Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/61/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510208976
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7510208976.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grosslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
P. O. Č.. XX, pre vymoženie istiny vo výške 1 226 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Košice-okolie č. k. 12Er/2126/2010-17 zo dňa 08. 01. 2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté
osobitným uznesením.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že oprávnený podal dňa 28. 05. 2010 návrh na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, ktorý bol súdom dňa 27. 07. 2008 poverený vykonaním
exekúcie proti povinnému, pre vymoženie istiny vo výške 1 226 eur s príslušenstvom, a to na základe

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou, a. s., pod spis. zn. SR 23406/09 zo dňa 02. 02. 2010.

Súd z obsahu spisu, obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom a obsahom úverovej
zmluvy č. XXXXXXX, uzavretej dňa 03. 04. 2009 so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že
medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená vyššie uvedená úverová zmluva, v ktorej sa povinný

zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach.

Povinnému bol poskytnutý úver vo výške 500 eur a tento sa zaviazal zaplatiť túto sumu zvýšenú o
príslušný poplatok vo výške 484 eur, a to v 12 mesačných splátkach vo výške 82 eur, počnúc dňom 13.
05. 2009. Povinný v predmetnej zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon
povolania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ustanovenie § 3

ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch) hovorí, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na výkon povolania, uvedené sa však vzťahuje len na povolanie vykonávané v
režime obdobnom obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V prípade, ak zmluva o úvere obsahuje len
všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel povolania, ktorý však neposkytuje odpoveď na otázku,

aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti uzavretie
zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. V prípade pochybností, čiide o spotrebiteľskú zmluvu nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.

Súd ďalej zistil, že rozhodcovským rozsudkom bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému
(žalobcovi) sumu vo výške 1 226 eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1
226 eur od 18. 09. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1 226 eur od
02. 12. 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 278,03 eur, to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený poukázal na skutočnosť, že právny vzťah vznikajúci na
základe zmluvy o úvere (právny dôvod vzniku záväzku), nie je vzťahom spotrebiteľským, z dôvodu
nesplnenia podmienok stanovených ustanovenia § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ) v platnom znení, a ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Následne súd citoval ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v platnom znení a ustanovenie
§ 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) v platnom znení
a ustanovenie § 52 ods. 1 až od. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 a ods. 2 OZ, čl.
2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a ods. 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( ďalej len smernica), ustanovenie § 2 písm. a) a písm. b), §
3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom zo všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré tvoria súčasť zmluvy vyplýva, že táto bola

uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a ďalších všeobecne záväzných
právnych predpisov SR. Ustanovenie všeobecných zmluvných podmienok o použití Obchodného
zákonníka však nemá za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nevzťahuje pôsobnosť
príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1
občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje postavenie.

Vyššie uvedená zmluva je v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom

(t. j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie -
oprávneným) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto súd nemal za preukázané, že ide
o prípady podľa ustanovenia § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona.

Ďalej zistil, že v bode 18. VPPÚ sa nachádza "rozhodcovská doložka". Touto bola spotrebiteľovi

fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá
žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto

formulovanádoložkaspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránapreto
je podľa ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným

javom. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q)
bodu 1 Prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie
bolo dojednané ako fakticky výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.Na základe uvedeného aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka účinného od 01. 01. 2008 a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi.

Z vyššie uvedených dôvodov súd podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s
ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, exekúciu v celom rozsahu zastavil.

Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie súd rozhodne až po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

V zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.) podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa
odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady
voči uzneseniu okresného súdu.

Poukázal na zásadu kontradiktórnosti, ktorá vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, aby v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania

v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. v prípade predmetnej úpravy, ako ukazuje rozsudok Súdneho
dvora EÚ, uplatnenie smernice č. 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom "spravodlivého"
konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v
exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ (obdobne podľa rozhodcovskej

praxe Európskeho súdu pre ľudské práva Estima Jorge a/c Portugalsko z 21. 04. 1998 č. 24550/94).
V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv konkrétne tvrdí,
že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice č. 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať
možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcií) povinného. Rovnako je toho

názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice č. 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa ustanovenia § 53 ods.
1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z

podmienok "acte claire", že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice č. 93/13/ES musia byť úplne
zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov
komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa,
že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným členským štátom. Súd si túto povinnosť
nesplnil. Uvedenú právnu argumentáciu podporujú aj nasledovné rozhodnutia európskych súdov. Napr.

rozsudok Spolkového súdneho dvora zo dňa 13. 01. 2005 č. k. III ZR 265/03, zo dňa 19. 05. 2011 č.
k. III ZR 16/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11. 10. 2012 č. k. IV. ÚS 1281/12,
zo dňa 05. 10. 2011 č. k. II. ÚS 3057/10.

Ďalej oprávnený uviedol, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie

všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona č.
244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Preskúmavanímmateriálnejstránkyzisťujeexekučnýsúd,čisú
splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).
Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže
exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera

súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský
rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému.Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku
exekučného titulu.

Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom
nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného
nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo
samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného
titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci

exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané nemôže sa jednať o dôvody
právnehoposúdeniaveci.Splneniepodmienokzastaveniaexekúcie,t.j.zaväzovaťkniečomuobjektívne
nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať
povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania).

Uviedol, že takýmto postupom súdu a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa § 40 cit.
právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom
konaní. Poukázal na skutočnosť, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom

nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní revíznym procesom exekučného súdu stráca všetky svoje justičné práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so

zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Exekučný súd
ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to preto,
že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol
užexekučnýmsúdomplatnevykonaný.Ďalejpoukázalnaskutočnosť,ževšeobecnýsúdjevždypovinný
dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla konformný

výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy
Ústavným súdom SR. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd
podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný
súd v zásade tieto možnosti buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a

podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), či
pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku) rozumieť úplne voľnú
úvahu súdu. Uviedol, že oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom na fakt, že exekučný súd rozhodoval

o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako
povinný. Z okolnosti daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také okolnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v
oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom

špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

V tejto súvislosti uviedol, že s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený
poukazuje aj na skutočnosť, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa
ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce

konečné rozhodnutie.

Oprávnený rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol,
že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného
aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy o

úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje iba v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplnísvoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci
vykonaného dokazovania, tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový
súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Poukázal aj na ustanovenie §

369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa
upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je v zmluve dojednaná,
nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných
záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani
z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky

úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR zo dňa 16. 05. 1996 č. k. 3
Obdo/3/96). Ďalej poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 21. 12. 2004 č. k. 1 Obdo/34/2004, zo dňa
22. 09. 2005 č. k. 2 Odo/26/2004, zo dňa 22. 09. 2005 č. k. 2 Obdo/28/2004, kde sa súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní.

V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty
a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka
týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení

európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje
priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v znení

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že
mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté
zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno

podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu č. 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny exekútor a ani povinný sa k podanému odvolaniu v stanovenej lehote nevyjadrili.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona

č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s.
p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.Odvolaním bol napadnutý iba výrok uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení exekučného konania.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Odvolací súd má za to, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako "vzťah spotrebiteľský" a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka

účinného v čase uzavretia zmluvy v nadväznosti na články Smernice Rady č. 93/13/EHS svoje
rozhodnutie náležite zdôvodnil.

Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,
C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník
naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež
vykonávacích predpisov k nemu.
Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 9061214 uzatvorenej
dňa03.04.2009,akovzťahuspotrebiteľskéhoanivsamotnomodvolanínespochybnil,keďlenzmätočne

poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy o úvere okresným
súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to napriek skutočnosti, že exekučný súd uvedenú zmluvu
ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere neklasifikoval.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti

vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 č. k. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že"súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená".

Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom "treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda nebol
oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval

odvolacísúdzadôvodnúajspoukazomnauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS
456/2011-19 zo 23. 11. 2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť". Vyslovený právny názor navyše plne

zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16. 11. 2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom.

Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za
nekalú v zmysle čl. 3 a čl. 4 Smernice č. 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona orozhodcovskom konaní, napr. ustanovenie § 21 ods. 2 alebo ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) tohto
predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané
pre bdelých").

Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli
by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt"
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je

spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto
záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že
nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského

rozsudku.

Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku -
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je

plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená
do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa ustanovenia §
37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením

odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou "res iudicata", veci už raz právoplatne

rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,

ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na čl. 6 ods. 1 smernice, podľa ktorého členské
štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva

bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Citovaná smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa
novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl.
6 smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k

ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo
dňa 16. 12. 1993 "Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial" - body 20, 21, kde Súdny
dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí

predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice.
Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 "Marleasing v La Comercial Internacional de
Alimentación" (1990) ECR I - 4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia
boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej
miere,vosvetlezneniaaúčelusmernice,abydosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sods.3čl.189

zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd
zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky
príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 04. 1984
"Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein - Westfalen" a vo veci 79/83 zo dňa 10.
04. 1984 "Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH" platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca

zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa čl. 5 zmluvy prijať všetky
primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je
záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri
aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom
implementovaťsmernicu(vprejednávanýchveciach76/207),jevnútroštátnysúdpovinnývykladať svoje

vnútroštátneprávovosvetlezneniaaúčelusmernicescieľomdosiahnuťvýsledok podľatretiehoodseku
čl. 189.

Nedôvodná je aj námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na

objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za "slabšieho" voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to,
aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľkou vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.
Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 18 zmluvných
dojednaní.

Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces
pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu,
pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných

obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť.

Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo
slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským

konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by
spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské
rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi
rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k

pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Exekučnýtitulpovažovalzamateriálnenevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnú
prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola

založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektorého
byoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktoréhovymoženiabysamoholvrámciexekúciedomáhať.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania ako vecne správne podľa

ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd ďalej nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor

Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj ZFEÚ) má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,

úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ.

Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvorunávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnielen
na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenúotázkupovažujeodvolacísúdzaakademickú,nemajúcuzákladvprejednávanomspore,ateda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc,
keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne

dojednaná.Ažnazákladeuvedenéhoskúmaniapotomdospelkzáveru,žekeďžerozhodcovskádoložka
v bode 18. VPPÚ nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, keď už predtým výslovne uviedol, že nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Uvedenýnázorjevsúladeskonštantnourozhodovacoupraxouodvolaciehosúdu(pozrinapr.Uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ).Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky,
ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z
hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný

spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady č. 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v

znení ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.

Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,

bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 18.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj

druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci "Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL" (C-168/05)
a vo veci "Océano Grupo Editorial a Salvat Editores" (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda
zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu

cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovaťex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a čl. 4 smernice, a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už
z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57
ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,

že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ
o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď
toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade
s doktrínou "acte éclaire", ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok
Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína "acte éclaire" (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom
založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej

judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo
na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej
judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom
založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou

na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, keďže odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože návrh na ich priznanie predložený nebol.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.