Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/949/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113220224
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6113220224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., so sídlom 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátskou
kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516,
proti žalovanej O. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX I. I., A. XX, zastúpená splnomocneným
advokátom JUDr. Patrikom Podhorským, so sídlom Advokátska kancelária 811 01 Bratislava, Zámocká
36, do 30.06.2016 za účasti dovtedajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalovanej : VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, o. z., so sídlom 811 02 Bratislava, Šafárikovo námestie 7,

IČO: 42 362 962, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Patrikom Podhorským, so sídlom
Advokátska kancelária 811 01 Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie 1.147,86 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu zo dňa 18.08.2015 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania
10C/73/2014-78 zo dňa 22. 07. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 327,22
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 24. 08. 2010 do zaplatenia v lehote do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a následne ďalšími výrokmi
rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 05. 03. 2010 Zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanej úver vo výške 510,- Eur,
ktorý mala žalovaná vrátiť s úrokom vo výške 70,03% ročne v mesačných splátkach po 27,33 Eur. V

dôsledku nesplácania úveru riadne a včas žalobca zosplatnil celý dlh ku dňu 24. 08. 2010. Následne
súd právne posúdil daný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia osobitného zákona
číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Vzhľadom
na uvedené potom súd podrobil daný zmluvný vzťah súdnemu prieskumu z hľadiska rešpektovania
spotrebiteľského práva a zistil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované touto osobitnou právnou normou podľa ustanovenia § 4
ods. 2 písm. g/ a i/ a to konkrétne údaj o konečnej splatnosti úveru a výšku a termíny jednotlivých

splátok tak, ako to predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o údaj o konečnej
splatnosti úveru, súd konštatoval, že účelom zákonnej úpravy je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise
zmluvy informovaný, ako dlho je povinný splácať úver a preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve časovo
(dátumovo) špecifikoval konečnú splatnosť úveru, ktorú určí na základe vstupných údajov, čo však vkonkrétnej zmluve o úvere chýba. Zo zmluvy taktiež nemožno určiť ani termíny jednotlivých splátok
úveru, lebo je v nej uvedený len deň v mesiaci, ku ktorému sa má splátka uhradiť (15) bez uvedenia,
od ktorého konkrétneho mesiaca má žalovaná dlh začať splácať. Z takto uzatvorenej zmluvy o úvere

nemožno vyvodiť termíny splatnosti jednotlivých splátok. V súvislosti s uvedeným súd poznamenal,
že nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje uvedené náležitosti, nezaoberal sa súd ďalej
argumentáciou žalovanej ohľadom nesprávne dojednaného údaju o RPMN. Z uvedených dôvodov
potom súd v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 posledná veta zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch označil daný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a následne potom vyhodnotil,

že bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanej sumu 436,54 Eur a žalovaná mu uhradila iba časť
prvej splátky v sume 22,74 Eur, preto má žalobca nárok na vrátenie rozdielu v sume 413,80 Eur. Súd sa
následne vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanou a s poukazom na svoje predošlé
odôvodnenie konštatoval, že ide o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľského vzťahu a podľa ustanovenia §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 04. 2015 sa na spotrebiteľské zmluvy použijú
vždy prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného

práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na záver obsiahnutý v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 a následne aplikoval na
právne posúdenie premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ohľadom premlčania uplatneného
nárokužalobcusúduviedol,žeprezodpovedanieotázky,kedysaprávomohlovykonaťpoprvýraz,treba
pri plnení v splátkach vychádzať zo splatnosti jednotlivých splátok až do dátumu zosplatnenia celého

dlhu, od tohto termínu začína plynúť premlčacia doba ohľadom práva na zaplatenie celej zvyšnej dlžnej
sumy. V danom prípade tak súd vyhodnotil, že bude premlčaná časť dlhu žalovanej zodpovedajúca
splátkam splatným v období viac ako 3 roky pred podaním návrhu, čiže pred 23. júlom 2013, kedy podal
žalobca návrh na pošte. Podľa karty klienta žalovaná uhradila časť prvej splátky splatnej dňa 15. apríla
2010 vo výške 22,74 Eur, preto jej dlh na tejto splátke predstavuje sumu 4,59 Eur a neuhradila splátky

splatné v dňoch 15. mája 2010, 15. júna 2010 a 15. júla 2010, 3-krát po 27,33 Eur. Nasledujúca splátka
bola splatná dňa 15. augusta 2010 a následne žalobca celý dlh zosplatnil dňa 24. augusta 2010. Súd
preto vyhodnotil, že v tejto časti nie je dlh premlčaný, keďže žalobca návrh podal na súd v trojročnej
premlčacej lehote. Súd preto akceptoval námietku premlčania len v prípade splátok splatných viac ako
3 roky pred podaním návrhu, spolu v sume 86,58 eur. Pokiaľ tak súd vyhodnotil, že žalobca má nárok

len na zaplatenie sumy 413,80 eur, po odrátaní časti nároku, v ktorej je dlh premlčaný (86,58 Eur),
uložil následne súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 327,22 Eur s príslušným úrokom z
omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády číslo 87/1295 Z. z. ) odo
dňa zosplatnenia dlhu a vo zvyšnej časti súd žalobný návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. v znení platom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku a náhradu

trov pomerne rozdelil, keď uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania spočívajúce
v trovách právneho zastúpenia v sume 137 eur na účet jej splnomocneného právneho zástupcu v
lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia po tom, ako konštatoval procesný úspech žalobcu v
časti 28,50% proti jeho procesného neúspechu v časti 71,50% a procesný úspech žalovanej vo výške
43%. Súd preto uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania procesne úspešnejšej žalovanej za

špecifikované úkony právnej služby a cestovné náhrady a náhrady za stratu času po preskúmaní ich
účelnostiasúčasnesúdvyslovil,žedovtedajšiemuvedľajšiemuúčastníkovinastranežalovanejnáhradu
trov konania nepriznáva, nakoľko si dovtedajší vedľajší účastník náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd sčasti žalobu zamietol podal žalobca v

zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalobca napáda závery súdu o absencii obligatórnych náležitostí
zmluvy o revolvingovom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. a tieto závery súdu považuje za
predčasné a nezohľadňujúce všetky relevantné skutočnosti. Žalobca poukázal predovšetkým na článok
7 ods. 7.1 zmluvy o revolvingovom úvere, z ktorého vyplýva, že oznámenie veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi predstavuje jej neoddeliteľnú súčasť. Zmluvná sloboda účastníkov zmluvy zahrňuje nielen

právo uzavrieť zmluvu s určitým obsahom, ale aj právo dohodnúť sa na mechanizme vzniku zmluvy,
ako aj čím bude zmluva tvorená a podobne. V konkrétnom prípade je nesporné, že zmluva zahrňuje
ako svoju súčasť aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Oznámenie veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi je časť akceptačného prejavu veriteľa spolu s bodom 6 zmluvy o revolvingovom úvere,
pričom údaje o konečnej splatnosti úveru vyjadrenej dátumom splatnosti poslednej splátky je uvedený

v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, tvoriacom súčasť zmluvy. Žalobca taktiež uviedol, že
zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú, kedy jej predmetom je poskytnutie úveru
a za dohodnutých podmienok poskytnutie revolvingu. Údaj „konečná splatnosť úveru“ prestavuje preto
informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Informačná vlastnosť daného údaju spočívav tom, že slúži na informatívny účel pre spotrebiteľa, nie je však z hľadiska podstatných náležitostí
úverového vzťahu rozhodujúca. Údaje o dobe trvania sa pritom uvádza v článku 4., ods. 4.5 zmluvných
dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere. Konečná splatnosť úveru vyjadruje informáciu, kedy má byť

úver uhradený a dôjde k zániku záväzku. Ide o informáciu o tom, kedy spotrebiteľ pri dodržaní zmluvy sa
svojho záväzku zbaví (jeho splnením). Po materiálnej stránky ide teda o údaj obsahovo zhodný s údajom
dátumu splatnosti poslednej splátky. V prípade poskytnutia revolvingového úveru podľa názoru žalobcu
právna úprava nielen nevyžaduje, ale objektívne sa daný údaj určiť ani nedá. V čase podania žiadosti
nie je možné určiť splátkový kalendár z hľadiska toho, kedy nastane presne splatnosť poslednej splátky,

pretože určenie mesiaca, kedy dôjde k splatnosti poslednej splátky, závisí od schválenia žiadosti a teda
momentu uzavretia zmluvy. Taktiež pokiaľ súd vytýkal zmluve o revolvingovom úvere, že neobsahuje
termínyjednotlivýchsplátok,žalobcapoukázalnato,ževoznámeníoschváleníúverujeuvedenýpresný
dátum prvej splátky úveru, ako aj každé nasledujúce splátky a tiež presný dátum splatnosti poslednej
splátky. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že vyhovie žalobnému návrhu aj v zamietnutej časti a uloží žalovanej náhradu

trov konania žalobcu, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a dovtedajší vedľajší účastník na strane
žalovanej prostredníctvom spoločného splnomocneného právneho zástupcu a majú za to, že rozsudok

súdu prvej inštancie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho
posúdenia veci. Stotožnili sa taktiež so záverom súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, navyše dohoda o výške úrokov alebo odmeny za
poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom a je teda podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka
neplatná. Žalovaná a dovtedajší vedľajší účastník na strane žalovanej poukázali vo vyjadrení na

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona číslo 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia § 2 zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Z citovaných ustanovení zákona jednoznačne vyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere je svojou
povahou spotrebiteľskou zmluvou a riadi sa preto režimom Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na
aplikačné problémy bola prijatá novela Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanovenie § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Žalovaná a dovtedajší vedľajší účastník na strane žalovanej poukázali na
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo/14/2014. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca má nárok
na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, ale bez poplatkov a úrokov za poskytnutie úveru, nakoľko

zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to konkrétne náležitosti
vymienené v ustanovení § 4 ods. 2 písm. e/, g/ a i/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovi
by tak podľa názoru žalovanej vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov
poskytnutých ako úver a táto suma sa rovná rozdielu istiny úveru a uhradených splátok žalovanou,
teda suma vo výške 327,22 Eur. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná a vedľajší účastník na

strane žalovanej doplnili ďalšie dôvody, prečo žalobca nemá nárok na odmenu a poplatky za poskytnutie
úveru. Domnievajú sa, že dohoda o odmene a úrokoch za poskytnutie úveru je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi. Obsah zmluvy nebol individuálne dojednaný a teda aj dojednanie napríklad o zmluvnej
pokute, úrokoch za úver, poplatkoch za úver, ďalšie poplatky, ročná percentuálna miera nákladov a
podobne podstatným spôsobom spotrebiteľ neovplyvňuje a žalovaná tak mohla iba podpísať, respektíve

nepodpísať predloženú zmluvu, súčasťou ktorej je aj dojednanie o úrokoch a poplatkoch. Žalovaná
má za to, že ako spotrebiteľka niekoľkonásobne preplatila požičanú istinu úveru a z toho dôvodu
považuje takéto plnenie uplatnené žalobcom v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná taktiež poukázala na výšku ročnej úrokovej sadzby prevyšujúcu
30% a poplatkov za úver a má za to, že takáto dohoda o výške úrokov alebo odmeny za poskytnutie

úveru sa prieči dobrým mravom a je s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.
Žalobca v konaní uplatnil neprimerane vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru. Takéto dojednania
sú v rozpore s dobrými mravmi, sú neplatné a žalobca za takýchto nároku nemôže domáhať, keďže
svojou povahou ide o úžeru. Vzhľadom na uvedené potom žalovaná má za to, že ak by aj odvolací
súd dospel k inému právnemu záveru, ako je uvedené v bode 3 jej vyjadrenia k odvolaniu, teda

ohľadom absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd nemôže
priznať žalobcovi uplatnené nároky, keďže tieto sú v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného
žalovaná a dovtedajšie vedľajší účastník na strane žalovanej navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.4. K vyjadreniu žalovanej a dovtedajšieho vedľajšieho účastníka sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že
na svojich doterajších argumentoch trvá v celom rozsahu. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby, žalobca

uviedol, že namietané skutočnosti sú nesprávne pre rozpor s ustanovením § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných
náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov
a záväzok dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Samotné dojednanie o výške úrokov
nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere. Ohľadom tvrdení žalovanej o výške úrokov, špeciálne

ustanovenie Obchodného zákonníka neguje všeobecné ustanovenie a žalobca pritom poukázal na
ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenie je povahou a obsahom lex
specialis, keďže ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú v rozsahu, v akom nejakú otázku
(pre účely spotrebiteľských právnych vzťahov) osobitne neupravuje Občiansky zákonník. Tvrdenia
žalovanej sú preto nesprávne už vzhľadom na to, že nerešpektujú znenie príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich výšku odplaty v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o úvere.

Zmluva o revolvingovom úvere bola uzavretá dňa 15. 04. 2010, pričom tento dátum je rozhodujúci aj
ohľadom určenie výšky odplaty. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného a
účinného ku dňu 15. 04. 2010 platilo, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata
podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska

spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Keďže z tvrdení žalobcu vyplýva, že úver na základe zmluvy
o revolvingovom úvere je spotrebiteľským úverom, platí, že výška odplaty sa posudzuje podľa zákona
číslo 258/2001 Z. z., ktorý mal vlastnú osobitnú úpravu maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľské
úvery. Následne potom žalobca poukázal na ustanovenie § 3 ods. 10 zákona číslo 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy,podľaktoréhoodplatazaposkytnutie

spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády a podľa ustanovenia § 1
ods. 1 Nariadenia vlády SR číslo 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, bola maximálna výška odplaty za rovnaké spotrebiteľské
úvery, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere, stanovená na maximálne do
výšky 79,08% a preto žalobca argumentuje, že RPMN uvedená v zmluve nebola neprimerane vysoká.

Vyjadrenia žalovanej preto nemajú oporu v žiadnom právnom predpise. Aj v prípade, ak by bolo možné
vyjadreniam žalovanej priznať nejakú právnu hodnotu, žalobca poukázal na to, že z predmetného úveru
žalovaná ani po siedmich rokoch od okamihu uzatvorenia zmluvy nesplatila ani jednu splátku, pričom
úver vedome čerpala, čím v zmysle zákonnej úpravy platnej a účinnej v čase uzatvorenia zmluvy vylúčila
možnosť posúdenia úveru ako bezúročného a bezpoplatkového. Na predmetnú zmluvu do dňa podania

vyjadrenia žalobcu nebola splatená ani istina, ktorá prestavuje nepopierateľný nárok žalobcu.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§385ods.1 CSPacontrariorozsudokokresnéhosúdu

vo výroku, ktorým súd sčasti žalobu zamietol a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov prvoinštančného
konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

9. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Odvolacie
konanie v danej veci začalo dňom 18.08.2015 (podaním odvolania), avšak v zmysle intertemporálnehoustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

10. V súvislosti s uvedenou zmenou procesnej úpravy odvolací súd sa v prvom rade vysporiadal s
procesným postavením Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
so sídlom 911 02 Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, ktoré do 30. 06. 2016 vystupovalo
v konaní v procesnom postavení ako vedľajší účastník na strane žalovanej podľa právnej úpravy platnej
a účinnej do 30. 06. 2016. Nová právna úprava zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

procesný inštitút vedľajšieho účastníka neupravuje. Nakoľko intertemporálne ustanovenia Civilného
sporového poriadku neobsahujú prechodné ustanovenie, podľa ktorého by zostalo zachované procesné
postavenie dovtedajších vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konaní podľa ustanovenia §
93 ods. 1 a 2 O.s.p., je nutné prijať záver, že ich procesné účastníctvo aj v doposiaľ neskončených
konaniach ex lege zaniklo. Nie je možné ani prijať záver, že inštitút osobitného subjektu konania,
ktorý upravuje ustanovenie § 95 Civilného sporového poriadku svojim obsahom a účelom zodpovedá

právnej úprave inštitútu vedľajšieho účastníka podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. a s poukazom na
ustanovenie § 470 ods. 2 CSP. Ani zo znenia prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nemožno
vyvodiť, že procesné účastníctvo dovtedajších vedľajších účastníkov, ktorí vstúpili do konaní podľa
ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. v právoplatne neskončených konaniach trvá, pokiaľ nová procesná
úprava už tento procesný inštitút nepozná a súčasne ani v prechodných ustanoveniach im zachovanie

pôvodného procesného postavenia nepriznáva. Vychádzajúc z dikcie terajšej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku je bývalému inštitútu vedľajšieho účastníka najbližší procesný inštitút „intervenienta“
upravený v ustanoveniach § 81 až 85 Civilného sporového poriadku, predpokladom ktorého účasti
v spore je však nevyhnutne právny záujem na výsledku konania a „osobitný subjekt“ upravený v
ustanovení § 95 Civilného sporového poriadku, ktorým môže byť orgán verejnej moci, alebo právnickú

osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ktorých môže súd aj
bez návrhu do konania pribrať na ochranu práv strany, avšak predpokladom ktorého účasti v spore
je výslovný súhlas strany, na ochranu ktorej má vystupovať. Odvolací súd však zdôrazňuje, že podľa
ustanovenia § 95 ods. 1 CSP je na zvážení súdu, či je potrebná účasť takéhoto subjektu v konaní
(vychádzajúcstriktnezdikcieustanovenia§95ods.1CSP„môžesúdajbeznávrhudokonaniapribrať“).

Odvolací súd je toho názoru, že v konkrétnej veci nie je dôvod a ani účelné priberať do konania
tzv. osobitný subjekt, pretože jeho účasť nie je potrebná z hľadiska sledovania ochrany práv strany-
žalovanej. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochrana práv strany (žalovanej), na strane ktorej mal v úmysle
dovtedajší vedľajší účastník vystupovať v procesnom postavení osobitného subjektu, je dostatočne
a procesne účinne a najmä kvalifikovane zabezpečená, nakoľko je v konaní na základe udeleného

plnomocenstvaprávnezastúpenýadvokátom(ktorýnadôvažokzastupovalajdovtedajšiehovedľajšieho
účastníka). Na ochranu práv strany - žalovanej preto nie je potrebné, ani hospodárne a účelné - z
uvedených dôvodov pribrať ex offo žiadny subjekt, ktorý by vystupoval v konaní ako osobitný subjekt
podľa ustanovenia § 95 CSP. Odvolací súd s poukazom na uvedené preto v štádiu odvolacieho
konania už so subjektom, ktorého účasť v spore ex lege zanikla, už ďalej nekonal.

11. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a to v rozsahu podaného odvolania žalobcu.

12. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa návrhom na začatie konania/žalobou datovanou dňa 16.
07. 2013 domáhal voči žalovanej, ako úverovej dlžníčke, nároku na zaplatenie sumy 1147,86
Eur s príslušenstvom, ako nároku vyplývajúceho z uzatvorenej Zmluvy o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 04. 03. 2010, pričom tvrdil v žalobe, že žalovaná do okamžitej splatnosti úveru

zaplatila len sumu 0 eur a okamžitá splatnosť úveru nastala ku dňu 24. 08. 2010 (pričom odvolací súd
poznamenáva, že tieto tvrdenia boli listinnými dôkazmi predloženými samotným žalobcom vyvrátené).

13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými
dôkazmi - Zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2010, Zmluvnými

dojednaniami Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Oznámením
veriteľaoschváleníúverudlžníkovikpríslušnejzmluveorevolvingovomúvere,Kartouklienta-žalovanej
vyhotovenej ku dňu 17. 07. 2013, Oznámením o zosplatnení úveru veriteľa zo dňa 28. 06. 2010,
písomnými vyjadreniami a stanoviskami strán sporu a po ich zvážení a vyhodnotení následne napodklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým
súd meritórne rozhodol a sčasti žalobnému nároku vyhovel. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý
ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol

v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť
dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku
o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom
konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného
dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými

úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku
rozsudku, ktorým sčasti žalobný návrh zamietol.

14. Odvolací súd v súvislosti s tvrdeniami a argumentáciou tak žalobcu, ako aj žalovanej v ich
vyjadreniach v štádiu odvolania konštatuje, že v odvolacom konaní je odvolací súd prísne a striktne
viazaný výlučne len rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) a preto sa v štádiu odvolacieho

konania nezaoberal osobitne ďalšími argumentmi žalovanej, na ktoré aj reagoval žalobca a týkajúcimi sa
polemiky o neprimeranosti úrokov a odmeny za poskytnutie úveru a ich neplatnosť pre rozpor s dobrými
mravmi, nakoľko predmetom odvolania, ktoré podal výlučne žalobca, je len spochybnenie záveru súdu
o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa kritérií zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia konkrétnej zmluvy o

revolvingovom úvere. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým
na právne posúdenie základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Odvolací súd
po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že z obsahu Zmluvy o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2010 je bez pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnou
zmluvou medzi žalobcom a žalovanou, od ktorej sa uplatnený nárok v danej veci odvíja, je nutné

aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný
vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery a to zákonu č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Odvolací
súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ako vzťahu

spotrebiteľského a vyplývajúceho zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy ani samotným žalobcom v odvolaní
spochybnené a namietané nebolo. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne
upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva
vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa, ako spravidla slabšej zmluvnej strany.

15. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu, sa zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým nárok žalobcu prevyšujúci súdom
priznanú sumu 327,22 Eur s príslušenstvom, zamietol. Súd prvej inštancie správne venoval pozornosť
skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a to najmä v kontexte
obligatórnych zákonných požiadaviek obsahových náležitostí spotrebiteľského úveru vyplývajúcich z

osobitnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov - zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy.

16. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch), zmluva o spotrebiteľskom

úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

17. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 vety poslednej Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o

spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Podľa ustanovenia § 4 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ
požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

19. Z predloženej Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2010 odvolací súd
mal možnosť zistiť, že pokiaľ súd prvej inštancie vytýkal nedostatok obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere pokiaľ ide o absenciu údajov s uvedením presného termínu konečnej splatnostispotrebiteľského úveru, ako aj rozdelenie, aká časť - výška splátky má byť použitá na úhradu istiny,
úroku a poplatkov, neuvedenie počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to
predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch, sú tieto výhrady súdu voči konkrétnej zmluve dôvodné

a opodstatnené. V texte predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere tieto údaje nie sú uvedené,
respektíve nie sú obsiahnuté aj pre bežného priemerného spotrebiteľa celkom zjavným, jasným a
zrozumiteľným spôsobom. Samotný obsah zmluvy o revolvingovom úvere je pre bežného spotrebiteľa
neurčitý, nejasný a mätúci, najmä v bode 5 a 6 tejto zmluvy, pokiaľ v bode 5 sú obsiahnuté údaje
o požadovanom revolvingovom úvere a v bode 6 zmluvy údaje o schválenom revolvingovom úvere,

pričom niektoré údaje (najmä údaj o RPMN za úver a RPMN úveru po poskytnutí revolvingu) sú odlišné.
Účelom nutnosti uvedenia RPMN bolo umožňovať jednoduché porovnanie nákladov na spotrebiteľský
úver. RPMN tak patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už
pri ponuke spotrebiteľského úveru a to jasným a zrozumiteľným spôsobom, pretože ročná percentuálna
miera nákladov je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje nielen úroky a
poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Celková výška poskytnutého

úveru je v predmetnej úverovej zmluve uvedená v sume 510 eur, avšak ako z predloženého listinného
dôkazu - Karty klienta vyplynulo, bol žalovanej ako dlžníčke reálne vyplatený úver len vo výške 436,54
Eur. Do obsahu zmluvy nie je zrozumiteľným, jednoznačným a pre spotrebiteľa ľahko identifikovateľným
spôsobom uvedené, že suma ním žiadaného a reálne veriteľom poskytnutého úveru bude rozdielna a
v dôsledku akých skutočností. Je celkom zjavné, že zmluva o revolvingovom úvere vo svojom texte

neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/
zákona o spotrebiteľských úveroch, neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ani jednoznačne a
prespotrebiteľaniemätúcimspôsobomuvedenýúdajoročnejpercentuálnejmierenákladovacelkových
nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j/

zákona o spotrebiteľských úveroch.

20. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že tieto údaje sú obsiahnuté v Oznámení veriteľa o schválení
úveru, odvolací súd s poukazom na zákonnú dikciu konštatuje, že veriteľovi celkom jednoznačne
vyplývala z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona o spotrebiteľských úveroch povinnosť uviesť

všetky tieto údaje ako súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko požiadavka vymienená v tomto
zákonnom ustanovení je zákonodarcom koncipovaná jednoznačne. Neobstojí tak tvrdenie žalobcu, že
zmluva obsahuje tieto požadované údaje, nakoľko sú tieto údaje obsiahnuté v osobitnej listine označenej
ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorá je podľa tvrdenia žalovaného v zmysle
článku 7, 7.1. zmluvných dojednaní neoddeliteľnou súčasťou tzv. hlavnej zmluvy o revolvingovom úvere.

Zákon o spotrebiteľských úveroch striktne definuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí zahŕňať
presne špecifikované obligatórne náležitosti takejto zmluvy, pričom tieto náležitosti je nutné chápať ako
esenciálne náležitosti zmluvy ktoré zákon požaduje uvádzať priamo v zmluve (v jej texte) a neobstojí
tak obrana žalobcu, že tento údaj bol obsiahnutý v osobitnej listine, ktorá nie je podľa svojho obsahu
ani zmluvou o revolvingovom úvere, ani jej dodatkom. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi

je, ako z jeho obsahu vyplýva, jednostranný právny úkon veriteľa ktorý má informatívny charakter, nie
konsunzuálny, a ako taký ho nemožno považovať za zmluvu, ako záväzkový dvojstranný právny úkon,
akouzmluvaospotrebiteľskomúvereje.Jetedanutnétrvaťnazávere,ževšetkyobligatórneúdaje,ktoré
sú vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere
priamo vo svojom texte a nepostačuje len odkaz na určité jej súčasti (napríklad na všeobecné obchodné

podmienky,prípadnenainéosobitnélistinyktorésozmluvouaninetvorianeoddeliteľnúčasť,akojetomu
v konkrétnom prípade). Pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo i len jedinú obligatórna
náležitosť zmluvy vyžadovanú zákonom, dôsledkom toho je potom nutnosť posudzovať poskytnutý úver
ako bezúročný a bezpoplatkový (§ 4 ods. 3 veta posledná zákona o spotrebiteľských úveroch). Záveru o
nemožnosti veriteľa domáhať sa okrem istiny žiadneho ďalšieho peňažného nároku navyše zodpovedá

aj znenie ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch, výslovne vymieňujúce, že od
spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené priamo v zmluve o
spotrebiteľskom úvere.

21. Okresný súd preto správne právne posúdil vec, keď v odôvodnení rozsudku konštatoval, že

obsah konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s citovanými ustanoveniami Zákona
o spotrebiteľských úveroch a v dôsledku absencie povinných údajov považoval poskytnutý úver za
bezúročný a bez poplatkov. Správny bol potom aj záver z uvedeného konštatovania, keď súd uviedol,
že nakoľko mal - v rozpore s tvrdením žalobcu obsiahnutým v žalobe, že žalovaná na úver nezaplatilažiadnu čiastku - preukázané, že pokiaľ žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 436,54
Eur a žalovaná preukázateľne zaplatila na úvere žalovanému sumu 22,74 Eur, mal by žalobca nárok
na vrátenie rozdielu týchto súm a teda na istinu v sume 413,80 Eur, pričom súd vyhodnotil námietku

premlčania vznesenú žalovanou ako sčasti dôvodnú len do sumy 86,58 Eur (ako premlčané splátky
splatné viac ako 3 roky pred podaním žaloby) a uložil tak žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
327,22 Eur s príslušenstvom.

22. Odvolací súd, nad rámec odvolacieho konania, keďže je viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania,

ktoré podal výlučne len žalobca, avšak pre úplnosť považuje za potrebné konštatovať, že súd
prvej inštancie neposúdil správne otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Odvolací súd
predovšetkýmzdôrazňuje,žesúdmápovinnosťprihliadaťajbezosobitnejnámietkyžalovaného(avšakv
danej veci žalovaná námietku premlčania vzniesla) na premlčanie uplatneného práva v spotrebiteľských
zmluvách, s poukazom na ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré
nadobudlo účinnosť od 01. 05. 2014), podľa znenia ktorého je súd, ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy povinný prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
práva voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, aj keď by inak bolo (napr. v zmysle zákonnej dikcie
obsiahnutej v ustanovení § 100 ods. 1 vety poslednej Občianskeho zákonníka) potrebné, aby sa
spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetného zákonného
ustanovenia poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 8MCdo 13/2014,
sp. zn. 3MCdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014).

23. Odvolací súd považuje za nutné poznamenať, že nárok žalobcu je, vychádzajúc z preukázanej
skutočnosti obsiahnutej v listinných dôkazoch, premlčaný v celom rozsahu. Ako už odvolací súd vyššie

konštatoval, niektoré skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe (ohľadom nezaplatenia žiadnej čiastky
na úver zo strany žalovanej a ohľadom tvrdenia, že k okamžitej splatnosti úveru došlo ku dňu 24.
08. 2010), predložené listinné dôkazy samotným žalobcom vyvracajú tieto tvrdenia. Odvolací súd
poznamenáva, že správne bolo konštatovanie súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení rozsudku,
že pre zodpovedanie otázky, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, treba pri plnení v splátkach

vychádzať zo splatnosti jednotlivých splátok až do dátumu zosplatnenia celého dlhu, od tohto termínu
začína plynúť premlčacia doba ohľadom práva na zaplatenie celej zvyšnej dlžnej sumy. Odvolací súd
však súčasne konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení rozsudku (zhodne s
tvrdením žalobcu obsiahnutým v žalobe), že žalobca celý dlh zosplatnil dňa 24. augusta 2010, nebol súd
dôsledný pri verifikovaní tohto tvrdenia žalobcu s listinnými dôkazmi, nakoľko celkom zjavne vychádzal

ibaztvrdeniaobsiahnutéhovžalobeaniezpredloženýchlistinnýchdôkazov.Zoznámeniaozosplatnení
žalobcu je zrejmé, že táto listina zasielaná žalovanej je datovaná dňa 28. 06. 2010, uvedeným listom
žalobca oznámil žalovanej, že v dôsledku jej omeškania s úhradou splátok číslo 1, 2 a 3 a s aktuálnym
omeškaním k uvedenému dátumu najstaršej splátky už v rozsahu 74 dní a pri sume omeškania splátok
spolu 81,99 eur, od doručenia tohto oznámenia po uplynutí pätnástich dní stanú sa splatnými všetky

záväzky zo zmluvy o úvere, teda dôjde k zosplatneniu celého dlhu žalovanej po uplynutí pätnástich dní
od doručenia tohto oznámenia (č. l. 16 spisu). Z ďalšieho predloženého listinného dôkazu je zrejmé,
že predmetné oznámenie žalobcu o zosplatnení dlhu bolo žalovanej doručené dňa 01. 07. 2010 (č.
l. 17 spisu), z ktorej skutočnosti je potom v nadväznosti na obsah oznámenia o zosplatnení zrejmé,
že k zosplatneniu celého dlhu došlo uplynutím 15. dňa odo dňa doručenia tohto oznámenia, teda celý

dlh bol zosplatný dňa 16. 07. 2010 a nie až dňa 24. 08. 2010 tak, ako to tvrdí žalobca v žalobe
a ako to konštatuje aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku. Pokiaľ potom bola žaloba
podaná na Okresný súd Banská Bystrica dňa 23. 07. 2013 (podacia pečiatka pošty), bola podaná
až po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka, nakoľko celý dlh bol premlčaný

ku dňu 16.07.2013. Nakoľko však žalovaná odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodala a
odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvody odvolania (§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku)
a vzhľadom na zásadu obsiahnutú v článku 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre
stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, odvolací súd túto skutočnosť ohľadom premlčania celého

uplatneného nároku žalobcu len konštatuje s tým, že rešpektujúc zásadu zákazu reformatio in peius
potom nemá zákonné zmocnenie túto všeobecné zásadu svojim rozhodnutím preklenúť, a to ani s
prihliadnutím na osobitné ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce spotrebiteľské spory
(§ 290 až § 300 CSP). Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd rozsudok prvej inštancie v odvolanímnapadnutom výroku ako vecne správny (vzhľadom na absenciu odvolania žalovanej) potvrdil a v
nadväznostinameritórnerozhodnutiesúdupotomjevecnesprávneavsúladesustanovením§255ods.
2 Civilného sporového poriadku, pokiaľ súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania podľa pomeru

úspechustránvspore.Vzhľadomnapotvrdzujúcivýrokodvolanímnapadnutéhorozsudkupotomzostala
miera úspechu žalovanej 43%, čo jej zakladá právo na náhradu trov prvoinštančného konania v tomto
pomere tak, ako ich priznal súd prvej inštancie.

24. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým sčasti žalobu

zamietol a v nadväzujúcich výrokoch o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

25. Výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 327,22 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 24. 08. 2010 do zaplatenia, sa odvolanie nedotýka.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods.
1 CSP) a vyslovil, že žalovaná, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie
v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a

to samostatným uznesením.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).