Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 21, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716203551
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716203551.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: E. Š., nar.: XX.XX.XXXX, trv.
bytom W. XXXX/X, XXX XX H., práv. zast.: PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Kmeťova 24, 040 01
Košice proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava,
IČO: 35 792 752, práv. zast.: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o
zaplatenie 891,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č. k. 10C/108/2016-71 zo dňa 16.11.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje sa rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad(ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 891,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
od 20.04.2016 zo sumy 891,32 eur do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.“.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 107
ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 9, § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 1.500,-
eur. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o počte, výške a termínoch

splatnosti splátok. Absencia spôsobuje sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere. Zmluva
musí obsahovať rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky. Absencia týchto položiek opäť zakladá dôvod
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Táto povinnosť na rozpis splátok vyplýva priamo zo zákona,
nie je možné zákonom stanovenú povinnosť nerešpektovať. Aj výška RPMN je v zmluve uvedená v
neprospech dlžníka. Nezahŕňa jeho celkové náklady spojené s poskytnutým úverom. Žalovaný (veriteľ)
nezahrnul do týchto nákladov poplatok za poskytnutie služby. Opäť dôsledkom takého nesprávneho
uvedenia obligatórnej náležitosti zmluvy je bezúročnosť úveru. Súdny dvor Európskej únie takéto

počínania veriteľa označil aj ako klamlivú praktiku. Naviac, dohoda o poskytnutí služby bola priamo
zakomponovaná do formulárovej zmluvy, žalobca nemal možnosť túto „ výhodu“ služby odmietnuť a
podpísanie tejto dohody aj so službou bolo podmienkou na poskytnutie spotrebiteľského úveru. Takéto
nesprávne uvedenie RPMN má za následok ( ako keby RPMN nebola uvedená) bezpoplatkovosť abezúročnosť preskúmavanej zmluvy. Pokiaľ sa týka namietaných úrokov a ich výšky, súd prvej inštancie
zistil, že úroková sadzba 5 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu. Je teda v rozpore s
dobrými mravmi. Úroková sadzba vo výške 70,01 % podstatne ( dvojnásobne ) prevyšuje priemernú

odplatu za spotrebiteľské úvery ( 46,06%). Preto tieto úroky nemá spotrebiteľ povinnosť zaplatiť. Pokiaľ
žalobca namietal Dohodu o poskytnutí služby, táto nebola vyhotovená vo forme samostatnej listiny,
bola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca ju osobitne nemohol odmietnuť. Poplatok za
službu si naviac žalovaný odpočítal z poskytnutého úveru, teda ani úver nebol poskytnutý žalobcovi
v plnej výške. Táto zmluvná podmienka hrubo narúša rovnováhu zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, keď spotrebiteľ o spoplatnenú službu ani dokonca nepožiadal a zo zmluvných podmienok
nie je zrejmé, či a kedy tento poplatok do výšky požadovaného úveru bez využitia služby veriteľom bude
spotrebiteľovi doplatený. Pritom tento poplatok zvyšuje náklady spotrebiteľa na spotrebiteľský úver. Súd
mal preukázané, že žalobca uhradil žalovanému celkovo sumu 2.175,57 eur, pričom žalovaný poskytol
žalobcovi úver preukázateľne vo výške 1.284,25 eur, hoci schválený revolvingový úver bol vo výške
1.500,- eur, avšak žalovaný poskytnutý úverový limit krátil o poplatok za poskytnutie služby vo výške

215,75 eur. Na základe skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov,
súd zaviazal žalovaného na vydanie majetkového prospechu celkovo vo výške 891,32 eur. Súd priznal
žalobcovi nárok na úrok z omeškania odo dňa 20.04.2016 vo výške 5,05 % ročne, ktoré si žalobca v
žalobe uplatnil. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil zmluvu o revolvingovom úvere ako bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný
má za to, že predmetná zmluva obsahuje rozčlenenie splátky na časť istiny, úroku a iných poplatkov,
správny údaj o RPMN. Závery súdu prvej inštancie o nesprávnej RPMN nemajú podľa žalovaného

oporu ani v zákone ani v skutkovom stave. Žalovaný nesúhlasí s tým, že by výška úroku dohodnutá v
zmluve mala byť neprimeraná alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie
neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ust. Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu
záveruoneplatnostiúverovejzmluvyaovznikubezdôvodnéhoobohatenia.Žalovanýnavrholnapadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 02.08.2013 žalobca uzatvoril so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur.
Žalobca sa zaviazal splatiť úver v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur. Ročná úroková sadzba

úveru bola 70,01 % ročne, RPMN úveru bolo 69,75 % a priemerná hodnota RPMN bola 48,52 %. Odplata
podľa Dohody o poskytnutí služby za možnosť odkladu splatnosti splátok úveru bola 215,75 eur.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v zhode so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi stranami sporu nespĺňa náležitosti podľa ust.

§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.10. Súd prvej inštancie správne ustálil, že predmetná zmluva síce obsahuje údaj o RPMN, no už
neobsahuje všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, čo je tiež
obligatórnou náležitosťou v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.

11. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,

bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

12. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja

proti sebe výhradne jednotlivci.

13. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

14. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú
obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem

a navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

15. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok

úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

16. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 odsek 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

17. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

18. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

19. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri

niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod .20. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený

poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

21. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných

(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu (č. l. 11 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume

80,37 Eur v počte 42 splátok.

22. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na
príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať
sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o

spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom
nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku,
tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma
práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi

veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť
len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č.
129/2010,ktorýmsarozporodstráni.Domnievamsavšak,ževtomtoprípadebysudcanarazilnajednuz
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o

spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

23. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,

výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť

zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejvecikrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

24. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok

úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).

2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi

súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2. odporoval by princípu právnej istoty,
3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ

za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o

splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

25.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval

právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci

sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

26. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

27. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že predmetná zmluva má všetky podstatné náležitosti, nakoľko
ich neoddeliteľnou súčasťou sú aj VOP, odvolací súd uvádza, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť

aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len
dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať
spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods.2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo
v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie).

28. Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky, nemôže
byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť
súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké
pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na
obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak,

aby bolo zrejmé, úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste
(napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a zároveň aj nie menším písmom ako
iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

29. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná

drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito

formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú
podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v
tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

30. K tomu odvolací súd poukazuje aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z
11.11.2013, sp. zn. I. ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej
pokute (argumentum aminori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných podmienok, ale
len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil,

že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom
prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné
dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.
Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutnédokaždejzmluvyprepisovaťdojednaniatechnickéhoavysvetľujúcehocharakteru,anaopak

nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej
forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že
pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli aj zásadu

poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

32. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu

kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text
spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

33. Odvolací súd považuje dohodu o poskytnutí služby - „odmeny za odklad splátok“ vo výške 215,75

eur za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

34. Vo vzťahu k námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že uvedenou odplatou dodávateľ
spotrebiteľovi neposkytol službu, iba hypotetickú možnosť požiadať o odklad splátok. Žalobca uhradil
poplatok (odplatu) bez ohľadu na to, či túto „hypotetickú“ možnosť už aj vzhľadom na podmienky,

ktoré žalovaný stanovil pre možnosť odkladu splatnosti splátok (práceneschopnosť, strata zamestnania
dlžníka) dlžník využije, alebo nevyužije. Nepochybne odplata za poskytnutie služby spočívajúcej v
možnosti odkladu splatnosti splátok úveru v bode 8.1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predstavujepeňažný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané a služba v
skutočnosti bola len záujmom dodávateľa.

35. Pokiaľ ide o formu dojednania dohody o poskytnutí služby, odvolací súd konštatuje, že samotný
podpis dohody nemožno považovať za splnenie podmienky preukázania individuálne dojednanej
zmluvnej podmienky tak, ako to tvrdí žalovaný. Dohoda je nepochybne súčasťou formulárovej
zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania štandardnej

formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako
spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu, nemal možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy
a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou. V zmluve o
revolvingovom úvere v článku 8 je upravená „dohoda o poskytnutí služby“. Už len samotné zakotvenie
v rámci formulárovej zmluvy nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že nejde zo strany spotrebiteľa o

osobitne vyjednanú zmluvnú podmienku. Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú
podmienku, ktorú si vymienil žalobca, resp. že žalobca mal možnosť výberu, či predmetnú dohodu
podpíše, alebo nepodpíše, ak chcel, aby mu bol zo strany žalovaného poskytnutý úver.

36. Odvolací súd zdôrazňuje, že v predmetnom spore sa posudzuje komplexne celá táto dohoda, nielen

výška stanoveného poplatku (resp. cena), ktorý však nepochybne vzhľadom na to, že predstavuje 14
% poskytnutého úveru, len potvrdzuje záver o neprijateľnosti celej tejto zmluvnej podmienky. Navyše je
potrebné konštatovať, že zo súdnej kontroly by bola vylúčená sporná dohoda, ak by bola individuálne
dojednaná. Tento názor je však spochybnený už tým, že ide o formulárovú dohodu. Žalovaný opak toho
v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka žiadnym spôsobom nepreukázal.

37. Vo vzťahu k uvedenému poukazuje odvolací súd na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo
veci Azis C-415/11: „na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery, treba preveriť,
či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne mohol rozumne
očakávať, aby tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou v individuálnom dojednaní.

38. Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto
ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať
za nekalé.“

39. Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit:
„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej
úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej
povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti

medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane
druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

40. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebráni takému výkladu článku
4 ods. 2 a článku 8 Smernice 93/13, podľa ktorého členské štátny môžu prijať vnútroštátnu právnu

úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo neprimeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami,
či tovarmi poskytnutými proti hodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a
zrozumiteľne“. S poukazom na uvedené nie je ani v tomto smere v odvolacia námietka dôvodná.

41. Odvolací súd tiež pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza
Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).42. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
ibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy(rozsudokOcéanoGrupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

43. Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať

odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

44. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento

spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

45. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania

nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

46. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou

podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú považuje odvolací

súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

47. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na

skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

48.Zmluvnédojednanievbode8tejtoúverovejzmluvyniejeformulovanétak,žeakspotrebiteľskutočne
chce odklad splátok, môže si ho aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za
súhlas s jej využívaním za poplatok), ale naopak tak, že za službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte
nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok vo výške 215,75 eur. Mesačná splátka je vo výške
80,37 eur. Za odklad troch splátok, t. j. splátok vo výške 241,11 eur by mal žalobca ako spotrebiteľ podľa

dojednania vopred, t. j. už pri uzavretí zmluvy, uhradiť poplatok vo výške takmer dosahujúcej samotný
súčet odložených splátok. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná.

49. Konanie žalovaného pri uzatváraní dohody o poskytnutí služby má navyše znaky nekalosti, čo nie
je v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v demokratickej spoločnosti.

50. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca od žalovaného reálne neobdržal sumu 1.500,- eur
(ako je uvedené v zmluve), ale len sumu 1.284,25 eur, nakoľko si žalobca automaticky odpočítal odmenu
za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 eur.

51. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14, ktorý vo
výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/
ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

52. V kontexte uvedeného je teda zrejmé, že celková suma, ktorú žalobca dostal k dispozícii od
žalovaného, a teda celková výška úveru činila 1.284,25 eur. Žalobca mal pritom za úver vo výške
1.284,25 eur zaplatiť 1.928,88 eur. Nakoľko odvolací súd v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci C-377/14
ustálil, že výška poskytnutého úveru činí 1.284,25 eur, a nie 1.500,- eur ako zavádzajúco uviedol
žalovaný, odplata predstavuje viac ako 50 % z poskytnutej istiny.

53. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu

splatnosti.

54. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov
finančného trhu, ktoré požadujú neprimeranú odplatu. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo

vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančnýchinštitúciíposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranéodplatyriadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

55. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou

hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie

ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

56. Odvolací súd z vlastnej činnosti (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 3Co
67/2008), ale aj z rozhodnutí iných súdov (porovnaj stránka MS SR, v časti: Komisia na posudzovanie

podmienok v spotrebiteľských zmluvách) poukazuje na poznatky, že úverovanie nebankoviek je pridrahé
a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké životné situácie. Zmyslom a
cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľkoročný stav
splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor
kvality života človeka a žalovaný to vyvolal neprimeranými úverovými podmienkami, pravdepodobne bez

poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver, za podmienok vopred stanovených žalovaným,
ktoré, až na výšku úveru, žalobca nemohol nijako ovplyvniť.

57. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

58. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom

prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.60. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).