Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 36C/182/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214223984
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella
ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2017:7214223984.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Rastislavom Pellom, v právnej veci žalobcu: Ing. Z. Z., narodený:
XX.XX.XXXX, bytom: V. Č.. XX, E., zastúpený advokátom: JUDr. Marek Giba, sídlo: Hviezdoslavova
č. 1234/4, Trebišov, proti žalovanému: N. H., narodený: X.X.XXXX, bytom: E. Č..XX, E., zastúpený
advokátskou kanceláriou: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., sídlo: Kováčska č. 53, Košice, IČO:
36 730 564, v konaní o žalobe na obnovu konania,

r o z h o d o l :

I. Žalobu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. značkou 20C/212/2001,
zamieta.

II. Žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovaného v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 20C/212/2001-574 zo dňa 4.5.2010
súd zamietol žalobu v časti primeraného morálneho zadosťučinenia týkajúceho sa ospravedlnenia
v miestnom rozhlase, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške

15.000,00 eur a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 5.048,19 eur. Predmetný rozsudok bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/243/2010-631 zo dňa 21.6.2011. Citované
rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 22.8.2011. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1Cdo/23/2012
zo dňa 26.6.2013 odmietol dovolanie žalovaného proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu
v Košiciach. Označenie účastníkov (iba v tomto odseku odôvodnenia) zodpovedá ich označeniu,
respektíve procesnému postaveniu v pôvodnom súdnom konaní.

2. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.8.2014, žiadal žalobca, aby súd pripustil obnovu
konania v právnej veci o ochranu osobnosti vedenej pod sp. zn. 20C/212/2001 a to z dôvodu podľa §
228 ods. 1 písm. a) O.s.p.. Túto svoju žiadosť oprel fakticky o tri skutočnosti, ktoré podľa žalovaného
odôvodňujú povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.. V súčasnosti podľa platného
Civilného sporového poriadku tieto dôvody zodpovedajú dôvodom prípustnosti obnovy konania podľa
§ 397 písmeno a).

3. Prvým dôvodom je, že dňa 3.10.2012 vydal Ústavný súd SR nález č. k. I. ÚS 33/2012, v ktorom
okrem iného uviedol, že „...princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných
súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými
námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti.
Ak tak všeobecný súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a

spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne
vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne
normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo jevšak v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého
procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavnoprávne
je ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy

povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu do interpretácie a aplikácie podústavného
práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo a prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich
rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou mienkou. Spravodlivosť totiž sprostredkúva aplikovateľnosť
rozhodnutia preto, že je univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť
rozpoznať, čo je a čo nie je spravodlivé.“ Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, ktorý žalovaný

nemal k dispozícii v čase podania dovolania, ani podnetu Generálnej prokuratúre SR na mimoriadne
dovolanie, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecnými súdmi zakladá nepreskúmateľnosť a
protiústavnosť takéhoto rozhodnutia. Žalobca sa domnieva, že právoplatne rozhodnutia prvostupňového
a odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené, teda sú nepreskúmateľné a protiústavné, preto
považuje vyššie uvedený nález Ústavného súdu za rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní a ktoré môže pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

4. Druhým dôvodom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., je podľa mienky žalobcu,
ďalší dôkaz, ktorý považuje za novoobjavený a to sú listiny z farského úradu farnosti sv. L. B. Z. E. - E..
Za novoobjavené ich žalobca považuje preto, lebo v čase pôvodného konania mu tieto listiny nechcel
vtedajší správca farnosti vydať, vydal mu ich až terajší dekan dňa 9.6.2014.

5. Tretím dôvodom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., je podľa mienky žalobcu, že
navrhujú vykonať nový dôkaz v konaní, konkrétne „zobratie odtlačkov DNA“, ktorý podľa žalobcu bez
svojho zavinenia nemohli použiť v pôvodnom konaní, lebo žalobca nebol sporovou stranou, ktorá mala
uniesť dôkazné bremeno.

6. Okrem týchto troch dôvodov poukazoval žalobca na skutočnosť, že v súčasnosti vedie žalovaný voči
žalobcovi exekučné konanie, ktoré obmedzuje žalobcu aj jeho potomkov. Ďalej polemizoval so závermi
uvedenými v právoplatných rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu ako aj so závermi
znaleckého dokazovania, ktorým sa súd v konečnom dôsledku riadil.

7. Žalobca svojim podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 27.1.2017 doplnil dôvody a tiež aj dôkazy,
ktoré podľa jeho názoru majú potvrdzovať opodstatnenosť povolenia obnovy konania.

8. Žalovaný navrhol návrh na obnovu konania zamietnuť, čo odôvodnil nenaplnením podmienok

prípustnosti obnovy konania. Toto svoje stanovisko odôvodnil tak, že predmetné žalobcom označené
novédôkazyjednaknemôžuprivodiťlepšierozhodnutieprežalobcuatiež,žeichbolomožnézabezpečiť
ajpočaspôvodnéhokonania.Knovýmdôvodomadôkazomdoručenýmsúdudňa27.1.2017sažalovaný
vyjadril tak, že tieto sú podľa § 408 neprípustné a tiež konštatoval, že ani tieto by nemohli privodiť pre
žalobcu lepšie rozhodnutie, nakoľko ide o skutočnosti a rozhodnutia až po roku 1999, čo znamená, že

pre pôvodné rozhodnutie nemajú zásadný význam a nemohli by zvrátiť pôvodné rozhodnutie.

9. Podľa § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku: „(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento

zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.“

10. Podľa § 397 Civilného sporového poriadku: „Proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba

na obnovu konania, ak: a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať
dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných

subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol
alebodospelvosvojomrozsudkukzáveru,žerozhodnutímsúdualebokonaním,ktorémupredchádzalo,
boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli
odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvoraEurópskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo f) možnosť
jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia
slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.“

11. Podľa § 400 Civilného sporového poriadku: „Žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.“

12. Podľa § 403 Civilného sporového poriadku: „(1) Žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch

mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo
odo dňa, keď ho mohol uplatniť. (2) Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov
od právoplatnosti rozhodnutia.“

13. Podľa § 408 Civilného sporového poriadku: „Dôvody obnovy konania možno meniť len počas trvania
lehoty na podanie žaloby na obnovu konania.“

14.Podľa§414Civilnéhosporovéhoporiadku:„Aksúdžalobunaobnovukonanianeodmietne,rozhodne
rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne.“

15. S ohľadom na vyššie citované ustanovenie § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku konajúci

súd vo veci rozhodoval podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku.

16. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu prvého stupňa, alebo odvolacieho súdu. Obnova konania je ale prípustná iba z
dôvodov taxatívne vymenovaných v § 397 Civilného sporového poriadku, ak návrh na obnovu konania

účastníka nespĺňa žiadny z týchto dôvodov, treba ho považovať za neprípustný.

17. Z podania žalobcu je zrejmé, že tento sa domáha pripustenia obnovy konania z dôvodu podľa § 397
písm. a) Civilného sporového poriadku - žalovaný tvrdil, že existuje jedno rozhodnutie a 2 dôkazy, ktoré
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré môžu pre žalovaného privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci.

18. Pri posudzovaní dôvodov prípustnosti obnovy konania má súd za to, že nestačí iba označenie
zákonnéhodôvoduobnovykonania,alejepotrebnépredložiťsúdudôkazy,aleboaspoňtvrdeniaotýchto
dôkazoch, ktorými sa má dôvodnosť návrhu na obnovu konania preukázať.

19. Zo žalobcom predloženého nálezu Ústavného súdu SR (I. ÚS 33/2012), je zrejmé, že tento nález
nemá žiadnu spojitosť s konaním v ktorom navrhol žalobca obnovu konania, a týka sa iných účastníkov
v inom konaní. Zároveň je celkom zrejmé, že povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie
nevyplýva z predmetného nálezu, ale z ústavného princípu práva na súdnu ochranu a na spravodlivý

proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a taktiež z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom Ústavný súd SR týmto
nálezom v konkrétnom prípade (súd musí znovu poznamenať, že nie v konaní napadnutom návrhom na
obnovu konania) iba skonštatoval, že okrem iného, právo účastníka v tamojšom konaní, na spravodlivý
proces a súdnu ochranu bolo porušené a zároveň zrušil rozsudok súdu (Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8Co/400/2010), ktorým bolo toto právo porušené. Vo svetle týchto skutočností, nemôže byť žalovaným

predložený nález Ústavného súdu SR (I. ÚS 33/2012) rozhodnutím, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní a ktoré môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednak preto, že aj
v pôvodnom žalovaným napádanom konaní mal súd jednoznačne povinnosť riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v súlade s Ústavou SR a ust. §157 ods. 2 O.s.p. (bez ohľadu na možné nálezy Ústavného
súdu SR, ktorý v iných konaniach mohol vysloviť, že ten ktorý súd porušil práva tamojších účastníkov), a

jednak preto, že iba subjektívny názor neúspešného účastníka v konaní, že súd (prvostupňový, odvolací
aj dovolací) svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, nemôže byť akokoľvek relevantný (pokiaľ napríklad
takéto stanovisko nezaujme aj Ústavný súd SR v konaní o ústavnej sťažnosti takéhoto účastníka).

20. Žalobcove návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré údajne nemohol použiť v pôvodnom konaní

(druhý a tretí dôvod žalobcu ako bolo uvádzané vyššie) rovnako neobstoja ako spôsobilé dôvody privodiť
obnovu konania podľa § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ide o doklady z farského
úradu, žalobca síce tvrdil, že v pôvodnom konaní mu ich nechcel vydať vtedajší správca farnosti, ale
predmetné tvrdenie žalobcu zároveň preukazuje, že tieto doklady museli existovať už v čase pôvodnéhokonania, kedy mohol navrhnúť ako účastník, vykonanie týchto dôkazov súdu, pričom súd ich mohol
vyžiadať od toho kto ich vtedy držal, ak by to prispelo k objasneniu veci. Pokiaľ ide o tretí dôvod žalobcu
- zobratie odtlačkov DNA (z formulácie žalobcu nie je zrejmé či požaduje odobratie odtlačkov prstov,

alebo analýzu vzoriek DNA), tu žalobca tvrdil, že tento dôkaz sa nemohol vykonať, lebo žalobca nebol
sporovou stranou, ktorá mala uniesť dôkazné bremeno. Tento názor žalobcu je mylný, lebo žalobcovi
nič nebránilo navrhnúť vykonanie tohto dôkazu v rámci obrany v konaní.

21. Súd po posúdení podania žalobcu, vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade citovanými zákonnými

ustanoveniami rozhodol tak, že žalobu na obnovu konania proti rozsudku tunajšieho súdu č. k.
20C/212/2001-574 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/243/2010-631 zamietol,
nakoľko neboli dané dôvody prípustnosti obnovy konania podľa § 397 Civilného sporového poriadku.

22. Súd podotýka, že žalobcova argumentácia, v ktorej polemizoval so závermi uvedenými v
právoplatných rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu ako aj so závermi znaleckého

dokazovania, ktorým sa súdy v konečnom dôsledku riadili, ako aj tvrdenia žalobcu o jeho zlej majetkovej
situácii v dôsledku žalovaným iniciovaného exekučného konania, nemali žiadny súvis s jeho návrhom
na obnovu konania (a ani nezakladali žiadny zo zákonných dôvodov na pripustenie obnovy konania), a
preto sa nimi v tomto rozhodnutí nezaoberal.

23. S poukazom na znenie § 408 Civilného sporového poriadku sa konajúci súd tiež nezaoberal novými
dôvodmi žalobcu, ktoré doplnil svojim podaním doručeným súdu dňa 27.1.2017. Rozsudky vydané v
napadnutom súdnom konaní nadobudli právoplatnosť dňa 22.8.2011, preto bolo možné dôvody žalobcu
dopĺňať, respektíve meniť iba do dňa 22.8.2014.

24. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „„Súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.“

25. O trovách konania bolo z dôvodu, že žalovaný bol úspešný v plnom rozsahu rozhodnuté podľa § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku a to tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal právo na nahradenie

trov konania v plnom rozsahu.

26. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny
úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

27. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Ďalšie dokazovanie nebolo vykonané z dôvodu, že ho
žiadny z účastníkov konania nenavrhol a taktiež aj z dôvodu, že súd považoval zistený skutkový stav
veci za dostatočný na vydanie tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Košice
II. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody sú uvedené v § 365 Civilného sporového poriadku) a čoho

sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak tátovada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ žalovaný nesplní svoje povinnosti uložené týmto
rozsudkom, môže sa žalobca ako oprávnený domáhať uhradenia svojej pohľadávky prostredníctvom
exekučného konania podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch.