Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 23, 2016

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 14C/189/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213208408
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Kováčová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2016:4213208408.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Kováčovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/
T. R., nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. č. XXX, 2) V. N., nar. X.X.XXXX, trvale bytom K., o zaplatenie
11.719,62 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu proti žalovanému v rade 1/ nad sumu priznanú žalobcovi rozsudkom Okresného súdu
Komárno č.k. 14C/189/2013-91 zo dňa 17.4.2014 z a m i e t a.

Súd žalobu proti žalovanému v rade 2/ z a m i e t a .

Žalovaní v rade 1/ a 2/ n e m a j ú nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 18.4.2013 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným
zaplatiť mu sumu 21.574,39 € s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 1.676,27 € a úrokom
z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 17.949,70 € od 21.11.2012 do zaplatenia a náhradu trov
konania na tom skutkovom základe, že žalovaný v rade 1/ so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.
(právny predchodca žalobcu) uzatvoril dňa 20.10.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 179611572, na

základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa žalovaný v rade 1/ zaviazal splatiť v
pravidelných mesačných splátkach. Žalovaný v 2/ rade prevzal na seba ručiteľský záväzok titulom úveru
poskytnutého žalovanému v rade 1/. Žalovaní v rade 1/ a 2/ si svoju povinnosť riadne a včas nesplnili. Dlh
žalovanýchvrade1/a2/predstavujesumu21.574,39€pozostávajúcuzdlžnejistinyvovýške17.949,70
€, úroku vo výške 106,46 €, úroku z omeškania vo výške 3.512,25 € a ostatného príslušenstva vo výške
5,98 €. Zároveň si uplatnil na zaplatenie i príslušenstvo pohľadávky pozostávajúce z vyčísleného úroku z
omeškania odo dňa postúpenia pohľadávky ku dňu 20.11.2012 vo výške 1.676,27 € a úroku z omeškania

odo dňa 21.11.2012 do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si uplatnil zaplatenie súdneho poplatku
a trov právneho zastúpenia.

2. O podanej žalobe rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k. 14C/189/2013-91 zo dňa 17.4.2014, ktorým
konanie v časti o zaplatenie sumy 112,44 € zastavil, žalovaného v rade 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 9.742,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 910,84 €, úrokom z omeškania vo
výške 9,25 % ročne zo sumy 9.742,33 € od 21.11.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote 30 dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu voči žalovanému v rade 1/ zamietol. Tiež zamietol
žalobu podanú voči žalovanému v rade 2/. O trovách konania v zastavujúcej časti rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Vo zvyšnej časti konania o trovách konania rozhodol
tak, že žalobca a žalovaný v rade 1/ nemajú právo na náhradu trov konania a žalovanému v rade 2/náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti trov konania podal
odvolanie žalobca. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením
č.k. 6Co/515/2014-152 zo dňa 26.6.2015 tak, že rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej časti zrušil a

vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol,
že súd prvého stupňa správne právny vzťah považoval za spotrebiteľský, vo svojom rozhodnutí však
nedostatočne špecifikoval, ktoré náležitosti zmluva o spotrebiteľskom úvere v danom prípade nespĺňa.
Prvoinštančnému súdu určil opätovne sa zaoberať tým, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje
všetky zákonné náležitosti, či nejaká zmluvná podmienka nie je z dôvodu neprijateľnosti neplatná.

3. Tunajší súd riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu vec opätovne prejednal. Vo veci nariadil
pojednávanie, na ktoré sa strany sporu nedostavili. Po opätovnom oboznámení sa s obsahom listín
predložených žalobcom v priebehu konania, a to zmluvy o splátkovom úvere, dohody o ručení, zmluvy o
zmenkovom vyplňovacom práve, všeobecných obchodných podmienok, dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku, zmluvy o postúpení pohľadávok s prílohou, oznámenia o postúpení

pohľadávky, podacieho hárku, výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru,
pokusov o zmier, špecifikácie pohľadávky, prehľadu finančných transakcií, výpisu z účtu, rozsudku
č.k. 14C/189/2013-91 zo dňa 17.4.2014, uznesenia č.k. 6Co/515/2014-152 zo dňa 26.6.2015 ustálil
nasledovný skutkový a právny stav veci:

4. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE uzatvorenej medzi žalobcom a
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 28.9.2011, žalobca nadobudol od svojho právneho
predchodcu pohľadávku voči žalovaným titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola
špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo
žalovanému v rade 1/ oznámené písomným podaním právneho predchodcu žalobcu zo dňa 27.12.2011.

Ako vyplynulo z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok, v čase postúpenia pohľadávky (t.j. k 28.9.2011)
boli žalovaní v omeškaní s úhradou dlžnej sumy 2 095 dní. Pre neplnenie zmluvných podmienok žalobca
písomným podaním zo dňa 25.10.2011 oznámil žalovanému v rade 1/, že ku dňu 25.10.2011 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru a žalovaného v rade 1/ vyzval na úhradu dlžnej sumy do 8.11.2011.

5. Žalovaní v rade 1/ s právnym predchodcom žalobcu uzatvoril dňa 20.10.2005 zmluvu o splátkovom
úvere č. 0179611572. Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému v rade
1/ úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 €), ktorý sa žalovaný v rade 1/ zaviazal splácať mesačnými
splátkami vo výške 129,46 € v období od 20.11.2005 do 20.10.2015, celkove vo výške 15.535,20
€. V zmluve bol medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo

výške 199,16 € a poplatok za správu úveru vo výške 1,66 € mesačne. Úroková sadzba bola v zmluve
ustálená vo výške 9,10 % ročne a RPMN vo výške 4,63 %. Poskytnutý úver bol zabezpečený zmluvou
o zmenkovom vyplňovacom práve zo dňa 20.10.2005 a dohodou o ručení zo dňa 20.10.2005, v zmysle
ktorej žalovaný v rade 2/ prevzal na seba ručiteľský záväzok titulom pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o
splátkovom úvere č. 0179611572 zo dňa 20.10.2005. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné

obchodné podmienky. Ako vyplynulo z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok žalovaný v rade 1/ titulom
poskytnutého úveru ku dňu postúpenia pohľadávky dlhoval sumu 21.604,39 €, ktorá pozostávala z
nesplatenej istiny vo výške 17.979,70 €, úroku, úroku z omeškania a poplatkov vo výške 3.618,71 €.

6. Ako vyplynulo z výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo

dňa 25.10.2011 vypracovanej žalobcom a adresovanej žalovanému v rade 1/, touto žalobca oznámil
žalovanému v rade 1/, že pre porušenie zmluvy o úvere č. 179611572 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úverukudňu25.10.2011.Zároveňvyčíslilsvojupohľadávkunasumuvovýške21.876,06€ažalovaného
v rade 1/ vyzval na zaplatenie tejto sumy do 8.11.2011.

7. Dňa 21.6.2012 uzavrel žalovaný v rade 1/ so žalobcom dohodu o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku. V dohode bolo uznanie záväzku špecifikované na zmluvu s pôvodným veriteľom:
Slovenská sporiteľňa, a.s., číslo zmluvy: 179611572. Dlžná suma bola vyčíslená nasledovne: istina vo
výške 17.979,70 €, ostatné príslušenstvo vo výške 5,98 €, náklady za inkasné konanie vo výške 150,- €
a úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 17.979,70 € od 28.9.2011 do dňa splatnosti poslednej

splátky podľa dohody. Čo sa týka formy splatenia záväzku, v dohode absentoval údaj o výške dohodnutej
splátky, dátum splátky bol ustálený na 25. deň v mesiaci a dátum prvej splátky 25.7.2012.8. Žalobca si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie dlžnú sumu 21.574,39 € (keď v období od 26.7.2012
do 20.11.2012 mu bola titulom dlžnej sumy uhradená čiastka vo výške 30,- €) ako aj úrok z omeškania
vyčíslený za obdobie od 19.11.2011 do 20.11.2012 vo výške 1.676,27 € a úrok z omeškania vo výške

9,25 % ročne zo sumy 17.949,70 € od 21.11.2011 do zaplatenia. Tunajší súd rozsudkom č.k. č.k.
14C/189/2013-91 zo dňa 17.4.2014 konanie v časti o zaplatenie sumy 112,44 € pre čiastočné späťvzatie
žaloby zastavil, žalovaného v rade 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.742,33 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 910,84 €, úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 9.742,33
€ od 21.11.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti

súd žalobu voči žalovanému v rade 1/ zamietol. Tiež zamietol žalobu podanú voči žalovanému v rade 2/.
Predmetom konania teda zostal nárok uplatnený voči žalovanému v rade 1/ vo výške 11.832,06 € spolu
s úrokom z omeškania a nárok voči žalovanému v rade 2/ vo výške 21.574,39 € spolu s príslušenstvom.

9. Žalovaní v rade 1/ a 2/ v priebehu konania skutkové tvrdenia žalobcu nepopierali, k podanej žalobe
a jej prílohám sa nevyjadrili.

10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie

peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľ.
Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú

úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky
v najvyššie prípustnej výške. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení
platnom od 01.01.2008) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych

vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu
už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Dňa 1.4.2015 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods.

3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa § 53 ods.
4 písm. b) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na
iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo

zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom do 30.6.2006, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovaniakompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré
sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo

služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých plnení môže byť upravená
ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c/, ktoré neboli zahrnuté

do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ
zaplatiťzvýšenénáklady.Uvediesavýškatýchtonákladov,spôsobvýpočtualebočonajpresnejšíodhad.
Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia
spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa §
6, b) sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob
zániku záväzku zo zmluvy. Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona, pri nesplnení podmienok

podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a)
poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá
služba. Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať
úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 258/2001 Z.z.,

ktorý je k ustanoveniam Občianskeho zákonníka, s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od
1.4.2004,predpisomlexspecialis,spoukazomna879fods.3,4Občianskehozákonníka.Súdtedavzťah
účastníkov konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu a podľa zákona č. 258/2001 Z.z.. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto

uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania
trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný

je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa
prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a
tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel
alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,

vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú
povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým
o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami.
Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako aj zmluvná sloboda, má svoje limity ustanovené právnymi
normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov je aj inštitút dobrých mravov.

Preto i právny úkon, ktorý je výsledkom konsenzu zmluvných strát, môže svojim obsahom odporovať
dobrým mravom. Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní
právneho úkonu, je tento právny úkon neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to aj v prípade, že
samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je. Podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;

inak je neplatný. Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne)
alebo trpí vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne) je absolútne neplatný. Právne
úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práva alebo
povinnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona /ex lege/ a pôsobí od
začiatku /ex tunc/ voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej bez

časovéhoobmedzeniadovolávaťsúdnouimimosúdnoucestou.Totoprávosanepremlčujeaninezaniká,
pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením, ani odpadnutím
vady prejavov vôle. Súd musí na túto neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky
aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Verejný záujem tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov
absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj tých, ktorí neplatnosť sami nespôsobili ani ju nezavinili.

Právny úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle), ak účastník koná pod nedovoleným
nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj
to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie, alebo bezprávna vyhrážka. Bezprávna
(protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúcehoúčastníka. Právny úkon nie je urobený vážne (skutočne) ak konajúci (vôlu prejavujúci) nechcel
svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Takto
urobený právny úkon je zásadne neplatným. Ak by však druhej osobe, so zreteľom na okolnosti prípadu,

nebolo ani nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti
tejto osoby považovať právny úkon za platný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak
jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 a 3 nemožno
ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne
vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení

obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a
3. Absolútne neplatný je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a tým
aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, keď svojim obsahom alebo účelom odporuje zákon,
alebo ak zákon obchádza. Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení
strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach,
na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. 11. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok

žalovaného v rade 1/, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere v zmysle § 497 až 507 Obchodného
zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného v rade 1/ je potrebné
hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka, ako aj
titulom ručiteľského záväzku vo vzťahu k žalovanému v rade 2/. Podľa názoru súdu uvedený záver
vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to
najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej
časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na
právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a

spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. 12. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,

že právny predchodca žalobcu so žalovaným v rade 1/ uzavrel dňa 20.10.2005 zmluvu o úvere č.
0179611572, na základe ktorej poskytol žalovanému v rade 1/ úver vo výške 9.958,18 € €. Poskytnutý
úver sa žalovaný v rade 1/ zaviazal splatiť 120 mesačnými splátkami po 129,46 €. Zároveň sa zaviazal
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 199,16 € a poplatok za správu úveru vo výške 1,66 €
mesačne.Ikeďpredmetomkonaniavtejtovecibolzáväzokžalovanéhovrade1/,ktorývznikolzozmluvy

o úvere a táto predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného
zákonníka), predmetnú zmluvu je potrebné považovať i za zmluvu spotrebiteľskú a na žalovaného v rade
1/hľadieťakonaspotrebiteľa,pretožeprijejuzavieranínekonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Preto na
právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a
spotrebiteľských zmlúv). Táto zmluva podlieha tiež režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svoje

podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou
osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v rade 1/ spĺňa
charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené pre
spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich

uzavretím.Súčasťouzmluvysútiežvšeobecnéobchodnépodmienky,ktoréžalovanývrade1/akodlžník
ovplyvniť nemôže, sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Súd preskúmaním zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. ohľadom zákonných náležitostí zmluvy zistil,
že preskúmavaná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávne alebo neúplné údaje v zmysle §4 ods. 2 písm. a), c), g), h) a i) zákona č. 258/2001 Z.z., najmä obsahovala nesprávny údaj o RPMN, keď
v zmluve bola hodnota RPMN vyčíslená vo výške 4,63 %, hoci po prepočte vychádzajúc zo zákona č.
258/2001 Z.z. súd zistil, že správny údaj o RPMN mal byť v zmluve uvedený v hodnote 10,91 %. Keďže

zmluva o úvere obsahoval údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedený v nesprávnej výške, súd
tento nedostatok vyhodnotil tak, ako keby v zmluve o úvere ročná percentuálna miera nákladov uvedená
nebola s ohľadom na to, že klamlivé alebo nesprávne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemôže mať za následok splnenie si zákonnej povinnosti uvedenia
tohto údaja v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase

uzavretia predmetnej zmluvy. Uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v akejkoľvek inej výške
ako vypočítanej správne a v súlade so zákonom č. 258/2001 Z.z. treba podľa názoru súdu považovať
ako keby tento údaj uvedený nebol a teda poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Keďže žalovanému v rade 1/ bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 9.958,18 €, pričom žalovaný v
rade 1/ vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu titulom poskytnutého úveru už uhradil sumu 215,85
€, čo predstavuje sumu 9.742,33 € (na zaplatenie ktorej spolu s príslušenstvom súd právoplatne zaviazal

žalovaného v rade 1/ rozsudkom č.k. 14C/189/2013-91 zo dňa 17.4.2014), súd žalobu voči žalovanému
v rade 1/ vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol.
13. Žalobca podanú žalobu voči žalovanému v rade 1/ odvodzoval i od uzavretia dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.6.2012. Súd sa pri posudzovaní dôvodnosti
uplatneného nároku z tohto titulu zaoberal skutočnosťou, či právny úkon: dohoda o uzavretí splátkového

kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.6.2012 nie je absolútne neplatným právny úkonom, zistenie ktorej
skutočnosti vyplýva súdu z úradnej povinnosti a má prednosť pred posúdením, či týmto právnym úkonom
došlo k uznaniu dlhu práva v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo uznaniu dlhu podľa §
558 Občianskeho zákonníka.

14. Ak má mať písomné uznanie práva alebo uznanie dlhu dlžníkom právne účinky predpokladané
zákonom, okrem náležitostí platného právneho úkonu (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) musí byť
z formálnej a obsahovej stránky v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp.
§ 558 Občianskeho zákonníka. Preto treba v jeho písomnom uznaní uviesť tak dôvod, ako aj výšku
tohto práva. Na platnosť uznávacieho prejavu sa vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok, ktorý musí

byť identifikovateľný. Táto požiadavka je splnená napríklad odkazom na určitú konkrétnu faktúru s
uvedením, či požadovanú sumu uznáva v plnom rozsahu, alebo uznáva len jej časť, alebo s poukazom
na upomienku o zaplatení dlhu, v ktorej je dôvod dlhu výslovne obsiahnutý a pod.. Z toho vyplýva, že
dôvod uznaného práva, ako aj jeho výška musia byť vždy uvedené tak, aby bolo možné objektívne určiť,
ktorého práva (záväzku) sa týkajú. V opačnom prípade by išlo a neurčitý a teda neplatný právny úkon.

15. V danom prípade bolo v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa
21.6.2012 uznanie záväzku špecifikované na zmluvu s pôvodným veriteľom: Slovenská sporiteľňa, a.s.,
číslo zmluvy: 179611572. Dlžná suma bola vyčíslená nasledovne: istina vo výške 17.979,70, ostatné
príslušenstvo podľa zmluvy 5,98, náklady na inkasné konanie vo výške 150, úrok z omeškania 9,5 %

ročne zo sumy 17.979,70 za dobu od 28.9.2011 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody.
Čo sa týka formy splatenia záväzku v dohode absentuje údaj o výške splátky.

16. S ohľadom na obsah dohody o uznaní záväzku súd konštatuje, že v tejto dohode nebola
pohľadávka určená riadne čo do výšky (keďže z nej nebolo zrejmé, aká je skutočná výška dlžnej sumy

ku dňu uznania záväzku), preto súd považoval túto dohodu o uznaní záväzku za neplatný právny úkon
pre jeho neurčitosť, keď z uvedenej dohody nebolo zrejmé v akej mene žalobca eviduje pohľadávku
voči žalovanému v rade 1/.

17. Dohodu o uznaní záväzku súd považuje za neplatný právny úkon i pre jej rozpor s dobrými mravmi.

V danom prípade mala dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podobu vopred
pripravenéhoformuláradohody,kdeokremdvojstrannéhoprávnehoúkonuvoformedohodyosplátkach,
žalobca vložil aj jednostranný právny úkon uznania záväzku (keď žalobca v konaní nepreukázal, že v
čase uzavretia tejto dohody žalovaného v rade 1/ upovedomil o možnom premlčaní dlhu, resp. jeho
časti). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť

právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči
dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,
ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu základných noriem. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Aspektzmluvnejslobodytakakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,ktorých
prekročenie je sankcionované. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v
rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

18. V danom prípade súd mal za to, že žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje alebo svojho
právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (t.j. pred uplynutím premlčacej doby) ako aj
v snahe vyhnúť sa možnej námietke premlčania uplatneného nároku (ako tomu bolo i v tomto prípade) a
zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb konajúcich v jeho záujme, ktoré podľa vedomosti súdu

(vychádzajúc z množstva obdobných žalôb podaných žalobcom na tunajšom súde) navštevujú dlžníkov
a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára, do tejto listiny vsunie i vyhlásenie o
uznaní záväzku dlžníkom. Súd mal za to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
zo dňa 21.6.2012 je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej
terminológie mätúca, keď obsahuje pojem „uznanie záväzku“, napriek tomu v čl. 3 dohody je uvedené,
že dlžník má vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ však podľa názoru súdu nemusí vedieť, že pojem

záväzok v právnej terminológii môže znamenať záväzkový vzťah ako taký ale aj jednotlivú povinnosť zo
záväzkového vzťahu alebo záväzok v zmysle dlhu. Súd poukazuje i na to, že v dohode v podobe vopred
pripraveného formulára je zmienka o tom, že dlžník si je vedomý premlčania dlhu a jeho následkoch
uvedená v čl. 3. Forma splatenia záväzku ako posledná veta bodu 3.1. a nie v čl. 2 Uznanie záväzku ako
by sa očakávalo. Uvedené taktiež podporuje záver súdu o tom, že konanie žalobcu, keď žalovanému

v rade 1/ predložil na podpis vopred pripravený formulár s vopred naformulovaným textom, ktorý bol
úmyselne vypracovaný tak, aby ho dlžník (spravidla osoba neznalá práva) nemal možnosť v čase
podpísania riadne pochopiť a byť si vedomý jeho dôsledkov, je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi a teda i právny úkon - uznanie záväzku je úkonom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a teda
je neplatný.

19. Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku súd vyhodnotil aj ako nekalú obchodnú praktiku, keď pri podpísaní dohody
boli naplnené zákonné znaky inštitútu nekalej obchodnej praktiky a to nedostatok odbornej starostlivosti
na strane žalobcu a využitie takej obchodnej praktiky zo strany žalobcu, ktorá podstatne narúša

ekonomické správanie sa druhej strany ako priemerného spotrebiteľa (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007
Z.z.).

20. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.1.2013
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu ignorantia iuris non excusat

(neznalosť práva neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje
požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto

neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu môže byť na
ujmu.“

21. Pokiaľ ide o žalobu podanú voči žalovanému v rade 2/, žalobca túto skutkovo odvodzoval od
uzavretia dohody o ručení.

22. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 304 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť len platný záväzok

dlžníka alebo jeho časť.

Podľa § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v
budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.

Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva
z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.Ručiteľskýzáväzokmôževzniknúťakoakcesorickýzáväzoknazabezpečenieplatnéhozáväzkudlžníka,
v danom prípade platne uzavretej úverovej zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom, alebo v zmysle § 304
ods. 2 Obchodného zákonníka na zabezpečenie záväzku dlžníka, ktorý vznikne v budúcnosti.

Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

23. Na podklade vykonaného dokazovania súd vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ žalobu zamietol,
keď žalobca v priebehu konania nepreukázal splnenie podmienky v zmysle § 307 ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie preukázal

ručiteľovi a tiež nepreukázal z akého titulu si voči žalovanému v rade 2/ uplatňuje nárok na zaplatenie
dlžnej sumy vychádzajúc z dohody o ručení uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným v rade 2/. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade
2/ bolo v čl. II. bod 1 písm. a) viazané na platný záväzok dlžníka a v čl. II. bod 1 písm. b) až f) na záväzok,
ktorý mal vzniknúť v budúcnosti v súvislosti s odstúpením, vypovedaním zmluvy zánikom úverovej

zmluvy inak ako splnením, z titulu bezdôvodného obohatenia, zmenou právneho vzťahu. Žalobca v
tejto súvislosti neučinil skutkové tvrdenie, z ktorého titulu si uplatňuje nárok voči žalovanému v rade 2/,
nepreukázal, akým spôsobom došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi jeho právnym predchodcom
a žalovaným v rade 1/ v zmysle dohody o ručení (kde ukončenie zmluvného vzťahu bolo jednoznačne
určené (odstúpenie od zmluvy, vypovedanie)), resp., že nastala niektorá zo skutočností odôvodňujúcich

uplatnený nárok. Keďže žalobca v priebehu konania neučinil a nepoužil také prostriedky procesného
útoku, ktoré by jednoznačne preukazovali nárok uplatnený voči žalovanému v rade 2/, súd žalobu v tejto
časti ako nedôvodnú zamietol.

24. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) súd rozhodol podľa § 255 ods.

1 CSP a 396 ods. 1 CSP, keď žalovaní v rade 1/ a 2/ boli tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na
výsledok konania v konaní plne úspešná. Keďže však žalovaným v rade 1/ a 2/ v súvislosti so súdnym
konaním žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, že im náhradu trov konania tak prvoinštančného ako
i odvolacieho nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresnom súde Komárno v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

V prípade, ak odvolanie s prílohami nebude predložené v potrebnom počte vyhotovení, súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 veta posledná CSP).