Rozhodnutie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, August 14, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/386/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914208604
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914208604.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: I. I., narodená
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. G., T. C. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 29, IČO : 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO : 35 807 598, o zaplatenie sumy 185 eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaného zo dňa 13.09.2017 proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota číslo konania 6C/196/2014-56 zo dňa 31.05.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 6C/196/2014-56 zo dňa m e n í tak,
že žalobu z a m i e t a.

II. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného

konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu a uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 185,00 eur s 8,25 %-nými ročnými úrokmi z omeškania zo
sumy 185,00 eur od 31.05.2014 do zaplatenia, ako aj 127,31 eur trov konania a to trov právneho

zastúpenia žalobkyne na účet právneho zástupcu žalobkyne, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že podanou žalobou sa žalobkyňa
voči žalovanému uloženia mu povinnosti zaplatiť jej žalovanú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia
na tom skutkovom základe, že zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretou medzi ňou a žalovaným
dňa 17.09.2009, jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 200,00 eur, pričom však podľa
tvrdenia žalobkyne predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení,

ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so
zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore
s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver. Odplata za poskytnutý
úver dosiahla úroveň 92,5 %, čo niekoľkonásobne prevyšovalo odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v rozpore s ustanovením §
53 ods.6 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov mal tak podľa žalobkyne žalovaný nárok

len na vrátenie ním poskytnutej istiny predmetného úveru vo výške 200,00 eur a pokiaľ žalobkyňa
zaplatila na účet žalovaného sumu 385,00 eur, teda o 185,00 eur viac než mal nárok, žalobkyňa
preto požadovala od žalovaného sumu 185,00 eur ako bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie
sa v odôvodnení rozsudku následne zameral na skúmanie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky
miestnej príslušnosti, pričom zistil, že ide spor zo spotrebiteľskej zmluvy a pokiaľ má žalobkyňa bydlisko
v obvode Okresného súdu Rimavská Sobota, je preto v zmysle § 87 písm. f) O.s.p. v znení platnom a

účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie príslušný na konanie Okresný súd Rimavská Sobota.
Súd sa taktiež zaoberal aj námietkou žalovaného, že v danom prípade ide o prekážku právoplatnerozhodnutej veci, ktorou by mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14107/10 zo
dňa 28.01.2011, na základe ktorého bola žalobkyňa zaviazaná na zaplatenie sumy 98,00 eur s prísl.,
pričom súd sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne, keď z uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 21.08.2013 sp. zn. 6MCdo/14/2012 okrem iného vyplýva, že predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo postihnuté nedostatkom právomoci tohto orgánu, pretože jeho právomoc
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky
a nezakladá právomoc rozhodcovskému orgánu na vydanie takéhoto rozhodnutia. Súd uviedol, že
pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ

bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, tento trpí neúčinnosťou,
pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Nejde teda o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal právnym posúdením charakteru
uplatneného nároku žalobkyne a uviedol, že v čase uzatvárania zmluvy platil Zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľskýchúveroch,pretosúdvzmysle§4ods.2cit.zákonapreskúmalpredmetnúzmluvuoúvere,
či táto obsahuje zákonom požadované náležitosti, pričom zistil, že v danom prípade tomu tak nie je.

Súd mal za preukázané, že posudzovaná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, nejde o obchodno-právny,
ale občiansko-právny vzťah zo spotrebiteľského úveru, pričom vychádzajúc zo zákonných ustanovení,
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať v zmysle § 4 odseku 2/
písm. e/ Zák. č. 258/2001 Z. z. celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie; podľa písm. g/ citovaného zákona konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru;

podľa písm. h/ citovaného zákona ročnú úrokovú sadzbu a v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby,
ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu;
podľa písm. i/ citovaného zákona výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov;
podľa písm. j/ citovaného zákona ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa

spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podľa písm. k/ citovaného zákona priemernú hodnotu RPMN na príslušný
spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie následne
konštatoval, že z predloženej zmluvy zo dňa 17.09.2009 č. XXXXXXXXX vyplýva, že táto zmluva tieto
údaje vôbec neobsahuje, preto v zmysle ustanovenia § 4 ods.3 citovaného zákona sa poskytnutý úver

považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto potom vyplýva, že ak žalovaný poskytol žalobkyni
úver vo výške 200,00 eur a súd mal z vykonaného dokazovania, ústrižkami poštových poukážok a
splátkovým kalendárom za preukázané, že žalobkyňa zaplatila sumu 385,00 eur, teda o 185,00 eur viac
ako mala zaplatiť, žalovaný získal finančné plnenie od žalobkyne v tomto rozsahu bez právneho dôvodu
(§ 451 ods.2 Občianskeho zákonníka) a je tak povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vydať.

Až v závere odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania
uplatneného nároku zo strany žalovaného a s poukazom na ustanovenia § 107 ods.1 a 2 Občianskeho
zákonníka súd vyhodnotil, že z potvrdení C. H. o vložení súm 11-krát po 35,00 eur zo strany žalobkyne
vyplýva, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo 31.05.2010 a neskôr, pretože v
tomto čase žalovaný preukázateľne vedel, že takýmito zmluvami sa bezdôvodne obohacuje a to aj pre

rozpor úrokov s dobrými mravmi (§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka), pretože odmena na úrovni 104,29
% ročne je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súd uviedol, že ide o skutočnosť všeobecne známu
už bežnému občanovi a preto nemožno pochybovať o vedomosti a jednoznačnom úmysle žalovaného
- podnikateľa v oblasti poskytovania pôžičiek, pri takejto výške úrokov sa bezdôvodne obohacovať. Z
doterajšej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že takmer všetky zmluvy žalovaného obsahovali takéto

nezákonné úroky a preto podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže ísť o nedbanlivosť žalovaného,
pretožetietozmluvyneobsahujúpodstatnénáležitosti,resp.obsahujúúroky,ktorésúvrozporesdobrými
mravmi.Zostranyžalovanéhotakpodľasúduideojasnýúmyselzískaťbezdôvodnéobohatenieajztejto
konkrétnej zmluvy a preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je, pretože ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, premlčí sa za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pokiaľ ide

o plynutie subjektívnej premlčacej lehoty z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného
o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal, pričom súd prvej
inštancie poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku NS SR č. 5Cdo/121/2009 zo dňa 23.02.2011. V
tomto prípade tak súd považoval za začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty moment, keď

sa žalobkyňa reálne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného a týmto momentom bol, podľa
posúdeniasúdu,deňprvejporadysosvojímprávnymzástupcomazároveňdeňudeleniaplnomocenstva
tomuto zástupcovi., teda 11.04.2014. Súd potom zhrnul, že pokiaľ bola žaloba podaná na súde dňa
26.06.2014, teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ako aj 10 ročnej objektívnej lehoty,nárok premlčaný nie je. Z uvedených dôvodov preto súd po vykonanom dokazovaní rozhodol tak, že
žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p.
v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku a priznal úspešnej žalobkyni právo na náhradu

účelne vynaložených trov konania voči žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal a priznal jej náhradu
trovy právneho zastúpenia advokáta za špecifikované úkony právnej služby v zmysle vyhl. č. 655/2004
Z. z. v sume 127,31 eur, ktoré súd s poukazom na ustanovenie § 149 ods.1 O.s.p. uložil žalovanému
zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote rozsiahle odvolanie,
ktorým napádal správnosť meritórneho rozhodnutia súdu vo viacerých smeroch. Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou
žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu a rovnako tak sa nedostatočne vysporiadal
so vznesenou námietkou premlčania. Okresný súd len uvádza zákonné ustanovenia Občianskeho
zákonníka vzťahujúce sa k premlčaniu (§100 a nasl.), no žiadnym spôsobom sa k nim nevyjadril a

neodôvodnil ich použitie, v dôsledku čoho podľa názoru odvolateľa súd odňal žalovanému možnosť
konať pred súdom. Taktiež súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však podľa
názoru žalovaného tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Žalovaný opätovne poukazujeme na
neodstrániteľnúprekážkukonania,ktorúpredstavujeexistenciavecirozhodnutej,naktorújesúdpovinný
prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. Má za to, že súd prvej inštancie sa s touto neodstrániteľnou
prekážkou absolútne nevysporiadal. O platnosti jednotlivých časti zmluvy o úvere č. 201800078 už

bolo rozhodnuté dňa 28.01.2011, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s Bratislava, sp. zn. SR 14107/10, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.
Odvolateľ s poukazom na ustanovenie § 161 ods. 1 CSP 1 má za to, že súd nemôže vo veci konať
a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v akomkoľvek štádiu konania. Na podporu svojej argumentácie
žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa

res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo, pričom žalovaný citoval z rozhodnutia
ESD vo veci Asturcom a rozhodnutia ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´Economia a delle
Finanze. Podľa názoru žalovaného ten istý predmet konania je daný vtedy ak vyplýva z rovnakého
skutku a zároveň sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom
konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie, t. j. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako

odporca má v novom konaní postavenie navrhovateľa. Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé,
že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal
žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že z hľadiska res iudicata je
prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej
existuje. S poukazom na uvedené, je žalovaný toho názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené,

konanie vykazuje nedostatky. V ďalšej argumentácii sa žalovaný zameral na dôvody preukazujúce jeho
tvrdenie, že posudzovanú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade nie je možné prisúdiť žalobcovi
právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú
neaplikovateľné. Dňa 17.09.2009 uzatvoril žalovaný ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom Zmluvu o

úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 200,00 eur. Nakoľko
v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - zamestnanie, je dlžník vyňatý spod statusu
spotrebiteľa a zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2. Obchodného zákonníka. Žalovaný v
odvolaní poukazuje na to, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
zamestnania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere

a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedený hneď vedľa podpisu dlžníka a teda
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu, ktorý však relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenia
žalovaného, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že sa jedná o nekalú obchodnú praktiku. Takéto
abstraktné ničím nepodložené tvrdenia sú podľa odvolateľa nedôvodné vzhľadom k skutočnosti, že
sám žalobca mal slobodnú možnosť voľby na aký účel peňažné prostriedky použije, pričom svojím

prehlásením vyhlásil, že finančné prostriedky použije za účelom zamestnania. Žalovaný poukazuje
na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca
ako prostriedok procesnej obrany nepreukázal opak a ani ich žiadny spôsobom nevyvrátil. Vzájomný
právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľomochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Je teda bezpredmetné skúmať či zmluva o úvere obsahuje
obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa Obchodného
zákonníka si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán, ktoré uzatvorili zmluvu

a vymedzenie predmetu zmluvy. Každopádne si nevyžaduje náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich
tvrdeniach. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným
žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná
výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša

žalobca. Na podporu svojho tvrdenia žalovaný opätovne poukázal na množstvo rozhodnutí všeobecných
súdov v obdobných veciach. Aj v otázke posúdenia premlčania nároku žalovaný poukazuje na to,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V predmetnom prípade je
potrebné poukázať na zákonné ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré jasne uvádza,
že najneskôr sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenie premlčí za tri roky. To znamená že ak
uplynie trojročná objektívna premlčacia lehota právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí

aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je
stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna
premlčacia doba začne plynúť od okamihu, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, v danom
prípade kedy boli jednotlivé splátky uhradené v prospech žalovaného. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa

teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, objektívna premlčacia doba začína
plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo. Žalovaný potom argumentuje, že v
predmetnom prípade došlo k úhrade poslednej splátky zo zmluvy o úvere dňa 21.01.2011.Vzhľadom
k uvedenému je nárok žalobcu premlčaný v celom rozsahu dňom 21.1.2014, dôsledkom uplynutia
trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Žalobca uplatnil svoj nárok až dňa 26.06.2014, čo nie je

sporné. Žalovaný taktiež poukazuje na rozhodovaciu prax súdov a vyvracia odôvodnenie súdu prvej
inštancie, pričom žalovaný razantne popiera, že by sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
ktoré žalobca nijako nepreukázal. Žalovaný poskytuje úvery za účelom dosiahnutia zisku a nie sa
úmyselne bezdôvodne obohatiť. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 - ročnej
premlčacej lehoty. Rovnakou problematikou sa už zaoberal Krajský súd Banská Bystrica žalovaným

konkretizovaných rozhodnutiach. Na základe uvedených dôvodov navrhuje žalovaný, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného označila rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny. Zdôraznila, že Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je platný a účinný od

1.10.2001 a už od jeho prvej účinnosti obsahoval povinnosť uvedenú v § 4 písm. g) obsahovať
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2009, tzn. po
8 rokoch podnikania žalovaného v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý čas platila zákonná
nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti v prípade absencie RPMN. To, že dlhodobé

ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť
ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu bolo
potvrdené viacerými rozhodnutiami Krajských súdov v Žiline, v Prešove, v Košiciach, a Okresných
súdov Bratislava I a Košice II., z obsahu ktorých žalobkyňa na podporu svojich argumentov citovala. Ak
by sa súd neuspokojil s vyššie uvedenou argumentáciou zdôvodňujúcou nutnosť hodnotenia konania

žalovaného ako úmyselného, žalobkyňa tiež poukázala na to, že z tvrdení žalovaného vyplýva, že zo
zmluvy č. XXXXXXX došlo k premlčaniu dňa 13.07.2012. V tomto čase žalovaný preukázateľne vedel,
že zmluvami s takými úrokmi ako požadoval od spotrebiteľov vo svojich formulárových zmluvách sa
bezdôvodne obohacuje pre rozpor vysokých úrokov s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný v odvolaní
naďalej tvrdí, že zmluvné strany mali uzavrieť predmetnú zmluvu na základe ustanovení Obchodného

zákonníka, žalobkyňa s takýmto názorom nesúhlasí a je presvedčená o tom, že predmetná zmluva má
všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy tak, ako sa o tom vyjadrila už v samotnom žalobnom návrhu a je
nutné ju posudzovať s prihliadnutím na ustanovenia právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa
a pri jej posúdení vychádzať z objektívneho posúdenia účelu, na aký si žalobkyňa poskytnutý úver
brala. Uvedené tvrdenie vyplýva okrem iného z tej skutočnosti, že ide o zmluvu formulárovú, vyplnenú

mandatárom žalovaného, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatvára so
spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne zmeniť niektoré
jej ustanovenia. K tvrdeniu žalovaného, že predmetný zmluvný vzťah je nutné podriadiť výlučne
pod režim ustanovení Obchodného zákonníka žalobkyňa uviedla, že zmluvné strany konali v časeuzavretia predmetnej zmluvy o úvere preukázateľne v postavení dodávateľa a spotrebiteľa v zmysle
definície obsiahnutej v Občianskom zákonníku v § 52. Žalovaný preukázateľne konal v rámci premetu
svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa naopak nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na špecifický charakter predmetného zmluvného vzťahu, tzn.
charakter spotrebiteľský, má tak jednoznačne za to, že je nutné predmetnú zmluvu o úvere posudzovať
aj s prihliadnutím na právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa (a to pri aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka, tak aj s aplikáciou ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch), a to aj
v prípade, ak malo dôjsť k dojednaniu zmluvy o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka. K

predmetnej zmluve žalobkyňa uviedla, že takmer každý jej odsek je nápadne až krajne nevyvážený,
postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Tak ako je tomu v stovkách ďalších úverových
vzťahoch žalovaného, úverovú zmluvu a jej znenie nemohol spotrebiteľ ovplyvniť, nijako zmeniť ani
upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania
mu bola predložená na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy o úvere, znenie Všeobecných
podmienok poskytnutia úvere a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených

náležitostí zmluvy o úvere, spotrebiteľ ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania,
poprípade skúseností, nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho plynúce následky. Vychádzajúc
z podmienok uzavretia úverovej zmluvy je však aj napriek účelovým a ničím nepodloženým tvrdeniam
žalovaného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka,
preukázateľné,žepredmetnázmluvaoúverejezmluvouspotrebiteľskou.Uvedenéjezdôraznenénajmä

z tým, že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej samotného obsahu a objektívneho
posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak posúdenie zmluvy z čisto formálneho
hľadiska tak, ako to požaduje žalovaný, by podľa názoru žalobkyne malo za následok zvýhodnenie
silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a
svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej

zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na
ochranu spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal žalobkyni postavenie spotrebiteľa, by došlo k
priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov
v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených zmlúv. Na podporu svojich argumentov opätovne
žalobkyňa poukázala na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov. Pokiaľ v odvolaní žalovaný

argumentuje prekážkou res iudicata, žalobkyňa poukázala na to, že rozhodcovská doložka v znení, ako
je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku - absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok
vydaný na jej základe je akt ničotný - paakt. Realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu vykonaná
dobrovoľne alebo nedobrovoľne (exekučne) nemení paakt na platný právny úkon - nakoľko „realizácia

paktu“ nespôsobuje jeho konvalidáciu. Ani prípadná exekúcia ktorá je len výkonom rozhodnutia nemá
konštitutívne/zmeňujúce účinky na hmotnoprávnu - materiálnu stránku záväzkového vzťahu. O tom, že
ani podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je potrebné a nulitný akt zostáva nulitným,
svedčí aj názor vyslovený už viacerými súdmi v exekučných veciach a žalobkyňa opäť poukázala na
početnú judikatúru všeobecných súdov. Žalobkyňa sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného, že

predmetné rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné. Podľa jej názoru žalovaným napadnuté
rozhodnutiespĺňaparametreriadneadostatočneodôvodnenéhorozhodnutia.Tietotvrdeniažalovaného
nemožno považovať za správne, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia obsahuje nielen úvodnú popisnú
časť, z ktorej vyplýva, čoho sa strany domáhajú, ale i aké dôkazy súd vykonal a ako ustálil skutkový stav
v prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prejednávanou vecou zaoberal a tiež samotné

právne posúdenie (vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral). Podľa názoru žalobkyne
tak odvolaním napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a odôvodnenie tohto
rozhodnutia spĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa ustanovenia § 220 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Na základe uvedeného žalobkyňa považuje tvrdenia
žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobkyni aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.5. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie meritórne vo veci rozhodol a rozsudok
vyhlásil ešte za účinnosti predošlej procesnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku považuje za
potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový
procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

8. Žalobkyňa, ako úverová dlžníčka, si žalobou datovanou dňa 26.06.2014 uplatnila voči žalovanému,
ako úverovému veriteľovi, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 185 eur spolu s
príslušenstvom, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe, že uzatvárala so žalovaným Zmluvu

o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.09.2009, pričom v žalobe uviedla, že predmetná zmluva o úvere
obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a
ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré
sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý
úver. Odplata za poskytnutý úver dosiahla úroveň 92,5 %, čo niekoľkonásobne prevyšovalo odplatu

obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v rozpore
s ustanovením § 53 ods.6 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalobkyňa s poukazom na ustálenú prax
súdov v žalobe uviedla, že je potrebné považovať dohodu o výške ročnej odplaty v miere 100,91
% z poskytnutých finančných prostriedkov za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá
je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospechspotrebiteľa.Zuvedenýchdôvodovmápretožalovanýnároklennavrátenienímposkytnutej
istiny predmetného úveru vo výške 200,00 eur a pokiaľ mu žalobkyňa zaplatila v období 11-tich mesiacov
na účet sumu 385,00 eur, teda o 185,00 eur viac, než mal žalovaný zákonný nárok, v tomto rozsahu sa
podľa tvrdenia žalobkyne mal žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatiť a uplatňuje si právo na vrátenie
tohto bezdôvodného obohatenia

9.Súdprvejinštancievykonaldokazovanievovecinajmävýsluchomžalobkynea jejprávnehozástupcu,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými v spore, zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 17.09.2009, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ústrižkami poukážok C. H.,
ktorými žalobkyňa preukázala úhradu jednotlivých splátok úveru, písomnými podaniami žalovaného,

prehľadom splátok, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR č. 14107/10 zo dňa 29.01.2011, ako
aj písomnými vyjadreniami strán sporu a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto
zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne
rozhodol.

10. Odvolací súd, vychádzajú z obsahu a dôvodov odvolania ( § 379 a § 380 CSP), konštatuje,
že procesná obrana žalovaného v predmetnom spore a to tak v štádiu odvolacieho konania, ako aj
od jeho počiatku, spočívala predovšetkým vo vznesených námietkach jednak nedostatku právomoci
súdu vo veci konať a rozhodnúť z dôvodu prekážky res iudicata vzhľadom na existenciu rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14107/10 zo dňa 28.01.2011, námietke miestnej nepríslušnosti

Okresného súdu Rimavská Sobota vo veci konať a rozhodnúť, ako aj námietke premlčania uplatneného
nároku žalobkyne. Okrem týchto námietok potom žalovaný v konaní spochybňoval dôvodnosť
uplatneného nároku žalobkyne voči nemu aj spochybňovaním charakteru posudzovanej zmluvy o úvere
ako spotrebiteľskej a tým aj nemožnosť podriadiť jej obsah pod zákonné ustanovenia Občianskeho
zákonníka a osobitných predpisov dotýkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľov a spotrebiteľského práva,

pretože zmluva o úvere sa spravuje podľa jeho tvrdenia Obchodným zákonníkom.

11. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku rozsudkom č.k. 6C/196/2014-56 zo dňa
31.05.2016, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď vyhodnotil všetky námietky žalovaného(námietku res iudicata, námietku miestnej nepríslušnosti, ako aj námietku premlčania) ako nedôvodné
a právne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, ktorá okrem ustanovení § 52 a násl.
Občianskeho zákonníka podlieha aj režimu osobitnej právnej normy zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a podrobil predmetnú zmluvu o úvere prieskumu jej zákonnosti a súladnosti
z hľadiska zákonom požadovaných obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
ustanovenia § 4 ods. 2 tohto zákona.

12. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o námietku žalovaného spočívajúcu v existencii prekážky

res iuducata a námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Rimavská Sobota, súd prvej inštancie
správne vyhodnotil obe tieto námietky ako nedôvodné a odvolací súd sa s ich vyhodnotením stotožňuje
a odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje ( §
387 ods. 2 CSP). Pokiaľ však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku premlčania
uplatneného nároku žalobkyne, pričom aplikoval ohľadom plynutia objektívnej premlčacej doby 10
ročnú premlčaciu dobu, keď si vyhodnotil, že nemožno mať pochybnosti o vedomosti a jednoznačnom

úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohacovať na úrok dlžníkov, s takýmto záverom sa odvolací súd
nestotožňuje.

13. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky
zákonníka), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným

obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. Občianskeho zákonníka).

14. Vychádzajúc z ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

15. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného sa odvolací súd predovšetkým
zameral v odvolacom konaní na skúmanie dôvodnosti tejto procesnej obrany žalovaného, na ktorej
zotrvával aj v štádiu odvolacieho konania. Plynutie premlčacej doby súd právne posudzoval podľa
lehoty upravenej v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (objektívna premlčacia doba)
a podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (subjektívna premlčacia doba). V danom

prípade z hľadiska právneho posúdenia premlčacej doby bola zásadná objektívna lehota (právne
posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej doby v odvolaní žalovaný nespochybnil), pričom okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku ohľadom objektívnej premlčacej doby konštatoval, že v danom prípade
podľa názoru súdu ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, pretože k bezdôvodnému obohateniu na
strane žalovaného došlo 31.05.2010 a neskôr, pretože v tomto čase žalovaný preukázateľne vedel, že

takýmito zmluvami sa bezdôvodne obohacuje a to aj pre rozpor úrokov s dobrými mravmi (§ 3 ods.1
Občianskeho zákonníka), pretože odmena na úrovni 104,29 % ročne je v hrubom rozpore s dobrými
mravmi. Jedná sa o skutočnosť všeobecne známu už bežnému občanovi, a preto nemožno pochybovať
o vedomosti a jednoznačnom úmysle odporcu - podnikateľa v oblasti poskytovania pôžičiek pri takejto
výške úrokov sa bezdôvodne obohacovať. Z doterajšej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že takmer

všetky zmluvy odporcu obsahovali takéto nezákonné úroky, a preto nemôže ísť o nedbanlivosť odporcu,
pretožetietozmluvyneobsahujúpodstatnénáležitosti,resp.obsahujúúroky,ktorésúvrozporesdobrými
mravmi, a preto ide zo strany odporcu o jasný úmysel získať bezdôvodné obohatenie aj z tejto konkrétnej
zmluvy, a preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je, pretože ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, premlčí sa za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

16. Odvolací súd sa preto v prvom rade podrobnejšie zaoberal odvolacou námietkou žalovaného, ktorý v
odvolaní dôrazne poprel akýkoľvek úmysel bezdôvodne sa na úkor žalobkyne obohatiť a argumentoval,
žetentoúmyselžalobkyňaničímnepreukázala,pričomžalovanýposkytujeúverysúmyslomazaúčelom
dosiahnutia zisku a nie sa úmyselne bezdôvodne obohacovať.

17. Pokiaľ ide o určenie plynutia počiatku premlčacej doby, všeobecne možno povedať, že ide o
okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie.
Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívna premlčacia doby a zároveň
je vylúčené, aby plynula potom, ako uplynie objektívna premlčacia lehota. V 10-ročnej premlčacejdobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo
získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí vždy priamo smerovať k bezdôvodnému
obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, kedy

žalovaný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie
sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a
to aj v prípade, keď príjemca plnenia získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek
tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného

konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy
zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na
dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo
nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak
ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie
a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak

ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné
obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený.

18. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie však nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, respektíve jeho vedomosť

(hoc aj predpokladaná, na základe už judikovaných názorov súdov v právne i skutkovo obdobných
veciach) o tom, že viaceré jeho nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly
spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom
považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného

bezdôvodne sa obohacovať by bolo nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom
na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že
žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy
skutočne chcel získať vedome a úmyselne bezdôvodné obohatenia od svojich dlžníkov, alebo aspoň
bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný uzavrel so žalobkyňou

zmluvu o úvere podľa jej obsahu v zmysle § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky čo do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver,
táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia

zmluvy dňa 17. 9. 2009, ani v čase prijatia platieb od žalobkyne, nemohol vedieť a ani predpokladať,
že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien prijatých za účelom úpravy
práv a povinností v spotrebiteľských zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami a taktiež v dôsledku vývoja a smerovania rozhodovacej činnosti súdov, súd
eventuálne posúdi zmluvu o úvere uzavretú so žalobkyňou ako zmluvu (respektíve jej časti) v rozpore

so zákonom, s dobrými mravmi, alebo spotrebiteľským právom, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti
podľazákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch.Odvolacísúdvneposlednomradepoukazuje
napočetnézmenyanovelyzákonnýchustanoveníupravujúcichspotrebiteľskézmluvytakvObčianskom
zákonníku, ak aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (najmä zák. č.
258/2001 Z.z., neskôr prijatý zák. č. 129/2010 Z.z., zák. č. 250/2007 Z.z.) v jednotlivých obdobiach

účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých je taktiež značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne
preukázať úmysel (priamy či nepriamy) žalovaného, ako úverového veriteľa, už v čase uzatvárania
zmlúv o spotrebiteľských úveroch, uzatvárať tieto zmluvy s úmyslom bezdôvodne sa obohacovať na
úkor svojich úverových dlžníkov.

19. V prejednávanom prípade žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by už v čase uzavretia
konkrétnej úverovej zmluvy existoval úmysel žalovaného, a že by tento smeroval k bezdôvodnému
obohacovaniu sa na jej úkor. Civilný sporový poriadok (ale aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
platný a účinný Občiansky súdny poriadok) ukladali stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (unesenie dôkazného bremena). Ak nebolo v konaní zo strany žalobkyne

bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní bezdôvodného
obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na desať rokov v
zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie nebol oprávnený takýto
úmysel žalovaného konštatovať s takým odôvodnením, ako vyplýva z napadnutého rozsudku. Okresnýsúd preto nepostupoval správne, ak zohľadnil ako relevantnú desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu
plynúcu odo dňa poskytnutého plnenia žalobkyne.

20. Odvolací súd, s poukazom na uvedené argumentáciu potom posúdil námietku premlčania
uplatneného nároku žalobkyne ako dôvodnú s tým, že počiatok plynutia objektívnej trojročnej premlčacej
doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade začala plynúť od prijatia plnenia
od žalobkyne a pokiaľ odvolací súd vychádzal aj z dátumu v poradí posledného - najneskoršieho plnenia
žalobkyne - dňa 21.01.2011 (vychádzajúc z predložených poštových poukážok, ktorými žalobkyňa

splácala jednotlivé splátky úveru), potom je nutné konštatovať, že objektívna premlčacia doba začala
plynúť dňom nasledujúcim od poukázania posledného plnenia v prospech žalovaného, teda odo dňa
22.01.2011 a márne uplynula dňom 22.01.2014. Pokiaľ podala žalobkyňa na súd návrh na začatie
konania dňa 26.06.2014, podala ho po uplynutí objektívnej premlčacej doby, pričom je už potom
právne bezvýznamné plynutie subjektívnej premlčacej doby, nakoľko subjektívna premlčacia doba
môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby a uplynutie objektívnej premlčacej doby má za

následok premlčanie celého uplatňovaného nároku a jeho nemožnosť priznať ho súdnym rozhodnutím.
Pokiaľ bola úspešne vznesená námietka premlčania nároku žalobkyne, odvolací súd už nemal dôvod
zaoberaťsazákonnosťouadôvodnosťouuplatnenéhonárokupovecnejstránkeeventuálnymskúmaním
obsahových náležitostí zmluvy o úvere.

21. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 388 CSP
zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko bola žalobkyňou podaná po uplynutí premlčacej
doby podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

22. Odvolací súd len pre úplnosť v závere považuje za potrebné poznamenať, že súd prvej inštancie vec

nesprávne právne posúdil, pokiaľ Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.09.2009 právne posúdil
akozmluvuospotrebiteľskomúvereapodriadiljupodrežimosobitnejprávnejnormyzákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd upozorňuje na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. e/ zákona
č. 258/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy, podľa ktorého sa tento
zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 eur. Pokiaľ bol predmetnou zmluvou o úvere

poskytnutý úver žalobkyni vo výške 200 eur, súd nebol oprávnený posudzovať jej obsahové náležitosti
podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., keďže jeho aplikácia je na daný prípad vylúčená.

23. Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo nevyhnutné zmeniť aj výrok
rozsudku o náhrade trov prvoinštančného konania, pričom procesne plne úspešnou stranou v

prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní, bol žalovaný. O nároku na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil,
že žalobkyňa, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov
prvoinštančného, aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti

uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).