Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/60/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116206823
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116206823.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XX, V., proti žalovanému: Okresná prokuratúra Trnava, Vajanského 22, Trnava, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 23.
septembra 2016, č.k. 16C/86/2016-34, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením, napadnutým odvolaním zastavil konanie o ochranu osobnosti, v
ktoromsažalobcadomáhalospravedlneniazostranyžalovanejazaplatenianemajetkovejujmyvovýške

30.000,- eur.

2. Právne súd svoje rozhodnutie zdôvodnil ust. § 2 ods. 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. a),§ 10 ods.
1 Zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ZoSP), a položkou č. 7b písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, vecne dôvodil, že poplatok
zo žaloby na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy je vo výške 66 eur a 3 % z

výšky uplatnenej z nemajetkovej ujmy, najviac 16 596, 50 eura, teda v danom prípade vo výške 966
eur. Žalobca ako poplatník bol povinný zaplatiť ho pri podaní návrhu na začatie konania, pretože však
žalobca túto poplatkovú povinnosť nesplnil, súd ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň ho
poučil, že konanie bude zastavené, ak poplatok nebude zaplatený v lehote 10 dní (§ 10 ods. 1 ZoSP).
Výzva na zaplatenie bola doručená žalobcovi dňa 6.5.2016, avšak v súdom stanovenej lehote súdny
poplatok zaplatený nebol. Žalobca súdu doručil podanie označené ako stanovisko zo dňa 14.5.2016,

v ktorom uvádza svoje dôvody pre nezaplatenie súdnych poplatkov, medzi iným žiada zaslanie výzvy
na zaplatenie súdneho poplatku inej osobe, žiada súd aby začal konanie aj bez zaplatenia súdneho
poplatku a podmieňuje jeho zaplatenie vyplatením odškodnenia ministerstvom spravodlivosti. Podanie
neobsahovalo žiadny dôvod, ktorý by ho podľa zákona o súdnych poplatkoch zbavoval povinnosti
zaplatiť v tomto štádiu konania súdny poplatok. Keďže potom žalobca doposiaľ nezaplatil súdny
poplatok, hoci vo výzve bol poučený o právnych následkoch jeho nezaplatenia, preto súd podľa § 10

ods. 1 ZoSP konanie zastavil.

3. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal žalobca odvolanie, v
ktorom uviedol, že vo svojom stanovisku zo dňa 14.05.2016 uviedol 8 relevantných dôvodov, ktoré mu
bránia zaplatiť súdny poplatok, týmito sa však súd vôbec nezaoberal, hoci sú závažného charakteru.
Po predložení stanoviska žalobcu mal súd postupovať v zmysle § 109 ods. 1 OSP a ak tak neurobil,

postupoval nezákonným spôsobom, pričom sa jedná o závažné procesné pochybenie, ktoré malo
za následok odňatie práva na prejednanie veci. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súdnapadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie, prikázal prerušiť konanie a následne
odoslať Stanovisko zo dňa 14.05.2016 na vyjadrenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Ďalej žiadal
vylúčiť z rozhodovania o odvolaní členov senátov, ktorí vydali tieto rozsudky: č.k. 24Co/112/2010-113,

č.k. 10Co/237/2011-161, č.k. 24Co/280/2013-126, č.k. 23Co/442/2012-144, č.k. 9Co/386/2013, č.k.
11Co/108/2015-378. Citované senáty žiada vylúčiť z dôvodu, že ich rozhodnutia možno považovať
za nezákonné, týmito rozsudkami potvrdili hrubé porušenie žalobcových základných práv a slobôd
zo strany orgánov verejnej moci. V ďalšom uviedol, že sa nestotožňuje so spôsobom, akým bola
vybavená jeho sťažnosť, keď dôvody odmietajúce prešetrenie jeho sťažností svedčia o diskriminácii jeho

osoby v relevancii s tzv. antidiskriminačnými žalobami sudcov, prostredníctvom ktorých mnohí sudcovia
vymohli náhradu škody a to napriek skutočnosti, že nezaplatili súdny poplatok. Žiadal tiež vylúčiť
aj všetkých sudcov Krajského súdu v Trnave, ktorí podali tzv. antidiskriminačné žaloby, pretože títo
sudcovia preukázali neznalosť zákona č. 365/2004Z.z. a zámerne si vyložili ustanovenie § 8 citovaného
zákona rabulistickým spôsobom, za účelom osobného neoprávneného prospechu na úkor občanov.
Takéto konanie sudcov možno hodnotiť ako odstraňovanie demokratického poriadku základných práv

a slobôd a taktiež to svedčí o strate sudcovskej spôsobilosti. Aj konanie sp. zn. 16C/86/2016 potvrdilo
konštatovanie žalobcu na základe jeho dlhoročných skúseností so štátnymi orgánmi, že nikto ho do
dnešného dňa neokradol tak, ako sa to podarilo ľuďom s právnickými titulmi. V prípade, že odvolací
súd potvrdí nezákonné uznesenie, žiada členov senátu a sudkyňu prvoinštančného súdu, konajúcu vo
veci o zaslanie sumy 1.000,- eur, ktoré budú slúžiť ako výdavky na trovy právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom. Žiadny občan nie je povinný vynakladať svoje finančné prostriedky na to, aby
suploval zjavne nezákonnú činnosť súdov.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenie odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 16C/86/2016 je určenie uloženie

žalovanému povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi za zásah do jeho osobnostných práv a zaplatiť mu
sumu 30.000 eur titulom nemajetkovej ujmy.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu.

7. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za
to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie vzniku poplatkovej povinnosti, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie vzniku poplatkovej

povinnosti žalobcu, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý neuviedol v odvolaní
žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v podanej žalobe považuje Okresnú prokuratúru za objektívne
zodpovednúzavydanieuznesenia1Pn727/12-25zodňa19.03.2013(ktorýmzamietlasťažnosťžalobcu

proti uzneseniu vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície OR PZ v Trnave, ktorým bola odmietnutá
vec, týkajúca sa podozrenia zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy), keď Okresná
prokuratúrapodľanehonevyšetrilariadnetrestnýčinspáchanýdňa27.06.2008,čímporušilaajpríslušné
ustanovenia zák. č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku a keď páchatelia videli, že trestný čin nebol
riadne vyšetrený, dovolili si podávať lživé výpovede a zasahovať do osobnostných práv žalobcu i

naďalej. Žalobca sa cíti byť osobou postihnutou nezákonným zásahom do jeho osobnostných práv a
domáha sa ochrany osobnosti, odstránenia následkov týchto zásahov a primeraného zadosťučinenia
formou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po doručení výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku
z návrhu žalobca zaslal súdu stanovisko, v ktorom uviedol, že existuje 9 relevantných dôvodov nanezaplatenie poplatku, ide pritom podľa obsahu o skutočnosti, týkajúce sa iných súdnych konaní,
v ktorých žalobca buď nie je účastníkom ( napr. antidiskriminačné žaloby sudcov, s poukazom na
ktoré žalobca považuje postup súdu požadujúceho od neho zaplatenie poplatku za diskriminujúci,

keďže väčšina sudcov poplatky neplatila), ako aj iných konaní, v ktorých ako žalobca bol neúspešný
a poukazuje tu na nezákonný postup súdov, neodbornosť sudcov, neschopnosť súdov zabezpečiť mu
výkon spravodlivosti na zodpovedajúcej úrovni, poukazuje na to, že občan musí štátu platiť súdne
poplatky a trovy právneho zastúpenia, pričom sa žiadnej spravodlivosti nedomôže a preto žalobca
využíva svoje ústavné právo na odpor s tým, že súdny poplatok v tejto právnej veci bude zaplatený až

po vydaní konečného spravodlivého rozsudku, ktorý bude v súlade s pozitívnym právom.

9. Odvolací súd po preskúmaní žaloby a celého obsahu spisu zhodne so súdom prvej inštancie bol
toho názoru, že žalobca bol povinný v zmysle § 5 ods. 1 ZoSP v spojení s § 7b písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov zaplatiť súdny poplatok z návrhu, keď zo spisu nevyplýva, že by išlo o prípad,
kedy je žalobca ako navrhovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm.

i) ZoSP, v zmysle ktorého navrhovateľ je oslobodený v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom. O taký prípad tu však podľa obsahu spisu nejde, keď
z návrhu ani z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, že by bol spáchaný nejaký trestný čin a
ani skutočnosť, kto tento trestný čin spáchal, resp. že tento trestný čin spáchala žalovaná Okresná
prokuratúra Trnava. Keďže žalobca nepreukázal, že by mu škoda bola spôsobená trestným činom,

správne súd prvej inštancie vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a keďže tento
nebol riadne zaplatený, a to aj napriek poučeniu o zastavení konania v prípade nezaplatenia súdneho
poplatku, správne okresný súd konanie zastavil, nakoľko žiadny z dôvodov, ktoré žalobca uvádza ako
relevantné dôvody na nezaplatenie súdneho poplatku vo svojom stanovisku zo dňa 14.05.2016, nie je
reálne spôsobilý tejto poplatkovej povinnosti ho zbaviť.

10. Odvolací súd ako nedôvodnú posúdil odvolaciu výhradu žalobcu o závažnom procesnom pochybení
súdu, ktorého povinnosťou bolo podľa názoru žalobcu, po predložení jeho stanoviska zo dňa 14.05.2016
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a predložiť toto stanovisko Ústavnému súdu SR na
vyjadrenie k nemu. Odvolací súd však nevidel dôvod na takýto postup.

11. Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

12. Ustanovenie § 109 OSP upravuje jednak prekážky konania zapríčiňujúce obligatórny postup
konajúceho súdu v podobe prerušenia konania (§ 109 ods. 1 O.s.p) a jednak prekážky, vyskytnutie
ktorých dáva súdu možnosť konanie prerušiť (§ 109 ods. 2 O.s.p.). Prerušenie konania prichádza do

úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná
procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch
buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania.
Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky, má všeobecný súd v

zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje
bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec
ústavnému súdu. Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo
účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne
súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne

právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Na to, aby sa všeobecný súd mohol korektne vysporiadať
s takýmto podnetom, je však potrebné, aby skutočne bol relevantný podnet na preskúmanie súladu
aplikovanej normy s ústavou doručený. V danom prípade išlo o situáciu, keď žalobca reagoval na výzvu
súdu na zaplatenie súdneho poplatku tak, že poplatok odmietol zaplatiť zaslaním „stanoviska“, v ktorom
vysvetľuje svoje dôvody na jeho nezaplatenie. V stanovisku predkladá žalobca, vychádzajúc z jeho

doterajších skúseností z početných súdnych sporov, súhrn kritických názorov na slovenské súdnictvo
( Ústavný súd SR nevynímajúc), ktoré vyberá od neho súdne poplatky bez toho, aby mu poskytlo
spravodlivosť, naopak slovenská justícia v jeho prípade poskytuje takmer 100% nespravodlivosť, preto
využíva právo na odpor v zmysle čl. 32 Ústavy SR. V stanovisku žalobca žiada vyzývajúci súd, abyzačal súdne konanie aj bez zaplatenia súdneho poplatku, eventuálne pripúšťa, že by poplatok zaplatil
po skončení celej veci „po vydaní konečného spravodlivého rozsudku, ktorý bude v súlade s pozitívnym
právom“. Treba uviesť, že z uvedeného podania žalobcu vyplýva iba to, že žalobca poplatok v zmysle

výzvy súdu nemieni uhradiť ( jedine následne ak by bol v konaní úspešný), avšak žiadny návrh na
predloženie veci Ústavnému súdu SR, ani návrh na prerušenie konania stanovisko neobsahuje. Ani
podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na obsah stanoviska žalobcu nevznikla okresnému súdu
žiadna potreba prerušiť konanie a predložiť vec Ústavnému súdu SR, pretože to prichádza do úvahy
vtedy, ak súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s

ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a o uvedený
prípad tu nejde.

13. Odvolací súd sa zaoberal tiež uplatnenou námietkou zaujatosti sudcov Krajského súdu v Trnave,
resp. žiadosťou o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Trnave z rozhodovania danej veci.

14. Podľa § 49 ods. 1, 2, 3 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom, alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti. Vylúčený je sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý
spor na súde inej inštancie. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe súdu a v jeho rozhodovacej činnosti.

15. Podľa § 52 ods. 2 CSP v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania
uvedené proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si
námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa

prvej vety súd neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá, ustanovenia o
odstraňovaní vád sa nepoužijú.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu námietka zaujatosti uplatnená žalobcom nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 CSP, nakoľko z nej nevyplýva, kedy sa o dôvode vylúčenia namietaných sudcov

žalobca dozvedel, pričom je potrebné uviesť, že ním uvádzané dôvody navyše nie sú dôvodnými pre
vylúčenie sudcov, nakoľko tieto spočívajú v postupe sudcov v konaní o prejednávanej veci, prípadne
v iných veciach.

17. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva,
že v danom prípade je žalobca strana, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, takže protistrana
teda žalovaná má nárok na náhradu trov konania, avšak konanie je v štádiu riešenia poplatkovej

povinnosti žalobcu a zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, kde žalovaná doposiaľ
nebola do konania zapojená, v konaní bola doteraz pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon a podľa
obsahu spisu jej ani žiadne trovy v konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu
ak strane, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu
trov zjavne neprejavila záujem a podľa obsahu spisu jej ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú

k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade
trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom.
Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak strane podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli,

je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak,
že nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie ovýške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo
zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

19. Uvedené uznesenie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).