Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 14, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/256/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3615202559
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3615202559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.

Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R.
okružná XXXX/X, zastúpeného D.. O. Magdolenovou Joríkovou, advokátkou so sídlom Partizánske,
Hrnčírikova 1/B, proti žalovaným 1/ Komerční banka, a.s., so sídlom v Českej republike, Praha 1, na
Příkopě 33, IČ: 45 317 054, 2/ IFIS investičný fond, a.s., so sídlom v Českej republike, Praha 1, Nové
Město, Vodičkova 791/41, IČO: 24 316 717, zastúpenému Nosko & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Zámocká 14, o obnovu konania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo
dňa 25. októbra 2016, č.k. 3C/224/2015-142, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Žalovanému 2 / náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 25. októbra 2016 č.k. 3C/224/2015-142 súd prvej inštancie zamietol žalobu na
obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Partizánske 21RoB/63/2009. Súd žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Partizánske vo

veci rozhodol platobným rozkazom z 29.05.2009, ktorým uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému
sumu 49 163,91 Kč spolu s úrokom vo výške 16,90 % ročne zo sumy 27 664,28 Kč od 24.02.2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 27 664,28 Kč od 24.02.2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 13 084,02 Kč od 24.02.2009 do
zaplatenia, sumu 16 760,14 Kč spolu so zmluvným úrokom vo výške 21,90 % ročne zo sumy 7 790 Kč od
24.02.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 7 790 Kč od 24.02.2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 4 924,04 Kč od 24.02.2009

do zaplatenia, sumu 191,08 Kč spolu s úrokom z omeškania v 25 % ročne zo sumy 191,08 Kč od
20.09.2006dozaplateniaanahradiťtrovykonaniavovýške87,50€. Žalobcabolomožnostipodaťodpor
riadne poučený. Žalobca v stanovenej lehote odpor proti platobnému rozkazu nepodal. Platobný rozkaz
nadobudol právoplatnosť 23.06.2009. Žalobca podal dňa 04.05.2015 na tunajšom súde žalobu o obnovu
konania. Súd na základe vykonaného dokazovania, po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru,
že žaloba je nedôvodná. Na žalobcom uvedený dôvod na obnovu konania sa podľa CSP vzťahuje
dôvod podľa § 397 písm. e) CSP. Súd má zato, že žalobca nepreukázal dôvody, z ktorých by vyplývalo,

že platobný rozkaz Okresného súdu Partizánske by bol v rozpore s niektorým z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, ktoré uviedol žalobca. Žalobca sa v žalobe obmedzuje na citovanie vybraných pasáží daných
rozhodnutí, avšak nijakým spôsobom nepreukázal, že vydanie platobného rozkazu a platobný rozkaz
boli v rozpore s týmito rozhodnutiami. Podľa názoru súdu, nestačí na unesenie dôkazného bremenalen uvedenie rozhodnutí. Žalobca zároveň nepreukázal dodržanie subjektívnej lehoty 3 mesiacov od
oboznámenia sa s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. Súd má za to, že ak sa žalobca odvoláva na
dôvod podľa § 397 písm. e) CSP, tak je irelevantné, kedy sa oboznámil s vnútroštátnymi rozsudkami

krajských súdov, ale musí preukázať dodržanie lehoty v súvislosti s oboznámením sa s rozhodnutiami
Súdneho dvora EÚ. Dodržanie tejto lehoty však nepreukázal. Preto žalobu na obnovu konania zamietol.
O trovách konania súd rozhodol tak, že nepriznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania, pretože
považoval za dôvod osobitného zreteľa nezaťažovať žalobcu ako spotrebiteľa platením náhrady trov
konania žalovaným.

2.Protitomutorozsudkudovýrokuozamietnutížalobynaobnovukonaniapodalžalobcavčasodvolanie.
Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že obnovu konania povolí. Namietal, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca je presvedčený, že platobný
rozkaz bol vydaný bez toho, aby sa súd čo i len zaoberal prijateľnosťou zmluvných podmienok v úverovej

zmluve. Nemožno predsa považovať za prijateľné a súladné s právom EÚ, aby bol spotrebiteľ povinný
zaplatiť okrem istiny aj zmluvný úrok vo výške 21,90% ročne a zároveň úrok z omeškania vo výške 25%
ročne. Žalobca preto svoju žalobu odôvodnil poukazom na ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e/ OSP,
teda poukazom na dôvod, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodovaním Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (v súčasnosti je tento dôvod ustanovený

v § 397 písm. e/ CSP). Nemožno žiadať od spotrebiteľa, aby v spleti množstva rozhodnutí Súdneho
dvora ES týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa priebežne vyhľadával tie -ktoré konkrétne rozhodnutia
vzťahujúce sa na jeho právny vzťah a tieto ako laik potrebným spôsobom aj interpretoval. V zmysle
premisy iura novit curia je práve súd povinný poznať ich obsah, ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi,
a to najmä v prípade, ak rozpor zmluvných podmienok je v danom prípade evidentný a rozhodnutie, na

ktorého podklade je spotrebiteľ povinný plniť, je zjavne nezákonné. Súd uviedol, že žalobca nepreukázal
dodržanie subjektívnej lehoty 3 mesiace, od oboznámenia sa s rozhodnutiami Súdneho dvora. Takáto
úvaha súdu je pre žalobcu prekvapivá, nakoľko žalobca už v ods. 3 podanej žaloby uviedol, že o
dôvodoch na podanie žaloby (existenciu rozhodnutí krajských súdov a rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie) sa dozvedel jeden mesiac pred jej podaním a poukázal na ich obsah. Žalobca je toho

názoru, že súd pri svojom prvotnom právnom posúdení veci musel vec právne posúdiť tak, že lehota na
podanie žaloby je zo strany žalobcu zachovaná, v opačnom prípade mal vyzvať žalobcu na odstránenie
nedostatkov žaloby. Žalobca preto trvá na tom, že lehota na podanie žaloby bola zachovaná. V tejto
súvislosti si žalobca dovoľuje tiež uviesť, že subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie
sa odvíja od subjektívne daného momentu „zistenia“. Rozhodujúce je, kedy sa žalobca dozvedel o

judikatúre Súdneho dvora ES a súvisiacich rozhodnutí všeobecných súdov SR, na ktoré v žalobe
poukázal. Síce uviedol, že žalobca nepreukázal dodržanie lehoty, súd však nikde neuviedol, kedy teda
táto lehota mala uplynúť.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 2/. Uviedol, že žalobca v odvolaní len opätovne poukazuje na

svoju argumentáciu uvádzanú už v žalobe na obnovu konania, čo možno v tomto smere v zmysle čl.
5 CSP považovať za bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, ktoré týmto spôsobom vedie
k nedôvodným prieťahom v danom konaní. Žalobca napriek tomu, že už v čase vydania platobného
rozkazu preukázateľne existovala európska judikatúra, na ktorú sa žalobca v tomto konaní odvoláva,
proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor nepodal. Žalobca týmto nevyužil svoje právo

uplatňovať prostriedky procesnej obrany v riadnom konaní. V tejto súvislosti dáva pozornosti, že obnova
konaniajemimoriadnymopravnýmprostriedkom,ktorýmápovahuvýnimkyzozásadnejnezmeniteľnosti
právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to by mala byť jeho prípustnosť vo viacerých smeroch
obmedzená (uznesenie NS SR zo dňa 03.06.2009, sp. zn. 3Obo/113/2008). Účelom obnovy konania
ako mimoriadneho opravného prostriedku by tak nemala byť revízia každého rozhodnutia, v ktorom

sa osoba povinná plniť v zmysle tohto právoplatného rozhodnutia bude po rokoch neodôvodnene
domáhať obnovy konania. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že platobný rozkaz by bol vydaný
v rozpore s niektorým rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 28.10.2014 č.k. IÚS 565/2014-14). Dôkazné bremeno ohľadom tvrdených skutočností leží na tej
strane sporu, ktorá ich tvrdí a ktorá z existencie týchto skutočností pre seba vyvodzuje priaznivé právne

dôsledky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný 2/ prostredníctvom navrhol potvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie, a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.4. K vyjadreniu žalovaného 2/ sa vyjadril žalobca a uviedol, že žalovaný 2/ opomenul prihliadnuť na
skutočnosť, že v rozhodovacej praxi všeobecných súdov a Ústavného súdu SR bol opätovne pripustený
zásah do právnej istoty práve vtedy, keď stav založený napadnutým rozhodnutím bol v hrubom rozpore

s princípom spravodlivosti, keďže právna istota má slúžiť spravodlivosti. Nie je pravdou, že neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal dôvody, z ktorých by vyplývalo, že platobný rozkaz je v rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V podanej žalobe poukázal na konkrétne rozhodnutia,
v zmysle ktorých mu mal konajúci súd ako spotrebiteľovi poskytnúť právnu ochranu už pri právnom
posúdení návrhu na vydanie platobného rozkazu.

5. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako v napadnutom výroku vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

7. Súd prvej inštancie zistil náležite skutkový stav, vec po právnej stránke správne posúdil a svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje.

8. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva:

9. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k tomu, aby mohol byť znova
prejednaný právoplatne skončený spor, alebo iná právna vec, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy, pre ktoré pôvodné rozhodnutie o veci samej z hľadiska správnosti a úplnosti skutkových zistení

a skutkových záverov nemôže obstáť. Obnova konania je teda právnym inštitútom, pomocou ktorého
možno dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo
správne.

10. Zákonná úprava okrem vecných dôvodov prípustnosti obnovy konania vyžaduje aj dodržanie

zákonných subjektívnych a objektívnych lehôt, v ktorých je možné podať žalobu na obnovu konania.

11. Subjektívna trojmesačná lehota platí pre všetky dôvody obnovy konania teda aj pre dôvod obnovy
konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ OSP (v súčasnosti podľa § 397 písm. e/ C.s.p.) , ktorý uplatnil
žalobca.

12. V tomto prípade odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa jedná o druh procesu, v ktorom
zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na stranách sporu. Bolo preto povinnosťou
žalobcu uviesť a označiť skutočnosť svedčiacu o tom, že žaloba bola podaná včas.
13. V danej žalobe žalobca síce uviedol, že sa minulý mesiac (pred podaním žaloby) oboznámil, avšak

len s rozhodnutiami všeobecných súdov Slovenskej republiky (rozhodnutia Krajského súdu v Trnave z
09.08.2011 sp.zn. 10CoE/313/2010 a Krajského súdu v Prešove z 21.11.2012 sp.zn. 18Co/109/2011).
Kedy sa dozvedel o rozhodnutiach, ktoré uplatnil ako dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm.
e/ OSP, teda rozhodnutiach Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev, žalobca ani v žalobe, ani počas súdneho procesu (na pojednávaní) nepreukázal. Tento

nedostatok tvrdení nie je vadou žaloby, ktorú bol súd povinný odstrániť, ako sa žalobca domnieva.
Nedostatok potrebných tvrdení predstavoval vadu žaloby v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p. účinného v čase
podania žaloby, len v prípade, ak bránil pokračovaniu v konaní, teda, len ak mal za následok, že v
žalobe nie je vymedzený predmet konania po skutkovej stránke v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu. O tento prípad nedostatku tvrdenia v danej veci nejde. Žalobca

nepreukázal včasnosť žaloby, t.j. kedy sa dozvedel o dôvode obnovy konania, preto súd prvej inštancie
správne jeho žalobu zamietol.

14. Rozhodnutia Súdneho dvora sú pritom verejne dostupné na internetovej stránke, (v danej veci ide
o citované rozhodnutia z 27.06.2000, z 21.11.2002 a z 14.06.2012).

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva záver, že súdy členského štátu sú povinné preskúmať svoje
právoplatné rozhodnutia, avšak len vzhľadom na neskôr vydané prejudiciálne rozhodnutia Súdneho
dvora, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky, a to ak vnútroštátne právo umožňuje
preskúmanie konečného rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo s ohľadom na neskoršierozhodnutie Súdneho dvora z nesprávneho výkladu práva únie a bolo vyhlásené bez toho, aby bola
Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka, ak dotknutá osoba podá návrh na preskúmanie tohto
rozhodnutia ihneď potom, ako sa dozvedela o rozhodnutí Súdneho dvora a ak novým rozhodnutím nie

sú dotknuté záujmy tretích strán (Rozhodnutie SD C-2/06 vo veci Kempter, 12.02.2008, Zb. S.I-411,
body 38 a 39).

15. Podľa čl. 297 ods. 2 (pôvodný článok 254 ZES) Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie nelegislatívne akty prijaté vo forme nariadení, smerníc a rozhodnutí, ktoré neuvádzajú,

komu sú určené, sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý
je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení.

16. Podľa § 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie z 24.06.2004 právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku
Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev sú v súlade s medzinárodnými

zmluvami účinné na území Slovenskej republiky.

17. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí,
že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti uverejnených
právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.

18. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že naposledy vydané rozhodnutie z citovaných
rozhodnutí rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-618/10 zo 14. júna 2012 Banco Espanol
de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino bol uverejnený v úradnom vestníku Európskej únie 28.
júla 2012.

19. Z toho vyplýva, že žalobca mohol uplatniť dôvod obnovy konania najneskôr od 28.10.2012.

20. Žalobca netvrdil ani nepreukázal včasnosť podania žaloby, a túto nebolo možné súdom zistiť.

21. Na okraj odvolací súd dodáva, že žalobca (v pôvodnom konaní v postavení odporcu) prevzal
platobný rozkaz 05.06.2009, nepodal odpor, následkom čoho platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť
dňa 23.06.2009. Žalobca bol v platobnom rozkaze riadne poučený o práve podať odpor, ako aj o
následkoch v prípade, ak právo podať odpor proti platobnému rozkazu nevyužije. Žalobca v pôvodnom
konaní zostal nečinný, hoci mu žiadna objektívna prekážka nebránila v tom, aby po prevzatí platobného

rozkazu vyhľadal právnu pomoc a konzultoval možnosti svojej obrany, ako vykonal žalobou na obnovu
konania podanou po takmer 6 rokoch.

22. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania potom nebolo možné považovať
za opodstatnené, a bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vo výroku

vecne správny potvrdiť.

23. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom podaného odvolania, potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1

a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní,
a preto im v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Zo spisu
však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného 1/ v zmysle § 251 C.s.p., preto
odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. O výške náhrady trov
konania žalovaného 2/, ktorý sa vyjadril k odvolaniu, s čím sú spojené trovy, rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov senátu krajského súdu 3:0.Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 CSP).