Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/278/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113241756
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5113241756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: X. S., nar. XX.
XX. B., bytom I. XXX, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou so
sídlom L., J. S. XX, proti žalovanému: E. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX, o zaplatenie 424,01 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/345/2013-131 zo
dňa 19. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/345/2013-131 zo dňa 19. 12. 2016 žalobu zamietol a
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 12. 2013 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 424,01 eur spolu s 5,50 % úrokom z omeškania od 24. 06. 2013 titulom
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 vety prvej Občianskeho zákonníka, spočívajúceho v
úhrade audiotextových hovorov, ktoré uskutočnil žalovaný bez jeho vedomia a súhlasu z jeho telefónnej
karty.

Žalovaný tvrdenia žalobcu spočívajúce v uskutočnení audiotextových hovorov jeho osobou poprel,
tvrdiac, že SIM kartu žalobcu v čase uskutočnenia audiotextových hovorov používal K. K..
Súd na základe vykonaného dokazovania mal za nesporné, že žalobca i žalovaný dňa 28. 05.
2013, uzatvorili so spoločnosťou Orange Slovensko, a. s., zmluvy o poskytovaní verejných služieb.
Žalovanému bola pridelená SIM karta s telef. číslom XXXX XXX XXX, žalobcovi SIM karta s telef. číslom
XXXX XXX XXX. Spoločnosť Orange, a. s., faktúrou č. 2202201433 zo dňa 10. 07. 2013, splatnou
dňa 24. 07. 2013, vyfakturovala žalobcovi cenu poskytovaných služieb v celkovej sume 465,72 eur, do

konca zúčtovacieho obdobia 07. 07. 2013. Suma 424,01 eur bola fakturovaná za hovory na audiotex
uskutočnené dňa 16. 06. 2013 a 17. 06. 2013 v rôznych opakovaných intervaloch. Dňa 17. 06. 2013 boli
spoločnosťou Orange Slovensko, a. s., na SIM kartu s telef. číslom XXXXXXXXXX zaslané SMS správy
s výzvou na úhradu zábezpeky 430,- eur do 17. 06. 2013 z dôvodu vysokého objemu spotrebovaných
telekomunikačných služieb. Dňa 04. 09. 2013 došlo medzi žalobcom a spoločnosťou Orange, a. s.,
k ukončeniu platnosti zmluvy o pripojení. Žalobca listom zo dňa 10. 09. 2013 vyzval žalovaného na
dobrovoľnú úhradu istiny vo výške 465,72 eur, z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu

vzniklo titulom používania jeho telefónnej SIM karty v období od 07. 06. 2013 do 07. 07. 2013.
Citujúc ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 vety prvej Občianskeho zákonníka, čl. 8, čl. 15, § 132 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) súd žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena
zamietol.Súd konštatoval, že dôkazné bremeno v danom prípade bolo na žalobcovi, ktorý bol povinný preukázať
užívanie SIM karty s telefónnym číslom žalobcu v období 16. 06. 2013 a 17. 06. 2013 žalovaným a
prevolanie z tejto karty žalovaným na audiotexové hovory, za ktoré žiadal vydať bezdôvodné obohatenie,

nie len takúto skutočnosť tvrdiť, keď navyše žalovaný užívanie a volanie z uvedenej karty v predmetnom
obdobípopieral,poukazovalnato,žeSIMkartuvtomtoobdobíužívalK.K.,pričomčestnýmprehlásením
a neskôr aj svedeckou výpoveďou svedka S. H. preukazoval, že SMS výzva zo strany Orange, a. s. na
zaplatenie 430,- eur prišla do telefónu K. K.. Od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že
kartu v rozhodnej dobe neužíval a na audiotexové čísla nevolal. Žalobca sám potvrdil, že SIM karty, ktoré

im boli vydané pri uzatváraní zmlúv o pripojení, používali spolu. Zo svedeckej výpovede matky žalobcu
mal súd za preukázané, že žalovaný jej zo SIM karty žalobcu zaslal dňa 10. 06. 2013 SMS správu a že
dňa 24. 06. 2013 jej túto SIM kartu odovzdal. Touto svedeckou výpoveďou však nebolo preukázané, že
žalovaný mal uvedenú SIM kartu v užívaní nepretržite počas celého tohto obdobia (od 10. 06. 2013 do
24. 06. 2013). Taktiež zo svedeckej výpovede svedkyne nebolo jednoznačne preukázané, že jej syn v
čase kedy došlo k prevolaniu na audiotextové čísla bol v Anglicku. Svedok K. K., ktorého výsluch navrhol

sám žalobca, síce popieral, že by užíval SIM kartu žalobcu a volal z nej na audiotexové čísla a takmer
na nič si nepamätal, vo svojej svedeckej výpovedi však potvrdil, že v čase keď prišla SMS výzva zo
spoločnosti Orange, a. s. na zaplatenie zábezpeky vo výške 430,- eur, mal SIM kartu žalobcu vloženú vo
svojom telefóne a túto výzvu im ukázal a pri tom boli všetci - svedok, žalobca, žalovaný aj S. H. a vtedy
aj išli spolu do Orange do Carefouru zisťovať, na ktorú SIM kartu táto výzva prišla a až potom žalobca

odišiel do Anglicka. Svedeckými výpoveďami K. K. a S. H., boli preukázané tvrdenia žalovaného, že
výzva zo strany Orange, a. s. na zaplatenie zábezpeky bola doručená na mobil K. K. a zároveň, že po
doručení tejto výzvy išli spoločne zisťovať, na ktorú SIM kartu táto výzva prišla, z čoho vyplýva, že v
tomto čase žalobca ešte nebol v Anglicku. Bolo na žalobcovi, aby užívanie svojej SIM karty v rozhodnom
období žalovaným a prevolanie z tejto karty žalovaným na audiotexové hovory preukázal. Dôkazy, ktoré

žalobca navrhol ním tvrdené skutočnosti nepreukázali.
Nakoľkožalobcaneuniesoldôkaznébremenoohľadompreukázaniaskutočností,žebyžalovanýužívalv
rozhodnom období jeho SIM kartu, z ktorej volal na audiotextové hovory, ktoré žalobcovi boli vyúčtované
poskytovateľom služieb na základe zmluvného vzťahu, a teda na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné
obohatenienaúkoržalobcu,súdžalobužalobcuakoskutkovoaprávnenedôvodnúzamietol.Súddospel

tiež k záveru, že v danom prípade nejde ani o typ občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, nakoľko
nie sú splnené ani základné predpoklady podľa § 420 Občianskeho zákonníka, najmä porušenie právnej
povinnosti žalovaným, ktoré žalobca netvrdil a ani nepreukazoval.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1, v spojení s § 255
ods. 1 C. s. p. a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania proti

neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne odvolanie, ktorým
sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
a teda rozhodoval v rozpore so zákonom, najmä pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení Civilného
sporového poriadku.
Súd na základe vykonaných dôkazov, ktoré citoval v rozhodnutí, dospel k záveru, že neuniesol dôkazné

bremeno. Súd vyvodil pochybnosť, či v čase keď došlo k prevolaniu žalovanej istiny bol v Anglicku, a to
najmä na základe vyhodnotenia svedeckej výpovede svedka K. K., ktorý vo svojej výpovedi tvrdil, že keď
vložil predmetnú SIM kartu do svojho telefónu prišla SMS výzva od spoločnosti Orange na zaplatenie
nejakej úhrady a v tom čase mali byť všetci spolu, teda vrátane žalobcu.
Vierohodnosť výpovede svedka K. na pojednávaní dňa 19. 12. 2016 súd nijakým spôsobom nehodnotil,

a to ani v kontexte s výpoveďou svedka S. H., ktorý vypovedal, že podľa jeho názoru si SIM kartu svedok
K. bral od žalovaného. Svedok tiež uviedol, že si síce nepamätá komu prišla tá SMS, boli len oni traja
a on (žalobca) to mal zistiť až neskôr, lebo mu to svedok K. nechcel povedať a dával ju žalovanému,
tým pádom bol z toho vonku.
Z takejto svedeckej výpovede, ktorá mala svedčiť v prospech žalovaného, je však potrebné vyvodiť aj

logické závery, rovnako ako zo svedeckej výpovede svedka K.. Súd je povinný vyhodnotiť vierohodnosť
ich výpovedí, ale aj časovú a logickú súvislosť. Je zrejmé, že svedok K. mal svojou výpoveďou záujem
poprieť, že by on pretelefonoval na SIM karte žalovanú sumu, hoci je potrebné hľadieť na jeho výpoveď
ako pravdivú. Tak isto je potrebné hľadieť na výpoveď svedka S. H.. Tento nevypovedá v tom smerekto pretelefonoval zo SIM karty žalovanú istinu, ale z jeho svedeckej výpovede vyplýva skutočnosť, že
svedok K. dostal do dispozície predmetnú kartu od samotného žalovaného. Žalovaný rovnako nepoprel,
že posielal správu matke žalobcu dňa 10. 06. 2013 z jeho SIM karty. Je viac ak nelogické, že by dal

žalovanému predmetnú SIM kartu na to, aby mu pretelefonoval limit a spôsobil dlh a tak isto mu nedal
svoju kartu, ktorú zabudol v jeho automobile na telefonovanie na audiotextové čísla, prípadne na jej
poskytnutie a využitie tretími osobami. Pokiaľ ide o návštevu kancelárie Orange, a. s. v OC Dubeň, túto
skutočnosť nepotvrdil a súd sa vôbec nevysporiadal ani s pochopením situácie, že napriek tomu, že by
mali ísť zisťovať číslo SIM karty, operátor im nevedel uviesť číslo, a teda ani neuviedol osobu, ktorej

táto karta patrí. Jednoznačne preukázal, že žalovaný mal v rozhodnom čase k dispozícii spornú SIM
kartu a túto sám, resp. prostredníctvom tretích osôb zneužil a obohatil sa na jeho úkor. S uvedenými
rozpormi sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Súd prvej inštancie teda nedôsledne aplikoval ust.
§ 191 ods. 1 C. s. p.
Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru nedôsledne riadil aj ust. § 204 C. s. p., keď dôkaz listinou
nevykonal tak, že by túto prečítal a riadne oboznámil. Poukázal na vykonanie dôkazu listinou „námietka

proti predžalobnej upomienke, zo dňa 13. 09. 2013“, kde v predposlednom odseku žalovaný uvádza,
že mu matka žalobcu dňa 11. 07. 2013 išla od starého otca pýtať peniaze a on šiel podvečer vysvetliť
pravdu na adresu trvalého pobytu žalobcu (odvolateľovi pripadá časť textu tejto listiny ako by si žalovaný
poplietol dátum a myslel tým práve na odoslanú SMS dňa 10. 06. 2013), súd sa však touto skutočnosťou
vôbec nezaoberal. Z listiny - odpoveď na reklamáciu zo dňa 06. 08. 2013 je zrejmé, že uskutočnenie

audiotextových hovorov z telefónneho čísla 0918 XXX XXX bolo vykonané dňa 16. 06. 2013 a 17.
06. 2013, zároveň z tejto listiny je zrejmé, že dňa 17. 06. 2013 bola zaslaná na túto kartu SMS
správa s výzvou na úhradu zábezpeky, táto listina však nepreukazuje skutočnosť kedy naozaj bola
predmetná správa videná na spornej SIM karte, teda kedy v skutočnosti bola doručená. V ďalšom
žalobca hodnotil listinu - vyjadrenie k podanému žalobnému návrhu adresovaného žalovaným dňa

21. 02. 2014 v kontexte s výpoveďami svedkov K. a H.. Súd výpoveď svedka H. nevyhodnotil čo do
časových ani logických súvislostí v kontexte výpovedí ostatných svedkov a sporových strán, teda svedka
K. a svedkyne Z. S., ale tiež nevyhodnotil výpovede týchto svedkov s obsahom listín, s ktorými sa
riadne neoboznámil. Výsledkom takéhoto postupu je nepreskúmateľný a nepresvedčivý rozsudok vo
veci samotnej, nakoľko rozsudok vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu, nesprávneho,

nedostatočného a nedôsledného hodnotenia dôkazov a z odôvodnenia tohto rozsudku nemožno zistiť
logickú argumentáciu, ktorá viedla súd k vysloveniu záveru uvedeného vo výroku rozhodnutia.
V závere uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie v závere svojho rozhodnutia polemizoval pod bodom č.
28 nad aplikáciou ust. § 420 Občianskeho zákonníka, v tomto smere má za to, že pokiaľ ide o právne
posúdenie veci, je potrebné aplikovať zásadu iura novit curia, a teda, že súd pozná právo bez ohľadu

na právne posúdenie sporových strán.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
Uviedol, že SMS správa matke žalobcu dokazuje len to, že dňa 10. 06. 2013 mal uvedenú SIM kartu.
Svedok K. ale svedčil, že kartu používal po ňom, pred prevolaním na audiotextové hovory, rovnako

svedok H. svedčil, že bol pri tom ako K. ukazoval, že mu prišla SMS správa o prevolaných hovoroch.
Jediným dôkazom žaloby je, že SIM kartu na požiadanie žalobcu zohnal a odovzdal jeho matke. Nijako
sa neobohatil, peniaze za hovory boli vyplatené poskytovateľovi služby. S tvrdeniami uvedenými v
odvolaní nesúhlasil. Zo žiadneho dôkazu predloženého žalobcom nie je možné nepochybne vyhodnotiť,
že v dňoch 16. - 17. 06. 2013 na audiotextové čísla volal on, keďže v tom čase mal kartu k dispozícii

žalobca.

4. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na podanom odvolaní a v ňom uvedených
dôvodoch.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.), a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Nakoľko aj odôvodneniepísomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací
súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje. Odvolanie žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Predmetom konania je žaloba žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 424,01 eur s
príslušenstvom, ktoré si žalobca uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v používaní

SIM karty žalobcu žalovaným bez súhlasu a vedomia žalobcu, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil vo
výške predstavujúcej sumu poplatkov za uskutočnené audiotextové hovory.

10. Žalovaný poprel, že by zo SIM karty žalobcu uskutočnil audiotextové hovory, rovnako poprel, že by
z karty umožnil telefonovať niekomu inému.

11. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok
zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda
aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné
bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, ten dokazuje. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom

konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o

skončení dokazovania (§ 154 C. s. p.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu
na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu,
ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom
postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Rozdelenie

bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna
norma ich práva a povinnosti. Len ak strana preukáže to čo tvrdí, môže súd jej tvrdenia zobrať za základ
svojho rozhodnutia.

12. Ak teda žalobca tvrdí, že v aute žalovaného zabudol svoju SIM kartu a žalovaný uskutočnil hovory

s využitím tejto karty, prípadne túto kartu prenechal do užívania niekomu inému, musí v tomto smere
uniesť i dôkazné bremeno. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný dňa 10. 06. 2013 so SIM karty
žalobcu odoslal sms správu matke žalobcu, ktorú skutočnosť žalovaný potvrdil. Rovnako žalobca v
konaní preukázal, že dňa 24. 06. 2013 žalovaný odovzdal jeho SIM kartu jeho rodičom. Žalobca však
nepreukázal, že žalovaný mal kartu k dispozícii aj v období medzi uvedenými dátumami, resp. v čase

uskutočnenia audiotextových volaní a že by tieto uskutočnil práve žalovaný, t. j. že sa žalovaný na
jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žalobca nekonkretizoval deň, kedy si mal kartu v aute žalovaného
zabudnúť, uviedol len, že to bolo pred jeho odchodom do Anglicka, kedy do Anglicka vycestoval však
nekonkretizoval ani nepreukázal. Kedy žalobca skutočne do Anglicka vycestoval a odkedy bol z užívania
karty z tohto dôvodu vylúčený nebolo preukázané ani výpoveďou jeho matky, ktorá uviedla, že mohol

odísť okolo pätnásteho, táto skutočnosť však v konaní nepochybne preukázaná nebola. Z výpovedí
žalovaného a svedkov K. K. a S. H. zároveň vyplýva, že predmetnú SIM kartu mal k dispozícii svedok
K. K., pričom v čase kedy ju mal tento použiť prišla na kartu aj výzva operátora na úhradu sumy 430,-
eur. To, že SIM kartu používal i svedok K. K. pritom nepoprel ani žalobca. Skutočnosť od koho mal K.
K. SIM kartu žalobcu k dispozícii a od akého obdobia však v konaní nebola jednoznačne preukázaná,

keď podľa výpovede žalovaného, SIM kartu poskytol svedkovi žalobca, svedok K. K. nevedel uviesť od
koho ju mal a svedok S. H. na pojednávaní dňa 19. 12. 2016 uviedol, že si ju bral „myslí“ od žalovaného,
následne však uviedol, že pri tom boli všetci, aj žalobca vedel, že ju používa K. K.. Následne svedok
uviedol, že si nepamätá kedy žalobca odchádzal do Anglicka, „myslí“, že to bolo chvíľu po tom ako muju (kartu) vrátili. Je potrebné tiež podotknúť, že i keď sa svedok vyjadroval k jednotlivým skutočnostiam,
uviedol tiež, že si to už presne nepamätá. Pokiaľ žalobca poukazuje na výpovede jednotlivých svedkov a
časovú a logickú súvislosť medzi jednotlivými dôkazmi, z výpovedí svedkov a žalovaného jednoznačne

vyplýva, že svedok K. mal k dispozícii kartu žalobcu, z ich výpovedí (vzhľadom na rozpory) však nie
je možné nepochybne vyvodiť akým spôsobom sa svedok K. ku karte dostal. Ak žalobca tvrdí, že
túto mu odovzdal žalovaný, bolo jeho povinnosťou produkovať v tomto smere dôkazy. V súvislosti s
námietkou žalobcu, že nepotvrdil návštevu kancelárie Orange, a. s., v OC Dubeň, odvolací súd uvádza,
že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (a napokon ani v samotnom odvolaní) uvedené tvrdenie

ani priamo nepoprel, v ktorej súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 151 ods. 1 C. s. p. Odvolací súd
zároveň dodáva, že žalobca nárok uplatnený v konaní založil na v žalobe uvedenom skutkovom tvrdení
o uskutočnení audiotextových hovorov práve žalovaným, ktorá skutočnosť nebola v konaní preukázaná.
Vychádzajúc z danej dôkaznej situácie, pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval neunesenie dôkazného
bremena žalobcom, bol jeho postup pri vyhodnotení dôkaznej situácie správny.

13. Na margo námietok žalobcu je potrebné uviesť, že v sporovom konaní je to práve žalobca,
kto je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh, pričom podstatou tejto povinnosti je
tvrdenieskutočnostírozhodujúcichzhľadiskavecisamej.Splneniedôkaznejpovinnostiešteneznamená
unesenie dôkazného bremena, ak splnenie tejto povinnosti nevedie k preukázaniu tvrdení. Ak teda
strana konania, ktorá splnila povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, navrhnutými i vykonanými dôkazmi

nepreukázala nepochybne skutočnosti ňou tvrdené, znáša procesnú zodpovednosť za nedokázanie
tvrdených skutočností, to jest neunesenie tzv. dôkazného bremena.

14. Odvolací súd nezistil ani pochybenia súdu prvej inštancie pri vykonávaní dôkazov listinami, ktoré
súd prvej inštancie vykonal v súlade s ust. § 204 C. s. p., ktorá skutočnosť vyplýva zo zápisnice z

pojednávania ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaný v
rozhodnom období používal jeho SIM kartu a z tejto uskutočnil audiotextové hovory, príp. jej používanie
umožnil inej osobe, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s.

p. ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)