Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 3, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114010751
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114010751.5

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a členov senátu JUDr.
Jozefa Janíka a JUDr. Michala Antalu, v trestnej veci proti obžalovanému X. I., nar. X.X.XXXX v X., pre
obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.1, ods.2 písm.c), ods.3 písm.a) Tr.zák. s poukazom na
ustanovenie § 139 ods.1 písm.e) Tr.zák., o odvolaní obžalovaného X. I. proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 12.4.2018, sp. zn. 8Tk/1/2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. júla 2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného X. I. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8Tk/1/2017 zo dňa 12.4.2018 bol obžalovaný X. I. uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c), odsek 3
písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že

dňa 21.11.2013 asi o 22.15 hod. vošiel po návrate z krčmy do drevenice č. XXX v obci B. A., kde býval
a v izbe na gauči našiel sedieť O.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom B. A. č. XX, ktorý
bol u neho na návšteve už od popoludňajších hodín, pričom spoločne konzumovali alkoholické nápoje
a keď si obžalovaný X. I. všimol, že steny na izbe a kuchyni sú postriekané muštom, začal O.. L. F.
vyčítať, že mu doma urobil neporiadok, v kuchyni medzi nimi došlo k hádke a vzájomnému fyzickému
konfliktu, pri ktorom obžalovaný X. I. pravdepodobne drevenou palicou o dĺžke cca 81,5 cm viackrát

udrel O.. L. F. do oblasti hlavy a trupu a tiež ho presne nestotožneným jednobritým kuchynským nožom
o dĺžke čepele cca 10 - 12 cm a šírke čepele cca 2,5 cm bodol najmenej sedemkrát do krku a hrudníka,
následkom čoho O.. L. F. utrpel dve plytké rezné poranenia na koži krku vpravo pod sánkou, jeden plytký
škrabanec kože krku vpravo, dve bodné poranenia dolnej časti krku, bodné poranenie dolnej časti krku v
oblasti jugulárnej jamky, jeden nábod kože hrudníka vpravo a viacnásobné bodné poranenia hrudníka s
trojnásobným priebodom horného laloka pravých pľúc, bodnorezné poškodenia magistrálnych ciev pre

horný lalok pravých pľúc a poškodenie pľúcnice s následným vykrvácaním navonok a do pohrudničnej
dutiny vpravo, ktoré zapríčinili traumaticko-hemoragický šok, ktorý bol bezprostrednou príčinou smrti O..
L. F., pričom O.. L. F. pri útoku utrpel i ďalšie zranenia, ktoré však v krátkodobom časovom horizonte
nemohli spôsobiť jeho smrť, obžalovaný X. I. následne vyzliekol O.. L. F. donaha, všetko jeho oblečenie
spálil v kuchyni v šporáku na tuhé palivo a jeho nahé telo odtiahol ku hnojisku nachádzajúcemu sa
neďaleko drevenice, kam telo vyložil za pomoci dreveného konára a v kuchyni handrou a čistou vodou

poumýval podlahu od krvi a nôž, ktorým spôsobil O.. L. F. smrteľné zranenia, zahodil na doposiaľ
nezistené miesto, pričom obžalovaný X. I. sa skutku dopustil napriek tomu, že bol za taký čin odsúdený,
a to rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 1T/33/90 zo dňa 18.11.1992, právoplatným a
vykonateľným u obžalovaného X. I. dňa 5.1.1993, ktorým bol uznaný vinným za spáchanie okrem iného
trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9
odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb..

Za to bol odsúdený podľa § 145 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona
s prihliadnutím k § 37 písmeno m) Trestného zákona v spojení s § 47 odsek 1 písmeno a), písmeno b)Trestného zákona k trestu odňatia slobody na doživotie. Podľa § 48 odsek 3 písmeno a), písmeno b)
Trestnéhozákonabolnavýkontrestuodňatiaslobodyzaradenýdoústavunavýkontrestusmaximálnym
stupňom stráženia. Podľa § 60 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest

prepadnutia veci a to: 1ks drevený konár o dĺžke 0,80 metra a priemere 4 cm a 1 ks drevenej palice
čiastočneokresanejzkôry,celkovejdĺžky81,5cmapriemerecca4,7cm.Podľa§287odsek1Trestného
poriadku v spojení s § 261 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku je obžalovaný povinný uhradiť
poškodenému A.. O. F., nar. XX.XX.XXXX v B. A., trvale bytom B. A. č. XX, škodu vo výške 728,46 Eur.
Proti citovanému rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil

prostredníctvom obhajkyne a tiež sám.

Obžalovaný v písomných podaniach, ktoré súd vyhodnotil ako dôvody odvolania opakovane namietal
skutkové zistenia a právne závery okresného súdu, s ktorými sa zásadne nestotožňuje, rozsudok
považuje za nezákonný a za zaujatý proti jeho osobe. Trvá na tom, že on poškodeného nezabil, ale
bola to tretia neznáma osoba, ktorá vinou polície nebola stotožnená. Skutku sa nedopustil, v predmetný

deň bol v dedine, domov prišiel okolo polnoci, videl, že má prelašovanú chalupu a videl krvavé stopy a
zbadal nebohého na hnojisku. Bicykel dal do šopy a išiel si poupratovať. Ráno išiel vrátiť bicykel svedkovi
T., išiel do obchodu a zavolal políciu. Na preverenie jeho pohybu v dedine žiadal vypočuť svedkov a
zadovážiť kamerový systém z reštaurácie Raj. Popiera, že s poškodeným mal v kritický večer konflikt,
pričom k priznaniu a výpovedi bol donútený políciou pri úkonoch, ktoré nepovažuje za relevantné a

dôveryhodné, bol pod vplyvom alkoholu a svoje vyjadrenia k skutku prispôsoboval želaniu vyšetrovateľa,
tak ako to tento chcel. Skutok nespáchal, v čase kedy sa mal stať bol v dedine v krčme, pričom polícia
vzhľadom k tomu, že sa po fyzickom útoku k nemu priznal, už nehľadala skutočného vinníka, ktorý
spôsobil poškodenému smrteľné zranenia. Žiadal oslobodiť spod obžaloby.
Obhajkyňa obžalovaného v písomnom odôvodnení uviedla, že sa stotožňuje s tvrdením obžalovaného,

že súd proti obžalovanému nemá žiadne priame a ani nepriame dôkazy, že by skutok spáchal X. I..
V zmysle obžaloby a výroku súdu o vine, mal X. I. O.. L. F. vyčítať, že mu urobil neporiadok a malo
dôjsť k vzájomnému fyzickému konfliktu .... Obžalovaný popiera, že dňa 21.11.2013 v čase cca 22,15
hod. mohlo dôjsť k takémuto konaniu, pretože sa v tom čase nachádzal v krčme "RAJ“ a to s O. S..
Následne z RAJA obžalovaný odišiel k bytovke, kde boli aj G. B. a J. T.. Do svojho domu sa vrátil až

po polnoci, kde bol všade neporiadok a krv, čo obžalovaný poupratoval. Rozhodne popiera, že došlo
ku konfliktu, a ak v prípravnom konaní vypovedal, tak išlo o výpoveď, ktorú vzhľadom na jeho slovný
prejav a intelekt prednášal tak, že sa naopak on pýtal vyšetrovateľa a ironizoval svoju výpoveď, čo
následnebolovyhodnotenévjehoneprospech.Onvšaknaotázkyvyšetrovateľaodpovedalopakovaním
otázky vyšetrovateľa, ale s otáznikom. Je nepochybné, že orgány činné v prípravnom konaní na základe

jeho priznania, resp. popísania konfliktu, považovali podstatnú časť vyšetrovania za jednoznačnú teda,
že skutok spáchal obžalovaný I.. Rozhodne však aj vzhľadom na stav opilosti I. a povinnosť orgánov
činných v prípravnom konaní, mali byť dôkazy vyhodnocované vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to,
čo obž. I. uviedol a predovšetkým mali byť dôslednejšie vykonávané výsluchy svedkov na čas, kedy bol
obž. I. v kontakte so svedkami v Reštaurácii "RAJ". Súd sa dôsledne nevysporiadal ani s porovnaním

stôp z miesta činu s podošvami pracovnej obuvi X. I.. Poukazujeme na to, že fotograficky zaistená
stopa časti podošvy označená ako stopa č. 15, bola vytvorená podošvou tenisiek s rozdielnym vzorom
dezénu a tvrdíme, že na mieste boli vytvorené stopy dvoma druhmi obuvi s rozdielnym vzorom dezénu.
V danom prípade sa súd s týmito dôkazmi dostatočne nevysporiadal a túto okolnosť považujeme za
závažné porušenie práv obhajoby. Obžalovaný tiež svojim vyjadrením k množstvu požitého alkoholu

v uvedený deň spochybnil tvrdenie a doplnenie zn. posudku MUDr. W. G., nakoľko sa domnievame,
že jednoznačný záver nie je v tomto štádiu konania už možné uviesť a potvrdiť, preto sa obžalovaný
domnieva, že tento znalec len vykonal to, čo sa od neho očakávalo, čím myslíme, že v rámci ďalšieho
pôsobenia by nebolo vhodné, aby zotrval na pôvodnom závere posudku, čo by bol rozpor s rozsudkom
NS SR, ktorý je najvyššou autoritou a môže mať v budúcnosti vplyv na ďalšiu znaleckú činnosť

a prácu tohto znalca. Počas celého konania pred súdom, obžalovaný a obhajoba poukazovali, že
činnosť polície bola nedôsledná a túto nedôslednosť je potrebné považovať, ako pochybnosti, ktoré je
potrebné vyhodnotiť v prospech obžalovaného. Toto tvrdíme i napriek rozhodnutiu NS SR o dovolaní.
Preto rozsudok prvostupňového súdu považujeme za nezákonný a žiadame, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že podľa jeho
názoru vina obžalovaného bola nepochybne preukázaná s tým, že skutku sa dopustil obžalovaný,
pričom dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa vyvracajú obranu obžalovaného uvádzanú v
dôvodoch odvolania. Rovanko uložený trest považuje za správny a zákonný s prihliadnutím naznalecké dokazovanie ohľadom možnej resocializácie obžalovaného. Nakoľko rozsudok okresného
súdu považuje za zákonný vo všetkých jeho výrokoch, navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319
Tr.por. ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajkyňa obžalovaného uviedla, že sa pridržiava dôvodov odvolania. Pochybnosti a nedokonalosti
pri vykonávaní dôkazov v prípravnom konaní vyvolávajú pochybnosti o ich zákonnosti, preto v súlade
s odvolacími dôvodmi navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a oslobodiť spod obžaloby, pretože sa ničoho nedopustil,
žiadny konflikt s poškodeným nemal.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Na podklade riadne a včas podaného odvolania obžalovaného krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr.

poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom
i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil,
že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V prvom rade krajský súd uvádza, že vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného týkajúcich sa
jeho tvrdení, že boli pri prvotných výpovediach porušené jeho práva na obhajobu, resp., že bol na
neho vyvíjaný psychický a fyzický nátlak zo strany vyšetrujúcich orgánov prípravného konania a pri
výpovedi ho nútili k tomu, aby vypovedal tak, ako oni chceli a teda musel vypovedať klamlivo, týmto nie je
možné prisvedčiť. Tak ako už krajský súd uvádzal v prechádzajúcom rozhodnutí, je potrebné poukázať

na to, že dňa 22.11.2013 bol X. I. po zadržaní vypočúvaný vyšetrovateľom v postavení podozrivého,
kde po poučení v zmysle 34 ods.1, § 122 ods.1 Tr.por. o práve zvoliť si obhajcu a práve odmietnuť
vypovedaťuviedol,žeobhajcusinevolí(čovyplývaajzosobitnéhozáznamupodpísanéhoX.I.na.č.l.47
spisu) a vypovedať bude, pričom popísal udalosti zo dňa 21.11.2013 za akých došlo k skutku tvoriaceho
predmet vyšetrovania. Dôvody povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods.1 písm.c/ Tr.por. nastali vznesením

obvinenia dňa 23.11.2013 a od tohto momentu mal X. I. ustanovenú obhajkyňu (sám si obhajcu nezvolil)
a za jej prítomnosti aj toho istého dňa vypovedal. V súvislosti s tvrdením obžalovaného, že mal byť
fyzickým násilím a nátlakom zo strany príslušníkov polície nútený k priznaniu, odvolací súd uvádza,
že pri jeho výpovediach dňa 23.11.2013 (po vznesení obvinenia) a dňa 25.11.2013 pred sudkyňou pre
prípravnékonanieprirozhodovaníonávrhunavzatiedoväzby,bolaprítomnáobhajkyňa(resp.obhajca),

pričom obvinený neuvádzal nič o násilí, resp. nátlaku voči nemu. Pritom pred sudkyňou pre prípravné
konanie dňa 25.11.2013 obvinený uviedol: „Ja som bol vo veci vypočúvaný ako osoba obvinená dňa
23.11.2013 o 16:55 hod za prítomnosti mojej obhajkyne JUDr. J., kde som popísal spáchanie skutku
a kde som sa doznal k spáchaniu skutku, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Stalo sa
to, čo sa stalo. Ja zotrvávam na výpovedi, ktorú som urobil pred vyšetrovateľom, nechcem na nej nič

meniť. Zotrvávam na tejto v celom rozsahu. Ja chcem len uviesť, že som sa musel brániť, on chcel na
mňa tiež útočiť nožom a som sa vlastne len bránil..... Svoju výpoveď, ktorú som urobil za prítomnosti
obhajkyne som vnímal pri plnom vedomí, pamätám si na všetko, čo som vypovedal.“ Vzhľadom na
uvedené potom súčasné tvrdenie o fyzickom násilí a nátlaku v prípravnom konaní sa javí ako účelové
aj s poukazom na súdom prvého stupňa vykonané dôkazy v tomto smere na hlavnom pojednávaní,

kde súd prvého stupňa vypočul k spôsobu realizácie výsluchu X. I. v dňoch 22.11.2013 a 23.11.2013
svedkov Mgr. O. A. a Ing. A. J., príslušníkov polície, z ktorých vyplynulo, že výsluchy boli vykonávané
v súlade so zákonom. Preto výpoveď obžalovaného zo dňa 23.11.2013 správne súd prvého stupňa
hodnotil ako dôkaz získaný zákonným spôsobom. Napokon pokiaľ ide o obranu obžalovaného, že sa
len bránil útoku poškodeného, správne už okresný súd skonštatoval, že ani v tomto smere nemožno

prisvedčiť obžalovanému. Takéto tvrdenie o obrane je v rozpore so zadováženými dôkazmi, najmä
výpoveďou obžalovaného z prípravného konania, z ktorej je zrejmé, že to bol obžalovaný, kto vzal nožík
dorukyapicholnebohéhodohrudníka,aleiznaleckýmposudkomozistenýchzraneniachpoškodeného,
spôsobe ich vzniku a stavom intoxikácie poškodeného v čase činu (3,33 promile alkoholu v krvi) takako je konštatované podrobne v znaleckom posudku znalcov z odvetvia súdneho lekárstva, nepomerom
ich telesných proporcií, ale i vek poškodeného. Navyše zo znaleckého posudku z odvetvia súdneho
lekárstva vyplýva, že obžalovaný svoj útok stupňoval, keď tento začal rezaním, kde bola použitá slabšia

intenzita prítlaku nástroja a nasledoval bodaním, kde už bola použitá veľká intenzita bodania, pričom
bodanie prebiehalo zhora nadol - od krku k hrudníku. S poukazom na uvedené, ako aj ďalšie dôkazy,
najmä znalecký posudok z odvetvia biológia, podľa ktorého na spodnom prádle vydanom obžalovaným
bol zistený biologický materiál, pričom z výsledkov analýzy vyplýva, že DNA profil zistený z biologického
materiálu na prádle je kombináciou DNA profilu porovnávacej vzorky krvi zaistenej pri pitve JUDr. L.

F. a porovnávacej vzorky bukálneho výteru X. I., potom neskoršia obrana obžalovaného, že na mieste
činu nebol, vyznieva nelogicky a nepravdivo. Rovnako s poukazom na obsah výpovede obžalovaného
z prípravného konania a jej priebeh tak ako je zachytený v zápisnici, nemožno súhlasiť s námietkou
uvádzanou v odvolaní, že ak aj obžalovaný v prípravnom konaní vypovedal, tak išlo o výpoveď, ktorú
prednášal tak, že sa naopak on pýtal vyšetrovateľa a ironizoval svoju výpoveď, resp. že na otázky
vyšetrovateľa odpovedal opakovaním otázky vyšetrovateľa, ale s otáznikom. Vzhľadom k uvedenému

odvolací súd nezistil obžalovaným namietané procesné pochybenia, resp. nezákonnosť zadovážených
a vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, a

to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania uvedených v ustanovení
§ 2 Tr. por., najmä
však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 , voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12
i rovnosti strán

(kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku
a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu
veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho

správne skutkové, ale i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa
§ 2 ods. 12 Tr. por.,
teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v

napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Naopak je potrebné poukázať na to,
že súd prvého stupňa v rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo
spáchania žalovaného skutku, precíznym spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo
podaniu obžaloby a jeho správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný

základ v riadne vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej, ako aj objektívnej
stránky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c), odsek 3
písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného
zákona. Odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky obžalovaného sú len opakovaním obhajobnej
argumentácie uvádzanej už pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa okresný súd, ako je zrejmé

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysporiadal, pričom riadne odôvodnil, prečo túto obranu
obžalovaného považoval za vyvrátenú a riadne odôvodnil, prečo odmietol vykonať ďalšie procesnými
stranami navrhnuté dôkazy. Pokiaľ ide o námietku obhajoby, že sa súd dôsledne nevysporiadal
ani s porovnaním stôp z miesta činu s podošvami pracovnej obuvi X. I., odvolací súd uvádza, že
tento dôkaz súdom bol vykonaný, nepochybne ho hodnotil, pričom je potrebné uviesť, že tento dôkaz

sám osebe s prihliadnutím na ostatné vykonané dôkazy a ich hodnotenie súdom, neodôvodňuje iné
rozhodnutie o vine. Napokon spochybňovanie znaleckého dokazovania a doplnenie zn. posudku MUDr.
W. G. argumentáciou, že len vykonal to, čo sa od neho očakávalo, keď by v rámci jeho ďalšieho
pôsobenia nebolo vhodné, aby zotrval na pôvodnom závere posudku, pretože by to bolo v rozpore s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR, je neakceptovateľné. Znalec je pri svojej činnosti viazaný príslušnými

ustanoveniami zákona o povinnosti podať pravdivý znalecký posudok, pričom svoj doplnok k znaleckého
posudku aj riadne odôvodnil. Preto odvolací súd uzatvára, že skutkové zistenia a právne závery
prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú aj podľa názoru odvolacieho
súdu správne a úplné, zodpovedajú výsledkom dokazovania, preto odvolací súd v plej miere odkazujena dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Vzhľadom na uvedené
odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine nepovažoval za dôvodné.

Napokon pokiaľ ide o výrok o treste, i v tomto smere okresný súd postupoval v zmysle zákona, pričom
prihliadal na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy a tiež skúmal u obžalovaného
aj osobnostné faktory, symptomatické (kriminogénne) faktory a spoločenské (sociálne) faktory, pričom
jeho zistenia v tomto smere podrobne rozviedol vo svojom rozhodnutí, poukazujúc podrobne tiež na

znalecké dokazovanie. Obžalovanému za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145
odsek 3 Trestného zákona hrozilo uloženie buď trestu odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia
slobody na doživotie.

Správne pritom poukázal na to, že z vykonaného znaleckého dokazovania je zrejmé, že u obžalovaného
je značne sťažená náprava s ohľadom na jeho osobnostnú štruktúru, pričom skutočnosť, že náprava u

obžalovaného v podmienkach dlhodobého výkonu trestu odňatia slobody je vylúčená, potvrdzuje aj jeho
opakované vykonávanie trestu odňatia slobody, keď obžalovaný bol šesťkrát súdne trestaný a bol mu
opakovane ukladaný trest odňatia slobody. Ani výkon týchto trestov odňatia slobody, teda najprísnejších
trestov, aké je možné ukladať páchateľom trestných činov, u obžalovaného neviedol k jeho náprave
a spáchanie ďalšieho obzvlášť závažného zločinu vraždy je len dôkazom o neúspešnej resocializácii

obžalovaného.Tedauždovtedyvykonanénepodmienečnétrestyodňatiaslobodynezabezpečilinápravu
obžalovaného a jeho prevýchovu. Vzhľadom na osobnú charakteristiku obžalovaného sa podľa znalcov
z odvetvia psychiatria aj napriek absolvovaniu ústavnej protialkoholickej liečby obžalovaným s veľkou
pravdepodobnosťou nezníži riziko jeho protispoločenského konania. Po spáchaní obidvoch vrážd
sa obžalovaný chladnokrvne snažil zakryť spáchané trestné činy a to zahladením stôp. V prípade

obžalovaného teda so zohľadnením konštatovania znalca z odvetvia klinická psychológia dospelých
o jeho výrazne nepriaznivej resocializačnej prognóze, aj s prihliadnutím na jeho chladný postoj k
nenapraviteľnému následku spáchaného trestného činu počas celého priebehu konania pred súdom, nie
je nádej napraviť ho trestom odňatia slobody vo výmere dvadsaťpäť rokov. Prevýchova v jeho prípade je
nedosiahnuteľná, čo predpokladá, že u obžalovaného bude prevyšovať represia, prípadne v konečnom

dôsledku s ohľadom na osobu obžalovaného pôjde o plnenie jediného cieľa uloženia trestu odňatia
slobody na doživotie. V danom prípade tak druhá z podmienok pre uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie v zmysle § 47 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona, a teda, že nie je nádej, že by páchateľa
bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov, je bezpochyby splnená.

Čo sa týka splnenie podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie podľa § 47
odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, a teda, že uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana
spoločnosti, okresný súd po dôsledne zhodnotení dospel k záveru, že aj táto podmienka bola u
obžalovaného jednoznačne splnená. V prípade obžalovaného nie je možné generálnu prevenciu
zabezpečiť iným spôsobom ako trestom odňatia slobody na doživotie. Účinnú ochranu spoločnosti

by dostatočne účinne nezabezpečil ani trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov. Hoci trest odňatia
slobody na dvadsaťpäť rokov je druhý najprísnejší trest, tento nie je postačujúci najmä z hľadiska
zabezpečenia ochrany spoločnosti pred najnebezpečnejšou kriminalitou, ktorá veľmi negatívne a často
nenahraditeľným spôsobom poškodzuje základné spoločenské hodnoty. Obžalovaný bol opakovane vo
výkone trestu odňatia slobody, ktorých výkon nezabezpečil účinnú ochranu spoločnosti pred kriminalitou

obžalovaného, ktorý pri svojom pobyte na slobode opäť spáchal trestný čin a pritom v závažnejšej forme,
teda v prípade trestu kratšieho trvania a následnom prepustení obžalovaného na slobodu, by nebola
zabezpečená účinná ochrana spoločnosti a obžalovaný by opakovane mohol ohroziť, alebo poškodiť
záujmy chránené Trestným zákonom. V prípade prepustenia obžalovaného na slobodu reálne existuje
zvýšené ohrozenie spoločnosti. Nakoľko sa obžalovaný dopustil dvoch závažných prípadov vraždy,

dôrazný postih si vyžaduje najmä z hľadiska generálnej prevencie.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam potom okresný súd dospel súd k jednoznačnému záveru, že z
hľadiska naplnenia účelu trestu, s ohľadom na osobu obžalovaného, po zvážení všetkých skutočností
s ohľadom na vykonané znalecké dokazovanie najmä z oblasti klinickej psychológie dospelých a

za kumulatívneho splnenia podmienok taxatívne uvedených v § 47 odsek 1 Trestného zákona, je
nevyhnutné obžalovanému uložiť najprísnejší druh trestu, a to trest odňatia slobody bez časového
obmedzenia v danom prípade za splnenia zákonných podmienok podľa § 145 odsek 1, odsek 2
písmeno c), odsek 3 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 odsek 1 písmenoe) Trestného zákona na doživotie, pričom súd je presvedčený, že takýto trest splní predovšetkým
generálnu prevenciu, nakoľko u obžalovaného je prítomná rozumná prognóza, že sa nenapraví, a
teda takto uložený trest odňatia slobody bude až sekundárne spĺňať individuálnu prevenciu. Na výkon

uloženého trestu odňatia slobody zaradil súd obžalovaného obligatórne podľa § 48 odsek 3 písmeno a),
písmeno b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, pretože bol
obžalovanémuuloženýtrestodňatiaslobodynadoživotieazároveňbolodsúdenýzaspáchanieobzvlášť
závažného zločinu. Trest prepadnutia veci a to: 1ks drevený konár o dĺžke 0,80 metra a priemere 4
cm a 1 ks drevenej palice čiastočne okresanej z kôry, celkovej dĺžky 81,5 cm a priemere cca 4,7 cm

bol v zmysle § 60 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona nevyhnutný, nakoľko ide o veci, ktorými bol
spáchaný predmetný trestný čin, pričom bolo preukázané, že patria obžalovanému.

Okresný súd ďalej poukázal na ustanovenie § 34 ods.8 Trestného zákona, z ktorého vyplýva povinnosť
súdu rozhodnúť o neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na
doživotie, pričom je postačujúce naplnenie už jednej zo štyroch taxatívne uvedených podmienok.

Obžalovaný naplnil súčasne dve okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby (obžalovaný
spáchal predmetný trestný čin na chránenej osobe a už bol za taký čin odsúdený) a napokon obžalovaný
bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 odsek 2 Trestného zákona (v tomto ustanovení je
jedným z viacerých taxatívne uvedených trestných činov aj trestný čin vraždy (v zmysle prechodného
ustanovenia § 437 odsek 1 Trestného zákona trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1 Trestného

zákona č. 140/1961 Zb., z ktorého spáchania bol obžalovaný uznaný za vinného rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1T 33/90 zo dňa 18.11.1992, vykazuje znaky obzvlášť závažného
zločinu podľa Trestného zákona, účinného v čase spáchania predmetného skutku). I keď vzhľadom na
uvedené obžalovaný naplnil až dve podmienky uvedené v ustanovení § 34 ods.8 Tr.zák., okresný súd
s prihliadnutím na rozhodnutie ESĽP - L. M. p. Maďarsku č. 73593/10 zo dňa 20.05.2014 nerozhodol o

neprípustnosti podmienečného prepustenia obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie.
VcitovanomrozhodnutíESĽPskonštatoval,žedoživotnýtrestodňatiaslobodybezmožnostiprepustenia
je ponižujúci a v rozpore s Európskou konvenciou o ľudských právach.

Krajský súd preskúmajúc výrok o treste odňatia slobody uložený obžalovanému, výrok o jeho zaradení

do najprísnejšieho ústavu stráženia, ako aj výrok o uloženom treste prepadnutia veci a argumentáciu
súdu prvého stupňa, prečo nerozhodol o neprípustnosti podmienečného prepustenia obžalovaného
z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie, pričom zistil, že tieto sú správne, zákonné, riadne
odôvodnené, podporené vykonaným dokazovaním vo veci, preto v plnej miere v týchto smeroch
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Výrok o náhrade škody, ktorým bol podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku Tr. por. obžalovaný
zaviazaný uhradiť poškodenému A.. O. F., nar. XX.XX.XXXX v B. A., trvale bytom B. A. č. XX, škodu vo
výške 728,46 Eur, je taktiež v súlade so zákonom a má oporu v dôkazoch.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovaného X. I. ako nedôvodné podľa § 319
Tr. por. zamietol, pričom v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý v celom
rozsahu považuje za správny a zákonný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.