Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/84/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816208248
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816208248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu F., autorská spoločnosť, so sídlom C.,
Z. 9, P. XX XXX XXX, zastúpeného A.. M. E., advokátkou, so sídlom C., H. C. kríž 3, P. O. C. XX proti
žalovanému O., s.r.o., so sídlom S., A. D. 8, P. XX XXX XXX, zastúpenému Z.. E. D., advokátom, so
sídlom C., M. XX, o zaplatenie X.XXX G. s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku X.

súdu S., č.k. 9C/120/2016-87 zo dňa 01. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1.248 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1.248 Eur od 20.06.2016 do zaplatenia. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy
podľa autorského zákona, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010, a to na výkon kolektívnej správy
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam alebo dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová rentransmisia literárneho

dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela
výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú správu v
odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.
Žalovaný je prevádzkovateľom hotela Preuge v Prievidzi v kategórii tri hviezdičky. Medzi žalobcom a
žalovaným sa uskutočnili rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli
úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzatvoreniu hromadnej licenčnej
zmluvy na rok 2015. Podľa oznámenia žalobcu listom zo dňa 12.03.2015 a 21.04.2015 má žalovaný

ku dňu odoslania listu postavenie neoprávneného používateľa uvedených predmetov ochrany podľa
zákona č. 618/2003 Z. z., nakoľko dochádza k ďalšiemu verejného prenosu predmetov ochrany bez
uzatvorenia licenčnej zmluvy. Uplatnený nárok žalobcu tak súd prvej inštancie posudzoval ako osobitný
nároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktorýjeupravenýosobitnýmpredpisom,ktorýmjeautorský
zákon č. 185/2015 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003
Z. z., ktorý na daný právny vzťah aplikoval, nakoľko predmetom konania sú uplatnené nároky za rok

2015. Nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na
podanie žaloby. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy oprávnená na podanie predmetnej žaloby,
a to s poukazom na § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona. Žalovaný je prevádzkovateľomhotelového zariadenia, v ktorom pre hostí v žalovanom období od 01.01.2015 do 31.12.2015 poskytoval
v rámci vybavenia okrem iného zariadenia na verejný prenos predmetov ochrany, ku ktorým právo
žalobca kolektívne spravuje. Žalovaný prostredníctvom zariadení v izbách - televíznych prijímačov -

zabezpečuje klientom TV, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Táto skutočnosť bola
žalobcom preukázaná predložením ponuky predmetného hotela uvedenej na webovej stránke hotela, v
ktorom žalovaný vykonáva prevádzku. So žalobcom boli uzavreté hromadné licenčné zmluvy
viacerých subjektov, čo žalovaný nespochybňoval, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného
sadzobníka žalobcu pre rok 2015, preto súd za obvyklú odmenu považoval odmenu stanovenú

sadzobníkom žalobcu, ktorý je používateľmi, ktorí majú uzatvorené licenčné zmluvy, akceptovaný.
Žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s odmenou podľa Sadzobníka žalobcu. Podľa
názoru súdu prvej inštancie uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre
využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť
používať predmety ochrany. Žalovaný nemá udelený súhlas na používanie diel, napriek tomu má v
izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače s káblovou TV. Svojím hosťom

umožňuje prístup k predmetu ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomím,
že žalovaný koná neoprávnene, bez platne uzatvorenej licenčnej zmluvy. Na základe toho je žalovaný
potom povinný ako používateľ predmetov ochrany zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy
práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá
je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu

do tohto práva. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovo -
obrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26 Eur. Žalovaný vybavil izby hostí s možnosťou
sledovania televíznych programov ubytovanými hosťami a poskytovanie signálu hotelovým zariadením
prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaných v zariadení tak predstavuje nezávisle od
používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.05.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s
nimi súvisiacich práv informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-306/05 zo dňa
07.01.2006), zhodne tiež sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.03.2012. Uzavrel, že obvyklá odmena za 24 izieb,
vybavených TV, predstavuje sumu 624 Eur za rok. Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.248 Eur s
príslušenstvom tak považoval za dôvodný.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdí, že

neexistuježiadnazákonnápovinnosť,abyžalovanýplatilžalovanúsumu.Zostranyžalobcunedochádza
k žiadnemu verejnému prenosu diela v zmysle príslušných právnych predpisov. S poukazom na
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-306/05 zo 07.12.2006 zastával názor, že verejný prenos nemôže
existovať v izbách, ktoré sú neobsadené, nie je možné preto platiť za verejný prenos, ktorý
vo všetkých neobsadených, prázdnych izbách vlastne vôbec nenastal. Počet zvukovoobrazových

zariadení, tvrdených žalobcom, nezodpovedá skutočnému stavu u žalovaného. Preto žalovaná čiastka
nezodpovedá zákonnej výške, aj v prípade povinnosti žalovaného platiť uvedené poplatky. Vzhľadom
naabsenciuplatneuzatvorenejhromadnejlicenciemedzižalobcomažalovaným(podľa§48autorského
zákona) nebola zákonným spôsobom dohodnutá výška odmeny za údajné použitie spravovaných
predmetov ochrany.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že žalovaný uskutočňoval
verejný prenos. Uskutočňovanie verejného prenosu uznal žalovaný uzatvorením zmluvy so SOZA.
Súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 boli nevyhnutne diela literárne, dramatické,

hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické
a úžitkového umenia, na použitie ktorých žalovaný súhlas nezískal. Uviedol, že
žalovaný až v podanom odvolaní namieta, že nie je možné platiť za verejný prenos, ktorý vo všetkých
neobsadených prázdnych izbách vlastne vôbec nenastal. Ide tak o novotu, ktorá je v zmysle § 366
CSP neprípustná. Považoval za potrebné rozlišovať medzi právami autorov a právami súvisiacimi s

autorskými právami, a teda medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Poukázal na vzťah
autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Uviedol, že práva súvisiace s autorskými
právami sú svojou samostatnou podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú
diela autorov), a preto nemajú a nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ, čo autorimusia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na
tzv. primeranú odmenu bez toho, aby udeľovali licenciu. Uviedol, že žalobca, ani SOZA (Slovenský
ochranný zväz autorský), vykonávajúci kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov

práv k hudobným dielam, vykonávajú kolektívnu správu k autorským právam a vo svojich sadzobníkoch
obsadenosťubytovacíchzariadenínezohľadňujú.Zarozhodnépreposúdenienárokužalobcupovažoval
za potrebné skúmať obvyklú odmenu, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie
iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Z predložených hromadných licenčných
zmlúv vyplynulo, že licenčná odmena bola s používateľmi dohodnutá podľa Sadzobníka autorských

odmien za rok 2015 a z týchto zmlúv vyplynulo, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium
pre dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Nerešpektovanie
dohodnutej odmeny s inými používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej
výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si
svoje povinnosti plnia. Poukázal na to, že žalovaný v konaní poprel skutkové tvrdenie žalobcu o počte
technických zariadení zo strany žalovaného, avšak neuviedol žiadne vlastné tvrdenia o predmetnej

skutkovej okolnosti, a tak je takéto popretie skutkových tvrdení žalobcu v zmysle § 151 ods. 2 CSP
neúčinné. Nakoľko žalovaný realizoval verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných
žalobcom, bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona a nedomáhal sa zaplatenia licenčnej odmeny.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

5. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. Z daného titulu odvolací
súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne
odkazuje.Vpodanomodvolaníneboliuvedenéžiadnepodstatnéokolnosti,ktorébymohliprivodiťzmenu
napadnutého rozhodnutia.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na výsledkoch vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že zo strany žalovaného k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom
nedošlo. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. V zmysle §
56 autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva

sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. Žalovaný súhlas na používanie diel udelený
nemá (formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy), napriek tomu v izbách prevádzkovaného
ubytovacieho zariadenia televízne prijímače s káblovou TV má, svojím hosťom umožňuje prístup k
predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca. Žalovanému ako používateľovi predmetov
ochranytakvzniklapovinnosťzaplatiťžalobcoviakoorganizáciikolektívnejsprávyprávpodľa§56ods.1

písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na
získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do
tohto práva.

7. Žalovaný tieto závery súdu prvej inštancie spochybňuje a v odvolaní namieta neexistenciu zákonnej

povinnosti žalovaného platiť žalovanú sumu, nakoľko zo strany žalobcu nedochádza k žiadnemu
verejnému prenosu diela. Zároveň v rozpore s týmito námietkami poukazuje na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ zo 07.12.2006 C-306/05, z ktorého cituje „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/
ES z 22.05.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v

informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“.

8. Súhlas na používanie diel autorov zastupovaných LITA je podmienené licenčnou zmluvou.

Uzavretím licenčnej zmluvy s LITA používateľ získa súhlas na použitie (verejný prenos) týchto
diel. V relevantnom období (rok 2015) práva ňou zastupovaných autorov diel vykonáva LITA -
občianske združenie s oprávnením na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového
umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia literárneho dramatického, hudobnodramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického

diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú správu v odbore verejného prenosu vyššie
uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.

9. Pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela uskutočňuje (umožňuje) verejný prenos diel v podobe
televízneho alebo rozhlasového vysielania, má povinnosť zmluvne vysporiadať autorsko-právne vzťahy,

jeho povinnosť tak vzniká už samotným umiestnením rádioprijímača alebo televízneho prijímača v
priestoroch svojej prevádzky. Žalovaný prevádzkuje hotel Preuge v Prievidzi - hotel s troma hviezdičkami
(kategória a trieda ubytovacieho zariadenia podľa § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z.) s kapacitou izieb
24 a v žalovanom období v rámci vybavenia izieb poskytoval verejný prenos predmetov ochrany, ku
ktorým právo žalobca kolektívne spravuje. V danom období licenčné zmluvy s inými prevádzkovateľmi
(vyplýva z dokazovania súdom prvej inštancie) sa riadili sadzbami licenčných odmien stanovených LITA

za rok 2015, pričom miera využitia alebo vyťaženosti, obsadenosti izieb nemala právnu relevanciu.
Pokiaľ žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky deklaroval, že vo svojom zariadení má 24 izieb
vybavených televíznym prijímačom, vznikla žalovanému za tento počet izieb (24) povinnosť podľa § 56
ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalovaný
realizoval verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom bez predchádzajúceho

súhlasu žalobcu, bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny.
V tomto smere možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že kritérium obsadenosti ubytovacieho
zariadenia nebolo pri uzavretých licenčných zmluvách za rok 2015 kritérium pre dohodnutú licenčnú
odmenu. Nebolo takéto kritérium obvyklé zohľadňovať, a preto nerešpektovanie takejto odmeny s inými
používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov

autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti, vyplývajúceho z autorského
zákona, plnia.

10. Organizácia kolektívnej správy môže podľa § 48 ods. 1 autorského zákona (zákon č.
618/2003Z.z.)snadobúdateľomuzatvoriťajhromadnúlicenčnúzmluvu.Hromadnoulicenčnouzmluvou

udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým
spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a
nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. Pre používateľa tak podľa názoru
súdu vzniká priestor, aby v hromadnej licenčnej zmluve vyjednal také podmienky,
aby odmena vyjadrovala aj obsadenosť daného ubytovacieho zariadenia. V posudzovanom

prípade sa vyjednávanie zmluvných podmienok neuskutočnilo (nevyplýva z tvrdení procesných strán
sporu), preto pri bezdôvodnom obohatení bolo potrebné vychádzať z prevádzkovateľom
deklarovaného počtu izieb 24 zvukovo obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Design
Hotel Preuge, Prievidza.

11. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na to, že absenciou platne uzatvorenej hromadnej
licencie medzi žalobcom a žalovaným nebola dohodnutá zákonným spôsobom výška odmeny za
údajné použitie spracovaných predmetov ochrany, s takouto argumentáciou možno súhlasiť a túto
nespochybňuje ani žalobca. Nakoľko obvyklou za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva bola podľa sadzobníka licenčných odmien

za rok 2015 pri 3* hoteli odmena 26 Eur, súd prvej inštancie určil výšku požadovaného bezdôvodného
obohatenia v súlade s § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona.

12. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie nedospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie nespočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h)
CSP), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala plný procesný úspech v odvolacom konaní, priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.

14. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).