Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 8, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/142/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227084
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115227084.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: R. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R. XXX, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35805731,
zast. De minimis, spol. s r.o., so sídlom Bratislava, Lovinského 22, o určenie úveru za bezúročný a
bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/435/2015-205 zo dňa 16.03.2016
takto

r o z h o d o l :

Zamieta návrh na prerušenie konania.

Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
2.182,53 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu o určenie, že zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktoré sú predmetom tohto konania sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu
v prevyšujúcej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Žalobu o určenie neprijateľných
zmluvných podmienok vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobe v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úverov, ktoré sú predmetom žaloby súd prvej inštancie konštatoval, že absentuje naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. Určovacia žaloba by mala opodstatnenie
len vtedy, ak by úverový vzťah medzi účastníkmi ešte trval. Preto žalobu v časti o určenie, že zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, sú bezúročné a bez poplatkov, zamietol.

3. Vo vzťahu k žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia pre absenciu údaja o konečnej
splatnosti úverov, ktoré sú predmetom žaloby súd prvej inštancie konštatoval, že sporné zmluvy o
úvere neobsahujú obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu sa konečnej splatnosti
úveru. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním
dohodnutýchsplátok(7.deňšesťdesiatehoalebostéhotýždňapouzavretízmluvy).Inakbyzákonodarca
neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny,
úrokovainýchpoplatkov.Spotrebiteľbymalmaťpresneurčenédokedymáúversplácať.Ponechaťtona

počítaní mnohých týždňov nie je naplnením účelu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z.
v znení účinnom od 01.08.2008 do 30.11.2009. Zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel
len stanovenie počtu splátok, a preto termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. V
každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tejto žaloby, absentuje jej povinná náležitosť v zmysleuvedeného ustanovenia, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa ust.
§ 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Preto mal žalobca zaplatiť
žalovanému len sumu, ktorú dostal ako úver. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný

poskytol žalovanému úvery v úhrnnej výške 4.020,- eur a za tieto úvery žalobca zaplatil celkove 6.202,53
eur. Keďže zaplatil viac, má nárok na rozdiel, ktorý predstavuje sumu 2.182,53 eur. Žalobu žalobcu v
prevyšujúcej časti, t. j. v sume 869,73 eur zamietol.

4. Vo vzťahu k žalobe v časti o určenie neprijateľných podmienok súd prvej inštancie konštatoval,

že o tomto nároku vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za potrebné vykonávať
ďalšie dokazovanie. Toto však bude realizovať pri rozhodovaní o nárokoch na vyslovenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Preto daný nárok žalobcu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude
rozhodnuté aj o trovách konania.

5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.182,53

eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V
odvolaní uviedol, že súd prvej inštantice zaťažil svoje konanie inou vadou, ktorá má za následok
nepreskúmateľnosť a svojvoľnosť rozsudku vo výroku o bezdôvodnom obohatení. Poukázal na ust.
§ 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., na Smernicu 2008/48/
ES. Nestotožnil sa zo záverom súdu prvej inštancie, že sporné zmluvy neobsahujú náležitosť podľa

§ 4 ods. 2 písm. g), resp. písm. f) zák. č. 258/2001. Namietal, že všetky úvery čerpané na základe
predmetných zmlúv boli zo strany žalobcu splatené, a to pred riadnou lehotou splatnosti. Podanie žaloby
po skončení zmluvných vzťahov pod zámienkou údajnej neurčitosti niektorej časti zmlúv je neprípustný
pokus o spätnú reinterpretáciu zmluvných vzťahov. Počas ich trvania sa o ich platnosti alebo neurčitosti
neobjavili zo strany žalobcu nikdy žiadne pochybnosti. Motivácia a dôvody žalobcu nemajú oporu v

zákone a sú tiež v priamom rozpore s ústavnými princípmi. V každej zmluve sa jednoznačne uvádza,
že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín konečnej splatnosti úveru je „siedmy deň 60 týždňa
po dni uzavretia zmluvy“ v prípade prvých šiestich zmlúv o úvere, v prípade siedmej zmluvy úver sa
„poskytuje na 100 týždňov“ a termín konečnej splatnosti úveru je „siedmy deň 100. týždňa po dni
uzavretia zmluvy“. Z toho vyplýva, že zmluva o úvere obsahuje tak dĺžku úverového vzťahu ako aj

presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si
spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f) zák. č. 129/2010 nevyžaduje na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona uvedenie dátumu, ale
vyžaduje len uvedenie (termínu) konečnej splatnosti úveru, čo žalovaný presne a nezameniteľne urobil
v každej jednej zmluve. V slovenskom jazyku nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Žalovaný sa

nestotožňuje s názorom súdu, že vyjadrenie času by bolo možné vykonať len prostredníctvom dátumu a
nie napr. aj pomocou dní či týždňov podľa postupov tzv. právneho počítania času. V danom prípade išlo
o ukončené právne vzťahy, v prípade ktorých nehrozilo riziko v otázke, že by žalobca nevedel, kedy má
predmetný úver termín splatnosti, pretože žalobca predmetné úvery splatil každý pred lehotou splatnosti.
Súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou, že výklad relevantných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.

z., resp. zák. č. 129/2010 Z. z. je v priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Uvedenie, že úver sa
„poskytuje na dobu 60 týždňov“, v prípade šiestich zmlúv o úvere, resp. že v prípade siedmej zmluvy
sa úver „poskytuje na dobu 100 týždňov“, podstatne viac zodpovedá požiadavke podľa čl. 10 ods. 2
písm. c) smernice, podľa ktorej v zmluve o úvere má byť uvedená dĺžka úveru a nie dátumy konečnej
splatnosti takýchto úverov tak, ako to vykladá súd. Súd mal dospieť k záveru, že predmetné zmluvy o

úvere netrpia nedostatkami náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z., resp. § 9 ods.
2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., preto nemal rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia 2.182,53
eur žalobcovi. V konaní nebol vykonaný dôkaz preukazujúci ako započítaval žalovaný jednotlivé splátky
poukazované žalobcom na služby poskytované na základe doplnkových zmlúv. Ak súd dospel k záveru,
že doplnkové služby sú neplatné, mohol rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv

len v situácii, kedy by mu bolo známe, ako časť plnená žalobcom bola započítaná na túto službu. Takéto
skutočnosti v konaní neboli preukázané. Podľa súdu sú doplnkové zmluvy neplatný úkon, pretože sa
priečia dobrým mravom. Súd sa nezdržal hľadania dôvodov neplatnosti, aj keď je primárne povinný
aplikovať výklad v prospech platnosti právneho úkonu, nie v prospech jeho neplatnosti. Súd sa otázkou
platnosti nezaoberal. Pokiaľ ide o odplatu za službu zabezpečenia splátok úveru, z rozsudku nevyplýva,

na základe akých predpokladov súd dospel k záveru, že táto odplata neprimerane prevyšuje 50 % ceny
úveru. Predmetom dokazovania v danom prípade nebola otázka, aké náklady vynakladá žalovaný na
realizáciu doplnkovej služby zabezpečenia splátok úveru. Nebol naplnený žiadny dôvod pre to, aby bol
konštatovaný rozpor s dobrými mravmi. Zdôvodnenie napadnutého rozsudku k výroku o bezdôvodnomobohatení je ku konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o úvere ako aj ku konštatovaniu
neplatnosti doplnkových zmlúv značne nedostatočné, svojvoľné a arbitrárne.

6. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.182,53 eur tak, že žalobu zamieta a zaviazal žalobcu zaplatiť
žalovanému trovy odvolacieho konania a ostatné trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

8. Dňa 31.10.2016 žalovaný odvolaciemu súdu návrh na prerušenie súdneho konania podľa § 164
Civilného sporového poriadku, v ktorom uviedol, že po vyhlásení rozsudku okresného súdu zistil, že
na Súdnom dvore EÚ sa v prejudiciálnom konaní C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s. / Klára
Bíróová, iniciovanom Okresným súdom Dunajská Streda, prejednávajú otázky týkajúce sa výkladu
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“), ktoré by mali priamy význam na
riešenie predmetného konania. So zreteľom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby Krajský súd
v Prešove vydal uznesenie, ktorým preruší dané konania do právoplatného skončenia konania vedenom
na Súdnom dvore pod sp. zn. C-42/15.

9. Dňa 30.11.2016 doručil žalovaný odvolaciemu súdu vyjadrenie k veci samej so zreteľom na rozsudok
Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI:EU:C:2016:842. V tomto
podaní uviedol, že výklad okresného súdu prezentovaný v napadnutom rozsudku je nesprávny a je v
priamom rozpore s právom Európskej únie. Výklad Súdneho dvora potvrdil, že vnútroštátny zákonodarca
nemôže stanoviť väčší rozsah náležitostí zmlúv ako stanovuje smernica, je postačujúce, ak náležitosti

zmlúv o spotrebiteľskom úvere majúce povahu termínov, či dátumov sú stanovené určitým spôsobom a
sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti nie je bez ďalšieho primeranou sankciou voči veriteľovi a vec je
potrebné posudzovať vždy individuálne. Za uvedenej situácie zákonná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm.
f) zák. č. 129/2010 Z. z. ako aj iné prípadné náležitosti boli v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľskom
úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, riadne splnené a nebol daný dôvod pre to, aby okresný súd

uložil žalovanému vydať žalobcovi na tomto základe bezdôvodné obohatenie.

10. K tomuto podaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré sú predmetom konania, chýbajú ďalšie náležitosti. Sú uvedené nesprávne klamlivé
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej RPMN, na ktoré poukazuje aj MS SR v liste

zo dňa 04.08.2016. Žalobca poukázal na priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách
rezidentom eurozóny v časti Nové obchody pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov.
Výška priemernej hodnoty RPMN musí byť v súlade s § 39 OZ, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom.
V opačnom prípade je právny úkon absolútne neplatný. Pre nesprávnu RPMN, nesprávnu primeranú
hodnotu RPMN, neurčitý administratívny poplatok, absenciu konečnej splatnosti úveru, absenciu výšky,

počtu a termínov splátok istiny, neprijateľnú zmluvu o službe KOMFORT alebo zabezpečení splátok
úveru, odbornej starostlivosti, nekalé praktiky a celý rad neprijateľných podmienok možno usudzovať,
že všetky zmluvy, nielen tie, ktoré sú predmetom tohto konania, sú neplatné.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods.
1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez

nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke dňa 31.05.2016a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Odvolací súd predtým než pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku sa zaoberal návrhom

žalovaného na prerušenie súdneho konania do právoplatného skončenia konania vedenom na Súdnom
dvore pod sp. zn. C-42/15. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vo veci pod sp. zn. C-42/15
(Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová) rozhodol rozsudkom zo dňa 09.11.2016, odvolací súd
návrh žalovaného na prerušenie súdneho konania ako dôvodný zamietol.13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

14. Podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.08.2008 do 30.11.2009
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a podľa

§ 9 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

15. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať,
b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

16. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/, až j/,
k/ a l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

18. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
od 02.04.2010 do 31.12.2012).

19. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ (§ 11 ods. 1 písm.

b/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 10.06.2013 do 31.05.2014).

20. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ).

21. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).

22. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor
koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).

23. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko,
čo podľa nej dostal (§ 457 OZ).

24. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah

(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na
úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako
predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu,
na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia

na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

25. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod
na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hociju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho
úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.

26. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

27. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd prvej inštancie v predmetnom spore sledoval tri

línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
(bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z., rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nedostatok
vážnosti vôle žalobcu podľa § 37 Občianskeho zákonníka).

28. Súd prvej inštancie primárne skúmal, či jednotlivé zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobcom a

žalovaným spĺňajú požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych náležitostí
(zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd prvej
inštancie za preukázané, že v každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje
jej povinná náležitosť v zmysle vyššie citovaných zákonov, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. Odvolací súd z uvedeného uvádza, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten
úver, ktorý obsahuje platné úroky a poplatky, čo však v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na
skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú
neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto ani niet priestoru sa zaoberať

otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné
podrobne sa zaoberať rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,
C-42/15,ECLI:EU:C:2016:842,vrámciktoréhosaSúdnydvorEÚvysporiadávasotázkouobligátorných
náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm.
h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade,

že by príslušné zmluvy o úvere mali platné poplatky a úroky. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že
zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,pokiaľpodmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod
50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo

Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade
s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

29. ZoZmluvyospotrebiteľskomúvereč.370840868jednoznačnevyplýva,žespotrebiteľzaposkytnuté

finančné prostriedky vo výške 300,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 258,- eur odmenu (43,20
eur predstavuje úrok, 60,30 eur administratívny poplatok, ktoré účelnosť je otázna a 154,50 eur
za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“, ktorú si však spotrebiteľ nijakým spôsobom
nevyžiadal, no musel sa podvoliť vôli žalovaného, keďže v opačnom prípade by mu úver poskytnutý
nebol). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje

až neuveriteľných 86 %!!!

30. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
472246322 mal žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 343,99 eur (57,59 eur predstavuje úrok,
80,40 eur administratívny poplatok a 206 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).

Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
86 %!!!

31. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 360,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
474847394 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 309,59 eur (51,83 eur predstavuje úrok,

72,36 eur administratívny poplatok a 185,40 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).
Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
86 %!!!32. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 700,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
4773372998 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 480,18 eur (49,33 eur predstavuje úrok,
70,35 eur administratívny poplatok a 360,50 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).

Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
69 %!!!

33. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 700,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
569790471 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 480,18 eur (49,33 eur predstavuje úrok,

70,35 eur administratívny poplatok a 360,50 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).
Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
69 %!!!

34. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 960,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
570340081 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 658,53 eur (67,65 eur predstavuje úrok,

96,48 eur administratívny poplatok a 494,40 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).
Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
69 %!!!

35. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 600,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

571522985 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 521,79 eur (70,44 eur predstavuje úrok,
94,35 eur administratívny poplatok a 357 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“).
Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až
87 %!!!

36. Žiadny vnútroštátny súd nemôže nečinne prihliadať tomu, ako si dodávateľ za poskytnutie
finančných služieb vyúčtuje voči spotrebiteľovi odmenu v tak závratnej výške ako tomu je v tomto
prípade!!! Napriek tomu, že maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž

musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Aj
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.07.2009, sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 ustálil, že súdy sa
musia zaoberať obsahom právneho úkonu a posúdiť, či výška úrokov neodporuje dobrým mravom, a

to aj vtedy, keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. V danom prípade Najvyšší súd
dospel k záveru, že úroky vo výške 60 % sú nemorálne, pričom v tomto prípade výška úrokov dosahuje
celkovo až 86 %!!!

37. Otázkou primeranosti výšky úroku sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR, ktorý v rozhodnutí zo dňa

15.12.004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 poukázal na skutočnosť, že dohodnutá výška úrokov 60 % ročne
podstatne presahovala hornú hranicu tejto obvyklej úrokovej miery (takmer štvornásobne), čo je v
rozpore s dobrými mravmi. Najvyšši súd ČR ďalej konštatoval, že „Nemohou být žádné pochybnosti
o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky sjednané při peněžité půjčce jsou obecně považovány za
odporující obecně uznávaným pravidlům chování a vzájemným vztahům mezi lidmi a mravním principům

společenského řádu a že tedy jsou v rozporu s dobrými mravy. Požadavek na nepřiměřené smluvní
úroky současně naplňuje skutkovou podstatu trestného činu lichvy, a to za předpokladu, že jde (má
jít) o plnění, jehož hodnota je k hodnotě vzájemného plnění v hrubém nepoměru, a že věřitel přitom
zneužije tísně, nezkušenosti, rozumové slabosti nebo rozrušení dlužníka (srov. § 253 trestního zákona).
Dohoda, kterou byly při peněžité půjčce sjednány nepřiměřeně vysoké úroky, je neplatná (§ 39 obč.

zák.), a to buď pro rozpor se zákonem (představuje-li naplnění skutkové podstaty trestného činu lichvy
podle ustanovení § 253 trestního zákona, popřípadě jiného trestného činu) nebo pro rozpor s dobrými
mravy (v ostatních případech). Žalobce při uzavírání smluv o půjčce (včetně dohody o výši úroků)
pravděpodobně jednal v tíživé situaci (byť nemusela dosáhnout intenzity vyžadované pro naplnění
skutkové podstaty lichvy podle ustanovení § 253 trestního zákona), která ho vedla k tomu, aby souhlasil

se sjednáním úroků z půjčené částky ve výši 5% měsíčně (tj. 60% ročně) při splatnosti půjčky za tři
roky od uzavření smluv. Pro závěr, zda dohodnuté úroky jsou nepřiměřené a tedy odporující dobrým
mravům, však tato hlediska nemohou být významná. V souladu s dobrými mravy při sjednávání úroků
při peněžité půjčce je takové jednání věřitele, který se při peněžité půjčce "spokojí" - bez ohledu nato, v jaké situaci se nachází dlužník - s přiměřenou výší úplaty (odměny) za užívání půjčené jistiny
a který tedy své volné peněžité prostředky hodlá "zhodnotit" běžným (obvyklým) způsobem rovněž v
případě,žedlužníkuzavírásmlouvuopůjčcevsituacipronějobtížné.Nelzetotižpřehlédnout,žedlužník

uzavírá smlouvu o půjčce a dohodu o úrocích z půjčené částky často právě z důvodu své tíživé finanční
situace; neodpovídá obecně uznávaným pravidlům chování a vzájemným vztahům mezi lidmi a mravním
principům společenského řádu, aby dlužník i v takové situaci poskytoval (musel poskytovat) věřiteli
nepřiměřené nebo dokonce "lichvářské" úroky. Dovolací soud proto dospěl k závěru, že nepřiměřenou
a tedy odporující dobrým mravům je zpravidla taková výše úroků sjednaná ve smyslu ustanovení § 658

odst.1 obč. zák., která podstatně přesahuje úrokovou míru v době jejich sjednání obvyklou, stanovenou
zejména s přihlédnutím k nejvyšším úrokovým sazbám uplatňovaným bankami při poskytování úvěrů
nebo půjček.“

38. Plnenie aké požaduje žalovaný (258,- eur) od spotrebiteľa za poskytnutie úveru vo výške 300,- eur
v demokratickej spoločnosti nemôže obstáť za žiadnych okolností. Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ

žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej
odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o evidentne neprimerané a neproporcionálne
protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu a účelu. Ani konajúci súd nemôže
nastavovať konštrukciu odplaty do prijateľnej podoby za situácie, že táto je ako celok neprijateľná.
Uvedené potvrdil aj Súdny dvor EÚ, ktorý v rozsudku zo dňa 14.06.2012 vo veci C-618/10 Banco

Espanol de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino výslovne uviedol, že vnútroštátny súd nemôže
zmeniť obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom.

39. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý

požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
„uspokojí"bez ohľadu na to,v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o

úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška
úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Uvedené konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku zo
dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/11.

40. Odvolací súd ďalej poukazuje na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v
platnom znení, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Sporné poplatky
(administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami,

ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne
vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie služby. Žalovaný
sa spornými administratívnymi poplatkami snaží sledovať tzv. doplnkovú službu. Pri štandardnom
úverovaní, by za určitých okolností, mohli tieto poplatky predstavovať tzv. vedľajšie cenové dojednanie.
Doplnkové služby a vedľajšie plnenia nie sú hlavným predmetom zmluvy. Hlavným predmetom plnenia

a hlavným cenovým dojednaním pri spotrebiteľskom úvere, je predovšetkým úver a úroky za úver. Pre
právne posúdenie je zásadnou skutočnosť, že podstatou a hlavným cieľom zmluvy bolo získať úver.
Ako je zrejmé z § 53 ods. 1 OZ, ten explicitne vylučuje zo súdneho prieskumu hlavný predmet plnenia
a primeranosť jeho ceny. Nie teda poplatky, ktoré, ak by boli platné, tak by mohli predstavovať vedľajšie
cenové dojednanie, ktoré však súdnemu prieskumu podliehať musia aj v súlade s požiadavkami

komunitárneho práva so zreteľom na ochranu spotrebiteľa.

41. Podľa ust. § 53 ods. 6 OZ ,,Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu zaspotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ak sa posudzované poplatky netýkajú hlavného predmetu

plnenia, podliehajú posudzovaniu podľa generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, zo strany
súdu. Súd by mal predbežne posúdiť, či cieľom spotrebiteľa bolo hlavne dohodnúť doplnkové služby a
poplatky, alebo hlavným predmetom a cieľom zmluvy bolo dohodnúť úver za dohodnuté úroky. Táto
špeciálna norma de lege lata bráni neprimeraným odplatám, a to bez ohľadu na povahu úveru zo
spotrebiteľskej zmluvy. Je teda len na súdoch, do akej miery budú v spoločnosti tolerovať, vo svetle

imperatívu dobrých mravov, cenu úveru vrátane vedľajších cenových dojednaní.

42. V kontexte administratívneho poplatku odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax súdov v SRN,
ktoré bez pochybnosti označili porovnateľný administratívny poplatok, ako vedľajšie cenové dojednanie
za neprijateľný, práve so zreteľom na jeho povahu (posudzovanie, či spotrebiteľ spĺňa podmienky
pre úver) a podrobili ho súdnemu prieskumu podľa stabilizovanej nemeckej názorovej línie, ktorá

považuje za neprijateľné, aby spotrebiteľ platil poplatky za plnenia, ktoré nie sú v skutočnosti v jeho
záujme a ktoré slúžia naopak veriteľovi, (napr. administratívny poplatok za posúdenie podmienok na
získanie úveru). V prípade, ak ide o také plnenie, ktoré je predsa len v záujme spotrebiteľa a nie je
kryté už úrokmi, tak je neprijateľné, ak poplatok prevyšuje skutočné náklady za takéto plnenie (napr.
poplatok za vystavenie kvitancie). Poznamenávame, že pri administratívnom poplatku, v rozsudku súdu

SRN išlo o 2%, pre porovnanie s dvojciferným poplatkom obdobného významu zo strany žalovaného.
Uvedené vyplýva z rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe)
z 3. mája 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, ktorý ďalej konštatoval, že „Ak banka od spotrebiteľov
požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov
a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní

spotrebiteľského úveru bol bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50 eur
paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri
spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie
vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Spotrebiteľ nenavštívi banku z dôvodu poradenstva
v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či si na základe vlastnej finančnej situácie môže

dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých mesačných splátok je banka vôbec ochotná
mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej
miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší
krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom
záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere

očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom
dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi
účtovaný poplatok, bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie. Aj z tohto
dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok za spracovanie pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná. Súd doplnil, že zmluvná podmienka,

je neprijateľná aj z dôvodu, že nie je pre spotrebiteľa jasná a zrozumiteľná - nie je z nej totiž zrejmé,
či poplatok za spracovanie bude na spotrebiteľa dopadať iba v prípade, ak uzavrie zmluvu o úvere
alebo aj v situácii, keď sa bude iba informovať ohľadom úverovej služby. Vyšší krajinský súd potvrdil
rozhodovaciulíniu,podľaktorejjeprespotrebiteľavždyneprijateľnéspoplatňovanieakýchkoľvekúkonov
a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú

poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku).“ Netransparentnosť
administratívneho poplatku súvisí najmä s absenciou konkrétneho protiplnenia (spotrebiteľovi nie je
vôbec jasné, na aké konkrétne administratívne účely slúži daný poplatok a za aké služby vlastne platí).
Odvolací súd si nevie predstaviť, ktorý administratívny úkon by bol akceptovateľný tak, aby jeho cena
bola adekvátna a dal by sa odôvodniť odplatou vo výške 10 %, 15 % a v troch úverových zmluvách

dokonca až 20 % z úveru.

43. Navyše,užlensamotnáneurčitosťadministratívnehopoplatkupostačujenazáver,žejeneprijateľný.
Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za
neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení. Odvolací súd komparatívne poukazuje na rakúsku

právnu úpravu, ktorá explicitne upravuje neurčitú podmienku ako neprijateľnú (neprípustnú časť
spotrebiteľskej zmluvy, § 6 ods. 3 Rakúsky Zákon o ochrane spotrebiteľa).44. Odvolací súd súčasne podotýka, že Občiansky zákonník vychádza v ustanovení § 53 ods. 1, 4
z príkladného výpočtu zmluvných podmienok (,,najmä“), ktorý je založený na transpozícii vzorového
okruhu nekalých podmienok v smernici. Vnútroštátny súd teda nemá právnu prekážku, vyhlásiť neurčitý

administratívny poplatok za neprijateľný, jednak podľa právnej úpravy de lege lata, ako aj podľa skoršej
právnej úpravy, účinnej od 01.04.2004, to je od účinnosti novely OZ, zákona č. 150/2004 Z. z.,
ktorá zaviedla generálnu klauzulu v § 53 ods. 1.

45. Odvolací súd, v súvislosti s neprijateľnosťou administratívneho poplatku, komparatívne poukazuje

na nemeckú názorovú líniu, ktorá má za to, že poplatok za vedľajšie cenové dojednanie je neprijateľný,
ak nesleduje skutočné plnenie pre spotrebiteľa. Navyše, v danom prípade administratívny poplatok nie
je fixný, ale je odvodený percentom od výšky poskytnutého úveru. V rozsudku Vrchného krajinského
súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010 sa konštatuje, že
úkony spojené s preverením úverovej spôsobilosti na poskytnutie úveru a kontraktačná administrácia,
sú v záujme banky a nie klienta.

46. So zreteľom na uvedené, odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010
Z. z., v zmysle ktorého veriteľ nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať,
dojednávať,uzavierať,alebosprostredkovaťuzavretievzájomnezávislejzmluvy,ktorásúvisísozmluvou
o spotrebiteľskom úvere, a najmä ktorej predmetom je čo aj len sčasti plnenie, ktoré je veriteľ podľa

zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti povinný poskytovať spotrebiteľovi aj bez
uzavretia takejto zmluvy. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomnej
závislej zmluvy, s výnimkou poistnej zmluvy alebo zmluvy o zabezpečení záväzku spotrebiteľa ručením,
zrážkami zo mzdy a z iných príjmov alebo záložným právom dojednaných za podmienok ustanovených
zákonom, ak je to primerané vzhľadom na spotrebiteľský úver a okolnosti jeho poskytnutia. Odvolací

súd si je vedomí toho, že neskoršiu právnu úpravu, účinnú od 23.12.2015, nemožno aplikovať na
dané konanie. Táto však svedčí o ambíciách zákonodarcu dať takéto konanie mimo rámec zákona a
jeho prípadné použitie úplne vylúčiť. Náklady vynaložené na úhradu splátky prostredníctvom poštovej
poukážky, či prevodom z účtu sa vonkoncom nedajú porovnať s odplatou, ktorá predstavuje viac ako
50 % z úveru.

47. Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie
platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú
službu,ktoroužalovanýprostredníctvomsvojichzástupcovhotovostneinkasujesplátkyspotrebiteľského
úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok .

Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška,
výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných
úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho
vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a
administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za

zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad
na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku.

48. Kodvolacejnámietkežalovaného,žeaksúdprvejinštanciedospelkzáveruoneplatnostidoplnkovej
zmluvy, potom mohol rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv len v situácii, kedy

by mu bolo známe, aká časť plnení žalobcu bola započítaná na túto službu, pričom takéto skutočnosti
v konaní neboli preukázané, odvolací súd konštatuje, že pri závere o neplatnosti odplaty zmlúv, ktoré
sú predmetom tohto konania platí, že nie sú platné žiadne nároky na ich základe, teda ani odplaty za
zabezpečenie splátok úveru ako doplnkovej služby v celom rozsahu bez možnosti súdu modifikovať ich
do prijateľnej podoby (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.06.2012 vo veci C-618/10 Banco Espanol

de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino).

49. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil a neobjasnil svoje úvahy
týkajúce sa rozporu zmlúv o zabezpečení splátok úveru s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje,
že táto odvolacia námietka je nedôvodná. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku (str. 7, 2. odsek), súd

prvej inštancie nepochybne vychádzal z dôkazov predložených v spise, z ktorých vyplýva, aká bola
výška odmien zo zmlúv o zabezpečení splátok jednotlivých úverov, pričom v tejto súvislosti správne
konštatoval, že tieto odmeny predstavovali niečo cez 50 % sumy úveru. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že predmetné dohody o zabezpečení splátok úveru v časti ich odplatymožno považovať za rozporné s dobrými mravmi a svoj záver o rozpore týchto zmlúv s dobrými mravmi
dostatočne odôvodnil.

50. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti
praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o
cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie
peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.
Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú

spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním zákona v
zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané úroky
považujúzaodporujúcedobrýmmravom.Podľanázorovejlínie súdovSRN, sazaneprijateľnýpovažuje
takýpoplatok,ktorýprevyšujenákladyspojenésvedľajšímplnením/doplnkovouslužbou.Preporovnanie
odvolací súd poukazuje na právoplatné trestné rozsudky v ČR. Takáto ale aj nižšia výška už bola
právoplatne trestnými rozsudkami kvalifikovaná ako úžerná, s právoplatne uloženými trestami. Najvyšší

súd ČR za úžernú považoval cenu úveru 70% (5Tdo 1282/04), 66% (5Tdo 248/02), KS v Českých
Budějoviciach 13% mesačne (3To 904/09), pričom vo Švajčiarsku je najvyššia prípustná hranica úrokov
15%.

51. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že záujem na vyššej kvalite života spotrebiteľov dotýkajúci

sa širokých vrstiev obyvateľstva sa musí favorizovať pred dopadom rozsudku na dodávateľov
používajúcich neprijateľné podmienky. Vlastne ani žiadny záujem na ochrane nepoctivého dodávateľa
principiálne existovať nemôže. V tomto smere odvolací súd odkazuje na čl. 169 Zmluvy o fungovaní
EÚ, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, čl. 38 Charty základných práv EÚ a judikatúru
Súdneho dvora EU (najmä vo veci Pannon, Océano Grupo editoriale, Mostaza Claro, POHOTOVOSŤ/

Korčkovská).

52. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, má odvolací súd za preukázané, že súd prvej
inštancie správne rozhodol o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď v zmysle
ust. § 39 OZ považoval predmetné právne úkony za neplatné v časti odplaty, z dôvodu ich rozporu s

dobrými mravmi, pričom súčasne poukázal na ďalšiu závažnú skutočnosť, ktorá by zakladala absolútnu
neplatnosť právneho úkonu v kontexte § 37 ods. 1 OZ. Rozpor s dobrými mravmi pritom odvolací súd vidí
aj v zjavnej neprimeranosti odplaty za poskytnuté peňažné služby a v zámere obísť tak v demokratickej
spoločnosti neadekvátnu odmenu.

53. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preto rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku ako vecne správny potvrdil.

54. O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované, lebo o všetkých trovách rozhodne súd prvej

inštancie v konaní o vylúčenom nároku.

54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).