Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 13, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/309/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215605
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3814215605.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu D., zastúpeného Y., proti žalovaným:
1/ Y. a 2/ F., o zaplatenie 13.416,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 30. novembra 2016, č.k. 18C/331/2015-179, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovaným
1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania a výrokom III. rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť
Q. k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplýva, že
žalobca sa žalobou domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy 13.416,13 eur, s úrokom z
omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 13.416,13 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a náhrady

trov konania. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v prejednávanej veci sa žalobca ako
postupník domáhal zaplatenia voči žalovaným sumy 13.416,13 eur s príslušenstvom, pričom ide o
pohľadávku, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 od
postupcu, právneho predchodcu žalobcu, N. ktorá je bankou. Žalobca do konania predložil oznámenie
o postúpení pohľadávky. Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi
právnym predchodcom žalobcu, N. a žalovanými podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s

Obchodným a Občianskym zákonníkom. Súd vyvodil záver, že žalobu je potrebné zamietnuť. V prvom
rade sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie tejto žaloby, nakoľko súdu ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Súd v tejto súvislosti uviedol, že
žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov v konaní, pričom relevantný dôkaz
preukazujúci jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní z titulu postúpenia pohľadávky súdu do rozhodnutia
vo veci samej nepredložil. Nakoľko aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nebolo možné zistiť, resp. vyvodiť

ani z iných, žalobcom predložených listín, súdu nezostávalo nič iné, ako žalobu z dôvodu nedostatku
aktívnej legitimácie zamietnuť v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že v konaní síce bolo preukázané, že
N. pred postúpením pohľadávky vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, avšak musel skúmať súčasné
splnenie oboch podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákon o bankách (písomná výzva banky, omeškanie
trvajúceviacako90dní).Súdzlistínpredloženýchžalobcomdovyhláseniarozhodnutiamalpreukázané,
že žalovaný 1/ bol písomne vyzvaný N. výzvou z dňa 10.06.2010 na úhradu dlžnej sumy, avšak

žalobca v konaní nepreukázal, že táto výzva bola žalovanému 1/ ako aj žalovanému 2/ skutočne
aj zaslaná a doručená. Žalobca nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože
nepreukázal splnenie podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto súd dospel k záveru,že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
žalobca nenadobudol pohľadávku voči žalovaným. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo svoje tvrdenia
súdu preukázať, pričom neunesenie dôkazného bremena vyvoláva v konečnom dôsledku nepriaznivý

výsledok pre toho účastníka, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno. Súd zamietol žalobu pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalobcu. Súd následne dospel k záveru, že ak by aj dospel
k výsledku, že žalobca v konaní má aktívnu vecnú legitimáciu, považoval by sa nárok žalobcu za
premlčaný a rovnako žalobný návrh by v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným vznik trov konania zo súdneho spisu nevyplýval, ani nebol

žalovanými tvrdený, a preto súd žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Do 30.06.2015 vystupoval
na úspešnej strane žalovaných aj vedľajší účastník a súd uviedol, že z uvedeného dôvodu má právo na
náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré mu vznikli do 30.06.2016.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Uviedol, že žalovaní boli v omeškaní so

splnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzkuvočibankenepretržitedlhšieako90kalendárnychdnía
zároveňbolopreukázané,žežalovaníboliprávnympredchodcomžalobcuopakovanevyzvanínaúhradu
omeškaných splátok, a to 1. výzvou zo dňa 22.06.2011a 2. výzvou zo dňa 20.05.2013 označenou
ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ku ktorej žalobca pripojil kópie doručeniek, ktoré
preukazovali doručenie tejto výzvy žalovaným. Uviedol, že považuje za nesporné, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo bez
akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej
výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva. V súvislosti s platným postúpením

pohľadávky žalobca poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient
súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek
svoje pohľadávky voči klientovi. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92
ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli

otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných
podmienok. Zastával názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je
zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza

k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom
ustanovenípodmieňovaliplatnosťprávnehoúkonupostúpeniapohľadávky.Snedoručenímtakejtovýzvy
môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda
nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie
vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenie

§ 50 ods. 1. V ďalšom odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k
Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 849
dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom
na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastával odvolateľ názor, že právny

predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by
písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolateľ zastáva názor, že mu
vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky
odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Ďalej uviedol, že mu vznikol
nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa

nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený žalobou nemožno
považovať za premlčaný. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania,
kedy súd bez bližšieho odôvodnenia v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 CSP priznal
združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Prvoinštančný súd rozhodoval za účinnosti
CSP, a preto bol v zmysle prechodných a záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa CSP, hoci

konanie začalo predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP jednoznačne
vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám
sporu. Ustanovenie § 60 CSP zároveň vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Na základe
uvedeného žalobca nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania združeniu. Navrhol, abyodvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp.
ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho
zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní.

3. K podanému odvolaniu sa žalovaní písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti
žalovanému z pôvodného veriteľa N., keď zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s § 92
ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom plne stotožňuje.

6. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou

súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu

k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky
na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon
súdnejpraxeodrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.4Obo210/01,podľaktorého
relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, a súd z takého oznámenia

vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento
odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp.
v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky, je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti

ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení
pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

7. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8
zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej

banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.“

8. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienkyplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
„Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená,
že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu

klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda či postúpenie pohľadávky bolo platné.

9. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky
(ako to bolo aj v tomto prípade) je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná (dospelé splátky) a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva, ide stále o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení
ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je preto neplatný.

10. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaných trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho
právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovaným
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok
v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t.j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už

uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi
pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to
neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne
vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku

ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

11. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92
ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, a preto možno súhlasiť so záverom súdu
prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť,

je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie
žalovanej pohľadávky.

12. V danom prípade došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti ku dňu 17.05.2013, a to právnym
predchodcom žalobcu, bankou N. a preto žalovaní boli v omeškaní odo dňa 18.05.2013. K postúpeniu

pohľadávky zo N. na súčasného žalobcu došlo dňa 27.06.2013, z čoho je zrejmé, že žalovaní neboli
nepretržitedlhšieako90kalendárnychdnívomeškaní,takakotopožaduje§92ods.8zákonaobankách
pre platné postúpenie pohľadávky. Z uvedeného dôvodu bol správny záveru súdu prvej inštancie, že
postúpenieuplatnenejpohľadávkyneboloplatné,apretobolopotrebnéžalobuzamietnuťprenedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Pokiaľ v odvolaní žalobca namieta, že žalovaní boli vyzvaní na

úhradu omeškaných splátok dňa 22.06.2011, odvolací súd uvádza, že žalobcu nijakým spôsobom
nepreukázal, že táto výzva bola skutočne žalovaným odoslaná a doručená, nakoľko v konaní nepredložil
nijaký dôkaz, ktorý by túto skutočnosť preukazoval.13. Odvolacia námietka žalobcu poukazujúca na to, že žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný,
je bezpredmetná, nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie a nie z dôvodu premlčania nároku, a preto posudzovanie hypotetickej situácie súdom prvej

inštancie (tvrdenie súdu prvej inštancie „ak by súd dospel k záveru, že žalobca má v konaní aktívnu
vecnú legitimáciu, považoval by...“) presahovalo rámec hospodárnosti konania.

14. Q. v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou právnej úpravy občianskeho

súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej strane rovnako platí, že
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal účinným nový
procesný kódex (Civilný sporový poriadok), zostávajú zachované. Podľa odvolacieho súdu medzi účinky
oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do 30.06.2016
môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade úspechu
účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej

osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení
sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.

15. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania Q., ktoré v spore vystupovalo

do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovanej a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania.
Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch a jeho nárok na náhradu trov
konania, táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho účastníka v konaní je vždy
závislý od úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaní boli v konaní úspešní, a preto
aj vedľajší účastník na ich strane je v konaní úspešný, a má preto právo na náhradu

trov konania.

16. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.

17. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdil.

18. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní 1/ a 2/, preto im vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní im však žiadne trovy
nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaní 1/, 2/ nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).