Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316204127
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316204127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobkyne T. Š.S., A.. XX.XX.XXXX,
W. J.. X. XXXX/XX, XXX XX M., právne zastúpená JUDr. Štefanom Strakom, advokátom so sídlom
Krmanova 1, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 6.337,29 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21C
127/2016-93 zo dňa 13. júna 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 3657,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 1157,73 eur od 11.04.2016 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,42 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 2, § 3 odsek 1, § 4 odsek 1 a 2, § 5 odsek 1, § 6, §
15 odsek 1 a 2, § 16 odsek 1, § 17, § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; § 11, § 13 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Mal za preukázané, že voči žalobkyni bolo vyšetrovateľom PZ dňa 30.11.2012 vznesené obvinenie za
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písm. a/ Trestného zákona, spáchaného formou
spolupáchateľstva. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej
prokuratúry M. uznesením XPv XXX/XX-XX zo dňa 13.03.2013 zamietol. Následne na žalobkyňu podal
prokurátor okresnej prokuratúry dňa 07.11.2013 na Okresný súd Humenné obžalobu. Po vykonanom

dokazovaní na hlavnom pojednávaní vyhlásil Okresný súd Humenné dňa 14.10.2014 rozsudok, ktorým
žalobkyňu oslobodil spod obžaloby dôvodiac, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola
obžalovaná stíhaná. Prvoinštančný súd mal zato, že ak bola obžalovaná oslobodená spod obžaloby,
tak ako tomu bolo v predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vzneseníobvinenia po splnení ďalších podmienok vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z. i napriek tomu, že k
zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo. Mal za preukázané, že žalobkyňa pred uplatnením
svojho práva na náhradu škody na súde žiadosťou zo dňa 06.10.2015 požiadala žalovanú v zastúpení

Generálnou prokuratúrou SR o predbežné prerokovanie nároku. Pokiaľ ide o samotnú škodu tak
žalobkyňa si uplatnil škodu pozostávajúcu z trov jej právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalobkyňa
súdu preukázala úhradu sumy 1337,29 Eur ako trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, o čom
svedčí predložený výpis z účtu právneho zástupcu žalobcu, avšak súd z pripojeného trestného spisu
skúmal účelnosť vynaložených výdavkov a žalobkyni priznal náhradu škody v sume 1.157,73 Eur.

Vykonaným dokazovaním mal tiež za preukázané, že trestné stíhanie vedené proti žalobkyni malo
negatívny vplyv na reputáciu a vnímanie žalobkyne v spoločnosti, problémy psychického charakteru
ako aj problémy v manželstve, čím jej vznikla nemajetková ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s
trestným stíhaním, ktorú spôsobila žalovaná svojim protiprávnym konaním. Vzhľadom na okolnosti
prípadu, intenzitu zásahu do osobnosti a sféry súkromia žalobkyne bol toho názoru, že primeraná výška
nemajetkovej ujmy je v sume 2.500 Eur a preto v prevyšujúcej sume žalobu zamietol.

4. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalovanú zaviaže na zaplatenie sumy 6.147,73
Eur s príslušenstvom. Nesúhlasí s konštatovaním súdu, že požadovaný výška nemajetkovej ujmy v
sume 5.000 Eur nie je primeraná. Uviedla, že záver súdu o tom, že bola nezamestnaná aj pred dňom

30.11.2012, kedy bolo voči nej vznesené obvinenie je nesprávny. Trauma z incidentu so svokrou, ktorý
sa stal XX.XX.XXXX a následne nedôvodné vznesenie obvinenie a nepriaznivý ohlas v spoločnosti,
ktorý tento incident vyvolal prinútil žalobkyňu obmedziť spoločenské kontakty, zmeniť zamestnanie a
pre nemožnosť nájsť si zamestnanie primerané jej vzdelaniu sa následne registrovať na Úrad práce.
Nesúhlasí so záver súdu o tom, že žalobkyňa nepreukázala, aby sa v rozhodnom období uchádzala o

prácu. Pri nezamestnanosti vyše 17 %, ktorá bola v okrese M. v r. XXXX a XXXX je nepochybne súdu
zrejmé, že bolo veľmi ťažké nájsť si prácu v oblasti stravovania, v ktorej má žalobkyňa vzdelanie.

5. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý výrok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že

podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená vtedy, ak toto právoplatné rozhodnutie bolo skutočne
ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom. Za nesprávny úradný
postup a za nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného
stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp.
obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti každej jednej trestnej veci. V prejednávanej

trestnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobkyni splnené všetky
zákonné predpoklady na takýto postup. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo k porušeniu
základných zásad trestného konania.

6. K odvolaniu žalovanej podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že otázka, či uzneseniu o vznesení
obvinenia je nezákonným rozhodnutím v prípade ak bol páchateľ spod obžaloby obvinený, bola
posudzovaná v judikatúre všeobecných súdov, Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu. Rozhodnutia
uvádzané žalovanou vôbec nesúvisia s meritom prejednávanej veci v rámci tohto konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne ani žalovanej nie je opodstatnené.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu sa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací
súd uvádza nasledovné:10. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v P. zo dňa 30.11.2012 bolo začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenie voči žalobkyni, že prečin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia §
156 odsek 1 a 2 písm. a/ Trestného zákona. Dňa 14.12.2012 podala žalobkyňa proti tomuto uzneseniu

sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry M. sp. zn. R. zo dňa 13.03.2013 zamietnutá ako
nedôvodná. Okresný súd Humenné rozsudkom sp. zn. 3T/106/2013-386 zo dňa 14.10.2014 rozhodol
tak, že žalobkyňu oslobodil spod obžaloby nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola
stíhaná. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2015.

11. V konaní ďalej nebolo sporné, že listom zo dňa 06.10.2015 žalobca požiadal žalovanú na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody.

12.Podľaustanovenia§3odsek1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázapodmienokustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa odseku 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní.

14. Podľa ustanovenia § 6 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa odseku 2, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa
nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

15. Odvolacia námietka žalovanej spočívala v tom, že začatie trestného stíhania v danom prípade, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovanej nemôže byť automaticky považované za nesprávny
úradný postup a za nezákonné rozhodnutie.

16. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. marca

2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010, v zmysle ktorého cit.:

„V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody

spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Rozhodovaniesúdovpodľatohtozákonasaustálilomedziinýmnanázore,žeten,protikomubolotrestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969
Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to

nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb.
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj
vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov,

ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.,
zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z..Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného

orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo

rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).“

17. V prejednávanej veci je významné tiež Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 18. augusta 2010 sp.
zn. 4M Cdo 15/2009, v zmysle ktorého cit.:

„Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre
správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z
doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z

hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach
s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do
úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska
výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade
uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie

tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou

rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.“

18. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (Porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo
53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.

19. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré
je skončené postúpením veci inému orgánu treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 odsek 3 Ústavy

Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 odsek 1 tohto základného zákona,
teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale jepovinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,

zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Taktiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009)

20. Z Trestného poriadku vyplýva, že policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia ak je dostatočne

odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Predmetným uznesením sa spolu rozhodlo
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom konanie nebolo skončené odsudzujúcim
rozsudkom, ale oslobodením spod obžaloby. Z dikcie zákona č. 514/2003 Z.z. ako aj zo súdnej judikatúry
jednoznačne vyplýva, že predmetné uznesenie je nezákonným rozhodnutím.

21. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako poškodená splnila podmienky na úspešné

uplatňovanie nároku na náhradu škody. Proti nezákonnému rozhodnutiu podala riadny opravný
prostriedok (sťažnosť zo dňa 14.12.2012). Po zrušení nezákonného rozhodnutia žalobkyňa následne
podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody u žalovanej.

22. V tomto konaní súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z.

a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Je nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mala žalobkyňa postavenie obžalovanej
boldanýdôvodnaobhajobu,apretosažalobkyňadalazastúpiťadvokátomvtrestnomkonanínazáklade
plnomocenstva. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť vo vzťahu k obhajcovi
a vyfakturované náklady na obhajobu mu uhradila. V súvislosti s úhradou trov obhajoby, tým na strane

žalobkyne došlo k zmenšeniu majetku. Na strane žalobkyne teda vznikla škoda, ktorá bola v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného vyplýva, že žaloba žalobkyne na náhradu škody je
dôvodná, a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobe v tejto časti vyhovel.

23. Podľa ustanovenia § 17 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa odseku 2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa odseku 3, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

24. Vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy vtedy, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ musí preukázať
existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.
Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať
rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť,
povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne.

Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu
súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil
skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady s tým, že musia vychádzať zo skutkového stavu na
základe vykonaného dokazovania.

25. Súd prvej inštancie vykonal v priebehu súdneho konania dokazovanie, ktorým bolo preukázané,
že samotné konštatovanie porušenia práva žalobkyne nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu jej spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na výsluch samotnej žalobkyne ako aj
navrhnutých svedkov má odvolací súd za to, že vedenie trestného stíhania mohlo narušiť reputáciužalobkyne vzhľadom na veľkosť mesta v ktorom žije a pracuje. Uvedená skutočnosť bola tiež spôsobilá
na zhoršenie psychického stavu žalobkyne a s tým súvisiacemu zhoršeniu rodinných vzťahov.

26. Čo sa týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy, podľa názoru odvolacieho súdu je výška priznaná
prvoinštančným súdom primeraná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
odôvodnil, a preto nemožno mať v tejto časti odôvodnenia pochybnosti jeho o preskúmateľnosti.

27. Žalobkyňa v podanom odvolaní uvádza, že v dôsledku trestného stíhania stratila prácu a následne

sa nemohla zamestnať. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M. vyplýva, že žalobkyňa
bola nezamestnaná v období od 09.09.194 do 12.12.1995, od 01.05.2012 do 11.04.2013, pričom aj
v deň vystavenia tohto potvrdenia (03.09.2015) jej nezamestnanosť trvala. Z uvedeného potvrdenia
teda vyplýva, že žalobkyňa už v čase začatia trestného stíhania (XX.XX.XXXX) bola skoro pol roka
nezamestnaná. Treba tiež prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobkyňa nijakým spôsobom
nepreukázala, žeby sa v rozhodnom období aktívne uchádzala o prácu. Dôkazné bremeno bolo v tomto

smere na žalobkyni, pričom súd nie je povinný navrhovať žalobkyni dôkazy, ktoré má na preukázanie
svojich tvrdení predložiť.

28. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

29. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

30. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie

žalobkyne ako aj žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak že v odvolacom konaní nebola plne úspešná ani jedna zo strán konania, a preto stranám

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).