Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 9, 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 19C/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116224976
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbora Sopková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6116224976.7

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu B. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/XX,
B. D., prechodne bytom R. U. XXX/XX, S., toho času umiestneného v Ústave na výkon väzby a Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Prešov a oddelenie výkonu trestu s miestom výkonu služby v Sabinove,
so sídlom Kpt. Nálepku 15, Sabinov, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o zaplatenie

1 612 276,81 Eur s príslušenstvom, o zastavení konania, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie z a s t a v u j e.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec p o s t ú p e n á Daňovému úradu Košice,
so sídlom Železničná 1, 041 90 Košice.

Súd žalovanej n e p r i z n á v a nárok náhradu trov konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30. 12. 2016 sa žalobca domáhal zaplatenia 1 612 276,81 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 10 % až 15 % ročne zo sumy 1 612 276,00 K. od 01. 01. 2012 do zaplatenia a
náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 25. 02. 2011 podal žalobca (XX „právnických firiem")
na príslušnej pobočke žalovanej - Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov, pobočka Kráľovský Chlmec

- daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty za mesiac 01/2011, v ktorom si riadne a včas uplatnil
(39 „právnických firiem") nadmerný odpočet DPH vo výške 1 612 276,81 Eur. Do dňa podania žaloby
mu neboli uvedené finančné prostriedky zo strany žalovanej vrátené, pričom má za to, že má na ich
vrátenie nárok a tento nebol nikým a ničím popretý a ani nezanikol. Žalobca požiadal o oslobodenie
od povinnosti platiť súdne poplatky v celom rozsahu. Uviedol, že je v súčasnej dobe vo výkone trestu
odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov a oddelenie

výkonu trestu s miestom výkonu služby v Sabinove a je súčasne bez právneho vzdelania. V zmysle jeho
základného práva na právnu pomoc a spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

2. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 103 zo dňa 24. 01. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02.
2017, súd konanie v časti žiadosti žalobcu o ustanovenie advokáta zastavil a vec postúpil Centru právnej

pomoci. Centrum právnej pomoci rozhodlo o žiadosti žalobcu rozhodnutím sp. zn. 4N 4302/17 - KaPo,
ČRZ:61378/2017zodňa20.07.2017tak,ženepriznalžalobcovinároknaposkytovanieprávnejpomoci.

3. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 128 zo dňa 31. 03. 2017 súd priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 03. 10. 2017 namietala nedostatok právomoci
súdu na prejednanie a rozhodnutie vo veci ako aj nedostatok aktívnej a pasívnej legitimácie strán.Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca vyvodzuje nárok na plnenie z titulu nadmerných odpočtov
DPH daňových subjektov (obchodných spoločností), ktoré si tieto daňové subjekty uplatnili na základe
podaných daňových priznaní k DPH za január 2011 na základe zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty (ďalej len „zákon o DPH"). Zo zákona o DPH vyplýva postup daňového subjektu a daňového
úradu v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom. Na správu dane z pridanej hodnoty sa použijú
ustanovenia osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok"). Podľa § 6 ods. 1 daňového poriadku
na správu daní je vecne príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad, ak daňový poriadok alebo

osobitné predpisy neustanovujú iného správcu dane. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkmi právnych
vzťahov, ktoré sa týkajú uplatnených nadmerných odpočtov DPH daňovými subjektmi, sú tieto daňové
subjekty a príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad. Právny vzťah medzi daňovými subjektmi je
vzťahom finančnoprávnej povahy, v ktorom subjekty vystupujú vo vzájomnom pomere nadriadenosti a
podriadenosti. Obsah právnych vzťahov nie je výsledkom zmluvnej autonómie účastníkov, ale je určený
kogentnými právnymi normami. Práve tieto znaky, ktoré charakterizujú aj právny vzťah medzi daňovým

subjektom a správcom dane, odlišujú verejnoprávne vzťahy od vzťahov v oblasti súkromnoprávnej. V
prípadenárokuuplatnenéhožalobousanepochybnejednáoverejnoprávnyvzťahzaloženýavyplývajúci
zfinančnejčinnostištátuajehoorgánov,pričomideoprávnyvzťahdaňovoprávnejpovahy.Keďžeprávny
vzťah, z ktorého si žalobca uplatňuje svoj právny nárok na plnenie, nie je súkromnoprávnym vzťahom
a zároveň neexistuje právny predpis, ktorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci nadmerného odpočtu

zveroval do právomoci súdu, nie je podľa názoru žalovanej daná právomoc súdu konať v tejto veci podľa
Civilného sporového poriadku. Ďalej žalovaná namietala aj nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu,
keďže z príloh vyplýva, že daňové priznania podali rôzne daňové subjekty - obchodné spoločnosti, ale
nie žalobca ako daňový subjekt, fyzická osoba. Vzhľadom na to žalobca nie je účastníkom právneho
vzťahu a nie je oprávnený vo svojom mene domáhať sa plnenia z iných právnych vzťahov. Ani žalovaná

nie je v konaní pasívne legitimovaná, pretože správcom dane je daňový úrad. Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a nie je účastníkom osobitných verejnoprávnych vzťahov
daňových subjektov a správcu dane. Navrhla, aby súd konanie zastavil a žalobcovi nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

5. Žalobca reagoval vyjadrením (tzv. replika) doručeným súdu dňa 10. 11. 2017, v ktorom uviedol,
že na žalobe trvá v celom rozsahu a má za to, že nárok uplatnil zákonnou cestou. Poukázal na to,
že nezákonným postupom správcov dane, ktorý bol následne odsúhlasený žalovanou, došlo k jeho
finančného poškodeniu. Daňová kontrola je výrazným zásahom do súkromnoprávnej sféry daňového
subjektu, preto je možné vykonať daňovú kontrolu iba v súlade so zásadou zákonnosti. Výkon daňovej

kontroly predstavuje konanie správcu dane a žalovanej na základe zákona, cieľom ktorého je overenie
skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných
predpisov.KeďžežalovanánepostupovalavsúladesÚstavouSlovenskejrepubliky,daňovýmporiadkom
a zákonom o DPH, žalobca je nútený využiť súdnu ochranu proti trvajúcemu zásahu do jeho práv zo
strany žalovanej. Žalobca ďalej poukázal na to, že daňové konanie je v zásade dvojstupňové, čo spočíva

v možnosti nápravy prvostupňového rozhodnutia orgánom vyššieho stupňa (odvolacím orgánom) na
základe podaného opravného prostriedku účastníkom konania. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím
orgánom má predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí a posilniť
tak dôveru v správnosť rozhodnutí a v právnu istotu. Žalobca je podľa daňových úradov personálne
spojený s ďalšími daňovými subjektmi, u ktorých prebiehalo súbežne niekoľko desiatok daňových

kontrol, vyrubovacích konaní a niektoré daňové kontroly boli už ukončené s negatívnym výsledkom
pre kontrolovaný daňový subjekt a vec je predmetom správnej žaloby. Vo všetkých prípadoch správca
dane postupuje voči kontrolovaným subjektom obdobne, ignoruje argumenty kontrolovaného daňového
subjektu a pri svojom postupe používa rovnaké hodnotenie dôkazov s absolútne totožnou úvahou, bez
ohľadu na skutkovú situáciu a výlučne z dôvodu, že kontrolovaným subjektom je niektorý z personálne

spojených daňových subjektov. Žalobca považuje za sporné a prakticky nemožné, aby v desiatkach
daňových kontrol, vykonávaných veľkým počtom rôznych daňových kontrolórov, boli protokoly a
rozhodnutia správcu dane tak totožné, dokonca s použitím totožných odôvodnení pri použití rovnakých
formulácií. Toto vedie žalobcu k podozreniu, že celý proces daňových kontrol je nezákonným spôsobom
koordinovaný a podania a rozhodnutia správcu dane sú len formálne podpisované riaditeľom daňového

úradu, nakoľko záver daňovej kontroly je vopred daný. Uvedenú nezákonnú situáciu potvrdzuje ešte aj
postup žalovanej, ktorá je odvolacím orgánom voči rozhodnutiam správcu dane. Vo všetkých prípadoch
žalovanábezvýhradprijímapostupaargumentysprávcudane.H.mádôvodnépodozrenie,žeorgánom,
ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok kontrol „personálne spojených subjektov", je právežalovaná. Práve táto nezákonná koordinácia vedie k tomu, že rozhodnutia žalovanej vo všetkých
prípadoch obsahujú len formálne časti odôvodnenia, keďže žalovaná už „koordinovala" daňovú kontrolu
aj vyrubovacie konanie a úvahy a závery správcu dane sú vlastne úvahy a závery žalovanej. Žalobca

má za to, že uvedeným konaním bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, čím bol žalobca hrubo
poškodený na svojich právach. Žalobca má za to, že rozhodnutia správcu dane, ktoré slúžia ako podklad
predmetnéhonapadnutéhorozhodnutia,bolivydávanévecnenepríslušnýmorgánom,pretoichpovažuje
za nulitné a nulitné je aj rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené nulitné rozhodnutie správcu dane.
Nesúhlasil ani s tým, že by v konaní nebol aktívne legitimovaným. Je pravdou, že nárok na odpočet DPH

si pôvodne uplatnili iné daňové subjekty, ale tieto následne svoje nároky postúpili na žalobcu. Žalobca
zároveň predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 03. 01. 2011 v spojení s dodatkom zo dňa
XX. 05. 2016. Navrhol súdu aj prerušenie konania, do času kým mu nebude Centrom právnej pomoci
ustanovený advokát.

6. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 213 zo dňa 15. 11. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 11.

2017, súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

7. Žalovaná v tzv. duplike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu) doručenej súdu dňa 06. 12. 2017 opätovne
poukázala na nedostatok právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť a tento nedostatok nebol
odstránený ani po vyjadrení žalobcu. Žalobca vyjadrením žiadnym spôsobom nevyvrátil skutočnosť, že

v prípade nároku uplatneného žalobcu ide o nepochybne verejnoprávny vzťah založený a vyplývajúci
z finančnej činnosti štátu jeho orgánov. Aj žalobca odvodzuje pasívnu legitimáciu žalovanej na
základe aplikácie právnych noriem verejného práva, čím len potvrdzuje skutočnosť, že nárok, ktorého
sa domáha, má základ vo verejnoprávnych vzťahoch. Zo znenia petitu žaloby a ani z jej obsahu
nevyplýva, že by išlo o správnu žalobu. Z aplikácie noriem daňového práva nevznikajú súkromnoprávne

vzťahy a orgány štátnej správy ako účastníci týchto vzťahov nemôžu byť nositeľmi subjektívnych
súkromnoprávnych povinností, a teda byť vecne legitimované v sporoch súkromnoprávnej povahy.
Žiadny z právnych predpisov uvedený už vo vyjadrení zo dňa 03. 10. 2017 nezakladá povinnosť
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na plnenie, ktorého sa žalobca domáha, teda od
finančného riaditeľstva nie je možné domáhať sa plnenia z titulu uplatnených nadmerných odpočtov

DPH. Žalobca uvádza, že daňové subjekty na neho postúpili nárok na nadmerný odpočet DPH,
ktorý uplatnil žalobou. Podľa názoru žalovanej nadmerný odpočet PDH je pohľadávkou verejnoprávnej
povahy, ktorá je vylúčená z postúpenia v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Trvala na tom,
že rozhodnutie nepatrí do právomoci súdu a žiadala konanie zastaviť a nepriznať žalobcovi nárok na
náhradu trov konania.

8. Podľa § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.") súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

9. Podľa § 10 ods. 1 C. s. p., ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky,
súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby
zostávajú zachované.

10. Právomoc súdu predstavuje súhrn oprávnení a povinností decízneho charakteru, ktorým súdy

disponujú pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Ak určitá vec nespadá do právomoci súdov, ide o
neodstrániteľnú vadu konania nevyhnutne vedúcu k uzneseniu o zastavení konania.

11. Podstatou inštitútu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je vrátenie časti dane, ktorú platiteľ zaplatil
a ktorá prevyšuje jeho daňovú povinnosť, ak ju nemohol odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v

daňovom období nasledujúcom po období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ide teda o vrátenie
plnenia zaplateného štátu, ktoré vzhľadom na špecifickú konštrukciu dane z pridanej hodnoty. Za
splnenia zákonom stanovených podmienok, prestáva byť plnením povinnosti platiteľa dane a štát je
povinný toto plnenie vrátiť. Ide o v našom právnom poriadku sa vyskytujúci inštitút plnenia, na ktoré nie
je právny dôvod, či už v čase plnenia alebo plnenia, ktorého právny dôvod zanikol až po plnení. Právne

predpisy z viacerých právnych odvetví obsahujú ustanovenia, ktoré zohľadňujúc povahu právnych
vzťahov, v ktorých došlo k nepodloženému majetkovému nárastu, priznávajú určitým subjektom práva
a iným zase tomu zodpovedajúce povinnosti smerujúce k náprave takéhoto stavu. Za tým účelom
okrem iného určujú, do právomoci ktorého orgánu patrí dosiahnutie nápravy vtedy, ak nebola zjednanádobrovoľne, akým procesným postupom a v akom konaní má byť náprava dosiahnutá, za účasti koho
a akými právami a povinnosťami vybavenými účastníkmi.

12. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3, z ktorého vyplýva, že súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov
súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci,
zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje
zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedeným súborom

vzťahov, súdy podľa § 4 C. s. p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci,
ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy
len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

13. Nie je pochybností o tom, že právo, ktorého sa žalobca domáha, nemá súkromnoprávnu povahu. Pre
vyriešenieotázky,čivecpatrídoprávomocisúdu,jenevyhnutnépredovšetkýmzistiť,zktoréhoprávneho

vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne
analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Pre analýzu právneho vzťahu
účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku,
ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú
povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je

určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý
možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 3 C. s. p.

14. Zo žaloby ako aj z príloh k nej skutočne vyplýva, že žalobca (ako fyzická osoba, ktorej mali
daňové subjekty postúpiť nárok na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok) sa od žalovanej domáha vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu DPH, čo preukazujú
potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 01/2011. Z
týchto 39 potvrdení vyplýva, že 36 daňových subjektov si v daňovom priznaní uplatnilo nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu. Žalobca tieto skutočnosti potvrdzuje aj vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10.
11. 2017 (tzv. replika), z ktorého obsahu vyplýva „nedôvera" k postupu správcu dane a žalovanej, a

preto sa žalobca svojho nároku domáha súdnou cestou. Žalobca vidí nedostatky v postupe žalovanej,
resp. správcu dane v daňovom konaní pri uplatnenom nadmernom odpočte DPH, ktorých nápravy sa
domáha súdnou cestou. Niet pochýb o tom, že žalovanú sumu daňové subjekty (platitelia dane) uplatnili
u správcu dane a požiadali ho o vrátenie nadmerného odpočtu DPH, no daňový orgán (správca dane)
tento nevrátil.

15. Zohľadniac žalobcom vymedzený rozhodujúci skutkový stav, ktorý zostal v priebehu súdneho
konanianezmenenýavpodstatenesporný,trebazdôrazniť,žežalobcasvojnárokvyvodzujezprávneho
vzťahu, ktorý vznikol medzi obchodnými spoločnosťami (daňovými subjektmi) ako platiteľmi dane z
pridanej hodnoty (ktoré žalobca v súdnom konaní uplatňuje a svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od

zmluvy o postúpení pohľadávok) a správcom dane. Právny rámec, v ktorom došlo k ním uvádzanému
neodôvodnenému majetkovému nárastu na strane žalovanej (resp. správcu dane), vymedzil žalobca
sám svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom nárast lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu.
Vzťah daňového subjektu (platiteľa dane) a daňového orgánu (správcu dane) nevzniká rozhodnutím
daňového orgánu. Práva a povinnosti vo vzťahu upraveného daňovými predpismi žalovanému vznikli už

registráciou podľa § 4 zákona o DPH, ďalšie povinnosti prijatím a uskutočnením zdaniteľného plnenia
a uplatnením nadmerného odpočtu DPH (§ 79 zákona o DPH). Účastníci v danom vzťahu nemajú
autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom
práve v zmysle § 3 C. s. p. Naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazuje znaky,
odzrkadľujúce osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní peňažných

prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme finančného zabezpečenia
verejných potrieb a funkcií štátu. Vzťah daňového subjektu (platiteľa dane) a daňového orgánu (správcu
dane) je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky vzniku neodôvodneného nárastu
(nadmerného odpočtu dane) a stanovujúcim jednak osobitný postup zákonom určeného (daňového)
orgánu, jednak tiež podmienky, len pri splnení ktorých sa má (a môže) vyporiadanie tohto nárastu

uskutočniť.

16. Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného vzťahu súd dospel k názoru, že
právny vzťah medzi žalobcom a štátom ako subjektom, ktorému sa daň platí, je vzťahom daňovoprávnejpovahy, v rámci ktorého sa žalobca domáha vrátenia dane zaplatenej nad rámec daňovej povinnosti.
Uvedený vzťah nemožno podriadiť ani pod vzťahy vymenované v § 3 C. s. p. ani pod vzťahy, na ktoré
dopadá § 4 C. s. p. (keďže žiaden právny predpis nestanovuje, že o takomto práve rozhodujú sudy v

civilnom sporovom konaní). Súd preto dospel k záveru, že na prejednanie predmetnej veci nie je daná
právomoc súdu.

17. Daňové konanie ako súčasť správy daní upravuje daňový poriadok. V zmysle § 6 ods. 1 citovaného
zákona je na správu daní vecne príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad, ak daňový poriadok

alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. Miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak daňový
poriadok alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u
právnickej osoby jej sídlom.

18. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, pričom po
nadobudnutíprávoplatnostitohtorozhodnutiabudevecpostúpenáDaňovémuúraduKošiceakomiestne

a vecne príslušnému správcovi dane podľa daňového poriadku a zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch
štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

19. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

20.Zásadaprocesnejzodpovednostiznamená,žetrovyjepovinnánahradiťtázostrán,ktorázavinila,že
vznikli. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrad trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez
ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie" sa posudzuje výlučne z procesného

hľadiska. Zavinenie je možné interpretovať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúcej napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom toho je vznik
trov protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič
z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať
procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane.

21. Zastavenie konania zavinil žalobca, pretože nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH si uplatnil
na súde, hoci rozhodovanie o jeho vrátení nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci správcu dane.
Niet pochýb o tom, že žalobca si tejto skutočnosti vedomý bol, avšak nárok uplatnil na súde len z dôvodu,
ženedôverujedaňovýmorgánom.Vzhľadomnauvedenésúdbymalpriznaťžalovanejnároknanáhradu
trov konania voči žalobcovi. Súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo 544/2015 zo dňa 26. 10. 2016, v zmysle záverov ktorého, ak úspešnej strane
sporualebostrane,ktoráprocesnenezavinilazastaveniekonania,preukázateľnevkonanížiadneúčelne
vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná. Keďže
žalovanej trovy konania doteraz žiadne nevznikli, súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania ani
nepriznal. Súd však zároveň uvádza, že o výške trov žalovanej už nebude rozhodovať samostatným

uznesením v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie

možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.