Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816208047
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816208047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr.ZuzanyHolúbkovejaMgr.IvanaKubínyihovsporežalobcuB.X.,bytomW.,O.XXX/X,zastúpeného
JUDr. Y. Z., advokátom so sídlom v V., G. B., proti žalovanému D. B. D. W. s.r.o., so sídlom v P. B., F.
XXX/XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. U. V., advokátkou v V. č. XXX, o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Prievidza zo dňa 02. októbra 2017, č.k. 5Cpr/3/2016-160, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. priznal štátu nárok
na náhradu trov v rozsahu 100 % voči žalobcovi a výrokom III. žalovanému priznal voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou
proti žalovanému po úprave petitu domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 25.4.2016, ktoré mu bolo dané zo strany žalovaného, je neplatné a zároveň sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia náhrady mzdy vo výške 775,32 eur za obdobie od 23.5.2016 do dňa, kedy mu
žalovaný umožní pokračovať v práci. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd v prvom rade zisťoval, či žaloba bola podaná včas. Okamžité

skončenie pracovného pomeru bolo žalovanému doručené 25.4.2016, žalobca podal žalobu na súde
dňa 16.6.2016. Z uvedeného je zrejmé, uviedol súd, že žaloba bola podaná včas. Súdu bolo zrejmé, že
žalovaný doručoval žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru v písomnom vyhotovení v súlade
s§38ods.1Zákonníkapráceavzhľadomktomu,žežalobcaodmietolpísomnévyhotovenieokamžitého
skončenia pracovného pomeru prevziať, účinky doručenia nastali dňa 25.4.2016. Súd uviedol, že
okamžité skončenie pracovného pomeru teda žalobcovi doručené bolo. Súd konštatoval, že žalobca mal
už v čase, keď mu po prvýkrát bolo dané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny pre odmietnutie

obsluhy kombinácie dvoch lisov s nakladačom (t.j. dňa 30.3.2016), vedomosť o tom, že vykonávanie
obsluhy dvoch lisov nepredstavuje bezprostredné ohrozenie jeho života alebo zdravia. Pokiaľ túto prácu
opakovane odmietal, nemal dôvod domnievať sa, že sa nedopúšťa porušenia pracovnej disciplíny.
Tvrdenie žalobcu, že podľa pracovnej zmluvy mal vykonávať prácu len na jednom lise, podľa súdu
nie je správne. Zo znenia pracovnej zmluvy podľa názoru súdu takáto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ
teda žalobca odmietol vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, dopúšťal sa tým porušenia

pracovnej disciplíny, čo vyplýva aj z ustanovení pracovného poriadku žalovaného, a ak k takémuto
porušovaniu dochádzalo opakovane, čo v konaní bolo preukázané, bolo možné takéto konanie žalobcu
hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovnýpomer (čl. 4.5.3. písm. b) pracovného poriadku). Súd nezistil nedostatky pri skončení pracovného
pomeru zo strany žalovaného ani po formálnej stránke, keď bolo preukázané, že okamžité skončenie
pracovného pomeru so žalobcom bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. Okamžité

skončenie pracovného pomeru tiež bolo urobené písomne a dôvod skončenia pracovného pomeru v
ňom je uvedený tak, že je zrejmé, aké dôvody viedli žalovaného k rozviazaniu pracovného pomeru
so žalobcom, t.j. dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol dostatočne konkretizovaný tak,
že nevznikajú pochybnosti o dôvode skončenia pracovného pomeru. Na základe všetkých uvedených
skutočností, preto súd považoval okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobcom zo

dňa 25.4.2016 za platné. V súvislosti s tým potom žalobcovi nevznikol voči žalovanému ani nárok na
náhradu mzdy, ktorú si voči nemu uplatnil od 23.5.2016 do doby, kým mu žalovaný neumožní pokračovať
v práci. Súd preto vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. V konaní vznikli štátu
trovy v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi X.. Na základe čl. 4 ods. 2 CSP súd považoval za
spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov v zmysle znenia § 148 ods. 1 predchádzajúcej procesnej
normy (Občiansky súdny poriadok). Súd preto v tomto prípade rozhodol o náhrade trov konania štátu

podľa výsledku konania - t.j. náhradu trov konania priznal štátu v celom rozsahu voči neúspešnej
sporovej strane - žalobcovi. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a keďže
žalovaný mal v konaní úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal aj nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu voči všetkým výrokom rozsudku. Uviedol, že v konaní nebolo riadne preukázané, že okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo nedôvodné. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané
dôkazy. Poukázal na znenie čl. 92 Kolektívnej zmluvy, pričom v danom prípade všetky podmienky
boli splnené, aby odmietnutie vykonávať prácu na dvoch lisoch súčasne nemohlo byť považované za

porušenie pracovnej disciplíny a vôbec nie za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pochybenie súdu videl v tom, že z čl. 92 kolektívnej
zmluvy plynie záver, že je na zamestnancovi, aby sám posúdil, ak sa dôvodne domnieva, že pri
takejto práci môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia, či sa jedná o bezprostredné ohrozenie
alebo nie. V ustanovení čl. 92 je uvedený aj následný postup, ktorý musí zamestnanec dodržať. V

tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cdo 678/2001. Ďalej sa nestotožnil s tým,
že mal v čase, keď bol prvýkrát upozornený na porušenie pracovnej disciplíny (dňa 30.03.2016),
vedomosť o tom, že vykonávanie obsluhy dvoch lisov súčasne nepredstavuje bezprostredné ohrozenie
jeho života alebo zdravia. Sám žalovaný predložil doklad o tom, že až na pracovnej porade, ktorá
sa konala dňa 25.04.2016 (teda v deň, keď došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru), boli

zamestnancioboznámenístým,žepodľazistenýchmeranípriobsluhedvochlisovsúčasnenedochádza
k bezprostrednému ohrozeniu života alebo zdravia zamestnanca. Trval na tom, že žalovaný v čase
okamžitého skončenia pracovného pomeru nemal relevantný výstup k tomu, že práca na dvoch lisoch
súčasne neohrozuje život alebo zdravie a nie je rozpore s predpismi o bezpečnosti práce. Takýto
výstup mal preukázateľne až v mesiaci jún 2016, teda až v mesiaci nasledujúcom po tom, ako bol

s ním skončený pracovný pomer. Ďalej upriamil pozornosť súdu na to, že podľa platných právnych
predpisov je okamžité skončenie pracovného pomeru výnimočnou možnosťou skončenia pracovného
pomeru. Nestotožnil sa s tým, že žalovanému umožňoval pracovný poriadok, aby s ním skončil pracovný
pomer pri opakovanom porušení pracovnej disciplíny, tak ako to skonštatoval súd. Nie každé porušenie
pracovnej disciplíny, aj pri jeho opakovaní, je možné považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny.

Pracovný poriadok nemôže byť v rozpore so zákonom. Ďalej uviedol, že súd mal pri svojom rozhodovaní
zohľadniť aj skutočnosť, prečo len so žalobcom (jedným z 28 sťažovateľov) bol okamžite skončený
pracovný pomer. Poukázal na to, že ostatní zamestnanci vykonávajú prácu na dvoch lisoch a že to
vykonávajú i ženy, pričom sú to skutočnosti, ktoré nastali až po tom, ako bol okamžite skončený jeho
pracovný pomer a bola ukončená skúšobná prevádzka. Konštatoval, že svojim konaním nespôsobil

zamestnávateľovi žiadnu škodu a nemal záujem úmyselne porušovať pracovnú disciplínu, len chcel
poukázať na to, že žalovaný požadoval vykonávať prácu, ktorá nebola dojednaná v pracovnej zmluve
(práca na dvoch lisoch súčasne). Namietal, že vyjadrenie relevantných orgánov o tom, že práca
bezprostredne neohrozuje život alebo zdravie zamestnancov, mu nikdy nebolo dourčené a o prípadných
relevantných záveroch bol informovaný až v deň, keď bol s ním okamžite skončený pracovný pomer.

Záverom preto uviedol, že pri objektívnom posúdení všetkých relevantných okolností nie je možné jeho
správanie posúdiť ako závažné (hrubé) porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo mať za následok
okamžité skončenie pracovného pomeru. Žiadal na základe uvedeného odvolací súd, aby napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň žiadal
priznať trovy konania v plnom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
Uviedol, že rozhodnutie je v celom rozsahu správne. V spore bolo jednoznačne preukázané, že pri
výkone práce, ktorú vykonával pre neho žalobca, nedošlo a ani nedochádza k žiadnemu ohrozeniu
zdravia zamestnancov ani ich životov. Ešte v roku 2015 vykonala merania Pracovná zdravotná služba
a tiež vykonala kontrolu, či je možné, aby zamestnanci obsluhovali dva lisy súčasne, keď pri tom

budú využívať automat na nakladanie naloží do formy. Pracovnú zdravotnú službu u neho vykonáva
akreditovaná spoločnosť T. S., tá vykonala merania fyzickej záťaže dňa 08.10.2015 a zistila to, že je
možnéobsluhovaťdvalisysúčasne,bezvplyvunafyzickúzáťažatiežnaohrozenieživotaalebozdravia.
Ďalej uviedol, že článok 92 hovorí o bezprostrednom ohrození zdravia. Toto ustanovenie do kolektívnej
zmluvy bolo doporučené z Vyššej kolektívnej zmluvy, ktorú prijal Odborový Zväz energetického a
chemického priemyslu, a podľa vysvetlenia jej tvorcu sa čl. 92 týka náhleho bezprostredného ohrozenia

zdravia ako porucha na stroji, vyššia moc alebo iná nepredvídaná udalosť, a nie to, ako si to vysvetľuje
žalobca, že odmietal vykonávať práce, ktoré mu prideľoval, a sústavne tieto práce odmietal s tým, že ani
nevyskúšal, či tieto práce je schopný vykonávať. Ďalej uviedol, že podľa súčasného právneho poriadku,
čo sa týka pracovného práva, je umožnené zamestnávateľom, aby v rámci kolektívneho vyjednávania
alebo svojich interných predpisov, pokiaľ ich majú prerokované a odsúhlasené príslušným odborovým

zväzom alebo zástupcom zamestnancov, si bližšie upravil jednotlivé znenia Zákonníka práce. V tomto
prípade nejde o rozpor so Zákonníkom práce, ale len o spresnenie zákonných ustanovení v tom smere,
čo zamestnávateľ považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny na strane zamestnanca, pričom v
tejto súvislosti poukázal na § 84 ods. 2 a 3 Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že spoločnosť sa dôsledne
zaoberala sťažnosťou zamestnancov, pričom boli prijaté opatrenia na odstránenie prekážok. Žalovaný

tiež reagoval na tvrdenie žalobcu, že mu nespôsobil žiadnu škodu, pričom toto tvrdenie pokladal za
mylné, keď uviedol, že pokiaľ prácu žalobca odmietol, musel za neho vykonávať prácu iný zamestnanec,
v dôsledku čoho bol potom jeden lis odstavený. Podotkol, že tvrdenie žalobcu, že nemal žiadne
stanovisko príslušných orgánov o tom, že práca, ktorú vykonával, neohrozuje jeho život alebo zdravie,
sa nezakladá na pravde, nakoľko o všetkých meraniach boli zamestnanci oboznámení na poradách,

na ktorých sa zúčastnil i žalobca, dokonca i sám žalobca na pojednávaní uviedol, že si je vedomý
toho, že pracovná zdravotná služba vykonávala tieto merania na pracovisku, takže on ako žalovaný nič
nevykonávalvtajnosti.Uviedol,žežalobcasibolvedomýsvojhoporušovaniapracovnejdisciplíny.Žiadal
preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.

5.Podľa§68ods.1Zákonníkaprácezamestnávateľmôžeokamžiteskončiťpracovnýpomervýnimočne

a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

6. Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru.

Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,Zákonníkprácenezakotvuje.Právnakvalifikáciazávažného
porušenia pracovnej disciplíny závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom by sa malo prihliadať
nielen na osobu zamestnanca, na pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob
porušenia pracovnej disciplíny, ale aj na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny.

Zamestnávateľ môže bližšie konkretizovať prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny vo svojom
vnútornom predpise. Súd však pri rozhodovaní o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo strany zamestnávateľa.

7. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného
ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípadekladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy
iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného

vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 17/2011).

8. Naplnenie tejto skutkovej podstaty bude najčastejšie súvisieť so zavineným porušením pracovnej

disciplíny, základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ust. § 81 Zákonníka práce.
Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať, a ak ide o zamestnanca, musí
byť zavinené aspoň z nedbanlivosti.

9. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa toho, že z čl. 92 Kolektívnej zmluvy plynie, že je na samom
zamestnancovi, aby posúdil, ak sa dôvodne domnieva, že pri takejto práci môže dôjsť k ohrozeniu

života alebo zdravia, či sa jedná o bezprostredné ohrozenie alebo nie, je podľa odvolacieho súdu
akceptovateľná, avšak v tomto prejednávanom prípade je zjavné, že bezprostredné ohrozenie života
alebo zdravia pri výkone tejto práce nehrozilo, navyše žalobca vykonával prácu na dvoch lisoch istý čas
a nebolo nijakým spôsobom preukázané „bezprostredné“ ohrozenie života alebo zdravia zamestnancov.
Použité slovo „bezprostredne“ v čl. 92 Kolektívnej zmluvy mieri na situácie, kedy ohrozenie života alebo

zdravia je vo veľmi blízkej časovej alebo priestorovej vzdialenosti. Neobstála by preto ani úvaha žalobcu,
ak by sa dôvodne domnieval, že z vykonávanej práce u neho v budúcnosti môžu nastať zdravotné
problémy, nakoľko toto ohrozenie by nebolo „bezprostredné“. Podstatným však v tomto prípade je, že
žalobcamalužpredprvýmupozornenímnaporušeniepracovnejdisciplínyzodňa30.03.2016vedomosť
o tom, že na pracovisku bolo vykonané hodnotenie fyzickej záťaže, z ktorého vyplynulo, že táto práca

nie je nebezpečná z hľadiska poškodenia zdravia a neprekračuje stanovené limity z hľadiska povolenej
záťaže zamestnanca. Toto hodnotenie bolo realizované dňa 08.10.2015 a preukázateľným spôsobom o
ňom mal žalobca vedomosť už pred prvým upozornením z porušenia pracovnej disciplíny (minimálne z
porady konanej dňa 02.03.2016, okrem toho tiež potvrdené svedeckými výpoveďami H.). Z uvedeného
je preto vecne správny záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ žalobca odmietal vykonávať

obsluhu dvoch lisov, nemal dôvod domnievať sa, že sa nedopúšťa porušenia pracovnej disciplíny. Na
tomto základe potom odvolací súd nemôže akceptovať tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť v čase,
keď bol prvýkrát upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, že vykonávanie obsluhy dvoch lisov
nepredstavuje bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia.

10. Podľa § 84 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce zamestnávateľ môže vydať pracovný poriadok
po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. Pracovný poriadok bližšie
konkretizuje v súlade s právnymi predpismi ustanovenia tohto zákona podľa osobitných podmienok
zamestnávateľa. Pracovný poriadok je záväzný pre zamestnávateľa a pre všetkých jeho zamestnancov.
Nadobúda účinnosť dňom, ktorý je v ňom určený, najskôr však dňom, keď bol u zamestnávateľa

zverejnený.

11. Pracovný poriadok má podľa ustanovenia § 82 Zákonníka práce normatívny charakter, čo znamená,
že je záväzný pre zamestnancov za predpokladu, že bol vydaný v súlade s právnymi predpismi. Aj keď
má pracovný poriadok normatívny charakter, na rozdiel od všeobecne záväzných právnych predpisov

sa pri ňom neuplatňuje prezumpcia správnosti, preto jeho eventuálnu neplatnosť možno posudzovať
podľa ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Zákonník
práce neustanovuje povinný obsah pracovného poriadku. Záleží na zamestnávateľovi a jeho sociálnom
partnerovi, čo považuje za potrebné a účelné v pracovnom poriadku zakotviť. Základným účelom
pracovného poriadku je konkretizovať povinnosti zamestnancov, vyplývajúce z právnych predpisov,

kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Niektoré práva a povinnosti včlenené do obsahu pracovného
pomeru treba podľa osobitných predpisov upraviť výslovne v pracovnom poriadku.

12. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu uvedeného v odvolaní vzťahujúceho sa k tomu, že žalovanému
pracovný poriadok umožnil s ním skončiť pracovný pomer a že pracovný poriadok nemôže byť v

rozpore so zákonom, uvádza, že výslovne Zákonník práce v § 84 stanovuje, že zamestnávateľ
(žalovaný) môže vydať pracovný poriadok (a za podmienok v tomto ustanovení uvedených). Je potom
zo strany zamestnávateľa legitímne, pokiaľ v pracovnom poriadku stanoví, čo sa rozumie pod závažným
porušením pracovnej disciplíny, nakoľko týmto de facto oznamuje svojim zamestnancom, aké správaniebude posudzované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom zamestnanci majú (vopred)
znalosť správania, ktoré je pre zamestnávateľa nežiaduce (a ktorého možným následkom je ukončenie
pracovného pomeru). Zamestnávateľ preto môže bližšie konkretizovať prípady závažného porušenia

pracovnej disciplíny vo svojom vnútornom predpise, avšak treba dodať, že súd pri rozhodovaní o
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo
strany zamestnávateľa. Súd v tomto prípade musel prihliadnuť k poznatku, že žalobca opakovane - po
viacerých písomných a so žalobcom prerokovaných upozorneniach na porušenie pracovnej disciplíny, a
to z dní 30.03.2016, 04.04.2016, 06.04.2016 a 22.04.2016 s tým, že bol žalobca v každom upozornení

žalovaným poučený, že bude v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny s ním pracovný
pomer rozviazaný - odmietal vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, čím je nepochybne
naplnený dôvod skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

13. Námietka žalobcu upozorňujúca na to, že súd prvej inštancie mal zohľadniť pri rozhodovaní i
skutočnosti, prečo len s ním bol skončený pracovný pomer, je podľa odvolacieho súdu nedôvodná.

Je totiž možnosťou zamestnávateľa, či sa rozhodne okamžite skončiť pracovný pomer s niektorým zo
svojich zamestnancov v zmysle § 68 Zákonníka práce, a contrario, v prípade naplnenia zákonných
dôvodov odôvodňujúcich aplikáciu § 68 Zákonníka práca, zamestnávateľ nemá povinnosť skončiť
pracovný pomer so zamestnancom, ktorý naplnil uvedený dôvod. Pokiaľ sa však žalobca domnieva, že
zamestnávateľ postupoval voči nemu diskriminačne, právny poriadok ponúka možnosti, ako sa brániť

voči takémuto konaniu zo strany zamestnávateľa.

14. K odvolacej námietke žalobcu, že chcel len poukázať na to, že žalovaný vyžadoval od neho
vykonávať prácu, ktorá nebola dojednaná v pracovnej zmluve (práca na dvoch lisoch), odvolací súd
odkazuje na správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že z pracovnej zmluvy nevyplýva fakt, že

žalobca mal vykonávať prácu len na jednom lise (bod 31 rozsudku súdu prvej inštancie).

15. Odvolací súd reagujúc na tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že mu nikdy nebolo doručené
vyjadrenie relevantných orgánov, že ním vykonávaná práca bezprostredne neohrozuje život alebo
zdravie a že o prípadných záveroch bol informovaný až v deň, keď bol s ním skončený pracovný pomer,

uvádza, že takéto vyjadrenie sa žalobcovi doručovať nemuselo, nakoľko bol o výsledku meraní fyzickej
záťaže, ako bolo konštatované vyššie, preukázateľne informovaný, a preto je i táto námietka nedôvodná.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné, je tak vecne
správny i vo výrokoch týkajúcich sa nárokov na náhradu trov konania (II. a III.), a preto bolo potrebné

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť v celom rozsahu.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2

CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).