Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113206509
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113206509.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1./ Z. S., nar. X.X.XXXX, bytom I. I. č. XXX,
K. XXX XX, 2./ I. S., nar. XX.X.XXXX, bytom I. I. č. XXX, K. XXX XX, právne zastúpených: JUDr. Igor
Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: TOMA úverová
a leasingová a.s., so sídlom Májová 1319, 022 01 Čadca, IČO: 36 664 090, právne zastúpeného: AK
JUDr. Marek Hic, s.r.o., P.O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o čiastočnú
neplatnosť právneho úkonu a o zaplatenie 9.342,58 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 8C/64/2013 - 179 zo dňa 02.10.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I. Súd u r č u j e, že Zmluva o zriadení záložného práva č. XXXXX zo dňa XX.X.XXXX uzavretá
medzi účastníkmi konania, predmetom ktorej je Záloh - nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k.ú. I. I. na
LV č. XXX - byt č. X na X. poschodí. vo vchode XXX bytového domu s.č. XXX vo I. I. v podiele X/
X na parc. č. KN C XXX a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti XX/XXX-in na spoločných častiach

a zariadeniach domu, vklad povolený Správou katastra K. pod V XXXX/XX, v časti čl. V. bod 1/
„výkon záložného práva môže Záložný veriteľ začať z dôvodu podľa ust. §-u 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka,tedaakpohľadávkazabezpečenázáložnýmprávomniejeriadneavčassplnená(obligačným
dlžníkom) alebo tiež ak si dlžník nebude plniť povinnosti zo Zmluvy o úvere a všeobecných obchodných
podmienok Záložného veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že výkon záložného práva môže Záložný
veriteľ realizovať najmä nasledovanými spôsobmi: a) predať Záloh na dobrovoľnej dražbe podľa zák.
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení; b) predať Záloh priamo ktorejkoľvek tretej

osobe za minimálnu predajnú cenu vo výške hodnoty Zálohu v zmysle čl. II. tejto zmluvy (tzv. predajom
z ruky)“ je neplatná.
II. Vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 9.342,58 € s príslušenstvom z a m i e t a.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že
o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“.

2. V odôvodnení uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobcovia uzavreli dve po sebe nasledujúce zmluvy s

rôznymi nebankovými subjektmi, ktoré na seba nadväzujú, súd posúdil súvislosti jednotlivých právnych
úkonov, ich účel a podmienky, za ktorých boli uzavreté. Keďže žalobcovia mali voči bytovému družstvu
dlh, z obavy zo straty bývania uzavreli so spoločnosťou N. G.. t.č. E. F., s.r.o. dňa XX.XX.XXXX príkaznú
zmluvu a zmluvu o pôžičke. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky vo výške dlhu žalobcovu vlastníka bytu, kúpnej ceny a poplatkov v celkovej sume 151.030,50 Sk, ďalej sprostredkovanie
prefinancovania dlhov žalobcov a následné zabezpečenie hypotekárneho úveru na vrátenie pôžičky
a zaplatenie odmeny príkazníka. Táto zmluva pritom neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy a to ročnú úrokovú sadzbu
a RPMN. V ten istý deň žalobcovia podpísali zmluvu so spoločnosťou Y. B. o úvere s tým, že časť
220.000,-Sk bude vyplatená N. bytovému servisu, s.r.o. a suma 7.400,-Sk bude predstavovať poplatok
za zabezpečenie úveru, ktorý bol taktiež vyplatený uvedenej spoločnosti. Následne žalobcovia podpísali
dňa XX.X.XXXX zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť, ktorej sa stali už spoluvlastníkmi, s

uvedením hodnoty bytu minimálne 300.000,-Sk a s tým, že netrvajú na vypracovaní znaleckého posudku
na záloh. Žalobcovia uhradili žalovanému sumu 3.261,56 €, t.j. 98.257,75 Sk, predstavujúcu 31 splátok
a časť 32. splátky. Keďže ďalšie splátky žalobcovia prestali uhrádzať, spoločnosť Y. B. im oznámila
začatie výkonu záložného práva k bytu s tým, že ich dlh predstavoval sumu 11.348,18 €, t.j. 341.875,27
Sk. Žalobcom bol na základe týchto zmlúv poskytnutý len zlomok finančných prostriedkov, nakoľko
tieto boli prevádzané medzi jednotlivými spoločnosťami s následkom pre žalobcov ako spotrebiteľov

zaplatiť poplatky spoločnosti N. G.. v sume 30.000,- Sk ako odmenu, v sume 7.400,- Sk ako poplatok
za zabezpečenie úveru a v sume 8.000,-Sk ako náklady spojené s následným poskytnutím úveru
(napr. správny poplatok za návrh na vklad do katastra a i.). Súd má s poukazom na uvedený sled
právnych úkonov a činnosti jednotlivých spoločností za to, že uzavretá záložná zmluva sa prieči dobrým
mravom s poukazom na hore vysvetlený obsah pojmu dobré mravy. Žalobcovia za reálne poskytnuté

prostriedky vo výške cca 180.000 Sk (151.030,50 Sk + 30.969,50 Sk) mali zaplatiť pri riadnom splácaní
počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t.j. viac ako dvojnásobok. Navyše na
zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a 1 izbový byt vo I. I., ktorého hodnota je v
súčasnosti nepochybne značne vyššia ako zmluvne uvedených 9.958,17 € (300.000,-Sk). Teda nie je tu
zachovaný princíp proporcionality, medzi výškou dlhu a hodnotou zálohu. Okrem toho ich nehnuteľnosť

by mohla byť prevedená na inú osobu priamym predajom bez určenia jej hodnoty znaleckým posudkom.
Aj keď žalobcovia podpísali zmluvy, v ktorých sú uvedené klauzuly o tom, že podmienky zmluvy sa
nepriečia dobrým mravom, nie sú uzavreté v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, jedná sa o
irelevantné vyhlásenia. Morálne pravidlá majú objektívnu povahu, dajú sa na základe objektivizovaných
kritérií určiť a preto akékoľvek súhlasné a teda subjektívne motivované vyhlásenia zmluvných strán nie

je smerodajné o tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi alebo nie. Vo všetkých
prípadoch sa jedná o zmluvy vopred pripravené, ktorých spravidla spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na to, že súd je viazaný žalobným petitom, nemohol určiť neplatnosť
záložnej zmluvy ako celku, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Žalovaný si uplatňoval nároky z úverovej zmluvy, a to zosplatnený zvyšok úveru dôvodiac, že finančné

prostriedky z úverovej zmluvy poskytol žalobcom v 1. a 2. rade. Táto okolnosť však v konaní preukázaná
nebola a finančné prostriedky v inej sume, ale na totožný účel zaplatenia dlhu žalobcov v 1. a 2. rade,
poplatku z omeškania a kúpnej ceny uhradila iná obchodná spoločnosť v období ešte pred uzavretím
zmluvy o úvere. Úverová zmluva, od ktorej nárok žalovaný v tomto konaní odvíja, bola uzavretá na inú
sumu, ale na totožný účel, teda na nadobudnutie nehnuteľnosti pre bytové účely. Žalovaný finančné

prostriedky poskytol nie však na účet žalobcov v 1. a 2. rade, ale na účet pôvodného prenajímateľa, teda
Q. K.. Pritom poprel akúkoľvek súvzťažnosť so N. G.. (čl. 144), ktorý je samostatným právnym subjektom
a ktorý finančné prostriedky potrebné na úhradu nedoplatku, poplatkov z omeškania a kúpnej ceny bytu
uhradil na účet prenajímateľa. Taktiež z výpisu žalobcu v 1. rade vyplýva, že finančné prostriedky vo
výške 30.969,50 Sk boli žalobcom poukázané spoločnosťou N. G.. a nie žalovaným. Z tohto dôvodu

aktívna legitimácia pre vrátenie finančných prostriedkov z úverovej zmluvy u žalovaného nie je daná
z dôvodu nenaplnenia jednej zo základných podmienok, a to poskytnutie finančných prostriedkov
dlžníkovi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal,
že rozhodnutie je nielen v rozpore so zákonom, ale i Ústavou SR. (predovšetkým čl. 1,2 a čl. 144
Ústavy SR) a ako celok v rozpore s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho
štátu. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne a nezákonné. Uvedené rozhodnutie nemôže
ani strana, ani odvolací súd preskúmať, keďže rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých

podstatných dôvodov (podstatných pre rozhodnutie súdu), v odôvodnení sú uvádzané tvrdenia, či
skutočnosti všeobecného charakteru, alebo zjavne nesprávne, ktoré nie sú skutočnosťami relevantnými
pre splnenie hypotézy príslušnej právnej normy a preto je rozhodnutie (i jeho odôvodnenie) arbitrárne.Žalovaný navrhol, aby bolo rozhodnuté o zmene napádaného rozhodnutia, pôvodná žaloba žalobcu bola
zamietnutá a vzájomnému návrhu (žalobe) žalovaného o zaplatenie bolo v celom rozsahu vyhovené.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu daného rozsudku, v
ktorom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť

skutkový stav a následne prijať iný právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

8.Vprvomradeodvolacísúduvádza,žežalovanývpodanomodvolaníneuvádzakonkrétneskutočnosti,
prektorénesúhlasísrozhodnutímsúduprvejinštancie,aprečojehorozhodnutiepovažujezanesprávne.

Žalovaný takmer na štyroch stranách len všeobecne cituje ustanovenia CSP týkajúce sa odvolacieho
konania, Ústavu SR a stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v ktorom je ustálené čo má obsahovať písomné vyhotovenie rozhodnutia. Záverom konštatuje, že
napadnuté rozhodnutie neobsahuje vysvetlenie všetkých podstatných dôvodov pre rozhodnutie o veci.
S uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje.

9. Odvolací súd konštatuje, že písomne vyhotovenie napadnutého rozsudku tvorí celkovo 14 strán,
pričom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia detailne opísal skutkový stav, závery plynúce z
výpovede žalobkyne, stručne zosumarizoval vyjadrenie strán sporu, spor správne právne posúdil a svoje
závery dôsledne a vyčerpávajúco zdôvodnil. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s odvolacou námietkou

žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný a nie je zrejmé na základe akých
dôvodov súd dospel k jednotlivým záverom.

10. Je potrebné zdôrazniť, že záložné právo v zmysle ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka slúži
na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo

domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva ( ďalej len „ záloh“), ak pohľadávka
nie je riadne a včas splnená.

11. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona, čo vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Týmto

osobitnýmzákonomjezákonč.527/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbách.Tentoprávnypredpisumožňuje
veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok záložcu bez predchádzajúceho
udobrenia súdom, či iným nezávislým tribunálom. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom,
že ju nevykonáva súd, ale spravidla podnikatelia. Pri takomto mimosúdnom výkone záložného práva
otázku, či pohľadávka existuje a v akej výške posudzujú podnikatelia majúci na takomto výkone vlastný

finančný záujem. Aplikačná prax pritom potvrdzuje neuveriteľne nízku právnu osvetu záložných dlžníkov
a na strane druhej veľmi sporadickú reflexiu záložných veriteľom na princíp proporcionality.12. Práve záložné právo má značný podiel na novom fenoméne v súkromnom práve neproporcionálnom
výkone práva. Najobvyklejšia argumentácia záložných veriteľov pri obhajobe výkonu záložného práva
je o tom, že dlžník si neplní záväzky a tak je daný dôvod záložné právo vykonať a výška pohľadávky po

jej splatnosti nie je v tomto smere rozhodujúca.

13. Hoci Súdny dvor Európskej únie vo veci Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13) nedeklaroval rozpor
Slovenskej právnej úpravy mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby s únijným
právom pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov dôležité sú dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor

Európskej únie v bodoch 63, 64 a 65 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia
môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne
citlivej situácie.

14.VtejtosúvislostiEurópskysúdpreľudsképrávarozhodol,žestratabývaniajejednýmznajvážnejších
zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať

v podstate možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie
predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd
zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.

15. V prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva žalovaného požadovať od

žalobcov ako dlžníkov splnenie dlhu s právom žalobcov na obydlie. Je preto povinnosťou súdov tento
konfliktprávvyriešiť.Prejehovyriešeniejenevyhnutnéposúdenieprimeranostivýkonuzáložnéhopráva.

16. Právna úprava komplexne administratívne stropy ani iné konkrétne pravidlá brániace
neproporcionálnemu postupu nestanovuje. V tomto smere v ustanovení § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002

Z. z. stanovený limit 2.000 Eur reaguje na najväčšie neprimeranosti, no nijako nevytvára prekážku pre
test proporcionality v každej jednej veci výkonu záložného práva. Hranica 2.000 Eur bola stanovená v
súvislosti s drobnými nedoplatkami za užívanie bytu. Právna úprava explicitne nestanovuje povinnosť
záložného veriteľa upustiť od výkonu záložného práva v prípade jeho neprimeranosti.

17. Výkon záložného práva ako každý iný výkon práva musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov
uplatňovanou v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

18. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú
spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť.
Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v
demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti

všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti
dobrým mravom.

19. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a

ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci

ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.
20. Zo skutkových zistení vyplýva, že žalobcom bol na základe predmetných zmlúv poskytnutý len
zlomok finančných prostriedkov, nakoľko tieto boli prevádzané medzi jednotlivými spoločnosťami s
následkom pre žalobcov ako spotrebiteľov zaplatiť poplatky spoločnosti N.. v sume 30.000,- Sk ako
odmenu, v sume 7.400,- Sk ako poplatok za zabezpečenie úveru a v sume 8.000,-Sk ako náklady

spojené s následným poskytnutím úveru (napr. správny poplatok za návrh na vklad do katastra a i.).21. So zreteľom na vyššie uvedené, najmä s ohľadom na sled právnych úkonov a činnosti jednotlivých
spoločností odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že uzavretá záložná zmluva
sa prieči dobrým mravom.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk
(151.030,50 Sk + 30.969,50 Sk) mali zaplatiť pri riadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu
490.000 Sk (cca 16.200 €), t.j. viac ako dvojnásobok. Navyše na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti
žalobcovia založili svoj 3 a 1 izbový byt vo I. I., ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne

vyššia ako zmluvne uvedených 9.958,17 € (300.000,-Sk). Za daných okolností tak nemožno v žiadnom
prípade hovoriť o zachovaní princípu proporcionality medzi výškou dlhu a hodnotou zálohu.

23. Súd prvej inštancie tiež poukázal na klauzulu, ktorá umožňovala prevod založenej nehnuteľnosti na
inú osobu priamym predajom bez určenia jej hodnoty znaleckým posudkom, ktorá sa podľa odvolacieho
súdu jednoznačne prieči dobrým mravom. Bol to práve žalovaný, ktorý celú zmluvu vopred pripravil

a predložil na podpis žalobcom, a ktorý si tak vymienil možnosť predaja založenej nehnuteľnosti
priamym predajom, pričom jej ohodnotenie malo byť ponechané na jeho ľubovôli. Takéto konanie
žalovaného, ktorý má povinnosť rešpektovať zákon a konať s odbornou starostlivosťou nemôže požívať
v demokratickej spoločnosti právnu ochranu.

24. Realizáciou záložného práva zo stany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do
právanaobydlieaprávanasúkromnýarodinnýživot.Bezakejkoľveksúdnejkontrolyjemožnépredajom
nehnuteľnosti zbaviť záložcov a ich rodinných príslušníkov obydlia, a to len na základe písomného
vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa výkon záložného
práva realizuje, ktoré je postavené na roveň exekučnému titulu, teda má priamy dosah na ústavné práva

záložcov. Navyše, žalobcom v dôsledku krokov žalovaného k výkonu záložného práva hrozí, že prídu o
svoje obydlie, a teda im hrozí jeden z najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia.

25. Vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o
nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalovaného za vecne správny. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že uplatňované finančné prostriedky neboli žalobcom poskytnuté zo strany žalovaného, ale
od inej spoločnosti. Súd prvej inštancie správne ustáli, že úverová zmluva, od ktorej nárok žalovaný v
tomto konaní odvíja, bola uzavretá na inú sumu, ale na totožný účel, t. j. nadobudnutie nehnuteľnosti pre
bytové účely, žalovaný však finančné prostriedky žalobcom neposkytol (porov. rozpor rozsudok súdneho
dvora EÚ s C-377/14).

26. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že žalovaný, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,
mal vedomosť o finančnej situácií žalobcov. Keďže žalobcovia mali značné finančné ťažkosti, ktoré
im neumožňovali riadne platiť náklady za prenajímanú nehnuteľnosť, sotva sa dalo očakávať, že
budú schopní platiť úver. Za týchto okolností je zjavne v rozpore s povinnosťou konať s odbornou

starostlivosťou, keď nebanková spoločnosť ponúkla úver nielen na úhradu dlžných pohľadávok voči Q.
K., ale dokonca aj na odkúpenie nehnuteľnosti. Nemožno sa zbaviť pocitu, že všetky okolnosti prípadu
potvrdzujú možný taký priebeh vývoja výkonu záložného práva, že žalobcovia by prišli o chránené
obydlie ako rodina za veľmi nepriaznivých podmienok, čo v demokratickej spoločnosti nie je za žiadnych
okolností tolerovateľné a právny úkon je najmenej v napadnutej časti neakceptovateľný.

27. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

28. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti s
osvojením si jeho dôvodov ako správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
Odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, aj tento výrok postupom podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením§255ods.1CSP.Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchbolaskutočnosť,žežalobcovia
boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému
ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací

súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.

31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).