Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/40/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112010250
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3112010250.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa
Janíka a JUDr. Ondreja Samaša v trestnej veci proti obžalovanému Y. M., nar. XX.XX.XXXX v K., okres
K., trvale bytom W. H., L. X/XX, okres K., t.č. na slobode, pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve
podľa § 9 ods.2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998,
o odvolaniach prokurátorky Krajskej prokuratúry V Trenčíne a obžalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín zo dňa 07.03.2017, sp.zn. 4T/22/2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. júna 2018
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolania obžalovaného Y. M. a prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne z
a m i e t a j ú .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 07.03.2017, sp.zn. 4T/22/2012 bol obžalovaný

Y. M. uznaný vinným z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods.2 k § 219 ods.1, ods.
2 písm. f) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998, ktorého sa dopustil na tom skutkovom
základe, že
v presne nezistený deň začiatkom roku 1998 potom ako obvinený Y. M.
informoval R. V., že Y. A. sa na verejnosti vyjadroval, že R. V.
usmrtil R. U. a chcel to ďalej riešiť, dal R. V. pokyn obvinenému Y.

M. na odstránenie Y. A. a obvinený Y. M. po predchádzajúcej dohode
s C. C. v nočných hodinách zo XX.XX.XXXX na XX.XX.XXXX na motorovom
vozidle U. S. Y., nezistenej evidenčnej značky sledovali v W. H.
pohyb Y. A., ktorý sa zdržiaval v discobare E. na ul. M. v W. H.
a potom ako Y. A. asi o 03.45 hod. dňa 15.03.1998 odviezol K. V. do miesta
trvalého bydliska pred vchod č.XX obytného domu č. XXX na ulici R. V. v W.

H., kde sa presunuli aj obvinený Y. M. a C. C., obvinený Y.
M. v čase asi o 04.00 hod. dňa 15.03.1998, keď Y. A. kráčal k vchodovým dverám obytného domu č.
XXX na ulici R. V. v W. H., na neho zakričal
a z bezprostrednej blízkosti ho jedenkrát strelil strelnou zbraňou nezisteného typu kalibru
9 mm do oblasti hlavy v strede pravej lícnej kosti, čim došlo u poškodeného Y. A.
k rozdrteniu mozgového kmeňa s prekrvácaním okolia strelného kanála a omozočnice, čo

viedlo k jeho okamžitej smrti a následne obvinený Y. M. telefonicky informoval R.
V., že "je to vybavené ".

Za to súd podľa § 37 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998 upustil u obžalovaného od
uloženiasúhrnnéhotrestupodľa§35odsek2tohtoTr.zákona,pretožemázato,žepredtýmprávoplatne
uloženýsúhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere15rokovpodľa§219odsek2tohtoTr.zákonaúčinného

do 31.08.1999 so zaradením na jeho výkon do II. nápravno - výchovnej skupiny podľa § 39a odsek 3 Tr.
zákona účinného do 31.08.1999, a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.09.2012 sp. zn.2T/11/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14.02.2013 sp. zn. 23To/135/2012
a v spojení s uznanou vinou rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.03.2004 sp. zn. 1 T/1/2003
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2004 sp. zn. 2To/25/2004,

je dostatočný.

Podľa § 287 odsek l Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť
poškodenej U. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. H., R. V.
č. XXX/XX, okres K., škodu v sume 358,33 Eur, ktorá spočíva v finančných výdavkoch za

pohreb zosnulého poškodeného Y. A..

Citovanýrozsudoknenadobudolprávoplatnosť,pretožeprotinemupodaliodvolaniejednakprokurátorka
krajskej prokuratúry a to proti výroku o treste v neprospech obžalovaného, ale tiež obžalovaný Y. M.
proti výroku o vine.
V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu (č.l. 1028-1030) a ich doplnku (č.l.

1070-1071) obžalovaný uviedol, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní pred súdom I.
stupňa sa nepodarilo preukázať nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že spáchal skutok, ktorý sa mi
kladie v obžalobe za vinu. Poukázal na to, že sa nikdy nenašla strelná zbraň, ktorou mal byť usmrtený
poškodený Y. A. a výpoveď svedka C. C., ktorý ho usvedčuje zo spáchania žalovaného skutku, považuje
za nevierohodnú, nakoľko ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tento kľúčový svedok obžaloby

jednak výrazne bagatelizoval svoje postavenie v skupine R. V. a jednak vo vzťahu k samotnému skutku
sa objavila v jeho výpovedi nepresnosť nie nepatrného významu, keď v nej uviedol, že osobné motorové
vozidlo U. S. modrej farby, na ktorej mali podľa jeho vyjadrenia spolu sledovať poškodeného, nechal po
jeho zastrelení zaparkované smerom k T., hoci ďalší svedok T. T. vo svojej výpovedi jasne uviedol, že
predmetné vozidlo našiel zaparkované na opačnú stranu od plavárne, teda smerom k pošte, keď ho bol

vyzdvihnúť z blízkosti miesta činu. Súd I. stupňa tak nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka C. C., keď
túto považoval za vierohodnú. Ak však súd I. stupňa považoval výpoveď kľúčového svedka C. C. za
vierohodnú, potom je zároveň neudržateľný a teda nesprávny výrok o vine napadnutého rozhodnutia, v
ktorom ho súd I. stupňa uznal za vinného zo spáchania trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa
§ 9 odsek 2 k § 219 odsek 1, odsek 2 písmeno f) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998, a

to s poukazom na výpoveď tohto, z pohľadu obžaloby i súdu l. stupňa, kľúčového svedka, ktorá nedáva
žiadny základ pre takúto právnu kvalifikáciu. Uvedený svedok v rámci svojej výpovede na hlavnom
pojednávaní uviedol, že na prelome rokov 1997/1998 sa R. V. dozvedel od osoby s prezývkou "Y.", že si
Y. A. chcel objednať vraždu R. V. u skupiny Y. S. a mal sa tiež vyjadrovať v tom smere, že R. V. je "špina"
a treba ho "dať dole". Z výpovede tohto svedka ďalej vyplynulo, že R. V. však mal byť ubezpečený,

že mu nič nehrozí, že skupina Y. S. mu nemá dôvod ublížiť. Následne z výpovede svedka vyplynulo,
že prebehlo niekoľko týždňov a podobné informácie začal nosiť R. V. obžalovaný, teda, že Y. A. sa
stále vyhráža, že on R. V. "vybaví", že on ho dá cez "S. dole". Najskôr to podľa svedka nebral R. V.
vážne, ale potom ako počúval od obžalovaného stále len to, že "hlavnou témou" Y. A. je "odstránenie"
R. V., poveril obžalovaného, aby ho zabil. Zároveň sa svedok vo svojej výpovedi jasne vyjadril, že R.

V. sa nebál orgánov činných v trestnom konaní, že by po ňom išli za vraždu R. U., lebo mal na polícii
svojich ľudí a podľa neho mal R. V. obavu o svoj život, bál sa, že sa nakoniec nájde niekto kto by ho
"odstránil". Z výpovede uvedeného svedka teda jednoznačne vyplýva, že žalovaný skutok sa nestal v
úmyslezakryťinýtrestnýčin,t.j.vražduR.U.avtomtosmerebolajehovýpoveďnesprávnevyhodnotená
zo strany súdu. Napokon ani samotné znenie skutkovej vety napadnutého rozhodnutia podľa názoru

obžalovaného neodôvodňuje kvalifikáciu podľa § 9 ods. 2 k § 219 odsek 1, odsek 2 písm. f) Tr. zákona č.
140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998, nakoľko sa v nej uvádza, že Y. A. sa mal opakovane vyjadrovať
na verejnosti, že R. V. usmrtil R. U., a že to chcel ďalej "riešiť". Takého neurčité vyjadrenie v skutkovej
vete nemôže byť základom pre právny záver, že skutok (vražda R. A.) bol spáchaný v úmysle zakryť iný
trestný čin - vraždu R.. A platí to o to viac za situácie, keď z výpovede svedka C. C. vyplývajú skutočnosti

uvádzané v bode 1, z ktorých je zrejmé, ako mal v úmysle Y. A. "riešiť" vraždu R. U.. Výpoveď svedka C.
by tak mohla byť nanajvýš základom pre uznanie viny z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa
§ 9 odsek 2 k § 219 odsek 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998, ak by sa túto výpoveď aj
rozhodol súd I. stupňa prijať ako vierohodnú, aj keď on sám ju za vierohodnú nepovažuje. Preto navrhol,
aby odvolací v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ Tr. por., zrušil napadnuté rozhodnutie súdu I.

stupňa vo výroku o vine, treste ako i v ďalších výrokoch, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad, a
oslobodil ho spod obžaloby, pričom ak by ho odvolací súd neoslobodil spod obžaloby, mohol by ho, po
zrušení napadnutého rozhodnutia vo výroku o vine, treste ako i ďalších výrokoch, ktoré majú vo výrokuo vine svoj podklad, maximálne uznať vinným zo spáchania trestného činu podľa § 9 odsek 2 k § 219
odsek 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998.

Dôvody odvolania doplnil obžalovaný vlastnoručne písaným podaním (č.l. 1057), kde vyslovil názor, že
súd prvého stupňa sa vo vzťahu k výroku o vine nedostatočne zaoberal jeho obhajobnou argumentáciou,
pričom opomenul, že všetci svedkovia sú prevažne viackrát súdne trestaní, a teda nedôveryhodní.
Nesúhlasí s výrokom o vine, poškodeného neusmrtil, ani nemal žiadny podiel na jeho smrti. V ďalšej
časti poukázal na to, že sa po podmienečnom prepustení snaží žiť čestne, je riadne zamestnaný, žije

rodinným životom s manželkou (pripojil aj kópiu sobášneho listu) a čakajú prírastok do rodiny. Verí, že
odvolací súd sa bude dôslednejšie zaoberať jeho obhajobnými argumentami a vynesie spravodlivejšie
rozhodnutie, ktoré bude rešpektovať. K svojmu podaniu obžalovaný pripojil aj kópiu sobášneho listu.

Prokurátorka v odôvodnení odvolania uviedla, že predmetný rozsudok prvostupňového súdu považuje
vo výroku o vine obžalovaného za zákonný a dôvodný a rovnako nemá žiadne výhrady voči

konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Nestotožňuje sa však s výrokom o upustení od uloženia
súhrnného trestu podľa § 37 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998 a to najmä
s poukazom na charakter, závažností a okolností spáchania skutku. Podľa jej názoru súd prvého
stupňa dôsledne nevyhodnotil všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci, zaoberal sa
predovšetkým znaleckým hodnotením obžalovaného Y. M. znalcom psychológom bez komplexného

vyhodnotenia osoby obžalovaného, charakteru trestnej činnosti a stupňa nebezpečnosti činu pre
spoločnosť. Poukázala na to, že naposledy bol obžalovaný Y. M. uznaný za vinného rozsudkom
OkresnéhosúduTrenčínzodňa17.septembra2012sp.zn.2T11/2011vspojenísrozsudkomKrajského
súdu v Trenčíne zo dňa 14. februára 2013 č.k. 23To 135/2012- 1830 zo spáchania skutku, právne
posúdené ho ako dokonaný trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek

1, odsek 2 písm. c), písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.08.1999, za čo mu
bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so zaradením na jeho výkon
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny a súčasne súd zrušil podľa § 35 odsek 2 Trestného zákona
účinného do 31.08.1999 výrok o treste v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. marca účinného
do 31.08.1999 výrok o treste v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. marca 2004 sp. zn. 1T

1/2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2004 sp.
zn. 2To 25/2004, ktorým bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania skutku, právne posúdeného ako
trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. účinného v čase spáchania skutku a iné, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 13 rokov, so zaradením na jeho výkon pôvodne do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny a

súčasne súd zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahové nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Z vyššie citovaných rozsudkov vyplýva, že obžalovaný Y. M. bol odsúdený za vraždu pošk. N. Z. (skutok
6.7.1998), vraždu pošk. V. Z. (skutok 15.2.1999) a dňa 07.03.2017 bol obžalovaný Y. M. neprávoplatne
odsúdený za tretiu vraždu - pošk. Y. A. (skutok 15.3.1998).

Súd správne konštatoval, že obvinenému Y. M. v prejednávanej veci prichádza do úvahy uloženie
súhrnnéhovýnimočnéhotrestuodňatiaslobody(trestodňatiaslobodyod15do25rokovalebodoživotie),
avšak nie je možné sa stotožniť s argumentáciou súdu, že neboli splnené podmienky podľa § 29 odsek
2,3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
Pokiaľ ide o stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť tento vzhľadom na spôsob vykonania trestného

činu, okolnosti za ktorých bol spáchaný, brutalitu, chladnokrvnosť, s akou bol spáchaný, je potrebné
hodnotiť ako veľmi vysoký. Ide o obžalobu za tretiu vraždu, ktorej sa mal obžalovaný Y. M. dopustiť v
krátkom časovom období za sebou. Obžalovaný Y. M. pritom patril do organizovanej skupiny okolo R. V.
a tzv. "mafiánske praktiky" mu neboli cudzie. V žalovanej trestnej veci treba poukázať na zákernosť zo
strany obvineného, pretože obeť sa nemohla proti jeho útoku účinne brániť a je potrebné zdôrazniť, že

išlo v podstate o popravu poškodeného Y. čo svedčí o absolútnej neúcte obvineného Y. M. k ľudskému
životu, o jeho bezohľadnosti, bezcitnosti a morálnej zvrhlosti. Jednalo sa o brutalitu, vopred naplánovanú
vraždu a spôsob vykonania činu svedčí o chladnokrvnosti obžalovaného Y. M..
Tieto skutočnosti súd nebral do úvahy a zaoberal sa iba možnosťou nápravy páchateľa, kde vyhodnotil
všetky dôkazy iba v prospech obžalovaného Y. M.. Súd pri úvahách o upustení od uloženia súhrnného

trestu vychádzal predovšetkým zo znaleckého posudku T.. F.. Znalec možnosť resocializácie po
vyhodnotení kriminálnej anamnézy a pozitívnych vzťahov s rodinou celkovo hodnotí ako neistú. Znalcovi
boli predložené aj znalecké posudky z odboru psychológie, z odvetvia klinická psychológia dospelých,
vypracované v inej trestnej veci, pričom znalec na svojich záveroch nič nemenil ani pri výsluchu nahlavnom pojednávaní a resocializačnú prognózu hodnotil ako neistú, aj keď pripustil viac pozitív. Aj z
listinného dôkazu, ktorý bol na hlavnom pojednávaní prečítaný a znalecký posudok T.. U., zo záverov
ktorého vyplýva, že možnosť resocializácie po vyhodnotení kriminálnej anamnézy a pozitívnych vzťahov

s rodinou celkovo hodnotil skôr negatívne, ako výrazne neistú. Ani kladné hodnotenie obžalovaného
Y. M. z výkonu trestu nič nemenia na prognóze resocializácie a na závere, že sa správa účelovo,
prispôsobil sa podmienkam výkonu trestu a správal sa tak, aby mohol tento bez problémov ukončiť, čo
sa mu podarilo. Do úvahy treba vziať aj čas, ktorý od spáchania skutku uplynul, ale na druhej strane je
obžalovaný súdený za chladnokrvnú tretiu vraždu a nemožno zohľadniť len skutočnosť, že momentálne

sa normám spoločnosti prispôsobil a nemožno ani prevziať názor H. S., že konal len pod vplyvom
vodcu. Pokiaľ ide o hodnotenie osoby obžalovaného, tento bol doposiaľ odsúdený za dva trestné činy
vraždy, prvýkrát bol odsúdený v roku 2004 na trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a druhýkrát
v roku 2012 bol tento trest zrušený a obžalovaný bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 15
rokov, z čoho je zrejmé, že za dve vraždy mu bol uložený trest odňatia slobody spolu vo výmere 15
rokov. Vražda, za ktorú bol odsúdený 07.03.2017 žalovaný bola vykonaná ako prvá v poradí, preto

prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody. Touto vraždou sa séria jeho ďalších
vrážd začala, z čoho je zrejmé, že nejde len o jedno zlyhanie, ale že obžalovanému takéto riešenie
problémov nie je cudzie. Pokiaľ ide o jeho zamestnanie a správanie po prepustení z výkonu trestu, je
pravdou, že je hodnotený pozitívne, ale na druhej strane je treba povedať, že ho možno hodnotiť ako
účelové, najmä v súvislosti s týmto neukončeným trestným konaním. V súvislosti s úvahami o uložení

výnimočného trestu odňatia slobody ako súhrnného trestu u obžalovaného Y. M. mal prvostupňový súd
prihliadnuť nielen na závažnosť trestnej činnosti, ale aj na jej gradáciu, keď obžalovaný po spáchaní
skutku vraždy Y. A. v konaní pokračoval a v krátkom období spáchal ďalšie dve vraždy a brutálnym
spôsobom, z čoho je zrejmá absolútna neúcta k ľudskému životu, bezcitnosť a bezohľadnosť. M. fakt nie
je oslabený aj tým, že od spáchania skutku uplynul dlhší čas. Cieľom súhrnného trestu je zabezpečiť,

aby bol páchateľ potrestaný rovnakým spôsobom, ako keby sa o trestných činoch rozhodovalo v jednom
konaní, t.j. bol mu uložený úhrnný trest (R 13/1968). Za "dostatočný" podľa § 37 Trestného zákona
nemožno považovať trest uložený skorším rozsudkom, ktorý by súd pokiaľ ide o druh a výmeru, nemohol
uložiť za situácie, keby rozhodoval v spoločnom konaní o zbiehajúcich sa trestných činoch (U 11/1972).
V danom prípade ak by súd rozhodoval v jednom konaní o všetkých troch skutkoch vraždy v jednom

konaní, bol by mu uložený výnimočný trest odňatia slobody podľa § 29 odsek 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. nad 15 až 25 rokov. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že trest okrem ochrany
spoločnosti pred páchateľom má súčasne iných odriadiť od páchania trestnej činnosti (tzv. generálna
prevencia). Pri aplikácii všeobecných zásad na konkrétnu trestnú vec musia byť spolu s okolnosťami,
ktoré charakterizujú osobu páchateľa, hodnotené aj ostatné okolnosti, ktoré spoluurčujú závažnosť činu,

najmätiežpovahuarozsahspôsobenýchnásledkov,tedatiežokolnosti,ktorévovzťahukobžalovanému
Y. uviedla v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je
toho názoru že neboli splnené podmienky na postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa §37
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinného do 30.06.1998 o upustení od uloženia súhrnného
trestu obžalovanému Y. a v tejto časti považuje rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4T 22/2012 zo

dňa07.03.2017zanedôvodnýanezákonný.Vďalšejčastidôvodovodvolaniaprokurátorkapodrobnejšie
cituje zistenia znalca PhDr. F., pričom má za to, že po vyhodnotení všetkých záverov znaleckých
posudkov, okolnosti prípadu je možné konštatovať, že možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená
a dosiahnutie účelu trestu nepostačuje miernejší trest než trest odňatia slobody nad 15 až do 25 rokov.
Pri vyhodnotení účelu trestu podľa § 23 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a všeobecných zásad pre

ukladanie trestov podľa § 31 a nasl. Trestného zákona č. 140/1961 Zb. je toho názoru, že podmienky
podľa § 29 odsek 2 Trestného zákona Č. 140/1961 Zb. sú v danej trestnej veci splnené. Stupeň
nebezpečnosti činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy je obzvlášť sťažená. Na základe
uvedených skutočností navrhla, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 321 odsek 1 písm. d), písm. e)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby podľa § 322 odsek 3 Trestného

poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanému Y. uloží podľa § 219 ods. 1, 2 Trestného zákona č.
140/1961 Zb. účinného do 30.6.1998 súhrnný výnimočný trest odňatia slobody podľa § 29 ods. 1, 2
Trestného zákona účinného od 30.6.1998 na hornej hranici trestnej sadzby so zaradením do III. NVS a
podľa § 76 odsek 1 Trestného zákona účinného od 01.01.2016 ochranný dohľad tri roky.

K odvolaniu prokurátorky sa písomne vyjadril prostredníctvom obhajcu obžalovaný. Poukázal na to,
že prokurátorka sa nestotožnila s názorom súdu prvého stupňa, že neboli splnené obe kumulatívne
podmienky nevyhnutné pre uloženie výnimočného trestu, t.j. vysoký stupeň nebezpečnosti spáchaného
trestného činu pre spoločnosť a zároveň existencia obzvlášť sťaženej možnosti nápravy páchateľa,z ktorých podľa okresného súdu nebola naplnená práve druhá kumulatívna podmienka. Pritom
prokurátorka konštatuje, že okresný súd pri posudzovaní možnosti nápravy obžalovaného vyhodnotil
všetky dôkazy iba v jeho prospech. Obhajoba je však názoru, že práve prokurátorka sa v podanom

odvolaní prezentuje účelovým hodnotením vykonaných dôkazov, keď dáva do popredia prokuratúre
vyhovujúci listinný dôkaz - prečítaný znalecký posudok T. U., hodnotiaci možnosť resocializácie
obžalovaného ako výrazne neistú, avšak iný rovnocenný listinný dôkaz - prečítaný znalecký posudok
T. hodnotiaci možnosť resocializácie obžalovaného priaznivo, neprijíma, keď jednoducho uvádza, že
názor T.. S. nemožno prevziať a robí to bez bližšieho odôvodnenia. Samotný obžalovaný však svojim

životom na slobode, po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, dáva za pravdu
práve resocializačnému hodnoteniu T.. S., keď je už takmer 2 roky zamestnaný a oženil sa. V jeho
konaní tak nie je zjavne žiadna snaha nadväzovať kontakty na akúkoľvek antisociálnu skupinu, či
prejavy egocentrizmu, naopak vytvoril si harmonické rodinné prostredie, v ktorom jeho ovplyvniteľnosť
je predovšetkým v rukách jeho manželky. S poukazom na neexistenciu obzvlášť sťaženej možnosti
nápravy obžalovaného, je obžalovaný toho názoru, že po uznaní jeho viny zo žalovaného skutku súdom

1. stupňa, boli splnené podmienky na postup a rozhodnutie podľa § 37 Tr. zák. účinného do 30.06.1998
o upustení od uloženia súhrnného trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd
odvolanie prokurátora proti napadnutému rozhodnutiu ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Na druhej strane sa k odvolaniu obžalovaného vyjadrenie prokurátorka. Uviedla, že v konaní pred

prvostupňovým súdom bola vina obžalovaného Y. M. v celom rozsahu preukázaná, predovšetkým
výpoveďou C. C., ktorý vypovedal ku skutočnostiam týkajúcim sa vraždy R. U. aj k fungovaniu okolo
skupiny R. V.. Potvrdil, že Y. bol zranený pri výbuchu auta R. U. a potom ako sa vrátil z nemocnice začal
sa na verejnosti vyjadrovať, že vie kto zabil R. U. a V. vybaví cez ľudí z F. F.. Tieto informácie obžalovaný
Y. M. poskytol aj R. V., ktorý rozhodol, že sa treba Y. A. zbaviť a vybaví to obžalovaný Y. M., pretože

H. je jeho rajón. Obžalovaný M. s týmto súhlasil a povedal, že potrebuje niekoho, kto zaobstará auto a
odvezie ho na miesto, kde sa to stane. V. povedal C. C., aby išiel s ním a zobral S.. Y. M. mu potom
povedal, že mu dá vedieť, keď bude treba niečo spraviť. Počas nasledujúcich dní Y. M. nosil Kucmerkovi
stále nové informácie o tom, že A. vykrikuje ako dal V. zabiť U.. V. dal pokyn, že treba so A. skoncovať.
Následne niekedy cez víkend mu volal Y. M., aby prišiel navečer na W. H. na S.. Prišiel za ním okolo

20:00 až 21:00 hodiny na W. H. za bar L., Y. M. tam prišiel, prisadol si ako spolujazdec a povedal mu,
že chalani už sledujú A.. Následne ho Y. M. navigoval, kam má ísť. Y. M. dostal telefonát, že Y. A. je v
bare E., išli tam a na parkovisku stáli asi dve až tri hodiny, pričom Y. M. mu ukázal zbraň ktorú vytiahol
spod bundy. Po polnoci dostal Y. M. telefonát, že Y. A. vezie niekto domov, tak sa presunuli smerom
na V. a ako prichádzali na križovatku, Y. M. kázal odbočiť doľava. Asi o 10-30 min. Y. M. povedal, aby

zaparkovalmedziautáavtomY.M.vyskočilzautaabežalsmeromkautu,ktorésvedokzaregistrovalasi
50m pred nimi. Po niekoľkých metroch, keď obžalovaný Y. M. prešiel zľava doprava stratil sa z dohľadu
a po pár sekundách začul jeden výstrel. Keď počul výstrel, tak spanikáril, vystúpil z auta a bežal tým
smerom ako predtým Y. M.. Po niekoľkých metroch zbadal obvineného Y. M. a spolu bežali smerom
k námestiu, kde býval obvinený Y. M.. Vošli do bytu obžalovaného Y. M., prezliekli sa do iných vecí

a Y. M. mu povedal, že zabil Y. A., že k nemu pribehol povedal "Hu" a strelil mu do hlavy. V zhode s
výpoveďou C. C. vypovedal aj svedok T. Z.. K fungovaniu skupiny okolo R. V. vypovedal aj svedok Y. V.,
ktorý tiež potvrdil, že Y. A. mal dať dolu obžalovaný Y. M. spolu s C. C., aj keď ide o sprostredkovanú
výpoveď. Taktiež svedok C. A. ohľadne usmrtenia Y. A. vypovedal, že pri jednom stretnutí mu R. V.
povedal, že C. C. a obvinený Y. M. sa v skupine osvedčili, keď dali dolu Y. A., presnejšie vyjadrené,

obžalovaný Y. M. zastrelil Y. A.. Pokiaľ ide o výpoveď svedka obhajoby T. túto považuje prokurátorka
za účelovú a jednoznačne nezodpovedajúcu skutočnosti. E. súdu svedok uviedol, je dobrým priateľom
obžalovaného, aj keď sa nestretali, nakoľko bol vo výkone trestu. Tiež chcem uviesť, keď obžalovaný
mal vedomosť o takomto svedkovi, prečo ho neoznačil už oveľa skôr. Od skutku uplynulo už viac ako 17
rokov a tiež k pokračovaniu v trestnom stíhaní a následnému vzneseniu obvinenia M. došlo ešte v roku

XXXX. Ďalej je potrebné preukázať aj na trestnú minulosť svedka a skutočnosť, že svedok na otázku
prokurátora týkajúcu sa priateľky obžalovaného M., ktorá bola krátko pred jeho výsluchom vypočutá
neodpovedal pravdivo, pretože uviedol, že táto mala byť doma v čase keď strážil, ale to nebola pravda,
pretože táto prišla domov v neskorých nočných hodinách. Tiež hovoril, že strážil asi do 2:30 hod a potom
keď išiel domov sa dozvedel, že A. bol zabitý a uvádzal aj ďalšie skutočnosti, ktoré sú však vykonanými

dôkazmi, predovšetkým výpoveďou C., Z. vyvrátené. Jeho výpoveď hodnotí prokurátorka len ako snahu
pomôcť kamarátovi a skutočnosť, že jednoznačne nehovorí pravdu vyplynula aj z jeho správania a
reakcií na hlavnom pojednávaní. Vyhodnotením všetkých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní
bolo jednoznačne preukázané, že trestný čin vraždy bol spáchaný spôsobom uvedeným v obžalobe,čo potvrdzujú vyššie uvedené svedecké výpovede, ktoré sú v zhode aj s ďalšími objektívnymi dôkazmi
zabezpečenými v priebehu prípravného konania ako sú znalecké posudky a listinné dôkazy súvisiace
s vyšetrovaním vraždy R. U.. V ostatnej časti poukázala na odôvodnenie odvolania prokurátora zo dňa

15.05.2017, a preto navrhla odvolanie obžalovaného Y. M. zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.
Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach za splnenia zákonných podmienok v
neprítomnosti obžalovaného M. (§ 293 ods.6, ods.7) Tr.por. doplnil dokazovanie výsluchom znalca z
odbor psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých T.. E. F.. Znalec uviedol, že v plnom
rozsahu zotrváva na ním vypracovanom znaleckom posudku a jeho záveroch. Na otázku prokurátorky,

abyvysvetlilčiastočnýrozporvtom,keďnarozdielodT..U.,ktorývprechádzajúcomznaleckomposudku
prognózu resocializácie označil u obžalovaného ako výrazne neistú a negatívnu, pričom on vo svojom
znaleckom posudku prognózu označil ako neistú a aký vplyv mala na závery jeho posudku skutočnosť,
že vypracovával znalecký posudok po piatich rokoch ako T.. U., T.. F. uviedol, že časový odstupom ním
realizovaného vyšetrenia má vplyv na hodnotenie resocializačnej prognózy, keď takto uplynulý čas bol
určitou výpovednou hodnotou toho, ako sa obžalovaný socializoval alebo nesocializoval. Toto obdobie

sa jemu z dostupných zdrojov javilo byť indikátor toho, že socializácia obžalovaného do spoločnosti
vykazuje také znaky, ktoré skôr poukazujú na začlenenie sa, než pokračovanie v nezačleňovaní sa
a v asociálnom konaní. Nie je to jediný faktor, je to prejav, ktorý sa vyhodnocuje skôr kvalitatívne,
než kvantitatívne, to znamená, že je výsledkom nejakého pozorovania a spätného vyhodnocovania
správania sa obžalovaného. Ako relatívne viac významnejší faktor považuje to, že až na to, že jeho

osobnosťjeakcentovaná,tedazvýraznenávurčitýchčrtáchosobnostných,savyšetrenímnepreukázalo,
že by mal, alebo vykazoval osobnostnú alteráciu, čiže nejakú psychopatológiu v štruktúre osobnosti,
ktorá by poukazovala na riziko konať disociálne, resp. amorálne. Pokiaľ som uvádzam, že resocializácia
je neistá, bolo to preto, lebo tam bolo silné naviazanie na asociálnu skupinu alebo skupiny. Na ďalšie
otázkysúduuviedol,žeobdobiespomínanévyššienasvedčujeskôrmožnejresocializáciiobžalovaného,

ako záveru o jeho nemožnosti resocializácie. Pri svojich záveroch v znaleckom posudku bral do úvahy
a prihliadal a i tú skutočnosť, že obžalovaný už bol v minulosti právoplatne odsúdený za 2 trestné
činy vraždy a je podozrivý v tomto prípade z tretej. W. tomu nemá dôvod meniť záver znaleckého
posudku s tým, že neboli u osoby obžalovaného zistené nejaké patologické zmeny nasvedčujúce
tomu, že by jeho resocializácia nebola možná. Na otázku, aby vysvetlil vetu o promptnej pripravenosti

k odstraňovaniu prekážok agresivitou znalec uviedol, že toto ale nevyplýva z patologických zmien
osobnosti, obžalovaný nie je primárne štrukturovaný agresor. Na otázku obhajcu, akým spôsobom sa
podľa názoru znalca vyvíja resocializácia obžalovaného k dnešnému dňu s prihliadnutím na pracovný
posudok na obžalovaného zo dňa 9.5.2018, ktorý bol predložený súdu a tiež znalcovi k nahliadnutiu,
tento uviedol, že jeho resocializácia je aj v súvislosti s tým dobrá, ale ešte sa neskočilo pojednávanie,

teda chovanie obžalovaného môže ovplyvniť aj táto okolnosť.
Následne po doplnenom dokazovaní prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že sa v plnej miere
sa pridržiava dôvodov svojho odvolania, poukázala na skutky spáchané obžalovaným, následky ktoré
boli trestnými činmi spôsobené a znalecký posudok, na základe ktorého podľa jej názoru aj napriek
doplnenému dokazovaniu možno konštatovať, že možnosť nápravy obžalovaného je obzvlášť sťažená.

Preto navrhla zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodnúť v zmysle odvolacích dôvodov.
Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, toto navrhla ako nedôvodné podľa § 319 Tr.por. zamietnuť.
Obhajcaobžalovanéhouviedol,ževplnejmieresapridržiavadôvodovodvolania,podľajehonázoruvina
nebola jednoznačne preukázaná a trvá na podanom odvolaní obžalovaného, navrhol tomuto vyhovieť.
Pokiaľ by aj súd uznal vinu, ani na podklade doplneného dokazovania výsluchom znalca nemožno

urobiť právny záver o naplnení zákonných podmienok pre uloženie mimoriadneho trestu a preto navrhol
odvolanie prokurátorky zamietnuť.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom
mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolania obžalovaného a prokurátora nie sú
dôvodné.

Preskúmaním trestného spisu krajský súd zistil,že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového
stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania
uvedených v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7

, voľného hodnotenia
dôkazov - § 2 ods. 12
i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného trestného činu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a
vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne
podľa § 2 ods. 12 Tr.
por.,tedahodnotilichnazákladevnútornéhopresvedčeniazaloženéhonastarostlivomuváženívšetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Naopak je potrebné poukázať na to, že
súdprvéhostupňavrozhodnutípodrobnerozviedoldôkazy,ktoréusvedčujúobžalovanéhozospáchania
žalovaného skutku, precíznym spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu

obžaloby a jeho správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný základ
v riadne vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej ako aj objektívnej stránky
trestného činu vraždy spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods.2 k § 219 ods.1, ods. 2 písm.
f) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998. Odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky
obžalovaného sú len opakovaním obhajobnej argumentácie uvádzanej už pred súdom prvého stupňa,

s ktorou sa okresný súd, ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysporiadal, pričom
riadne odôvodnil, prečo túto obranu obžalovaného považoval za vyvrátenú a súčasne tiež odôvodnil,
prečo uveril výpovedi svedka C. podporenej výpoveďami T. Z., C. A., ale i ďalšími nepriamymi dôkazmi
a súčasne tiež odôvodnil, prečo naopak neuveril výpovedi svedka R. T.. C. sa zaoberal i subjektívnou
stránkou konania obžalovaného v súvislosti s odôvodnením naplnenia kvalifikovanej skutkovej podstaty

podľa § 219 ods.1, ods. 2 písm. f) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998, teda preukázanie
úmyslu zakryť iný trestný čin. Pokiaľ ide o „nepresnosť“, na ktorú poukazuje obhajoba vo výpovediach
C. a T., ktorá sa týkala okolnosti akým smerom bolo zaparkované auto (Y. S. použitá pri čine), táto
zásadným spôsobom nemôže ovplyvniť skutkové a právne záveru okresného súdu, naviac sám svedok
T. uvádzal, že vozidlo bolo otočené asi smerom na poštu, teda ani on si presne nepamätá. L. zistenia a

právne závery prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú aj podľa názoru
odvolaciehosúdusprávneaúplné,zodpovedajúvýsledkomdokazovania,pretoodvolacísúdvplejmiere
odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Vzhľadom
na uvedené odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine nepovažoval za dôvodné.

Napokon pokiaľ ide o výrok o potrestaní obžalovaného za spáchaný trestný čin, i v tomto smere okresný
súd postupoval v zmysle zákona. Správne zistil, že v prejednávanom prípade prichádzalo do úvahy
uloženie súhrnného trestu odňatia slobody vo vzťahu k iným odsúdeniam za rovnakú trestnú činnosť.
V minulosti bol totiž Y. uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. septembra
2012 sp. zn. 2T 11/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. februára 2013

sp.zn. 23To 135/2012 zo spáchania skutku, právne posúdeného ako dokonaný trestný čin vraždy v
spolupáchateľstve podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek 1, odsek 2 písmeno c), písmeno f) Tr. zákona č.
140/1961 Zb. účinného do 31.08.1999, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15
(pätnásť) rokov so zaradením na jeho výkon do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny a súčasne súd
zrušil podľa § 35 odsek 2 Tr. zákona účinného do 31.08.1999 výrok o treste v rozsudku Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 25. marca 2004 sp. zn. 1 T 1/2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 14. septembra 2004 sp. zn. 2To 25/2004, ktorým bol obvinený uznaný za vinného zo
spáchania skutku, právne posúdeného ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k §
219 ods. l Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku a iné, za čo mu bol uloženýúhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov, so zaradením na jeho výkon pôvodne do
III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny a súčasne súd zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Už pred

týmto rozhodnutím súdu bol obvinený uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 18. novembra 2010
sp. zn. 1 Nt/102/2010 preradený počas výkonu trestu z prvého a najstaršieho odsúdenia z III. (tretej)
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 4Nt/83/2013 bol
na ďalší výkon trestu uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/11/2011 zo dňa
17.09.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14.02.2013 sp. zn. 23To/135/2013,

preradený z ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Z uvedeného trestu odňatia slobody bol obžalovaný
podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 17.12.2015 sp. zn. 5Pp/85/2015.

Predmetný skutok obžalovaný spáchal dňa 15.03.1998, teda ešte predtým, ako bol
vyhlásený odsudzujúci rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.03.2004 sp. zn.

1T/1/2003. Tento rozsudok však bol vo výroku o treste v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2To/25/2004 zo dňa 14.09.2004 zrušený rozsudkom Okresného súdu Trenčín
zo dňa 17.09.2012 sp. zn. 2T/11/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 14.02.2013 sp. zn. 23To/135/2012, teda prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu.

Za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 odsek 2 k § 219 odsek l, odsek 2, písmeno f) Tr.
zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.06.1998 hrozilo obžalovanému uloženie trestu odňatia slobody
v rozmedzí zákonnej sadzby 12 - 15 rokov alebo výnimočný trest, ktorým je podľa § 29 trest odňatia
slobody nad 15 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Okresný súd však dospel
k záveru, že u obžalovaného nie sú dôsledne splnené zákonné podmienky pre uloženie výnimočného

trestu v zmysle § 29 ods.2 Tr.zákona účinného do 30.06.1998, ktoré vyžaduje kumulatívne splnenie
zákonných podmienok a to jednak veľmi vysoký stupeň nebezpečnosti spáchaného trestného činu
pre spoločnosť a súčasne možnosť nápravy páchateľa musí byť obzvlášť sťažená. Ustanovenie o
ukladaní odňatia slobody na doživotie sa pritom s poukazom § 29 ods. 3 písm. c) Tr.zák. účinného
do 30.06.1998 použije až po zistení, že nie je nádej napraviť páchateľa trestom nad pätnásť až

do dvadsiatich piatich rokov. Tak ako aj okresný súd, ani odvolací súd nemal žiadnych pochybností
o vysokom stupni nebezpečnosti spáchaného trestného činu, keď konaním obžalovaného došlo k
bezohľadnému usmrteniu človeka, teda k nenapraviteľnému následku, pričom vzhľadom na spôsob
usmrteniaY.možnohovoriťskutočne"opoprave",takakotopodrobnejšieuviedolokresnýsúdvosvojom
rozhodnutí. Okresný súd ďalej uviedol, že v prípade ďalšej podmienky „obzvlášť sťaženej možnosti

nápravy páchateľa“ jej naplnenie alebo nenaplnenie je potrebné skúmať komplexnejšie na podklade
zistení o osobe obžalovaného s prihliadnutím na vykonané dokazovanie. Správne súd prvého stupňa
vo všeobecnosti uviedol, že ide o prípad, kedy by u obžalovaného o osobu s výraznými sklonmi k
páchaniu trestnej činnosti a zároveň sú poznatky o jeho neprispôsobení sa či už podmienkam výkonu
trestu odňatia slobody, alebo počas jeho pobytu na slobode, kedy by tento nebol schopný adaptácie

v spoločnosti. Tento záver musí vyplývať z komplexného zhodnotenia jeho kriminálneho vývinu, ale
aj z prognózy jeho budúceho vývoja správania sa aj na základe jeho osobnostných vlastností. V
prejednávanom prípade za preukázaného stavu a vykonaných dôkazov však okresný súd nepovažoval
túto podmienku za dôsledne splnenú. Poukázal pri tom na doterajší priebeh výkonu trestu obžalovaného
a jeho v podstate dobré hodnotenia, ale tiež zistenia vyplývajúce zo znaleckých posudkov znalcov z

odboru psychológie, ktorí vyšetrili obžalovaného, najmä posledný znalecký posudok znalca T. a jeho
výpoveď, z ktorých vyplynulo, že resocializačnú prognózu obžalovaného zhodnotil ako neistú, avšak
skôr za priaznivejšiu, a to aj vzhľadom na posledné posudzované obdobie, kedy sa obžalovaný po
podmienečnom prepustení z výkonu trestu začlenil do spoločnosti, vyvinul reálnu aktivitu zamestnať
sa, teda zmenil spôsob dovtedajšieho vedenia života, keď zmenil aj krajinu pôsobenia. Jeho adaptáciu

a začlenenie sa do spoločnosti hodnotil ako dobrú, pričom takéto jeho konanie zhodnotil ako reálnu
snahu a nie len účelové správanie. Nejedná sa teda o asociálnu osobnosť bez možnosti jej zvrátenia.
Osobnosť obžalovaného nie je osobnostne a emočne prázdna, v zásade nebola znalcami potvrdená
zvýšená agresivita, nejedná sa o osobnosť zásadne protispoločensky nastavenú. Súd tiež poukázal
na to, že po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na slobode už dlhšiu dobu je

zamestnaný, snaží sa viesť riadny život a ďalšieho trestného činu sa nedopustil. Spôsob jeho správania
nielen vo výkone trestu odňatia slobody, ale aj v súčasnosti na slobode sa javí ako snaha obžalovaného
viesť riadny život, začleniť sa do spoločnosti, dodržiavať jej pravidlá, pričom aj výkon trestu odňatia
slobody mal na obžalovaného vplyv a s možnosťou vysloviť odôvodnený záver, že viedol k jeho náprave.S poukazom na úvahy a závery citované vyššie a podrobnejšie uvedené v napadnutom rozsudku,
okresný súd skonštatoval, že vzhľadom na vykonané dokazovanie, že nie sú splnené podmienky na
uloženie výnimočného trestu odňatia slobody podľa § 29 Tr. zákona účinného do 30.06.1998, a to ani

podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, pričom trest odňatia slobody v samej hornej hranici
zákonnej sadzby uložený skorším rozsudkom je tak trestom dostatočným, pričom senát okresného súdu
obžalovanému už ani prísnejší trest odňatia slobody uložiť v rámci základnej trestnej sadzby uložiť
nemohol. Preto použil ustanovenie § 37 Tr. zákona o upustení od uloženia súhrnného trestu.
Krajský súd sa s vyššie uvedenými podstatnými závermi okresného súdu dôležitých z hľadiska

potrestania obžalovaného stotožnil, pričom zistenie okresného súdu o absencii zákonnej podmienky pre
uloženie výnimočného trestu v podobe obzvlášť sťaženej možnosti nápravy obžalovaného, je podporená
tiež doplneným dokazovaním pred odvolacím súdom, kedy vyjadrenia znalca z hľadiska možnosti
nápravy obžalovaného vyznievajú ešte viac v prospech obžalovaného, ako pred prvostupňovým súdom.
Pritom znalec uviedol, že pri podanom znaleckom posudku prihliadol i na predchádzajúcu trestnú
minulosť obžalovaného, teda i trestné činy, za ktoré bol odsúdený. S poukazom na uvedené krajskému

súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať, že zákonné podmienky na uloženie výnimočného trestu v
zmysle Trestného zákona účinného v čase činu, tak ako sa toho domáhala prokurátorka, skutočne
splnené neboli a preto odvolanie prokurátorky v tomto smere nepovažoval za dôvodné.
Napokon pokiaľ ide o výrok, ktorým bola podľa § 287 odsek l Tr. poriadku obžalovanému uložená
povinnosť nahradiť poškodenej U. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. H., R. V. č. XXX/XX, okres K., škodu

v sume 358,33 Eur, ktorá spočíva v finančných výdavkoch za pohreb zosnulého poškodeného Y. A.,
tento je správny a zákonný, má podklad v dokazovaní, pričom odvolací súd nezistil dôvod na jeho zmenu
alebo zrušenie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolania obžalovaného ako aj prokurátorky ako nedôvodné

podľa § 319 Tr. por. zamietol, pričom v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
ktorý v celom rozsahu považuje za správny a zákonný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.