Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 5, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817214237
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817214237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne: W. R., bytom H. XXX/X, Z., zastúpená Mgr.
Ľudovítom Paulovičom, advokátom, so sídlom Rázusa 19, Lučenec, proti žalovaným: 1/ E. C., bytom
A. XXX/XX, F., zastúpený JUDr. Pavlom Babiakom, advokátom, so sídlom Švéniho 6, Prievidza a 2/
Slovenská kancelária poisťovateľov so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, za ktorú
koná: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700,
adresa na doručovanie Nám. SNP 98/2, Zvolen, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného
2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. apríla 2018, č.k. 17C/19/2017-102, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ s tým, že v rozsahu
plnenia ktoréhokoľvek z nich zaniká povinnosť druhého žalovaného, povinnosť zaplatiť žalobkyni 15 000
eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania 566,23
eur, ktoré sú povinní zaplatiť advokátovi žalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku; povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu 513 eur, ktoré sú povinní zaplatiť Okresnému súdu Prievidza

do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa proti žalovaným s tým, že v rozsahu plnenia
jedného z nich zaniká povinnosť druhého žalovaného, domáhala zaplatenia 15 000 eur, a to v dôsledku
toho, že trestným činom žalovaného 1/ pri prevádzke motorového vozidla, ktorého zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nebola poistená, bola spôsobená dopravná nehoda,
pri ktorej zomrela jej matka. Žalovaný 1/ sa k žalobe vyjadril tak, že ju žiadal zamietnuť, keďže mienil

podať návrh na obnovu konaniu, v ktorom bol uznaný vinným z dopravnej nehody, pri ktorej zomrela
matka žalobkyne. Žalovaný 2/ sa k žalobe vyjadril tak, že ju žiada zamietnuť, keďže ako poisťovateľ
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je povinný nahradiť škodu, nie však
nemajetkovú ujmu spôsobenú ujmou v dôsledku smrti matky žalobkyne.

3. Súd vykonal dokazovanie všetkými stranami navrhnutými dôkazmi a z vykonaného dokazovania
bol zistený nasledovný, medzi stranami nesporný, no právne rôzne interpretovaný, skutkový stav.

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske, ktorý nadobudol právoplatnosť 7.9.2017, bolo rozhodnuté,
že 20.11.2014 žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla stojaci s vozidlom v pravom jazdnom pruhu na
Hrnčírikovej ulici v Partizánskom začal s motorovým vozidlom cúvať, aby mohol zaparkovať na kolmé
parkovacie miesto; pri tom však nevenoval dostatočnú pozornosť stavu za vozidlom, nespozorovalmatku žalobkyne, ktorá prechádzala z chodníka po jeho ľavej strane cez ľavý jazdný pruh poza jeho
auto smerom k chodníku na pravej strane, pričom ju ohrozil, následkom čoho spadla na hlavu, utrpela
krvácanie do mozgu, pre ktoré 14.12.2014 zomrela. Za to bol žalovaný 1/ uznaný vinným z toho, že

matke žalobkyne z nedbanlivosti spôsobil smrť a takýto čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to
tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a bol uložený trest odňatia slobody na dva roky, výkon ktorého
bol odložený na skúšobnú dobu a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dva
roky. K ohrozeniu matky žalobkyne pri dopravnej nehode došlo v dôsledku nepozornosti žalovaného

1/, keď si nevšimol poza auto prechádzajúce chodkyne, ktoré vozovku neprechádzali správne kolmo,
ale šikmo; k vozidlu žalovaného 1/ sa blížili a tiež dostatočne nesledovali dianie na ceste. Vzhľadom
k veku a zdravotnému stavu matky žalobkyne došlo aj k následkom, ku ktorým by s veľkou mierou
pravdepodobnosti bez týchto okolností nedošlo. Zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového, ktorým bola spôsobená nehoda, nebola poistená. Žalobkyňa bola priamym
svedkom dopravnej nehody, keď matku sprevádzala. Sama pri nehode spadla. S matkou krátko po

nehode komunikovala, no matka bola prevezená s podozrením na otras mozgu do nemocnice. Krátko po
nehode musela byť dvakrát operovaná, pričom hneď po operáciách bola tri týždne v stave bdelej kómy s
tým, že životné funkcie boli zabezpečované prístrojmi. Poškodenie mozgu bolo od začiatku označované
ako nezvratné. Žalobkyňa matku v nemocnici každý deň navštevovala. Žalobkyňa so svojou matkou
žila celý život v jednej domácnosti, keďže jej otec zomrel už v roku 2001. Matka žalobkyni pomáhala

finančne a pri starostlivosti o deti. Dlhodobo invalidná matka žalobkyne trpela epilepsiou, pričom pri
záchvatoch približne dvakrát do mesiaca si vyžadovala následnú pomoc žalobkyne. Žalobkyňa má jednu
37 ročnú sestru, ktorá však už od piatich rokov žila u starých rodičov. Spolu s matkou s nimi v domácnosti
žili dve deti žalobkyne, ktoré majú teraz 10 a 11 rokov a priateľ žalobkyne (otec jej detí), s ktorým sa
krátko po smrti matky rozišla. Dedičské konanie po matke žalobkyne bolo pre nemajetnosť zastavené

a na žalobkyňu prešiel nájom bytu, v ktorom bývala s matkou. V súvislosti so psychickým stavom po
smrti matky žalobkyňa nevyhľadala odbornú pomoc. V čase smrti matky pracovala ako predavačka a v
súčasnosti pracuje ako vedúca predavačka.

3. Takto zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov: § 11,

§13 ods. 1, 2, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, §
4 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 2 písm. g), § 22 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), § 15 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 24 ods.
2 písm. b), § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom

zmluvnom poistení“).

4. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla stojaci s vozidlom
vpravomjazdnompruhuzačalsmotorovýmvozidlomcúvať,abymoholzaparkovaťnakolméparkovacie
miesto;pritomvšaknevenovaldostatočnúpozornosťstavuzavozidlom,nespozorovalmatkužalobkyne,

ktorá prechádzala z chodníka po jeho ľavej strane cez ľavý jazdný pruh poza jeho auto smerom k
chodníku na pravej strane, pričom ju ohrozil, následkom čoho spadla na hlavu utrpela krvácanie do
mozgu, pre ktoré zomrela. Z toho je zrejmé, že žalovaný 1/ porušil povinnosť vyplývajúcu z § 149
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, podľa ktorého inému nemožno nedbanlivosťou spôsobiť smrť.
Žalovaný 1/ túto povinnosť porušil a spôsobil tým smrť matky žalobkyne, pričom osobitne porušil

povinnosť podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestnej premávke, keď sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o cestnej
premávke, keď ohrozil matku žalobkyne ako chodkyňu prechádzajúcu cez cestu, po ktorej cúval a
povinnosť podľa § 22 ods. 2 zákona o cestnej premávke, keď pri cúvaní ohrozil matku žalobkyne.
Preto podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú touto dopravnou

nehodou a podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka neoprávnene zasiahol do práva žalobkyne podľa
§ 11 Občianskeho zákonníka na ochranu jej súkromia tvoreného jej rodinným životom s jej matkou. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa bola priamym svedkom dopravnej nehody, keď matku
sprevádzala. Následne bola konfrontovaná s operačnou liečbou a bdelou kómou svojej matky, ktorú po
nehode po dobu troch týždňov navštevovala. Hĺbka zásahu do súkromia žalobkyne vyplynula z toho, že

žalobkyňa so svojou matkou žila celý život v jednej domácnosti a vzájomne boli naviazané. Žalobkyňa
matke pomáhala v jej chorobe a matka žalobkyni v starostlivosti o jej deti. Takýto následok v súkromí
žalobkyne spôsobil neodstrániteľné následky a dostatočným zadosťučinením pre žalobkyňu nemôže byť
ani to, že žalovaný 1/ bol uznaným vinným a bol mu uložený trest v trestnom konaní. Súkromný životžalobkyne bol zasiahnutý v takom rozsahu, že následky nemožno odškodniť prostriedkami podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto má žalobkyňa proti žalovanému 1/ podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Čo sa týka výšky priznanej náhrady z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah žalobkyne k
jej, v čase smrti 57 ročnej matke, bol hlboký a vyplýval z toho, že v tom čase 32 ročná žalobkyňa
spolu s matkou od narodenia žila v spoločnej domácnosti, pričom si boli vzájomnou oporou. Zo
strany žalobkyne pri pomoci matke v jej chorobe a zo strany matky pri pomoci žalobkyni s výchovou

jej maloletých detí. Hĺbka tohto vzťahu žalobkyne a jej zosnulej matky viedla u žalobkyne k ľudsky
prirodzenému smútku. Smrť matky žalobkyne obral jej súkromie o osobu, s ktorou celý život žila v jednej
domácnosti a ku ktorej mala po svojich maloletých deťoch najbližší rodinný vzťah. Smrť tak blízkej
osoby, akým bola matka žalobkyne, a to vo veku, v ktorom bolo možné predpokladať ďalší život matky
žalobkyne a pri usporiadaných a blízkych rodinných pomeroch medzi nimi, a tomu zodpovedajúcom
očakávaní ďalšieho spoločného života, vyvolal u žalobkyne ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a

životné nešťastie. Náhrada nemajetkovej ujmy spočívajúcej v úmrtí rodiča dospelého dieťaťa nie je pri
rozhodovaní náhrad za nemajetkovú ujmu častá, keďže v prevažnej miere súdne rozhodnutia riešia
nároky pozostalých manželov, rodičov prevažne maloletých detí a maloletých detí. Z publikovaných
a následne spracovaných súdnych rozhodnutí (Šorl. R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za
smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. Bulletin slovenskej advokácie 9/2017, s. 12 - 14)

bolo zistené, že (i) Okresný súd Liptovský Mikuláš sp.zn. 7C/276/2011 v spojení s Krajským súdom
v Žiline sp.zn. 5Co/315/2012 priznal pozostalej plnoletej dcére za smrť matky náhradu 10 000 eur
a (ii) Okresný súd Brezno sp.zn. 2C/61/2010 v spojení s Krajským súdom v Banskej Bystrici sp.zn.
12Co/465/2014 priznal za smrť otca pozostalému plnoletému dieťaťu náhradu 33 500 eur. Nielen z
týchto, ale ani z ostatných súdnych rozhodnutí nemožno vyvodiť žiaden objektivizovateľný trend toho,

aká by mala byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, keďže prirodzene ide o vec, ktorej podstata nie
je transparentná a ktorá vychádza z dlho morálne a právne odmietaného názoru, že smútok z úmrtia
príbuzného možno vyjadriť v peniazoch. Preto sa súd musel zaoberať tým, či sa zákon vyjadruje k
náhradám podobných prípadov duševných útrap, akým je smútok z úmrtia príbuzného. Z prílohy k
zákonu č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v

znení neskorších predpisov je zrejmé, že za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných
zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií tento zákon priznáva
bodové ohodnotenie od 260 do 1.300 bodov, teda náhradu v rozmedzí približne od 4 400 eur do 20
000 eur. Je nepochybné, že pre žalobkyňu bola smrť jej matky otrasným zážitkom - nepriaznivým
psychologickým činiteľom, ktorý u nej neviedol k vážnej duševnej poruche, ale k hlbokému a trvalému

smútku, ktorý v jej prípade možno prirovnať k smútku zo straty životného partnera, keďže vzťah
žalobkyne k zosnulej matke vyplynul z ich dlhodobého spolužitia aj v dospelom veku žalobkyne v
jednej domácnosti. Prevažná časť rodinných vzťahov žalobkyne sa realizovala v spoločnom živote s
matkou v ich spoločnej domácnosti tvorenej nimi dvoma spolu s deťmi a partnerom žalobkyne. Vzťah
žalobkyne k jej matke bol zrejme hlbší ako k jej vlastnému životnému partnerovi, keďže ich vzťah krátko

po smrti matky žalobkyne skončil. Preto súd žalobkyňou žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy 15 000
eur považoval za dôvodnú a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Takto priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy zodpovedá aj výške tohto nároku tak, ako je priznávaný v Českej republike, kde priznávané výšky
náhrad nemajetkovej ujmy sa odvíjajú od všeobecne prezentovanej predstavy českého Najvyššieho
súduvyjadrenejvtlačovejsprávez12.4.2016,podľaktorejvzhľadomkdoterajšejjudikatúre,kcenovému

vývoju i s prihliadnutím k zahraničným skúsenostiam sa ako základné rozpätie pre stanovenie výšky
náhrady odporúča 240 000 Kč až 500 000 Kč v typovom neutrálnom prípade najbližších osôb (manžel,
rodič a dieťa). Priznaná náhrada predstavuje približne 375 000 Kč a prípad žalobkyne treba považovať
za typovo neutrálny. Intenzita vzťahu žalobkyne a jej matky zodpovedala ich spolužitiu, pričom je zrejmé,
že žalobkyňa bola na svoju matku naviazaná viac ako v ostatných bežných prípadoch, v ktorých sa

viazanosť dospelých matiek viac koncentruje k ich partnerom a deťom. Vek žalobkyne a jej matky bol
taký, že bolo možné očakávať spolužitie trvajúce ešte viac ako 10 rokov. Žalobkyňa nebola na svojej
matke existenčne závislá, no je zrejmé, že príjem jej matky význame prispieval k životnému štandardu
žalobkyne. Žalobkyni bola poskytnutá satisfakcia tým, že žalovaný 1/ bol postihnutý v trestnom konaní.
Smrť matky sa u žalobkyne prejavila bežným smútkom bez akýchkoľvek prejavov duševnej poruchy.

Majetkové pomery žalovaného 1/ sú bežné a miera jeho zavinenie zodpovedala jeho nedbanlivej
nepozornosti pri cúvaní s motorovým vozidlom.6. Z ostatných stranami tvrdených a v konaní preukázaných skutočností súd neprihliadol na
spoluzavinenie matky žalobkyne, ktorá cestu neprechádzala kolmo, ale šikmo. Hlavnou príčinou stretu
medzi motorovým vozidlom žalovaného 1/ a matkou žalobkyne bolo nedbanlivostné konanie žalovaného

1/. Miera spoluúčasti matky žalobkyne v tom, že cestu prechádzala šikmo je tak, okrajová, že súd
na ňu neprihliadol, keďže vôbec nezakladá (podobne v rozhodnutí NS ČR sp.zn. 25Cdo/238/2002)
podstatnú účasť matky žalobkyne na jej smrti. Žalovaný 1/ škodovú situáciu v dopravnej prevádzke
vyvolal porušením svojich povinnosti, pričom sa nemohol spoliehať na to, že za jeho autom nie sú,
hoc aj nepozorne prechádzajúci chodci vyššieho veku. Rovnako súd neprihliadol na to, že ak bude

náhrada vyplatená žalovaným 2/, tento si bude náhradu regresne vymáhať od žalovaného 1/. Prihliadnuť
na majetkové pomery žalovaného 1/ v tomto prípade nemožno, keďže by išlo o zohľadnenie toho, že
žalovaný 1/ si nesplnil svoju zákonnú povinnosť mať zmluvne zabezpečené poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

7. Základ nároku žalobkyne proti žalovanému 2/ je daný podľa § 15 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a),

§ 24 ods. 2 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení, keďže z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že zodpovednosť žalovaného 1/ ako prevádzateľa motorového vozidla, ktorým
bola spôsobená nehoda, nebola poistená. Otázka toho, či poisťovateľ zodpovednosti za škodu
prevádzkou motorového vozidla je povinný zaplatiť poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy je
predmetom nestálej rozhodovacej praxe. Prednedávnom rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyz31.3.2016,sp.zn.3Cdo/301/2012bolorozhodnuté,žepoisťovninesvedčípasívnalegitimácia
vkonaníonáhradunemajetkovejujmyzazásahdoosobnostnýchprávaspôsobenýúmrtímblízkejosoby
pri dopravnej nehode. Súd sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, a to z dôvodov publikovaných
v Mandelík, J.: Náhrada nemajetkovej ujmy. Analýza rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Bulletin slovenskej advokácie 9/2016, s. 22 - 30. Za správny súd považuje opačný názor tak, ako

bol uvedený vo viacerých súdnych rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave z
1.7.2015 sp.zn. 24Co/368/2015, z ktorého je zrejmé, že súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy. V tejto súvislosti je dôvodné
poukázať na znenie smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých
členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali
neuhradené. To vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 (C-22/12), podľa ktorého
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode,

ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Posun
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmý aj z posledných rozhodnutí
sp.zn. 6MCdo/1/2016 a 8Cdo/1361/2015, ktoré rôznymi argumentmi, s ktorými sa súd stotožňuje,
dochádzajú k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi je daný. To, že ide
o argumenty, ktorú sú proti zneniu (contra legem) § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom

poistení, je zrejmé. V prípade tejto otázky je však takýto rozvoj práva, ktorý sa javí ako odchýlenie od
plánu zákonodarcu, nevyhnutný, keďže ide o vyplnenie skrytej medzery v znení citovaného ustanovenia
zákona o povinnom zmluvnom poistení. Medzery, ktorej si zákonodarca nemohol byť vedomý pri
prijímaní zákona o povinnom zmluvnom poistení, keďže v období prijatia tohto zákona sa podobný
nárok, akým je nárok priznaný žalobkyni v tomto konaní, nepriznával a v judikatúre sa vytvoril až v

priebehu posledných približne 10 rokov. Existencia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých
príbuzných je vzhľadom na výšku spôsobnej ujmy a tomu zodpovedajúcej relatívne vysokej peňažnej
náhrady ekonomicky nemysliteľná bez jeho krytia systémom povinného zmluvného poistenia. Výklad
contra legem nemožno automaticky vylučovať tak, ako to robí text predložený žalovaným 2/, ktorý je
obsiahnutý v odlišnom stanovisku sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej

republikyvovecisp.zn.II.ÚS847/2016,keďževýkladcontralegemvovýnimočnýchprípadoch,vktorých
si to vyžaduje potreba právneho života alebo podstata veci, akceptovať možno (k tomu bližšie Lennartz,
Janis: Dogmatik als Methode. Mohr Siebeck Tübingen 2017, s. 68 - 69 a tam citovavaný Larenz, Karl:
Methodenlehre der Rechtswissenschaft. 6. Auflage. Berlin, Heidelberg, New York 1991, s. 417). Základ
nároku žalobkyne proti žalovaným 1/ a 2/ je daný, a preto súd na rovnaké plnenie zaviazal oboch

žalovaných s tým, že v rozsahu plnenia ktorékohoľvek z nich zaniká povinnosť druhého žalovaného.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov konania priznal
proti obom žalovaným procesne v celkom rozsahu úspešnej žalobkyni, ktorej trovy konania vznikli jejprávnym zastúpením 566,23 eur určené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
(i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia podľa § 13a ods. 1 písm. a)

vyhlášky 91,29 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,84 eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej
služby písomné podanie vo veci samej - žaloba podľa § 13a ods. 1 písm. c) 91,29 eur a náhrada podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky 8,84 eur, (iii) tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní 9.4.2018 podľa § 13a
ods. 1 písm. d) vyhlášky 91,29 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 9,21 eur, náhrada za stratu
času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za sedem začatých polhodín strávených cestou motorovým vozidlom

z Lučenca do Prievidze a späť (7 x 15,35 eur) 107,45 eur, náhrada za cestu motorovým vozidlom z
Lučenca do Prievidze a späť 63,65 eur (náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 242 km =
44,29 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe nafty 6,9 l x 242km/100km x priemerná
cena nafty 1,194 eur = 19,36 eur), k čomu treba pripočítať daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3
vyhlášky z 471,86 eur 94,37 eur. Žalovaní sú náhradu trov konania povinní zaplatiť tak, že v rozsahu
plnenia ktorékohoľvek z nich zaniká povinnosť druhého žalovaného, pričom podľa § 263 ods. 1 CSP

prijímateľom náhrady trov konania je advokát žalobkyne.

9. Žalobkyňa požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom z jej nesporných tvrdení
vyplynulo, že dosahuje príjem zo mzdy 490 eur mesačne, náklady na bývanie predstavujú 270 eur
mesačne, pričom žije sama s dvoma maloletými deťmi, na ktoré má určené výživné 150 eur mesačne.

Po zaplatení nákladov na bývanie teda žalobkyni na krytie ostatných potrieb troch osôb ostáva 370
eur mesačne. Tieto pomery odôvodňujú, aby bolo žalobkyni priznané oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov podľa § 254 ods. 1 CSP. Žalobkyni bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Preto sú žalovaní 1/ a 2/ podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona o súdnych poplatkoch povinní s tým, že
v rozsahu plnenia ktoréhokoľvek z nich zaniká povinnosť druhého žalovaného, zaplatiť súdny poplatok

za žalobu v sadzbe podľa položky 7b písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov 66 eur a 3 % z 15 000
eur (450 eur), teda spolu 513 eur.
10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 2/ a žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k nemu zmenil a nárok žalobkyne voči žalovanému 2/
zamietol a priznal mu právo voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie

proti rozsudku odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva v nesprávnom
právnomposúdeníotázky,čijenemajetkováujmakrytázákonomč.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a nesprávnou aplikáciou
eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadom rozsahu poistného krytia, spočívajúca v

nezohľadnení pravidla zákazu výkladu contra legem. Súd prvej inštancie uznajúc, že uplatnený nárok -
nemajetková ujma je predmetom nestálej rozhodovacej praxe, sa pri rozhodovaní priklonil k opačnému
názoru, ako bol vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016, sp. zn. 3Cdo/301/2012,
ktorý rozhodol, že poisťovni nesvedči pasívna legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za
zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode. Naopak, okresný

súd sa priklonil k súdnym rozhodnutiam nižšej inštancie zastávajúcich opačný názor ako rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 3 Cdo/301/2016, ako napr. k rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave z 1.7.2015, sp.
zn. 24 Co/368/2015. Okresný súd sa priklonil extenzívnemu výkladu pojmu ,,škoda“, ktorý používa
zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a do jeho obsahu začlenil aj nemajetkovú ujmu upravenú v ust. § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Nestotožňuje sa s právnym názorom súdu, nakoľko jeho interpretácia ust. §
4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré upravuje rozsah poistného krytia, sa výrazne odkláňa
od výkladu, ktorý bol obsiahnutý najprv v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo168/2009 zo dňa 20.04,2011 a potom aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo 301/2012 zo dňa 31.03.2016. Priamy účinok (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza

do úvahy len subsidiárne, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je
možný. Jednotlivci (súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v konaniach proti členskému štátu priamo
odvolávať na ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak je eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva vylúčený napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas opatrenia potrebné na vykonanie smernice,
alebo prijal opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak vnútroštátne transpozičné ustanovenia nie

sú aplikované v súlade s výsledkom smernice. Aj v prípade splnenia podmienok pre priamy účinok
smernice, je však priamy účinok smernice vylúčený, ak ide o tzv. horizontálny priamy účinok smernice,
kedy by mal byť priamy účinok smernice uplatnený v spore medzi jednotlivcami, Touto otázkou sa
Súdny dvor zaoberal v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššiehosúdu SR zo dňa 15.5.2017, sp. zn. 8Cdo 219/2016. V plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym
názorom vysloveným Najvyšším súdom v citovaných rozhodnutiach a nad rámec ich obsahu, pre
účely zdôvodnenia nesprávnosti právneho názoru okresného súdu ešte dodal, že v prejednávanom

prípade neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice a ani aplikácia eurokonformného výkladu
práva. Medzi účastníkmi súdneho konania je nesporné, že podľa rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013
vo veci C-22/12 má byť ČI. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4,1972 vykladaný v tom
znení, že povinným zmluvným poistením má byť krytá aj nemajetková ujma, pokiaľ takýto nárok
poškodenej osobe vnútroštátny právny poriadok priznáva. Sporným zostáva otázka právneho významu

a záväznosti tohto súdneho rozhodnutia pre prejednávaný prípad, ďalej otázka účinku smernice EÚ
vo vzťahu k platnému vnútroštátnemu právu a otázka možnosti aplikácie eurokonformného výkladu
vnútroštátneho právneho predpisu. Smernica EÚ je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na
vnútroštátne orgány (ČI. 249 pododsek 3 ZES). Smernica je teda adresovaná členským štátom (a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať

(prebrať) v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Judikatúra Súdneho dvora
rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc, a to nepriamu aplikáciu a priamu aplikáciu. Priama aplikácia
ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný
výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne
ale aj správne orgány členského štátu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a

právnických osôb. Priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti
fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený
vertikálny priamy účinok. Ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne
alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické
osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. Naopak

fyzické a právnické osoby sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z neprebratej smernice vyplývajú.
Priama aplikácia smernice prichádza teda do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát resp.
akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene. Nevýhody, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z
nemožnosti priamej aplikácie smernice v súkromnoprávnych sporoch, môžu byť okrem využitia inštitútu
eurokonformného výkladu čiastočne vykompenzované aj prostredníctvom konania proti štátu o náhradu

škody spôsobenej porušením komunitárneho práva, presnejšie porušením povinnosti včasnej, úplnej
a správnej transpozície smernice. Horizontálny priamy účinok smerníc je problematický a Európsky
súdny dvor ho až donedávna nepripúšťal vôbec. Individuálne osoby totiž nie sú adresátmi smerníc,
preto by bolo neprípustné, keby súkromná osoba, hoci konajúca v rozpore s určitou smernicou ES,
mala byť zodpovedná za opomenutie štátu smernicu implementovať riadne a včas. Z tohto dôvodu

možno priznať priamy účinok smerníc len v rozsahu, v akom to môže byť na prospech jednotlivým
osobám. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 440/2011 (44/2012). Nepriamy
účinok nápravný - predstavuje tzv. silné výkladové ,,ohnutie“ ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré
až hraničí s priamou aplikáciou (priamym účinkom) smernice. Bude sa jednať o situáciu, keď v dôsledku
nesprávnej implementácie smernice, text slovenského zákona nebude zodpovedať zneniu smernice.

(napr. rozsudok Nejv. soudu ČR sp.zn. 33Cdo 2894/2008). Nepriamy účinok určujúci - predstavuje
situáciu, keď vykonávací predpis pripúšťa viacero výkladov a zohľadnenie textu smernice (jej cieľa a
zmyslu) umožni súdu prikloniť sa k jednej z alternatív možného výkladu. Nepriamy účinok potvrdzujúci -
predstavuje situáciu, pri ktorej súd na základe použitia štandardných výkladových metód vnútroštátneho
práva dospeje k právnemu názoru, ktorý aj keď to nie je nevyhnutné, potvrdí konštatovaním, že

tento výklad je v plnom súlade so znením smernice EÚ. Nepriamy účinok smernice spočíva v
povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho predpisu vo svetle znenia a cieľa smernice
(rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez, C-268/06 lmpact).
Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva má však aj určité obmedzenia. Povinnosť
vnútroštátneho súdu dovolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení

vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na
výklad contra legem vnútroštátneho práva (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397l01 Pfeiffer, C-282/10
Maribel Dominguez, C-268/06 lmpact). Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť
dosiahnutý na základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu,
ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich). Jedným zo

základných pravidiel stanovujúcich limity súladného výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho dvora
je pravidlo zákazu výkladu contra legem. V zmysle uvedenej zásady vnútroštátny súd nie je povinný
vykladať vnútroštátne právo v súlade so sekundárnym právom EÚ, pokiaľ by to znamenalo nutnosť
vykladať ho celkom proti jeho zmyslu. Ako príklad zohľadnenia pravidla zákazu výkladu contra legemmožnouviesťrozsudokKrajskéhosouduvPrazezedne26.02.2006. Spoukazomnajmänarozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011 je jednoznačné, že vnútroštátna právna
úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní veci záväzná jednoznačne a bez pochýb určuje, aké nároky

sú z povinného zmluvného poistenia kryté (§ 4 zákona). Aj z výkladu zákona o PZP ako celku je
zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých, nie je uvedeným poistením krytá, z dôvodu, že vnútroštátne
právo v rámci náhrady škody nepriznáva takýto nárok (tu ako príklad uvádza, že v Českej republike
existuje odlišná vnútroštátna právna úprava, kde za škodu usmrtením pozostalým patrí jednorazové
odškodnenie a tento ich nárok je následne krytý povinným zmluvným poistením). Na základe uvedeného

sa domnieva, že ani eurokonformým výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v
zmysle ust. § 11-13 OZ je krytá z PZP, nakoľko zásada eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako
základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie
náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma. V otázke
nemožnosti priamej aplikácie smernice v sporoch medzi jednotlivcami je rozhodovacia činnosť Súdneho
dvora ustálená ( C-82/10 Dominguez). Pokiaľ ide o priamy účinok smernice, a teda možnosť dovolávať

sa priamej aplikácie tzv. motorových smerníc pred vnútroštátnym súdom voči jednotlivcom, podľa
ustálenej judikatúry ustanovenie smernice má priamy účinok len vtedy, ak je z hľadiska svojho obsahu
bezpodmienečné a dostatočne presné. Významným rozhodnutím v otázke priamej aplikácie smernice
je rozhodnutie vo veci C-152/84 Marshall, bod 48, C-91/92 Faccini Dóri, bod 20, C-201/02 Wells, bod
56. Smernice sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez

ohľadu na postavenie, v akom štát vystupuje, či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (rozsudky
C-356/05 Farrell, bod 40, C-188/89 Foster a i., bod 20: C-343/98 Collino a Chiappero, bod 23, ako
aj C-157/02 Rieser lnternationale Transporte, bod 24). Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 2/ v tomto
konaní nemá postavenie štátu, nie je teda ani subjektom, voči ktorému by sa mohli žalobcovia domáhať
priameho účinku smernice. Súd je teda povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne

predpisy, ktorými členský štát uplatnil, na jednej strane svoje právo voľne stanoviť režim zodpovednosti
za škodu (rozsudky C-348/98 Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03
Candolin a i,, bod 24) a na strane druhej, vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných
nárokov povinným zmluvným poistením. Jediným záväzným právnym predpisom, ktorý ustanovuje
rozsah poistného krytia z PZP, a na základe ktorého je možné v súdenej veci rozhodovať, je práve

zákon č. 381/2001 Z.z. o PZP. Ako vyplýva zo všetkých uvedených právnych skutočnosti, nie je v
právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom, ani nie
je možné rozhodnúť na základe aplikácie hore uvedených smerníc z dôvodu ich nezáväznosti pre
sporové strany, a záverom, nie je možné zákon o PZP vykladať ,,eurokonformným" spôsobom. V
prejednávanom prípade však nie je možné, vzhľadom na jednoznačný text zákona č. 381/2001 Z.z.,

dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to ani gramatickým, logickým,
účelovým, systematickým, historickým výkladom. Výklad práva, ktorý aplikoval súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí je neakceptovateľný, nakoľko záver, ktorý súd vyvodil najmä s prihliadnutím
na účel stanovený smernicou EÚ, je v úplnom rozpore s výkladom platného vnútroštátneho práva,

ktorý možno docieliť tak gramatickým, ako aj logickým, systematickým, teleologickým, či historickým
výkladom platného vnútroštátneho práva. Dokonca ani teleologický výklad právnej normy, vychádzajúci
z dôvodovej správy k zákonu, neumožňuje prijať záver o krytí nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného
poistenia. Takýto rozpor medzi záverom dosiahnuteľným výkladom vnútroštátneho práva a výkladom
práva vo svetle smernice EÚ, nie je možné odstrániť výkladom contra legem, nakoľko takýto výklad,

by v konečnom dôsledku narušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a práva,
ako takého. Napätie, ktoré vzniká medzi vnútroštátnou interpretáciou normy a jej interpretáciou vo
svetle smernice EÚ už nie je možné odstrániť eurokonformným výkladom práva, ale len novelizáciou
právneho predpisu. Z uvedeného je zrejmé, že praktické uplatnenie zásady prednosti pri smerniciach
Súdnym dvorom EÚ nezodpovedá jeho teoretickému vymedzeniu tak, ako ho prezentoval súd prvej

inštancie. Vnútroštátny súd preto nemôže vykladať § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 z. z., ktorý v
zmysle svojho znenia ako aj rozhodovacej činnosti súdov nepokrýva nemajetkovú ujmu v peniazoch,
tak že tento nárok pokrýva. Priameho účinku smerníc, na ktoré je kladená požiadavka obsahovej
bezpodmienečnosti a dostatočnej presnosti, sa jednotlivec môže dovolávať len voči členskému štátu
a nie voči jednotlivcovi. Má za to, že nárok uplatnený žalobkyňou nie je poistením krytý aj po

rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013 vo veci Haasová C-22/12, a preto
pasívna legitimácia Slovenskej kancelárie poisťovateľov neprichádza do úvahy. Preto žiada rozhodnutie
okresného súdu voči žalovanému 2/ zmeniť a žalobu voči žalovanému 2/ zamietnuť z dôvodu nedostatku
pasívnej legitimácie v celom rozsahu. Odhliadnuc od vyššie uvedeného namieta aj výšku priznanejnemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej
úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na
dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v
súlade s požiadavkou spravodlivosti. V priebehu súdneho konania boli zistené skutočnosti, na ktoré
okresný súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v dostatočnej miere neprihliadol, a to na
strane poškodeného (intenzita vzťahu žalobcu so zomretým, vek zomrelého a pozostalých, otázka
hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, prípadné poskytnutie inej satisfakcie ), na strane

zodpovednej osoby (postoj žalovaného 1/, dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu, jeho majetkové
pomery, miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby). Vzhľadom k tomu, že podáva
odvolanie do veci samej, namieta rozhodnutie okresného súdu aj v časti zaviazania žalovaného 2/
nahradiť trovy konania žalobkyni a zaplatiť súdny poplatok Okresnému súdu Prievidza. Vzhľadom na
uvedené má zato, že súd sa odklonil pri rozhodovaní od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR 4Cdo/168/2009, 4Cdo/131/2011, 3Cdo/301/2012, 8Cdo/219/2016.

11. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 2/ podané nebolo.
12. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 ods. 1, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolaciehopojednávaniapodľa§385ods.1CSPadospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
13. V prejednávanej veci na základe zisteného skutkového stavu veci dospel súd prvej inštancie

k tomu právnemu záveru, že návrh je dôvodný s tým, že žalobkyňa sa domáha v konaní náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím jej matky, ktorú spôsobil nedbanlivostným konaním žalovaný 1/
v rámci prevádzky motorového vozidla za čo bol odsúdený OS Partizánske v spojení s KS Trenčín.
Následne sa potom súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou ako aktívnej legitimácie žalobkyne,
tak aj otázkou pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/.

14. Faktom je, že za určitých podmienok môžu právo na ochranu osobnosti uplatňovať po smrti fyzickej
osoby najbližší príbuzný (§ 15 OZ) bez ohľadu na to, či sa stali dedičmi fyzické osoby alebo nie, pričom
nástupnícke fyzické osoby majú právo na ochranu osobnosti v rovnakom rozsahu, v akom toto právo
prislúcha dotknutej fyzickej osobe, a že v súvislosti s § 15 ods. 1 OZ nie je vylúčené aby tým istým

konaním, ktoré zasiahlo do osobnosti určitej fyzickej osoby, ktorá zomrela došlo zároveň k zásahu do
osobnostných práv pozostalých. Má sa preto za to, že podľa okolností jednotlivého prípadu do úvahy
potom prichádza možnosť tzv. pozmortálnej ochrany zomrelej osoby v zmysle § 15 OZ a zároveň
možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby podľa § 11 až 13 OZ.

15. V tomto smere sa potom odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie, ktorý posudzoval vecnú aktívnu legitimáciu na strane žalobkyne a dospel k záveru, že táto
je v prejednávanej veci daná.

16. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami žalovaného 2/ ohľadom jeho vecne pasívnej legitimácie

v prejednávanej veci a dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobkyne, v dôsledku ktorého
utrpela psychickú ujmu bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, ktoré nebolo poistené, pričom
súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že základ nároku žalobkyne proti žalovanému 2/ je daný
podľa § 15 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 2 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom
poistení. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a

z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného 2/ dodáva nasledovné:

17. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD

C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v
súladeskomunitárnymprávom(právnaoblasťjeharmonizovanáprávomEurópskejúnie).Tzv.motorové
smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o

aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel

nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu
porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez
ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia
vnútroštátnehopráva,ktoréupravujúnáhraduškodyprinehodáchspôsobenýchprevádzkoumotorových

vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques
Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD
C-22/12 Haasová, bod 55).

18. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková
ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma na zdraví
je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi

jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako
aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať
a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu
medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho
predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem "ujma na

zdraví", ako aj "osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú
pojem "škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia
ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá
podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 O. z., vznikla na základe dopravnej nehody a
má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne

hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová,
bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie
ustanovení § 11, § 13 O. z. k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy
zodpovednosti za škodu.

19. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z
24. októbra 2013). Žalobkyňa sa preto dôvodne domáhala náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči
žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy.

20. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia

zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť

aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,
vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné
značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako
i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri

insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná).

21. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP
tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda žeaj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES
zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a

o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa
slovné spojenie "personal injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda "osobná ujma". Komunitárne
právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú
aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).

22. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 O. z.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu
vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám
imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie).

Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako
majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu
poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú
ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definícii
prispôsobuje. O. z. nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§442 ods. 1). Skutočná škoda

bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o
náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších
súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode.
Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia

citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania.

23. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.

Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom
štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel
správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je

spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal
otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak
je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v

súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych
predpisov učinený žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa.

24. K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 301/2012 , sp. zn. 4Cdo 168/2009 a sp.zn. 8Cdo/219/2016 je potrebné uviesť, že v kontexte

vyššie uvedeného nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je
povolaný každý členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad,
vrátane materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je
prameňom komunitárneho práva).

25. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,

mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a RecrepSRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle

textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva
ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu
definície škody.

26. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a

smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

27.Primárnymcieľomtzv.motorovýchsmernícEurópskejúniebolozjednodušiťvoľnýpohybmotorových

vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto
smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania
nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárne

pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v
motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii
národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP) a preto sa

odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom, že v danom prípade ide o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (ZoPZP je výsledkom transpozície tzv. piatich motorových smerníc
upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).

28. Nebolo možné ani vychádzať zo záveru, že súkromné právo členského štátu sa neprieči právu

Európskej únie. Odvolací súd vzhliadol práve vo výklade pojmu škoda nesúlad vnútroštátneho práva a
práva Európskej únie, pričom eurokonformný výklad tohto pojmu (preložený ako osobné ujmy na tele,
psychike alebo v emočnej sfére poškodeného) je jediným možným správnym výkladom, na rozdiel od
reštriktívneho gramatického výkladu vnútroštátneho práva (ktorý je v rozpore s cieľmi vyjadrenými v tzv.
motorových smerniciach). Je potrebné súčasne zdôrazniť, že sa nejedná o priamu aplikáciu smerníc ale

o výkladovú metodológiu vzťahujúcu sa na oblasť harmonizovanú právom Európskej únie.

29. Žalovaný 2/ správne uviedol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu
upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou
ustanovenia § 11 a § 13 O. z., a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou
činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo
v ustanoveniach O. z. upravujúcich náhradu škody, tzv. "odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná

o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna
prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá
občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany
oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené
ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy
vo vnútroštátnom práve (O. z.) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej
právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.

30. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.
Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj
ujmu v emočnej sfére žalobkyne ako poškodenej. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočnéargumentovaťšpecifikamidotknutýchhmotnoprávnychinštitútovvnútroštátnehopráva(náhradaškodya
náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody
na zdraví podľa O. z. (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví

(abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom
Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie
jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

31. Úlohou zákonodarcu je vždy uviesť dve navzájom si konkurujúce hodnoty do rovnováhy tak,

aby boli v čo najvyššej miere zachované. Ak písaný zákon (pozitívne právo) neplní svoju funkciu
spočívajúcu v spravodlivom vyriešení právneho problému, je na súde, ktorý zákon interpretuje, zvážiť
konkurujúce práva pri interpretácii konkrétnej právnej normy. V danom prípade bol povinný uviesť do
spravodlivej rovnováhy škodu na psychickom zdraví a škodu na fyzickom zdraví, ako aj majetkové riziko
zodpovedných subjektov za nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v prípade nemajetnosti zodpovedného
subjektu, aby povinné poistenie zodpovednosti za škodu pokrývalo aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.

32. Pokiaľ žalovaný 2/ v prejednávanej veci poukazuje na rozsudok NS SR pod sp.zn. 3Cdo 301/2012
v tomto kontexte a contrário odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS
474/2016-17, v rámci ktorého rozhodnutia Ústavný súd podrobil prieskumu vecnú pasívnu legitimáciu

poistiteľa, kedy poistiteľ vystupoval ako žalovaný v spore o zaplatenie sumy 800.000,- eur, v rámci
ktorého sporu sa žalobcovia ako pozostalé blízke osoby po zomretej obeti dopravnej nehody domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči žalovanému 1/ ako vodičovi
motorového vozidla a žalovanému 2/ ako poisťovateľovi, u ktorej bolo motorové vozidlo povinne
zmluvnej poistené v zmysle zák.č. 380/2001 Z.z.. Zároveň Ústavný súd v danom rozhodnutí poukázal

na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. C 22/12 z 24.10.2013 a v súvislosti s týmto rozsudkom
Súdneho dvora Ústavný súd poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie sp.zn. III. ÚS 646/2015 zo
16.10.2015, v ktorom v obdobnej veci skonštatoval, že hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je
oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo ČR, tak
aj vnútroštátne právo SR prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a §

13) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách
priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z plneného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V SR povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlaupravujezák.č.381/2001Z.z.,podľaktoréhomápoisťovateľ
oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území SR. Zároveň Ústavný súd dodal, že k tomuto

záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkovou motorových vozidiel a zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad
pojmu náhrada škody. Zároveň poukázal tiež na svoje rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015. Taktiež
odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, najmä na rozhodnutie NS SR sp.zn.

6MCdo/1/2016 a 8Cdo/1361/2015, na ktoré poukázal už súd prvej inštancie a ktoré rôznymi argumentmi,
dochádzajú k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi je daný a s ktorými
sa stotožňuje aj odvolací súd. Rovnako odvolací súd poukazuje uznesenie Ústavného súdu SR z
11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom v rámci odôvodnenia ústavný súd uzavrel, že
pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej
regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v
diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej

ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných
zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi.

33. Rovnako správne rozhodol súd prvej inštancie i čo sa týka výšky priznanej náhrady. Z vykonaného
dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že vzťah žalobkyne k jej, v čase smrti 57 ročnej

matke, bol hlboký a vyplýval z toho, že v tom čase 32 ročná žalobkyňa spolu s matkou od narodenia
žila v spoločnej domácnosti, pričom si boli vzájomnou oporou. Zo strany žalobkyne pri pomoci matke v
jej chorobe a zo strany matky pri pomoci žalobkyni s výchovou jej maloletých detí. Hĺbka tohto vzťahu
žalobkyne a jej zosnulej matky viedla u žalobkyne k ľudsky prirodzenému smútku. Smrť matky žalobkyneobral jej súkromie o osobu, s ktorou celý život žila v jednej domácnosti a ku ktorej mala po svojich
maloletých deťoch najbližší rodinný vzťah. Smrť tak blízkej osoby, akým bola matka žalobkyne, a to vo
veku, v ktorom bolo možné predpokladať ďalší život matky žalobkyne a pri usporiadaných a blízkych

rodinnýchpomerochmedzinimi,atomuzodpovedajúcomočakávaníďalšiehospoločnéhoživota,vyvolal
u žalobkyne ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a životné nešťastie. Je aj podľa odvolacieho súdu
nepochybné, že pre žalobkyňu bola smrť jej matky otrasným zážitkom - nepriaznivým psychologickým
činiteľom, ktorý u nej neviedol k vážnej duševnej poruche, ale k hlbokému a trvalému smútku, ktorý v
jej prípade možno prirovnať k smútku zo straty životného partnera, keďže vzťah žalobkyne k zosnulej

matke vyplynul z ich dlhodobého spolužitia aj v dospelom veku žalobkyne v jednej domácnosti. Ako
vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie prevažná časť rodinných vzťahov
žalobkyne sa realizovala v spoločnom živote s matkou v ich spoločnej domácnosti tvorenej nimi
dvoma spolu s deťmi a partnerom žalobkyne. Vzťah žalobkyne k jej matke bol zrejme hlbší ako k
jej vlastnému životnému partnerovi, keďže ich vzťah krátko po smrti matky žalobkyne skončil. Preto
súd prvej inštancie správne žalobkyňou žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy 15 000 eur považoval za

dôvodnú a správne žalobe v celom rozsahu vyhovel. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy aj
podľa odvolacieho súdu zodpovedá aj výške tohto nároku tak, ako je priznávaný v Českej republike,
kde priznávané výšky náhrad nemajetkovej ujmy sa odvíjajú od všeobecne prezentovanej predstavy
českého Najvyššieho súdu vyjadrenej v tlačovej správe z 12.4.2016, podľa ktorej vzhľadom k doterajšej
judikatúre, k cenovému vývoju i s prihliadnutím k zahraničným skúsenostiam sa ako základné rozpätie

pre stanovenie výšky náhrady odporúča 240 000 Kč až 500 000 Kč v typovom neutrálnom prípade
najbližších osôb (manžel, rodič a dieťa). Priznaná náhrada predstavuje približne 375 000 Kč a prípad
žalobkyne treba považovať za typovo neutrálny. Intenzita vzťahu žalobkyne a jej matky zodpovedala
ich spolužitiu, pričom je zrejmé, že žalobkyňa bola na svoju matku naviazaná viac ako v ostatných
bežných prípadoch, v ktorých sa viazanosť dospelých matiek viac koncentruje k ich partnerom a deťom.

Vek žalobkyne a jej matky bol taký, že bolo možné očakávať spolužitie trvajúce ešte viac ako 10
rokov. Žalobkyňa nebola na svojej matke existenčne závislá, no je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé,
že príjem jej matky význame prispieval k životnému štandardu žalobkyne. Žalobkyni bola poskytnutá
satisfakcia tým, že žalovaný 1/ bol postihnutý v trestnom konaní. Smrť matky sa u žalobkyne prejavila
bežným smútkom bez akýchkoľvek prejavov duševnej poruchy. Majetkové pomery žalovaného 1/ sú

bežné a miera jeho zavinenie zodpovedala jeho nedbanlivej nepozornosti pri cúvaní s motorovým
vozidlom. Súd prvej inštancie rovnako správne neprihliadol na spoluzavinenie matky žalobkyne, ktorá
cestu neprechádzala kolmo, ale šikmo. Hlavnou príčinou stretu medzi motorovým vozidlom žalovaného
1/ a matkou žalobkyne bolo aj podľa odvolacieho súdu nedbanlivostné konanie žalovaného 1/. Miera
spoluúčasti matky žalobkyne v tom, že cestu prechádzala šikmo je tak aj podľa odvolacieho súdu,

okrajová, že súd prvej inštancie správne na ňu neprihliadol, keďže vôbec nezakladá (podobne v
rozhodnutí NS ČR sp.zn. 25Cdo/238/2002) podstatnú účasť matky žalobkyne na jej smrti. Žalovaný
1/ škodovú situáciu v dopravnej prevádzke vyvolal porušením svojich povinnosti, pričom sa nemohol
spoliehať na to, že za jeho autom nie sú, hoc aj nepozorne prechádzajúci chodci vyššieho veku.
Prihliadnuť na majetkové pomery žalovaného 1/ v tomto prípade ani podľa odvolacieho súdu nemožno,

keďže by išlo o zohľadnenie toho, že žalovaný 1/ si nesplnil svoju zákonnú povinnosť mať zmluvne
zabezpečené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

34. Preto v konečnom dôsledku krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči žalovanému 2/, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. Nakoľko však
z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd jej nárok na

ich náhradu nepriznal (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).