Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/14/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116225755
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116225755.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31
575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanej: L. M., H..: XX.XX.XXXX, C. E. XXX, XXX
XX L., o zaplatenie 4.594,32 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo
dňa 24.10.2017, č. k. 12Csp 194/2016-62 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t. j. vo výroku o splatnosti
prisúdených pohľadávok, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj vo
výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak že, v
I. výroku konanie v časti o zaplatenie sumy 6,84 Eur s príslušenstvom zastavil, v II. výroku určil, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 4.587,46 Eur spolu s úrokom vo výške 200,96 Eur a úrokom
z omeškania vo výške 1,85 EUR, všetko s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej
istiny 4.694,32 Eur od 19.11.2016 do 21.11.2016, z nezaplatenej istiny 4.594.32 Eur od 20.11.2016
do 17.01.2017, z nezaplatenej istiny 4.587,46 Eur od 18.01.2017 do zaplatenia, všetko v mesačných

splátkachvovýške30Eurvždydo22.dňatohoktoréhomesiacaaždoúplnéhozaplateniapodvýstrahou
straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky, počnúc nasledujúcim mesiacom po
právoplatnosti tohto rozsudku. V III. výroku rozsudku súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a vo IV. výroku k trovám konania vyslovil, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1, 2, 3, § 146 ods. 1, § 232 ods. 3,
4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, §

7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 369 ods. 1, § 497, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „nariadenie“).

3. Žalobca svoj žalobný návrh podaním doručeným súdu dňa 24.04.2017 zobral čiastočne späť keďže
žalovaná po podaní žaloby dňa 17.01.2017 uhradila sumu 6,84 Eur, ktorá bola započítaná na istinu a
žiadal súd, aby konanie v tejto časti zastavil, preto súd prvej inštancie I. výrokom rozhodnutia konanie
v tejto časti v zmysle citovaných ustanovení zastavil.4. Ďalej vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu na základe vykonaného
dokazovania, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere

č. XXXXXXXXXXXXXXXXX, a to dňa 04.09.2015, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo
výške 5.000,- Eur, ako bezúčelový úver, s fixnou úrokovou sadzbou do splatnosti vo výške 13,9 %
ročne, s výškou anuitnej splátky 81,38 Eur s termínom splatnosti prvej splátky 16.09.2015 a počtom
splátok 108 vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca s konečnou splatnosťou úveru dňa 15.08.2024,
s výškou RPMN 16,05 %, priemerná RPMN 15,44 % s celkovou sumou, ktorú musí klient zaplatiť

8.939,04 Eur. Rovnako mal preukázané, že žalobca uzavrel so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s Obchodným a Občianskym zákonníkom.
Na základe uzatvorenej zmluvy boli žalovanej, ktorá je fyzickou osobou nepodnikateľom, dočasne
poskytnuté peňažné prostriedky vo forme úveru žalobcom, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Uzatvorená zmluva obsahovala všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovanou žalobca

listom zo dňa 18.11.2016 oznámil žalovanej uplatnenie práva podľa § 565 Obchodného zákonníka,
tzv. zosplatnenie úveru a požadoval, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi najneskôr do 28.11.2016.
Ku dňu zosplatnenia predstavovala pohľadávka žalobcu voči žalovanej 4.957,13 Eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie konštatoval, že návrh žalobcu je v časti o zaplatenie 4.694,32 Eur v plnom rozsahu
dôvodný a preukázaný riadnou špecifikáciou predloženou súdu, ako dochádzalo k úhrade istiny v období

od 16.09.2015 do 19.10.2016, keď žalovaná žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške neuhradila, jej
výšku nerozporovala, a preto súd zaviazal žalovanú k jej uhradeniu. Od sumy istiny bola odpočítaná
suma 100,- Eur, následne predstavovala istina sumu 4.594,32 Eur po odpočítaní sumy 6,84 Eur, ktoré
žalovaná zaplatila po podaní žaloby, v ktorej časti súd konanie zastavil. K uvedenej sume bolo potrebné
priznať riadny úrok v sume 200,96 Eur a úroky z omeškania 1,85 Eur. Žalovanej bola súčasne

uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 5 %. Úroky z omeškania boli uplatnené v
kapitalizovanej forme vo výške 1,85 Eur, pričom tieto boli vypočítané a špecifikované aj za omeškanie
tej ktorej splátky do zosplatenia úveru a následne súd tieto priznal z istiny úveru vo výške 4.587,46 Eur
od 18.01.2017, 5 % ročne.

5. Súd prvej inštancie nepovažoval návrh žalobcu za dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal
od žalovanej zaplatenia úroku z omeškania z nezaplateného úroku 200,96 Eur. Uviedol, že úroky,
aj úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky.
Právo požadovať od žalovanej príslušenstvom z príslušenstva (v danom prípade úroky z omeškania
zo zmluvných úrokov) Občiansky ani Obchodný zákonník nepripúšťa. Na uvedenom nič nemení ani

dohoda účastníkov, nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne neplatná. Z uvedených dôvodov
súd prvej inštancie v týchto častiach žalobu zamietol.

6. Na záver zároveň doplnil, že z výsluchu žalovanej aj predložených listinných dôkazov mal súd
zistené, že žalovanej jediným príjmom je rodičovský príspevok v sume 213,20 Eur, má dve vyživovacie

povinnosti, voči 13 ročnému a ročnému dieťaťu, výživné má len 70,- Eur na prvé dieťa a 30,- Eur na
druhé dieťa, ktoré si vyžaduje zvýšenú starostlivosť v dôsledku predčasného narodenia, ktorého otec je
vážne zdravotne postihnutý z dôvodu úrazu. Na bývanie prispieva matke, s ktorou býva momentálne v
spoločnej domácnosti v sume 75,- Eur mesačne. Uzavrel, že žalovaná je skutočne vo veľmi zlej finančnej
situácii i psychickej situácií. Vzhľadom na túto situáciu nie je žalovaná schopná vyrovnať pohľadávku

žalobcu jednou sumou, preto jej, vzhľadom na celkom výnimočnú situáciu, súd prvej inštancie podľa
ustanovenia § 232 ods. 3 , 4 C.s.p. povolil splátky 30,- Eur mesačne s tým, že keď riadne a včas nezaplatí
čo len jednu splátku, stane sa zročnou celá pohľadávka, resp. jej zostatok.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 257 C.s.p.

a pre rovnako výnimočné pomery na strane žalovanej, ktoré preukazujú existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa, súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania napriek jeho
úspechu v konaní.

8. Proti tomuto rozsudku v rozsahu zamietnutia časti žaloby, povolenia žalovanej uhradiť dlh v

pravidelných mesačných splátkach a nepriznania žalobcovi nároku na náhradu trov konania, podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca považuje napadnutý rozsudok v uvedenej
časti za nesprávny a poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. K uplatnenému úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného ku dňuzosplatnenia úveru žalobca poukázal na citáciu rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008,
sp. zn. XCob/XX/XXXX, v ktorom súd konštatoval, že pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné
pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené

rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a
konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že má nárok aj na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov
vyčíslených do zosplatnenia úveru. Poukázal na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou
ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia, a tento sa ďalej nenavyšuje. Práve z toho
dôvodu nejde podľa žalobcu o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá ma zamedziť neodôvodnenému

navyšovaniu nárokov veriteľa. Žalobca nesúhlasí ani s možnosťou žalovanej uhrádzať sumu v splátkach
a poukázal v odvolaní na viacero rozhodnutí krajských súdov súvisiacich s uvedenou problematikou.
Podľa žalobcu žalovaný získal možnosť splácať úver za lepších podmienok, ako mal dohodnuté v
zmluve. Výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinnosti, nie je v súlade so spravodlivou
ochranou porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom. Žalobca poukázal na skutočnosť,
že splnenie celého dlhu bude trvať neúmerne dlho a žalovanému narastú úroky z omeškania, čo nie je v

jeho prospech. Žalovaný mohol svoju snahu uhradiť dlh prejaviť aj počas konania, napriek uvedenému
žalovaný tak neučinil a poslednú úhradu realizoval 17.01.2017. Čo sa týka posúdenia samotných
okolností prípadu, má žalobca za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti
žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku. Okrem toho posúdenie finančných možností žalovaného pre
účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu

súdneho rozhodnutia , kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k
voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pritom pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky
a voľbu vhodného spôsobu jej vymoženia by mali byť rozhodujúce celkové majetkové pomery. K
nepriznaniu náhrady trov konania žalobca uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 100 %,
z čoho vyplýva, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp. zn. XCdo XXX/XXXX. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel,
žalovanú zaviazal uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi zároveň priznal
náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadrila.

10.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalej
len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),

oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli

byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého
rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojilnáležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy, s tým,
že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Konal
pretosprávne,keďpreskúmal,čizmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujevšetkyobligatórnenáležitosti
podľa § 9 odsek 2 tohto zákona.

14. Žalobca v odvolaní namietal právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého úroky z omeškania nie
je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo z príslušenstva, čo je v rozpore
s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej
inštancie stotožňuje.

15. Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky
z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa ustanovenia § 517 odsek 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ

právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa ustanovenia § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis.

16. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym, úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky,
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

17. Zákon umožňuje dodávateľom na určitú dobu (do platnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

18. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť

posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť
nezaplatené úroky popri úrokoch z omeškania. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ veriteľ (v
danom prípade žalobca) pristúpil k tomu, že považoval celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru),
potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny, a nie úrokov z omeškania z
nezaplatených úrokov.

19. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania so splácaním úveru, žalobca pristúpil k predčasnému
splateniu úveru listom zo dňa 18.11.2016.

20. Z citovaného ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že Občiansky zákonník

jednoznačne rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred
dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach.

21. Úroky vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí. Ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných
strán.

22.Úrokyzomeškaniasúmajetkovousankciouzaoneskorenésplateniepeňažnejpohľadávky.Zákonná
definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, platí aj pre
obchodné záväzkové vzťahy, vrátane zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka,aniObchodnéhozákonníkanemožnovyvodiťprávoveriteľanapríslušenstvozpríslušenstva.

23. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej
republiky v rozsudku so sp. zn. XXOdo/XXX/XXXX zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej
právnej úpravy nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku peňažný záväzkový právny vzťahmôže byť buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný
záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí.
Vedľajším peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká

iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného
záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku), zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva
iba povinnosť uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do
omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od
dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) potom veriteľ nemá

preto, že ani Občiansky, ani Obchodný zákonník, mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani
Obchodný, ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením
príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z
dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky,
ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa

tradícií rímskeho práva. Citované rozhodnutie v súlade so závermi uvedenými aj rozsudku Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. XX X. XXX/XXXX, pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov
ČR konštantne vychádza (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX X. XX/XXXX zo dňa
14.04.2004, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX X. XXXX/XXXX zo dňa 31.08.2004, uznesenie
Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo dňa 21.09.2005, uznesenie Najvyššieho súdu

ČR so sp. zn. XX X. XXX/XXXX zo dňa 30.08.2006, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX
L. XXXX/XXXX zo dňa 23.05.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo
dňa 25.06.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo dňa 30.10.2007,
uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXX/XXXX zo dňa 22.04.2008, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. XX X. XXXX/XXXX zo dňa 18.06.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.

XX L. XXXX/XXXX zo dňa 24.09.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX
zo dňa 26.02.2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo dňa 21.05.2010,
rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXX/XXXX zo dňa 30.06.2010, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo dňa 22.07.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX
L. XXXX/XXXX zo dňa 29.09.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXX/XXXX zo dňa

08.06.2011, rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX zo dňa 17.08.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
XX L. XXX/XXXX zo dňa 28.03. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXXX/XXXX
zo dňa 28.03.2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. XX L. XXX/XXXX zo dňa 27.07.2012).

24. Tvrdenie, že by výklad smerujúci k zákazu anatocizmu podľa platného práva bol neústavný, vyvrátil
Ústavný súd ČR v uznesení so sp. zn. P.. Ú. XXXX/XX zo dňa 13.11.2008.

25. V kontexte uvedeného, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že úroky z omeškania
nie je možné priznať aj z nezaplatených úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo (úroky z

omeškania) z príslušenstva (úrokov), čo je, ako odvolací súd uviedol už vyššie, v rozpore s § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka a v právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus. V zmysle
uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky.
Teda zákon rozlišuje medzi pohľadávkou a úrokmi, resp. úrokmi z omeškania, ktoré sú zahrnuté v
rámci jej príslušenstva. Uplatnenie si príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania) z príslušenstva

pohľadávky, ktorými riadne úroky sú, zákon nepredpokladá.

26. S odvolacou námietkou odvolateľa, že súd pri rozhodovaní o povinnosti žalovanej zaplatiť dlh v
splátkach postupoval v rozpore so zákonom sa odvolací súd nestotožňuje a pri tomto namietanom
posúdení a priznaní možnosti splácať priznanú sumu žalovanou v splátkach po 30,- Eur mesačne

odvolací súd poukazuje na pomery žalovanej, ktoré súd prvej inštancie uviedol, keď vyhodnocoval
výsluch žalovanej a predložené listinné dôkazy. Pri posudzovaní dôvodnosti tejto odvolacej námietky
žalobcu, odvolací súd vychádzal z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne z bodov 45 a 46.
S odkazom na uvedené má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil
podľa ust. § 231 a § 232 C.s.p.. Bezprostredne vo výroku rozhodnutia je súd oprávnený určiť, že

peňažné plnenia bude vykonané v splátkach (§ 232 ods. 3 C.s.p.). Vzhľadom na v tomto konkrétnom
a individuálnom prípade objektívne posúdenú veľmi zlú finančnú situáciu žalovanej, ktorá poberá iba
rodičovský príspevok a má vyživovaciu povinnosť k 2 maloletým deťom, nemožno výroku súdu prvej
inštancie o splatnosti dlžnej sumy v splátkach po 30,- Eur mesačne nič vytknúť. Pri zohľadnení jejpomerov nebolo preto možné zaviazať žalovanú na uhradenie priznaného nároku v plnej výške do
3 dní od právoplatnosti rozsudku alebo vo vyšších mesačných splátkach, nakoľko takáto suma, by
bolo pre žalovanú likvidačná. Zistené majetkové pomery žalovanej odôvodňujú záver o aplikácii ust. §

232 ods. 3 C.s.p. v tomto výnimočnom prípade, pričom výška splátky 30,- Eur mesačne je primeraná
preukázaným a zisteným majetkovým pomerom žalovanej, ktorá nezhoršuje postavenie žalobcu a
uspokojenie jeho pohľadávky. Odvolací súd zároveň poukazuje na fakt, že žalovanej priznaná možnosť
splácať priznaný nárok v mesačných splátkach je súčasne podmienená výstrahou straty výhody splátok
v prípade omeškania čo i len jednej splátky.

27. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t. j. vo
výroku o splatnosti prisúdených pohľadávok a vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá.

28. Správnemu rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania. Vzhľadom na to, že sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie pri posúdení
veľmi zlej finančnej situácie žalovanej ako dôvodu na povolanie zaplatenia istiny v mesačných splátkach,
stotožnil sa odvolací súd aj so záverom súdu prvej inštancie pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov
konania, kedy túto výnimočnú a nepriaznivú situáciu žalovanej vyhodnotil ako existenciu dôvod hodných

osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p., na základe ktorých úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

29. Vychádzajúc z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu voči rozsudku v
napadnutých častiach za nedôvodné, a vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd postupom

vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
ako vecne správny, potvrdil.

30.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p., v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola

skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konaniaažalovanejvpriebehuodvolaciehokonaniažiadnepreukázateľnétrovynevznikli,pretoodvolací
súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).