Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 25, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/27/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5707207903
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5707207903.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: V. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. 3104/5, A. XX F., zastúpený spoločnosťou HADBÁBNA & spol., advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, proti žalovanej: Slovenská republika , za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava
- Staré Mesto, v konaní o náhradu škody vo výške 42.400,17 Eur s prísl., o odvolaniach žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9C/206/2007-535 zo dňa 11. novembra 2016,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/206/2007-535 zo dňa 11. novembra 2016 vo výrokoch I.,
II. a III. p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 11.876,13 Eur spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.643,83 Eur od 17.02.2007
do zaplatenia, všetko v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku uplatneného
nároku žalobu zamietol (výrok II.). Súčasne rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobca je povinný

žalovanej nahradiť trovy konania v rozsahu 44 % (výrok III.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, že žalobou podanou na okresnom súde dňa 23. 02.
2007 sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1 577 347, 45 Sk s úrokom z omeškania
vo výške 17,6 % ročne zo sumy 171 103 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia, 17,6 % ročne zo sumy
18 568 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia, 17,6 % ročne zo sumy 39 922 Sk od 17. 02. 2007 do
zaplatenia, 17,6 % ročne zo sumy 42 604 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia, 17,6 % ročne zo sumy
48 497 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia, 17,6 % ročne zo sumy 52 368 Sk od 17. 02. 2007 do

zaplatenia, 15,5 % ročne zo sumy 59 680 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia, 13 % ročne zo sumy 58
290 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia a 12 % ročne zo sumy 49 981 Sk od 17. 02. 2007 do zaplatenia
a náhrady trov konania, titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom v
konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14C/542/1996. V uvedenom konaní sa žalobca
žalobou doručenou súdu dňa 25.07.1996 domáhal proti žalovanému - Žilinskej dopravnej a špedičnej
spoločnosti, s.r.o. (ďalej len dlžník žalobcu) náhrady škody na zdraví v sume 109 774 Sk (3 643,83
€). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I.ÚS 221/04 zo dňa 10.03.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 01.04.2005 (ďalej len nález Ústavného súdu SR), konštatoval, že v označenom
konaní, v čase od 22.09.1997 do 28.05.1998 a ďalej od 09.06.1998 do 08.10.2004 bol okresný súd
nečinný, čím došlo k prieťahom v konaní postupom Okresného súdu Žilina. Okresný súd rozsudkom
č.k. 14C/542/1996-158 zo dňa 24.02.2005 právoplatným a vykonateľným dňa 29.04.2005 dlžníkovižalobcu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 17 958,34 € (541 013,- Sk) spolu s úrokom
z omeškania a nahradiť mu trovy konania vo výške 1 445,06 € (43 534,- Sk). Dlžník žalobcu si takto
uloženú povinnosť dobrovoľne nesplnil. Konajúci exekútor oznámil žalobcovi, že jeho pohľadávku nie je

možné voči povinnému (dlžníkovi žalobcu) vymôcť žiadnym zo spôsobov uvedených v zákone č. 233/95
Z. z.. Dňa 12.06.2006 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len MS SR) o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spĺňajúcej všetky
zákonné náležitosti, ktorej MS SR nevyhovelo (odpoveď z 10.11.2006). Následne svoje právo uplatnil
žalobou, pričom poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Uvedenú škodu vyčíslil ako
majetkovú ujmu pozostávajúcu: z istiny vo výške 17 958,34 € (541 013,- Sk), úrokov z omeškania, ktoré
ku dňu 16.02.2007 vyčíslil vo výške 22 980,16 € (692 300,45 Sk), trov právneho zastúpenia vo výške
1 445,06 € (43 534,- Sk), trov exekučného konania vo výške 16,60 € (500,- Sk); a nemajetkovú ujmu
vo výške 300 000 Sk (9 958,18 Eur).
3. V rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na doterajší priebeh konania v

predmetnej veci: Prvýkrát rozhodol okresný súd vo veci samej rozsudkom č.k. 9C/206/2007-83 zo dňa
10.04.2008, ktorým žalovanú zaviazal na zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 1.277.347,45 Sk (42
400 Eur) s príslušenstvom, v časti nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- Sk (9 958,18 Eur) žalobu
zamietol. Na základe podaného odvolania žalobcu a žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k.
8C/221/2008-110 dňa 28.10.2008 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu

zamietol. Žalobca následne podal dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1Cdo 107/2009-130 zo
dňa 28.07.2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co 221/08-110 zo dňa 28.10.2008 vo výroku,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol v časti o náhradu nemajetkovej ujmy
9 958,18 Eur ( 300 000,- Sk ) odmietol a vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v
zostávajúcej časti a vo výroku o trovách konania, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v

Žilinenaďalšiekonanie.Vosvojomrozhodnutívyslovilprávnynázor,žepokiaľžalobcovibolaspôsobená
škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. bolo
potrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Následne
Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 8 Co/365/2010-139 zo dňa 30. 11. 2010 rozsudok okresného súdu

vo výroku o majetkovej ujme a o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Úlohu okresného súdu v ďalšom konaní špecifikoval ako
skúmanie, či na strane žalobcu boli splnené všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody.
4. S poukazom na uvedené predmetom konania zostal uplatnený nárok na náhradu majetkovej ujmy.
5. Aj v poradí druhý rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/206/2007-223 zo dňa 28.09.2011, ktorým

súd žalobu zamietol, odvolací súd zrušil, a to uznesením č.k. 8Co/452/2011-243 zo dňa 11.05.2012 z
dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z toho vyplývajúceho nesprávneho právneho
posúdenia. V podrobnostiach odvolací súd uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil predložený
dôkaz, a to vyjadrenie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, ktoré podľa vysloveného názoru
odvolacieho súdu je dostatočným dôkazom o nemajetnosti povinného. Ďalej uviedol, že okresný súd

sa nedostatočne zaoberal príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a žalobcom
tvrdenou škodou. Odvolací súd konštatoval, že zostalo sporné, či by v prípade včasného a riadneho
skončenia konania vedeného pod sp. zn. 14C/542/1996 došlo k uspokojeniu oprávnených nárokov
veriteľa - žalobcu. V nadväznosti na uvedené sa okresný súd mal zaoberať tým, či dlžník žalobcu okrem
vlastníctva autobusu mal aj iné majetkové plnenia, z ktorých sa prípadne mohol žalobca domôcť svojho

nároku, ak by nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní. Napokon za predčasné označil odvolací súd
závery okresného súdu o hodnote majetku povinného (dlžníka žalobcu) v čase, kedy došlo k zbytočným
prieťahom v konaní. V tomto smere mal okresný súd vykonať ďalšie dokazovanie.
6. Okresný súd Martin rozsudkom č.k. 9C/206/2007-410 zo dňa 09.04.2014 (v poradí tretím) uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42.400,17 Eur s príslušenstvom a rozhodol o náhrade

trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval splnenie všetkých predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu. Protiprávne konanie videl v nesprávnom úradnom postupe okresného
súdu - v prieťahoch v konaní, ktoré konštatoval Ústavný súd SR. Za preukázanú mal aj príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V tomto smere v podrobnostiach uviedol,
že jedinou skutočnosťou, ktorá zapríčinila nevymožiteľnosť pohľadávky, bol nesprávny úradný postup

na strane okresného súdu. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že ak by
sa od celkovej dĺžky súdneho konania vo veci 14C/542/1996 odrátal čas, kedy boli v konaní prítomné
prieťahy, musel by konajúci súd vydať meritórne rozhodnutie najneskôr do 03.05.1998, teda v čase,
kedy dlžník žalobcu ešte nepochybne disponoval majetkom, z ktorého sa mohol žalobca uspokojiť.Zistil, že v rozhodnom čase dlžník žalobcu disponoval majetkom, a to konkrétne autobusom zn. OASA
901 HD12, ŠPZ: ZAB 74-85, rok výroby 1991, v hodnote medzi 39 977,30 Eur až 45 420,- Eur v
nepoškodenom a prevádzkyschopnom stave. V rozhodnom období bol držiteľom ďalších motorových

vozidiel, ktoré používal pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti. V súvislosti s užívaním týchto
motorovýchvozidielbolinevyhnutnespojenénáklady(vyčíslenépreúčelykonaniavexpertíznejsprávea
znaleckýmposudkom),ktorétiežmohlislúžiťnauspokojenienárokovžalobcu,kebynedošlokprieťahom
v súdom konaní. Podľa tvrdenia žalovaného k znehodnoteniu autobusu - majetku dlžníka došlo až o
dva roky neskôr, v bližšie neurčenom čase po 07.11.2000 následkom čoho, bolo možné odpredať tento

autobus resp. jeho časť (karosériu) v hodnote 93 421 Sk (3 101 Eur). Poukázal na závery rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2003, sp.zn. 3 Cdo 134/03, v zmysle ktorého
má charakter majetkovej ujmy (škody) aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa (oprávneného), ktoré
nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o
výkon rozhodnutia predajom dlžníkovej nehnuteľnosti, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho
pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. S poukazom na uvedené mal potom

okresný súd za to, že nesprávny úradný postup v konaní bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho,
že pohľadávka žalobcu sa neuspokojila z majetku povinného.
7. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/708/2014 - 449 zo dňa 30.04.2015 odvolací súd
rozsudok okresného súdu č.k. 9C/206/2007-410 zo dňa 09.04.2014 zrušil, keď uvedené závery súdu
prvej inštancie považoval za predčasné, vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Poukázal, že odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôrazňoval, že pre vznik nároku
žalobcu na náhradu škody musia byť splnené súčasne všetky zákonné predpoklady, pričom doteraz
bol nepochybne v konaní preukázaný len prvý predpoklad, a to protiprávne konanie, a síce nesprávny
úradný postup v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 14C/542/1996. V konaní zostalo
sporné, či v prípade včasného a riadneho skončenia konania pod sp. zn. 14C/542/1996 by došlo k

uspokojeniuoprávnenýchnárokovžalobcu. Konkretizoval,žezúvahyokresnéhosúdunevyplýva,čideň
03.05.1998 považoval za moment, kedy malo byť konanie právoplatne skončené. Ďalej konštatoval, že
nebol spoľahlivo preukázaný vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom a vznikom škody,
keďže sa nedá jednoznačne konštatovať, či žalobca by svoju pohľadávku uspokojil ešte predtým, než
došlo k zníženiu majetku povinného (dlžníka žalobcu) a v tomto smere poukázal na závery vyplývajúce

z rozsudku NS SR zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 3Cdo 134/2003. Zdôraznil, že majetkovú ujmu spravidla
nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až
vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. Okresnému súdu
uložil povinnosť, aby sa v ďalšom konaní opätovne zaoberal existenciou príčinnej súvislosti medzi

preukázaným nesprávnym úradným postupom a žalobcom tvrdenou škodou, pre ustálenie záveru o
nemajetnosti povinného doplnil dokazovanie o stav exekučného konania vedeného Okresným súdom
Žilina sp. zn. 18Er/764/2005 a z hľadiska reálnej možnosti uspokojenia žalobcovej pohľadávky sa
zaoberal, či v rozhodnom období si na majetok dlžníka žalobcu neuplatnili práva ďalšie osoby.
8. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení Krajského

súdu v Žiline č.k. 6Co/708/2014-449 zo dňa 30.04.2015, ktorým rozsudok Okresného súdu Martin č.k.
9C/206/2007-410 zo dňa 09.04.2014 opätovne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, doplnil dokazovanie
v naznačenom smere, pričom prihliadal aj na výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania.
9. Na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, 2 § 9 ods. 1, 2, § 18 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov (ďalej len „osobitný zákon“).
10. Vychádzajúc z predpokladov, že by konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
14C/542/1996 prebiehalo bez prieťahov a žalovaný (dlžník žalobcu) v tomto konaní by nepodal proti
rozsudku odvolanie, okresný súd ustálil, že rozsudok prvoinštančného súdu by nadobudol právoplatnosť
04. 05. 1998. Tento rozsudok by sa týkal len pôvodne uplatneného nároku žalobcu, ktorý pôvodne

požadoval sumu vo výške 109 774,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 17. 07.
1996 do zaplatenia a náhradu trov konania. Keďže žalobca uplatnil ďalšie nároky vyplývajúce z jeho
pracovného úrazu až v roku 2004, a to dňa 12. 05. 2004, keď súdu doručil návrh na zmenu žaloby,
je vylúčené, aby mu bola v roku 1998 priznaná suma vo výške priznanej konečným rozsudkom vo
veci 14C/542/1996 (541 013,- Sk). S odvolaním sa na štatistický prehľad o priemernej dobe konania

podobného typu v rokoch 1997 a 1998 mohlo byť ukončené konanie vo veci 14C/542/1996 vrátane
odvolacieho konania najneskôr do konca roku 1998. Z oficiálnych štatistických prehľadov o rýchlosti
konania v občiansko-právnych veciach v rokoch 1996-2005 poskytnutých žalovaným, priemerná dĺžka
konania do právoplatnosti rozhodnutia v sporoch o náhradu škody v roku 1998 predstavovala 11,27mesiaca. Predpokladal, že exekúcia voči dlžníkovi žalobcu by začala prebiehať už v januári 1999, pričom
vychádzal zo správania žalobcu, ktorý s odstupom necelého mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti a
vykonateľnosti rozsudku podal návrh na výkon exekúcie dňa 20. 05. 2005, keďže povinný dobrovoľne

nesplnil súdom uloženú povinnosť. V tomto období, podľa výsledkov vykonaného dokazovania, na
OkresnomsúdeŽilinavočidlžníkovižalobcunebolivedenéinéexekučnékonania.Naopakprávevtomto
období, resp. ešte v máji 1998 dlžník žalobcu viedol exekúciu proti Telovýchovnej jednote Považan -
Strážov, so sídlom v Žiline na vymoženie sumy 33 473,- Sk s príslušenstvom, ktorá mu bola priznaná
právoplatným platobným rozkazom Okresného súdu Žilina, čo vyplynulo zo spisu Okresného súdu

Žilina sp. zn. Er 1310/1998. Zo spisu 18Er/764/2005 zistil, že exekučné konanie vedené žalobcom pre
vymoženie pohľadávky priznanej žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k.14C/542/1996-158
zo dňa 24.02.2005 (v tomto konaní uplatnenej titulom náhrady škody), bolo zastavené uznesením
Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/764/2005 zo dňa 11.04.2013, právoplatné dňa 08.05.2013, pre
nemajetnosť dlžníka žalobcu. Okresný súd mal nepochybne preukázané, že ku dňu 22. 09. 1997 vlastnil
dlžník žalobcu autobus OASA 901 HD 12 (až do začiatku novembra roku 2000), ktorého všeobecná

hodnota s DPH bola znaleckým posudkom spoločnosti Experta, s.r.o. č. 35/2013 ku dňu 22. 09. 1997
(ku dňu začiatku prieťahov v konaní) určená na 45 042,- Eur.
11. Okresný súd považoval za špekulatívne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, úvahy v
intenciách, či by sa konanie vedené pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 14C/542/1996, ako
aj exekučné konanie, vzhľadom na obranné správanie dlžníka žalobcu aj v prípade bezprieťahovosti

neskončilo v neskorších obdobiach. Zmienil sa aj o tom, že proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k.14C/542/1996-158 zo dňa 24.02.2005, ktorým bola žalobcovi priznaná pohľadávka, žalovaný
nepodal odvolanie.
12. Okresný súd dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady na priznanie nároku na
náhradu škody spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup bol

jednoznačne konštatovaný nálezom Ústavného súdu SR, na strane žalobcu mal preukázaný vznik
škody, keď v dôsledku prieťahov v konaní, ktoré bolo ukončené až v roku 2005, sa dlžník žalobcu
dostal do situácie, že nevlastnil žiaden majetok a žalobcovi priznaná pohľadávka sa stala úplne
nevymožiteľnou. Uviedol, že vznik škody na strane žalobcu spôsobenej nevymožiteľnosťou právoplatne
priznanej pohľadávky je v priamej príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní pred Okresným súdom Žilina.

Konštatoval, že výlučne v príčinnej súvislosti s týmito prieťahmi žalobcovi vznikla škoda, avšak nie vo
výške, v ktorej si ju žalobca uplatňoval. Poukázal, že žalobca rozšíril žalobu v pôvodnom konaní až v
roku 2004 a priznaná suma vo výške 541 013,- Sk, je sumou, ktorú žalobca mohol uplatňovať práve
„vďaka“ vzniknutým prieťahom.
13. Vychádzal z úvahy, že ak by konanie vedené pod sp. zn. 14C/542/1996 skončilo najneskôr do

konca roku 1998 (aj s prihliadnutím na prípadné odvolanie žalovaného), tak do konca tohto roku žalobca
uplatňoval len sumu 109 774,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 17. 07. 1996, a táto suma mu bola
v rámci sumy 541 013,- Sk nakoniec aj priznaná, čo vyplýva jednak z výrokovej časti tohto rozsudku, ale
aj z jeho odôvodnenia. Ďalšie postupne vznikajúce nároky až do roku 2004 by si musel žalobca uplatniť
v inom súdnom konaní. Žalobcovi nič nebránilo, aby ďalšie nároky uplatňoval samostatne podanou

žalobou.
14. Celkovú výšku škody ustálil ako sumu pozostávajúcu zo sumy 109 774,- Sk (3 643,83 €), čo
je suma uplatňovaná pôvodne podanou žalobou dňa 25. 07. 1996 na Okresnom súde Žilina, ďalej
z vyčísleného úroku z omeškania vo výške 17,6 % z tejto sumy od 17. 07. 1996 do 16. 02. 2007,
keď bola spísaná žaloba vo veci 9C/206/2007, čo predstavuje spolu sumu 6 787,24 € (za 10

rokov a 7 mesiacov) a zo sumy 43 534,- Sk (1 445,06 €), ktorá bola žalobcovi priznaná titulom
náhrady trov konania pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 14C/542/1996. Osobitne k priznaným trovám
právneho zastúpenia uviedol, že ak štát svojim nesprávnym úradným postupom umožnil žalobcovi jeho
procesné správanie v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/542/1996 je nutné, aby žalobcovi nahradil
všetky trovy, ktoré mu v tomto konaní vznikli, pretože trovy právneho zastúpenia žalobcu predstavujú

priamu majetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla. Žalobca bol totiž v zmluvnom vzťahu so svojim
právnym zástupcom a trovy, ktoré mu v tomto konaní vznikli predstavujú jeho priamy dlh vo vzťahu k
jeho právnemu zástupcovi - advokátovi. Preto výška škody, ktorá vznikla žalobcovi vynaložením trov
právneho zastúpenia, zodpovedá sume 43 534,- Sk, ku ktorej bol bývalý dlžník žalobcu zaviazaný, aby
ju žalobcovi nahradil.

15. Škodu na istine súhrnne vyčíslil na sumu 11.876,13 Eur. Podľa názoru okresného súdu žalobcovi
prislúcha aj príslušenstvo k sume 3 643,83 €, čiže úroky z omeškania priznané právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Žilina vo výške 17,6 %, ktoré potom žalobca v pôvodne podanej žalobe vo veci9C/206/2007 požadoval ďalej priznať od 17. 02. 2007 do zaplatenia. V tejto časti považoval nárok
žalobcu za dôvodný a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
16. Za skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla, súd však nepovažoval škodu vzniknutú zaplatením

kolkovej známky v exekučnom konaní vedenom na návrh žalobcu pod sp. zn. 18Er/764/2005 na
Okresnom súde Žilina, nakoľko ust. § 18 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. takéto náklady pod náhradu
škody nezahŕňa a tieto náklady žalobcovi nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina.
17. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP aplikujúc zásadu úspechu, vyčíslil pomer

úspechu žalobca 28 % : 72 % a žalovanému ako úspešnejšej strane sporu priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 44 %.
18. Proti označenému rozsudku podali v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žalovaná.
19. Žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd v časti žalobu zamietol (výrok
II.) a výroku o náhrade trov konania (výrok III.) z dôvodu, že v tejto časti okresný súd vec nesprávne
právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žiadal

napadnutý rozsudok zmeniť, jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu trovy prvoinštančného a
odvolacieho konania. V podrobnostiach poukázal, že rozšírenie žaloby sa týkalo nárokov, ktoré súviseli
s meritom veci. Existenciu a súvis týchto nárokov potvrdil aj súd, keď o nich v konaní 14C/542/1996
rozhodol. Nepovažoval za správne, že išlo o nároky, ktoré mal alebo mohol uplatniť v inom konaní.
Uviedol, že súd bol v konaní 14C/542/1996 preukázateľne nečinný a základ nárokov zostával sporný.

Aj keby uplatnil nároky, ktoré boli predmetom rozšírenia žaloby skôr, a tieto by boli predmetom iného
konania, súd by o nich nerozhodol bez toho, aby bol vyriešený ich základ v konaní 14C/542/1996.
Teda prieťahy v tomto konaní by tvorili prekážku, aby dosiahol právoplatné rozhodnutie v inom konaní.
Preto okamih rozšírenia žaloby nepovažoval za rozhodný, takýto pohľad by bol zužujúci a nereflektoval
by skutočnosť, že súd žalobcovi v pôvodnom konaní neposkytol včasnú ochranu jeho práv. Uvedené

tvrdenie by nezohľadňovalo časový a vecný súvis so základom a povahou veci, ktorá tvorila predmet
konania14C/542/1996.PrieťahykonštatovanévkonaníÚstavnýmsúdomSRtrvaliajvobdobírozšírenia
žaloby (dňa 11.5.2004). Nemožno teda tvrdiť, že medzi prieťahmi v konaní a nárokmi, ktoré uplatnil
rozšírením žaloby, nie je priama príčinná súvislosť. Aj rozhodovanie o týchto nárokoch bolo teda
zaťažené vadou nesprávneho úradného postupu v konaní 14C/542/1996. Súčasne žiadal zmenu výroku

o náhrade trov konania (výrok III.),ktorá je závislá na pomere úspechu strán, a teda v prípade úspechu
žiadal priznať plnú náhradu trov konania.
20. Žalovaná podala odvolanie do výroku rozsudku, ktorým okresný súd priznal časť uplatneného nároku
žalobcovi (výrok I.) a výroku III., ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania z dôvodov, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhla, aby odvolací
súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhla, aby v napadnutej časti rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil, žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania. V podrobnostiach

uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je na viacerých miestach nejednoznačné, nelogické a
tiež vnútorne rozporné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť ako celku s poukazom
na § 220 ods. 2 CSP. Poukázala, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i
so špecifickými námietkami strany. Porušením uvedeného práva sa strane odníma možnosť náležite

skutkovo a právne argumentovať v rámci využitia opravných prostriedkov. Podľa názoru žalovanej súd
svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, a tak porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej
inštancie postupoval v intenciách posledného zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu len čiastočne.
Odôvodnil záver, že konanie vedené pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 14C/542/1996 by aj v
prípade podaného odvolania zo strany žalovaného (Žilinskej dopravnej a špedičnej spoločnosti, s.r.o.)

skončilo najneskôr koncom roku 1998, odmietol sa však zaoberať možnosťou, že uvedená spoločnosť
(dlžník žalobcu) by sa aktívne bránila i v prípade prebiehajúcej exekúcie na jej majetok (ods. 32.
rozsudku). Takéto tvrdenie súdu považuje za svojvoľné, vnútorne rozporné a nerešpektujúce záväzný
názor odvolacieho súdu v poslednom zrušujúcom rozhodnutí. Záver súdu prvej inštancie, že takéto
úvahy by nemali podklad vo vykonanom dokazovaní, odporuje vlastnému tvrdeniu na str. 11 (časť 29.)

rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že „podľa vykonaného dokazovania žalovaný v rokoch 1998
a 1999 vykazoval aktívne správanie obchodnej spoločnosti, ktorá bránila svoje práva, svoje pohľadávky
a súčasne sa bránila aj v prípade sporov, ktoré vyvolali jej veritelia.“ Podľa názoru žalovanej mohlo
dôjsť len k dvom možným situáciám. V prvom prípade k takej, že žalobca by sa v dôsledku aktívnejprocesnej obrany dlžníka v súdnom konaní (podania riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov),
príp. v priebehu exekúcie nedomohol svojho nároku ani v minimálnej časti. V druhom prípade mohlo
dôjsť k obdobnej situácii ako v prípade exekúcie začatej voči dlžníkovi žalobcu v roku 2000 (Ex 162/00),

ktorá skončila vymožením len minimálnej časti dlžnej sumy, a to na základe speňaženia jediného
hnuteľného majetku dlžníka žalobcu v hodnote 3 101,- Eur. Zároveň v tejto časti namietala, že súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedostatočne skúmal príčinnú
súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody. Ďalej namietala
priznanú škodu čo do základu i výšky (výrok I.). Do priznanej škody súd zhrnul i sumu 1445,06 Eur

(43 534,- Sk) ako žalobcovi priznanú náhradu trov konania v konaní vedenom na Okresnom súde
Žilina sp. zn. 14C/542/1996.Uviedla, že tento záver súdu je v rozpore s úvahou okresného súdu, že
namietané konanie malo skončiť najneskôr do konca roka 1998, keď priznal žalobcovi trovy vyčíslené
aj za úkony právnej služby uskutočnené po roku 1998, a to až do roku 2004. Uviedol, že vo vzťahu k
nárokom postupne vznikajúcim žalobcovi po roku 1998 tvrdil, že tieto si mohol uplatniť v inom konaní,
pri náhrade trov konania urobil výnimku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania.

Súd sa mohol zaoberať len teoretickou možnosťou refundovania žalobcom vynaložených trov konania
do súdom predpokladaného skončenia tohto konania, pričom k zvyšnej časti tohto nároku mal zaujať
rovnaké stanovisko, ako v prípade zvyšku uplatneného nároku. Za nesprávny považuje žalovaná aj
záver ohľadom priznaného úroku z omeškania. Ak okresný súd dospel k presvedčeniu, že žalobca by
si svoj nárok exekučne vymohol ešte v roku 2000, nie je možné žalobcovi priznať k istine tiež vyčíslený

úrok za obdobie od 17.07.1996 do 16.02.2007 (10 rokov a 7 mesiacov) v sume 6.787,24 Eur, pričom
priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z istiny 3643,83 Eur (po uvedenom dátume) od 17.02.2007 do
zaplatenia. Žalovaný napadol z opatrnosti aj závislý výrok o trovách konania.
21. Žalobca v odvolacej replike reagoval na námietky žalovanej obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu.
Poukázal, že súd uviedol na pravú mieru, kedy malo byť vydané právoplatné a vykonateľné rozhodnutie.

Neobstojí preto námietka žalovanej, že súd mal upriamiť pozornosť na prípadné obranné správanie
žalovaného v pôvodnom konaní 14C/542/1996. Veľmi správne konštatoval, že takéto úvahy by boli
špekulatívne a nemali by oporu v skutočnom priebehu veci (t.j. v pôvodnom konaní odvolanie podané
nebolo). Úvaha súdu prvej inštancie je v absolútnom súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a
súčasne i v súlade s princípom, že súd rozhoduje na základe vykonaných dôkazov. Nemožno prijať

záver, že tak ako žalovaný postupoval v iných voči nemu v tom čase vedeným konaniam, by postupoval
aj v danom prípade. Išlo by o hypotetické, ničím nepodložené tvrdenie. Okresný súd postupoval správne
aj v otázke vyhodnotenia majetkových pomerov dlžníka žalobcu. Prvá zmienka o výkone exekúcie
na majetok dlžníka žalobcu je z roku 2000. Nie je rozhodujúce, kedy sa začali finančné problémy
dlžníka, ale či mal v čase, keď malo byť rozhodnuté, dostatočný exekvovateľný majetok a či v tom čase

prebiehali iné exekučné konania, ktoré by mali prednosť pred exekúciou žalobcu. Úvahy žalovanej,
že žalobca by vôbec neuspokojil svoj nárok, alebo len čiastočne, nemajú oporu v žiadnych dôkazoch,
vychádzajú len z dôkazmi nepodporeného tvrdenia žalovanej. Za nedôvodné považoval aj výhrady
žalovanej ohľadom priznaných trov pôvodného konania a úroku z omeškania. Trovy konania vzniknuté
v konaní 14C/542/1996 rovnako ako náhrada pôvodne žalovanej istiny je škoda, ktorú utrpel v príčinnej

súvislosti s prieťahmi v konaní a tieto sa stali nevymožiteľné práve v dôsledku prieťahov v konaní.
Časové aspekty nemožno akceptovať, pretože nemajú oporu v § 18 zák. č. 514/2003. Zákon neuvádza,
že by malo ísť len o časť trov konania zaťaženého vadou nesprávneho úradného postupu. Nemožnosť
vymôcť trovy je rovnakou škodou, ako je tomu v prípade zvyšku žalovanej sumy. Jedinou podmienkou
je, že musí ísť o trovy vzniknuté v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zmarenie vymoženia týchto

trov od dlžníka žalobcu nastalo z rovnakých dôvodov (neskoré vydanie exekučného titulu), pre ktoré
nevymohol ani istinu pohľadávky. Poukázal, že úrok z omeškania ako príslušenstvo neoddeliteľne patrí
k pohľadávke, ktorú vymáhal od svojho dlžníka. Je teda súčasťou škody na pohľadávke. Námietka
žalovanej, že príslušenstvo malo byť priznané do konca 1998 nezohľadňuje skutočnosť, že z dôvodu
oneskoreného vydania rozsudku v pôvodnom konaní žalobca reálne nemal k dispozícií žiadne plnenie

od svojho dlžníka, ktorý bol v omeškaní s plnením svojej povinnosti. Žalovaná ako nositeľ objektívnej
zodpovednosti zodpovedá v prípade škody na pohľadávke, ktorá spočíva v úplnej nevymožiteľnosti
pohľadávky, nielen za škodu na istine pohľadávky, ale i na jej príslušenstve. Neobstojí argument
žalovanej,žečokoľveksastalopo1998,sažalovanejnetýka.Prieťahyvkonanítrvaliajpotomtodátume.
Následne sa náhrady škody, a teda aj náhrady úrokov z omeškania, domáhal od žalovanej, ktorá škodu

dobrovoľne odmietla nahradiť, čím došlo k ďalšiemu omeškaniu.
22. Odvolaciu dupliku žalovaná nepodala.
23. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch
(výrok I., II., III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

24. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených

dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu a
žalovanej formulované v podaných opravných prostriedkoch, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie
sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1

Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky žalobcu
a žalovanej v tomto smere krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne nevyhovel a ku

svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
považuje odvolací súd za konzistentné, dávajúce odpoveď na všetky rozhodujúce otázky prejednávanej
veci.
27. Z obsahu podaných odvolaní vyplýva, že žalobca ako aj žalovaná sa nestotožnili (v rozsahu
nimi uvedenom) so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v
zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého
vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom
hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

29. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívnou zodpovednosťou /bez ohľadu na zavinenie/, ktorej sa
nie je možné zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, a to v danom prípade

nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Právnym rámcom pre posúdenie odôvodnenosti žaloby bol osobitný právny predpis,
ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
aj „cit. zákon“).

30. V zmysle § 3 ods. 1 písm. d) cit. zák. štát zodpovedná za podmienok ustanovených týmto zákonnom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup zákon považuje aj zbytočné prieťahy v konaní (§ 9 ods. 1
cit. zák.). V danom konaní súd vychádzal z právoplatného nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 221/04zo dňa 10.03.2005, v ktorom bolo konštatované porušenia práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zabezpečené v čl. 48 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina
sp. zn. 14C/542/1996. Takéto konanie potom správne okresný súd kvalifikoval ako nesprávny úradný

postup.
31. Žalobcovi v dôsledku prieťahov vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina sp. zn. 14C/542/1996
vznikla škody v tom zmysle, že súd žalobcovi poskytol formálne právnu ochranu (vydaním rozsudku v
jeho prospech), ale v čase, keď dlžník žalobcu nebol spôsobilý takto priznanú pohľadávku žalobcovi
uspokojiť, čím došlo k úplnej strate hodnoty pohľadávky. Z ustálenej súdnej praxe pre tento typ

zodpovednostného vzťahu z rozsudku NS SR z 27. novembra 2003, sp. zn. 3 Cdo 134/2003 vyplýva,
že „charakter majetkovej ujmy (škody) má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa (oprávneného), ktoré
nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia pohľadávky v konaní o výkon
rozhodnutia predajom dlžníkovej nehnuteľnosti, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty pohľadávky
došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu.“ Pohľadávka priznaná žalobcovi právoplatným a
vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Žilina 14C/542/1996-158 zo dňa 24.02.2005 sa stala úplne

nevymožiteľnou, pretože dlžník žalobcu v tom čase nevlastnil žiaden majetok. Nemajetnosť dlžníka
žalobcu bola formálne potvrdená uznesením exekučného súdu o zastavení exekúcie (uznesenie
Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er/764/2005 zo dňa 11.04.2013, právoplatné dňa 08.05.2013).
Nadväzne záver okresného súdu o vzniku škody žalobcu vo forme úplného znehodnotenia žalobcovi
priznanej pohľadávky je teda správny.

32. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 292/2006, atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí ak je iba „sprostredkovaný“. Spravidla sa na vzniku škody podieľa viacero príčin. Pre tieto
prípady súdna prax stanovila, že príčinnú súvislosť ako vzťah príčiny a následku je potrebné v prípade

pôsobenia viacerých príčin (a z nich vyplývajúcich následkov) chápať ako reťazenie príčin a následkov
v postupnosti vecnej, ale aj postupnosti časovej (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 32 Cdo 192/2007) a
ďalej ak viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť
je tou skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti
pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti samostatne pôsobila ako príčina

škody. Ak je príčin vzniku škody viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne,
pričom sa časovo prekrývajú. V takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnuté, aby
reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený,
že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 105/2012 publikované pod č. 31/2013). Ústavný súd

ČR poukazuje na stav, kedy preukazovanie stopercentnej objektívnej príčinnosti sa javí ako nereálny,
nedosiahnuteľný a neudržateľný stav (uznesenie Ústavného súdu ČR, I. ÚS 1919/08). Výklad príčinnej
súvislosti sa najčastejšie argumentuje doktrínou o adekvátnej príčinnosti a doktrínou condicio sine
qua non. Podstata adekvátnej príčinnosti spočíva v tom, že z nekonečného radu prírodne daných
okolností určitého výsledku vyberá ako príčinu okolnosť, ktorá sa podľa svojej povahy a za predpokladu

prirodzeného a obvyklého behu vecí javí spôsobilou na to, aby vyvolala daný následok, alebo aby aspoň
generálne napomohla jeho vzniku. (typická pre kontinentálne právo). Doktrína sine qua non spočíva v
hľadaní odpovede na otázku, či by ku škode došlo aj bez správania žalovaného. Cieľom je spomedzi
viacerých príčin vzniku škody vylúčiť tzv. irelevantné príčiny. Posudzovanie relevantnosti využíva princíp
pravdepodobnosti; pre rozhodnutie o tom, či konkrétna skutočnosť bola príčinou vzniku škody postačuje

nadpolovičná (51%) pravdepodobnosť. Vo Francúzku súdna prax dlhodobo umožňuje nahrádzať „stratu
šance“. V súvislosti s príčinnosťou súdy riešia obdobné žaloby buď v objasňovaní kauzality ex post,
t.j. v kladení hypotetických otázok, či v znižovaní nárokov na dôkazné bremeno, dôkaz „dostatočnej
pravdepodobnosti“.

33. Z vykonaného dokazovania postupne dopĺňaného v intenciách záväzných právnych názorov
vyslovených v jednotlivých rozhodnutiach odvolacieho súdu bolo dostatočne preukázané, že pokiaľ by
konanie prebiehalo bez prieťahov, priznaná pohľadávka by bola reálne vymožiteľná. Vychádzajúc z
predpokladu právoplatného ukončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súdu Žilina pod sp.zn.
14C/542/1996 do konca roku 1998, v období od začiatku roku 1999 až do novembra 2001 dlžník

žalobcu vlastnil majetok postačujúci na uspokojenie pohľadávky žalobcu vo výške priznanej súdom a na
jeho majetok si neuplatňoval nárok žiadny iný subjekt. S odvolaním sa na vyššie uvedené skutočnosti,
odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla škoda v podobe nevymáhateľnej pohľadávkyvýlučne v príčinnej súvislosti s konštatovanými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina
14C/542/1996. Preto záver súdu prvej inštancie v tomto smere, je správny.

34. Okresný súd v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov správne konštatoval, že sú
splnené všetky predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej žalobcovi nesprávnym
úradným postupom.

35.Súdprvejinštanciesprávneustálilajvýškuškodypozostávajúcuzosumy3.643,83Eur(109774,-Sk)
ako sumy uplatňovanej pôvodne podanou žalobou zo dňa 24.07.1996 (táto suma bola priznaná v rámci
sumy 541 013 Sk rozsudkom Okresného súdu Žilina, teda ide o časť istiny súdom priznanej pohľadávky),
z vyčísleného úroku z omeškania vo výške 17,6 % z tejto sumy od 17.07.1996 do 16.02.2007 (spísania
žaloby v predmetnej veci 9C/206/2007) čo predstavuje sumu vo výške 6 787,24 Eur (za 10 rokov a 7
mesiacov) a zo sumy 1.445,06 Eur (43 534,- Sk) priznanej žalobcovi titulom náhrady trov konania pred

Okresným súdom Žilina sp. zn. 14C/542/1996.

36. Východiskom pre ustálenie výšky škody bola správna úvaha okresného súdu založená na logickom
úsudku, že ak konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14C/542/1996 by prebiehalo
štandardným spôsobom, bez prieťahov a k právoplatnému skončeniu konania by došlo do konca roku

1998, potom je logický aj záver okresného súdu, že rozsudok by sa týkal iba nároku žalobcu uplatnenom
žalobou zo dňa 24.07.1996 vo výške 3.643,83 Eur. Inak povedané, okresný súd priznal žalobcovi iba
časť istiny zo súdom priznanej pohľadávky rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 14 C/542/1996-158
zo dňa 24.02.2005 (priznaná istina 541 013,- Sk/17 958,34 Eur), čo predstavuje výšku spôsobenej
škody žalobcovi. Pretože odvolací súd sa s takouto logickou úvahou okresného súdu stotožnil, námietku

žalobcu, že okresný súd mal žalobcovi priznať škodu v hodnote celej rozsudkom priznanej pohľadávky
s príslušenstvom, považoval za nedôvodnú.

37. Úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného dlhu predstavujú paušalizovanú náhradu
škody, ktorá veriteľovi vznikne tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť istinu dlhu.

38. V dôsledku prieťahov v konaní a následnej nevymožiteľnosti priznanej pohľadávky je skutočnosť, že
ako majetkovú ujmu (škodu) treba zohľadniť aj príslušenstvo z časti priznanej pohľadávky. Príslušenstvo
pohľadávky patrí žalobcovi ako paušalizovaná náhrada škody, ktorá žalobcovi vznikla tým, že nemohol
po dobu omeškania zhodnotiť istinu dlhu, ktorú mal možnosť reálne vymôcť od svojho dlžníka.

V konečnom dôsledku priznanie príslušenstva pohľadávky je naplnením princípu spravodlivého
usporiadania vzťahov medzi stranami sporu a výrazom objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú
škodu.

39. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd následne správne priznal aj príslušenstvo z výšky škody

priznanej v tomto konaní (v sume 3.643,83 Eur, s ktorou žalobca nemohol a stále nemôže reálne
disponovať) v podobe vyčísleného úroku z omeškania v sume 6 787,24 Eur ako súčasť priznaného
nároku na náhradu škody (spôsob vyčíslenia ako v ods. 35.). Súčasne žalobcovi priznal aj úrok
z omeškania zo sumy 3.643,83 Eur vo výške 17,6 % od 17.02.2007 do zaplatenia. Námietku
žalovanej proti vyčíslenému úroku z omeškania v sume 6787,24 Eur priznaného ako súčasť istiny

ako aj príslušenstvu ako súčasť nároku priznaného v tomto konaní, potom odvolací súd považoval za
nedôvodnú.

40. Ako súčasť škody priznal okresný súd žalobcovi aj náhradu trov konania priznanú žalobcovi
rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 14C/542/1996-158 zo dňa 24.02.2005 pozostávajúcu z náhrady

trov právneho zastúpenia vo výške 1.445,06 Eur (43 534,- Sk). Uvedený nárok okresný súd náležitým
a presvedčivým spôsobom odôvodnil, a keďže si odvolací súd takéto odôvodnenie osvojil, pre
nadbytočnosť uvádzania tých istých dôvodov, v celom rozsahu odkazuje na túto časť odôvodnenia
rozsudku okresného súdu a námietku žalovaného v tomto smere považuje za nedôvodnú.

41. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP potvrdil, a to aj do výroku o trovách prvoinštančného konania ako výroku závislého od
rozhodnutia vo veci samej, ktorý plne zodpovedá úspechu žalovanej v spore.42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1, 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP a stranám sporu, keďže ani jedna nemala úspech v odvolacom konaní,
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).