Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, May 5, 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17Cpr/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115216975
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3115216975.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: C. G., bytom U., ul. D. XX, zastúpený JUDr. Daliborom

Pavelkom, advokátom so sídlom v Hlohovci, ul. Pribinova 46, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 2, IČO: 00151866, o náhradu funkčného platu,
sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Odporca j e p o v i n n ý poskytnúť navrhovateľovi náhradu funkčného platu vo výške 8.036 eur.

II. Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania, o ktorých výške rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.07.2015 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha, aby

súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť mu sumu 8.036 eur. Tento návrh odôvodnil tým,
že rozhodnutím Katastrálneho úradu v Trenčíne zo dňa 31.05.2002 bol navrhovateľ vymenovaný do
dočasnej štátnej služby v odbore geodézia, kartografia a kataster. Rozhodnutím Katastrálneho úradu
v Trenčíne (ďalej len „katastrálny úrad“) zo dňa 08.02.2005 bol vymenovaný do stálej štátnej služby.
Rozhodnutím katastrálneho úradu č. 276/2008-VSÚ zo dňa 07.03.2008 bolo rozhodnuté o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa. Toto rozhodnutie bolo v druhom stupni potvrdené dňa
18.04.2008 rozhodnutím č. VSÚ 1/2008. Na základe žaloby navrhovateľa podľa § 247 a nasl. O.s.p.

bolo druhostupňové rozhodnutie zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/31/2008-54
zo dňa 12.11.2008. Tento rozsudok bol následne potvrdený aj Najvyšším súdom SR rozsudkom sp.zn.
1Sžo/125/2009 zo dňa 18.11.2009. Po vrátení veci na ďalšie konanie, katastrálny úrad rozhodnutím
zo dňa 13.01.2010 opätovne rozhodol tak, že skončil štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa ku
dňu 14.03.2008. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím katastrálneho úradu č. 92/2010-VSÚ-2
zo dňa 07.08.2012. Navrhovateľ opätovne napadol druhostupňové administratívne rozhodnutie, ktoré
Najvyšší súd SR opätovne zrušil rozsudkom sp.zn 8Sžo/253/2010 zo dňa 24.11.2011 a vrátil mu

vec na ďalšie konanie. Následne druhostupňový orgán zrušil rozhodnutie katastrálneho úradu. Tento
katastrálny úrad v poradí tretí krát, rozhodnutím č. 26/2012-VSÚ zo dňa 28.05.2012 opätovne rozhodol o
skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa ku dňu 14.03.2008. V druhom stupni bolo toto
rozhodnutie potvrdené rozhodnutím zo dňa 07.08.2012. Navrhovateľ opätovne napadol druhostupňové
administratívne rozhodnutie, ktoré Najvyšší súd SR opätovne zrušil rozsudkom sp.zn 3Sžo/52/2013 zo
dňa 12.08.2014. Následne odporca rozhodnutím č. CPTN-OP-2014/722-005 zo dňa 23.09.2014 zrušil
rozhodnutie katastrálneho úradu, ktorým bolo rozhodnuté o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

navrhovateľa, v dôsledku čoho bol navrhovateľ opätovne zaradený do štátnej služby. Vzhľadom k tomu,
že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa bol skončený neplatne, vznikol navrhovateľovi nárok na
náhradu funkčného platu, ktorý by mu patril v období od 14.03.2008 do 01.10.2014, ak by nebol jeho
štátnozamestnanecký pomer skončený neplatne. Odporca z tejto sumy navrhovateľovi uhradil náhradufunkčného platu za obdobie 12 mesiacov v sume 6.888 eur, keď svoj postup odôvodnil aplikáciou §
122 zák.č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Z dôvodu premlčania časti svojho nároku si navrhovateľ
uplatňuje voči odporcovi náhradu funkčného platu za tri roky spätne od 01.08.2012 do 30.09.2014

(spolu 26 mesiacov), pri funkčnom plate 574 eur mesačne a po odrátaní sumy 6.888 eur, ktorú odporca
navrhovateľovi už dobrovoľne zaplatil. Svoj nárok navrhovateľ právne odôvodňuje ustanovením § 44
zák.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe.

Návrh bol odporcovi doručený dňa 08.09.2015. Dňa 26.10.2015 odporca súdu doručil písomné

vyjadrenieknávrhu,vktoromnerozporovalskutkovétvrdenianavrhovateľa.Uviedolvšak,ževprípadeje
potrebné aplikovať ustanovenia § 129, § 131, § 55, § 120 ods.1, ods.2 a § 114 ods.2 zák.č. 400/2009 Z.z.
oštátnejslužbeasubsidiárne§77až80Zákonníkapráce.Priaplikáciitýchtoustanovenímánavrhovateľ
právo na náhradu platu najviac za 36 mesiacov, pričom súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu
platu presahujúcu 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne mu nad túto dobu náhradu platu nepriznať.
Takisto je potrebné skúmať, či navrhovateľ nevykonával v rozhodnom období nejakú zárobkovú činnosť,

čo by mohlo mať vplyv na možné požadovanie zníženia náhrady funkčného platu, príp. na zváženie
zníženia podľa § 55 zák.č. 400/2009 Z.z.. Súčasné konanie o náhradu funkčného platu je už novým,
samostatným konaním, ktoré okrem iného už nie je konaním vo veci štátnozamestnaneckého pomeru,
nakoľko sa nerieši otázka vzniku, zmeny alebo zániku jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Preto nie
je možné aplikovať zák.č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Zrušenie rozhodnutia katastrálneho úradu o

skončeníštátnozamestnaneckéhopomeruspôsobuje,žesananavrhovateľahľadí,akokebyjehopomer
trval nepretržite, preto sa stal štátnym zamestnancom v zmysle zák.č. 400/2009 Z.z.. V závere takisto
poukázal na to, že navrhovateľ požaduje zaplatenie náhrady funkčného platu v „hrubom“, avšak z platu
je potrebné odviesť daň a príslušné odvody. Tým, by mu bola zaplatená náhrada funkčného platu vo
vyššej výške, ako bol jeho funkčný plat.

Uznesením zo dňa 21.04.2016 súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že sa ním navrhovateľ
domáha splnenia povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu funkčného platu za obdobie 14
mesiacov vo výške 8.036,- eur brutto. Zmena návrhu na začatie konania teda spočívala v špecifikácii
náhrady funkčného platu tak, že ide o plat „brutto“, teda o hrubý plat.

Za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa súd nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnili
navrhovateľ, jeho právny zástupca a odporca.

Navrhovateľ na pojednávaní v rámci jeho výsluchu uviedol, že po tom, čo s ním služobný úrad

neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer v zákonnej lehote 3 alebo 8 dní sa zaevidoval v
evidencii uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Tento mu
v krátkom čase ponúkol aktivačné práce v Materskej škôlke v Trenčíne, na ulici J. Halašu. Tieto
aktivačné práce vykonával až do 11.08.2013, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru. Išlo o manuálne aktivačné práce, staral sa o údržbu okolia materskej

škôlky, napr. úpravu pieskoviska, odhŕňanie snehu, pomáhal robotníkom, ktorí tam pracovali. Za to
dostával 60 eur mesačne ako dávku v hmotnej núdzi. Počas jeho evidencie na úrade práce absolvoval
3 hromadné stretnutia uchádzačov o zamestnanie a potenciálnych zamestnávateľov. Išlo však o
zamestnávateľov, ktorí hľadali zamestnancov s inou kvalifikáciou, ako má on. Je vyučený ako geodet
so stredoškolským štúdiom. Žiadna práca s úradom práce, ktorá by zodpovedala jeho kvalifikácii mu

ponúknutá nebola. Geodeti v Trenčíne majú plné stavy, pozná ich, išlo o jeho bývalých kolegov. Počas
obdobia, kedy nepoberal plat mu pomáhala jeho sestra. Drasticky sa ho výpadok príjmu nedotkol.
V roku 2014 bol prinútený úradom práce navštevovať štvormesačný kurz jedenkrát týždenne. Išlo
o kurz ako si nájsť zamestnanie. Ak by odmietol absolvovať tento kurz, vyradil by ho úrad práce z
evidencie uchádzačov o zamestnanie. Poznatky z tohto kurzu nevyužil. V rozhodnom čase nemal žiadnu

vyživovaciu povinnosť. V dôsledku nízkeho príjmu sa uskromnil, žil aj z úspor a takisto mu pomáhala
sestra.Bývalspolusbratomvspoločnejdomácnosti,pričomnákladyznášaliobajaspoločnenapolovicu.
V tom čase mal priemerné náklady na svoj život približne 100 eur až 150 eur mesačne. Chodil sa
aj sám pýtať na prácu u rôznych zamestnávateľov za účelom nájdenia si zamestnania, ale vzhľadom
na jeho vek ho odmietli. O tejto skutočnosti úradu práce predkladal aj lístky s potvrdením od takýchto

zamestnávateľov, že sa u nich pýtal na možnosť zamestnania. Bolo to v rôznych intervaloch od dvoch
potvrdení týždenne až po jedno mesačne. Občas vypomáhal svojim kamarátom geodetom, za čo dostal
jednorazovúodmenupribližne50eur.Išlooobčasnýnáhodnýpríjemzabrigádu,keďimvypadolfigurant.Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní uviedol, že navrhovateľ sa v tomto konaní domáha
náhrady svojho funkčného platu za obdobie, kedy pre svojho zamestnávateľa nevykonával činnosť,
nakoľkoboljehoštátnozamestnaneckýpomerneplatneskončený.Ideohmotnoprávnynávrhvyplývajúci

z § 44 zákona č. 312/2001 Z.z.. Neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru skonštatoval aj
najvyšší súd. Žalovaná suma, ktorú si v tomto konaní uplatňuje, predstavuje náhradu funkčného platu tri
rokyspätneodpodanianávrhu,takabynemohlabyťprotitomutonárokuvznesenánámietkapremlčania.
Navrhovateľ má za to, že pre jeho právo je potrebné aplikovať zákon č. 312/2001 Z.z.. V prípade, že
súd bude aplikovať § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, poukazuje na to, že navrhovateľ bol evidovaný

ako uchádzač o zamestnanie, pričom sa nezamestnal vzhľadom k jeho veku a kvalifikácii. Takisto
riadne spolupracoval s úradom práce ako uchádzač o zamestnanie. Odporca, resp. služobný úrad
navrhovateľa, postupoval pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru s navrhovateľom protizákonne,
čo bolo konštatované definitívne v rozhodnutí, ktorým bolo zrušené jeho rozhodnutie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru. Navrhovateľ sa voči jeho postupu musel brániť a využívať právne
prostriedky na obranu svojich práv.

Odporca na pojednávaní uviedol, že na rozhodnutie je potrebné aplikovať zákon č. 400/2009 Z.z., v
dôsledku čoho je potrebné použiť aj § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznať navrhovateľovi náhradu
funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Dôvodom na tento postup a pre prípadnú úvahu
súdu, by malo byť to, že pre občianskoprávne vzťahy platí zásada prevencie účastníka týchto vzťahov.

Navrhovateľ nemal čakať na náhradu funkčného platu po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého
pomeru takého dlhé obdobie, mal vyvinúť aktivitu za účelom zabezpečenia si iného príjmu. V rámci
primeraného zníženia náhrady funkčného platu by mal súd vziať do úvahy viaceré skutočnosti, jednak to,
že odporca dobrovoľne uhradil náhradu funkčného platu za obdobie 12 mesiacov, tak isto navrhovateľ sa
mohol zamestnať u iného zamestnávateľa, čo však neurobil. Navrhovateľ nemohol vedieť, ako dopadne

konanie ohľadne skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, a teda nemohol si byť istý, či bude
mať nárok na náhradu funkčného platu. V neposlednom rade treba zohľadniť to, že mu boli počas tohto
obdobia vyplácané aj dávky v hmotnej núdzi a privyrábal si brigádach, teda mal čiastočný príjem.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov,

a to: rozhodnutie Katastrálneho úradu v Trenčíne zo dňa 31.05.2002, rozhodnutie Katastrálneho úradu
v Trenčíne zo dňa 08.02.2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3SŽO/52/2013, rozhodnutie
odporcu zo dňa 23.09.2014, personálne opatrenie prednostu Okresného úradu Trenčín č. 46/2014 zo
dňa05.12.2014,výzvanasplneniepovinnostizodňa16.02.2014,potvrdenieSociálnejpoisťovneavýpis
z priebehu poistení zo dňa 29.02.2016, odpoveď a potvrdenia o poberaní dávok v hmotnej núdzi Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v prípade navrhovateľa došlo k neplatnému skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru, pričom od 14.03.2008 do 01.10.2014 z tohto dôvodu nebol
navrhovateľ v služobnom pomere a nedostával funkčný plat, a že výška náhrady funkčného platu za

jeden mesiac brutto je vo výške 574,- eur.

Na základe vykonaného dokazovania a na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné,
súd zistil pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav, na základe ktorého, po aplikácii citovaných
ustanovení právnych predpisov, vec aj právne posúdil.

Navrhovateľ bol dňom 01.06.2002 vymenovaný do dočasnej štátnej služby v odbore geodézia,
kartografia a kataster, pričom jeho služobným úradom bol Katastrálny úrad v Trenčíne. Dňom
08.02.2005 bol vymenovaný do stálej štátnej služby v rovnakom odbore u rovnakého služobného
úradu. Služobný úrad s navrhovateľom neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer, ktorý mal skončiť

ku dňu 14.03.2008. Navrhovateľ sa domáhal ochrany svojho práva, ktoré bolo ohrozené neplatným
skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru aj súdnou cestou, v rámci tzv. správneho súdnictva
a oznámil svojmu služobnému úradu, že trvá na tom, aby ho tento naďalej zamestnával. Definitívne
bolo o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnuté dňa 23.09.2014, pričom toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.10.2014. V tamojšom konaní nebolo preukázané, že by

navrhovateľ závažne porušil služobnú disciplínu. Od 14.03.2008 do 01.10.2014 navrhovateľ fakticky
nebol v služobnom pomere a nedostával funkčný plat. Výška náhrady funkčného platu za jeden mesiac
brutto je u odporcu vo výške 574 eur. Odporca navrhovateľovi poskytol náhradu funkčného platu za 12
mesiacov v sume 6.888 eur brutto, z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru,a to rozhodnutím zo dňa 05.12.2014. Počas obdobia, v ktorom nevykonával navrhovateľ pre odporcu
prácu, bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín,
s ktorým riadne spolupracoval a aktívne si hľadal prácu. Vykonával manuálne aktivačné práce až do

doby, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, za čo
dostával 60 eur mesačne ako dávku v hmotnej núdzi. Občas vypomáhal svojim kamarátom geodetom,
za čo dostal jednorazovú odmenu približne 50 eur. V dôsledku nízkeho príjmu sa uskromnil, žil aj z úspor
a takisto mu pomáhala sestra. Býval spolu s bratom v spoločnej domácnosti, pričom náklady znášali
obaja spoločne na polovicu.

Podľa § 44 zák č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak je podľa
právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné,
štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat,
ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 125 ods.1, ods.2 zák.č. 312/2001 Z.z. konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru
(ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 125 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, spory
medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov
prejednávajú a rozhodujú súdy.

Podľa § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia
§ 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods.
1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a
2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85
ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až

102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142,
§ 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158
až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, §
217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa § 129 ods.1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátny zamestnanec, ktorý na základe vymenovania
podľa predpisov platných do 31. októbra 2009 vykonáva štátnu službu k 31. októbru 2009, sa
považuje za štátneho zamestnanca podľa tohto zákona; na tohto štátneho zamestnanca sa nevťahujú
ustanovenia o adaptačnom vzdelávaní. Rozhodnutie o vymenovaní, na ktorého základe vznikol
štátnemu zamestnancovi štátnozamestnanecký pomer podľa predpisov platných do 31. októbra 2009,

sa považuje za služobnú zmluvu podľa tohto zákona. Za najnáročnejšie činnosti vykonávané štátnym
zamestnancom podľa § 27 ods. 2 písm. h) sa považujú najnáročnejšie činnosti uvedené v opise činností
štátnozamestnaneckého miesta k 31. októbru 2009.

Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred

1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009.

Podľa § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona
alebo podľa osobitného predpisu, 4) vykonával prácu vo verejnom záujme 41) alebo vykonával inú
závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby,

za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. 4) Napríklad zákon č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,

zákon č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov, zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov, zákon č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených sílSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 41) Zákon
č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.

Podľa § 79 ods.1, ods.2 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.

Na zistený skutkový stav súd aplikoval vyššie citované ustanovenia právnych predpisov a vec právne
posúdil takto:

Navrhovateľ sa v tomto konaní domáha práva na náhradu funkčného platu, z dôvodu neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Existencia neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru vyplýva jednak z vykonaného dokazovania (z listinných dôkazov) a jednak táto okolnosť
medzi účastníkmi konania nebola sporná. V čase medzi neplatným skončením štátnozamestnaneckého
pomeru bol jednak zrušený zákon o štátnej službe (zák.č. 312/2001 Z.z.), ktorý bol platný a účinný v čase

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a jednak došlo k zmene služobného úradu navrhovateľa
(pôvodný služobný úrad navrhovateľa bol zrušený).

K prvej z uvedených skutočností súd uvádza, že na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa aplikoval zákon
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je účinný a platný v

čase rozhodnutia súdu. Na rozhodnutie nebolo možné aplikovať zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako argumentoval odporca, a to v zmysle zásady platnej pre
právny poriadok Slovenskej republiky, že neskoršie právo ruší skoršie právo (lat. lex posterior derogat
legi priori), ktorá sa uplatňuje už z čias rímskeho práva, a ktorá znamená, že ak existuje rozpor medzi
ustanoveniami dvoch právnych predpisov, alebo dvoch rôznych verzií toho istého právneho predpisu,

prednosť má neskoršie (novšie) ustanovenie. Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorým bol
nahradený pôvodný zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, neustanovuje, že by sa na prejednávaný
prípadmalaplikovaťzákonč.312/2001Z.z.oštátnejslužbe.Vustanovení§131zákonač.400/2009Z.z.
je ustanovené, že v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom
2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009. V ustanovení § 125 ods.1, ods.2

zákonač.312/2001Z.z.jeuvedené,žekonanievoveciachštátnozamestnaneckéhopomerusavzťahuje
na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a že na takéto konanie
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného
je teda zrejmé, že konaním vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru nie je konanie o náhradu
funkčného platu pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Vyplýva to aj z toho, že na

rozhodnutie o takomto nároku sa neaplikujú predpisy o správnom konaní, ako v konaniach o vzniku,
zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Iné ustanovenie, ktoré by znamenalo odklon od
vyššie uvedenej zásady (lex posterior derogat legi priori), neexistuje. Preto súd aplikoval na rozhodnutie
o uplatnenom práve zákon č. 400/2009 Z.z..

Na rozhodnutie teda súd aplikoval § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého sa na
štátnozamestnanecké vzťahy primerane použijú aj ustanovenia § 77 až 80 Zákonníka práce. Podľa §
79 ods.1, ods.2 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súdrozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

Z vyššie uvedeného odseku tohto odôvodnenia vyplýva, že pri neplatnom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru patrí štátnemu zamestnancovi náhrada funkčného platu za obdobie

od 12 mesiacov do 36 mesiacov. Ustanovením čiastočne limitujúcim právo štátneho zamestnanca na
náhradu funkčného platu je ustanovenie § 55 zákona č. 400/2009 Z.z., na ktoré poukazoval odporca.
Z neho vyplýva, že ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa
osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre
zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný
úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje
o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ
počas obdobia, v ktorom mu jeho služobný úrad neprideľoval prácu (v dôsledku neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru), nevykonával žiadnu z uvedených prác. Preto je ustanovenie § 55
zákona č. 400/2009 Z.z., na rozhodnutie o uplatnenom práve navrhovateľa nepoužiteľné.

Použitím metódy logického výkladu argumentum per eliminationem (tzv. dôkaz vylúčením) súd dospel
k záveru, že náhradu funkčného platu nie je možné krátiť ani z iných dôvodov, čo má význam pre
vysporiadanie sa s argumentáciou odporcu, aby súd pri rozhodnutí vzal do úvahy to, že odporca poberal
v rozhodnom období dávku v hmotnej núdzi a mal aj príjem z brigádnickej činnosti. Keďže zákon

ustanovuje (nie príkladmo, ale taxatívne) prípady, v ktorých možno znížiť náhradu funkčného platu, nie
je možné ich rozširovať aj o iné príjmy (napr. o uvedené dávky v hmotnej núdzi a príjmy z dohody o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru). Preto súd vzhliadol k argumentácii odporcu v tomto
smere ako k nedôvodnej.

Súd teda rozhodoval iba o tom, či priznať navrhovateľovi náhradu funkčného platu aj nad rámec 12
mesiacov, a ak áno, za koľko mesiacov. Takýto postup vyplýva z uvedeného § 79 ods.2 Zákonníka
práce. Navrhovateľ si uplatnil náhradu funkčného platu za celkovo 26 mesiacov, z ktorých mu náhradu
funkčného platu za 12 mesiacov už odporca zaplatil. Súd teda rozhodoval o zvyšných 14 mesiacoch.
Výška priemerného funkčného platu medzi účastníkmi nebola sporná, a to vo výške 574 eur brutto.

Súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu funkčného platu v celej
výške, nakoľko nie je dôvod pre jeho zníženie. Súd prihliadol na to, že navrhovateľ musel vyvinúť
nemalé úsilie na dosiahnutie ochrany svojich práv, pričom táto jeho ochrana trvala nie pre jeho zavinenie
pomerne dlhšie časové obdobie. Pre správanie jeho služobného úradu (opakované nezákonné

rozhodovanie o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, celkovo trikrát) a nie pre vlastné
správanie, nemohol navrhovateľ dosiahnuť to, aby ho jeho služobný úrad ďalej zamestnával. Všetky
skutkové okolnosti prípadu (život navrhovateľa v spoločnej domácnosti s bratom, s ktorým sa delil
o náklady na bývanie, finančná pomoc sestry, riadna evidencia v evidencii nezamestnaných, účasť
na školení, príjem pozostávajúci z dávok v hmotnej núdzi, aktívne hľadanie si iného zamestnania)

vedú súd k záveru, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mu súd nemal spravodlivo priznať celú ním
uplatnenú náhradu funkčného platu. To, že odporca mu dobrovoľne zaplatil náhradu funkčného platu
za 12 mesiacov nie skutočnosťou vedúcou k inému záveru. Ide o zákonnú povinnosť odporcu, splnenie
ktorej nemôže byť na neprospech navrhovateľa, s ktorým bol neplatne skončený štátnozamestnanecký
pomer.

Argumentácia odporcu poukázaním na zásadu prevencie platnú pre občianskoprávne vzťahy (v
súvislosti zo znížením náhrady funkčného platu a tým, že navrhovateľ nemal čakať na náhradu
funkčného platu také dlhé obdobie, pričom mal vyvinúť aktivitu za účelom zabezpečenia si iného
príjmu) nie je dôvodná. Jednak má súd za preukázané, že navrhovateľ sa snažil nájsť si pre

seba vhodné zamestnanie (bol riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, s úradom práce
spolupracoval, vykonával aj aktivačné práce a oslovoval potenciálnych zamestnávateľov) a jednak
súvislosť tejto zásady s prejednávaným prípadom nie je súdu celkom zrejmá. Odporca pravdepodobne
mienil poukázať na povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, príp.všeobecnú klauzulu uvedenú v § 3 ods.2 Občianskeho zákonníka. Povinnosť podľa § 415 Občianskeho
zákonníka sa však nedá aplikovať na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu. Navrhovateľ sa
domáha splnenia povinnosti odporcu na náhradu funkčného platu v dôsledku neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru. V prípade nejde o náhradu škody, teda vznik škody, pričom
porušovateľom konkrétneho práva bol odporca, resp. jeho právny predchodca. Navrhovateľovi nevznikla
škoda, teda nie je zrejmá súvislosť so všeobecnou právnou povinnosťou prevencie pred vznikom škody.
Tým by sa takisto postavila uvedená všeobecná povinnosť navrhovateľa, nad porušenie zákona, ktorého
sa dopustil právny predchodca odporcu neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, čo je

celkom zjavne neadekvátne, aj s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ musel vyvinúť značné úsilie
na ochranu svojich práv. Pritom protiprávny stav, ktorý navodil právny predchodca odporcu neplatným
skončením štátnozamestnaneckého pomeru, trval približne šesť rokov a sedem mesiacov. Možno teda
uzavrieť, že v tomto prípade ide o dlhšie obdobie.

Súd uvedenými závermi rešpektuje aj tú skutočnosť, ktorá je všeobecne prijímaná súdnou judikatúrou

a takisto aj samotným zákonodarcom (viď napr. zák.č. 160/2015 Z.z.), že zamestnanec sa považuje
za slabšiu stranu či už v pracovnoprávnom vzťahu, alebo štátnozamestnaneckom pomere. Preto je
všeobecne akceptovaná aj jeho zvýšená ochrana, za súčasného rešpektovania rovnosti účastníkov
konania, resp. rovnosti v právach a povinnostiach.

Súd považuje za potrebné záverom uviesť, že podľa § 9 ods.10 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii
miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, záväzky, ktoré mala v správe
správa katastra v sídle kraja k 30. septembru 2013, prechádzajú do správy Ministerstva vnútra SR,
okrem záväzkov nevyporiadaných v lehote splatnosti k 30. septembru 2013, ktoré prechádzajú do
správy ústredného orgánu štátnej správy, ktorý riadil výkon štátnej správy uskutočňovaný zrušovaným

miestnym orgánom štátnej správy. Takisto podľa § 9 ods.6 a ods.9 zákona č. 180/2013 Z.z. o
organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platí, že práva a povinnosti
zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 30. septembru 2013 vykonávali
štátnu službu na správe katastra, prechádzajú na Ministerstvo vnútra SR. Nároky zamestnancov, ktoré
vyplývajú z prechodu práv a povinností podľa odsekov 5 až 8, uspokojí Ministerstvo vnútra SR. Preto je

daná pasívna vecná legitimácia odporcu v tomto konaní.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť
aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom
alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd

samostatným uznesením.

Vzhľadom k tomu, že súd si na vyhlásenie rozsudku vyhradil samostatné pojednávanie, na ktorom bol
tento rozsudok iba vyhlásený, mohol rozhodnúť iba o povinnosti na náhradu trov konania, bez určenia
ich výšky. Rovnopis rozsudku sa v takom prípade v zmysle Občianskeho súdneho poriadku doručuje

prítomným účastníkom, resp. ich zástupcom ihneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.
Preto súd rozhodol tak, že namiesto určenia výšky trov priznal navrhovateľovi, ktorý bol v konaní plne
úspešný, náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania, súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľdomáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.