súdu prvej
inštancie boli účastníci v konaní úspešní každý po 50 % a preto rozhodoval podľa § 142 ods. 2 OSP a
žiadnemu nepriznal náhradu trov konania. Tento názor súdu prvej inštancie považuje odvolateľ- žalobca

za nesprávny. Uviedol, že požadoval vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o
výmere 16.613 m2, súd potvrdil vydanie nehnuteľností o výmere 14.965 m2 a vo zvyšku 1.648 m2
zamietol. Je z toho zrejmé, že on ako žalobca mal v konaní úspech v 90,08 % a neúspech iba 9,92
%, preto žalobca mal väčšinový úspech a nie nepatrný a súd prvej inštancie mal aplikovať pri náhrade
trov konania ust. § 142 ods. 3 OSP. Žalovaný v 2. rade dal do pozornosti, že súd prvej inštancie pri

určovaní tzv. percenta úspechu v prospech žalobcu pri náhrade trov konania nezohľadnil, že žalobca
podal žalobu na solidárne plnenie, ktoré od počiatku bolo objektívne v rozpore so skutkovými a právnymi
okolnosťami daného prípadu, že žalobca opakovane menil svoj žalobný petit, že žalobca k špecifikácii
nehnuteľného majetku oproti aktuálnym údajom nehnuteľností v katastri pristúpil až podaním z 9.1.2009,
že žalobca žiadal žalobou od žalovaného v 2. rade viac ako je určené súdom prvej inštancie, že zobral

voči žalovanému v 2. rade v časti žalobu späť a že po prvý krát označil pôvodného vlastníka, po ktorom
si uplatňuje právo na navrátenie až podaním 27.5.2009 a že archívne doklady k predmetu konania do
30.4.2006 ani len nezabezpečoval a predložil prvé listiny až vo vyjadrení žalovaného v 2. rade 9.5.2008.
Preto žalovaný v 2. rade má za to, že doterajší priebeh konania neosvedčuje závery súdu prvej inštancie
na založenie nároku žalobcu na 100 % náhrady trov konania na ťarchu žalovaného v 2. rade.

16. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie
citovaného ust. § 220 ods. 2 C.s.p..

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia

predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

V zmysle ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonalďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvej inštancie vo výroku trov konania IV.
a V. s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že súd sa nimi dôsledne neriadil, preto to bol odvolací
dôvod na zrušenie rozhodnutia v týchto výrokoch podľa pôvodného ust. § 221 ods. 1 písm. f a c O.s.p.
a aktuálne podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p..

18. Keď súd I. inštancie odôvodnil svoj výrok IV. o trovách konania tak, že: „v konaní proti žalovanému
v 1. rade nepriznal žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, keď podľa rozsudku
súdu prvej inštancie boli účastníci v konaní úspešní každý po 50 % a preto rozhodoval podľa § 142
ods. 2 OSP a žiadnemu nepriznal náhradu trov konania.“, jeho odôvodnenie je nedostatočné, pretože
jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ako považoval úspešnosť účastníkov po 50 %,
vzhľadom na svoje konkrétne rozhodnutie v merite veci a návrhmi účastníkov. Naopak žalobca tvrdí, že
požadoval vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o výmere 16.613 m2, súd potvrdil
vydanie nehnuteľností o výmere 14.965 m2 a vo zvyšku 1.648 m2 zamietol a má v konaní úspešný v
90,08 % a neúspech iba 9,92 % a preto mal väčšinový úspech a nie nepatrný a súd prvej inštancie

mal aplikovať pri náhrade trov konania ust. § 142 ods. 3 OSP. Takýmto posúdením sa súd I. inštancie
nezaoberal. Žalovaný v 2. rade naopak tvrdil, že žalobca žiadal žalobou od žalovaného v 2. rade viac
ako je určené súdom prvej inštancie, že zobral voči žalovanému v 2. rade v časti žalobu späť a že po prvý
krát označil pôvodného vlastníka, po ktorom si uplatňuje právo na navrátenie až podaním 27.5.2009 a že
archívne doklady k predmetu konania do 30.4.2006 ani len nezabezpečoval a predložil prvé listiny až vo

vyjadrení žalovaného v 2. rade 9.5.2008. Preto žalovaný v 2. rade má za to, že doterajší priebeh konania
neosvedčuje závery súdu prvej inštancie na založenie nároku žalobcu na 100 % náhrady trov konania na
ťarchu žalovaného v 2. rade. Týmito argumentáciami účastníkov sa preto bude musieť súd I. inštancie
pri opätovnom rozhodnutí o trovách konania zaoberať a náležite posúdi podľa výsledku konania nároky
na náhradu trov prvostupňového a aj tohto odvolacieho konania.

19. Senát odvolacieho súdu rozhodol týmto rozhodnutím pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
d)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).