Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617204768
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617204768.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX H. Z. XX, v konaní o zaplatenie sumy 430,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21Csp/100/2017-97 zo dňa 03. októbra 2017,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21Csp/100/2017-97 zo dňa 03. októbra
2017 p o t v r d z u j e.

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. Citujúc ustanovenia § 708 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a § 2 písm. a/, b/,
§ 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, konštatoval na základe vykonaného dokazovania, že medzi žalobcom a
žalovaným vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov

a služieb č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 23.09.2009, na základe ktorej sa žalobca zaviazal zriadiť a
viesť pre žalovaného bežný účet č. V a že žalobca bol oprávnený za poskytovanie produktov resp.
služieb účtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov žalobcu, a to na ťarchu účtu žalovaného.
Okresný súd predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský, nakoľko sa jednalo o dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru poskytnutého žalobcom ako
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľský úveroch, žalovanému ako spotrebiteľovi v
zmysle § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa všeobecných obchodných podmienok

bol žalovaný povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie
požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle sadzobníka a akýchkoľvek finančných
záväzkov voči banke. Vzhľadom na porušenie uvedenej zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného,
tým, že sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania vo výške 430,56 Eur, a tento dlh nevyrovnal,
žalobca 22.05.2017 zatvoril účet žalovaného, o čom ho informoval posledným výpisom z účtu.
Podľa všeobecných obchodných podmienok pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom
platobných kariet, ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu;

nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu
nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte, pričom po dobu
nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na
základe úrokovej sadzby podľa všeobecných obchodných podmienok a vývesky úrokových sadziebvo výške 28% ročne (úroková sadzba platná od 1.7.2012), a to až do vyplatenia celej pohľadávky.
Z výpisov z účtu žalovaného č. XXXXXXXXX za obdobie od 20.5.2014 do 22.5.2017 okresný súd
zistil, že 20.5.2014 sa žalovaný na tomto účte prvýkrát dostal do debetu, ktorý postupne narastal až

do 22.5.2017, kedy došlo k zatvoreniu účtu. V uvedenom období došlo na tomto účte k debetným
operáciám žalovaného v úhrnnej výške 1.392,40 Eur, a ku kreditným operáciám žalovaného (vklady v
hotovostinaúčet)vúhrnnejvýške1.399Eur.Ztýchtovýpisovzúčtutiežvyplynulo,žezvyšokuvedeného
debetu bol tvorený poplatkami účtovanými na ťarchu účtu žalobcom, ako aj zmluvnými úrokmi z vyššie
uvedenýchdebetnýchsúm.Prvoinštančnýsúdnemoholžalobcovi,sprihliadnutímna§4ods.4zákonao

spotrebiteľských úveroch priznať žalobou uplatnený nárok na priznanie úrokov a poplatkov, ktoré neboli
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere - sadzobník poplatkov či výveska úrokových sadzieb totižto
nepredstavuje zmluvné dojednanie. Rovnako nemohol žalobcovi priznať ani istinu (žalobcom reálne
poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému v rámci tzv. nepovoleného prečerpania), nakoľko žalovaný
v rámci tzv. nepovoleného prečerpania (v období od 20.5.2014 do 22.5.2017) vyčerpal celkovo sumu
1.392,40 Eur (debetné transakcie žalovaného), pričom uhradil sumu 1.399 Eur (kreditné transakcie

žalovaného v prospech účtu). Vzhľadom na uvedené okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s použitím § 262 ods.
1 CSP. Porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku je totiž zrejmé, že plne úspešnou stranou bol
žalovaný a mal by mať teda podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
avšak keďže bolo obsahom spisu preukázané, že mu žiadne trovy konania nevznikli, súd podľa § 262

ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak,
že odvolací súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov prvoinštančného a trov odvolacieho

konania.
4. Odvolateľ poukázal na ust. § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (prekročením sa rozumie automaticky prijaté čerpanie, pri ktorom veriteľ
umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na
platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania) a na body 3.4, 3.8

a 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, v zmysle ktorých môže dôjsť pri vedení bežného
účtu k jeho nepovolenému prečerpaniu majiteľom účtu (žalovaným). Pokiaľ nepovolené prečerpanie
nastane, musí ho majiteľ účtu (žalovaný) bez zbytočného odkladu vyrovnať a po dobu nepovoleného
prečerpania je povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri
nepovolenom prečerpaní účtu". Ďalej odvolateľ upriamil pozornosť na to, že náležitosti zmluvy nemusia

byť obsiahnuté v jednom dokumente, čo potvrdzuje aj obsah rozhodnutia Európskeho súdneho dvora
vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). Časť z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmysle §
9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo
sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy; Všeobecné obchodné podmienky a sadzobník sú
súčasťou úverovej zmluvy a klienta (žalovaného) zaväzujú, aj pokiaľ ich klient (žalovaný) nepodpísal. V

zmysle uvedeného bol odvolateľ toho názoru, že nie je daný dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov
súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného. Zároveň podal odvolanie aj proti výroku o trovách
konania, ako výroku závislého.

5. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 19.03.2018 (fikcia doručenia), nijakým

spôsobom nereagoval.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správne potvrdil.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

9. Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade odvodzoval žalobca uplatnený nárok zo Zmluvy o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. 704976001 zo dňa 23.09.2009. V rámci
skutkových tvrdení poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovaného, ktorý sa však dostal do

tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe bola pripojená spomínaná zmluva, ktorá
založila právny vzťah sporových strán, výpisy z dotknutého, ako aj z pohľadávkového účtu, Všeobecné
obchodné podmienky a listina o úrokových sadzbách produktov. Z obsahu Zmluvy zo dňa 23.09.2009
nevyplýva, že by sa strany dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu. Uvedené je zrejmé len z
výpisov z účtu.

10. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť.

11. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

12. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom

procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

13. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd
je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v
ustanovení § 160 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach

a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností
formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v
kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej
v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť
za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť

nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd
v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129
ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach
žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri nesplnení dôkaznej
povinnosti uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej

procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej
v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.14. Žalobca v súdenej právnej veci predložil dôkazy, z ktorých malo byť vyvodené, že tu došlo k
vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ však listinný dôkaz, o ktorý sa opieral žalovaný nárok, nepotvrdzoval
existenciuprávnehovzťahuztzv.nepovolenéhoprečerpaniabežnéhoúčtu,potomnebolomožnépriznať

ochranu žiadanému právu na priznanie poplatkov a úroku z nepovoleného prečerpania. Podstatou
problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného
bremena žalobcom, pokiaľ ide o vzťah sporových strán založený zmluvou zo dňa 23.09.2009. Táto
totiž nijako nepotvrdzuje možnosť prečerpania účtu a rovnako ani individuálne dojednanie podmienok
za situácie, pokiaľ by v rámci zmluvného vzťahu k takejto situácii došlo. Aj pri zníženej formálnosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých
žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným a zrozumiteľným spôsobom. Jednoduché
predloženie výpisov z účtov, Všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb
nebolipostačujúcimidôkazmi,ktorébymohliviesťsúdkzásahudomajetkovejsféryžalovaného,pretože
len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj
prejav vôle žalovaného a taktiež pre absenciu individuálneho dojednania podmienok, na základe ktorých

si žalobca uplatnil nároky na zaplatenie poplatkov a úroku z nepovoleného prečerpania, nemožno
uplatňovanému nároku priznať súdnu ochranu. Uvedený názor nie je negovaný žiadnym z ustanovení
zákona o platobných službách, či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs.
Biróová), na ktorý žalobca v podanom odvolaní poukazoval. Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných
ustanovení môže byť stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich

musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne
došlo k uzavretiu spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa
určujúcehopodstatnézmluvnépovinnostijednostranne,vjehoprospechabeznegociáciesprotistranou.

15. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd meritórny rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. Zároveň ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že
žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení

sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto

nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

17. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).