Rozsudok Judgement was issued on Monday, November 14, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/223/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115213661
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115213661.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: X. M., nar.

XX.XX.XXXX, bytom F. O. W. XX, XXX XX F., právne zastúpený Mgr. Peter Troščák, advokát, so sídlom
Hlavná 50, 080 01 Prešov proti žalovaným: 1. G.. U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. O. W. XX, XXX XX
F., 2. F.. Ľ. O.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. O. W. XX, XXX XX F., právne zastúpených JUDr. Daniela
Straková, advokát, so sídlom Konštantínova 6, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva k časti
parcely registra C KN č. 6474, k.ú. Prešov, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaní 1. a 2. majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 18.05.2015 sa žalobca domáhal určenia, že do jeho výlučného vlastníctva
patrí bližšie nedefinovaná parcela registra CKN o výmere 159 m2, ktorá by mala byť určená
geometrickým plánom.

2. Žalobca vo svojom návrhu vychádzal z toho, že je spolu s manželkou bezpodielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXX ako parcela registra CKN č. XXXX a
číslo XXXX. Žalovaní sú okrem iného vlastníkmi aj parcely registra CKN č. XXXX o výmere 684 m2.

Žalobca má za to, že časť parcely registra CKN č. XXXX vo vlastníctve žalovaných o výmere 159 m2
nepatrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva.
3. Predmetná časť parcely registra CKN č. XXXX bola pôvodne súčasťou parcely mpč. XXXX/X, ktorá
bola pôvodne vo vlastníctve rodičov žalobcu a nikdy im v tejto časti nebolo odňaté ich vlastnícke právo,
preto uvedená časť tejto parcely patrí do vlastníctva žalobcu.

4. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili písomne podaním došlým súdu dňa 31.08.2015 (č.l. 16 až 20), v ktorom

uviedli že žalobca trpí utkvelou predstavou o tom, že užívajú pozemok, ktorý im vlastnícky nepatrí,
ale časť ich parcely CKN č. XXXX vlastnícky patrí práve žalobcovi. Vo svojom vyjadrení uviedli rôzne
správne konania vrátane preskúmavania správnych rozhodnutí v rámci správneho súdnictva, ktoré majú
potvrdzovať ich záver o tom, že žalobcom namietaný pozemok vo výmere 159 m2 nikdy nebol vo
vlastníctve jeho právnych predchodcov - rodičov. Zároveň poukázali na to, že minimálne od roku 1988
až do roku 2013 neboli zo strany manželov M. vznášané žiadne vlastnícke námietky a nároky na zmenu
hraníc pozemkov.

5. Po začatí pojednávania konaného dňa 17.10.2016 súd predniesol svoj právny názor vychádzajúci z
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Mcdo/4/2013 uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 3/2015,
ktorého právna veta znie: „Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a - § 175zdObčianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa
domáha určenia, že je (spolu) vlastníkom veci patriacej do dedičstva.“ Vzhľadom na to, že žaloba
žalobcu, vrátane jej písomného upresnenia, vychádzala z toho, že vlastníkmi spornej časti pozemku boli

právni predchodcovia žalobcu, teda jeho rodičia, prezentoval súd svoj právny názor vyššie uvedený s
tým, že v danej veci bolo potrebné žalovať o určenie, že právni predchodcovia žalobcu boli v čase smrti
vlastníkmi predmetného pozemku, teda že pozemok patrí do dedičstva po nich.

6. Na základe vyššie uvedeného, následne teda žalovaný pri zachovaní vecne podstaty petitu, ktorým sa

domáhal určenia vlastníckeho práva, zmenil skutkový stav žaloby nasledujúco: „Domáham sa určenia
vlastníctva k parcele, ktorá má výmeru 159 m2 a ktorá patrila mojim rodičom.“ Táto parcela bola
vyvlastnená štátom v roku 1960. Žalobca ďalej uviedol, že pozemok určenia vlastníctva, ku ktorému sa
domáha, bol predmetom vyvlastňovacieho konania v roku 1960. Výslovne uviedol, že aj výmera 159
m2 bola predmetom vyvlastňovacieho konania. Žalobca uviedol, že predmetom reštitučného konania v
súčasnosti vedeného na Okresnom úrade Prešov (právny nástupca Obvodného pozemkového úradu

Prešov), je aj rozhodovanie o pozemku vo výmere 159 m2 s tým, že v súčasnosti je toto konanie
prerušené z dôvodu potreby vyjadrenia orgánov katastra. Žalobu podal preto, že vec na Obvodnom
pozemkovom úrade Prešov (teraz Okresnom úrade Prešov) stále nie je skončená. Opätovne na otázku
súdu, či potvrdzuje, že vo veci 159 m2, ktoré si uplatňuje v tomto konaní, sa stále vedie reštitučné
konanie, uviedol, že áno, že v tejto veci sa stále vedie reštitučné konanie. Následne žalobca výslovne

uviedol, že pozemok o výmere 159 m2, ktorého určenia vlastníctva sa domáha, bol predmetom
vyvlastnenia z pôvodnej parcely XXXX/X, z ktorej bola vyvlastnená časť o výmere 927 m2 a o výmere
216 m2. Zmenu žaloby súd pripustil postupujúc podľa nasledujúcich ustanovení C.s.p.:
· § 139 - Žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
· § 140 ods.1 - Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.

· § 140 ods.2 - Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe.
· § 142 ods.1 - O prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola
zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby
uplatnená podaním mimo pojednávania.

6.1. Žalobca súdu vyvlastňovacie rozhodnutie č. XXXX/XXXX zo dňa 10.11.1960 predložil. Z tohto
vyvlastňovaciehorozhodnutiaplynie,žezparcelyč.XXXX/Xbolavyvlastnenáčasťoznačenápísmenom
„I.“ vo výmere 216 m2 a písmenom „. vo výmere 927 m2. Žalobca súdu ďalej predložil rozhodnutie
Obvodného pozemkového úradu v Prešove č. OPÚ-2006/81-57/FE zo dňa 02.05.2006, podľa ktorého
oprávnená osoba X. M., nar. XX.XX. XXXX, spĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm. n), p) a r) zákona, pričom

oprávnenej osobe sa nevydávajú nehnuteľnosti v katastrálnom území Prešov podľa § 11 ods. 1 písm.
a) a d) zákona a to okrem iného parcela č. 3024/1, orná pôda o výmere 1.146 m2.
6.2. Žalobca ďalej súdu predložil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešove č.
OPÚ-2008/2262-25/FE zo dňa 11. 08. 2008, podľa ktorého oprávnená osoba podľa § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 229/91 Zb., X. M., nar. XX.XX.XXXX spĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991.

Oprávnenej osobe, teda žalobcovi, sa nevydávajú nehnuteľnosti v katastrálnom území Prešov, podľa §
11 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 229/1991 Zb., okrem iného parcela číslo XXXX/X o výmere 8 m2, XXXX/
X o výmere 63 m2, XXXX/X o výmere 102 m2.
6.3. Žalobca súdu rovnako predložil potvrdenie Pozemkového úradu Prešov zo dňa 21.10. 1994
adresované Správe katastra Prešov o tom, že žalobca si uplatnil reštitučný nárok podľa zákona č. 229/91

Zb. na vydanie nehnuteľností a to parcely číslo XXXX/X, XXXX/X.
6.4. Žalobca súdu ďalej predložil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov č. OPÚ
2008/2262-35/FE zo dňa 24.11.2008, podľa ktorého sa konanie o reštitučnom nároku žalobcu,
uplatneného podľa zákona č. 229/1991 Zb., prerušuje do vyjadrenia Katastrálneho úradu Prešov
o príčinách presunu hraníc z pôvodnej parcely mpč. XXXX/X v prospech parcely mpč. XXXX/X v

katastrálnom území Prešov.

7. V prejednávanej veci ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. a následne podľa § 137
písm. b) CSP. Súdna prax dospela k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je
tu vždy, ak by jeho výsledkom mal byť zápis do katastra nehnuteľností. Keďže v danom prípade by v

prípade úspechu žalobcu rozsudok súdu bol podkladom pre zápis zmeny v katastri nehnuteľností formou
záznamu, má súd za to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je. V prejednávanej veci
však súd má za to, že žalobe nemožno vyhovieť z niekoľkých samostatných dôvodov.8. V zmysle § 216 ods.1,2 C.s.p. (Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť
žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.) je súd viazaný nielen petitom žaloby, ale aj

opisom rozhodujúcich skutkových okolností. Pre toto konanie je podstatné teda to, že skutkový stav,
na základe ktorého sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, je taký, že žalobca má za to, že
je vlastníkom pozemku o výmere 159 m2, nachádzajúceho sa v súčasnosti v rámci parcely XXXX,
katastrálne územie Prešov, ktorej vlastníkmi sú žalovaní. Žalobca má za to, že ide o pozemok, ktorý mu
patrízdôvodureštitučnéhonárokupojehoprávnychpredchodcoch-rodičoch,ktorýmboltentopozemok

v roku 1960 vyvlastnený. Ohľadne tohto pozemku si uplatnil aj reštitučný nárok, o ktorom doteraz nie
je rozhodnuté z dôvodu prerušenia konania.
8.1. Je zrejmé, že žalobca nie je spokojný s priebehom vybavovania jeho reštitučného nároku, čomu
sa čudovať nemožno, keďže si ho uplatnil dňa 09.03.1992. Z písomných podaní žalobcu, ako aj z jeho
ústnych prednesov vyplynulo, že jeho cieľom je dosiahnuť nariadenie znaleckého dokazovania, ktoré
by spätne rekonštruovalo stav, výsledkom ktorého by mala byť verifikácia tvrdenia žalobcu o tom, že

pozemok o výmere 159 m2 je jeho vlastníctvom. Zároveň nariadenie tohto znaleckého dokazovania
požaduje z dôvodu, že nie je spokojný s výsledkami znaleckého dokazovania a znaleckého posudku
vykonaného G.. Y. S., v jednom z mnohých správnych konaní vedených na orgáne katastra, vrátane
súdneho preskúmavania týchto rozhodnutí.
8.2. Podľa názoru súdu už samotný opis skutkového stavu, na základe ktorého sa žalobca domáha

požadovaného určenia, vedie bez ďalšieho k zamietnutiu žaloby. V prejednávanej veci treba vychádzať
z toho, že reštitučné predpisy sú k predpisom všeobecným a teda k § 126 ods.1 Občianskeho zákonníka
(Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä
sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.) predpismi špeciálnymi, pričom
platí právna zásada, že všeobecný predpis možno uplatňovať až vtedy, ak nastane situácia, ktorá nie

je pokrytá predpisom špeciálnym. V tomto prípade špeciálnym predpisom je zákon č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Podľa NS ČR sp. zn. 31
Cdo1222/2001-restitučnípředpisyjsouvevztahukobčanskéhozákoníkuvpoměrupředpisůzvláštních
k obecnému a z toho důvodu v případech, na něž typově míří předpisy restituční, nemohou se ti, kdo
by byli podle těchto zákonů oprávněnými osobami, domáhat prosazení svých vlastnických nároků podle

občanského zákoníku.
8.3. V prejednávanej veci je zrejmé, že reštitučný nárok zo strany žalobcu bol uplatnený včas a vedie sa
o ňom konanie, ktoré je prerušené. Žalobca je nespokojný s priebehom vybavovania jeho reštitučného
nároku. Táto nespokojnosť však nemôže zakladať rozhodovanie súdu spôsobom, ktorým si žalobca
predstavuje. Všetky predbežné otázky, ktoré žalobca v konaní vzniesol, či už vo svojich písomných

alebo ústnych vyjadreniach, sú otázkami, ktorý v rámci konania o vybavení reštitučného nároku má/mal
riešiť Pozemkový úrad v Prešove, resp. teraz Okresný úrad v Prešove, pozemkový a lesný odbor. Na
tom nič nemení nespokojnosť žalobcu s doterajším priebehom reštitučného konania. V rámci právnej
argumentácie súd poukazuje, na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 7A/148/2001 - „V konaní podľa § 9 a § 6
zákona č. 229/1991 Zb. správne orgány rozhodujú o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam a súčasťou

tohto konania je aj rozhodovanie o povinnostiach s vydaním veci súvisiacich.“ Rozhodnutie okresného
úradu v prípade nespokojnosti s ním, bude môcť žalobca napadnúť v rámci správneho súdnictva, teda
jeho vec v konečnom dôsledku rozhodovaná súdom môže byť.
8.4. Na základe všeobecného predpisu nemôže v prejednávanej veci súd rozhodovať o určení
vlastníckeho práva, pretože v rámci tohto rozhodovania nemôže zohľadňovať kritéria, ktoré pre vydanie

veci stanovuje zákon č. 229/1991 Zb. (úprava - povinných osôb, reštitučných dôvodov, prekážok vydania
veci a pod. Podstatou konania je totiž vydanie veci, keďže ako bolo uvedené vyššie, žaloba o určenie
bola právnou praxou pripustená iba preto, že orgány katastra na základe rozhodnutia súdu o vydaní
veci, zápis vlastníckeho práva nevykonali). Uvedené vyplýva aj z predložených čiastkových rozhodnutí
Obvodného pozemkového úradu Prešov o vybavení reštitučných nárokov žalobcu, ktorými síce bol

určený za oprávnenú osobu a teda za osobu, ktorej by vlastnícky celkom alebo z časti vyvlastnené
pozemky jeho právnych predchodcov - rodičov pripadli, avšak sú tu zákonné prekážky pre vydanie veci v
týchto rozhodnutiach uvedené. V prejednávanej veci, ak by súd teda určil, v prípade preukázania nároku
žalobcu, vlastnícke právo žalobcu, bolo by takéto rozhodnutie dôvodom na požiadavku vypratania
sporného pozemku žalovanými, pričom ako už súd uviedol, pri svojom rozhodovaní by nemohol

zohľadniť tie skutočnosti, ktoré by prípadne neumožňovali sporný pozemok žalobcovi vydať.
8.5. Ako už bolo uvedené, reštitučné predpisy sú proti občianskemu zákonníku predpismi osobitnými.
Reštitučné predpisy v podstate legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami,
znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami bez ohľadu na to, že bez ich existencie by inak bývalomožné v niektorých prípadoch uplatniť na taký majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov.
Tým súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože
táto úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným. Reštitučné zákonodarstvo vychádza z

toho, že vyššie uvedenými prevodmi, resp. nadobúdacími titulmi sa štát stal vlastníkom veci, ku ktorým
následne reštitučné zákonodarstvo umožnilo navrátiť vlastníctvo oprávneným osobám. Pri reštitučných
predpisoch je teda podstatné to, že vlastnícke právo oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov
vzniká až okamžikom vydania veci (Pl. ÚS ČR - st. zo dňa 01.11.2005).
8.6. Pre prejednávanú vec vyššie uvedené znamená, že v prípade, ak sa žalobca domáha vlastníckeho

práva, o ktoré jeho právni predchodcovia - rodičia prišli z dôvodu vyvlastnenia, niet tu bez rozhodnutia
o vydaní veci v rámci reštitučného konania nadobúdacieho titulu, ktorý by znamenal, že žalobca je
vlastníkom veci. V prejednávanej veci súd teda opakuje, že vlastnícke právo oprávnených osôb podľa
reštitučných predpisov vzniká až okamžikom vydania veci a keďže takéto rozhodnutie doteraz vydané
nebolo, absentuje u žalobcu nadobúdací titul, na základe ktorého by bolo možné určiť jeho vlastnícke
právo. Z tohto pohľadu teda žalobca nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný, pretože nadobudnutie

vlastníckeho práva niektorým zo zákonom predpokladaných spôsobov či už podľa všeobecných alebo
špeciálnych predpisov, z jeho strany preukázané nebolo.
8.7. Žalobca sa v konaní odvolával aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.02.2013 sp. zn. II.
ÚS 468/2012, podľa ktorého: „ Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik
vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto

ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva.“ Tento nález ústavného súdu pokračuje v línii
Ústavným súdom SR (na rozdiel od Ústavného súdu Českej republiky) skôr nastolenej už rozhodnutiami,
napr. II. ÚS 249/2011 alebo II. ÚS 231/09). Tieto rozhodnutia však neprelamujú reštitučné zákonodarstvo

tým, že by umožňovali vo veciach, v ktorých možno uplatniť reštitučný nárok podať žalobu podľa
všeobecných predpisov. Ak by totiž tomu tak bolo, reštitučné zákonodarstvo by bolo zbytočné, keďže
by sa vlastníckeho práva tvrdené oprávnené osoby mohli domáhať podľa predpisov všeobecných § 126
OZ. Treba zdôrazniť že uvedené nálezy ÚS SR sa týkajú tých prípadov, keď zabratiu majetku štátom
došlo bez právneho dôvodu. V takomto prípade teda logicky osoba svoj vlastnícky vzťah k tomuto

majetkunestratilaakeďžedošlokzabratiumajetkuštátombezprávnehodôvodu,nemožnosiuplatňovať
reštitučný nárok, resp. nemusí sa ochrana poskytnúť len prostredníctvom reštitučného zákonodarstva,
ale aj prostredníctvom zákonodarstva všeobecného. Pre prejednávanú vec je však podstatné tak, ako
bolo vyššie zvýraznené, že žalobca výslovne tvrdil, že pozemok určenia vlastníckeho práva, ku ktorému
sa domáha, predmetom vyvlastnenia vo vzťahu k jeho rodičom bol, preto nejde o zabratie majetku

bez právneho dôvodu a zároveň o reštitučnom nároku žalobcu prebieha konanie na príslušnom orgáne
štátnej správy.
8.8. Podľa rozhodnutia KS v Hradci Králové sp. zn. 21Co/439/2014 zo dňa 16.05.2016 - Pokiaľ
žalobcavpriebehukonaniazdôrazňovalzákladnýúčelreštitúcie,tedamaximálnumožnúreálnunápravu
majetkovej krivdy, potom platí, že pokiaľ tým, že mu nebol sporný pozemok v reštitúcii vydaný sa cíti

poškodený, potom mohla byť táto nesprávnosť napravená jedine opäť v rámci reštitučného konania,
ktoré jediné tomuto účelu slúžilo a nápravu nemôže vykonať súd v civilnom konaní.

9. Pokiaľ ide o druhý samostatný dôvod zamietnutia žaloby, súd poukazuje na rozhodnutia správnych
orgánov citované žalovanými v ich podaní na č.l. 16 až 20, kde napríklad z rozhodnutia Okresného

úradu Prešov č. XO 7/2014/MRR-01 zo dňa 29.05.2014 vyplýva genéza prevodu parcely registra CKN
č. XXXX nasledujúco:
- podiel v rozsahu 1 na tejto parcele nadobudla po nebohom Y. O. B. O., rod. L., na základe rozhodnutia
o dedičstve číslo D 1359/88,
- spoluvlastníčkou druhého podielu v rozsahu 1 bola N. O., rod. O., na základe jej zápisu vlastníckeho

práva v PKV č. XXXX v katastrálnom území Prešov, číslo denníka XXX z roku 1954 titulom kúpy,
- na základe uznesenia o dedičstve č. 19 D/1173/94 po neb. N. O., rod. O. nadobudol podiel v rozsahu
1 na parcele č. XXXX Š. O.,
- kúpnou zmluvou č. V XXXX/XXXX nadobudla spoločnosť Palada, s.r.o. Prešov v celosti od
predávajúcich B. O., rod. L. a Š. O.É. parcelu CKN č. XXXX,

- kúpnou zmluvou č. V XXXX/XXXX nadobudli G.. U. O. a jeho manželka Ľ., rod. O.Á. a F. O., každý v
podiele po 1-ci od predávajúcej spoločnosti Palada, s.r.o. Prešov okrem iného aj parcelu registra CKN
č. XXXX.9.1. Podľa Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
· § 129 ods.1 - Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
· § 130 ods.1 - Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo

patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
· § 134 ods.1 - Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch
rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
· § 134 ods.3 - Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca.

9.2. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo/361/2012 (R 74/2015) - Dobrá viera (ako predpoklad
oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec.
Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii
dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo

subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z
ktoréhosaodvodzujevznikpráva.Dobrávieraoprávnenéhodržiteľa,ktorájedanásozreteľomnavšetky
okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.
9.3. Žalobca nepreukázal, že by relevantným spôsobom upozornil žalovaných, že užívajú jeho pozemok.
Jeho tvrdenie o upozornení, že pes behá po jeho pozemku, potrebnú kvalitu, ktorá by u žalovaných

mohla vyvolať pochybnosť o ich vlastníckom práve, nemá (vzhľadom na nižšie uvedený záver, by ani
prípadné relevantné upozornenie nemohlo pre žalobcu viesť k úspechu v tomto spore). O niečom takom
sa žalovaní podľa ich tvrdenia dozvedeli až v roku 2010 v súvislosti so stavebným povolením ohľadne
garáže.
9.4. V konaní zo strany žalobcu nebolo ani len spochybnené, že minimálne od roku 1988 (dedičské

konanie po Y. O.) do roku 1995 (kúpa parcely č. XXXX spoločnosťou Pallada) a následne do roku 2000
(kúpa parcely č. XXXX žalovanými)bola parcela č. XXXX v hraniciach uvedených v katastrálnej mape
užívaná bez vznesenia akýchkoľvek vlastníckych nárokov zo strany žalobcu. Je teda zrejmé, že ak by
tu existovali zákonné prekážky zmluvného nadobudnutia parcely č. XXXX spoločnosťou Pallada, táto by
sa stala vlastníkom na základe vydržania. Potom je zrejmé, že o vydržaní zo strany žalovaných nemá

význam uvažovať, keďže títo kúpou nadobudli vec od jej vlastníka - spoločnosti Pallada.
9.5. Na základe uvedeného možno teda dospieť k záveru, že aj v prípade ak by z akéhokoľvek dôvodu
parcela CKN č. XXXX nebola prevádzaná podľa práva, možno mať za to, že ju G.. U. O. a jeho manželka
vydržali či už samostatne alebo ju vydržali ich právni predchodcovia, od ktorých túto parcelu kúpili.

10. Tretím samostatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je dobromyseľnosť žalobcov. Súd poukazuje
na judikatórne závery týkajúce sa nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka:
10.1. NS ČR sp. zn. 31 Cdo/353/2016 - Velký senát proto ve shodě s připomenutou konstantní
judikaturou Ústavního soudu uzavírá, že podle právní úpravy účinné do 31. prosince 2013, resp. do
31. prosince 2014 (k tomu srov. 3064 o. z.) bylo možné nabýt vlastnické právo k nemovitosti evidované

v katastru nemovitostí od nevlastníka, a to na základě dobré víry nabyvatele v zápis do katastru
nemovitostí.
10.2. Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 - Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje
všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe
dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali

všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému
posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010 )onovéinterpretačnézáveryčivývojsociálnejrealitynajmävzmyslezásadnej
ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový

stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom
aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].Obdobnou problematikou
sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.)
a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva

dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by
bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny
spôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobrávieranadobúdateľa,ktorúsúvšeobecnésúdypovinnédôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba
bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že
toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám

dávarozumnýzmyselnausporiadaniecelejmatérie,prirovnakomprávnomzáklade(č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).
10.2. Z vyššie uvedeného pre prejednávanú vec vyplýva, že pri netvrdení a nepreukázaní nedostatku
dobrej viery u žalovaných v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa kúpy parcely CKN č. 6474
v roku 2000, patrí im vlastnícke právo k uvedenej parcele aj v prípade, ak nadobudnutie tejto parcely

niektorým z právnych predchodcov by eventuálne bolo absolútne neplatné.
11. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

V konaní boli úspešní žalovaní, preto každý z nich má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.