Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411208550
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6411208550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Westfinreal, s. r. o.,
so sídlom Župné námestie 9, Nitra, ICO: 36 567 663, zastúpený Q.. M. V., advokát, M. XX, N. proti
žalovanému: W. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX/XXX, N., zast. Q. X., advokát, Y. XXX, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k.
6C/178/2011-170 zo dňa 03. 05. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. P otvrdzuje rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/178/2011-170 zo dňa 03. 05. 2016.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% na účet jeho
právneho zástupcu v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom osobného motorového
vozidla značky V. A. Z. XXX, farba H. V., rok výroby XXXX, číslo karosérie G., evidenčné číslo D. XXX
P.. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti tohto rozsudku. Vyhovel žalobcovi,
ktorý tvrdil, že je vlastníkom predmetného motorového vozidla, ktoré získal kúpou od predávajúcej Z. K.
kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 07. 11. 2008 za kúpnu cenu 300.000,-Sk. Kúpna cena bola vyplatená a

vozidlo prešlo do jeho výlučného vlastníctva. Zanedbal ohlasovaciu povinnosť, v technickom preukaze
bola stále vedená ako vlastníčka predávajúca a k zaevidovaniu jeho ako vlastníka došlo až dňa 25.
11. 2008. Žalobca je leasingovou spoločnosťou, predmetné motorové vozidlo bolo predmetom leasingu.
Pretože spoločnosť, ktorá predmetné motorové vozidlo užívala, prestala plniť svoje povinnosti a prestala
platiť úver, žalobca spoločnosti PAREA, s. r. o. vozidlo odňal, po vyrovnaní dlhu bolo opätovne prevzaté
touto spoločnosťou, ktorá si však opätovne prestala plniť povinnosti platiť splátky. Ďalšie odňatie vozidla
sa nepodarilo, a preto žalobca podal trestné oznámenie. Žalobca bol upovedomený vyšetrovateľom

listom z 15. 02. 2011 o tom, aby si vlastnícke právo uplatnil v občianskom súdnom konaní, keď najskôr
uznesením z 13. 12. 2010 bolo vozidlo najprv žalobcovi vrátené, po sťažnosti žalovaného Okresná
prokuratúravŽiarinadHronomtotouzneseniezrušila.Žalovanýtvrdil,žežalobcanikdynebolvlastníkom
tohto motorového vozidla, pretože predchádzajúca vlastníčka nepodpísala kúpnopredajnú zmluvu a
žalobca jej ani nezaplatil kúpnu cenu a bránil sa tým, že predchádzajúca vlastníčka prepísala predmetné
motorovévozidlonanehonazákladesvojejslobodnevôleabeznátlaku,atobezfinančnejčinefinančnej
odmeny. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a jeho vyhodnotení dospel k záveru, že žalobca

nadobudol predmetné motorové vozidlo na základe kúpnej zmluvy v nepísanej forme od predávajúceho
ako skutočného vlastníka podľa § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Písomnú kúpnopredajnú zmluvu
zo dňa 07.11.2008 súd prvej inštancie považoval za neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, a to z dôvodu,
že súd prvej inštancie považoval predávajúcu Z. K. za nevlastníčku, podľa jeho názoru vlastníkom tohtomotorového vozidla bol jej syn A. A.. Súd prvej inštancie tento svoj právny názor odôvodnil tým, že
v dokazovaní bolo zistené, že toto auto zakúpil A. A. pre potreby rodiny, prevažne ho užíval on, z
čoho súd vyvodil, že najčastejšie svedčí vlastnícke právo tomu, kto vlastnícke oprávnenie vykonáva

a je dôkazom toho, že je vlastníkom danej veci. Za dôležitý označil vzťah, resp. postoj subjektu k
predmetu vlastníctva ako sa tento javí navonok a z kontextu týchto okolností vyvodil, že vlastníkom
veci (konkrétneho osobného automobilu) je ten, kto má právo umožňujúce mu vec užívať, v tomto
prípade A. A., syn „predávajúcej" Z. K.. Zároveň však súd prvej inštancie vyvodil, že A. A. ako vlastník
motorového vozidla chcel toto predať, mal vôľu vozidlo odplatne scudziť v prospech žalobcu, bola

dohodnutá kúpna cena a nerozhodné je, či mu bola aj skutočne vyplatená. Z tohto dôvodu súd ani
nepovažoval za potrebné znalecké dokazovanie ohľadne overenia pravosti podpisov nachádzajúcich
sa na príjmových pokladničných dokladoch, ktoré mali preukazovať prevzatie kúpnej ceny. Medzi A.
A. a žalobcom ako medzi predávajúcim a kupujúcim, bol teda dohodnutý predmet zmluvy - kúpy, bola
dohodnutá kúpna cena, čiže všetky náležitosti platného právneho úkonu kúpnej zmluvy podľa § 588 OZ,
podľa ktorého z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať

a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Súd tak
dospel k záveru, že žalobca na základe tejto ústnej kúpnej zmluvy nadobudol od skutočného vlastníka
(A. A.) motorové vozidlo podľa § 133 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak sa hnuteľná vec prevádza na základe
zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak. Okresný
súd ďalej poukázal na výsledky dokazovania, v zmysle ktorých žiaden z vypočutých svedkov neuviedol

takú právnu skutočnosť, od ktorej by žalovaný mohol odvodzovať svoje vlastnícke právo. Podľa záveru
súdu žalovaný je ako vlastník predmetného vozidla zapísaný v policajnej evidencii v dôsledku toho,
že nebolo možné dať do súladu zápisy v evidencii motorových vozidiel, kde ako vlastníčka figurovala
Z. K. a žalovaný zrejme v presvedčení o tom, že ho žalobca (ako leasingová spoločnosť) poškodil a
odmietol mu poskytnúť určitú kompenzáciu, menovanú presvedčil, aby motorové vozidlo prepísala na

neho. Žiadny právny titul nadobudnutia vlastníctva podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka však
žalovanému nesvedčí. Podľa predložených zmlúv koncom roku 2008 a začiatkom roku 2009 sa žalobca
pokúšal motorové vozidlo speňažiť, žiadny relevantný dôkaz o tom, že by na základe konkrétneho
právneho úkonu žalobca prišiel o svoje vlastníctvo, však neexistuje. Aj keď existovali úverové zmluvy
medzi žalobcom ako veriteľom a najskôr spoločnosťou BP Cars, s. r. o., neskôr PAREA, s. r. o., k

žiadnemu prevodu vlastníckeho práva nedošlo, ani dôjsť nemohlo, vzhľadom na skutočnosť, že šlo o
leasingové zmluvy a k naplneniu ich zmluvných podmienok nedošlo (z dôvodu neuhradenia ďalších
splátok). Ku kúpnej zmluve, podľa ktorej motorové vozidlo dňa 06. 04. 2009 žalobca nadobudol od J.
C., súd uviedol, že tento podľa vykonaného dokazovania nikdy nebol vlastníkom motorového vozidla,
preto ho žalobcovi ani nemohol predať, keď tento sa stal vlastníkom kúpou od A. A.. Súd teda uzavrel,

že ku dňu vyhlásenia rozsudku nebolo preukázané, že by vlastníkom sporného motorového vozidla bol
niekto iný, než žalobca. Žalovanému žiaden nadobúdací titul vlastníckeho práva k vozidlu nesvedčí a
takýto titul nesvedčí ani žiadnej inej osobe. V ďalšom sa vysporiadal s existenciou naliehavého právneho
záujmu na určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie so
záverom, že bez tohto rozhodnutia nie je možné vydať žalobcovi predmetné vozidlo z úschovy polície,

preto bolo potrebné súdnym rozhodnutím deklarovať jeho vlastnícke právo.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom splnomocneného advokáta
odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že návrh súd v celom rozsahu zamietne a uloží
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nezistil

riadne skutočný stav, skutočnosti a zistené dôkazy nahrádzal vlastnými domnienkami a preto nesprávne
rozhodol. Napriek výpovediam svedkyne K. v trestnom spise tamojšieho okresného súdu sp. zn.
1T/161/2014, ktorý bol pripojený k tejto veci a kde svedkyňa sama vyhlásila, že bola vlastníčkou
predmetného motorového vozidla a nikto nespochybňoval jej vlastníctvo, považoval súd za preukázané,
že vlastníčkou nebola Z. K., ale jej syn A. A.. Svoje presvedčenie v rozpore so zisteným stavom

súd vysvetľuje tým, že vozidlo užíval menovaný a jeho matka bola evidovaná ako vlastníčka len pre
dopravnú evidenciu na účely premávky na pozemných komunikáciách. Za prinajmenšom zvláštne
považoval konštatovanie súdu, ktorý výpoveď Z. K. nepovažoval za dôveryhodnú, keď „postrádal
rozumné vysvetlenie toho, aby si ona ako žena v tom čase vo veku takmer 50 rokov kúpila motorové
vozidlo typu V. A. ...". Rovnako ani ďalšie zdôvodňovanie a právnické konštrukcie ohľadom vlastníctva

nie sú súladné so zákonom. Podľa žalovaného bolo dostatočne preukázané, že vozidlo kúpila p. Z.
K., následne ho predala p. W., ktorý jej mal aj zaplatiť, no tým nie je preukázané, že vozidlo predala
žalobcovi. Túto skutočnosť potvrdzuje len svedok A., ktorý pre súd nie je hodnoverný. Podľa žalobcu
mal tento kupovať auto od p. K. a mal jej aj zaplatiť cenu 300.000,-Sk, doklady na túto sumu nepredložil,p. K. vyplatil kúpnu cenu W.. Samotný žalobca podľa dokladov predložených jeho zástupcom v trestnej
veci proti žalovanému preukazoval, že predmetný automobil kúpil 06. 04. 2009 od J. C. vo M. a tomuto
aj vyplatil v hotovosti z pokladne kúpnu cenu 6.000,-Eur. Potom je nezodpovedanou otázka, akou

cestou auto putovalo od K., ktorá ho predala W. a opäť ho kúpil žalobca od C.. Žalobca sa ale domáha
určenia vlastníctva, on bol teda povinný preukázať bez akejkoľvek pochybnosti svoje vlastníctvo k
predmetnému automobilu, čo sa mu nepodarilo, neuniesol teda dôkazné bremeno, a preto je dôvod na
zmenu napadnutého rozsudku v zmysle odvolacieho návrhu.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že práve Z. K. bola prvotným vlastníkom predmetného motorového vozidla,
jedine ona mala oprávnenie vozidlo predať a ako sama uviedla, na všetky tieto úkony splnomocnila
svojho syna A. A.. Tiež A. A. vo svojej výpovedi potvrdil, že koná na základe jej splnomocnenia, Z. K. bola
evidenčnou vlastníčkou motorového vozidla, reálne vozidlo užíval A. A.. Potvrdené bolo tiež prevzatie
kúpnej ceny, ktorú žalobca za vozidlo vyplatil. Žalovaný nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval opak. Nepredložil žiadnu listinu preukazujúcu nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému
motorovému vozidlu. V prípade úspechu uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP)
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385

ods. 1 CSP a contrario. Rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a jeho odôvodnením
a rozsahom a obsahom odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku, odvolací súd nezistil ani dôvod pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Ako je zistené z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania, je nesporné, že žalobca sa domáhal
určovacieho výroku, ktorým bude určené jeho vlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu, a to na
základe toho, že vlastníctvo mal získať kúpnou zmluvou od pôvodnej vlastníčky Z. K.. Ako dôkaz na

preukázanie svojho vlastníctva žalobca predložil kópiu kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 07. 11. 2008, kde
predmetom zmluvy je práve uvedené motorové vozidlo V. A. Z. XXX, farba H. V., rok výroby XXXX s
uvedením čísla karoséria a štátnou poznávacou značkou. Dohodnutá je kúpna cena 300.000,-Sk. V
priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný spochybnil podpis predávajúcej na tejto zmluve,
bolo zistené, že skutočne predávajúca Z. K. túto zmluvu nepodpísala, zmluvu podpísal jej syn A. A..

Zároveň však bolo zistené, že Z. K. svojho syna splnomocnila na všetky právne úkony týkajúce sa
motorových vozidiel, jej syn predmetné vozidlo v prevažnej miere užíval, všetky právne úkony v tomto
smere (a teda aj prijatie peňazí) urobil on. Správne potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že
uvedená kúpnopredajná zmluva trpí neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, správne však
tiež dospel k záveru, že aj napriek tejto skutočnosti došlo k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy spôsobom,

ktorý uviedol súd prvej inštancie, teda dohodou o predmete kúpy a kúpnej cene, a to medzi konajúcim A.
A., ktorý však uzatvoril túto zmluvu v mene svojej matky Z. K. ako predávajúcej a kupujúcim bol žalobca,
teda obchodná spoločnosť Westfinreal, s. r. o.. Odvolací súd nepovažuje za správne závery súdu prvej
inštancie, kde neuznal výpoveď Z. K., že bola vlastníčkou motorového vozidla a synovi udelila plnú moc
na jeho predaj za dôveryhodnú a pravdivú s tým, že súd „postráda rozumné vysvetlenie toho, aby si

ona, ako žena v tom čase takmer XX rokov, kúpila motorového vozidlo typu V. A. Z. XXX a zvolila
si preň EČ: N. - A.". Takýto záver súdu prvej inštancie nemá vôbec oporu vo vykonanom dokazovaní
a naviac, pôsobí diskriminujúco (vo vzťahu k veku a pohlaviu) voči svedkyni Z. K.. Napriek tomu je
správny záver súdu prvej inštancie v tom, že na základe predmetnej ústnej kúpnopredajnej zmluvy
došlo k prevodu vlastníctva daného motorového vozidla z pôvodnej vlastníčky p. Z. K. na žalobcu, teda

obchodnú spoločnosť Westfinreal, s. r. o.

7. Rovnako odvolací súd považuje za správne ďalšie závery súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých v
konaní nebolo preukázané, že by došlo k zmene vlastníka z kupujúceho - žalobcu na niekoho iného,
pokiaľ ide o samotného žalovaného, tomuto nesvedčí žiadny právny spôsob získania vlastníctva k

predmetnému motorovému vozidlu.

8. Pokiaľ v odvolaní žalovaný spochybňuje získanie motorového vozidla do vlastníctva žalobcu s
poukazom na tvrdenú skutočnosť, že svedkyňa K. mala vozidlo predať kupujúcemu W., odvolací súdpoukazuje v tomto smere na vyjadrenie Z. K. ako svedka vo veci poškodeného Westfinreal, s. r. o., ČVS:
ORP-1858/OEK-NR-09 UR dňa 29. 10. 2010, kde v tomto smere uviedla, že „uvedené motorové vozidlo
vlastnila do novembra 2008, v tejto dobe prišiel za jej synom p. W. so záujmom vozidlo odkúpiť, s čím

ona súhlasila. Všetky okolnosti ohľadom predaja uvedeného OMV riešil jej syn s p. W.. Až následne
sa dozvedela, že W. to auto kupoval cez leasingovú spoločnosť. Peniaze boli vyplatené vo výške ako
žiadala a viac sa o vec nezaujímala až do doby, kedy ju prišiel žalovaný p. Y. s p. S. požiadal o prepis
vozidla".

9. Vzhľadom na uvedené potom možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že ku dňu vyhlásenia
rozsudkunebolopreukázané,žebybolvlastníkomspornémumotorovéhovozidlaniektoinýakožalobca,
ktorý ale nadobudol vlastníctvo k tomuto motorovému vozidlu kúpnou zmluvou od vtedajšej vlastníčky p.
Z. K., pričom v tejto veci pri uzatváraní kúpnej zmluvy za ňu konal na základe udeleného plnomocenstva
jej syn A. A.. Tieto zistenia neboli žiadnym spôsobom vyvrátené a žalovanému nesvedčí žiadny právny
titul, na základe ktorého by sa mohol stať vlastníkom predmetného motorového vozidla. Nakoniec

odvolací súd podotýka, že ani samotné odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku.

10. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil, aj keď s výhradou k záveru a úvahám súdu o vlastníctve predmetného motorového vozidla

pred jeho predajom žalobcovi, ktoré však v konečnom dôsledku neboli zásadné pre právne posúdenie
vo veci určenia vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu.

11. V súlade so zásadou úspešnosti v konaní rozhodol odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania
tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu, ktoré mu je povinný zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým
bude rozhodnuté o výške trov konania súdom prvej inštancie (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP).

12. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).