Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 26, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/70/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817205290
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7817205290.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členov

senátu JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu C.. C. E., O.. XX.X.XXXX, X., M.
XXX, zast. JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, Košice, Urbánkova 1562/6, proti žalovanému PROFI
CREDIT Slovakia, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Bratislava, Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku 6Csp/99/2017-107 zo 17.10.2017 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.
Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. zaväzuje žalovaného zaplatiť žalobcovi

5 577,91 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu
zamietol, II. priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania podľa pomeru úspechu vo veci vo výške 100
% a III. uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 334,50 eur pripojeným
príkazom na úhradu.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a ako ju skutkovo a
právne odôvodnil, ako sa k podanej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý o.i. vzniesol námietku premlčania,
ku ktorej žalobca uviedol, že má za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný, čo sa týka subjektívnej

premlčacej doby, žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel až v máji 2017 kedy navštívil
právnu zástupkyňu, potom ako na internete sledoval rozhodnutia súdov a chcel preveriť, či sú jeho
úverové zmluvy v poriadku, teda až týmto dátumom začína plynúť subjektívna premlčacia doba a
rovnako je zachovaná aj objektívna premlčacia doba. Ďalej uviedol, aké dokazovanie vykonal, a čo
z neho zistil, poukázal na uznesenie 8Csp/28/2017-31 z 13.2.2017, ktorým súd uložil žalovanému a
zároveň aj zamestnávateľovi žalobcu - Ministerstvu dopravy a výstavby SR, so sídlom Nám. Slobody
6, 810 05 Bratislava zdržať sa vykonávania zrážok v zmysle Dohôd o zrážkach zo mzdy, dohodnutých

v Zmluve o revolvingovom úvere číslo 8100033560 z 13.12.2010, uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovaným do právoplatného rozhodnutia vo veci samej o neplatnosť Dohody o zrážkach zo mzdy z
13.12.2010, vedenej pod sp. zn. 8 Csp 28/2017. Citoval znenie § 451 ods.1,2, § 456 prvej vety, § 457,
§ 41 O. z. a uzavrel, že z oboznamovaných listinných dôkazov ako aj zo žaloby žalobcu je možné
konštatovať, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere, o poskytnutí
úveru vo výške 1 500,00 eur a zároveň o poskytnutí revolvingového úveru vo výške 993,43 eur, v
oboch prípadoch. Konštatoval, že medzi stranami došlo k uzavretiu spotrebiteľských zmlúv podľa § 52

a nasledujúcich O. z. a zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda vznikol občianskoprávny vzťah, a
nie obchodnoprávny vzťah v zmysle § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a to aj s poukazom
na ustáleniu rozhodovaciu činnosť súdov v konaniach, kde opakovane vystupuje žalovaný aj vo vzťahuk zmluvám uzavretým pred 1.4.2015. Citujúc znenie § 52 ods.1, § 52 ods.3,4, § 53 ods.1 prvej vety,
ods.5, § 54 ods.1,2,3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2010 (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 1 ods.2, § 9, § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
platnom do 31.12.2010, t.j. ku dňu uzavretia zmlúv (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. a mal preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná. Predložené zmluvy sú
vlastne predtlačený formulár, bežne používaný žalovaným, resp. jeho zmluvnými obchodnými partnermi
na tento účel. Zistil, že obe vyššie oboznamované zmluvy sú v rozpore s § 9 ods.1 ako aj s § 9 ods.2

písm. i) a k) zák. o spotrebiteľských úveroch. Vyplýva to zo skutočnosti, že žalovaný v oboch prípadoch
prostredníctvom L. Y. (uvedenej v bode 1 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru) so žalobcom
uvedenýmvbode2 spísaliobežiadostioposkytnutieúverovvbode5anáslednežiadostibolipodpísané
žalobcom 24.6.2010 a 13.12.2010. Zo samotného bodu 6 vyplýva, že sa nemá vypĺňať, teda v čase
uzavretia zmlúv - žiadostí táto časť nebola vyplnená, o čom svedčí aj iný typ písma, kde sú uvedené
údaje o schválenom revolvingovom úvere. Žalobcovi mali dôjsť oznámenia veriteľa o schválení úveru -

zmluva o revolvingovom úvere. Uvedené oznámenia nie sú však podpísané zo strany žalobcu. Z toho
vyplýva, že žalobca so žalovaným neuzavrel písomné zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to má
na mysli § 9 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko písomná forma bola uvedená len na
žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom schválenie revolvingového úveru s uvedením výšky
úveru a všetkých náležitostí týkajúcich sa splátok, úrokov, ročnej percentuálnej miery nákladov, boli

uvedené len v oznámení veriteľa, ktoré žalobca nepodpísal. Takýto spôsob uzatvárania spotrebiteľských
zmlúv považuje za nekalú praktiku žalovaného, nakoľko v čase podpisu zmluvy žalobca- dlžník nevie, v
akej výške a s akými podmienkami mu bude schválený úver, pretože vypisuje len žiadosť o poskytnutie
úveru a schválenie úveru mu má byť oznámené následne žalovaným, kde už nemá možnosť ovplyvniť
výšku úveru, ani podmienky, za ktorých je úver poskytnutý - výšku úrokov, splátky a podobne. V zmysle

Zákona o spotrebiteľskom úvere skúmal, či uzavreté Zmluvy obsahujú náležitosti zákonom vyžadované.
V zmluvách bola uvedená RPMN vo výške 64,89 % a 68,71 %. RPMN je v oboch prípadoch v súlade
dokonca je nižšia, s prepočtom súdu, ktorý pre tieto účely použil kalkulačku, s odkazom zo stránky
Národnej banky Slovenska (NBS) pre výpočet RPMN a ročného úroku, a to "Ekonomika€sme.sk"
a "Finančné centrum O peniazoch.Zoznam.sk". Ročnú úrokovú sadzbu v oboch prípadoch vo výške

70 %, považuje za neprimeranú, keďže presahuje dvojnásobok priemerných úrokových mier úverov
poskytovaných bankami a uverejnených NBS pri nových obchodoch v roku 2010, platných aj pre
spotrebiteľské úvery. Pokiaľ vychádzal z uvedených priemerných úrokových mier zistil, že v období
poskytnutia úverov, v júni 2010 a decembri 2010, bola priemerná miera úrokov pri nových obchodoch v
spotrebiteľských úveroch, platná pre domácnosti pre obdobie od 1 roka do 5 rokov, vo výške 10,86 % a

11,10 %. Keďže najvyššia prípustná miera nesmie prekročiť dvojnásobok miery, tzn. v danom prípade
21,72 % a 22,20 %, je zrejmé, že úroková sadzba uvedená v Zmluvách túto mieru značne prekročila.
Naviac poskytovateľ úveru si nesplnil ani svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods.2 písm.
i) zák. č. 129/2010 Z.z. a neoboznámil riadne spôsob výpočtu úrokovej sadzby. Neprimeraná vysoká
úroková sadzba je sadzba, ktorá sa prieči dobrým mravom, a z týchto dôvodov je takýto právny úkon

sankcionovaný neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej zistil, že úverové zmluvy sú
v rozpore s § 9 ods.2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neobsahujú výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluvách - oboch je totiž uvedená mesačná splátka
85,15 eur, v počte 36 mesiacov, s termínom splátky 19. deň v mesiaci, avšak z uvedeného nevyplýva,
aká je výška splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok iných poplatkov. Žalovaný

totiž v oznámení o schválení úveru uviedol celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jednotlivé zložky.
Vzhľadom na to, že žalobca úvery čerpal, zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi stranami
sporu považoval za platné. Súd však považoval neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov
a nesprávne uvedenú výšku ročnej úrokovej sadzby - v neprimeranej výške za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ako to má na mysli § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka. Navyše poukázal na § 11 ods.1

písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2, okrem iných aj písm. i) a k), a to výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že v období

po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s.
proti M. V., bol zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku v porovnaní s vnútroštátnou
úpravou, a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad obsiahnutý v rozsudku SD EU
bol v určitom období (po vydaní rozsudku SD) aplikovaný v rozhodovacej činnosti súdov vo veciachvyplývajúcich zo spotrebiteľských záväzkových vzťahov. Po prehodnotení účinnosti a aplikovateľnosti
uvedeného výkladu pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike,
bolo konštatované, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie

je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie a v označenej veci
poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia zák. o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods.2
písm. f) a § 9 ods.2 písm. písm. k)) sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ES (článok 10, ods.

2 písm. c), článok 10, ods. 2 písm. h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon o spotrebiteľských
úveroch, a nie Smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EÚ vo
veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi
jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže

použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti
spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Vychádzajúc z uvedeného,
dospel k záveru, že žalovaný mal v súlade s § 9 ods., okrem iných aj písm. i) a k), a § 11 ods.1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, v spojení s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nárok

len na plnenie, ktoré poskytol žalobcovi, ktorého výška v danom prípade medzi stranami nebola ani
sporná a predstavuje pri Zmluve o revolvingovom úvere č. 8100030171 z 24.6.2010 sumu 2 723,43
eur (1 277,05 eur - po odrátaní poplatku vo výške 225,95 eur, 723,19 eur a 723,19 eur) a pri Zmluve
o revolvingovom úvere č. 8100033560 z 13.12.2010 sumu 2 723,43 eur (1 277,05 eur - po odrátaní
poplatku vo výške 225,95 eur, 723,19 eur a 723,19 eur). Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný sa

na jeho úkor bezdôvodne obohatil, keď pri úvere, poskytnutom mu v celkovej výške 5 446,86 eur, od
neho formou zrážok zo mzdy a prevodu na bankový účet prijal sumu spolu vo výške 12 818,66 eur
( zo Zmluvy o revolvingovom úvere z 24.6.2010 sumu 6 426,41 eur a zo Zmluvy o revolvingovom úvere
z 13.12.2010 sumu 6 386,25 eur), a to v rozsahu sumy, ktorú si uplatnil podanou žalobou vo výške 5
577,91 eur (za Zmluvu o revolvingovom úvere z 24.6.2010 - vydanie splátok uhradených od 9.5.2014 v

celkovejvýške2597,66eur (30x85,15eur+43,16eur)doposlednejsplátkyúveruzamesiacseptember
2016- zrazené zo mzdy vo výplatnom termíne 10/2016, ktorý je dňom poslednej úhrady splátky na úver
a za Zmluvu o revolvingovom úvere z 13.12.2010 vydanie splátok uhradených od 9.5.2014 v celkovej
výške 2 980,25 eur (30x85,15 eur) do poslednej splátky úveru za mesiac február 2017- zrazené zo
mzdy vo výplatnom termíne 3/2016, ktorý je dňom poslednej úhrady splátky na úver), z titulu úrokov

a poplatkov poskytnutých úverov, napriek tomu, že poskytnutý úver sa v zmysle citovaných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch považoval za bezúročný a bez poplatkov. Súd dospel k záveru, že
žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná, a preto jej v tejto časti vyhovel. Vo
vzťahu k námietke premlčania nároku žalobcu, ktorú vzniesol žalovaný uvádza, že pri práve na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna 2-ročná premlčacia doba plynúca odo

dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, a
jednak objektívna 3-ročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu,
resp. 10 ročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade však podľa názoru súdu nie je
možné spochybňovať skutočnosť, že žalobca sa o svojom bezdôvodnom obohatení dozvedel až krátko
pred podaním žaloby, kedy splnomocnil svojho právneho zástupcu na zastupovanie v tomto konaní a

to aj s poukazom na to, že len v priebehu posledných rokov boli judikované všetkými súdmi rôznych
stupňov porušenia práv spotrebiteľov, aj priamo žalovaným a žalobca ešte v roku 2012 čerpal ďalšie
úvery od žalovaného. Zastáva názor, že žaloba bola podaná v rámci premlčacej subjektívnej 2-ročnej
lehoty, rovnako bola vzhľadom na uvedené zachovaná aj 3- ročná objektívna premlčacia doba, nakoľko
žalobca si v konaní uplatnil len bezdôvodné obohatenie za splátky od 9.5.2014 pri oboch úverových

zmluvách, pričom žaloba bola podaná na súd 9.5.2017. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z
omeškania žalobu zamietol nakoľko z dokazovania nevyplynulo, že sa žalovaný dostal do omeškania
s vydaním bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobca žalovanému neadresoval kvalifikovanú výzvu k
plneniu.Ďalejcitovalznenie§488,§489,§517ods.1vetyprvej,ods.2Občianskehozákonníka.Zvyššie
citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že záväzkovo právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické,

že veriteľovi zakladajú právo na plnenie a dlžníkovi povinnosť plniť vznikajú nielen z dvojstranných
právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok a teda
okrem iného i z bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie predstavuje teda záväzkovo právny
vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil a dlh tomu, ktoobohatenie získal. Pokiaľ tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nie je v povinnosti vydať
vec, ale v povinnosti platobnej, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, z ktorého riadnym a včasným
nesplnením spája § 517 OZ nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa

požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29.3.2001,
sp. zn. 25 Cdo 2895/99). V prejednávanej veci je zrejmé, že žalovanému vzniklo na úkor žalobcu
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať formou peňažného plnenia. Podľa § 563 Občianskeho
zákonníka,akčassplnenianiejedohodnutý,ustanovenýprávnympredpisomalebourčenývrozhodnutí,
je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Nepriaznivým právnym

dôsledkom porušenia povinností zaplatiť peňažný dlh podľa tejto úpravy je vznik omeškania spojený
s nárokom veriteľa na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda kedy nastala splatnosť dlhu. Osoba
zodpovedná zo zodpovednostného záväzkovoprávneho vzťahu sa dostáva do omeškania zásadne
vtedy, ak dlh nesplní v deň nasledujúci po dni kedy bola veriteľom o plnenie požiadaná a od toho
dňa môže požadovať úroky z omeškania. Doba splatnosti záväzku z bezdôvodného obohatenia nie je
ustanovená právnym predpisom, ak nebolo ani dohodnuté, platí podľa § 563 Občianskeho zákonníka,

dlžník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, kedy bol o plnenie veriteľom požiadaný. Výrok o náhrade
trov konania sa oprel o § 255 ods.1,2 CSP a náhrada trov konania bola žalobcovi priznaná podľa
pomeru úspechu vo veci vo výške 100 %, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Výrok o
povinnosti žalovaného uhradiť súdny poplatok za podaný návrh sa opiera o § 2 ods.2 zák. č. 71/1992

Zb. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol v konaní oslobodený od súdneho poplatku v zmysle § 4
ods.2 písm. u) a preto je povinný uhradiť súdny poplatok neúspešný žalovaný. Výška súdneho poplatku
bola určená na základe sadzobníka súdnych poplatkov, položka 1 písm. a) vo výške 334,50 eur.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (č. l. 120 - 122) a to v rozsahu výroku I.
ukladajúceho zaplatenie sumy 5577,91 eur, proti celému výroku II. a výroku III. odvolanie a jeho podanie

odôvodnil nasledovne: I. Napádaným rozsudkom súd rozhodol, že má žalobcovi zaplatiť sumu 5577,91
eur ako bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že toto bezdôvodné obohatenie predstavuje plnenie získané
nad rámec oprávneného nároku žalovaného zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8100030171,
8100033560. Súd vychádzal z toho, že uvedené zmluvy obsahujú neprimeranú úrokovú mieru, ktorá
presahuje dvojnásobok úrokových mier v bankách, ktorá sa prieči dobrým mravom a je neplatnou, ďalej

že žalovaný neoznámil riadne spôsob výpočtu úrokovej sadzby, a že zmluvy neobsahujú údaj, aká časť
splátky je splátka istiny. Splátka úrokov a iných poplatkov. Popiera závery súdu ako nesprávne a v
rozpore s právnym poriadkom: 1. Každá zo zmlúv o revolvingovom úvere je úverovou zmluvou, ktorá sa
riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Výška úrokov, súlad úrokov so zákonom a právne dôsledky
dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa preto musí posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených
právnych predpisov. Základná regulácia úrokov vyplýva z § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, ktorý
obsahuje reguláciu záväzku platiť úroky, úpravu situácie ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v
zmluve a úpravu situáciu, ak si strany dohodli v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe alebo

podľa zákona. Podľa normatívneho znenia uvedeného ustanovenia od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť
obvyklé úroky požadované za úver, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia
zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník

povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Uvedená právna úprava vyplývajúca z poslednej vety
citovaného zákonného ustanovenia má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný
druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej než je prípustné
na základe alebo podľa zákona, ide o špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) pred všeobecnou úpravou
občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska prostredníctvom

stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom, vo svojom oznámení číslo č. 1/2015 k použitiu
Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch platí, že :,,Tak napríklad zmluva o
úvere podľa § 497 ObZ je typovou zmluvou, ktorá nemá obdobu v Občianskom zákonníku. Zmluva
o pôžičke, ktorá sa jej javí ako typovo najbližšia, má totiž odlišný predmet plnenia aj spôsob vzniku
zmluvy. Preto sa na vzťahy, ktorých obsahom je záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne

v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka, že poskytnuté peňažné
prostriedky vráti a zaplatí úroky, použije osobitná úprava Obchodného zákonníka obsiahnutá v § 497
- 507 Obchodného zákonníka. Súčasne sa uplatní aj úprava Občianskeho zákonníka pre všeobecnú
úpravu záväzkov (pozri ďalej bod 10)." Súd postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemuzáveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia
nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z
úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona.

Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku
úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal
platiť len úroky požadované bankami. Súd neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných
ustanoveníadospelknesprávnemuzáveruoneplatnostiúverovejzmluvy.2.Posúdenieúverovejzmluvy
ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. Všeobecným a ustáleným pravidlom

výkladu právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má
prednosť taký prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti než ako by mal byť právny úkon
posúdený za neplatný. Normatívne tento postup vyjadruje § 41 Občianskeho zákonníka (jeho znenie
citoval). Ak súd bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo bolo dôvodom
posúdenia úverovej zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť,
kde (od akej hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané, na to, aby súd mohol

dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť
hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nieje. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku
oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak sa na jednej strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal
a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje
ešte za platnú (t.j. tam, kde rozpor s dobrými mravmi nie je) a kde už platnou nieje. Súd neposúdil

prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu
záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedené odvolacie
tvrdenia podporuje „žalobca“ aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32ICdo 45/2013 z
26.10.2015, v ktorom sa (ohľadne rovnakej hmotnoprávnej úpravy, na akú poukázal vyššie) a citoval z
nej. Na základe uvedeného preto tvrdí, že čiastkový záver súdu o neplatnosti úverových zmlúv nemá

oporu v žiadnom právnom predpise. Popiera aj postup súdu, podľa ktorého by maximálna výška úroku
mala byť dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby bánk. Takýto záver nemá oporu v žiadnom právnom
predpise. Popiera aj zákonnosť záveru o tom, že žalovaný neoboznámil žalobcu s výpočtom úrokovej
sadzby (bod 38 odôvodnenia). Žiadny zákon platný a účinný v čase uzavretia oboch zmlúv neukladal
túto povinnosť. Popiera aj zákonnosť a oprávnenosť záverov súdu o uvádzaní údajov o tom, aká je

výška splátky istiny, splátky úroku a prípadne iných poplatkov. Takéto údaje v zmluve o spotrebiteľskom
úvere nevyžadovala žiadna právna úprava. Tento názor odôvodňuje poukazom na viaceré dôvody: a) V
prvom rade ide o právnu úpravu vyplývajúcu zo zák. č. 279/2017 Z,z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z.z. a ostatné právne predpisy. Na základe uvedenej novely meniacej zák. č. 129/2010
Z.z. platí: 9 ods.2 písm. i) sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú

slovami ,,frekvenciu splátok u". Ak by rozpisovanie splátky malo byť prostriedkom, či súčasťou ochrany
spotrebiteľa, potom by zmena zákona popieral uvedený účel. Skutočným dôvodom uvedenej zmeny
je zosúladenie zákona so smernicou a rešpektovanie rozhodnutia Súdneho dvora EU vo veci C-42/15
(ktorý súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nerešpektoval). Dôkaz: časť zo schváleného
zák. č. 279/2017 Zz. (zákon, ktorým sa mení a doplna zákon č. 483/2001 Zz. a ostatné predpisy) -čl.

XII. b) Tzv. rozčleňovanie splátky je výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zák. č.
129/2010 Z.z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti
pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného
práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Smernica číslo 2008/48/ES o zmluve o
spotrebiteľskom úvere je v právnom poriadku SR implementovaná dnes platným zák. č. 129/2010 Z.z.

Z uvedenej smernice vyplýva (bod 9 recitálu) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým
spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby
sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť
iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo
uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované

ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy.
Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice" znie: Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. V prípade,
ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy

nie priamy účinok smernice, ale nepriamy (tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho rešpektovanie
je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinky spočíva vtom, že súd členského
štátu (resp. akýkoľvek jeho rozhodujúci orgán) má povinnosť vykladať vnútroštátne právo (a to nielen
implementované, ale právny poriadok ako celok, viď nižšie citované rozhodnutie Pfeiffer) v súlade sosmernicou. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115
a 116 Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému
Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú

účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15.5.2003,
Mau, C-160/01, Zb. s. 1-4791. bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom
Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení
prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby
vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno použiť

spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari
a i., už citovaný, body 49 a 50). Výklad článku 10 ods.2 písmeno h) smernice 2008/48/ES (ktorému by
vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky mal zodpovedať § 9 ods.2 písm. k) zák. o
spotrebiteľských úveroch) podaný Súdnym dvorom EÚ znie ; Za týchto okolností je potrebné odpovedať
na tretiu a štvrtá otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom

na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Poukázal na to, že záver, podľa ktorého uvádzanie ,,výšky, počtu
a termínov splatnosti splátok" neznamená ich rozčlenenie na časť istinu, časť úrok a časť iné poplatky
prevzala napríklad aj Národná banka Slovenska: Vo svetle Rozsudku nemožno podľa smernice 2008/48
žiadať v rámci tejto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere presný rozpis plánovanej amortizácie

dlhu, čo fakticky predstavuje požiadavku na rozpis splátok po častiach (t. j. istina - úrok - poplatky).
Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods.2 písm. l) hovorí o výške, počte, termínoch splátok
istiny,úrokovainýchpoplatkov,budeNBSprivybavovanípodaníspotrebiteľov,výkonedohľaduavedení
prvostupňových konaní uplatňovať výklad, v zmysle ktorého sa týmto neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,

ale ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Považuje minimálne
za paradox, aby názor Súdneho dvora EÚ vyslovený v uvedenom rozhodnutí niektoré ústavné orgány
akceptovali a iné rozhodovali tak, ako by ani vyslovený nebol. Jeden ústavný orgán - Národná banka
Slovenska k rozpisovaniu splátky (a teda aj vo vzťahu k situácii, ako je pri zmluve o revolvingovom úvere
číslo 8500025193) uvádza, že nie je potrebným a zároveň iný ústavný orgán (v tomto prípade súd prvej

inštancie) uvádza, že potrebný je. Takýto prístup je popretím princípov právnej istoty a predvídateľnosti
rozhodovania kompetentných orgánov. O uvedenom pritom súd mohol vedieť, keďže na to poukázali aj
vo vyjadrení k žalobe. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom nevidí žiadny zmysel
práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods.5 zák.. Veď dané údaje by už mal
priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver súdu je nesprávnym. Účelom právnej

úpravyuvádzaniasplátkyvspotrebiteľskejúverovejzmluvejeto,abybolspotrebiteľinformovanýosvojej
povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo
vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava
práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods.5 v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka

by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa
požadovať amortizačnú tabuľku, ak by lá už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade § 9 ods.2 písm.
k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste
tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne.
Pri zavedení § 9 ods.5 zjavne bolo sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 ods.2 písmeno i)

smernice. Na základe uvedeného tvrdí, že súd svojím rozhodnutím postupoval v rozpore s povinnosťou
rešpektovať účinky únijného práva a dospel k nesprávnemu výkladu zák. č. 129/2010 Z.z. V kontexte
napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ
vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia
iných súdov SR súd používa v tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. 6.

Odvolanieprotivýrokuonáhradetrov(výrokII.)avýrokuoplatenísúdnehopoplatku(výrokIII.)odôvodnil
tým, že ide o závislé výroky od výroku 1., proti ktorému smeruje toto odvolanie. Návrh na rozhodnutie
- Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podáva žalovaný proti rozsudku Okresného súdu Rožňava,
č.k. 6Csp/99/2017 - 107 zo 17.10.2017 odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h)
Civilného sporového poriadku a navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zmenil a

žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalovaný si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v celom rozsahu, ktoré špecifikoval.
4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca (č. l. 129 - 132), ktorý uviedol I. Žalovaný vo svojom
odvolaní voči rozsudku uvádza, že súd prvej inštancie pri posudzovaní Zmluvy o revolvingovom úvereč. 8100030171 z 24.6.2010 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100033560 z 13.12.2010 dospel k
nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti úverových zmlúv. V bode 40. rozsudku súd uvádza, že
zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi stranami sporu považuje za platné. Súd spotrebiteľské

úvery posúdil ako bezúročné a bez poplatkov v súlade s § 11 ods.1 písm. a) zákona 129/2010 Z.z.
Vzhľadom k uvedenému sa k tejto námietke žalovaného nebude vyjadrovať. II. Obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods.2 zák. 129/2010 Z.z. a medzi nimi pod písm. f/
je uvedená dobra trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru a pod písm. k/ výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie

v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom splatnosti spotrebiteľského
úveru. Citoval znenie § 11 ods.1 zák. 129/2010 Z.z. a uviedol, že nepochybne zákonodarca pod
konečnou splatnosťou úveru v zmysle § 9 ods.2 písm. f) citovaného zákona nemyslel len stanovenie
počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou podľa písm. k/, kde sa uvádza aj
počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri písm.
f/ citovaného ustanovenia iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo,

neprichádza do úvahy. V zmluvách však chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod
písm. k/ citovaného zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky
istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedené nedostatky spôsobujú následok vyplývajúci z § 11 ods.1
písm. b/ citovaného zákona spočívajúci v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala
písomné obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa, ako slabšieho
účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti
rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave 9Co 401/2012 zo
6.8.2013. K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti I.

S. uviedol, že jeho závery nie sú pre právne posúdenie sporu aplikovateľné predovšetkým z dôvodu, že
Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nieje oprávnený poskytovať
výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súdom aplikované ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods.2 písm. písm. k)) sú odlišné
od ustanovení smernice č. 2008/48/ES (článok 10 ods.2 písm. h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny
zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice
Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v predmetnom spore. S
ohľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84,C-91/92, C- 397/01) ohľadne

priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho
účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo
ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci súdom.

III. Citoval znenie § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, a uviedol,
že uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali aj údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov

finančnýchinštitúciíposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranéodplatyriadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v § 3 ods.1 O. z.. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8100030171 z 24.6.2010 bol
dohodnutý úrok z úveru (70,00%), pričom úrokové miery (stanovené Národnou bankou Slovenska)
podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov, v júni
2010 boli vo výške 12,67%. Z uvedeného je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi bol viac ako

päťkrát vyšší. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8100033560 z 13.12.2010 bol dohodnutý úrok z úveru
(70,00%), pričom úrokové miery (stanovené Národnou bankou Slovenska) podobného úveru v bankách
pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov, v decembri 2010 boli vo výške 12,89%.
Z uvedeného je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi bol viac ako päťkrát vyšší. Dohodnuté
úrokové miery teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver súdu o neplatnosti

dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ je správny. Taktiež poukázal aj na
rozhodnutie KS v Prešove pod č.k. 20Co 12/2012 z 16.10.2012, kde vyslovil, „Úver je odplatný právny
úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru (causa) je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla
za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstavy dlžníka aleboaj na dohodnutý účel. Ak ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 85%
resp. 88% zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska
dobrých mravov a nieje dôvod na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov (porov. Rozhodnutie NS

SR 5Cdo 26/11 o neplatnosti 48% úrokov pre rozpor s dobrými mravmi. Hmotnoprávny základ pre takýto
záver dáva § 39 OZ". IV. Vzhľadom „k tomu“, že súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhol,
aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Rožňava, č. k. 6Csp/99/2017-107 zo 17.10.2017, ako vecne
správny podľa § 387 CSP potvrdil. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia

v odvolacom konaní, ktoré špecifikoval.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, na čom nič nemení ani podané
odvolanie.

6.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
7.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
8.K námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
9.Ustálenou judikatúrou bol už vyriešený vzťah Obchodného práva a ostatných spotrebiteľských
predpisov v spotrebiteľských veciach, o. i. aj v rozhodnutiach - rozsudku Najvyššieho súdu SR z

21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, 5 M Cdo 20/2009, z ktorých vyplýva jednoznačný záver, že na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. V súlade s uvedeným odvolací súd nepovažuje za potrebné sa ďalej
zaoberať touto námietkou žalovaného lebo súd použil správny právny predpis.

9.V ďalšom žalovaný namieta, že súd nesprávne posúdil neplatnosť celej úverovej zmluvy. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie bodu 40 rozhodnutia, z ktorého vyplýva opak, teda, že súd
považoval uzatvorené zmluvy za platné. Preto uvedená námietka je absolútne nedôvodná.
10.Odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným súdom aj v tom, že úroky prevyšujúce 70 % ročne sú
neprimerane vysoké, odporujúce dobrým mravom (porov. NS SR 5Cdo 26/2011, 1MCdo 1/09, tiež NS

ČR vo veci 21Cdo 1484/2004) a prisvedčuje konštatovaniu súdu, že dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.
Výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri
úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných
strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru

úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie NS SR vo veci
1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
11.V danom prípade sa súd správne zaoberal výškou úroku z úveru a porovnával ju s úrokmi
poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým
mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 O. z.), nemožno obhajovať ani princípom

zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť
z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom správne aplikovaný
inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004).12.Zmluvné podmienky v predmetnej veci prvoinštančný súd správne vyhodnotil, pokiaľ ide o úrok
z úveru, ako odporujúce dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak, aby
zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

C-618/10Banco Espaňol). Súd svoje úvahy náležite odôvodnil a vychádzal zo skutkového stavu, ktorý
má oporu vo vykonanom dokazovaní. Sadzba úrokov prevyšujúca 70% je úplne drastická a nemá žiadne
opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým
sadzbám [5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%)].
Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych

bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s
dobrými mravmi (civilnoprávna úžera).
13.Judikatúra súdov nikdy nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa,
ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
(porov. právne veci NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09 z 31.7.2009, NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 z 26.4.2012,
NSČRsp.zn.21Cdo1484/04z15.12.2004,KSvPrešovesp.zn.3Co3/2011z12.10.2011,3Co67/2012

z 24.10.2012).
14.K námietke žalovaného, týkajúcej sa členenia splátok, odvolací súd poukazuje a odvoláva sa
na právnu analýzu uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Najvyšší súd SR prijal záver, že
eurokonformným výkladom je možné a potrebné prijať v zmluvách uzatváraných podľa zák. č. 129/2010
Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,

teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ § 9 ods.2 písm.
k) zák. č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len
spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
15.V kontexte s uvedeným možno prijať záver, že súd nezaujal správny právny záver uvedený v bode

41. rozhodnutia, ale aj napriek uvedenému konštatovaniu nie je správnosť výroku dotknutá.
16.Odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že zmluva je nazvaná ako zmluva o revolvingovom
úvere, ale plnenie na základe nej poskytnuté bolo ako klasický úver a táto nespĺňa základné znaky
revolvingu a síce, že klient môže opakovane čerpať finančné prostriedky do určeného limitu. Žalovaný
len zastieral, že poskytnutý úver je revolvingový, čím žalobca bol uvedený do omylu.

17.Záverom je nutné konštatovať, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že vzťah
medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľským. Vychádzajúc z uvedeného, na tento vzťah, sa vzťahujú
právne predpisy týkajúce sa spotrebiteľa a jeho ochrany, tak ako ich správne použil aj súd prvej
inštancie. Rovnako bolo preukázané, že žalobca sa s podmienkami zmluvy mal oboznámiť po podpise
zmluvy, resp. žiadosti na uzatvorenie zmluvy, pričom je vhodné podotknúť, že žiadosť o poskytnutí

revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere, ani v jednom prípade nie je žalobcom podpísaná.
Podpísané stranami sú len VOP a oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, je podpísané len
žalovaným. Možno uzavrieť, že zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, nie je podpísaná,
preto je neplatná. Analogicky je vhodné poukázať na súdnu prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010), ktorá zaujíma pomerne konštantné stanovisko, podľa ktorého,

ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon
povinneukladápísomnúformu-súpreabsenciutejtopredpísanejformyneplatné.Zatýmtoreštriktívnym
výkladom je snaha ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu, keďže obchodné podmienky sa pravidelne
využívajú pri rôznych druhoch spotrebiteľských zmlúv (napr. s mobilnými operátormi, o pripojení do
internetovej siete, o úveroch a rýchlych pôžičkách).

18.Súd po preskúmaní zmluvy zistil, že písomná forma nebola zachovaná a zmluva neobsahuje všetky
náležitosti v zmysle § 9 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z..
19.V zmysle § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.1, b)
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a) až k), r) a y), c)

zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1, d) v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ
spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.
20.V dôsledku tejto právnej skutočnosti a v súlade s § 11 ods.1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z z. odvolací

súd má za to, že nebola zachovaná písomná forma (§ 40 ods.3 O. z.), keďže zmluva nebola podpísaná
konajúcou osobou. Námietka žalovaného je nedôvodná a súd dospel k správnemu záveru, že zmluva
neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, v dôsledku čoho je bez úrokov a poplatkov a správne určil
výšku bezdôvodného obohatenia.21.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
22.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
32.Žalovaný nemal v odvolacom konaní úspech a žalobca bol aj v odvolacom konaní plne úspešný, preto
mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške účelne vynaložených trov
v súvislosti s odvolacím konaním rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2

CSP).
33.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.