Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/300/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115209453
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115209453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s.,
IČO: 36 234 176, Piešťany, Teplická 7434/147, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom Trenčín, Piaristická 707/25, proti žalovanej:
P. H., narodená XX.XX.XXXX, bytom C., Š. V. XXXX/X, o zaplatenie 324,25 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 26C/105/2015-72 zo dňa 24. októbra
2016 v zamietajúcej časti (III. výrok), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti (III. výrok) vrátane závislého výroku

o náhrade trov konania (IV. výrok) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy
3,46 Eur, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 0,47 Eur a úroku z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 4,46 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia zastavil, II. výrokom uložil žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 124,34 Eur, úrok z omeškania vo výške 3,45 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 124,34 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

III. výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol, IV. žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, §
54 ods. 2, § 788 ods. 1, 2, § 791 ods. 1, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 9 ods. 2
písm. f), j, k), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o
spotrebiteľských úveroch), § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.,
s poukazom aj na procesné ustanovenie § 124 ods. 1, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1,

§ 262 ods. 1, 2, čl. 17, čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 1.12.2013
úverovú zmluvu č. 4312000569, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 647,19
Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 69,33 Eur vždy do 20. dňa v
kalendárnom mesiaci, RPMN bola uvedená vo výške 37,3 %, priemerná RPMN 45,94 %, ročná úroková
sadzba 31,70 %, dátum prvej splátky bol dňa 1.1.2014, lehota splatnosti dňa 20.12.2014, celková čiastka

splatnáspotrebiteľomvovýške776,52Eur.Žalovanázaplatilazposkytnutéhoúveru522,85Eur.Žalobca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru výzvou zo dňa 10.9.2014, s lehotou na zaplatenie do 15 dní od
odoslania tejto výzvy. Súčasťou úverovej zmluvy zo dňa 1.12.2013 bolo prehlásenie klienta, že sa
oboznámil s Úverovými podmienkami a svojím podpisom uvedeným potvrdil. Žalovaná suma 320,79Eur pozostáva zo sumy istiny vo výške 56,72 Eur, úroku vo výške 12,37 Eur, zosplatnenej istiny vo
výške 242,46 Eur, poistenia Bill protection vo výške 9,24 Eur, úroku z omeškania vo výške 1,59 Eur zo
sumy 639,11 Eur od 27.9.2014 do 14.10.2014, vo výške 2,61 Eur zo sumy 609,66 Eur od 15.10.2014

do 14.11.2014, vo výške 2,12 Eur zo sumy 547,33 od 15.11.2014 do 12.12.2014, vo výške 2,14 Eur zo
sumy 469,11 Eur od 13.12.2014 do 14.01.2015, vo výške 1,50 Eur zo sumy 362,47 Eur od 15.1.2015 do
13.2.2015, vo výške 2,74 Eur zo sumy 324,25 Eur od 14.2.2015 do 15.4.2015, t.j. do dňa vyhotovenie
návrhu.

4. Okresný súd právne uzavrel, že predmetná zmluvu o úvere je spotrebiteľská, keďže žalobca ako
právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej ako fyzickej osobe, ktorá nekonala
v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania, na ktorú sa okrem § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka vzťahuje i zákon o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Úverová zmluva neobsahuje údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, a to písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (tento údaj nie je

totožnýslehotousplatnosti), j)celkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazáklade
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (v zmluve je uvedený nesprávny údaj
776,52 Eur namiesto správneho 831,96 Eur ako 69,33 x 12), k) výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
pričom táto skutočnosť s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch,
spôsobuje, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná čerpala úver
vo výške 647,19 Eur a z poskytnutého úveru zaplatila žalobcovi sumu 522,85 Eur, preto okresný súd
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 124,34 Eur ako rozdiel medzi reálne poskytnutými

finančnými prostriedkami právnym predchodcom žalobcu vo výške 647,19 Eur a zo strany žalovanej
uhradenou sumou 522,85 Eur a vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Ďalej uzavrel, že okrem úroku z úveru sa žalobca domáhal i zaplatenia poistenia Bill protection vo
výške 9,24 Eur. V zmluve o spotrebiteľskom úvere v časti poistenie výdavkov, ktorá nebola individuálne

dojednaná, sa uvádza len zvolený súbor poistenia - Premium, úhrada za poistenie 4,62 Eur (14 % z
pravidelnej mesačnej splátky úveru bez poistenia). Zo zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné
vyvodiť záver, že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami
v zmysle § 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného,
splatnosť poistného, stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom,

či sa oprávnená osoba bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv
a povinností zmluvných strán, výška odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej
zmluvy. Predovšetkým pre poistnú zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná
písomná forma a navrhovateľ žiadnu písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné
minimum) súdu nepredložil. Žalobca tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplýval

nárok na zaplatenie poistného v sume 9,24 Eur, a preto považoval okresný súd i tento nárok za
nedôvodný.

6. Záverom okresný súd konštatoval, že žalobca si uplatnil i úrok z omeškania, ktorý okresný súd priznal
v uplatnenej výške 5,05 % ročne avšak len z priznanej sumy 124,34 Eur od 27.9.2014 do 15.4.2015 vo

výške 3,45 Eur a od 16.4.2015 do zaplatenia a to z dôvodu, že výzva na zaplatenie dlžnej sumy bola
žalovanej doručovaná doporučenou zásielkou podanou na prepravu dňa 10.9.2014, žalobca v nej určil
žalovanej lehotu na plnenie do 15 dní od odoslania tejto výzvy, teda do 26.9.2014, pričom žalovaná sa
dostala do omeškania až dňa 27.9.2014. Okresný súd mal preukázanú výšku úrokovej sadzby ku dňu
omeškania 27.09.2014, ktorá bola vo výške 0,05 % zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk., t. j.

0,05 % + 5 bodov spolu výška 5,05 % ročne. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v spojení s
čl. 4, 17 CSP tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, hoci jej ako plne úspešnej

strane v konaní nárok na náhradu trov konania vznikol, keď žalobcovi bola zo sumy 324,25 Eur s
príslušenstvom priznaná suma 124,34 Eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu
38 % a hrubý úspech žalovanej 62%, a teda konečný čistý úspech žalovanej je 24 % (62 % - 38
%), čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celéhokonania v rozsahu 24 %. Zo spisového materiálu mal okresný súd preukázané, že žalovanej v konaní
žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevznikli, čo vylučovalo možnosť ich
priznania, preto vychádzajúc z čl. 4 a 17 CSP, podľa ktorého súd konaná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu, rozhodol súd už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak,
že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho advokáta výlučne v časti
zamietnutia žaloby (III. výrok), pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť

v rozsahu podaného odvolania a rozhodnúť o náhrade trov konania. Poukázal na odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že v kontexte záveru
súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch, poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/ES, ktorú
boli členské štáty EÚ povinné transponovať do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov. Podľa čl.

10 ods. 2 písm. h) smernice, je náležitosť: výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia, čo zákon o spotrebiteľských úveroch nereflektuje, keďže náležitosť
prezentovaná v Smernici je istým spôsobom modifikovaná v § 9 ods. 2 písm. k). Pričom má za to,
že Smernica nebola do právneho poriadku SR transponovaná správne. Poukázal na rozhodnutie

Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová. Súdny dvor v rozhodnutí
jasne stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Veriteľovi zo Smernice vyplýva iba povinnosť poskytnúť
spotrebiteľovi amortizáciu istiny na základe zmluvy o úvere s dobu určitou, právo spotrebiteľa vyžiadať

si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy
o úvere. S ohľadom na uvedené nemožno úverový vzťah považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Nesúhlasí so záverom okresného súdu, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy,
s opätovným poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C 42/15, pričom úverová zmluva
obsahuje kolónku č. 51 výšku mesačnej splátky 69,33 Eur, kolónku č. 52 - počet splátok: 12, pričom

žalovaná mala uhrádzať záväzok v pravidelných mesačných splátkach (Hlava 5, § 1 UZP) spravidla
po poskytnutí úveru a to do 20. dňa v kalendárnom mesiaci (kolónka č. 58), pričom prvá splátka bola
splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Z podmienok zmluvy o úvere môže spotrebiteľ bez
väčších ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej splatnosti úveru, keďže musí len spočítať dobu
12 mesiacov od poskytnutia úveru, čo je v zmysle záväznej interpretácie Súdneho dvora určenie termínu

dostatočné. Nesúhlasí s tvrdením, že doba zmluvy nie je totožná s lehotou splatnosti. Prvú splátku mala
žalovaná uhradiť ku dňu 1.1.2016, poslednú ku dňu 20.12.2016, čo v skratke znamená 12 mesiacov =
12 splátok. Okresný súd nesprávne posúdil, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa §9 ods.
2 písm. f)zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Do celkových nákladov sa započítava aj poistné, ale len v prípade, ak uzavretie zmluvy bolo

podmienené získaním spotrebiteľského úveru. Žalovaná mala uhradiť 12 splátok po 69,33 Eur, čo spolu
predstavuje sumu 831,96 Eur, z toho dobrovoľné poistné za 12 mesiacov spolu 55,44 Eur (á 4,62 Eur),
v rozdiele celková čiastka splatná spotrebiteľom 776,52 Eur. Splátky boli v zmluve jednoznačne určené
svojou výškou, periodicitou, počtom a splatnosťou. Spotrebiteľ nepochybne mohol posúdiť výhodnosť
úveru a informovane sa rozhodnúť o jeho uzavretí. Odopretie priznania akýchkoľvek úrokov a poplatkov

považuje za neprimerané, v rozpore s judikovaným princípom proporcionality, preto za neprípustné.

9. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie nie je možné priznať

úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
11. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 324,25
Eur, úroku z omeškania 12,71 Eur, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 324,25 Eur od 16.4.2015
do zaplatenia. Rozsudok súdu prvej v časti zastavenia konania v sume 3,46 Eur, vyčísleného úroku z

omeškania 0,47 Eur, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 4,46 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia
(I. výrok), vo vyhovujúcej časti v sume 124,34 Eur, úroku z omeškania vo výške 3,45 Eur, úroku z
omeškania 5,05 % ročne zo sumy 124,34 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia (II. výrok) neboli odvolaniami
strán napadnuté a preto je právoplatný.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 196,45 Eur, úrok z
omeškania 8,79 Eur, úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 196,45 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia) a
to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou náležitosťou
úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej z splátok na časť pripadajúcu
na istinu, úroky a iné poplatky, a že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona o

spotrebiteľských úveroch.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil (s výnimkou záveru o absencii obligatórnej
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch), s poukazom na ust. § 387
ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť (s výnimkou uvedenom v tomto odseku) a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

14. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť

nasledovné.

15. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 1.12.2013 úverovú zmluvu, ktorou žalobca
poskytol žalovanej úver vo výške 647,19 Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 31,70 %, RPMN
37,3 %, celkovou čiastkou na zaplatenie 776,52 Eur, priemernou RPMN 45,94 %, počtom mesačných

splátok 12, splatnosťou splátok v 20. deň v kalendárnom mesiaci, výškou splátky 69,33 Eur mesačne.
Žalovaná zaplatila žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 522,85 Eur.

16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi

žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného

zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej
formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti
zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným
obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak
vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a

zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú
z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie
je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluvaneobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom absencia už len jednej náležitosti má za následok správny záver okresného súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.

Okresný súd správne priznal žalobcovi 124,34 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru
647,19 Eur a žalovanou uhradenou sumou 522,85 Eur. Zároveň správne žalobu v časti 196,45 Eur,
úroku z omeškania 8,79 Eur, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 196,45 Eur od 16.4.2015 do
zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

17. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,

pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej

prezentovaný skutkový stav.

18. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.)
a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského

úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca
v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí

uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/) a ako aj
uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/).

19. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu.

20. Podľa položky č. 52 zmluvy klient sa zaväzuje splácať úver v celkom 12 pravidelných mesačných
splátkach vo výške 69,33 Eur.

21. Podľa položky č. 58 zmluvy sú splátky splatné v 20. deň kalendárneho mesiaca, prvá splátka splatná

podľa položky č. 57 zmluvy je 1.1.2014.

22. Odvolací súd nesúhlasí s argumentom žalobcu, že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže účelom tejto náležitosti je aby spotrebiteľ vedel
rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať

sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho
platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia
splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je
náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo
poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal

na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil
ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za
bezúročný a bez poplatkov. Pričom uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami, ako
správne konštatoval okresný súd neobsahuje, nemožno potom konštatovať splnenie písomnej formyzmluvy vo vzťahu k tejto podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto poskytnutý úver
žalobcom žalovanej je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nepochybil preto súd prvej
inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o

spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

23. Odvolací súd sa s ohľadom na uvedené v odsekoch 18, 19, 22 s argumentáciou žalobcu, ktorý sa
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.

24. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalobcu a záver
okresného súdu, že zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o

spotrebiteľských úveroch, nepovažoval za správny, keďže zmluva o úvere v položke 60, obsahuje údaj
lehota splatnosti 20.12.2014, čo podľa odvolacieho súdu spĺňa požiadavku zákona o spotrebiteľských
úveroch, hoci faktom zostáva, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej
zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Uvedené zodpovedá
aj dikcii zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol

vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie, ak uzavrel, že v
zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
(dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), pochybil.

25. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol

výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku
23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že
Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na
napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto

konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

26. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,

že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje
vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom

jednoznačne požaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti súčasne s dobou trvania zmluvy. K výkladu
oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských úveroch existuje
konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami
rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a

splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo

síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10
ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj
pred 1.1.2013.

27. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských
úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom
Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy
účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinkusmerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako
také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

28. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

29. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

30. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

31. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

32. Zamietnutie žaloby v časti sumy 9,24 Eur (poistenie Bill protectiou) ako aj v časti (vyčísleného) úroku

z úveru 8,79 Eur, ktoré žalobca nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu
znemožnil sa uvedeným zaoberať, považoval odvolací záver okresného súdu o dôvodoch zamietnutia
za dôvodný a správny.

33. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu v napadnutej zamietajúcej

časti zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (III.
výrok), vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutého) potvrdil.

34. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, nesúhlas so záverom o absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j)
zákona o spotrebiteľských úveroch už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

38. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).