Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, December 18, 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 41C/131/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207887
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Augustínová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5116207887.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou v právnej veci žalobkyne: V.

J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, XXX XX J., zastúpenej právnym zástupcom: WEBBER LEGAL,
s.r.o. so sídlom Na rozhliadke 2, Bratislava - mestská časť Nové Mesto 831 01, IČO: 50 680 552, proti
žalovanému:ProvidentFinancial,s.r.o.,sosídlomMlynskéNivy49,82109Bratislava2,IČO:35805731,
zastúpenému právnym zástupcom: De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava,
IČO: 36 868 949, v konaní o zaplatenie sumy 469,05 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 469,05 eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 100,25

eur od 07.05.2013 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 do zaplatenia, a to
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového konania a trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou zo dňa 24.03.2016, doručenou súdu dňa 29.03.2016, sa žalobkyňa domáhala vydania
súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 469,05 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške

5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 365,90
eur od 08.08.2014 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzavretiu
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany
veriteľa v prospech žalobkyne vo výške 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort, predmetom ktorej
bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobkyni tam uvedené služby a záväzok žalobkyne uhradiť veriteľovi v

tejto súvislosti odmenu vo výške 360,58 eur. Ďalej strany sporu uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 21.03.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobkyne
vo výške 340 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa
poskytnúťžalobkynitamuvedenéslužbyazáväzokžalobkyneuhradiťveriteľovivtejtosúvislostiodmenu
vo výške 175,10 eur. Medzi stranami sporu došlo aj k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 12.01.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobkyne vo
výške 500 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť

žalobkyni tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške
257,50 eur. Tieto zmluvy považovala za zmluvy v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a Občianskym zákonníkom.
Namietala, že v zmluvách nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9ods. 2 písm. f) zákona, resp. je uvedený nejasne za účelom uvedenia nej ako spotrebiteľa do omylu.
Ďalej namietala, že celková čiastka podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť
je uvedená nesprávne, v jej neprospech. Taktiež namietala, že v zmluvách absentuje náležitosť podľa §

9 ods. 2 písm. k) Zákona výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Upozornila, že už aj judikatúra SR potvrdila,
že neuvedenie presnej výšky splátky istiny, splátky úroku a splátky iných poplatkov má za následok, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdila, že v dôsledku neúplných údajov

v zmluve ako spotrebiteľ urobila rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by neurobila. Zdôraznila, že
vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy neobsahujú náležitosti uvedené vyššie, v zmysle ust. § 11 ods.
1 písm. b), sa spotrebiteľské úvery poskytnuté prostredníctvom zmlúv považujú za bezúročné a bez
poplatkov. Citovala § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. Mala za to, že žalovaný jej je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
spočívajúce v zaplatených úrokoch a poplatkoch a zaplatiť jej zákonný úrok z omeškania. Uviedla,

že listom zo dňa 02.03.2016 predčasne splatila úver vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
a vyzvala veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2,90 eur (suma je vypočítaná ako
rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobkyňou v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX
a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo
sumy2,90eurod08.12.2015(istinaúverubolasplatenádňa07.12.2015)dozaplatenia.Zároveňvyzvala

veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vo
výške 100,25 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobkyňou v
súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 100, 25 eur od 07.05.2013 (istina úveru bola
splatená dňa 06.05.2013) do zaplatenia. Taktiež vyzvala veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia

vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 365,90 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel
medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobkyňou v súvislosti, so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a
istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15 % p.a. zo
sumy 365,90 eur od 08.08.2014 (istina úveru bola splatená dňa 07.08.2014) do zaplatenia. Tvrdila, že
žalovaný na jej výzvu požadovanú sumu v lehote nezaplatil a bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na

úkor nej nevydal.

3. Okresný súd žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel, dňa 01.03.2016 vydal platobný rozkaz č.k.
41C/131/2016-27.

4. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 21.04.2016 na okresnom súde odpor. Citoval § 9
ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že v zmluvách
o úvere nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, resp. že táto náležitosť je v
zmluve uvedená nesprávne, v neprospech žalobkyne. Takúto argumentáciu žalobkyne považoval za
zmätočnú a vzájomne si odporujúcu. Citoval § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol,

že celková čiastka je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia Zmluvy
a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu, predstavuje konkrétnu sumu. Mal za to, že
údaj o celkovej čiastke je v každej zmluve o úvere riadne uvedený, pričom tento údaj predstavuje
jednoduchý súčet jednotlivých plnení, ktoré podľa príslušnej zmluvy o úvere má žalobkyňa zaplatiť
žalovanému. Uviedol, že ani pri kontrole týchto údajov nezistil žiadne pochybenie, preto mu nie je

zrejmé ani protichodné tvrdenie žalobkyne, že by tento údaj mal byť uvedený nesprávny, dokonca v
neprospech žalobkyne. Citoval tiež § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a v spojitosti
s ním uviedol, že zmluvy o úvere obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný
jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti konkrétneho spotrebiteľského úveru, ak si žalobkyňa
bude plniť svoje povinnosti presne podľa príslušnej zmluvy o úvere. Vyjadril presvedčenie, že v každej

zmluve o úvere je uvedený konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha
žalobkyňa. Mal za to, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje,
na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona, uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu
konečnej splatnosti úveru. Konštatoval, že v slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín" a „dátum"
synonymami, čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa

tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Mal za to, že právna úprava, vrátane § 9 ods. 2
písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej
náležitosti. Vzhľadom však na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov považoval
za potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobepresnéhourčeniačasu.Uviedol,ževzhľadomnanastavenieproduktovužalovaného(týždennésplátky),
preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho
zmlúv a to tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej

splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho
si zákazník želá predmetný úver splácať. Namietal, že tvrdenie žalobkyne, že formát tohto vyjadrenia
je nejasný a že mal žalobkyňu uviesť do omylu, je bez akéhokoľvek bližšieho popisu. Uviedol, že
mu nie je zrejmé, v čom vôbec malo dôjsť zo strany žalovaného k údajnej nepresnosti, či uvedení
do omylu. Poznamenal, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký

spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí
aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť
či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Konštatoval, že adhézne zmluvy žalovaného sú
naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za
spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho

záväzkový vzťah so žalovaným skončí. Citoval aj § 9 ods. 2 písm. k) zákona a mal za to, že zmluvy o
úvere jednoznačne obsahujú aj tieto náležitosti, keďže sa v nich uvádza, výška úveru, úrok (vyjadrený
úrokovou sadzbou ako aj jej finančnou kvantifikáciou), výška jediného poplatku, celková čiastka (ktorú
má žalobkyňa na základe konkrétnej zmluvy o úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru
a celkových nákladov), počet splátok (ktorými žalobkyňa splatí celkovú dlžnú sumu týždenných splátok),

výška prvej až predposlednej splátky, výška poslednej splátky, splatnosť prvej splátky a splatnosť
každej ďalšej splátky, splatnosť predchádzajúcej splátky. Bol názoru, že je absolútne dostatočné, ak
zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania obsahujú vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a
zároveň určujú počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má celková čiastka
konkrétneho úverového vzťahu žalovanému splatiť. Argumentáciu žalobkyne v tomto smere považoval

tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
(ďalej len "smernica 2008/48"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza
tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej
sa nemožno odchýliť. Citoval znenie čl. 22 ods. 1 smernice. Poukázal na ustanovenie čl. 10 smernice

2008/48, ktoré stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o úvere. Mal za to, že toto ustanovenie
neuvádza žiadnu takú vytýkanú požiadavku na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako by
mal podľa žalobkyne stanovovať § 9 ods. 2 písm. f), či k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Bol
názoru, že ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade
s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 má priamy účinok a preto

je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť. Mal za to, že motivácia a dôvody žalobkyne uplatnené v
žalobe nie len, že nemajú oporu v zákone, ale sú tiež v priamom rozpore s ústavnými princípmi, ako aj
samotnými zásadami súkromného práva, konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3
Občianskeho zákonníka, zásadou pacta sund servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného
práva, ale je chránená aj princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ochranou autonómie

zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej
istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, zákazu prehnaného
formalizmu. Dôvody uvádzané žalobkyňou považoval tiež za bagateľné, ktoré z hľadiska vôle zmluvných
strán ako dôvod pre bezplatnosť zmlúv o úvere nemôžu obstáť. Citoval § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobkyne žiadne plnenie, ktorý by

nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode, teda relevantnému právnemu titulu a súčasne všetky
zmluvy o úvere obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobkyne.
Poznamenal, že žalobkyňa ani nezaplatila také celkové náklady zo zmlúv o úvere akej sumy sa vo svojej
žalobe domáha. Žiadal žalobu žalobkyne zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

5. Žalobkyňa v replike zo dňa 31.08.2016, okresnému súdu doručenej dňa 05.09.2016, uviedla, že v
predmetných zmluvách nebola odmena hradená žalobkyňou žalovanému podľa zmlúv o zabezpečení
splátok úveru zohľadnená v položke celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a teda zmluvy
o úvere sa považujú, resp. sú neplatné pre obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi a úžeru.

Konštatovala, že zmysle ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť sa na účely tohto zákona rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom celkovou výškou
spotrebiteľského úveru sa v zmysle ust. § 2 písm. l) zákona rozumie maximálna výška alebo súčetvšetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a celkovými
nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa v zmysle ust. § 2 písm. g) zákona
rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí

spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou
o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie
spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. Poukázala, že podľa dôvodovej
správy k zákonu do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere. Namietala, že celková čiastka, ktorú musela ako spotrebiteľ podľa jednotlivých
zmlúv o úvere žalovanému zaplatiť, nezahŕňala odmenu žalovaného podľa zmlúv o zabezpečení splátok
úveru, hoci je nevyvrátiteľné, že zmluvy o zabezpečení splátok úveru boli uzatvorené v jednom okamihu
súčasne so samotnými zmluvami o úvere, že sa celkom jednoznačne jedná o plnenie spotrebiteľa, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a že žalovanému táto položka
bola pri podpise zmlúv o úvere známa. Mala za zrejmé, že sa jedná o doplnkovú službu vyslovene

prepojenú a nadviazanú na zmluvy o úvere a že bez uzavretia zmlúv o úvere by nikdy nedošlo ani k
uzavretiu zmlúv o zabezpečení splátok úveru. Zdôraznila, že sa nejedná o samostatné, špecifické, a
od zmlúv o úvere oddelené služby, ale len o doplnkové služby. Ďalej uviedla, že službu spočívajúcu
v zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky od žalovaného neobjednala, ale že obsah práv a
povinností tak, ako vyplývajú z jednotlivých zmlúv, jej bol zo strany obchodného zástupcu žalovaného

predložený ako jeden balík dokumentov, pričom žalobkyni bola ponuka žalovaného prezentovaná tak,
že buď bude zo strany žalobkyne akceptovaná ako celok, alebo nedôjde k poskytnutiu úveru zo strany
žalovaného. Mala za to, že v prípade zmlúv o zabezpečení splátok úveru sa teda jednoznačne jednalo
o zmluvu, ktorú musela žalobkyňa uzavrieť, aby jej bol úver zo strany žalovaného poskytnutý, resp.
poskytnutý za tam uvedených podmienok, a preto odmena zo zmlúv o zabezpečení splátok úveru mala

byť zahrnutá do položky celkových nákladov spotrebiteľa. Konštatovala, že uvedenie celkovej čiastky
do zmlúv, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je v zákone uvedené svojvoľne, ale požiadavka, aby veriteľ
informoval dlžníka o tejto skutočnosti pred uzavretím zmluvy (§ 4 zákona). Bola názoru, že požiadavka,
aby táto položka bola uvedená v samotnej zmluve, má určitý zmysel, ktorým je ochrana spotrebiteľa
tak, aby mal spotrebiteľ jasne a zrozumiteľne uvedené, akú sumu si požičiava a akú sumu musí vrátiť.

Mala za to, že v prípade zmlúv, ktoré sú predmetom konania v tomto spore, tomu tak nebolo, a žalovaný
túto odmenu do celkovej čiastky neuviedol. Obchodnú praktiku žalovaného spočívajúcu v oddelení
zmlúv o úvere od zmlúv o zabezpečení splátok úveru a následné nezahrnutie odmeny podľa zmlúv
o zabezpečení splátok úveru do celkových nákladov spotrebiteľa posudzovala ako nekalú obchodnú
praktiku v zmysle ust. § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v spojení

s ust. § 7 ods. 4 zákona ochrane spotrebiteľa a ust. § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Uviedla, že takáto nekalá obchodná praktika žalovaného spočívala v tomto konkrétnom prípade v tom,
že žalobkyni ako spotrebiteľovi boli predložené na podpis zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení
splátok úveru ako jeden balík dokumentov na podpis, pričom v zmluvách o úvere je uvedená určitá
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s úverom, avšak v tejto celkovej čiastke

odmena podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je zahrnutá, pričom žalobkyni a ani priemernému
spotrebiteľovi nemohlo byť určité, jasné ani zrozumiteľné, že takáto odmena podľa zmlúv o zabezpečení
splátok úveru nie je zahrnutá v celkovej čiastke, ktorú musí žalobkyňa, resp. priemerný spotrebiteľ vrátiť.
Upozornila, že aj keď je odmena podľa Zmlúv o zabezpečení splátok úveru rozvrhnutá do niekoľkých
týždenných splátok a jej nominálne vyjadrenie pri jednotlivých splátkach je zanedbateľné (v zásade cca

6 eur týždenne), pomer odmeny za služby poskytované na základe zmlúv o zabezpečení splátok úveru
voči istine samotnej vždy prekročil 50%, teda nejedná sa o nejakú zanedbateľnú sumu, ale o podstatnú
položku, o ktorej by spotrebiteľ mal byť informovaný v súvislosti s celkovou čiastkou, ktorú musí veriteľovi
vrátiť. Dodala, že žiadny priemerný spotrebiteľ (a teda ani žalobkyňa) by neuzavrela zmluvu, predmetom
ktorej by bolo poskytovanie služieb spočívajúcich v prebratí hotovostnej platby veriteľom za odmenu

viac ako 50% z istiny úveru, ak by k tomu nebol donútený, nakoľko pre priemerného spotrebiteľa by bolo
podstatne jednoduchšie a lacnejšie platiť platbu či už poštovou poukážkou, alebo formou bankového
prevodu. Mala za to, že takéto špekulatívne rozdelenie úverového produktu do samostatnej zmluvy o
úvere a samostatnej zmluvy o zabezpečení splátok úveru je zrejmé obchádzanie zákona a zmluvy sú
pre obchádzanie zákona neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože cieľom takejto

taktiky žalovaného bolo celkom zjavne vyhnúť sa uvedeniu celkovej čiastky, ktorú musí žalobca ako
spotrebiteľ zaplatiť, na jedno miesto v jednej zmluve, pričom žalovaný tieto náklady žalobkyne "skryl"
pod samostatné zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Mala za to, že žalovaný týmto spôsobom zároveň
obchádzal zákon aj v časti uvedenia skutočnej RPMN jednotlivých úverov, nakoľko celková čiastka, ktorúmusí spotrebiteľ zaplatiť, je dôležitý vstupný údaj pre výpočet RPMN. Tvrdila, že službu spočívajúcu v
zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky od žalovaného neobjednala. Poukázala, že obsahom
týchto služieb poskytovaných žalobkyni zo strany žalovaného bola služba prevzatia splátok úveru a v

prípade novšej zmluvy o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX/XXXX tiež služba spočívajúca v
informovaní žalobkyne o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu žalobkyne a informovaní
žalobkyne o prijatí úhrady splátky úveru. Uviedla, že tieto "prémiové" služby, za ktoré žalobkyňa
mala uhradiť žalovanému odplatu vždy vo výške prevyšujúcej 50% istiny úveru sú v zásade len
vyjadrením zákonnej a etickej povinnosti žalovaného ako veriteľa poskytovať svojmu dlžníkovi súčinnosť

a informácie. V tejto súvislosti citovala ust. § 522 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedla, že možno
obsahomslužiebmalobyťzvýhodnenieaposkytnutieurčitéhokomfortužalobkyniakodlžníkovistým,že
obchodný zástupca prevezme hotovosť na úhradu splátok priamo v domácnosti žalobkyne. Tvrdila, že v
skutočnosti však musela chodiť za obchodným zástupcom žalovaného na rôzne verejné priestranstvá a
parkoviská, čím takáto mimoriadne drahá a "prémiová" služba žalovaného strácala na význame. Taktiež
mala za to, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty úžery v zmysle ust. § 39a Občianskeho zákonníka,

keď žalovaný využil neskúsenosť žalobkyne. RPMN považovala v zmluvách za vyjadrenú nesprávne,
a to v neprospech spotrebiteľa. Aj z tohto dôvodu považovala predmetné zmluvy o úvere v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. d) za bezúročné a bez poplatkov. Dovolávala sa neplatnosti zmlúv pre rozpor s
dobrými mravmi, pretože je zrejmé, že skutočná RPMN bola na úrovni 228,66 % v prípade zmluvy
číslo XXXXXXXXX, 317,27 % v prípade zmluvy číslo 570108797 a 237,95 % v prípade zmluvy číslo

XXXXXXXXX. Citovala ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona. Poukázala, že v predmetných zmluvách je
doba úverov vyjadrená ako 45, resp. 60 týždňov, čo nenamieta. Namietala, však že v predmetných
zmluvách je termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru vyjadrený ako siedmy deň 45., resp. 60.
týždňa. Konštatovala, že žalovaný tak na vyjadrenie doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti
použil rovnaké vyjadrenie 45, resp. 60 týždňov. Uviedla, že ak by bolo cieľom zákonodarcu vyjadriť obe

tieto náležitosti rovnako, nezavádzal by požiadavku vyjadriť aj dobu trvania zmluvy aj termín konečnej
splatnosti, ale uspokojil by sa s jedinou náležitosťou. Mala za to, že ak zákonodarca požaduje uvedenie
aj doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti, tak je zrejmé, že obe tieto náležitosti znamenajú
niečo iné a nemôžu byť v zmluve vyjadrené rovnako. Uviedla, že podmienky uvedené v spotrebiteľských
zmluvách musia byť vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako

slabšej strany zmluvného záväzku. Bola názoru, že argumentácia žalovaného o tom, že termín konečnej
splatnosti určil ako dátum vypočítateľný a určiteľný pomocou týždňov (siedmy deň 45., resp. 60. týždňa)
tak absolútne neobstojí. Uviedla, že pri podstatných náležitostiach zmlúv o spotrebiteľských úveroch,
absenciu ktorých zákon spája so sankciou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, nie je možné pripustiť
ani len pochybnosť o výklade náležitosti obsiahnutej v konkrétnej Zmluve a nie je možné ponechávať

akúkoľvek takúto náležitosť na "výpočet" spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ani kalendárny
mesiac nemá presne 4 týždne, výpočet termínu konečnej splatnosti úveru definovaného v zmluvách
považovala pre priemerného spotrebiteľa za mimoriadne komplikovaný a obtiažny, ak nie nemožný.
Tvrdila, že na určenie presného konkrétneho termínu konečnej splatnosti by musela mať, a teda aj každý
spotrebiteľ, ktorý by Zmluvy so žalovaným uzatváral, so sebou kalendár, aby mohol vypočítať skutočný

termín konečnej splatnosti úveru. Skutočnosť, že žalovaný definoval termín konečnej splatnosti takýmto
komplikovaným spôsobom, berúc do úvahy odbornosť priemerného spotrebiteľa, je zrejmé, že žalovaný
opomenul konať s odbornou starostlivosťou a konal v úmysle uviesť žalobkyňu ako spotrebiteľa do
omylu. Dodala, že v prípade zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, splátkový kalendár
(teda rozčlenenie splátok úveru na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov) jej nebol

doručený ani po uzavretí zmlúv a takéto členenie splátok nie je uvedené ani v samotných zmluvách.
Vzhľadomnaotázkupriamehoúčinkusmernícvsporemedzijednotlivcamipoukázalanaviaceréjudikáty
ESD. K nepriamemu účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym,
uviedla, že musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice,
o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód, nesmie sa jednať

o výklad contra legem a nesmie dôjsť k porušeniu zásady právnej istoty. Mala za to, že ak by chcel
zákonodarca vyjadriť to, čo požaduje Smernica, nemenil by text Smernice, ale implementoval by ho do
nášho právneho poriadku v úplne nezmenenej forme. Bola názoru, že nakoľko sa však zákonodarca
podstatným spôsobom odklonil od textu Smernice, nebude možné Zákon vykladať eurokonformne,
pretože by sa jednalo o výklad vyslovene contra legem.

6. Žalovaný v duplike zo dňa 20.09.2016, okresnému súdu doručenej dňa 22.09.2016, konštatoval, že
žalobkyňa nedáva žiadne odpovede na to, prečo by žalovaný nemohol poskytovať službu podľa zmluvy
o doplnkovej službe. V rozhodnom čase neexistovalo žiadne zákonné, či iné obmedzenie, ktoré bytakúto zmluvu zakazovalo. Domnieval sa, že je potrebné aplikovať zásadu, že čo nie je zakázané je
dovolené. Mal za to, že uvedené platí v súkromnoprávnych vzťahoch o to viac, ak o predmetnú zmluvu
mali záujem obe zmluvné strany, ako v tomto prípade. Mal za to, že sa jedná o samostatný právny

vzťah, ktorý nie je súčasťou úverového vzťahu a je istým nadštandardom, ktorý si zákazník môže, ale
nemusí zvoliť. Uviedol, že právna úprava ako aj notoricky známa skutočnosť, že na trhu (a to nie len
finančnom) sa bežne poskytujú dobrovoľné doplnkové služby, sú podľa žalovaného jasným dôkazom
toho, že neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie, ktoré by žalovanému v rozhodnom čase zakazovalo
poskytovať doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe

je štandardnou, jasnou a dobre pochopiteľnou zmluvou, ktorá sa rovnako štandardne aj uzatvára. Jej
obsah, cena ako aj všetky ostatné náležitosti sú v nej jasne a zrozumiteľne uvedené. Nevedel, prečo by
takúto službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol v rozhodnom čase ponúkať a poskytovať, pričom
uvedené je podstatnejšie o to viac, že takáto, či obdobná služba bola na finančnom trhu bežne dostupná
ukonkurenciežalovaného,čobyvprípadejednostrannéhozákazuprežalovaného,akositopredstavuje
žalobkyňa, na spoločnom trhu spotrebiteľských úverov značne znevýhodňovalo žalovaného. Považoval

za absolútne zrejmé, že s poskytovaním tejto služby sú spojené značné náklady pre poskytovateľa, t.
j. žalovaného (úhrada ľudí, vecných výdavkov, poplatky bankám), pričom každý zákazník si vie sám
posúdiť či je výhodné pre neho si takúto službu objednať, alebo nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej
službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru.
Mal za zrejmé, že existencia zmluvy o doplnkovej službe je podmienená predchádzajúcim poskytnutím

úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že táto podmienenosť však nie je
obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o doplnkovej
službe, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a
niektorí nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe je jednoznačne akcesorickej povahy k zmluve
o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru, preto sa odmena za túto službu

nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úverov do RPMN. Upozornil, že nie je na zvážení
žalovaného či odmenu za doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe započíta do celkových
nákladov úveru alebo nie, keďže právna úprava je v tomto mimoriadne presná a výslovne vylučuje,
aby do celkových nákladov vstupovali položky za doplnkové služby, ktoré spotrebiteľ nemusí k zmluve
o spotrebiteľskom úvere uzavrieť, presne tak ako tomu bolo v tomto prípade. Namietal, že žalobkyňa

neuviedla aký má mať vplyv odmena dojednaná v jednej zmluve na (ne)platnosť inej zmluvy či jej časti
(napr. zmluvy o doplnkovej službe). Mal za to, že tieto právne úkony treba posudzovať samostatne a
napriektomu,žespolunejakosúvisia,neznamenáto,žebyodmenapodľazmluvyoúverebolaspôsobilá
akokoľvek prezumovať výšku odmeny podľa zmluvy o doplnkovej službe. Odmena podľa zmluvy o
doplnkovej službe nie je žalovaným stanovovaná priamo podľa zmluvy o úvere. Uviedol, že odmena

podľa zmluvy o doplnkovej službe je tvorená jednoduchým súčtom parciálnych týždenných odmien za
prácu, ktorú sa žalovaný na základe zmluvy o doplnkovej službe zaviazal pre žalobkyňu vykonať a preto
ak je aj slovami žalobkyne predmetná týždenná odmena zanedbateľná, tak je zrejmé, že aj celková
odmena, ktorá je len súčtom týchto parciálnych zanedbateľných odmien, nemôže už zrazu odporovať
dobrým mravom. Tvrdil, že žalovaný nikdy neodmietol prijať od žalobkyne žiadne jeho plnenie, pričom

je na žalobkyni akým spôsobom splnenie svojej povinnosti podľa zmluvy o úvere vykoná a žalovaný
jej v tomto smere poskytol maximálnu slobodu voľby. Tvrdenia žalobkyne o tom, že bola uvedená do
omylu pre jej neskúsenosť považoval nie len v zrejmom rozpore s jednoznačným, stručným a ľahko
pochopiteľných znením zmluvy o doplnkovej službe, ale aj opakovaným, totožným konaním žalobkyne,
ktorá má s produktmi žalovaného dlhoročné skúsenosti. Za tohto skutkového stavu preto tvrdenia

žalobkyne o jej neskúsenosti označil ako tvrdenia v zrejmom rozpore s jej dlhoročnou skúsenosťou s
produktmi žalovaného. Ďalej uviedol, že kým dĺžka úverového vzťahu je vyjadrená určitým časovým
úsekom (napr. 60 týždňov), tak termín konečnej splatnosti je vyjadrený jedným konkrétnym dňom (napr.
7. deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy), čo je zásadný rozdiel. Mal za to, že náležitosťou zmluvy o
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nie je „dátum konečnej splatnosti", ale „termín konečnej

splatnosti", čo si žalobkyňa účelovo zamieňa. Bol názoru, že termín konečnej splatnosti nemusí byť
vyjadrený jedine a len formou dátumu, ale je možné použiť aj iný spôsob vyjadrenia. Poukázal, že v ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona je pojem termín a nie pojem dátum, ktorý bežne používa na iných miestach
toho istého právneho predpisu. Domnieval sa, že ak zákonodarca odlišuje dané pojmy, a to v rovnakom
právnompredpise,takajobsahtýchtopojmovnebudetotožný.Malzato,žetermínkonečnejsplatnostije

vzmluváchoúverejednoznačneanezanedbateľnevyjadrený,bezpotrebyhozčohokoľvekodvodzovať.
Náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
naviac považoval za bagateľnú náležitosťou. Bol názoru, že táto náležitosť nerozhoduje o tom či sa
spotrebiteľ pre spotrebiteľský úver nakoniec aj rozhodne, ale súčasne ani žiadny spôsob jej vyjadrenianie je nijako spôsobilý priniesť poskytovateľovi žiadnu (neoprávnenú) výhodu na úkor spotrebiteľa.
Mal za to, že žalobkyňa si ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch ako
aj ňou citované rozsudky nesprávne právne vyložila tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie

konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto
„rozpis" sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch,
t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má
právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zdôraznil, že nie je povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o úvere vždy, ale výlučne vtedy, ak

sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny, čo nebol tento prípad. Argumentoval výkladom smernice
2008/48/ES zo strany Slovenskej republiky, Nemeckej spolkovej republiky, či generálnej advokátky.
Rovnako poukázal na názor Európskej komisie, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice2008/48/ES
nezakladá povinnosť uviesť rozdelenie jednotlivých splátok na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov
a poplatkov. Navrhol prerušiť toto konanie podľa § 164 CSP do právoplatného skončenia veci vedenej
na Súdnom dvore Európskej únie pod sp. zn. C-42/2015 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti U. Y.Í.,

kde sa rieši situácia jednak ohľadne pojmu termín a rozpis splátok, ako aj otázka primeranosti samotnej
sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 05.09.2016 a v dôsledku jeho odročenia, z
dôvodu dodržania postupu v súlade s § 167 CSP a žiadosťou žalovaného o jeho odročenie, následne

dňa 14.10.2016, na ktorom súd vec prejednal, vykonal dokazovanie a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej.
8. Strany sporu pred súdom zotrvali na svojej doterajšej argumentácii, pridržiavali sa písomných
vyjadrení vo veci.
9. Právny zástupca žalovaného pred súdom nad rámec doterajších vyjadrení uviedol, že s poukazom aj
na § 2 písm. g) zákona, v ktorom sa hovorí o tom čo sú celkové náklady, sa jedná o úroky, provízie, dane

a poplatky. Mal za to, že toto ustanovenie nie je premietnuté do ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona.
Uviedol, že došlo k legislatívnej nepresnosti v právnom jazyku, pretože je očividné, že zákonodarca
nechcel, aby v zmluvách bol rozpis, alebo presné uvedenie iba istiny, úroku a iných poplatkov a tým
by opomenul dane a provízie v zmysle § 2 písm. g) zákona. Poukázal na to, že v zmyslom § 9 ods. 2
písm. k) zákona je práve to, aby spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy, vedel, aká výška bude úroku, nie

úrokovej sadzby a aby vedel aká bude výška provízie, poplatkov a dane. S poukazom na platobnú
históriu žalobkyne namietal absurdnosť námietky nedostatku náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k)
zákona, pretože už hneď prvou splátkou pri každej zmluve sa to celé žalobkyni rozbilo, lebo si neplnila
riadne a včas podľa zmluvy, plnila rôzne. Tvrdil, že už dôsledkom prvého nezaplatenia splátky výklad §
9 ods. 2, písm. k) zákona, tak ako prezentuje vo svojich vyjadreniach žalobkyňa, stráca úplne zmyslel,

pretože tým sa rozhádže celý konečný úrok vyjadrený v eurách a práve na to slúži amortizačná tabuľka.
10. Právny zástupca žalobkyne k tomuto vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní
uviedol, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona je podstatná náležitosť zmluvy a zákon hovorí
o tom, že to má byť pri uzatváraní zmluvy. Považoval tak za irelevantné aká bola platobná disciplína
žalobkyne.

11. Okresný súd vo veci samej rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 41C/131/2016-144 zo dňa
14.10.2016, tak že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený nárok
žalobkyni vyhovel v celom rozsahu. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške
469,05 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do
zaplatenia,5,75%ročnezosumy100,25Eurod07.05.2015dozaplatenia,5,15%ročnezosumy365,90

Eur od 08.08.2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania a
žalovanému priznal nárok voči žalobkyni na náhradu separátnych trov konania (č.l. 144 -163 spisu).

12. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, bolo

zo strany žalovaného, ako aj žalobkyne, podané odvolanie (č.l. 168-187 spisu).

13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č.k. 11Co/167/2017-265 zo dňa 12.09.2017,
rozsudok okresného súdu č.k. 41C/131/2016-144 zo dňa 14.10.2016, vo výroku, ktorým žalovanému
priznal nárok na náhradu separátnych trov konania potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo výroku,

ktorým okresný súd návrh na prerušenie konania zamietol, ako odvolaním strán sporu nenapadnutom,
ponechal nedotknutý. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Krajský súd po preskúmaní danej veci dospel k záveru, že okresný súd vykonal
dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver. Prenedodržanie zákonného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP z hľadiska vymedzeného predmetu sporu,
akým bolo bezdôvodné obohatenie, nielen ktoré vzniklo nad rámec zákonného plnenia zo zmlúv o
spotrebiteľskom úvere, ale i zo zmlúv o doplnkovej službe a zo zmluvy o poskytnutí služby Komfort však

vyhodnotil krajský súd rozsudok okresného súdu ako predčasný. Rozsudok okresného súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nedodržania zákonného postupu podľa
§ 181 ods. 2 CSP a aj nedostatočného zdôvodnenia rozsudku z hľadiska celého obsahu priznaného
bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že bolo potrebné, aby okresný súd osobitnú pozornosť zameral
i na platnosť, resp. neplatnosť zmlúv o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby Komfort, na

to, či z hľadiska vymedzeného predmetu ich nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
podľa § 53 ods. 4 písm. t) a v) Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že okresný súd predmetným
zmluvám z hľadiska ich právneho posúdenia a vyhodnotenia nevenoval dostatočnú pozornosť, pretože
sa len okrajovo zmienil o tom, že by eventuálne podľa jeho názoru mohli byť neplatné s poukazom na
§ 39 OZ, a že sú výrazne v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez
toho, aby dostatočne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, na podklade akých skutočností,

úvah, právneho podkladu dospel k ním vyslovenému právnemu záveru. Okresnému súdu v ďalšom
konaní uložil v rámci právneho posúdenia ozrejmiť stranám sporu svoje stanovisko i k uzatvoreným
zmluvámozabezpečenísplátokúveru,poskytnutíslužbykomfort,čibolaalebonebolaodmenazaslužby
zahrnutá do celkových nákladov, ktoré musí spotrebiteľ v súvislosti s poskytnutými úvermi zaplatiť, či
tým, že žalovaný uzatvoril samostatné zmluvy o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby Komfort

a odmenu za poskytnutie služieb nezahrnul do celkových nákladov spotrebiteľa, obchádzal zákony
v časti uvedenia skutočnej RPMN z jednotlivých úverov. Ďalej uložil okresnému súdu vyhodnotiť, či
predmet zmlúv o prevzatí splátok úveru nie sú bežnými administratívnymi úkonmi súvisiacimi s úhradou
jednotlivých splátok poskytnutého úveru a (ne)môže ich nahradiť amortizačná tabuľka, či vôbec mohla
mať žalobkyňa ako spotrebiteľka záujem na poskytnutí takejto služby, akú výhodu jej takáto služba

poskytovala, či obsahom poskytovaných služieb nebolo len splnenie zákonnej, prípadne inej povinnosti
žalovaného ako veriteľa poskytovať svojmu dlžníkovi súčinnosť informácie a potvrdiť mu prevzatie
uhradených splátok úveru. Krajský súd bol názoru, že práve zaujatie stanoviska k týmto otázkam má
dopad i na to, či v danom prípade bude bezdôvodné obohatenie posudzované v zmysle § 457 OZ,
teda či išlo v prípade zmlúv o poskytovaní doplnkových služieb o záväzok jednostranne zaväzujúci

iba žalobkyňu, uhradiť odmenu za zdanlivo poskytované služby, alebo či skutočne išlo o dvojstranne
zaväzujúc záväzok, kedy účastníkom zmluvy vzniká povinnosť vrátiť si vzájomné plnenia. Krajský súd
vychádzajúc z uvedeného považoval za nadbytočné zaujať osobitné stanovisko k právnemu posúdeniu
veci ohľadne konštatovania absencií náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona a k platnosti, resp.
neplatnosti zmlúv o zabezpečení splátok úveru, prípadne poskytnutí služby Komfort.

14. Následne okresný súd v danej veci nariadil pojednávanie na deň 18.12.2017, na ktoré sa dostavil len
právny zástupca žalobkyne, ktorý zotrval na svojej doterajšej argumentácii v spore. V prípade zmluvy
o doplnkových službách išlo podľa jeho názoru o zjavné obchádzanie zákona zo strany žalovaného
ako veriteľa, ktorý chcel jednak získať bezdôvodné obohatenie vo svoj prospech aj tým, že uviedol do

omylu žalobkyňu ako spotrebiteľa vo veci RPMN v celkovej čiastke, ktorú má žalobkyňa ako spotrebiteľ
zaplatiť a iných podstatných náležitosti zmlúv podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a tak ako
aj naznačil krajský súd, mal za to, že sa môže jednať iba o splnenie zákonnej povinnosti veriteľa
poskytovať súčinnosť a sa tým pádom jednať aj o neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku. Žalovaný sa
na vytýčený termín pojednávania nedostavil. Svoju neúčasť na pojednávaní riadne a včas ospravedlnil

z dôvodu hospodárnosti konania, pretože všetky relevantné prostriedky procesnej obrany voči žalobnej
argumentácii už uplatnil v písomných podaniach. Súhlasil aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti,
pojednávanie odročiť nežiadal.

Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

15. Okresný súd v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu č.k. 11Co/167/2017-265 zo dňa
12.09.2017, postupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP, a to najmä vo vzťahu k zmluvám o doplnkovej
službe a zmluve o poskytnutí služby Komfort, ktorým sa v predchádzajúcom konaní a v poradí prvom

rozsudku náležite nevenoval. Zároveň sa v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu zaoberal
predmetom sporu z hľadiska celého rozsahu bezdôvodného obohatenia, vzniknutého nad rámec
zákonného plnenia, a teda nielen zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere, tak ako tomu bolo v poradí prvom
rozhodnutí vo veci samej, ale aj zo zmlúv o doplnkovej službe a zo zmluvy o poskytnutí služby Komfort.16. Súd sa opätovne dôsledne oboznámil s obsahom spisového materiálu a listinnými dôkazmi, a to
zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 (č.l. 4 spisu), zmluvou o poskytnutí

služby komfort zo dňa 26.03.2015 (č.l. 5 spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých
platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 6 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 21.03.2013 (č.l. 7 spisu), zmluvou o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa
21.03.2013 (č.l. 8 spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č.
XXXXXXXXX (č.l. 9 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 (č.l. 10

spisu), zmluvu o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX V.o dňa 12.01.2014 (č.l. 11 spisu),
listinou s názvom „výpis splátok k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 12 spisu), listinou s názvom „potvrdenie
o prevzatí knihy /karty splátok“ zo dňa 26.03.2014 (č.l. 13 spisu), listinou s názvom „potvrdenie o
výške dlžnej sumy“ zo dňa 27.06.2014 (č.l. 14 spisu), príjmovým pokladničným dokladom zo dňa
07.08.2014 (č.l. 15 spisu), potvrdením o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 (č.l. 15 spisu), listinou
s názvom „zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, predčasné splatenie spotrebiteľského úveru, výzva na

vydanie bezdôvodného obohatenia, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia“ zo dňa
02.03.2016 (č.l. 16-20 spisu).
17. V súlade s právnym záverom krajského súdu o vykonaní dostatočného dokazovania zo
strany okresného súdu a o jeho správnych skutkových záveroch a správnom právnom závere v

predchádzajúcom konaní, a to napriek zamietnutiu návrhu právneho zástupcu žalovaného na vykonanie
dokazovania výsluchom žalobcu a tiež zamietnutiu návrhu právneho zástupcu žalovaného na vykonane
dokazovania amortizačnou tabuľkou, okresný súd nepovažoval v danom konaní za potrebné pre
rozhodnutie vo veci vykonávať už žiadne ďalšie dokazovanie. Zo samotného odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd (napriek nevykonaniu dokazovania v navrhovanom

smere) vykonal dostatočné dokazovanie a správne zistil skutkový stav veci. Naviac ani strany sporu už
nemali žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.
18. Okresný súd teda na základe doteraz vykonaného dokazovania, vychádzajúc z doterajších
skutkových zistení, danú vec opätovne posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení právnych
predpisov, resp. v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou v čase vzniku zmluvných vzťahov.

V zmysle záverov krajského súdu danú vec samozrejme právne posudzoval, nielen k predmetným
zmluvám o spotrebiteľskom úvere, ale aj vo vzťahu k predmetným zmluvám o doplnkových službách a
zmluve o poskytnutí služby Komfort.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom
istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.
Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí
zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou
vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom

nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi
účinkami.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa

týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 písm. s), t) a v) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené

v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú, aby spotrebiteľ poskytol
zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku
vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku
spotrebiteľa; ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom vprevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa a požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých
spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný; ktorých úhrada nebola upravená
v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie,

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,

kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej len "zákon"), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a) a b) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 2 písm. g) a l) zákona celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru

alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok; celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna
výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere,
Podľa § 9 ods. 2 zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u

veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva

k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo

ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové

sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,

x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

Podľa § 9 ods. 13 zákona ak ďalej nie je ustanovené inak, veriteľ nesmie sám alebo prostredníctvom

tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie vzájomne
závislej zmluvy, ktorá súvisí so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a najmä ktorej predmetom je čo aj len
sčasti plnenie, ktoré je veriteľ podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti povinný
poskytovať spotrebiteľovi aj bez uzavretia takejto zmluvy. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno
podmieniťuzavretímvzájomnejzávislejzmluvy,svýnimkoupoistnejzmluvyalebozmluvyozabezpečení

záväzku spotrebiteľa ručením, zrážkami zo mzdy a z iných príjmov alebo záložným právom dojednaných
za podmienok ustanovených zákonom, ak je to primerané vzhľadom na spotrebiteľský úver a okolnosti
jeho poskytnutia; ustanovenia tohto zákona alebo osobitného predpisu o zákaze alebo neprijateľnosti
zabezpečenia záväzku spotrebiteľa týmto nie sú dotknuté

Podľa § 11 ods. 1 zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
Podľa § 7 ods. 2 písm. a), b) a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika
sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje
alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu,
ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná

praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa tiež považuje
za klamlivú, ak s prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedkuopomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,
aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný
spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Za klamlivé opomenutie

sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým
alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 3, alebo neoznámi obchodný účel
obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný
spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného v rozhodnom čase, výška úrokov z omeškania

je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením.
19. Okresný súd po zrušujúcom uznesení krajského súdu opätovne uvádza, že z doložených listinných

dôkazov vyplýva, že žalobkyňa si uplatňuje voči žalovanému nároky vzniknuté z titulu bezdôvodného
obohatenia odvodzujúceho od uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
26.03.2015, znejúcej na sumu 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort, predmetom ktorej bol
záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni tam uvedené služby a záväzok žalobkyne uhradiť žalovanému
vtejtosúvislostiodmenuvovýške360,58eur;ďalej odzmluvyspotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXXzo

dňa 21.03.2013, znejúcej na sumu 340 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol
záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni tam uvedené služby a záväzok žalobkyne uhradiť žalovanému
v tejto súvislosti odmenu vo výške 175,10 eur; ďalej od zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 12.01.2014 znejúcej na sumu 500 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom
ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni tam uvedené služby a záväzok žalobkyne uhradiť

žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 257,50 eur. Žalobkyňa zmluvy uzatvárala ako spotrebiteľ,
keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetných zmlúv nekonala v rámci svojho
podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto
vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah,
ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetných zmlúv je vzťahom občianskoprávnym a na

predmetné zmluvy sa tak hľadí ako na typové spotrebiteľské zmluvy. Súd má tak za to, že právny vzťah
založený predmetnými zmluvami je potrebné kvalifikovať ako vzťah spotrebiteľský.

20. Z predložených úverových zmlúv je možné ustáliť, že vyčerpané sumy sa žalobkyňa zaviazala
splácať týždenne pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 vo výške 14,09 eur (posledná splátka

13,78 eur) so splatnosťou prvej splátky k 20. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy, ďalších splátok
k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá na 7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy; pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013
vo výške 7,63 eur (posledná splátka 7,63 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy,
ďalšíchsplátokk7.kalendárnemudňuposplatnostipredchádzajúcejsplátky,skonečnousplatnosťouna

7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy a pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo výške 13,91
eur (posledná splátka 13,72 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po dni uzavretia zmluvy, ďalších
splátok k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, s konečnou splatnosťou na 7. Deň
45 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXXje zrejmé, že žalobkyňa uhradila k zmluve celkovo sumu 642,90 eur, z čitateľného záznamu všetkých
platieb k zmluve č. XXXXXXXXX je zrejmé že žalobkyňa uhradila celkovo sumu 440,25 eur a z výpisu
splátok k zmluve č. XXXXXXXXX, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.08.2014 a potvrdení o

prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 je zrejmé, že žalobkyňa uhradila celkovo sumu 865,90 eur.

21. Keďže sa jedná o zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., súd zisťoval,
či zmluvy o spotrebiteľskom úvere majú všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona.

22. Preskúmaním obsahu zmlúv, súd zistil, že v predložených zmluvách o spotrebiteľskom úvere
absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) t.j. konečná
splatnosť úveru a k), t.j. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

23. Ustanovenie zmlúv, ktoré stanovovalo termín poslednej splátky úveru, t.j. konečnú splatnosť
úveru na 7. deň 60 (resp. 45 týždňa) po dni uzatvorenia zmluvy, pričom doba trvania úveru je od

uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru a ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo
termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno podľa
názoru súdu považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme
spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy

dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým konkrétnym dňom. Takýto údaj
však stranami sporu zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala.

24. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy z prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť
pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho
sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.

Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká
časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej
položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku
a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na
presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd dodáva, že uvedenie časti,

ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných
poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku použiť na
úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci odporca
spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú
v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej istiny. Len

vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a aká časť na úhradu
príslušenstva,jevylúčené,abyvzniklipochybnostiotom,akomalibyťzaplatenésplátkyzapočítavanéna
úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Uvedenie tejto náležitosti v súlade s vyššie uvedeným výkladom
z predmetných zmlúv o úvere nevyplýva. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/142/2016 zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 6Co/107/2016 zo dňa 27.04.2016, či

sp. zn. 6Co/170/2015 zo dňa 17.06.2015 a tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012 zo dňa
12.03.2013. Okresný súd upriamuje pozornosť aj na právny záver Krajského súdu v Žiline obsiahnutý
v rozsudkoch sp. zn. 6Co/30/2017 zo dňa 26.04.2017 a sp. zn. 7Co/61/2017 zo dňa 26.04.2017, a to k
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016. Krajský súd v Žiline konštatoval, že vzhľadom
na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia

splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C 42-15
vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov,
doslova by "zlomil" vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup
typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je

vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože
by sa jednalo o výklad práva contra legem. S týmto právnym názorom sa okresný súd plne stotožňuje.
V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatuje, že nemožno uvažovať nielen o priamom účinku
smernice, ale ani o nepriamom účinku smernice. V prípade keby bol nepriamy účinok priznaný, aj v tomtoprípade by išlo o výklad contra legem, nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch definuje predmetné
obligatórne náležitosti inak ako dotknutá smernica.

25. Naviac súd pokiaľ ide o termíny splatnosti dojednaných splátok, tieto sú v zmluvách dojednané tak,
že prvá splátka je splatná na 7.deň (resp. 20 deň) po uzavretí zmluvy a každá ďalšia je splatná na 7.deň
po splatnosti predchádzajúcej splátky. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o splatnosť splátok, je pre bežného
spotrebiteľa nezrozumiteľné a zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti
jednotlivých splátok, keďže na základe takéhoto ustanovenia je bežný spotrebiteľ odkázaný sám si

vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej splátky,
tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, naviac, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby
boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť
zmlúv nemožno prihliadať.

26. Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) citovaného

zákona sa v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý úver na základe predmetných zmlúv
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd dodáva, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročnýabezpoplatkovužvdôsledkuabsenciejednejobligatórnejnáležitostivyžadovanejcitovaným
zákonom. Nepovažoval tak za potrebné pre rozhodnutie vo veci, resp. pre rozhodnutie o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru ako prejudiciálnej otázky, sa bližšie zaoberať

všetkými dôvodmi uvádzanými stranami sporu v súvislosti s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
predmetného úveru, resp. úverov.

27. Súd dospel k záveru, že žalovanému tak v danom prípade nemohol vzhľadom na ustanovenie
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek

úrokovalebopoplatkov.Prijatímtakéhotoplneniabezprávnehodôvodutakvzniklonastranežalovaného
bezdôvodné obohatenie. Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských úverov nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru t.j. skutočne poskytnutých finančných
prostriedkov úveru, t.j. pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 640 eur, pri zmluve o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 340 eur, a zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo

výške 500 eur, t.j. celkovo 1 480 eur.

28. Pokiaľ ide o zmluvy o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby komfort tieto súd pre rozpor s
dobrými mravmi vyhodnotil ako absolútne neplatné v súlade s § 3 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho
zákonníka.Rozporsdobrýmimravmiokresnýsúdvzhliadolnajmävovýškeodplaty,ktorúbolažalobkyňa

ako spotrebiteľ povinná žalovanému uhradiť. Pri každej zo zmlúv o zabezpečení splátok úveru alebo
poskytnutí služby komfort predstavovala odplata viac ako 50 % poskytnutého úveru. Pri zmluve o
poskytnutí služby komfort žalobkyňa bola povinná zaplatiť odplatu vo výške 360,58 eur pri úvere 640
eur. Pri zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 21.03.2013 predstavovala odplata sumu vo výške
175,10 eur pri poskytnutom úvere 340 eur a pri zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 12.01.2014

bola odplata vo výške 257,50 eur pri poskytnutom úvere vo výške 500 eur. Okresný súd tak vzhliadol
rozpor s dobrými mravmi v zjavnej neprimeranosti odplaty k samotnému úveru. Rozpor s dobrými
mravmi okresný súd zároveň videl aj v neprimeranej odplate k charakteru poskytnutých služieb, keď
platba splátok predmetného úveru by bola podstatne lacnejšia formou poštovej poukážky, či bankovým
prevodom, ako spôsobom podľa daných zmlúv. Okresný súd dospel k zámeru žalovaného obísť v

demokratickej spoločnosti neadekvátnu odmenu a tak dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Okresný súd má za to, že takáto odmena je neprijateľná, nakoľko jednoznačne
prevyšuje aj náklady spojené s poskytnutou službou. Takto stanovená odplata podľa názoru súdu
značne prevyšuje náklady žalovaného, či už na úhradu ľudí, vecných výdavkov, či prípadné bankové
poplatky. Vzhľadom na charakter poskytovanej služby okresný súd zdieľa názor žalobkyne, že sa v

danom prípade jedná o mimoriadne drahú odplatu, evidentne neprimerané protiplnenie, ktoré je naviac
netransparentné, čo do obsahu a účelu poskytovanej služby. Okresný súd konštatuje, že hlavným
cieľom žalobkyne bolo evidentne dohodnúť úver za dohodnuté úroky a nie dohodnúť doplnkové služby.
Okresný súd má za to, že v danom prípade u poskytovaných služieb ide o doplnkové služby prepojené
a nadviazané k predmetným úverom. Bez uzatvorenia zmlúv o úvere by jednoznačne nedošlo ani k

uzavretiu zmlúv o týchto doplnkových službách. Takéto rozdelenie poskytovaného úverového produktu
do zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o doplnkovej službe je podľa názoru okresného súdu
aj zrejmým obchádzaním zákona, a teda absolútne neplatným právnym úkonom v súlade s § 39
Občianskeho zákonníka. Okresný súd má za to, že odplata za poskytnuté služby o zabezpečení splátokúveru a služby komfort mala byť jednoznačne zahrnutá do celkových nákladov úveru v súlade s § 2 písm.
g) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Nezahrnutie tejto odplaty do celkových nákladov ovplyvnilo
aj správnosť údaju skutočnej RPMN, pretože ak by bola odplata zahrnutá do celkových nákladov,

celková výška RPMN by bola oveľa vyššia ako bola prezentovaná. Okresný súd má však primárne
za to, že pri závere o neplatnosti odplaty zmlúv o zabezpečení splátok úveru a poskytovaní služby
komfort, ktoré sú predmetom tohto konania platí, že nie sú platné žiadne nároky na ich základe, teda
ani odplaty za zabezpečenie splátok úveru a služby komfort ako doplnkovej služby v celom rozsahu bez
možnosti súdu modifikovať ich do prijateľnej podoby. Zároveň možno považovať praktiku žalovaného,

ktorý oddelil zmluvy o úvere od zmlúv o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby komfort, čím
došlo k uvedeniu nesprávnej výšky celkových nákladov a tým pádom aj nesprávnej výšky RPMN za
nekalú obchodnú praktiku s poukazom na § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľov. Rovnako
možno tieto zmluvy o zabezpečení splátok úveru a poskytnutí služby komfort z hľadiska vymedzeného
predmetu považovať aj za neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. t) a v) OZ. Nebolo
možné dospieť k záveru o individuálnom dojednaní týchto zmlúv, nakoľko už len z prvého pohľadu je

zrejmé, že sa jedná o typové formulárové zmluvy, resp. predtlačené formuláre, do ktorých sa vpisovali
už iba príslušné údaje. Uzavretím takejto zmluvy pripravenej žalovaným si žalobkyňa ako spotrebiteľka
nepochybne zhoršila svoje zmluvné postavenie, keď na základe takýchto zmlúv jej mali byť poskytované
služby spočívajúce podľa názoru okresného súdu v bežných službách, a to za odmenu viac ako 50
% z poskytnutého úveru. Okresný súd má v súlade s § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z.z. za to, že v

prípade poskytovaných služieb podľa obsahu zmlúv, a to informácia o prevedení sumy úveru, preberanie
peňažných súm určených na úhradu splátok a informovaní zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru, sa
jedná o služby, ktoré bol žalovaný v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti povinný poskytovať
žalobkyni aj bez uzavretia takejto zmluvy. Okresný súd má za to, že predmetné služby predstavujú len
bežnú súčinnosť žalovaného ako poskytovateľa úveru. Okresný súd tak dospel k záveru, že predmetom

daných zmlúv boli len zdanlivo poskytované služby, na ktorých poskytnutí žalobkyňa ako spotrebiteľka
nemohla mať žiadny záujem, keď z takto poskytovaných služieb žalobkyni neplynula ani žiadna výhoda
oproti spotrebiteľom, ktorí zmluvy tohto typu neuzavreli. V konečnom dôsledku nebolo v konaní ani
preukázané, či žalobkyni boli tieto služby vôbec zo strany žalovaného poskytnuté. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného tak nemožno dospieť k záveru, že v prípade týchto predmetných zmlúv išlo o dvojstranne

zaväzujúci záväzok, kedy by stranám sporu ako účastníkom zmluvy vznikla povinnosť vrátiť si vzájomné
plnenia. Aplikácia § 457 OZ tak v žiadnom prípade neprichádza do úvahy. Na základe týchto právnych
záverov má okresný súd za to, že už nie je relevantné aká časť plnení žalobkyne bola započítaná na
úver a aká časť prípadne na túto službu. Nad rámec však okresný súd na tomto mieste považuje za
potrebné uviesť, že sa pridržiava doteraz vysloveného názoru, že v konaní plnenie na predmetné služby

ani nebolo preukázané. Napríklad v článku 1.5 zmluvy o zabezpečení splátok úveru je uvedené, že
poskytovateľ je pri každom prevzatí sumy od zákazníka povinný vykonať v karte splátok úveru záznam
preukazujúci prevzatie peňažnej sumy v príslušnej výške. Zo znenia zmluvy je ďalej zrejmé, že peňažná
hotovosť, ktorú príjme poskytovateľ (žalovaný) od zákazníka (žalobkyne) sa proporcionálne rozdelí na
úhradusplátkyúveruaúhraduodmenyzaposkytnutieslužbypodľazmluvyozabezpečenísplátokúveru.

Ani z jedného predloženého záznamu/karty splátok však táto špecifikácia nevyplýva. Ani z jedného
predloženého listinného dôkazu nevyplýva, že by žalobkyňa postupnými platbami neplnila iba na zmluvu
o úvere, ale aj na odmenu za službu. Z potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 vyslovene
vyplýva, že sa jedná o splátku úveru.

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného okresný súd tak pri zisťovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia
vychádzal z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXX, z čitateľného záznamu
všetkých platieb k zmluve č.XXXXXXXXX, výpisu splátok k zmluve č. XXXXXXXXX karty splátok,
príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.08.2016 a potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa
06.08.2014, z ktorých vyplýva, že žalobca uhradil k zmluvám celkovo sumu 1 949,05 eur, t.j.

postupnými platbami vychádzajúc z právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného
spotrebiteľského úveru preplatil žalobca žalovanému sumu 469,05 eur. Táto suma 469,05 eur tak
predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech na
strane žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451
Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať.

30. Žalobkyni vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR
č. 87/1995 Z. z. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že istina úveru k zmluve č. XXXXXXXXXbola splatená dňa 07.12.2015, k zmluve č. XXXXXXXXX bola splatená dňa 06.05.2013 a k zmluve č.
XXXXXXXXX bola splatená dňa 07.08.2014. Súd pri posudzovaní tohto nároku mal za to, že žalovaný
sa dostal do omeškania prvým dňom po splatení úveru (istiny, úrokov, poplatkov), t.j. pri zmluve č.

XXXXXXXXX dňa 08.12.2015, pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 07.05.2013 a pri zmluve č. XXXXXXXXX
dňa 08.08.2014. Výška základnej úrokovej sadzby ECB bola v období od 10.09.2014 do 09.12.2015 vo
výške 0,05 % ročne, v období od 11.07.212 do 08.05.2013 vo výške 0,75 % a v období od 11.06.2014
do 10.09.2014 vo výške 0,15 % (súd má o tomto vedomosť zo svojej činnosti § 186 CSP). Žalobkyni tak
vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur (642,90 - 640)

od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur (440,25-340) od 07.05.2013
do zaplatenia a vo výške 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur (865,90-500) od 08.08.2014 do zaplatenia.

31.Súdtakpovažovalžalobužalobkynezadôvodnúvcelomrozsahu,žalobkynivočižalovanémupriznal
nárok na zaplatenie sumy 469,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2013 do

zaplatenia a vo výške 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 do zaplatenia.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

32. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu (100%), preto súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku a priznal jej plnú náhradu trov prvostupňového ako aj trov odvolacieho
konania. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, a preto má nárok na plnú náhradu trov konania, a to
napriek priznaniu náhrady separátnych trov konania žalovanému, ktorá skutočnosť je pri rozhodovaní

o náhrade trov konania v súlade § 255 ods. 1 CSP irelevantná. Zmyslom využitia zásady zavinenia
(separátne trovy) je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Náhrada týchto separátnych trov sa prisudzuje bez ohľadu na
meritórny výsledok sporu (úspech vo veci)

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez

autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a

aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľaustanovenia§363CSPvodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania(t.j.ktorémusúdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.