Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 17, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/338/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616209122
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616209122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu BENCONT COLLLECTION,
a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, proti žalovanej
P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., XX. E. X, o zaplatenie 991,86 eura s príslušenstvom, na základe
odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Csp/151/2016-94 zo dňa
17. mája 2017 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol, keďže ňou uplatnený
nárok posúdil ako premlčaný. Vychádzal z toho, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.)
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru (poskytnutého žalovanej na základe zmluvy z 16.3.2009) dňom
26.9.2009. Následne došlo viacerými zmluvami k postúpeniu danej pohľadávky na žalobcu, ktorého
aktívnu legitimáciu považoval okresný súd za preukázanú. Vzhľadom na to, že vzťah medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou bol vzťahom spotrebiteľským, v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

prihliadol na oslabenie nároku žalobcu - jeho premlčanie.
2. Konštatoval, že spotrebiteľský právny vzťah je vzťahom občianskoprávnym, a teda preň platí 3-ročná
premlčacia doba (§ 52 ods. 2 v spojení s § 101 Obč. zák.). Premlčacia doba začala plynúť dňa 27.9.2009
(odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a uplynula 27.9.2012; v čase podania žaloby -
28.12.2016 - tak išlo o nárok v plnej miere premlčaný.
3. Okresný súd neakceptoval tvrdenia žalobcu, že v zmysle § 112 Obč. zák. došlo k spočívaniu plynutia
premlčacejdobypočaskonaniapredrozhodcovskýmsúdom.Zdôraznil,žerozhodcovskýsúd,naktorom

bol nárok uplatnený, nemal právomoc vo veci konať, z ktorého titulu súvisiace konanie nemalo za
následok spočívanie plynutia premlčacej doby. V danej spojitosti okresný súd uviedol, že rozhodcovská
doložka bola obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach Poštovej banky, a.s., nespĺňala
tak zákonom č. 244/2002 Z.z. stanovenú písomnú formu (nebola stranami podpísaná), ktorá úprava je
v zmysle § 4 označeného zákona striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu. Zároveň rozhodcovská
doložka predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4
písm. r/ Obč. zák., keďže len zdanlivo umožňuje riešiť spory vzniknuté medzi účastníkmi zmluvy (aj) pred

všeobecným súdom a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa. Nadväzne okresný súd uzavrel, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatným právnym
úkonom a rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je nulitným právnym aktom, ktorý nespôsobujeprávne účinky; z daného dôvodu nepredstavuje dotknutý rozsudok ani prekážku veci rozhodnutej vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu.
4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore plne úspešnej

žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v celom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude plne vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie
konanie. Namietal, že záver okresného súdu o nespočívaní premlčacej doby z dôvodu vedenia

rozhodcovského (a naň nadväzujúceho exekučného) konania je v rozpore s rozhodnutím odvolacieho
súdu v inej veci. Tvrdil, že ako veriteľ postupoval pri uplatnení a vymáhaní svojej pohľadávky podľa
platných právnych noriem a napadnutým rozsudkom sú popreté jeho legitímne očakávania v súvislosti
s ústavným právom vlastniť majetok.
6. Žalobca mal za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný, lebo 17.10.2011 došlo k podaniu žaloby na
rozhodcovskom súde a od daného momentu premlčacia doba neplynula. Tá začala opakovane plynúť

až rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola exekúcia vedená na základe rozhodcovského rozsudku
zastavená a v rámci (obnoveného) plynutia tejto lehoty bola podaná žaloba v súdenej veci. Výklad v
danej otázke prezentovaný okresným súdom odvolateľ označil za neprijateľný, lebo je v príkrom rozpore
so zásadou res iudicata. Uviedol, že na zastavenie konania pre materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) je potrebné nahliadať zhodne, ako na zrušenie rozhodcovského

rozsudku v súdnom konaní.
7. Do pozornosti dával Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 499/2012, podľa ktorého je platnosť
rozhodcovskej zmluvy oprávnený posudzovať v prvom rade rozhodcovský súd; z daného textu
vyvodzoval, že právomoc rozhodcovského súdu má oprávnenie skúmať len samotný rozhodcovský súd.
Zároveň tvrdil, že dotknutá rozhodcovská doložka bola dojednaná platne. V danej spojitosti poukazoval

i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 (z ktorého rozsiahlo citoval) a uzavrel, že zmluva o
úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. V konkrétnostiach súdenej veci pritom
zmluva o úvere obsahovala odkaz na Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky, ako
aj Sadzobník poplatkov a iné dokumenty Poštovej banky, a.s. Dodal, že so žalovanou by bol ochotný
dohodnúť sa výlučne na splatení istiny čerpaného úveru v sume 1.000 eur, z ktorej zaplatila len 31,62

eur.Postupokresnéhosúdu,ktorýchránitakéhotodlžníkapovažovaltiežzaposkytnutieprávnejochrany
subjektu, ktorý koná v rozpore s dobrými mravmi.

8. Žalovaná ostala v odvolacom konaní nečinná.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej veci (uznesenie Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 11Co/92/2016 z 29.3.2016), ide o rozhodnutie, ktoré nemá priamy vplyv na
konanie v súdenom prípade. Inými slovami, konajúce súdy nie sú ním viazané - § 193, eventuálne §
391 ods. 2 CSP. Navyše, predmetné rozhodnutie má odlišný procesnoprávny základ; išlo o konanie,
ktoré nadväzovalo na súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prejednávanej veci
sa však jedná o žalobu podanú veriteľom po zastavení exekučného konania vedeného na základe

rozhodcovského rozsudku.
11. Tento rozdiel je určujúci i z hľadiska § 112 Obč. zák. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS
572/2017 z 20.9.2017 jednoznačne konštatoval (bod 31 jeho odôvodnenia), že uplatnenie práva na
rozhodcovskom súde, ktorý nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nie je uplatnením práva u
príslušného orgánu v zmysle § 112 Obč. zák. V danej spojitosti, aj s poukazom na otázku viazanosti

všeobecných súdov rozhodnutiami vydanými v iných konaniach, ktorú viazanosť vo vyššie riešenej
súvislosti nepresne zdôrazňoval odvolateľ, je nutné uviesť, že dotknuté rozhodnutie Ústavného súdu
SR je v zmysle § 193 CSP veta druhá záväzné (tiež) pre súdy rozhodujúce v prejednávanom prípade.
Len na okraj krajský súd dodáva, že v zmysle záverov ústavného súdu, pokiaľ by bol rozhodcovský
rozsudok v sporovom súdnom konaní zrušený podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

podanie žaloby na rozhodcovskom súde by malo rovnaké účinky ako žaloba podaná na súde (a to aj z
hľadiska spočívania plynutia premlčacej lehoty).12. Odvolateľ pomerne účelovo interpretuje rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 499/2012 v tom
smere, že právomoc rozhodcovského súdu má oprávnenie skúmať výlučne samotný rozhodcovský súd.
Z citácie uvedenej bezprostredne žalobcom je totiž zrejmé, že platnosť rozhodcovskej zmluvy posudzuje

v prvom rade rozhodcovský súd; čo rozhodne nemožno interpretovať ako vylúčenie vykonania takéhoto
posúdenia iným subjektom. Naopak, z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 46/2012 vyplýva, že exekučný súd (o to
viac všeobecný súd „meritórny“) nie je pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor, viazaný tým, ako túto otázku vyriešil samotný rozhodcovský

súd. Rovnako z rozhodnutia publikovaného v označenej zbierke pod R 68/2013 je zrejmé oprávnenie
všeobecného súdu skúmať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.
13. Okresný súd v tomto smere - neprijateľnosti dotknutého zmluvného dojednania - poskytol jasné
úvahy, východiská i čiastkový záver, ktoré odvolateľ fakticky vôbec nenamietal. Uvedené v zmysle
viazanosti odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) znamená, že
odvolanie žalobcu nie je spôsobilé spochybniť daný záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky z titulu

neprijateľného charakteru predmetného zmluvného dojednania. Už tento dielčí záver postačuje na
konštatovanie nedostatku právomoci rozhodcovského súdu (i nulitnosti ním vydaného rozhodcovského
rozsudku), konanie pred ktorým nevyvoláva spočívanie plynutia premlčacej lehoty, lebo išlo o konanie
pred „nepríslušným“ orgánom.

14. Hoci vo vzťahu k „druhému“ dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky - nedostatku písomnej formy
- poskytol žalobca aspoň nejakú argumentáciu, ani tá nie je náležitá. Nadbytočne rozsiahle citovanie z
rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ C-42/15 nie je osobitne významné, keďže predmetné rozhodnutie sa
prioritne týka podmienok/náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch, a nie rozhodcovských doložiek,
resp. rozhodcovských zmlúv. Navyše, okresný súd určujúco zdôraznil nepodpísanie rozhodcovskej

doložky, v ktorej spojitosti odvolateľ neposkytol žiadnu (proti)argumentáciu.
15. Je nepochybné, že v súdenej veci bola zmluva medzi stranami uzavretá v písomnej podobe (rovnako
v štandardnej písomnej forme sú aj súvisiace písomnosti - všeobecné obchodné podmienky, sadzobník
atď.), a nie na „inom trvalom nosiči“, preto je relevantná len jej tlačená podoba. Aj z predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ pritom vyplýva, že právo únie nebráni zadefinovaniu požiadavky

podpisovania všetkých náležitostí zmluvy vo vnútroštátnych predpisoch. Napriek tomu, že - ako už bolo
uvedené - rozhodcovská doložka nespadá pod režim náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch v
zmysle Smernice č. 2008/48, aj z dotknutých širších súvislostí je zrejmé, že požiadavka písomnej formy,
vrátane podpísania stranami, vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve/rozhodcovskej doložke v zmysle § 4
zákona č. 244/2002 Z.z. je plne opodstatnená a neodporuje ani právu Európskej únie.

16. Rozpor uplatnenia inštitútu premlčania s dobrými mravmi žalobca namietal len veľmi všeobecne.
Bez ohľadu na to, že výška istiny v súdenej veci (menej ako 1.000 eur) nie je - najmä z pohľadu žalobcu
ako právnickej osoby vo veľkom rozsahu sa zaoberajúcej poskytovaním spotrebiteľských úverov, so
základným imaním v sume 525.000 eur - osobitne významnejšou, vo všeobecnosti len samotná výška

nárokovanej pohľadávky, ktorá v dôsledku premlčania nie je veriteľovi priznaná, nepredstavuje rozpor
s dobrými mravmi. V danej spojitosti je - naopak - významným, že žalobca si svoj nárok odvodzuje
od spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej - aspoň vo vzťahu k rozhodcovskej doložke rozhodne
- zneužil jeho právny predchodca dominantné postavenie dodávateľa. Dotknutá okolnosť (minimálne)
nasvedčuje nekalému správaniu žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, čo by taktiež výrazne (pokiaľ

by aj bol odvolateľ v danej otázke konkrétnejší) obmedzilo možnosť konštatovania rozporu uplatnenia
námietky premlčania s dobrými mravmi.
17. Popísané súvislosti sa v plnej miere vzťahujú aj na tvrdenia žalobu, že boli popreté jeho legitímne
očakávania. Legitimita očakávaní veriteľa je totiž priamo úmerná legitimite („zákonnosti“) jeho správaniu
sa tak bezprostredne v kontraktačnom procese, ako aj celkovo v zmluvnom vzťahu.

18. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.
19. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách

prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo
veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú
správnosť aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Iba na okraj odvolací súd dopĺňa, že
okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v spore.20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto

nemá nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu žalovanej žiadne trovy konania v súvislosti odvolacím
prieskumom nevznikli (§ 251 CSP).

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.