Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 7, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312208484
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8312208484.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobkyne: I. M., T.. XX.X.XXXX, H. XXX XX U.
Č.. XX, zastúpená advokátkou Mgr. Janou Šepeľovou, so sídlom Štefánikova 17, 066 01 Humenné, proti
žalovanému: Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 60.000 eur s príslušenstvom, takto o odvolaniach žalobkyne
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 5C/130/2012-290 zo dňa 7.9.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku
zamietol.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 2200 eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Konanie v časti o zaplatenie 39.795 eur zastavuje.
Vo zvyšku žalobu zamieta.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou, súdu podanou 4.7.2017, pôvodne
domáhala zaplatenia 60.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného rozhodnutia
o väzbe a nesprávneho úradného postupu podľa § 17 a § 18 Zákona č. 514/2003 Z.z.. V dôsledku
následných dispozičných úkonov vo vzťahu k nároku, predmetom konania zostal len nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20.205 eur; zaplatenie tejto sumy vrátane náhrady trov konania mal súd
uložiť žalovanému. Dôvodom žalobkyňou uplatneného nároku bolo to, že bola obvinená zo zločinu

podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, z väzby, do ktorej bola vzatá 2.2.2007
bola prepustená 23.5.2007, rozsudkom Okresného súdu Humenné 1T/191/2007-867 z 20.2.2009
právoplatným 10.3.2009 bola v celom rozsahu oslobodená. Trestné stíhanie bolo značne medializované,
negatívne pôsobilo aj na okolie, hlavne na jej deti, ktoré boli zverené do náhradnej starostlivosti jej matky,
čím utrpela nielen ona, ale aj jej deti a príbuzní.
Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Žalobkyňa svoje tvrdenia ničím nepreukázala.
Nepreukázala príčinnú súvislosť medzi vykonanou väzbou a tvrdenými následkami. Žiadal preto, aby

súd žalobu zamietol.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Humenné,
ČVS: ORP-518/OVK-HE 2006 zo dňa 02.02.2007 bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre zločin
nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania aobchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona. V súvislosti s týmto trestným stíhaním
bola žalobkyňa uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 0Tp/10/2007 zo dňa 05.02.2007 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1TpO/15/2007 zo dňa 20.03.2007 vzatá dňa 02.02.2007 do

väzby, z ktorej bola prepustená uznesením Okresnej prokuratúry v Humennom sp. zn. 1Pv/740/06 zo
dňa 23.05.2007. Dôvody väzby boli podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, že obvinení (medzi ktorými
bola aj žalobkyňa) budú pokračovať v trestnej činnosti. U žalobkyne súd pri rozhodovaní vychádzal
najmä z toho, že v čase vzatia do väzby sa proti nej viedlo trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa
§ 9 ods. 2 Tr. zákona, § 250 ods. 1, 3 Tr. zákona, ktorá vec nebola právoplatne skončená.

Rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 1T/191/2007-867 zo dňa 20.02.2009 bola žalobkyňa spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodená. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.03.2009. Z rozsudku
Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/287/2002 bolo zistené, že proti žalobkyni sa v čase vzatia do
väzby viedlo aj trestné stíhanie pre podozrenie zo spolupáchateľstva trestného činu podvodu podľa §
9 ods. 2 Tr. zákona, § 250 ods. 1, 3 Tr. zákona, pričom žalobkyňa bola neskôr v tomto konaní spod
obžaloby oslobodená a to rozsudkom Okresného súdu Humenné 2T/287/02-356 zo dňa 08.10.2008 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/28/09 zo dňa 25.11.2009.
Žalobkyňa listom zo dňa 14.06.2001 požiadala o predbežné prejednanie nároku, Ministerstvu
spravodlivosti bol list doručený dňa 28.06.2011, v 6-mesačnej lehote nárok žalobkyne nebol uznaný a
nemajetková ujma nebola uhradená.
Podľa žalobkyne vydaním uznesenia Okresného súdu 0Tp/10/2007 zo dňa 15.02.2007 o vzatí do väzby

došlo k zásahu do jej osobnostných práv. Trvala na tom, že boli poškodené všetky jej práva, najmä právo
na osobnú slobodu, právo na rodinný život. Toto nezákonné rozhodnutie o vzatí do väzby bolo príčinou
odňatia dvoch maloletých detí matke, ktoré museli byť zverené do náhradnej starostlivosti starej matky,
keďže sa žalobkyňa o ne nemohla osobne starať. Žalobkyňa uviedla, že už len tým, že bola nezákonne
vzatá do väzby, boli porušené všetky jej práva, preto by nemala dokazovať, ktoré konkrétne právo

bolo poškodené. Nemohla byť na slobode, nemohla sa stýkať s maloletými deťmi, nemohla pracovať,
nemohla realizovať ani jedno zo svojich práv, ktoré jej zaručuje Ústava SR a Dohovor o ľudských
právach.Vroku2007saponávratezväzbypokúsilaosamovražduskokomzokna,pretožesapsychicky
nemohla vyrovnať s traumou a celou situáciou za obdobie od rokov 2004 až do roku 2007, keď boli
proti nej vydávané nezákonné a nespravodlivé rozhodnutia. Najviac ju však postihlo práve rozhodnutie

o väzbe, keď vlastne vôbec nebola na slobode.
Z lekárskej správy súd zistil, že žalobkyňa bola dňa 28.05.2007, t.j. 5 dní po prepustení z väzby prijatá na
chirurgickom oddelení o 17.10 hod. z dôvodu, že vyskočila z okna bytu na X. poschodí na W. ulici č. XX v
R..Malapovrchovéceloplošnéodreninynaobochkolenáchavľavomramene,akoajpočetnézlomeniny
zubov horného a dolného zuboradia. Žalobkyňa poukázala na to, že trestné konania proti jej osobe a

konanie o vzatí do väzby vrátane väzobného stíhania trvali 10 rokov. I keď skončili oslobodzujúcimi
rozsudkami, zmenili ju a poškodili najmä psychicky, zdravotne. Keďže nepracovala, nemala zaplatené
zdravotné poistenie, tak si nemohla riešiť ani svoje zdravotné problémy. Nemala finančné prostriedky,
avšak súdne konania boli spojené s právnym zastúpením, a teda nezákonný postup súdov jej spôsobil
aj majetkové škody.

Väzobné stíhanie znížilo jej vážnosť v okolí, u všetkých známych i bývalých kolegov, ktorí jej to dávali
pocítiť odmietavým správaním. Trestné konanie bolo značne medializované, preto rozsah poškodenia
bol o to väčší. Žalobkyňa v konaní priznala, že už v minulosti, v roku 2000 bola trestne stíhaná v
konaní pred Okresným súdom vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 1T/119/1999, avšak trestné konanie
bolo zahladené. Ďalej sa s tým vyrovnala a trestnú činnosť ďalej nepáchala. Žila v manželstve, narodili

sa jej dve deti a ona viedla riadny život. I keď neskôr došlo k rozvodu manželstva, bolo to najmä z
dôvodu zlého správania sa manžela, ktorý sa nestaral o rodinu a väčšinu času trvania manželstva
strávil vo výkone trestu odňatia slobody. Matka žalobkyne ako svedkyňa uviedla, že žalobkyňa prežívala
rozhodnutie o väzbe a následne väzbu, aj čas po prepustení veľmi ťažko, deti boli vo veku 3 a 7
rokov, ona musela prevziať celkovú starostlivosť o deti. Žalobkyňa nemala v čase väzobného stíhania

žiaden príjem, preto musela hradiť všetky potreby detí zo svojho príjmu. Predtým žila žalobkyňa s
matkou v spoločnej domácnosti a starala sa o deti, ktoré na ňu boli zvyknuté. Po návrate z väzby
sa žalobkyňa nervovo zrútila, krátko na to vyskočila z okna, utekala z domu, nedokázala sa starať o
deti a mala narušenú psychiku, ktorú má narušenú doposiaľ. Žalobkyňa je stále labilná, agresívna,
má nepredvídateľné správanie a aj toto bol dôvod, prečo nedošlo následne k zmene rozhodnutia o

výchovnom prostredí, pretože deti sú už vo veku 17 a 13 rokov a zvykli si žiť v prostredí so starou
matkou a v tejto domácnosti žije aj samotná žalobkyňa, ktorá však vzhľadom na svoj psychický stav
nie je schopná postarať sa o deti výlučne sama. Prípad bol aj medializovaný a podľa svedkyne celátáto situácia vplývala aj na to, že si žalobkyňa nenašla vhodnú prácu, až v poslednej dobe, aj to vďaka
priateľovi, ktorého matka vedie firmu, a tak ju zamestnali na dohodu.
Svedok H. uviedol, že o tom, že bola žalobkyňa vzatá do väzby sa dozvedel sprostredkovane a so

žalobkyňou sa stretol až po prepustení z väzby. Táto okolnosť ju úplne zmenila, mala iné správanie,
bola utiahnutá. Sťažovala sa, že má veľké problémy s matkou v rodine, nemôže si nájsť prácu a nemá
finančné prostriedky. On sám sa vo vzťahu k žalobkyni nezmenil. Potvrdil však, že v tom čase, keď sa
tak stalo, bola to veľká fáma a hovorilo sa o tom dosť v meste. Svedok si už nepamätal konkrétne 10
rokov dozadu, či sa ho niekto na niečo pýtal. Potvrdil, že isto, vzhľadom na ich blízky vzťah sa ho niekto

niečo pýtal, ale na detaily si už nepamätá.
Žalobkyňa bola v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 25.8.2000 do 6.11.2000, od 12.1.2011
do 30.4.2012 a od 1.9.2012, ktorá evidencia trvá naďalej. V rokoch 2002 až 2007 poberala
rodičovský príspevok. Podľa lekárskej správy z psychiatrického vyšetrenia a správy z psychologickej
ambulancie z 5.2.2015 a 29.1.2015, celkový stav u žalobkyne je možné označiť ako posttraumatickú
poruchu s protrahovaným priebehom, zvýšeným sklonom k maladatívnemu reagovaniu pri frustrácii

s prevahou depresívnych, a najmä úzkostných reakcií. Rozvinuté pocity menejcennosti, tendencie k
introspektívnemu správaniu a sociálnej izolácii. Zo správ vyplýva, že žalobkyňa pri vyšetrení uvádzala
nezvládnutie po prepustení z väzby, keď sa pokúsila o samovraždu.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala existenciu nemajetkovej ujmy. Správy o jej zlom psychickom stave sú z roku 2015, teda 8

rokov po prepustení z väzby a sú účelové. Dôkazy o tom, že žalobkyňa poberala rodičovský príspevok,
resp. bola v evidencii nezamestnaných, nie sú dôkazmi o vzniku nemajetkovej ujmy. Poukázal aj na
minulosť žalobkyne, pred vzatím do väzby bola 2-krát súdne trestaná a ak mala žalobkyňa za to, že jej
prípadbolmedializovaný,malasiuplatniťnároknanáhradunemajetkovejujmyvočikonkrétnemumédiu.
Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo stavu zisteného z vykonaných dôkazov, mal za to, že žalobkyňa

preukázala zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou väzbou v jejhosobnom, súkromnom a
rodinnom živote. Vzatie do väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvoláva
aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do jeho súkromného života, do jeho cti, do
dobrej povesti. Výkonom väzby došlo u žalobkyne k obmedzeniu jej súkromného a rodinného života, k
odčleneniu žalobkyne od jej najbližších, a to maloletých detí, ktoré v čase väzby mali len 2 a 7 rokov.

Rozhodnutím o väzbe a trvaním väzby bola žalobkyňa obmedzená vo svojom pohybe, v kontakte so
známymi, blízkymi osobami. Podľa súdu existenciu traumy žalobkyne potvrdili aj lekárske správy, ktoré,
aj keď sú z roku 2015, v spojení so správou z roku 2007 po prepustení z väzby preukazujú súvislosť
s neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života žalobkyne. Pokiaľ boli dôvody väzby
v uznesení Okresného súdu Humenné uvedené ako dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, poukázal súd prvej inštancie na to, že v čase vzatia do väzby sa proti žalobkyni viedlo trestné
stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona,
ktorá vec nebola v tom čase právoplatne skončená. Aj pre tento skutok, pre ktorý bola stíhaná, bola
neskôr spod obžaloby oslobodená. Túto skutočnosť, že žalobkyňa bola v minulosti, v roku 1999 a 2000,
dvakrát súdne trestaná, vzal súd do úvahy s konštatovaním, že vykonanie trestu bolo zahladené a na

žalobkyňu sa hľadí akoby odsúdená nebola. Tvrdenia žalobkyne o tom, že v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím o vzatí do väzby sa jej nedarilo zamestnať, mal súd prvej inštancie na nepreukázané
a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal za to, že je dôvodné uložiť žalovanému zaplatiť
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške 2.200 eur, keď pri stanovení výšky náhrady
za 1 deň väzby vychádzal zo sumy 20 eur. Túto sumu stanovil porovnaním s výškou v iných obdobných

sporoch, ako aj v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia
slobody v iných štátoch Európskej únie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010. Preto vo zvyšku žalobu zamietol a konanie v časti o zaplatenie
39.795 eur v dôsledku späťvzatia žaloby za súhlasu žalovaného zastavil.
Pri právnom posúdení odkázal na ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci - § 1, § 3 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 písm. a), ods. 6 písm.
a), § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 257 CSP. Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní úspešná
len čiastočne, a teda náhrada trov by žalovanému patrila v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, súd však
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Za dôvod osobitného zreteľa považoval zlé sociálne

pomery žalobkyne, ale aj to, že konanie bolo začaté za účinnosti a platnosti O.s.p., podľa ktorého,
v prípade, ak rozhodnutie súdu záviselo od jeho úvahy, bolo možné priznať náhradu trov konania
účastníkovi v plnom rozsahu, aj keď mal v konaní úspech len čiastočne (§ 162 ods. 3 O.s.p.).2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ako aj žalobkyňa.

3. Žalovaný v odvolaní namietol vyhovujúci výroku rozsudku, ako aj výrok o trovách konania, a to z

dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Podľa žalovaného súd prvej inštancie vôbec neskúmal otázku zavinenia väzby samotnou žalobkyňou,
hoci odpoveď práve na túto otázku mala v nadväznosti na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003
Z.z. kľúčový význam, keďže pojmovým znakom tohto ustanovenia je existencia zavinenia väzby, ktorá
automatický bráni vzniku práva na náhradu škody. Súd sa s uvedeným nevysporiadal. Čo sa týka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, podľa žalovaného odôvodnenie výšky nezodpovedá vykonanému
dokazovaniu, je nedostatočné. Výška priznanej ujmy je tak neobjasnená. Už v priebehu konania

žalovaný poukazoval na nevyhnutnosť preukázania reálnych následkov namietaného rozhodnutia o
väzbe. Z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že náhrada škody by mala predstavovať
spravodlivé zadosťučinenie a nemajetková ujma má byť preukázaná. Súdy pri určovaní konkrétnej výšky
majú zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať aj na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje. Majú prihliadať na okolnosti, za

ktorých k tvrdenej ujme došlo. Podľa žalovaného tvrdenia žalobkyne o vzniku nemajetkovej ujmy zostali
výlučne v rovine nepreukázaných špekulácií. Svedkovia sa v konaní obmedzili na strohé konštatovania
o zásahoch do rodinného života žalobkyne a negatívnych dopadoch na jej zdravotný stav. Ak žalobkyňa
tvrdila, že jej vznikla ujma na zdraví, tieto jej tvrdenia sú irelevantné, nakoľko takýto zásah nemožno
subsumovať pod nemajetkovú ujmu, ale výlučne pod škodu na zdraví, čo je osobitný nárok. Tiež je

otázne, vzhľadom na kriminálnu minulosť žalobkyne, aký reálny dopad na jej povesť a dobré meno mal
namietaný výkon väzby. Súd sa nevysporiadal s tým, akým konkrétnym spôsobom bolo zasiahnuté do
cti žalobkyne výkonom väzby, a či vôbec požívala dobrú povesť u ostatných spoluobčanov. Žalovaný
uviedol, že dočasné obmedzenie kontaktu s maloletými deťmi je spôsobilé zasiahnuť do rodinného
života, súd prvej inštancie však vôbec neskúmal starostlivosť žalobkyne o jej maloleté deti v období pred

výkonom väzby s ohľadom na jej kriminálnu minulosť, ako aj po výkone väzby, a to obzvlášť v situácii,
keď žalovaná už v konaní na súde prvej inštancie poukázala na trvanie náhradnej starostlivosti jej detí
zo strany matky žalobkyne, pričom ona sama, ako primárny dôvod tohto stavu uviedla neexistenciu
adekvátnych podmienok pre výchovu detí. Pri starostlivom zohľadnení skutkových okolností prípadu,
žalovaný považoval súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy aj za neprimeranú.

Súdy priznávajú nižšie sumy za výkon väzby v dlhšom trvaní, napríklad Okresný súd Košice I. v konaní
vedenom po sp. zn. 17C/50/2014 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za 142 dní väzby vo výške 1.900
eur, Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/95/2011za 142 dní väzby sumu 1.000 eur.
Podľa žalovaného nesprávne je aj rozhodnutie o trovách konania pokiaľ žalovanému súd náhradu trov
nepriznal. Žalobkyňa bola v konaní úspešná len čiastočne. Základným pravidlom pre rozhodovanie

o náhrade trov konania je zásada úspechu vo veci. V danom prípade súd svojim rozhodnutím
zmiernil dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, a to v prospech neúspešnej
žalobkyne. Pre to, aby takéto rozhodnutie mohol súd vydať, musí mať preukázané súčasné splnenie
dvoch zákonných predpokladov, ktorými sú existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, a taktiež
výnimočné okolnosti prípadu. Súčasná existencia oboch týchto podmienok sa nepotvrdila. Súd prvej

inštancie pri aplikácii § 257 nezvážil všetky okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a tak
potom následne aj nesprávne právne vec posúdil. Aplikácia ust. § 257 má prichádzať do úvahy len
výnimočne, má sa vykladať prísne a reštriktívne. Irelevantným je to, že konanie bolo začaté za účinnosti
a platnosti O.s.p.. Ide o ustanovenie neplatné, neexistuje žiadny legitímny dôvod, na základe ktorého
by sa malo prihliadať, resp. odkazovať na neplatné ustanovenie keďže nový civilnoprávny kódex sa

vzťahuje aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vo výroku o náhrade trov
konania rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný bol
v konaní vo väčšej časti úspešný keďže žalobkyňa sa pôvodne domáhala náhrady nemajetkovej ujmy
v celkovej výške 60.000 eur, po čiastočnom späťvzatí sa domáhala náhrady v sume 20.205 eur, pričom
napadnutým rozsudkom jej bola priznaná náhrada vo výške 2.200 eur. Žalovaný bol zjavne úspešnejšou

stranou v spore a súd mal teda určiť pomer úspechu oboch strán v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Žalovaný
preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a zároveň
rozhodne, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.4. Žalobkyňa v odvolaní namietla zamietavý výrok a výrok o náhrade trov konania. Podľa žalobkyne
súd prvej inštancie nerozhodol správne pokiaľ uložil žalovanému zaplatiť jej sumu 2.200 eur, pričom po

späťvzatí žaloby v časti domáhala sa tejto náhrady vo výške 20.205 eur. Ide o neprimerane nízku sumu.
Súd prvej inštancie pritom mal za to, že preukázala zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou
väzbou v jej osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Svoj nárok spočívajúci v náhrade nemajetkovej
ujmy uplatnila v zmysle ust. § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. zákona platného v čase
rozhodovania o nároku, teda vo výške 50-násobku minimálnej mzdy, čo predstavuje 20.205 eur. Keďže v

čase, keď došlo k porušeniu jej práv v období od 2.2.2007 do 23.5.2007, účinný zákon maximálnu výšku
náhrady nemajetkovej ujmy neupravoval, poukázala na prechodné ustanovenia tohto zákona, § 27.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že to, že bola vzatá do väzby si určite
nezavinila sama. Počas celého trestného konania sa trestnému stíhaniu nevyhýbala, neskrývala sa, ani
nesťažovala úkony vykonávané počas svojej doby trestného konania. Tak v trestnom konaní, ani v

konaní pred súdom nebolo preukázané, aby si väzbu zavinila sama. Tvrdenie žalovaného o dôvodnosti
jej väzby vzhľadom na jej „kriminálnu minulosť“ je v danom prípade zavádzajúce a irelevantné. Zmyslom
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola primerane odčinená. Každé trestné stíhanie predstavuje závažný
zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a vyvoláva negatívne dôsledky pre život jednotlivca. Kritériá,

na ktoré má súd prihliadnuť sú uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. V konaní dostatočne
preukázala, že boli poškodené všetky jej práva, najmä právo na osobnú slobodu, právo na rodinný život,
utrpela ujmu v osobnom, rodinnom, ako aj pracovnom živote. Negatívne sa to odrazilo na jej zdravotnom
stave. Ujma, ktorú utrpela nepretrvávala len po dobu trestného stíhania, ale zotrváva aj do súčasnosti.
Vzhľadom na nedostatok právneho vedomia obyvateľov, ktorí nerozlišujú medzi väzbou a právoplatným

odsúdením rozhodujúca je pre nich skutočnosť, že niekto bol „v base“. Priznanú náhradu nepovažuje za
primeranú. V obdobných veciach boli priznané iné sumy. V konaní vedenom na Okresnom súde Banská
Bystrica sp. zn. 14C/112/2002 232.357,43 eura, v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn.
9C/92/2007 230.000 eur, J. D. bola priznaná suma 1.600.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Prešov
7C/66/2011 W. H. suma 60.000 eur.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vzhľadom na včas podané odvolania obidvoch strán sporu preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom boli odvolania podané, ako aj konanie rozhodnutiu súdu
predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako
aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.5.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o
neopodstatnenosti odvolania žalobkyne, ako aj neopodstatnenosti odvolania žalovaného vo vzťahu k

rozhodnutiu vo veci samej.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nie len vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolaniami nebol napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti
o zaplatenie sumy 39.795 eur, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol oprávnený ani

povinný podrobiť ho prieskumu.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov vo vzťahu
k napadnutým výrokom v kontexte s nesprávnym právnym posúdením, to, či súd na zistený skutkový
stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to

všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).11. Podstata odvolacích argumentov žalovaného vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku bola koncentrovaná
na tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia, podľa žalovaného sa súd prvej inštancie vo vzťahu k
základu nároku nezaoberal dôvodmi, pre ktoré bola žalobkyňa vzatá do väzby, dôvody pre priznanie

nemajetkovej ujmy preukázané neboli, tvrdené skutočnosti o psychických následkoch a medializácii
nie sú dôvodmi pre priznanie nemajetkovej ujmy, priznaná suma nemajetkovej ujmy je vzhľadom na
okolnosti neprimerane vysoká.

Tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci bolo aj v odvolaní žalobkyne jedným z podstatných

odvolacích argumentov, a to vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy, žalobou, po úprave
žalobného petitu, žiadaná suma vychádza z právnej úpravy. Okrem toho, súdy priznávajú za väzbu
vyššiu sumu, než k akej dospel súd prvej inštancie.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

13. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, zisteným skutkovým

stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie vo veci samej, odvolací súd
konštatuje postačujúce zistenie skutkového stavu potrebné pre rozhodnutie veci, ako aj z vykonaného
dokazovania vychádzajúce správne právne posúdenie. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi
skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia vo vzťahu k meritu veci a k odvolacím námietkam žalovaného a žalobkyne

dodáva:

14. Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť z
toho dôvodu, že uznesením Okresného súdu Humenné č.k. OTp/10/2007 z 5.2.2007 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 1TpO/15/2007 z 20.3.2007 bola 2.2.2007 z dôvodov podľa

§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatá do väzby, z ktorej bola prepustená 23.5.2007. Vzatiu
do väzby predchádzalo uznesenie z 2.2.2007, ktorým bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre
zločin nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu
Humenné č.k. 1T/191/2007-867 z 20.2.2009 bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená.

15. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

16.Predpokladomvznikuzodpovednostištátuurozhodnutiaoväzbeniejezrušenierozhodnutiaoväzbe
pre jeho nezákonnosť, ale výsledok trestného stíhania, záver ktorého nie je taký, že obvinená osoba sa
skutku, ktorý sa jej kládol za vinu, dopustila. Zodpovednosť štátu v takomto prípade je namieste posúdiť
rovnocenne tomu, ako by k zásahu do práv väzobne stíhanej osoby došlo nezákonným rozhodnutím.
Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je totiž porušenie

právnej povinnosti, rozhodujúcou je skutočnosť, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu žalobkyňou. K uvedenému názoru je možné dospieť aj zo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.10.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009.

17. V danom prípade bola žalobkyňa právoplatne oslobodená spod obžaloby, čo znamená, že tento

výsledok trestného konania je možné považovať za výsledok, z ktorého vyplýva aj nezákonnosť
rozhodnutia, ktorým bola žalobkyňa vzatá do väzby, a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo.
Pokiaľžalovanývpriebehukonania,ajvodvolaníopakovanepoukazovalnadôvodyväzbyvtomzmysle,
že bola to žalobkyňa, ktorá si väzbu mala zaviniť, má odvolací súd za to, že táto argumentácia nebola
relevantnou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výstižnú úvahu, ako by sa malo posudzovať

zavinenie konkrétnej osoby vo vzťahu k väzbe, ako k nej dospel Ústavný súd Českej republiky v
rozhodnutí Pl.ÚS 11/10 zo 6.9.2011: „Termín zavinenie je treba vykladať v súlade s Dohovorom bez
ohľadu na to, ako s týmto termínom pracuje zákonodarca, judikatúra a doktrína. Tento termín by mal
byť chápaný v zmysle „spôsobenia si“ či „zavdania príčiny k“. Malo by sa jednať o prípady, kedy sipoškodený skutočne spôsobil vzatie do väzby sám a odškodnenie by sa javilo rozporným s princípom
spravodlivosti. Pri posudzovaní toho, či si poškodený privodil alebo neprivodil väzbu sám, musí súd
posudzujúci túto okolnosť vychádzať z toho, že zmyslom spoločnosti formovanej v demokratický právny

štát európskeho typu je umožniť jedincovi jeho všestranný a čo možno najširší rozvoj. Limitom tohto
rozvoja je autonómny priestor ostatných členov spoločnosti, ktorý aj oni môžu využívať v súlade so
svojimi hodnotovými preferenciami. Pokiaľ štát do autonómnej sféry zasahuje reštriktívnym spôsobom,
robí tak (mal by tak robiť) v ideálnom prípade iba vtedy, keď je to nutné k ochrane spoločenského
usporiadania zaručujúceho jednotlivcovi (jednotlivcom) práve túto autonómiu.“

18. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým zasiahli do práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv, zbaviť. Nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenia, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z
18.8.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009).

Uvedený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa odvolacieho súdu platí aj pre
posudzovanie zákonnosti väzby, ak trestné konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom .

19. Odvolací súd považuje za potrebné taktiež uviesť, že dôvody opodstatňujúce začatie trestného
stíhania nie je možné zamieňať s dôvodmi opodstatňujúcimi väzbu; medzi trestným stíhaním a väzbou

niejekauzálnapríčinnosť,niekaždátrestnestíhanáosobamusíbyťväznená,väzbumusíopodstatňovať
konanie trestne stíhanej osoby (obvineného) spočívajúce v konkrétnom väzobnom dôvode.
Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd, osvojac si aj názor uvedený v rozhodnutí Ústavného súdu
Českej republiky a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky citovaných v bodoch 16. - 18.
tohto rozsudku dospel k záveru o nepreukázaní tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa si väzbu zavinila

sama, posúdenie základného predpokladu zodpovednosti štátu - žalovaného súdom prvej inštancie bolo
preto správne. Námietka nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k tomuto argumentu správnou
nebola a nebola tým správnou ani vo vzťahu k žalovaným tvrdenej neexistencii predpokladu pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhala
dôvodne.

20. Spornou a namietanou tak žalobkyňou, ako aj žalovaným, bola aj výška náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobkyňa v tomto smere tiež poukazovala na nesprávnosť právneho posúdenia, keď podľa nej mal
súd prvej inštancie, keďže rozhodoval o jej nároku v čase účinnosti znenia § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., výšku nároku kvantifikovať ako 50-násobok minimálnej mzdy, má to vyplývať z

prechodných ustanovení, ustanovenia § 27 tohto zákona.
Žalobkyňa sa mýli.

21. Ustanovenie § 17 ods. 4 bolo do zákona č. 514/2003 Z.z. zavedené novelou, zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009.

Podľa § 27b ods. 1 - prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2009: zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím tohto zákona sa spravuje predpismi
účinnými do 31.1.2008.

Rozhodnutie o vzatí do väzby žalobkyne bolo vydané 5.2.2007, na zodpovednosť za jeho vydanie sa
preto použijú predpisy v znení účinnom k tomuto dátumu. Ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. v tom čase
znelo:

Podľa § 17 ods. 1, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.Podľa § 17 ods. 2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutí, alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd prvej inštancie pri právnom posúdení teda nepochybil, ak nevychádzal z úpravy účinnej v čase,
keď o žalobe rozhodol.

22. Pri kvantifikácii výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie zo sumy 20 eur za jeden

deň väzby. Z dôvodov rozsudku je zistiteľné, akými úvahami sa riadil, pričom vychádzal z tejto čiastky
za jeden deň, nie vyššej, ale ani nižšej. Jeho úvahy sú preskúmateľné, majúce oporu v preukázaných
tvrdeniach. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne, jasne a presvedčivo objasnil úvahy,
ktoré ho k priznaniu nemajetkovej ujmy v určenej výške viedli. Ozrejmil, že výkon väzby v rámci trestného
stíhania predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady
zasahujúce do súkromia a rodinného života. Konkretizoval porušenie týchto práv žalobkyne, keď

uviedol, že trvaním väzby bola žalobkyňa obmedzená v kontakte s deťmi, väzba mala následky na jej
psychický stav. Aj keď je síce pravdou, ako uviedol žalovaný, že žalobkyňou tvrdené zdravotné problémy
prejavujúce sa v jej psychike zodpovedajú skôr nároku na náhradu ujmy na zdraví spočívajúcej v sťažení
spoločenského uplatnenia (obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 29.11.2011, sp. zn.
28Cdo/3545/2010),neznamenáto,žetátookolnosťnemôžebyťvzatádoúvahyakosprievodnáokolnosť

ovplyvňujúce výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

23. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že pri stanovení výšky vychádzal z kritérií rozhodných pre
výšku náhrady v iných štátoch Európskej únie, s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky 30Cdo/2357/2010, obsahujúci relevantné kritériá a komparatívnu analýzu približujúcu postup

jednotlivých európskych krajín pri stanovení finančnej čiastky zadosťučinenia. Uvedené potvrdzuje
absenciu svojvôle súdu pri úvahe o výške náhrady ujmy.
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrené uviesť, že pri určení rozsahu odškodnenia je možné
prihliadať len na okolnosti prípadu v súvislosti v väzbou, nie aj v súvislosti s celým trestným konaním.
Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na rozhodnutia iných súdov, súdov

prvej inštancie, s argumentom, že v iných konaniach mala byť žalobcom priznaná vyššia suma náhrady
nemajetkovej ujmy, nepovažoval odvolací súd za potrebné sa touto námietkou zaoberať nielen preto,
že bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania, ale aj preto, že posúdenie každého nároku
je posúdením individuálnych skutkových zistení.
Odvolacie námietky žalobkyne ani žalovaného vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy neboli

preto dôvodné.

24. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových okolností a ich správne právne posúdenie, ktoré
viedlo v vyhoveniu žaloby čo do sumy 2.200 eur a zamietnutiu v časti presahujúcej túto sumu (po
zastavení v časti o 39.795 eur), neboli žalobkyňou ani žalovaným uvádzané odvolacie dôvody spôsobilé

ovplyvniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v zamietavom výroku
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal (t.j. nárok na náhradu

trov nepriznal ani žalobkyni) dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v tejto
časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia.
Súd prvej inštancie svoj záver o trovách konania založil na ust. § 257 CSP, pričom za osobitosť veci,
osobitný zreteľ, ma to, že konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, umožňujúceho

priznať náhradu trov v plnom rozsahu, ak rozhodnutie súdu záviselo od jeho úvahy.

26. Základným kritériom rozhodovania o nároku na náhradu trov konania je zásada úspechu v spore
(§ 255 CSP). Táto zásada sa uplatňuje aj na konanie, v ktorom výška plnenie závisí od úvahy súdu.
Je však potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. U žalôb, predmetom ktorých je náhrada

nemajetkovej ujmy je základom to, že do práv žalujúcej strany bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej
ujmy je nadväzujúca, druhotná (z komentára k Civilnému sporovému poriadku, nakl. C. H. Beck, 2016,
str. 926).Uvedenou zásadou sa súd prvej inštancie neriadil, svoje rozhodnutie, čo sa týka nároku na náhradu
trov, založil na nesprávnych právnych záveroch, čím znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a uvedený nedostatok

nebolo možné napraviť ani v odvolacom konaní. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec
v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie, ktorý je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania, vrátane nároku na náhradu

trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) a svoje rozhodnutie vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania odôvodní spôsobom zodpovedajúcim ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP tak, aby
bolo zrozumiteľné a preskúmateľné.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.