Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 24, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/219/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811216299
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3811216299.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcov: 1/ Q., 2/ N., 3/ N., všetci
zastúpení A. proti žalovaným: 2/ B., 3/ Q. (pôvodne aj proti žalovanému 1/ C.), o zaplatenie 20.000
eur s príslušenstvom, na odvolania žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k.
12C/155/2011-198 zo dňa 19. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žalovaným 2/ a 3/ uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 7.000 eur, žalobkyni 2/ sumu 7.000 eur a žalobkyni 3/ sumu 6.000 eur, do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia p o t v r d z u j es tým, že splnením povinnosti uloženej
žalovaným 2/ a 3/ napadnutým rozsudkom a žalovanému 1/ rozsudkom Okresného súdu Prievidza,
č.k. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k.
19Co/290/2012-110 zo dňa 08.02.2012 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách konania m e n í tak, že žalobcovia 1/, 2/, 3/
majú proti žalovaným 2/, 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o povinnosti žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť na účet Okresného
súdu Prievidza súdny poplatok zo žaloby vo výške 1.200 eur, do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia p o t v r d z u j e s tým, že plnením jedného zo žalovaných 2/ a 3/

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných 2/ a 3/.

Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ m a j ú voči žalovaným 2/ a 3/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým, po povolení obnovy konania vo
vzťahu k žalovaným 2/ a 3/) uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 7.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 7.000 eur a žalobcovi 3/

sumu 6.000 eur, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že splnenie tejto povinnosti je spoločné
a nerozdielne so splnením povinnosti uloženej žalovanému 1/ rozsudkom Okresného súdu Prievidza,
č.k. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne,
č.k. 19Co/290/2012-110 zo dňa 08.02.2012 (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú právo voči žalovaným 2/, 3/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že splnenie tejto povinnosti je spoločné a nerozdielne so splnením povinnosti uloženej žalovanému 1/

(vo výške 969,97 eur) uznesením Okresného súdu Prievidza, č.k. 12C/155/2011-127 zo
dňa 15.01.2014 (výrok II.). Napokon uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiťna účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok zo žalobného návrhu vo výške 1.200 eur, do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia (výrok III.).

1.2 Toto rozhodnutie zdôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaný 1/ bol rozsudkom Okresného súdu
Prievidza, č.k. 2T/168/2010-358 zo dňa 05.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.03.2011
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.03.2011, uznaný vinným zo spáchania
prečinov usmrtenia a ublíženia na zdraví, ktorých sa dopustil tým, že dňa 04.10.2008 po tom, čo požil
alkoholické nápoje a mal v krvi 0,64 mg/l alkoholu, viedol po ceste III. triedy č. 0566 z chatovej oblasti,

ktorá je za S., smerom do S. osobné motorové vozidlo, pričom z dôvodu požitia alkoholických nápojov
dostal s vozidlom šmyk, prešiel s ním do protismeru, kde zišiel s vozidlom mimo vozovku a narazil do
betónové elektrického stĺpu, v dôsledku čoho utrpeli jeho spolujazdci zranenia, pričom Q. K. následkom
týchto zranení zomrel. Bolo teda nesporné, že zásah do osobnostných práv žalobcov
(do ich práva na súkromný a rodinný život) bol spôsobený v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil
žalovaný 1/. Vec vo vzťahu k žalovanému 1/ je už právoplatne skončená, keď rozsudkom Okresného

súdu Prievidza, č.k. 12C/155/2011-90 zo dňa 15.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne, č.k. 19Co/290/2012-110 zo dňa 08.11.2012 bola žalovanému
1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 7.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 7.000 eur a žalobcovi 3/
sumu 6.000 eur.

1.3 Vo vzťahu k žalovanej 3/ súd prvej inštancie mal dokazovaním (vrátane výpovede samotnej
žalovanej 3/) zistené, že žalovaná 3/ poskytla žalovanému 1/, svojmu synovi, kľúče od motorového
vozidla, spoliehajúc sa len na to, že jej syn sľúbil, že auto pod vplyvom alkoholu riadiť nebude, a to
i napriek tomu, že vedela, že jej syn už v minulosti alkoholické nápoje požíval a dokonca vedela, že
jej syn už aj predtým riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Konanie

žalovanej 1/ teda nemožno hodnotiť inak, ako krajne nezodpovedné. Preto súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalovaná 3/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná
nehoda, následkom ktorej zomrel syn žalobcov 1/, 2/ a brat žalobkyne 3/, je objektívne zodpovedná za
uvedený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/, 3/ podľa § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka, a to analogickým použitím týchto ustanovení o zodpovednosti za škodu vyvolanú

osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

1.4 K pasívnej legitimácii žalovaného 2/ súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenia § 1 ods. 1, § 4 ods. 1,
ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon o PZP“), s odkazom na viazanosť

právnym názorom odvolacieho súdu (ktorý rozhodol o povolení obnovy konania) a tiež na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016 uviedol, že pri aplikácii
všetkých výkladových metód, nielen jednej izolovane, je dôvodný záver, že slovenská právna úprava
obsahuje povinnosť poisťovne z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na
zdraví. Z hľadiska gramatického výkladu ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.

upravuješkodunazdravívovšetkýchjejzložkách-zákonodarcatedanesledoval(explicitnenevypočítal)
poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu
a podobne. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví je opodstatnený názor,
že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej.
Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona teda treba vyložiť tak, že poistenie

zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí ako poškodení
môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to
rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. Vzhľadom k tomu, že zodpovednosť za škodu
bola predmetom povinného zmluvného poistenia u žalovaného 2/, taktiež s poukazom na

analogické použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu aj
na zodpovednosť na spôsobenie nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vyvodil pasívnu legitimáciu v
spore aj u žalovaného 2/.

1.5 Ďalej súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho

zákonníka a uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že nebohý Q. žil od narodenia až
po smrť v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami 1/, 2/) a so svojou sestrou
(žalobkyňou 3/). Vzťahy medzi žalobcami a nebohým Q. boli veľmi dobré. Je nesporné, že úmrtím syna
a brata žalobcov došlo k zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov, pretožetvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu s dobrými citovými väzbami. Žalobcovia stratili možnosť realizácie
a ďalšieho rozvoja rodinného života so svojím synom a bratom a sú o citový vzťah k nemu úplne
ochudobnení, z čoho je zrejmé, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala na to, aby

bolaprimeranevyváženáazmiernenávzniknutánemajetkováujmanastranežalobcov,ktorýchprávona
ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami. Došlo tiež
k závažnému zhoršeniu ich psychického, citového života, s negatívnymi prejavmi v celom ich osobnom,
rodinnom i súkromnom živote. Žalobcovia sú uzavretejší k svojmu okoliu, citovo labilnejší, vzniká medzi
nimi viac konfliktov ako v minulosti, ktoré riešia s väčšími problémami ako predtým, žalobkyňa 3/ má

navyše aj zdravotné problémy psychického charakteru. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že sa
stotožňuje s tvrdením žalobcov, že vzhľadom na celkový dopad smrti syna a brata na ďalší osobný,
rodinný, spoločenský život žalobcov, je nimi uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch len
symbolická, keďže konaním žalovaného 1/, za ktoré nesú zodpovednosť aj žalovaní 2/ a 3/, došlo
závažným spôsobom k zásahu do osobnostných práv žalobcov (do ich súkromného a rodinného života).
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by zhoršenie

zdravotného stavu žalobcu 1/ (infarkt myokardu) ako i žalobkyne 3/ (zhoršené problémy psychického
charakteru) akokoľvek súviselo s úmrtím ich syna, resp. brata.

1.6 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Žalobcovia boli v konaní v celom rozsahu úspešní, preto im patrí aj vo vzťahu k

žalovaným 2/, 3/ plná náhrada trov konania (tak ako vo vzťahu k žalovanému 1/). Žalobcovia boli zo
zákona oslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania podľa § 4 ods.
2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení noviel, preto súd uložil
žalovaným 2/, 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok zo žalobného návrhu vo výške 6 %
z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a podľa

položky č. 1 písmena a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je súčasťou citovaného zákona.

2. Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolania žalovaní 2/ a 3/ a navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/, resp. žalovanej 3/ zamietne.

3. Žalovaný 2/ zdôvodnil odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci - nesprávneho posúdenia otázky, či je nemajetková ujma krytá zákonom o PZP
a nesprávnej aplikácie eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu. Extenzívny výklad pojmu
„škoda“,používanéhovzákoneoPZPvtomzmysle,žedoobsahutohtopojmupatríajnemajetkováujma
upravená v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, sa výrazne odkláňa od výkladu, ktorý bol obsiahnutý

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011
a sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016. Podľa žalovaného 2/ je nesporné, že podľa rozsudku ESD
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 má byť čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS vykladaný tak,
že povinným zmluvným poistením má byť krytá aj nemajetková ujma, pokiaľ takýto nárok poškodenej
osobe vnútroštátny právny poriadok priznáva. V prejednávanom prípade však neprichádza do úvahy

priame uplatnenie smernica a ani eurokonformný výklad práva. Smernica
je adresovaná členským štátom, ktoré ju majú transponovať, a nie fyzickým a právnickým osobám.
Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak nie
je možný eurokonformný výklad vnútroštátneho ustanovenia, avšak priama aplikácia smernice nesmie
mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe. Aj nepriamy účinok smernice

prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva má určité obmedzenia. V prvom rade
nesmie ísť o výklad contra legem, teda vnútroštátny súd nie je povinný vykladať vnútroštátne právo
v súlade so smernicou, pokiaľ by to znamenalo nutnosť vykladať ho celkom proti jeho zmyslu. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/168/2009 chráneným
predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, nie je zásah

do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako
základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by znamenal pripísanie náhrady škody
poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma. Jediným záväzným
predpisom, ktorý upravuje rozsah poistného krytia z PZP, je zákon o PZP. Tento zákon nie je možné
vykladať eurokonformným spôsobom, vzhľadom na jednoznačný text zákona. Napätie, ktoré vzniká

medzi vnútroštátnou interpretáciou normy a jej interpretáciou vo svetle smernice EÚ, už nie je možné
odstrániť eurokonformným výkladom, ale len novelizáciou právneho predpisu. K uzneseniu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 474/2016, ktoré citoval súd prvej inštancie, žalovaný 2/
uviedol, že predmetom tohto rozhodnutia bolo posúdenie opodstatnenosti sťažnosti poisťovateľa anie správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia všeobecných súdov. Pokiaľ sa ústavný súd vyjadril ku
krytiu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia, urobil tak nad rámec svojich rozhodovacích
kompetencií. Napokon žalovaný 2/ namietal aj výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým boli

žalovaní 2/ a 3/ zaviazaní na náhradu nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne, dokonca spoločne a
nerozdielne so žalovaným 1/. Solidárna zodpovednosť sa podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka
uplatňuje vtedy, ak škodu spôsobilo spoločne viac škodcov. V tomto prípade však žalovaní nie sú
v právnom postavení „viac škodcov“, ale každý žalovaný je vo vzťahu k žalobcom v osobitnom a
samostatnom právnom vzťahu, teda ide o zodpovednosť žalovaných „popri sebe“.

4. Žalovaná 3/ zdôvodnila odvolanie s odkazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP tým, že
žalovaný 1/ bol dňa 13.11.2014 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, a teda neexistuje žiadna
prekážka, ktorá by mu znemožnila plniť povinnosť stanovenú mu rozsudkom Okresného súdu Prievidza,
č.k. 12C/155/2011-90 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19Co/290/2012-110. Hoci
bola žalovaná 3/ vlastníčkou osobného motorového vozidla, prostredníctvom ktorého bola žalobcom

spôsobená nemajetková ujma, spočívajúca v strate príbuzného, žalovaná 3/ nebola účastníkom tejto
tragickej udalosti, žiadnym spôsobom žalovaného 1/ nenaviedla na spáchanie tohto činu, k spáchaniu
tohto činu mu aktívne nepomohla, a teda jej pasívna vecná legitimácia nie je daná. Žalovaný 1/
pravidelne viedol osobné motorové vozidlo tak za účelom odvozu a dovozu do zamestnania žalobkyne
2/, ako aj nebohého Q.. Žalobcovia mali vedomosť o tom, že nebohý Q. sa pár hodín pred tragickou

udalosťou necítil zdravotne úplne v poriadku, napriek tomu, že mal zvýšenú telesnú teplotu, mu umožnili
návštevu pohostinstva, pričom mu priamo na ten účel venovali finančnú hotovosť. Nijakým spôsobom
mu nezabránili, aby v ten večer spolu s kamarátmi požíval alkoholické nápoje, naopak ho vedomou
nedbanlivosťou v tom utvrdili. Žalovaná 3/ je v porovnateľnom postavení ako žalobcovia, keďže konanie
svojho potomka nemohla a ani nevedela ovplyvniť. Žalobcovia a súd nemôžu od žalovanej 3/ žiadať,

aby niesla zodpovednosť za svojho plnoletého potomka. V čase spáchania skutku už nebola jeho
zákonnou zástupkyňou, a teda ani osobou, ktorá by mala za jeho konanie niesť zodpovednosť. Faktickú
moc disponovať s vozidlom v čase spáchania skutku mal výlučne žalovaný 1/, čím je absolútne
vylúčená zodpovednosť žalovanej 3/, ktorá v tom čase nebola prevádzateľom motorového vozidla.
Ak prevádzkovateľ motorového vozidla v čase spôsobenia zásahu sám vozidlo neriadil, nemohol byť

pôvodcom tohto zásahu. Okrem toho žalovaná 3/ poukázala na to, že v čase spáchania skutku bolo
motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, predmetom poistného vzťahu so žalovaným 2/, pričom
poškodený môže podať žalobu proti poistiteľovi. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky,publikovanéhopodR32/2014,trebazapoistenúpodľazákonaoPZPpovažovaťkaždúosobu,
u ktorej je daná jej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie je pritom

rozhodujúce, či ide o zodpovednosť objektívnu alebo na základe zavinenia.

5. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že súd prvej
inštancie sa s argumentmi, ktoré uvádza žalovaný 2/ v odvolaní, už vysporiadal. Žalovaný 2/ nesprávne
interpretuje rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová, pretože ignoruje argumentačnú previazanosť

prejudiciálneho rozsudku a zásadu eurokonformného výkladu práva. Súdny dvor EÚ v bodoch 55
až 58 rozsudku vo veci Haasová vyložil pojem „ujma na zdraví, ktorý používa čl. 1 prvej motorovej
smernice, pričom záver, že povinné zmluvné poistenie má zahŕňať i materiálnu ujmu, odôvodnil účelom
smernice, ktorým je posilnenie ochrany pozostalých. V tých istých bodoch tiež uviedol, že okolnosť,
že ustanovenia, upravujúce nemajetkovú ujmu pozostalých prostredníctvom ochrany osobnosti, patria

do inej časti Občianskeho zákonníka než ustanovenia o zodpovednosti za škodu, nemôže spochybniť
záver,žepozostalímajúnároknanáhradunemajetkovejujmyutrpenejvdôsledkuúmrtiaichpríbuzného.
Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto
zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú

smernice. Z toho podľa žalobcov vyplýva, že zásada eurokonformného výkladu má prednosť pred
výkladom systematiky vnútroštátneho zákonodarstva. Poukázali tiež na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom konštatoval nevyhnutnosť
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP.

6. Vpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanej3/žalobcovia1/,2/,3/uviedli,žeto, čisaQ.vdeň
nehody cítil alebo necítil úplne zdravý, nie je podstatné, pretože to neovplyvnilo nehodový
dej, pri ktorom prišiel o život. Nič z argumentov, uvedených v odvolaní žalovanej 3/, nespochybňuje
záver zistený súdom prvej inštancie, že syn a brat žalobcov zomrel v motorovom vozidle, ktoréhoprevádzkovateľombolažalovaná3/,sktorejpovolenímžalovaný1/motorovévozidlošoféroval.Napokon
samotná žalovaná 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že dala žalovanému 1/ súhlas, aby si motorové
vozidlo požičal, pričom sa nezaujímala o to, či v daný deň žalovaný 1/ požíval alkoholické nápoje a

nezisťovala ani to, kto konkrétne bude vozidlo šoférovať. Keďže pojem škody na zdraví je právnym
pojmom európskeho práva, pre ktorý je záväzný výklad Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 Haasová,
žalobcovia majú za to, že z titulu objektívnej zodpovednosti žalovaná 3/ za ich ujmu zodpovedá.

7. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP s tým, že spôsob
plnenia je potrebné formulačne upraviť.

8. Podstata odvolacích námietok žalovaného 2/ (v súvislosti s otázkou jeho pasívnej vecnej legitimácie)
spočívala vo výklade zákona o PZP, ktorý podľa žalovaného 2/ nezahŕňa do PZP nároky na náhradu

nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. S týmto názorom sa odvolací súd
nestotožňuje. Odvolaciemu súdu je známy rozsudok senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3Cdo/301/2012 (i skoršie rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo/168/2009, ktoré
predchádzalo rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová), avšak z dôvodov uvedených nižšie
(najmä s odkazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová a na eurokonformný výklad

zákona o PZP) zastáva zhodne so súdom prvej inštancie názor, že náhrada
nemajetkovej ujmy osôb blízkych osobe usmrtenej v dôsledku dopravnej nehody je krytá povinným
zmluvným poistením. K takémuto výkladu - aj po rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 3Cdo/301/2012 - dospeli viaceré súdy (rozsudky Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/182/2013,
8Co/470/2014, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/5/2015, 21Co/60/2015) a prešiel aj kontrolou

ústavnosti (uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 206/2015, I.
ÚS 474/2016, III. ÚS 646/2015, III. ÚS 666/2016).

9. Pre vyriešenie tejto otázky je podstatný výklad pojmu škoda, použitého v zákone o PZP, najmä v jeho
§ 4, ktorý upravuje rozsah poistenia zodpovednosti. V právnom prostredí Slovenskej republiky, ktorá je

členským štátom Európskej únie, je potrebné vykladať právne normy podľa možnosti eurokonformne. V
danom prípade je potrebné prihliadať na výklad európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ktoré boli neskôr konsolidované
smernicou 2009/103/ES) v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová, pričom pri interpretácii
samotného rozsudku je potrebné brať do úvahy nielen jeho slovenský preklad, ale aj jeho znenie v

iných jazykoch - takáto lingvistická komparácia môže zodpovedať niektoré otázky, ktoré nastolil nielen
žalovaný 2/ v odvolaní, ale ktoré sa objavujú aj v rozhodnutiach slovenských súdov, vrátane vyššie
spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/301/2012.
Na problém rozkolísanosti jazykových verzií samotných smerníc o poistení zodpovednosti
napokon upozornil aj Súdny dvor v citovanom rozsudku C-22/12 Haasová.

10. V rozsudku C-22/12 Haasová je síce uvedené, že jazykom konania bola slovenčina (lebo návrh
na začatie prejudiciálneho konania pochádzal od slovenského súdu), avšak je známe, že pracovným
jazykom Súdneho dvora je francúzština. Bez spochybňovania princípu rovnocennosti jazykových verzií
je vhodné uviesť, že vo francúzskom znení rozsudku je použité slovné spojenie „doit

couvrir“, čo doslova znamená „musí pokrývať“ [náhradu nemajetkovej ujmy], teda nie „má pokrývať“, ako
je v slovenskom preklade (podobne je to v anglickej, nemeckej či českej verzii: „must cover“, „decken
muss“, „musí pokrývat“). Pokiaľ ide o podmienku, ktorá je v slovenskom preklade vyjadrená slovami „ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo“, vo francúzskej
verzii rozsudku sa nehovorí o zodpovednosti za škodu, ale o civilnej (občianskoprávnej) zodpovednosti

poisteného („au titre de la responsabilité civile de l'assuré“); takisto je to v angličtine, nemčine aj češtine
(„as part of the civil liability of the insured party“; „aufgrund der zivilrechtlichen Haftung des Versicherten“;
„z titulu občanskoprávní odpovědnosti pojištěného“).

11. Pri takomto porovnaní jazykových verzií rozsudku (jeho výroku) je zrejmé, že zo strany

Súdneho dvora nešlo len o nejaké naznačenie možnosti, ako by mala vyzerať vnútroštátna úprava,
ale o jednoznačnú interpretáciu smerníc v tom zmysle, že ak vnútroštátne právo na základe civilnej
(občianskoprávnej) zodpovednosti upravuje náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú voči poistenému
(pričom úpravu obsiahnutú v práve Slovenskej republiky v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je možnéoznačiť za úpravu občianskoprávnej zodpovednosti), potom povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou vozidla musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri dopravnej
nehode.

12. K vyššie uvedenej interpretácii rozsudku C-22/12 Haasová je možné dôjsť aj
zo samotného odôvodnenia citovaného rozsudku. V bode 56 odôvodnenia Súdny dvor konštatoval,
že osoby, nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry (pozostalí po obeti
dopravnej nehody), majú v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca (konštatoval tak s odkazom na
informácie o českom práve, ktoré mal od vnútroštátneho súdu, keďže Súdny dvor nemá právomoc
vykladať vnútroštátne právo - samotný nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy ani nebol
sporný). Tu treba dodať, že vtedajšie znenie § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka
(citované v bodoch 14 a 15 uvedeného rozsudku Súdneho dvora) je totožné so znením § 11 a § 13
slovenského Občianskeho zákonníka, takže neobstojí argument, že vo veci Haasová bolo rozhodné

české a nie slovenské právo. Podľa bodov 55 až 58 uvedeného rozsudku Súdneho dvora členské štáty
majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením, pričom v danej veci (vo veci Haasová) „by to tak malo byť“ a „tento
záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy

patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany
osobnosti, a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu
v pravom zmysle slova“. Nie je teda podstatné systematické začlenenie nemajetkovej ujmy do inej
časti Občianskeho zákonníka, než v ktorej sa nachádza úprava zodpovednosti za (inú) škodu. Keďže
zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe

dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa
nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (bod 58
uvedeného rozsudku Súdneho dvora).

13. Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo a ani priamo rozhodovať o tom, či je

vnútroštátna norma v súlade s európskou. Stalo sa však bežnou praxou, že Súdny dvor v prejudiciálnom
konaní odpovedá na otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych noriem s
právom EÚ nepriamo tak, že výrok jeho rozsudku je formálne výkladom právnej normy EÚ, avšak
je v ňom obsiahnutá odpoveď na otázku, či je vnútroštátna norma s takýmto výkladom zlučiteľná. V
súlade s touto praxou sa vnútroštátny súd aj vo veci C-22/12 Haasová pýtal Súdneho dvora, „či sa

majú [konkrétne označené] články smerníc vykladať tak, že im odporuje vnútroštátna právna úprava
(akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 slovenského zákona o PZP a § 6 českého zákona o povinnom
ručení), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva
nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po
obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“. Teda v otázke vnútroštátneho

súdu bol obsiahnutý predpoklad, že vnútroštátne právo (slovenský a český zákon) nemajetkovú ujmu
pozostalých do povinného zmluvného poistenia nezahŕňa. Na rozdiel od svojej
obvyklej praxe Súdny dvor na takto jednoznačne položenú otázku vnútroštátneho súdu neodpovedal
štandardnou formuláciou „článok [...] smernice [...] sa má vykladať tak, že mu (ne)odporuje vnútroštátna
úprava, akou je úprava vo veci samej, podľa ktorej...“, ale odpovedal „čistým“ výkladom označených

článkov smerníc (ako je uvedené vyššie v bodoch 14 - 16) bez odkazu na vnútroštátne právo. Urobil tak
pravdepodobne práve preto, že sa nestotožnil s predpokladom, ktorý v otázke vyslovil vnútroštátny súd
(že vnútroštátne právo nezahŕňa do povinného zmluvného poistenia nemajetkovú ujmu pozostalých).
Tento predpoklad K. dvor výslovne spochybnil aj v už vyššie citovanom bode 58 odôvodnenia rozsudku
(„nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť [za nemajetkovú ujmu] sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné

právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“).

14. V ten istý deň ako rozsudok vo veci C-22/12 Haasová, bol Súdnym dvorom vyhlásený aj rozsudok
vo veci C-277/12 Drozdovs, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2
druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa

ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z
úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia
ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5“. Aj tu treba uviesť, že predpoklad,ktorý je do slovenčiny preložený slovným spojením „podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti
za škodu“, je v iných jazykoch vyjadrený slovami „podľa vnútroštátnej občianskoprávnej (civilnej)
zodpovednosti“ („selon le droit national de la responsabilité civile“; „in accordance with national civil

liability law“; „nach nationalem Haftpflichtrecht“; „podle vnitrostátních právních předpisů upravujících
občanskoprávní odpovědnost“). Ak tento rozsudok výslovne uvádza, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré
nad rámec smernice limitujú výšku poistného krytia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z
úmrtia pri dopravnej nehode, sú v rozpore s právom EÚ, potom istotne v rozpore s právom EÚ je
taká vnútroštátna úprava (resp. taký výklad vnútroštátnej úpravy), ktorá by poistné krytie zodpovednosti

za túto nemajetkovú ujmu úplne vylučovala.

15. K námietke žalovaného 2/, že smernice nie sú priamo aplikovateľné v právnych vzťahoch medzi
fyzickými a právnickými osobami (nemajú tzv. horizontálny priamy účinok), odvolací súd uvádza, že toto
tvrdenie je pravdivé (a v preskúmavanej veci je naozaj priama aplikácia predmetných smerníc vylúčená,
keďže vzťah medzi poisťovateľom, poisteným a poškodenými, vrátane pozostalých

po obeti dopravnej nehody, je vzťahom medzi fyzickými a právnickými osobami), avšak aj v prípade,
že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, teda keď sa na určitý právny prípad
aplikuje norma vnútroštátna, musí byť táto vnútroštátna norma interpretovaná v súlade s právom EÚ
(tzv. nepriamy účinok práva EÚ; porov. rozsudky Súdneho dvora 14/82 Von Colson a Kamann, C-106/89
Marleasing). Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že členské štáty musia pri výkone

svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú
náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať
smernici jej potrebný účinok (rozsudok vo veci C-409/2009 Lavrador).

16. Teda v prípade, ak vnútroštátnym právnym aktom dochádza k transpozícii smernice, je

potrebné vnútroštátny právny akt v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu
smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z
posledného obdobia napr. rozsudok Súdneho dvora C-81/12 Asociaţia ACCEPT, bod 71). Vyžaduje sa,
aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne
právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť

k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok
Súdneho dvora C-282/10 Maribel Dominguez, bod 27). Prirodzene, eurokonformný výklad je možný
len do tej miery, do akej ho vnútroštátna norma pri použití štandardných výkladových metód umožňuje;
eurokonformný výklad vnútroštátnych právnych aktov nemôže byť výkladom, ktorý je v úplnom rozpore
s touto vnútroštátnou normou (contra legem).

17. Bolo preto potrebné overiť, či zákon o PZP je možné vykladať v súlade s vyššie uvedeným
interpretačným pravidlom (teda eurokonformne). Podľa názoru odvolacieho súdu to možné je. To, čo
uviedol Súdny dvor vo vzťahu k článku 1 bodu 2 smernice Rady 72/166/
EHS (tzv. prvej motorovej smernice), že „pojem škoda, použitý v tomto článku, nie je nijako presnejšie

vymedzený a nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť
podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu“, je možné aplikovať aj na
ustanovenie § 4 ods. 1 slovenského zákona o PZP. Zákon o PZP totiž v § 4 ods. 1 ustanovuje rozsah
poistenia tak, že „poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve“. V citovanom ustanovení nie je rozsah

škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla limitovaný druhom škody (a ani sa v ňom neodkazuje
na iné ustanovenia). Z tohto ustanovenia je zrejmý zámer zákonodarcu zahrnúť do PZP každú škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nemajetková ujma je jedným z typov škody
(viď nižšie), preto by bolo nelogické, aby bola zahrnutá do rozsahu PZP podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP,
ale bola by vylúčená z náhrady, ktorú je povinný platiť poisťovateľ podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP.

18. Pojem škody (vrátane škody podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP) treba vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorového vozidla. K takémuto

poňatiu škody sa hlásia princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú
alebo nemajetkovú ujmu na zákonom chránených záujmoch. Aj Ústavný súd Českej
republiky v náleze, sp. zn. PL. ÚS 16/04 konštatoval, že z legislatívneho hľadiska
je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj ujmu, ktorá vzniklapôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. Takémuto poňatiu škody/
ujmy napokon zodpovedá aj slovenská koncepcia „škody na zdraví“ - ani v tomto prípade (podobne ako
v prípade ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody) nejde o škodu na majetku, ale ide o

nemajetkovú ujmu. Aj keď zákon presne stanovuje kritériá na výpočet jej náhrady v
peniazoch (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia), nič to nemení na skutočnosti, že
podstatou škody na zdraví je nemateriálna ujma.

19. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách

- zákonodarca explicitne nestanovil poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr.
bolestné, stratu na zárobku a pod. Je preto opodstatnený názor, že pod škodu na zdraví treba zaradiť
všetky jej zložky. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie
spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú kryté poistením. Niet dôvodu na odlišný názor ani
pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá mala dopad na pozostalé blízke osoby.

20. Okrem toho treba brať zreteľ na to, že v transpozičnej doložke, na ktorú odkazuje §
27a zákona o PZP, sa výslovne uvádzajú dotknuté smernice a sotva by sa dalo predpokladať, že by
slovenskýzákonodarcavrozporespožiadavkousmerníc,akoichinterpretujeSúdnydvor,nezahrnulpod
poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy). Dôvodová správa k zákonu o PZP o vylúčení niektorej zložky
náhrady škody nič neuvádza. Napokon aj pri úzkom výklade pojmu škoda na zdraví možno považovať

nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody za ujmu/škodu na zdraví v zmysle § 4 ods.
2 písm. a) zákona o PZP - ide o škodu na ich psychickom zdraví.

21. Na námietku, že náhrada citovej škody po zásahu do života a súkromia osoby je oproti náhrade
škody upravená v inej časti Občianskeho zákonníka, odpovedal už Súdny dvor (ako je uvedené vyššie

v bode 11 tohto odôvodnenia) a možno k tomu dodať, že nemajetková ujma pri zásahu do súkromia
je sústredená v spoločnej časti Občianskeho zákonníka („Všeobecné ustanovenia“), a to bez ohľadu
na okolnosti, za akých k nemajetkovej škode dôjde. Všeobecné ustanovenia sú pritom aplikovateľné
na každý právny vzťah, spadajúci pod ktorúkoľvek z ostatných častí Občianskeho zákonníka. Napokon
právo EÚ nerieši škodovú zložku (zodpovednosť poisteného za škodu), ale poistné krytie, preto je

logické, že tak ako právna úprava EÚ, ani slovenský zákonodarca v zákone o PZP nerozlišoval, akým
spôsobom, resp. z akého právneho titulu vznikne zodpovednosť poisteného za škodu.
Podstatné je, že ide o zodpovednosť za škodu/ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

22. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 zákona o PZP

potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy (za splnenia ostatných predpokladov)
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Súd prvej inštancie teda správne právne vec posúdil, keď vo vzťahu k žalovanému
2/ aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o PZP a vyvodil z nich správny
záver o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a o jeho povinnosti z dôvodu poistného

krytia zaplatiť žalovaným náhradu nemajetkovej ujmy (k procesnému spoločenstvu žalovaných 1/, 2/ a
3/ viď nižšie bod 25).

23. K odvolaniu žalovanej 3/ odvolací súd uvádza to, že žalovaný 1/ má možnosť plniť povinnosť, ktorá
mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k.

12C/155/2011-90 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k.
19Co/290/2012-110, neznamená, že žalovaná 3/ nemôže byť rovnako zaviazaná na
plnenie tej istej povinnosti, pokiaľ sú splnené predpoklady (spolu)zodpovednosti žalovanej 3/. Pritom
žalovaná 3/ ako vlastníčka motorového vozidla v čase, keď došlo k predmetnej dopravnej nehode, bola
jehoprevádzkovateľom(podľaustanovení§427Občianskehozákonníka„prevádzateľ“)ajnapriektomu,

že v čase dopravnej nehody vozidlo neviedla. Ako prevádzkovateľ motorového vozidla potom podľa
§ 427 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto
prevádzky - ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Tejto zodpovednosti by sa zbavila
len vtedy, ak by preukázala, že žalovaný 1/ použil jej motorové vozidlo bez jej vedomia alebo proti jej vôli
(§ 430 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). V tomto prípade zo samotnej výpovede žalovanej 3/

vyplynulo, že dala žalovanému 1/ súhlas, aby si motorové vozidlo požičal. Aj keby však v deň dopravnej
nehody nedala žalovanému výslovný súhlas, už skutočnosť, že kľúče od vozidla boli voľne
prístupné, teda žalovaný 1/ si ich kedykoľvek mohol vziať (a aj tak robil a vozidlo si bežne požičiaval,
ako vyplýva okrem iného aj z odvolania žalovanej 3/), svedčí o tom, že použitie vozidla žalovaným 1/nebolo bez vedomia ani proti vôli žalovanej 3/, teda žalovaná 3/ minimálne vedomou nedbanlivosťou
umožnila žalovanému 1/ použiť jej motorové vozidlo (§ 430 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka).
Súd prvej inštancie preto správne posúdil vec tak, že žalovaná 3/ je popri žalovanom 1/ (a

žalovanom 2/) pasívne vecne legitimovaná.

24. K námietke žalovanej 3/, že náhradu nemajetkovej ujmy by mala uhrádzať výlučne poisťovňa,
odvolací súd uvádza, že možnosť poškodeného uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi škodcu (§ 15 ods. 1 zákona o PZP) nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento

nárok voči škodcovi, resp. v danej veci voči osobe, ktorá je za
vzniknutú škodu spoluzodpovedná. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu nie je vyvinenie sa zo
(spolu)zodpovednosti za škodu voči poškodenému. Účel poistenia spočíva v zabezpečení fyzickej alebo
právnickej osoby pre prípad náhodných udalostí (v danom prípade vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku) tým, že poistenému voči poisťovateľovi vzniká nárok
na úhradu potrieb, ktoré v dôsledku takýchto udalostí vznikajú. Primárne je zodpovednostným subjektom

(t. j. nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy) škodca, resp.
osoba spoluzodpovedná za škodu a len výslovná právna úprava § 15 ods. 1 zákona o PZP priznáva
poškodenému možnosť uplatniť nárok na náhradu škody aj voči poisťovateľovi (nie však výlučne voči
nemu). Poistený má síce v prípade poistnej udalosti právo na poistné plnenie, resp. podľa § 4 ods. 2
zákona o PZP právo, aby poisťovateľ za neho nahradil priamo poškodenému preukázané nároky na

náhradu škody (teda v konečnom dôsledku má povinnosť nahradiť poškodenému škodu poisťovateľ),
ide však o právo poisteného, teda o vzťah medzi poisťovateľom a poisteným. Poškodený nemusí ani
vedieť o skutočnosti, že škodca má pre takýto prípad uzavreté poistenie a aj keď poškodený
o tejto skutočnosti vie, nič mu nebráni uplatňovať náhradu škody (v tomto prípade nemajetkovej ujmy) u
osôb zodpovedných za škodu, prípadne - tak ako žalobcovia v tomto konaní - aj u osôb zodpovedných

za škodu a aj u poisťovateľa.

25. Napokon, pokiaľ žalovaná 3/ porovnáva svoje postavenie ako matky žalovaného 1/ s postavením
žalobcov ako rodičov, resp. sestry usmrteného, odvolací súd zhodne so žalobcami
uvádza, že to, ako sa usmrtený Q. pred návštevou pohostinstva cítil (či mal prípadne zvýšenú

teplotu), nemalo žiaden vplyv na nehodový dej, zatiaľ čo možnosť žalovaného 1/ použiť (prakticky
bez kontroly) motorové vozidlo patriace žalovanej 3/ k dopravnej nehode (hoci nepriamo) prispela (jej
spoluzodpovednosť je však, ako už bolo uvedené vyššie, objektívna, bez ohľadu na zavinenie). Takýto
postoj žalovanej 3/ je sčasti pochopiteľný ako pokus o obranu v súdnom konaní, avšak svedčí nielen
o neprijatí jej spoluzodpovednosti za spôsobenú ujmu, ale aj o nedostatku úprimnej ľútosti nad ujmou,

ktorá vznikla žalobcom, keď takýmto nevhodným vyjadrením zväčšuje ich žiaľ nad stratou blízkej osoby.
Pritom aj postoj zodpovednej osoby po vzniku ujmy je všeobecne považovaný za jedno z
kritérií pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.

26. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému 2/ v tom, že povinnosť na plnenie (či už vo

veci samej, alebo pokiaľ ide o trovy konania) nemala byť uložená žalovaným 1/, 2/ a 3/
spoločne a nerozdielne (solidárne). Žalovaní 1/, 2/ a 3/ mali totiž postavenie samostatných procesných
spoločníkov (§ 91 ods. 1 O.s.p., resp. v súčasnosti § 76 CSP). Žalobcovia voči žalovaným síce uplatnili
nárok na jedno a to isté plnenie, avšak voči každému zo žalovaných z iného právneho dôvodu: voči
žalovaným 1/ a 3/ z titulu náhrady škody (ujmy) spôsobnej zásahom do osobnostných práv (pričom vo

vzťahu k žalovanému 1/ ako vodičovi vozidla z dôvodu jeho všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k žalovanej 3/ ako prevádzkovateľovi vozidla z dôvodu osobitnej
zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka), kým voči žalovanému 2/ ako
poistiteľovi uplatnili priamy nárok podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP. Vzťah medzi škodcom (resp. osobou
spoluzodpovednou ako prevádzkovateľ vozidla) a poistiteľom nemá znaky solidarity, takáto možnosť

zo zákona nevyplýva, v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká solidarita len vo vzťahu
medzi viacerými škodcami ako spoludlžníkmi, pričom solidarita nebola v tejto veci založená ani súdnym
rozhodnutím (§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Procesné spoločenstvo medzi žalovanými tak
nevyplývalo z ustanovení hmotného práva, ale vzniklo výlučne z vôle žalobcov, ktorí sa jednou žalobou
domáhali svojho nároku voči všetkým trom žalovaným súčasne (hoci mohli žalovať len žalovaného 1/

alebo len žalovaného 2/, alebo len žalovanú 3/, pričom prípadné zamietnutie žaloby voči žalovanému 2/
napríklad z dôvodu neexistencie poistnej zmluvy by na povinnosť žalovaného 1/ a žalovanej 3/ nahradiť
nemajetkovú ujmu nemalo žiaden vplyv). Preto odvolací súd považoval za potrebné zmeniť výroky
rozsudku súdu prvej inštancie tak, že solidárne (spoločné a nerozdielne) plnenienahradil formuláciou „plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného“. Ide však len o formulačné spresnenie spôsobu plnenia, ktorým
sa nezmenilo nič na povinnosti oboch žalovaných poskytnúť plnenie, ku ktorému ich zaviazal už súd

prvej inštancie, preto odvolací súd toto spresnenie vo výrokovej časti neuviedol ako zmeňujúci výrok,
ale ako výrok potvrdzujúci rozsudok súdu prvej inštancie s formulačným spresnením („s tým, že ...“).

27. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalovaný 2/, ani
žalovaná 3/ túto výšku v odvolaní nenamietali a neuviedli žiadne dôvody, pre ktoré by táto výška mala

byť považovaná za nesprávnu, preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, výškou
náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.

28. Podobnekvýrokuotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancieodvolatelianeuviedližiadnedôvody,
pre ktoré by mal byť nesprávny. Odvolací súd však tento výrok zmenil z dôvodu, že
v tomto prípade nielenže nejde o solidárnu spoluzodpovednosť žalovaných za trovy

konania, ale vôbec nemôže ísť o spoločné plnenie. Aj keď žalovaní 1/, 2/, 3/ boli žalovaní spoločne
jednou žalobou, a teda vytvárali procesné spoločenstvo (samostatné procesné spoločenstvo podľa §
76 O.s.p.), každý zo žalovaných 1/, 2/, 3/ mal v súdnom konaní samostatné postavenie bez ohľadu na
ostatných žalovaných. Každý zo žalovaných mohol napríklad v ktoromkoľvek štádiu konania uzavrieť so
žalobcami súdny zmier, a preto u každého zo žalovaných treba jeho zodpovednosť za trovy žalobcov

posudzovať individuálne. Preto má každý zo žalovaných povinnosť samostatne nahradiť trovy konania
žalobcov, pričom zodpovednosť každého zo žalovaných jednotlivo za trovy každého individuálneho
úkonu, s ktorým boli spojené trovy žalobcov, posúdi súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP.

29. Napokon ani proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalovaní 2/ a 3/ nevzniesli vo
svojich odvolaniach žiadne konkrétne námietky (je zrejmé, že tento výrok, podobne ako výrok o trovách,
napádali len ako súvisiaci výrok pre prípad, že by boli úspešní v odvolaní vo veci samej). Vzhľadom k
potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej preto odvolací súd potvrdil aj tento súvisiaci
výrok o povinnosti žalovaných zaplatiť súdny poplatok za žalobu. Aj tu však odvolací súd považuje za

potrebné uviesť, že nejde o solidárnu povinnosť žalovaných zaplatiť súdny poplatok. Keďže zaplatenie
súdneho poplatku je viazané na plnenie priznané vo veci samej (vypočítava sa podľa výšky priznaného
plnenia), pokiaľ ide o spôsob jeho úhrady žalovanými, platí o ňom to isté, čo o plnení vo veci samej, teda
(na rozdiel od trov konania) súdny poplatok predstavuje spoločné plnenie všetkých žalovaných (v tomto
prípade žalovaných 2/ a 3/) s tým, že plnením jedného zo žalovaných 2/ a 3/ zaniká v

rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných 2/ a 3/.

30. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny, nezistil v konaní súdu prvej inštancie vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ani nesprávne skutkové zistenia a ani nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Na účely určenia nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo potrebné,
podobne ako v konaní pred súdom prvej inštancie, posudzovať každé z podaných odvolaní osobitne.

Formulačné spresnenie spôsobu plnenia žalovanými nezmenilo nič na povinnosti oboch žalovaných
2/, 3/ poskytnúť plnenie, ku ktorému ich zaviazal už súd prvej inštancie, preto odvolací súd považoval
žalovaných 2/ a 3/ za neúspešných v odvolacom konaní. Z toho dôvodu odvolací súd priznal žalobcom
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 2/ a 3/ v plnom rozsahu, pričom aj tu platí,
že pri trovách konania ide o samostatné nároky žalobcov voči každému zo žalovaných (bod 27 tohto

odvolania). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).