Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/341/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5307207272
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5307207272.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, okres P. S., Česká republika, právne zast. Advokátska
kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisárik s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1A, proti žalovanému:
Ing. U. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, K., prechodne bytom ul. M. X, XX - XXX H., Poľsko, právne
zast. Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom I. Q. XX, L., v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 8C/6/2012-562
zo dňa 27. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť zapísaná v

katastri nehnuteľnosti Správy katastra Čadca na LV č. XXXX pre katastrálne územie Q. ako CKN
parcela č. 8422 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2.729 m2 patrí do vlastníctva navrhovateľa Z. E.,
nar. XX.XX.XXXX. O trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Okresný súd v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku konštatoval, že žalobca si žalobou
uplatňoval určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré špecifikoval v petite žaloby. Rozsudok
súd prvej inštancie podrobne odôvodnil, popísal zistený skutkový stav, obsah vykonaných dôkazov,

citoval príslušné ustanovenia zákonov, ktoré použil pri právnom posúdení veci a odôvodnil svoj
právny záver. Keďže rozsudok okresného súdu bol riadne doručený obom stranám sporu v súlade s
požiadavkou zákona (§ 223 a nasl. CSP, predtým § 45 a nasl. O.s.p.), strany sporu poznajú doslovné
znenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a tak odvolací súd nebude opätovne opakovať
podrobný obsah odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný

prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému priznáva náhradu trov
prvostupňového konania, ako aj trov odvolacieho konania. V prípade, ak nebudú splnené podmienky nazmenu napadnutého rozsudku, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca je

vlastníkom nehnuteľnosti špecifikovaných v petite žaloby. Tento záver vyvodil zo skutočností, že právny
predchodca žalobcu P. S. s manželkou získal vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom deľby
a zámeny v dávnej minulosti do roku 1950, čo predstavuje tzv. „inú skutočnosť podľa § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka“, ktorá je titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd
vychádzal z rozhodnutia č. 911/1932 úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu ČSSR,
uverejnenej v Zbierke IV. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho

práva k spornej nehnuteľnosti žalobcom. Skonštatoval, že sporná nehnuteľnosť, ktorá vznikla reálnou
deľbou, nebola v čase uzavretia ústnej kúpnej zmluvy (1967 - kedy mal údajne žalobca nadobudnúť
spornú nehnuteľnosť od svojho predchodcu P. S.), zapísaná do pozemkovej knihy ako samostatná
parcela, ako samostatný predmet vlastníctva nebola nikde evidovaná. Vzhľadom k tomu, že nebola
evidovaná vo verejnom registri, nebolo možné previesť vlastnícke právo k nej písomnou zmluvou.

Preto súd skonštatoval, že žalobca nemal inú možnosť, ako nadobudnúť vlastnícke právo k spornému
pozemku ústnou kúpnou zmluvou, na základe ktorej vstúpil do držby predmetného pozemku. Mal
preukázané, že žalobca spornú nehnuteľnosť užíval najneskôr od roku 1967 (minimálne do roku 1998,
kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi Y. P. a žalovanými) dobromyseľne, pokojne a nerušene,
nakoľko nikto si nerobil do spornej parcely žiadne nároky. Súd teda ustálil, že ústna kúpna zmluva

bola uzavretá v roku 1967, 10-ročná vydržacia doba uplynula v roku 1977, pretože počas vydržacej
doby užíval žalobca nehnuteľnosť dobromyseľne, nerušene. To znamená, že ku dňu 1.1.1992 spĺňal
podmienku vydržania a nadobudol vlastnícke právo v zmysle § 132 OZ na základe „inej skutočnosti“ -
vydržania. Odporca v tejto súvislosti si nevie vysvetliť, ako súd dospel k záveru ohľadom uzatvorenia
ústnej kúpnej zmluvy v roku 1967, keď sám žalobca od začiatku konania trval na písomnej kúpnej zmluve

a neskôr svoje vyjadrenie zmenil na „niečo sme spísali“. Ustálený názor súdu o uzatvorení ústnej kúpnej
zmluvy medzi žalobcom a jeho predchodcom P. S. je v rozpore s tvrdením žalobcu a o spísaní kúpnej
zmluvy na MNV. Aj napriek tomu, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať uzatvorenie písomnej
kúpnejzmluvy,niejevprávomocisúduustáliťsvojzáveratozvlastnejiniciatívynaústnejkúpnejzmluve,
nakoľko je to v rozpore s výslovnými tvrdeniami žalobcu o spísaní zmluvy na MNV, a teda v rozpore s

výsledkami dokazovania. Týmto konaním súdu bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania.
Výrazný rozpor vidí žalovaný v samotnom odôvodnení rozsudku, keď na jednej strane sa súd vyjadril,
že sporná nehnuteľnosť, ktorá vznikla reálnou deľbou, nebola v čase uzavretia ústnej kúpnej zmluvy
zapísaná do pozemkovej knihy ako samostatná parcela, ako samostatný predmet vlastníctva nebola
nikde evidovaná, bola časťou pôvodnej EKN parcely č. 7863 zapísanej v pkn vložke č. 523 a v stave

EN pred THM zodpovedala časti parcely 4794, parcelám 4795, 4796, 4797, 4798, 4799 a časti parcely
4800, k.ú. Q., vzhľadom k tomu, že nebola evidovaná vo verejnom registri, nebolo možné previesť
vlastnícke právo k nej písomnou zmluvou, avšak na druhej strane sa súd vyslovil, že žalobca nemal
inú možnosť, ako nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku ústnou kúpnou zmluvou, na
základe ktorej vstúpil do držby predmetného pozemku. Žalovanému sa javí nelogické, keď na jednej

strane sa súd striktne vyjadril, že predmetná nehnuteľnosť, nakoľko nebola zapísaná ako samostatná
parcela, ako samostatný predmet vlastníctva, nebola nikde evidovaná, bola časťou pôvodnej parcely
a v stave EN pred THP zodpovedala častiam niekoľkých parciel, bola však spôsobilá tvoriť predmet
držby. Vyjadruje svoj názor, že ak podľa súdu predmetná parcela nemohla byť spôsobilým predmetom
prevodu vlastníckeho práva, v tom prípade nemohla byť ani spôsobilým predmetom dobromyseľnej a

oprávnenej držby.
Neobstojí ani argumentácia súdu, v zmysle ktorej nebolo možné na prevod predmetnej nehnuteľnosti
uzatvoriťpísomnúkúpnuzmluvu,avšakústnukúpnuzmluvuužpodľanázorusúdubolomožnéuzatvoriť.
Takáto argumentácia súdu je protichodná a zakladajúca nepreskúmateľnosť.
Keďže bolo možné uzatvoriť písomnú kúpnu zmluvu v roku 1974 (jedná sa o kúpnu zmluvu dočasnú,

uzatvorenú medzi P. P. a manželkou a žalobcom s manželkou dňa 10.08.1974), prečo nebolo možné
uzatvoriť písomnú kúpnu zmluvu medzi žalobcom a jeho predchodcom P. S.. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku uviedol, že hoci k reálnej deľbe a zámenám došlo do roku 1950, ale k mapovaniu
EN tejto reálnej deľby a zámeny došlo v roku 1967. Z uvedeného vyplýva, že keďže k mapovaniuEN došlo v roku 1967, z tohto mapovania vychádzala aj kúpna zmluva dočasná z roku 1974. Tu
si súd prvej inštancie výrazne odporuje vo svojich argumentoch, keď z jeho odôvodnenia na jednej
strane vyplýva, že v roku 1974 bolo možné uzavrieť písomnú kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti v stave

zamapovania EN (ktorej súd pripísal dôkaznú silu, ktorá zodpovedá ostatným dôkazom a má vysoký
stupeň vierohodnosti), avšak na druhej strane nebolo možné uzavrieť písomnú kúpnu zmluvu v roku
1967 na spornú nehnuteľnosť v stave zamapovania EN, nakoľko v čase uzavretia zmluvy nebola
sporná nehnuteľnosť zapísaná do pozemkovej knihy ako samostatná parcela, ako samostatný predmet
vlastníctva. Kúpna zmluva z roku 1967, ako aj kúpna zmluva z roku 1974, vychádzala z toho istého

mapovania EN pred THM a nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom týchto kúpnych zmlúv, neboli zapísané
do pozemkovej knihy ako samostatné parcely. Aj napriek tejto skutočnosti každú zmluvu súd vyhodnotil
odlišne, čo je v rozpore s preukázaným stavom veci.
Nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázané, že žalobca spornú
nehnuteľnosť užíval najneskôr od roku 1967 minimálne do roku 1998, kedy došlo k uzavretiu kúpnej
zmluvy medzi Y. P. a žalovaným s manželkou. Podľa názoru súdu je nesporné, že 10-ročná vydržacia

doba uplynula v roku 1977, avšak žalovanému nie je zrejmé a nevyplýva to ani z odôvodnenia
rozhodnutia, z ktorých skutočností súd vychádzal pri ustálení tohto záveru ohľadom dĺžky a nepretržitosti
plynutia vydržacej doby, ktorá musí byť určitá, preukázaná. V neprospech žalobcu svedčia aj zápisy v
evidenčných listoch. Od mapovania EN nehnuteľnosti až do 90.-tych rokov bol na evidenčnom liste č.
716 evidovaný ako užívateľ predchodca žalobcu P. S.. V roku 1992 bolo užívanie zmenené na užívateľa

P./P. A. a S., zapísaní na evidenčnom liste č. 2333 a neskôr bolo užívanie zmenené na užívateľa E. I.
a I., zapísaní na evidenčnom liste č. 2317. Z uvedených záznamom vyplýva, že žalobca nikdy nebol
užívateľom spornej nehnuteľnosti.
Žalovaný naďalej trvá na svojich doterajších vyjadreniach, v zmysle ktorých podľa Občianskeho
zákonníka, účinného do 30.06.1969 platilo, že ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný a písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch
nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Keďže žalobca
nepreukázal existenciu písomnej kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom P. S. a žalobcom,
ktorej predmetom by bol prevod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, žalobca nemohol platne
nadobudnúť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou z roku 1967, a to z dôvodu

neplatnosti prípadného právneho úkonu, ktorý mal byť zrealizovaný v roku 1967 a pre ktorý v tom
čase platný a účinný občiansky zákonník vyžadoval písomnú formu právneho úkonu. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
Napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a v mnohých smeroch obsahuje viaceré protichodné
názory súdu, z ktorého dôvodu sa jedná o porušenie práva účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť, nakoľko je vo výroku správny a žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

Vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd veľmi podrobne právne i skutkovo svoje rozhodnutie
odôvodnil. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že počas celej doby užívali nehnuteľnosť
iba P. S. a jeho právny nástupca žalobca a z toho dôvodu nemohli nehnuteľnosť nadobudnúť ani P. ani
žalovaní.

4. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné
vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom písomnom vyjadrení
uviedol, že v plnom rozsahu poukazuje a trvá na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie, a to vzhľadom na jednoznačnú právnu stránku predmetnej veci a príslušnú
judikatúru.

5. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu stanovisko, v ktorom uviedol, že žalovaný napriek tomu, že nadobudol nehnuteľnosť
nezákonne omylom katastra, spochybňuje úplne jednoznačne preukázané veci, a to skutočnosť, že jeho
právny predchodca P. S. užíval predmetnú nehnuteľnosť vy vydelenom stave po tom, čo všetci z tejto

oblasti mali svoje nehnuteľnosti vydelené a evidentne došlo k reálnej deľbe, o čom sú i záznamy o
evidenčnom liste, kde každý má zapísané svoje nehnuteľnosti a spornú nehnuteľnosť mal zapísanú P.
S., ktorú následne previedol na neho. Pokiaľ žalovaný namieta, že nehnuteľnosti po smrti brata I. užíval
nejaký P. alebo iní občania z tejto oblasti, je zrejmé, že keďže bol odsťahovaný v Českej republike,prenechal nehnuteľnosti do užívania svojim príbuzným a tí následne ak nepotrebovali, tak ich prenechali
do užívania ďalším, aby boli nehnuteľnosti obhospodarované, čo bolo v tej dobe jednoznačne zvykom.

6. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu
Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie
rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a
doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných
procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zák. č.

161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd bol potom povinný pri
svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP)
s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

7. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. §
470 ods. 1 CSP (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania)

posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov
CSP a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré
začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 CSP) a z princípu ústavne

konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

8. Pri procesnom postupe v rámci odvolacieho konania vychádzal odvolací súd najmä z nasledovných
ustanovení Civilného sporového poriadku:
Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom

uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní (o dovolaní) a možnosti exekúcie.
Podľa § 219 ods. 3 CSP, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednania odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd konštatuje, že bol dodržaný
v odvolacom konaní postup podľa citovaného ustanovenia § 219 ods. 3 CSP, keďže rozhodoval

rozsudkom bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, vychádzal z ust. § 385 ods. 1 a contrario, pretože súd prvej inštancie vykonal
rozsiahle dokazovanie, aj v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a
nebolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo ho doplniť a nejedná sa o taký spor, ktorý by prezentoval
dôležitý verejný záujem.

9. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP, pretože neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. V súvislosti s právnym posúdením veci odvolací súd zdôrazňuje najmä nasledovné skutočnosti:

V prejednávanej právnej veci bolo zo skutkového hľadiska podľa názoru okresného súdu
prezentovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku zistené, že žalobca sa mal ujať držby
nehnuteľnosti niekedy v roku 1967 na základe ústnej kúpnej zmluvy, od ktorej doby mala byť
nehnuteľnosť dobromyseľne užívaná žalobcom. Žalobca vo svojich výpovediach tvrdil, že zmluva mala
byť spísaná pred MNV, až následne súd ustálil, že sa malo jednať u ústnu kúpnu zmluvu.

11. Občiansky zákonník v znení platnom v čase údajného vstupu žalobcu do držby nehnuteľnosti
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zák. č. 131/1982 Zb. účinnou od
1.4.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov)

a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo
najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou
od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku
predmetnánovelaumožnilazapočítanienepretržitejdržbyvykonávanejajpred1.januárom1992,pričomdržbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku
(t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) splnil k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby
trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným, t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí, nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku
vydržaním.

12. Aj keď okresný súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil dôsledky zmeny právnej úpravy v
otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním k 1.1.1992 s jeho právnym

záverom o splnení jedného zo základných predpokladov vydržania, a to predpokladu oprávnenej, t.j.
dobromyseľnej držby sa v súvislosti so zisteným skutkovým stavom nemožno stotožniť.

13. V zmysle ust. § 134 ods. 1 a 2 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu 3 rokov, ak ide o nehnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva alebo k veciam, ktoré môžu

byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 OZ).

14. V zmysle ust. § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto
vykonáva právo pre seba.

15. V zmysle ust. § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

16. Citované ust. § 134 ods. 1,2 OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej
zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci
vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera -
dobromyseľnosť, je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania

veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho
titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej
opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľom veci jej oprávneným držiteľom a pri
splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so

stavom právnym.

17. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom stanovenej
doby.

18. V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ, oprávneným držiteľom je ten,
kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho

hľadiska - osobného presvedčenia strany sporu a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tak, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci

sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne aj v oblasti
súkromného práva uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje)

vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie
je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť a to v prípadoch, keď znenie
zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.19. Pokiaľ v preskúmavanej veci sa žalobca ujal držby pozemku údajne v roku 1967 na základe zmluvy
o prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom a ktorej písomná forma nebola preukázaná

napriek tomu, že zákon písomnú formu, ako aj registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve
presvedčený. Požiadavka písomnej formy zmluvy pri prevode nehnuteľnosti a požiadavka registrácie
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci, bola v Občianskom zákonníka jasne a jednoznačne
vymedzená v ust. § 134 ods. 2 v znení platnom do 31.12.1991 tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza

na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná
registrácia Štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Potreba písomnej
formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti je zakotvená v ust. § 46 Občianskeho zákonníka.

20. Z celého spisového materiálu nevyplýva, že by došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o prevode
nehnuteľnosti medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, z ktorého dôvodu odvolací súd

konštatuje, že zo strany žalobcu nebolo zvládnuté dôkazné bremeno.

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

22. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1,2 CSP

vspojenísust.§255ods.1CSP,vzmyslektoréhosúdpriznástranenáhradutrovkonania podľapomeru
jej úspechu vo veci. V predmetnom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a preto odvolací súd
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania pred okresným súdom, ako aj nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)