Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoSr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816897596
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5816897596.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobkyne: O. R., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. J., prechodne E. A., I., ul. Q. č. XXX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 10Csr/1/2016-74 zo dňa 17.
januára 2018, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., III. a IV. potvrdzuje.

Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 10Csr/1/2016-74 zo dňa 17.01.2018 zrušil rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zo dňa 12.02.2016 pod sp. zn. SRSAspA 03193/15, v
časti, v ktorej žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalovanému: a/ úrok v sume 26 eur; b/ poplatok v sume
117,70 eur, úrok vo výške 39,15 % ročne zo sumy 35 eur od 09.07.2014 do zaplatenia; c/ zmluvnú

pokutu 33 eur a poplatok za upomienku 10 eur; d/ trovy rozhodcovského konania vo výške 87,74 eur
a v časti, v ktorej ohľadne týchto nárokov bola žalobkyni určená povinnosť nároky zaplatiť spoločne v
mesačných splátkach (výrok I.). Súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.). Zároveň rozhodol, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok III.). Štátu sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva (výrok IV.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou podanou na súd dňa 14.03.2016 sa žalobkyňa domáhala
zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž

so sídlom Vansovej 2, Bratislava sp. zn. SRSAspA 03193/15 zo dňa 12.02.2016. Súd mal zistené, že
Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava, zaviazal
žalobkyňu k povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 35 eur, úrok v sume 26 eur, poplatok v sume 117,50
eur, úrok vo výške 39,15 % ročne zo sumy 35 eur od 09.07.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 35 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 33 eur a poplatok
za upomienku 10 eur, trovy rozhodcovského konania 87,74 eur, to všetko v mesačných splátkach vo
výške 50 eur, splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa

stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do
úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade
nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Žalobkyňa podala na súd žalobu o jeho zrušenie v
zákonom stanovenej lehote danej ustanovením § 46 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskomrozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákona č. 335/2014 Z.
z.“. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 22.11.2013 zistil, že žalovaný ako veriteľ so
žalobkyňou ako spotrebiteľom uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ďalej len „zákona č. 129/2010
Z. z.“, pričom na jej základe poskytol žalobkyni úver vo výške 200 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 196 eur, spolu 396 eur.
Celkovú sumu sa žalovaná zaviazala zaplatiť v lehote do 10.11.2014 - t. j. do dátumu konečnej splatnosti
úveru. Celkové náklady žalobkyne ako spotrebiteľa predstavovali 39,15 % ročne z poskytnutého úveru,

čo predstavuje sumu 778,30 eur, administratívny poplatok spojený so zmluvou o úvere 117,70 eur. Výška
RPMN bola stanovená 98 %. Priemerná hodnota ročnej RPMN platná ku dňu podpisu zmluvy bola
dohodnutá 50,91 %. Pri rozhodnutí súd vychádzal z ust. § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z., § 40 ods.
1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákona č. 244/2002 Z.
z.“), § 45 ods. 1 písm. i/, j/, l/, zákona č. 335/2014 Z. z. Predmetná rozhodcovská zmluva bola uzavretá
dňa 22.11.2013, a preto vychádzajúc z ust. § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sa na ňu vzťahuje

zákon účinný v čase jej uzavretia, t. j. režim zákona č. 244/2002 Z. z. Zároveň konanie pred stálym
rozhodcovským súdom začalo podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania dňa 20.11.2015,
preto na rozhodcovské konanie sa vzťahuje zákon č. 335/2014 Z. z.
Podľa konštatovaného spôsobu uzavretia rozhodcovskej zmluvy súd dospel k záveru, že rozhodcovská
zmluva, ktorá nie je zakomponovaná ani do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ani do VP, je

individuálne dojednanou rozhodcovskou zmluvou ako zmluvnou podmienkou, ktorá nie je neprijateľná.
Rozhodcovská zmluva predstavuje samostatnú listinu, ktorú žalobkyňa individuálne dojednala, keďže
ju podpísala slobodne, bez nátlaku a na možnosť odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy a zmluvy o
spotrebiteľskom úvere bola upozornená. Rozhodcovskú zmluvu mohla odmietnuť (odstúpiť) od nej
bez toho, aby to malo vplyv na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Skutočnosť, že si zmluvu

neprečítala, pretože nemala záujem, nemôže byť na ujmu platnosti uzavretej rozhodcovskej doložky.
Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 22.11.2013 dopadá na ňu režim ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež § 52 ods. 1 až 4 a § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Súd zistil,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprimerané zmluvné podmienky, keďže žalobkyňa mala
v súvislosti so spotrebiteľským úverom zaplatiť 396 eur, čo je prakticky 98 % navýšenie poskytnutého

úveru (§ 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). V zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje
uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru s poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. i/ zákona
č. 129/2010 Z. z., je v nej len uvedené, že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, pričom rozhodcovský
rozsudok vo svojom odôvodnení konštatuje, že stály rozhodcovský súd posúdil zmluvnými stranami

dohodnutý úrok vo výške 39,15 % ročne vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu, ako aj
jeho zabezpečenie, za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným
spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku) v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými
nebankovými subjektmi, resp. bankami pri tom druhu finančných produktov (napr. úver na kreditnej
karte). Z odôvodnenia rozsudku stáleho rozhodcovského súdu (a aj pripojeného rozhodcovského

spisu) pritom nie je možné zistiť, na základe akých podkladov rozhodcovský súd posúdil primeranosť
"dohodnutého súčtu úroku vo výške 39,15 %" a nie je ani zrejmé, aká bola výška úroku v obdobných
prípadoch(naporovnanie).Akpretorozhodcovskýmrozsudkombolažalobkyňazaviazanánazaplatenie
úroku v sume 26 eur a úroku vo výške 39,15 % ročne zo sumy 35 eur od 09.07.2014 do zaplatenia
postupoval súd v rozpore s ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa a jeho rozhodnutie mohlo mať

vplyv na výsledok sporu a tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvod na
zrušenie rozhodcovského rozsudku v tejto časti podľa § 45 ods. 1 písm. i/ a l/ zákona č. 335/2014
Z. z. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobkyňu aj na zaplatenie administratívneho poplatku 117,70
eur, ktorý súd považuje za neprimeraný, prakticky dosahujúceho 50 % výšky poskytnutého úveru.
Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku pritom konštatuje, že výšku „administratívneho poplatku“ -

117,70 eur považuje rozhodcovský súd za nepriečiacu sa právnym predpisom, najmä na skutočnosť,
že táto bola žalobkyni známa. Súd ale k uvedenému záveru nemohol dospieť, keďže ide o neprimeraný
administratívny poplatok, naviac hoci bol tento uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda jeho
výška bola žalobkyni v čase uzavretia zmluvy známa, uzavretú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
nižšie uvedených záverov treba považovať za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1

písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. V tejto časti bol tiež dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku s
poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. j/ a aj l/ zákona č. 335/2014 Z. z. Pokiaľ ide o zmluvnú
pokutu priznanú rozhodcovským rozsudkom v sume 33 eur, ktorá mala byť dohodnutá v bode 07
VP súd uviedol, že dojednanie zmluvnej pokuty odkazom na ustanovenia všeobecných podmienok vaktuálnej judikatúre slovenských súdov je považované za neplatné dojednanie zmluvnej pokuty, keďže
ide o inštitút záväzkového vzťahu, ktorý vyžaduje zmluvný konsenzus/prejav vôle oboch zmluvných
strán a musí byť písomný s poukazom na ust. § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Nemôže sa

nachádzať odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými
organizáciami ako je to v prípade obchodno-právnych vzťahov - § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Skutočnosť, že VP majú písomnú podobu neodôvodňuje záver o tom, že ide o písomne dojednanú
zmluvnú pokutu, pretože si možno len ťažko predstaviť, že by žalobkyňa ako spotrebiteľ osobitne
vyjednala (dohodla s druhou zmluvnou stranou) dodávateľom, ktorý VP vopred pripravil a naformuloval

ustanovenia o zmluvnej pokute, konkrétne podmienky zmluvnej pokuty. Ak žalobkyňa ako spotrebiteľ
chcela uzatvoriť spotrebiteľskú zmluvu, ktorej súčasťou boli aj VP, musela automaticky pristúpiť aj na
znenie bodu 07 VP obsahujúce ustanovenia o zmluvnej pokute. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci
spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne aj rozhodcovskú doložku)
zásadne nemôžu byť súčasťou úverových (všeobecných) podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy
ako samostatnej listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis. Nemožno preto hovoriť o platnom

dojednaní zmluvnej pokuty. Súd považoval za potrebné tiež uviesť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere,
na ktorú dopadá režim ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu jej uzavretia, neobsahuje ani
všetky náležitosti stanovené v § 9 ods. 1, konkrétne pod písm. k/ výšku, počet a termíny splátok istiny,
ktoré v zmluve absentujú. V zmluve je uvedený len termín konečnej splatnosti úveru do 10.11.2014,
a preto sa takáto zmluva s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.

z. považuje za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov. Je tu teda dôvod na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. i/ a l/ zákona č. 335/2014 Z. z. Ak preto rozhodcovský rozsudok
zaväzuje žalobkyňu na zaplatenie úroku v sume 26 eur a vo výške 39,15 % ročne zo sumy 35 eur,
zmluvnej pokuty a iných poplatkov (administratívneho poplatku - 117,70 eur a poplatku za upomienku
- 10 eur) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - § 45 ods. 1 písm. l/ a aj v rozpore

s ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa - § 45 ods. 1 písm. i/ zákona č. 335/2014 Z. z. ako to
už konštatoval súd vyššie. Súčasťou rozhodcovského rozsudku sú priznané aj trovy rozhodcovského
konania vo výške 87,74 eur. Keďže rozhodcovský rozsudok bol v časti zrušený, t.j. žalovaný ako veriteľ a
zároveň žalobca z rozhodcovského konania, nemohol mať plný úspech v rozhodcovskom konaní, musel
súd aj v tejto časti rozhodcovský rozsudok zrušiť. Keďže dôvody zrušenia rozhodnutia sa vzťahujú len

na časť rozhodcovského rozsudku, súd zrušil rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti tak, ako je to
uvedené vo výroku rozsudku, pretože túto časť je súčasne možné oddeliť od nedotknutej časti výroku
rozhodcovského rozsudku. Vo zvyšnej časti preto žalobu zamietol. V zrušenej časti rozhodcovského
rozsudku rozhodne opätovne stály rozhodcovský súd podľa § 47 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“ a vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán žiadnej zo strán
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňa ako spotrebiteľ je oslobodená od súdneho poplatku
§ 4 ods. 2 písm. u/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
platnomznení,ďalejlen„zákonač.71/1992Zb.“ apretovprípadejejúspechubymalaprejsť poplatková
povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 331,50 eur (položka

3 písm. c/ sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) na žalovaného (§
2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb.) Keďže obe strany sporu mali vo veci čiastočný úspech, teda
aj žalovaný bol sčasti úspešný, súd rozhodol tak, že žalovanému neuložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške 331,50 eur, z ktorého dôvodu štátu nárok na náhradu trov konania titulom poplatku
nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ C. s. p., nakoľko bol názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniamavychádzalznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Navrholnapadnutýrozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ku konštatovaniu súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. žalovaný poukázal na zmluvu o úvere č. 500300885
na prednú stranu, v ktorej je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku
396 eur, ak nie je dohodnuté inak do 10.11.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných
podmienkachposkytnutiaspotrebiteľskéhoúverualebovhotovostimandatárovi“.Vzhľadomnauvedené

sa zmluvné stany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 10.11.2014. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k
úhrade jednej splátky vo výške 396 eur s termínom splatnosti dňa 10.11.2014. Následne však dlžník
požiadalvtejistýdeňomožnosťvyužitiasplátkovéhokalendára-Dohodyoplnenívsplátkach.Dlžníkboldňa 22.11.2013 s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj
o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku
v12pravidelnýchmesačnýchsplátkachvovýške33eur,vždyk10.kalendárnemudňuvmesiaci,počnúc

dňom 10.12.2013. Žalovaný ako dôkaz pripojil Dohodu o plnení v splátkach. Podľa žalovaného každá
vyššie uvedená splátka bola prednostne započítaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient
je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde
nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob
započítavania, a to v prospech dlžníka. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nesie dôkazné bremeno a

jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a
teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú
a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočíta v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca
platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na
zmluve. Podľa žalovaného zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú
prípustnú výšku odplaty. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. K uvedenému

považoval za potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových
subjektovnemožnoobvyklúvýškuúrokuodvodzovaťodvýškyúrokupožadovanéhobankami.Odvolával
sa na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo/92/2005. Ak teda žalobca namieta výšku
odplatyzaposkytnutieavráteniefinančnýchprostriedkov,znášavtomtosmeredôkaznébremenoamusí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z

trhovéhopriemeruodplátposkytovanýchinýmisubjektmiposkytujúcimifinancovaniezvlastnýchzdrojov.
Čo sa týka poplatku sa poskytnutie úveru, ten nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký vzhľadom
na skutočnosť, že on je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady
sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere

uzatvoril a peňažné prostriedky od neho prevzal. Zároveň žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca v
prípade,žepopodpisezmluvyoúverenadobudolpocit,žepodpísalnevýhodnúzmluvualebožeodplata,
úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia
dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil,
z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými

podmienkami poskytnutia úveru. K tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru poukázal žalovaný na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu sa stotožnila s rozsudkom prvostupňového súdu a
žiadala, aby ho odvolací súd potvrdil v celom rozsahu.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobkyne písomne nereagoval.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok vo výrokoch I., III. a IV. podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako
vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, súd prvej inštancie po
zhodnotení skutočností z predloženého spisu v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené
skutočnosti správne právne posúdil keď dospel k záveru, že v tomto prípade existujú viaceré dôvody na
zrušenie rozhodcovského rozsudku sčasti a žalobe čiastočne vyhovel.

7. Žalovaný v odvolaní reagoval na konštatovanie súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
výšku, počet a termíny splátok v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ale len termín konečnej
splatnosti úveru do 10.11.2014 a preto sa takáto zmluva s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/
zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov. V tomto smere poukazoval na

Dohodu o plnení v splátkach uzavretú v rovnaký deň uzavretia zmluvy t.j. 22.11.2013. Túto pripojil aj
k odvolaniu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že účastník konania tak podľa §
205a O. s. p. účinného do 30.06.2016, ako aj podľa § 366 C. s. p. umožňuje uvádzať v odvolacom konaní
nové skutočnosti len vo veľmi obmedzenom rozsahu, pričom žalovaným uvádzané tvrdenie ani jednu zpožiadaviek pre uvádzanie nových skutočností nenapĺňa. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že
žalovaný bol poučený podľa § 120 ods. 1, 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania
žaloby (14.03.2016) tom, že jeho povinnosť je označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

na to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Poučenie mu bolo doručené
15.04.2016 (č.l. 9 p.v. spisu). Vzhľadom na uvedené nebolo v odvolacom konaní na tvrdenia žalovaného,
že po podpise zmluvy bola uzavretá Dohoda o splátkach a predložený dôkaz, prihliadnuté.

8. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí (v bode 19) uzavrel absenciu uvedenia úrokovej sadzby

v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z.) pričom podľa
rozhodcovského rozsudku dohodnutý úrok vo výške 39,15 % ročne vzhľadom na povahu a podmienky
úverového vzťahu ako aj jeho zabezpečenia je primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v
danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku) v obdobných prípadoch pri
poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri tom druhu finančných produktov
(napr. úver na kreditnej karte). Podľa okresného súdu z rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť na

základe akých podkladov rozhodcovský súd posúdil primeranosť „dohodnutého súčtu úroku vo výške
39,15 %“ a nie je ani zrejmé, aká bola výška úroku v obdobných prípadoch (na porovnanie). Žalovaný
v odvolaní k výške odplaty poukazoval na to, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku
úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
nestanovil možnú prípustnú výšku. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Podľa odvolacieho súdu predmetnú zmenu znenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka priniesol zákon č.
129/2010 Z. z., ktorým sa zaviedla nová úprava spotrebiteľského úveru. Pre všetky zmluvy o odplatnom
poskytovaní peňažných plnení spotrebiteľom od 01.06.2010 (pozri § 879m Občianskeho zákonníka)
platí, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za

spotrebné úvery v obdobných prípadoch, bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.
Podľa rozhodnutia NS SR (napr. 5Cdo/26/2011) pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v
súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník
uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto
také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa

nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytol veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.
Neprimeraná a preto odporujúca dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú sadzbu v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím najvyšším úrokovým sadzbám

uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov, alebo pôžičiek. V danej veci zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje výšku úroku 39,15 % ročne. V relevantnom čase sa priemerné úrokové sadzby z úverov
v trvaní jedného roka pohybovali vo výške 8,46 % ročne. Aj podľa odvolacieho súdu tak úroková sadzba,
ktorá bola dojednaná v zmluve vo výške 39,15 % ročne nezodpovedá požiadavkám stanoveným NBS
na určenie úrokovej sadzby pôžičky, pretože predstavuje viac ako štyri a pol násobné zhodnotenie

peňažných prostriedkov na ročnej báze oproti pôžičkám poskytovaných bankami. S poukazom na rozpor
úrokov s dobrými mravmi odvolací súd mal za to, že úroky neboli uvedené v zmluve a teda zmluva
neobsahuje náležitosť vyžadovanú § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaný v odvolaní
nepovažoval poplatok za poskytnutie úveru za neprimerane vysoký. Odvolací súd sa s jeho názorom
nestotožňuje a v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (bod 20), ktorého

závery považuje za správne. Pokiaľ ide o posudzovanie zmluvnej pokuty toto žalovaným nebolo v
odvolaní namietané.

9. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné a rozsudok okresného
súdu vo výroku I. a súvisiacich výrokoch III. a IV. osobitne nenapadnutých odvolaním ako vecne správny

potvrdil. Vo výroku II. zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa, a to v celom rozsahu,
preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).