Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 22, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/127/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815206504
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8815206504.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpený Malata, Pružinský, Hegedüš
& Partners s.r.o., Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: X. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XX, o zaplatenie 383,77 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 13C/246/2015-105 zo dňa 18.03.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 3
a 5, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, §
2 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
V odôvodnení uviedol, že z Oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k žiadosti reg. č.
005097515R zo dňa 31.07.2012 vyplýva, že žalobca oznámil žalovanému, že na základe jeho žiadosti

o ČSOB Kreditnej karte zo dňa 31.07.2012, v ktorej žiadal o poskytnutie úveru k ČSOB Kreditnej karte
s čerpaním od 31.07.2012 a dňom splatnosti vždy 25.v mesiaci, mu banka poskytuje úver k ČSOB
Kreditnej karte do výšky úverového limitu 250 eur, pričom ide o druh spotrebiteľského úveru čerpaného
prostredníctvom kreditnej karty. Dňom splatnosti je vždy 25. v mesiaci. Úver môže byť čerpaný odo
dňa 31.07.2012 a ku dňu otvorenia úverového účtu predstavuje výška úrokovej sadzby 18,90% ročne a
debetnej úrokovej sadzby 30% ročne. Ročná percentuálna miera nákladov na úver predstavuje 20,94%
acelkováčiastka,ktorúmusídlžníkzaplatiťpredstavuječiastku275,25eur.Týmtobolamedzižalovaným

a žalobcom uzatvorená Zmluva o úvere k ČSOB Kreditnej karte.
Žalobca listom zo dňa 26.06.2014 označeným ako oznámenie o zosplatnení úveru žalovanému oznámil,
že vzhľadom na skutočnosť, že nevyrovnal svoj dlh, využil žalobca svoje oprávnenie podľa Obchodných
podmienok pre ČSOB Kreditnú kartu a vyhlásil dňom 25.06.2014 celú svoju pohľadávku z poskytnutého
úveru za splatnú. Zároveň ho vyzval na zaplatenie celej dlžnej čiastky vo výške 309,66 eur a to najneskôr
do 06.07.2014.
Z prehľadu z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že žalovaný vyčerpal celkovo sumu 270,84 eur a uhradil

sumu 502,30 eur.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom ako bankou a veriteľom a
žalovaným ako klientom a dlžníkom došlo na základe Oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnejkarte k uzavretiu zmluvy o úvere, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému úver do výšky
úverového limitu 250 eur, pri úrokovej sadzbe vo výške 18,90% ročne.
Je nepochybné, že žalobca a žalovaný uzavreli spotrebiteľskú zmluvu. Na uvedený právny vzťah je tiež

potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a vychádzať pritom z ustanovenia §
3 ods. 3, v zmysle ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.
Prvou žalobcom uplatňovanou sumou je nárok na zaplatenie istiny v sume 308,19 eur. Je nepochybné,
že žalovaný prostredníctvom kreditnej karty vyčerpal úver v sume 270,84 eur a uhradil celkovo sumu

502,30 eur, pričom súd žalovaným vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle citovaného ust.
§ 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a keďže žalovaný uhradil viac ako vyčerpal, súd žalobu v tejto
časti zamietol.
V ďalšom mal súd z prehľadu z výpisu z účtu žalovaného za preukázané, že v rámci žalovaným
vykonaných úhrad bola suma 160 eur započítaná na poplatky, ktoré bližšie nešpecifikoval. V danom
prípade sa jedná o sporové konanie a sporové konanie je konaním návrhovým. Žalobca je povinný k

žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho
konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie
dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to
znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú
normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé

procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné
bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na
základe uvedeného má potom súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o
oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky v časti nároku na poplatky, pretože nepredložil žiadne také
dôkazy, ktorými by bolo možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje, preto

súd žalovaným vykonané úhrady na túto položku v rámci splátok započítal na istinu.
Ďalším nárokom uplatneným žalobcom bol nárok na vyčíslený úrok vo výške 61,55 eur s tým, že zároveň
si uplatňoval úrok vo výške 19,50% ročne z nezaplatenej istiny od 01.04.2015 do zaplatenia.
Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých
prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver

poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do
dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania . Ide
pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Keďže žalobca pristúpil k
predčasnej splatnosti úveru, od tejto doby žalobca nemá nárok na úrok z úveru, ktorého platenie bolo

dojednané.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998, dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v
omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický a je potrebné s ním súhlasiť, pretože

v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v
podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu
medzi účastníkmi konania.
V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 25.06.2014, teda týmto dňom
sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti a súd

dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 25.06.2014, potom už nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp.zn. 5Co/223/2014, Krajského súdu v Prešove sp.zn.. 3Co/85/2013 zo
dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4Co/83/2013 zo dňa 0.05.2014.
Podľa predloženého prehľadu z výpisu z účtu žalovaného mal súd za preukázané, že ku dňu

zosplatnenia predstavovala dlžná istina sumu 307,19 eur a dlh celkom sumu 310,01 eur. Súd má
však za to, že všetky úhrady ktoré boli žalovaným vykonané, je potrebné v zmysle ust. § 566 ods.
2 Občianskeho zákonníka potrebné započítať na istinu, ktorá predstavovala sumu 270,84 eur. Suma
231,46 eur predstavujúca rozdiel medzi vyčerpaným úverom a vykonanými úhradami, pokrýva nárok
žalobcu na úroky z úveru do zosplatnenia. Po zosplatnení už žalobca na základe vyššie uvedeného

nevzniká nárok na úrok z úveru, ale iba nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ však ide o úroky z omeškania,
súd má za to, že žalovaný sa do omeškania nedostal, nakoľko úhradami vykonanými celkom v sume
502,30 eur bola uhradená jednak celá vyčerpaná istina, ako aj úroky z úveru do zosplatnenia a preto
vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo

k nedostatočnému kvalifikovaniu poskytnutého úveru ako úveru revolvingového. Produkt kreditnej karty
je typický skutočnosťou, že nie je časovo ohraničený. Ide o formu tzv. revolvingového úveru, ktorý
je charakteristický odlišnosťami v porovnaní so spotrebiteľským úverom s jednorazovým čerpaním
finančných prostriedkov. Konajúci súd sa vôbec nezaoberal princípom produktu kreditnej karty, keď
vôbec nevzal v úvahu variabilitu, ktorá týmto zmluvným typom vzniká. Žalovaná sa so žalobcom

dojednala na úverovej zmluve, na zákalde ktorej mohol úverový vzťah trvať časovo neobmedzené
obdobie a najmä, žalovaná mohla čerpať finančné prostreiedky podľa svojej vôle. Žalovaná zároveň
mohla hradiť finančnú čiastku podĺa vlastného uváženia, minimálne však vo výške minimálnej splátky,
pričom nezaplatené finančné prostriedky sa ďalej úročia dohodnutou úrokovou sadzbou. Nie je zrejmé,
z akého ustanovenia vychádzal pri svojom rozhodovaní konajúci súd, keď uviedol, že všetky platby
bolo potrebné prednostne poukazovať na istinu., keď je zrejmé, že časť finančných prostriedkov musela

smerovať na úhradu zmluvných úrokov. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový
vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť
splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov. A časť na odplatu, nakoľko ide o
odplatný právny úkon. Postup konajúceho súdu robí z ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
obsolentnú právnu normu, keď fakticky znemožňuje existenciu platne uzatvorenej spotrebiteľskej

zmluvy formou kreditnej karty. Zákon jednoznačne vymedzuje možnosť existencie situácie, kde nie je
možné určiť predpis splátok či ročnú percentuálnu mieru nákladov. Konajúci súd vychádza pri svojom
rozhodovaní z neexistujúceho splátkového kalendára, ktorý ani existovať nemôže. Nemožno objektívne
zhodnotiť, na základe akých úvah konajúci súd vykonával započítavanie jednotlivých úhrad. Postup
súdu preto považuje v časti zamietnutej istiny vo výške 308,19 Eur za nesprávny. Nesprávna je aj časť

výroku, ktorou bol zamietnutý úrok z omeškania vo výške 3,62 eur do určenia predčasnej splatnosti
úveru. Žalobca nežiada úrok z omeškania z úroku z omeškania. Konajúci súd sa vôbec nevysporiadal
s možnosťou existencie spotrebiteľského úveru, kde nie je možné určiť vopred splátkový kalendár, čím
došlo k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia a nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci.
Žalobca preukázateľne odôvodnil svoj návrh, ktorého právnym základom je odplatná úverová zmluva.

Riadnym neodôvodnením rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sa dopustil
porušenia procesných práv účastníka konania, čím prišlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred
súdom. V obdobných prípadoch bol nárok žalobcu vyhodnotený ako dôvodný. Vzhľadom na skutočnosť,
že výrok o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. má svoj poklad vo výroku vo veci samej,
odvolanie smeruje aj voči tomuto výroku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.). S účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku v

znení platnom a účinnom do 30.06.2016 a v zmysle prechodných ustanovení vyplývajúcich z ust. §
470 ods. 1, 2 veta prvá CSP sa aplikuje princíp okamžitej aplikability a princíp justifikácie účinkov
procesných úkonov, čo znamená, že právna úprava obsiahnutá v CSP sa aplikuje aj na konania
začaté pred 01.07.2016 so zachovaním právnych účinkov procesných úkonov, ktoré nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

Princíp justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 2 CSP je kompatibilný s
princípom okamžitej aplikability vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené, na úkon
súdu je potrebné hľadieť k momentu jeho vykonania.

5. Podľa § § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

6. Je nepochybné, že zmluva o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 31.07.2012 uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným má formulárovú podobu a na ich základe bol založený spotrebiteľský
zmluvný vzťah, nakoľko pri ich uzatváraní žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, keďže konal v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Na predmetný zmluvný vzťah je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo že žalovaný na základe zmluvy o poskytnutí

úveru k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 31.07.2012 čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 270,84
Eur a žalobcovi uhradil celkovo 502,30 Eur.
Zozmluvyvspojenísbodom5.1ObchodnýchpodmienokpreČSOBKreditnúkartu,jezrejmé,žeplnenie
žalovaného bolo dohodnuté v pravidelných mesačných splátkach vo výške 5 % z vyčerpanej sumy,
pričom tu je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že konkrétny počet splátok, presný splátkový kalendár

pri uzatvorení zmluvy, na základe ktorej je dlžníkovi poskytnutý úver formou čerpania prostredníctvom
kreditnej karty určiť nebolo možné, keďže tento sa odvíja od skutočnosti či, kedy a v akej výške
dlžník úver postupne čerpá (čo závisí od jeho vôle). Žalobca však v dôsledku porušenia zmluvných
povinností zo strany žalovaného pristúpil k zosplatneniu dlhu žalovaného, čím žalovaný stratil výhodu
plniť dlh v splátkach a celý dlh sa stal splatným ku dňu 25.06.2014 (č.l. 14 spisu). Uvedené má za

následok, že žalobca má nárok na zmluvný úrok z úveru, teda zo sumy vyčerpaných prostriedkov len
do dňa zosplatnenia dlhu a následne môže požadovať už len sankcie spojené omeškaním dlžníka,
t.j. úroky z omeškania. Zmluvné dojednania, ktoré sa od takejto úpravy odchyľujú v neprospech
spotrebiteľa predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. V
tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co/190/2014

zo dňa 30.06.2015, v zmysle ktorého cit.: „Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva
stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento
stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu
peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný

spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul
mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré

by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého bysa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynulizozmluvypredveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôže

pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen
hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať

svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav
nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v
slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných
úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a

počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná

úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na
tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a §

3a nar. vl. 87/1995 Z. z..“ Odvolací súd sa s týmito závermi v plnom rozsahu stotožňuje.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovi na základe zmluvy vznikol nárok na zaplatenie sumy 270,84
Eur (zodpovedajúcej žalovaným vyčerpanej istine) a zmluvných úrokov z vyčerpanej sumy od novembra
2012 (kedy došlo k prvému čerpaniu úveru žalovaným, ako to vyplýva z prehľadu čerpania úveru a
úhrad - č.l. 18 spisu) do dňa zosplatnenia dlhu, t.j. do 25.06.2014. Pri úrokovej sadzbe 19,50 % ročne

predstavujú zmluvné úroky zo sumy 270,84 Eur od 01.11.2012 do 25.06.2014 sumu 87,10 Eur. Reálna
výška nároku žalobcu na zmluvné úroky je však nižšia, keďže žalovaný nečerpal sumu 270,84 Eur
jednorázovo, ale postupne, istina sa v dôsledku jeho čiastočných úhrad znižovala a do 03/2014 sa
uplatňovala úroková sadzba vo výške 18,90 % ročne.
Z prehľadu čerpania a úhrad vyplýva, že žalobca zarátal úhrady žalovaného aj na „poplatky“ vo výške

160 Eur. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, zarátanie úhrad žalovaného na poplatky nebolo
možné zohľadniť, keďže žalobca vznik nároku na zaplatenie týchto bližšie nešpecifikovaných poplatkov
netvrdil a ani nepreukázal, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, ktoré na ňom v
konaní spočívalo v zmysle § 79 ods. 1 a 2 O.s.p.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi splnil záväzok zo zmluvy v plnom rozsahu (istina +

zmluvné úroky), plnil dokonca nad rámec výšky svojho dlhu, záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
žaloby bol správny.
Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
Zodpovedanie otázky, či zmluva o úvere zo dňa 31.07.2012 predstavuje zmluvu o revolvingovom úvere
v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nebolo spôsobilé ovplyvniť záver súdu o

zániku dlhu žalovaného jeho splnením. Ako už bolo konštatované vyššie, odvolací súd nepopiera, že
konkrétny počet splátok, konečnú splatnosť úveru, výšku RPMN nebolo možné vopred určiť, je však
zrejmé, že plnenie bolo dojednané v mesačných splátkach, žalobca dlh zosplatnil, pričom následkom
zosplatnenia dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy je skutočnosť, že zmluvné úroky patria
veriteľovi len do zosplatnenia. Nároky, ktoré žalobcovi na základe zmluvy vznikli a ktoré boli žalobcom

preukázané, boli žalovaným v plnom rozsahu uhradené. Odvolací súd zároveň uvádza, že bez ohľadu
na skutočnosť, či by plnenia žalovaného boli zarátavané najprv na istinu alebo na úroky, je zrejmé, že
jeho úhrady v plnom rozsahu pokryli istinu spolu so zmluvnými úrokmi ako aj žalobcom vyčíslené úroky
z omeškania.
V čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli náležitosti odôvodnenia rozsudku stanovené v ust. §

157 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok je čo do žalobcom namietaného dôvodu odôvodnený riadne, v súlade
s predmetným ustanovením. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobu zamietol.
Rozsudok spĺňa aj kritériá odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že prvoinštančný

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Trovy konania žalovaného znáša žalobca. O ich výške rozhodne
prvoinštančný súd (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.