Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 3, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115213466
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115213466.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: T.. A. C., G..: XX.XX.XXXX,
K. U. X, XXX XX O., štátny občan SR, v konaní zastúpená: JUDr. Andrej Liga, bytom Oravská 7, 080
01 Prešov, IČO: 42 237 581, proti žalovanému: T.. O. C., G..: XX.XX.XXXX, K. A. XX, XXX XX K.,
štátny občan SR, v konaní právne zastúpený: JUDr. Ján Jurč, advokát, so sídlom Parttizánska, 085
01 Bardejov, o ochranu osobnosti a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur, o
odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 31.10.2017 č. k.: XXC/
XXX/XXXX - XXX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

N e p r i z n á v a sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) vyššie označeným napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa
18.05.2015sažalobkyňadomáhalavočižalovanémuzaplateniasumy5.000,-EUR titulomnemajetkovej

ujmy. Žalobu odôvodnila tým, že po opustení spoločnej domácnosti so žalovaným dňa 07.07.2014
zobrala so sebou len nevyhnutné veci. Ponechala v byte viaceré svoje osobné dokumenty vrátane svojej
zdravotnej dokumentácie. Dňa 03.02. 2015 žalovaný zrejme omylom poslal jej predošlému právnemu
zástupcovi - B.. A., ktorý ju už vtedy nezastupoval, elektronickú poštu a súčasťou boli lekárske správy
žalobkyne, s ktorými sa žalovaný obrátil na priateľa svojej sestry psychiatra M.. M. C. v I. o radu, či
je možné na základe týchto lekárskych správ v rozvodovom konaní napadnúť žalobkyňu z dôvodu jej
psychickej neschopnosti. Poukázala na to, že s týmito lekárskymi správami sa neoprávnene oboznámilo

najmenej 5 osôb. Mala za to, že išlo o neoprávnený zásah do súkromia, ktorý nepriamo podporuje aj
ustanovenie § 11 ods. 9 písm. g) zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších
právnych predpisov, v zmysle ktorého pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo za
podmienok ustanovených týmto zákonom na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich
sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak v prípadoch
ustanovených osobitným predpisom nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti. Obdobné
je aj ustanovenie § 80 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení

neskorších predpisov.

3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ako aj
oboznámením sa so všetkými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strany v konanípredniesli a zistil skutkový stav, v ktorom mal z výsluchu žalovanej zistené, že po tom, ako odišla zo
spoločného bytu v Bratislave v júli v roku 2014 a požiadala o rozvod manželstva, v byte ponechala
svoje osobné veci, ako aj lekárske záznamy, ktoré žalovaný zoskenoval a poslal niekoľkým ľuďom

bez jej súhlasu a bez jej vedomia a tieto chcel zneužiť v prospech priaznivejšieho konania na súde
v rozvodovom konaní v Bratislave. Išlo lekárske správy z roku 2011. O tom sa dozvedela tak, že táto
správa bola poslaná aj jej predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, B.. A., ktorý následne preposlal túto
správu jej otcovi, či o tom mám informácie. Uviedla, že keď sa o tom dozvedela, komu všetkému boli
tieto správy preposlané, bola v šoku, hlboko ju to zasiahlo, urazilo ju to. Žalovaný uviedol, že nemal

vedomosť o tom, že by v byte ostali nejaké lekárske správy (aj keď v písomnom vyjadrení potvrdil, že
v byte boli). Žalovaný potvrdil, že má emailovú adresu O..C..R. , uviedol však, že o tejto
adrese vedela aj žalobkyňa, ona zobrala z domácnosti iPad, na ktorý bola viazaná táto emailová adresa.
Vedela aj heslo, prostredníctvom tohto iPadu tieto prihlasovacie údaje mala k dispozícii. Uviedol, že si
nie je vedomý toho, že by zdravotnú dokumentáciu posielal právnemu zástupcovi žalobkyne. Žalovaný
uviedol, že nevie o tom, že by niekedy bol skenoval zdravotnú dokumentáciu, ktorá patrila žalobkyni.

Nemal vedomosť ani o tom, že by niekto zneužil jeho emailovú adresu. Žalovaný uviedol, že nikdy
nechcel ublížiť žalobkyni nejakým spôsobom. Pokiaľ ide o rozvod manželstva, s rozvodom manželstva
nesúhlasil a aj po odchode zo spoločnej domácnosti nemal záujem jej nejakým spôsobom ublížiť alebo
sa jej pomstiť. Žalovaný poprel, že by žalobkyni odmietal vydať osobné veci zo spoločného bytu, na čo
žalobkyňa poukazovala v súvislosti s celkovým správaním žalovaného. S tým, že tieto si mohla zobrať

až v spolupráci s orgánmi polície.

4. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne právne posúdil podľa ustanovení § 11, § 12, § 13 ods. 1, 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky.

5. Vychádzal z argumentácie žalovanej, zverejnením lekárskych správ o jej zdravotnom stave
žalovaným, s ktorými sa mohlo oboznámiť najmenej 5 osôb (ktoré na to neboli oprávnené),
bolo porušené jej právo na ochranu súkromia. Vykonaným dokazovaním uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje, mal súd prvej inštancie za preukázané

akým spôsobom došlo k poskytnutiu týchto lekárskych správ zo strany žalovaného a v prvom rade
vychádzal súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov z toho, že žalovaný vo svojom prvom vyjadrení k
žalobe doručenom súdu dňa 04.08.2015 (č.l.18) skutkový stav tvrdený žalobkyňou nepoprel. Potvrdil, že
lekárske správy boli v ich spoločnom byte a že žalobkyňa v minulosti mu nikdy nebránila oboznámiť sa s
jej zdravotnou dokumentáciou. Následne však prehodnotil svoje tvrdenia, čo je logické z hľadiska svojho

procesného postavenia v konaní. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vo veci bolo zo strany žalobkyne
predložené odborné vyjadrenie znalca z odboru elektronika, bezpečnosť a ochrana informačných
systémov, ktorý podrobne uviedol, ako prebiehala emailová korešpondencia a ako došlo k tomu, že bola
doručená vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalobkyne (v konaní o rozvode manželstva), advokátskej
kancelárii žalovaného, uvedené nebolo rozporované stranami sporu a na emailovú adresu M.. C., kde z

kontextu vyplynul aj dôvod, pre ktorý žalovaný zasielal tejto osobe lekárske správy. Na strane druhej až
potomčožalovanýpoprel,žebytobolon,ktolekárskesprávyelektronickyposielal,zaujalžalovanýsvoju
obranu tým, že poukazoval na to, že aj žalobkyňa mala prístup k jeho emailovej adrese prostredníctvom
zariadenia, ktoré zobrala zo spoločnej domácnosti (teda mohla zrejme ona poposielať svoje lekárske
správy z adresy žalovaného), na preukázanie uvedeného tvrdenia však žalovaný nenavrhol žiadny

prostriedok procesnej obrany, hoci mohol, ako to uviedol znalec v odbornom vyjadrení, ak by predložil
výpis prihlásení zo svojho účtu O..C..R. . Potvrdil pritom, že nemá inak vedomosť o
tom, že by došlo inak k zneužitiu jeho emailovej adresy. Žalobkyňa navyše doložila fotodokumentáciu,
na základe ktorej je nepochybné, že fotografie lekárskych správ boli realizované na jedálenskom
textile, totožnom, aký sa nachádzal v spoločnej domácnosti strán sporu, v ktorom ostal sám žalovaný

po odchode žalobkyne. V súhrne týchto preukázaných skutočností mal súd prvej inštancie za to, že
žalovaný odfotografoval lekárske správy a preposlal tak, ako je vyššie uvedené. Zároveň doplnil, že
návrh na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom znalcom z odboru elektroniky, ktorý navrhovala
žalobkyňa, súd zamietol, nakoľko by bol nadbytočný. Z návrhov na výsluchoch svedkov M.. C. Q. B..
A., ako aj B.. Ř., strany napokon upustili (viď zápisnica zo dňa 31. 10. 2017), iné dôkazy navrhované

neboli. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný preposlaním lekárskych
správ týkajúcich sa zdravotného stavu žalobkyne neoprávnene zasiahol do práva na ochranu súkromia
žalobkyne.6. Súd prvej inštancie mal za to, že pri vzniku občianskoprávnych sankcii za nemajetkovú ujmu
spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ, musí byť ako predpoklad
zodpovednosti splnená aj podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovou

ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrozenie osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej
integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej
súvislosti. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu sankcií
podľa ustanovení § 13 OZ. Bolo teda nutné i v tejto veci vychádzať zo zásady, že občianskoprávna
ochrana osobnosti fyzickej osoby, podľa ustanovení § 13 OZ prichádza do úvahy len v tých zásahoch

do osobnosti takej osoby, chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako
neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý
je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Konštatoval, že žalovaný nepochybne
nemal žiadne oprávnenie nakladať s listinami, ktorých obsah sa týkal zdravotného stavu žalobkyne, ani
v tom prípade, že žalobkyňa pred touto udalosťou nenamietala, aby sa s nimi oboznámil. Súd však
mal nepochybne preukázanú aj tú skutočnosť, že lekárske správy boli doručené na tri emailové adresy.

V jednom prípade, vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalobkyne, ktorý je však viazaný povinnosťou
mlčanlivosti, uvedené sa týkalo aj advokátskej kancelárie žalovaného, ktorý bol druhým subjektom.
Tretím subjektom bol lekár, uvedené nebolo sporné, M.. C., ktorý bol síce oslovený žalovaným ako
súkromná osoba, napriek tomu je potrebné vychádzať z tej skutočnosti, že ako lekár je si vedomý
povinnosti vyplývajúcej zo zákona o zdravotnej starostlivosti. Nešlo teda o zverejnenie citlivých údajov

širokej verejnosti a adresátmi boli minimálne dve osoby viazané povinnosťou mlčanlivosti. Taktiež súd
prvejinštancieprihliadolajnamotívžalovaného,ktorýzískanéinformáciechcelpoužiťv ďalšomsúdnom
konaní, nie pre ďalšie zverejnenie alebo v záujme inak uškodiť žalobkyni, uvedené vyplynulo práve z
kontextu, ako a prečo došlo k zaslaniu M.. C..

7. Z hľadiska poskytnutia ochrany dotknutej osobe, v zmysle ustálenej judikatúry nie je významné,
či k neoprávnenému zásahu došlo zavineným konaním alebo nezavinene, vedome alebo nevedome.
Dokonca sa nevyžaduje ani len vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah je spôsobilý
vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že zásah do práva na ochranu osobnosti

žalobkyne spôsobený preposlaním lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu žalobkyne
nemožno hodnotiť ako závažný a v značnej miere ovplyvňujúci vážnosť a česť žalobkyne. Podľa súdu
prvej inštancie predpokladom úspešnosti žaloby v zmysle § 13 ods. 2 OZ je preukázanie skutočností, že
zásahom do práva na ochranu osobnosti došlo u dotknutej osoby k vzniku ujmy. V tomto bode žalobkyňa
nepreukázala skutočnosti, že zásahom žalovaného došlo k vzniku ujmy na jej strane. Je pochopiteľné,

že konanie žalovaného sa jej dotklo, akú ujmu však utrpela, preukázané nebolo, a v závislosti od tejto
ujmy by bolo možné posúdiť aj dôvodnosť uplatňovaného finančného zadosťučinenia, t. j. jeho výšku.
Súd prvej inštancie tu poukázal aj na prehľad rozhodnutí súdov, za akú ujmu, akú výšku finančného
zadosťučinenia priznávajú. O tomto prehľade boli strany sporu oboznámené.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že primerané v danej právnej veci vzhľadom na zistený skutkový stav, by
bolo morálne zadosťučinenie, žalobkyňa však žiadala za zásah náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 5.000,- Eur. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. 11.
2006 sp.zn. XXCdo/XXXX/XXXX, aplikovateľné v danej právnej veci, ktorý v právnej vete konštatoval, že
žaloba fyzickej osoby, ktorá sa domáha morálneho zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na

ochranuosobnosti,musívždyznieťnaurčitúformutohtozadosťučinenia.Pokiaľsúdzistí,ženavrhovaná
forma morálneho zadosťučinenia, nie je primeraná a žaloba nie je zodpovedajúcim spôsobom upravená,
žalobu zamietne. Pri úvahe o primeranosti požadovaného morálneho zadosťučinenia za neoprávnený
zásah do práva na ochranu osobnosti musí súd vychádzať z celkovej povahy i z jednotlivých okolností
konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť napr. k intenzite, povahe zásahu a spôsobu neoprávneného

zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu a k vplyvu
vzniknutej nemajetkovej ujmy na postavenie a uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti).
Keďže žalobkyňa všetky tieto okolnosti odôvodňujúce primeranosť požadovaného zadosťučinenia ani
len netvrdila (hoci mala právne zastúpenia), nebolo možné na čom založiť jej nárok na zadosťučinenie
v peniazoch a morálne zadosťučinenie nenavrhla, resp. ho považovala za zbytočné, aj keď naň nárok

mal súd za preukázaný. Z týchto dôvodov neostávalo iné ako žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 257 C.s.p. a
to na základe konštatovaného záveru, že nemôže v danej právnej veci žiadnej zo strán (úspešnej, anineúspešnej) priznať náhradu trov konania, nakoľko k zásahu do práv žalobkyne došlo, nebolo však
priznané finančné zadosťučinenie. Z týchto dôvodov rozhodol o trovách konania tak, že stranám sporu
náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované
dokazovanie, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, teda nezistil skutkový stav veci, tak
dospel k na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa nestotožňuje s odôvodnením a právnou
kvalifikáciou súdu prvej inštancie, pretože samotne odôvodnenie, že k zásahu do práv žalobkyne došlo,
nie je odôvodnením, že takto vykonal žalovaný a nebolo preukázané žalovanému akékoľvek konanie,
ktoré by tomu svedčilo. Na inom mieste v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie sa konštatuje, že
do osobnostných práv žalobkyne bolo zasiahnuté doručením listín, teda lekárskych správ žalobkyne z
emailovej adresy O..C..R. dňa X.X.XXXX o X:XX O. na tri emailové adresy, s ktorými sa oboznámili

najmenej tri osoby, avšak v žiadnom prípade nebolo preukázané, aby tieto listiny prostredníctvom
elektronickej komunikácie mal osobne doručiť žalovaný, čo je len domnienkou, ktorá nemá oporu ani
len v nepriamom vykonanom dôkaze, čom svedčí aj odborné vyjadrenie znalca T.. T. M., najme jeho
doplnenie, kde sám znalec uvádza, že je možné prihlásiť sa do účtu v tomto prípade do emailovej adresy
O..C..R. z akéhokoľvek zariadenia, v akomkoľvek čase, ktoré ma nainštalovaný internetový prehliadač.

Žalovaný sa nebránil pred súdom prvého stupňa tým, že neumožnil zhotoviť zaručenú kópiu výpisu
aktivít na účte za prítomnosti znalca ale uviedol, že s odstupom času nie je možne zabezpečiť všetky
zariadenia, pretože podliehajú entropickým javom a nahradili ich nové zariadenia a najviac žalobkyňa
tvrdila, že žalovaný všetky údajne dôkazy z emailového účtu vymazal, keďže žalovaný má IT vzdelanie.
To, že žalobkyňa pre údajný zásah do jej osobnostných práv žalovala nemajetková ujmu vyjadrenú

v peniazoch v sume 5.000,- Eur oproti požiadaniu morálneho zadosťučinenia za neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti je z hľadiska dispozičného oprávnenia pri podaní žaloby výlučným
oprávnením žalobkyne a súd ho žiadnym spôsobom nemôže nahradiť a preto nemôže byť dôvodom
oprávnenosti podania žaloby ako aj dôvodom hodným osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade
trov konania aj napriek tomu, že súd prvej inštancie v priebehu konania žalobkyňu a v tej dobe aj

jej právneho zástupcu na nesprávnosť žaloby, pokiaľ ide o výrok žaloby dôrazne upozornil. Žalovaný
má za to, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení výslovne neuviedol, v ktorých skutočnostiach
videl dôvody osobitného zreteľa na oboch stranách konania, pričom samotne konštatovanie o tom,
čo ktorý z účastníkov konania vykonal neobstoj pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak napriek
rôznym vyjadreniam účastníkom konania žaloba žalobkyne bola od začiatku nedôvodná a preto súd

prvej inštancie o tejto náhrade mal postupovať podľa zásady úspešnosti v konaní a mal ich v tomto
prípade priznať úspešnému žalovanému. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie stupňa
zmeniť a priznať žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu a zároveň priznať
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. Súčasne v zákonom stanovenej lehote podala proti tomuto rozsudku v celom rozsahu odvolanie
žalobkyňa. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, považujem za nesprávny,
pretože súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p. Žalobkyňa považuje sa správne skutkové zistenia súd prvej inštancie a jeho záver,
že žalovaný preposlaním lekárskych správ týkajúcich sa zdravotného stavu žalobkyne neoprávnene

zasiahol do práva na ochranu súkromia žalobkyne. Vzhľadom na názor súdu prvej inštancie uvedený v
bode 49. odôvodnenia rozsudku uviedla, že v ustanovení § 13 ods. 2 OZ sa nenachádza také znenie,
podľa ktorého by sa muselo preukázať vznik ujmy. Takéto tvrdenie súdu si odporuje aj konštatovaniu
v bode 48. odôvodnenia rozsudku, kde súd uviedol, že pri neoprávnenom zásahu do chránených práv
osobnosti fyzickej osoby sa dokonca nevyžaduje ani len vyvolať ich ohrozenie alebo narušenie. Akú

ujmu mala žalobkyňa preukázať v zmysle bodu 50. odôvodnenia rozsudku? Také konštatovanie súdu
považujeme za zmätočné. V bode 51. odôvodnenia rozsudku súd poukazuje aj na prehľad rozhodnutí
súdov, za akú ujmu a akú výšku finančného zadosťučinenia priznávajú. K tomu uviedla, že každý prípad
zásahu do osobnosti človeka je špecifický a nie je možné ho paušalizovať. Súd by mal vychádzať zo
všetkých okolnosti, za ktorých zásah do práva osobnosti nastal. Poukázala na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. X R. X/XX, kde sa konštatuje, že požadovaná výška peňažného zadosťučinenia tvorí
maximálnu čiastku, ktorú súd môže priznať. Súdu nič nebráni, aby požadovanú čiastku znížil. Uviedla,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na tom, že lekárske správy neboli zverejnené širokej
verejnosti a boli doručené iba konkrétnym osobám, pričom advokáti sú viazaní mlčanlivosťou a aj lekárM.. C. je si vedomý povinnosti vyplývajúcej zo zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa ma za to, že
žalovaný nemal súhlas žalobkyne, aby lekárske správy o jej zdravotnom stave zasielal neoprávneným
osobám a pre žalobkyňu to nie je podstatné, či to bol advokát alebo iná osoba, ktorá by sa mala

prostredníctvom zaslaných e-mailových správ o jej zdravotnom stave informovať. Ako potrebné dodala,
že od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti zákon nevyžaduje, aby sa tieto zásahy
uvedené v § 12 ods. 1 OZ ďalej šírili a teda je nepodstatné, či bol niekto viazaný mlčanlivosťou. Skutok,
ktorý spáchal žalovaný bol pre žalobkyňu urážkou a potupou a cítila sa veľmi ponížená. Podľa žalobkyne
použité rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. XX R. XXXX/XXXX nemá s konkrétnou vecou žiadnu

súvislosť a už aj samotná jeho citácia je zmätočná, pretože pojednáva iba o morálnom zadosťučinení.
Súčasne poukázala na doručené podanie zo dňa 29.04.2016, doručené súdu 02.05.2016, v závere
ktorého som poukázala, na agresívne správanie žalovaného, na jeho rôzne neférové úskoky a na
zadržiavanie všetkých mojich osobných vecí (v hodnote cez 14.000,- €). Jednoznačne v ňom uviedla,
že morálne zadosťučinenie neprichádza do úvahy, pretože jeho heslom je „všetko vybavíme“ a pokiaľ
by ho súd zaviazal priamo na súde sa mi ospravedlniť, tak verím, že on by to s pokorou zahral (je dobrý

herec) a už za dverami pojednávacej miestnosti súdu by s úsmevom na tvári proti mne pohŕdavo vystrčil
prostredník. Na potvrdenie jej dôvodov o nesprávnom právnom posúdení veci poukázala žalobkyňa na
konkrétne judikáty Najvyššieho súdu SR. Žalobkyňa považuje za nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým stranám náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd oprel o ustanovenie
§ 257 C.s.p.. Poukázala na Uznesenie Ústavného súdu SR z 30. septembra 2014, sp. zn. T.. Ú. XXX/

XXXX, kde je uvedené, že nie je povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prihliadnuť na dôvod zamietnutia žaloby vo veci samej. Z pohľadu náhrady trov konania je
podstatné, či bol účastník konania neúspešný, resp. v akom rozsahu bol neúspešný. V tejto súvislosti
sa nejaví ako podstatné, že či žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení alebo pre vecnú neopodstatnenosť žalobného nároku. Rovnako tiež na uznesenie

Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. T.. Ú. XXX/XXXX-XX, podľa ktorého je jednou zo
skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť
náhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,aleboichmôžeuhradiťlensveľkýmiťažkosťami.
V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada

na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov
konaniaúspešnejstranealeboonepriznaníčiastočnom,atoprávesohľadomnaintenzitupreukázaných
dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uviedla, že žalovaný v tomto prípade nie je sociálny prípad a
disponuje dostatočnými financiami. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil v prospech žaloby.

12. Na základe doručenej výzvy súdom prvej inštancie podala žalobkyňa k odvolaniu žalovaného svoje
vyjadrenie zo dňa 21.01.2018, v ktorom s poukazom na žalovaným použitú argumentáciu v odvolaní
v spojení s jeho podaním zo dňa 05.10.2016 a vyjadrením na pojednávaní dňa 10.05.2016 navrhla
odvolanie žalovaného zamietnuť.

13. K odvolaniu žalobkyne podal žalovaný svoje vyjadrenie zo dňa 15.01.2018. Vo vyjadrení rovnako
ako vo svojom odvolaní proti výroku o náhrade trov konania poukázal, že žalobkyňa, ktorá bola
zaťažená dôkazným bremenom žiadnym spôsobom nepreukázala a súd prvej inštancie nezistil, aby
žalobkynine lekárske správy mal prostredníctvom elektronickej komunikácie osobne doručiť žalovaný

z emailovej adresy O..C..R. dňa XX.XX.XXXX U. X:XX O. na tri emailové adresy. Rozsiahly obsah
odvolaniažalobkynežalovaný vnímaakopopisnýaodôvodnenieodvolajúcesaajnaautoriturozhodnutí
ústavného poťažne najvyššieho súdu je zjavne účelové pokiaľ ide o základ nemajetkovej ujmy, akú ujmu,
v akej intenzite jej chránená osoba bola zasiahnutá a výšku nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch
oproti morálnej satisfakcie. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdiť.

14.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovení§34zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal podané
odvolanie žalobkyňou a žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 C.s.p. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavanínapadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď

neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí
byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§
379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne a ani žalovaného nie

je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností

bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

18. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobkyňa vymedzila v odvolaní a ktoré

mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 C.s.p., § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie

sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu
výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

19. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo
strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosťalebookolnosť.Naopak,prvoinštančnýsúdichnáležitýmspôsobomposúdilsúhrnnevcelom
rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Rozsudok okresného súdu je
presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj

spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p..

20. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom
na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu

vyporiadal sa všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci odvolacích námietok opätovne
poukázala žalobkyňa, konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste zopakovať a
ďalej dopĺňať.

21. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. T.. Ú. XXX/XX a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X R. XXX/XXXX,
pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (T.. Ú. XX/XX, T..
Ú. XXX/XX, T.. Ú. XXX/XX), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 C.s.p. na odôvodnenie

obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.22. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

23. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1C.s.p.vspojenísustanovením§257C.s.p..Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchbolaskutočnosť,

že v odvolacom konaní na základe podaného odvolania aj keď nebola žalobkyňa úspešná , nemožno
priznať žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania, keďže k zásahu do práv žalobkyne zo strany
žalovaného došlo, aj keď jej nebolo priznané finančné zadosťučinenie. Preto odvolací súd nárok na ich
náhradu sporovým stranám nepriznal.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).