Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/144/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114206498
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114206498.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. Z. W., nar. XX.X.XXXX,
bytom H. - D. H., S. XXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Gerom, so sídlom H., D.
XXX, proti žalovanému Biblické centrum, so sídlom Plevník - Drienové 12, IČO: 36 123 391, právne
zastúpenému JUDr. Magda Poliačiková, advokátkou, s.r.o., so sídlom Žilina, Národná 17, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
4C/66/2014-75 zo dňa 16. decembra 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Konštatoval, že uplatňovaný
nárok je (opätovne) nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorý užíva
pozemok vo vlastníctve žalobcu (CKN parc. č. 1107/1 kat. územie D. H.; LV č. XXXX), na ktorom
je postavená synagóga vo vlastníctve žalovaného. Už v minulosti sa pritom žalobca domáhal nároku
založeného na tých istých skutkových okolnostiach; len za iné časové obdobie. V danom konaní (sp.
zn. Okresného súdu Žilina 27C/232/2010) bolo jeho žalobe síce čiastočne vyhovené, ale odvolací

súd zdôraznil rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, v zmysle ktorej je potrebné, aby sa vlastník
neobmedzovalibanauplatňovaniesekundárnychzodpovednostnýchnárokovvyplývajúcichzexistencie
protiprávneho stavu (stavba na cudzom pozemku), ale aby sa súčasne domáhal (primárne) aj
odstránenia tohto protiprávneho stavu. V opačnom prípade je totiž možné uvažovať o výkone práva v
rozpore s dobrými mravmi, ktoré východisko dal odvolací súd výslovne do pozornosti sporovým stranám
(práve) vo vzťahu k eventualite ďalšieho uplatňovania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu.
2. Nadväzne, pri osvojení si predmetného východiska, okresný súd uzavrel, že spôsob domáhania

sa hmotných práv žalobcom v konečnom dôsledku predstavuje zneužitie práva, ktorému nemožno
poskytnúťsúdnuochranu.Akonevierohodnévyhodnotiltvrdeniežalobcu,žeprinadobudnutídotknutého
pozemku nevedel, že sa na ňom nachádza stavba synagógy. Žalobca je znalý miestnych pomerov
a predmetná stavba na pozemku stojí asi od roku 1934. Podľa okresného súdu žalobca nadobudol
predmetný pozemok za účelom získavania majetkového prospechu; a to dlhodobo, keďže nemožno
predpokladať, že stavba synagógy, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, by bola/mohla byť z
pozemku odstránená. Samotný žalobca uviedol, že voči žalovanému nepodal žalobu o odstránenie

stavby, nedomáha sa ani zriadenia vecného bremena súdnou cestou a ani nečiní iné kroky smerujúce
k odstráneniu predmetného protiprávneho stavu v zmysle § 135c Obč. zák.
3. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Konštatoval, že žalovaný síce bol v konaní úspešný, ale existujúci protiprávny stav, keď vlastník stavbyniejetotožnýsvlastníkompozemku,naktoromstavbastojí,predstavujedôvodhodnýosobitnéhozreteľa
v zmysle § 150 O.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a „vrátenia veci na ďalšie pojednávanie“. Nesúhlasil so záverom, že uplatňovaný nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s dobrými mravmi; (v podstate) vrátane
jeho východiska, že pokiaľ vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné (sekundárne) nároky voči
osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci, bez toho, aby sa zároveň (primárne) domáhal odstránenia

protiprávneho stavu, ide spravidla o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Poukazoval na to, že
stavba synagógy vo vlastníctve žalovaného je evidovaná ako národná kultúrna pamiatka a samotný
okresný súd uviedol, že národnú kultúrnu pamiatku by štátne orgány zbúrať nedovolili. Preto sa
žalobca nemohol domáhať (aj) odstránenia protiprávneho stavu - zbúrania synagógy, ale uplatňoval
len sekundárne zodpovednostné nároky vyplývajúce z daného stavu. Odvolateľ tvrdil, že nie jeho vinou
došlo k podaniu žaloby, ale šlo o dôsledok neochoty žalovaného uzatvoriť nájomnú zmluvu za prijateľné

nájomné;hocitopôvodneprisľúbil,avšakdoposiaľnájomnúzmluvunepodpísal.Zopakoval,žežalovaný,
v ktorého vlastníctve je synagóga postavená na pozemku vo vlastníctve žalobcu, zasahuje do práva
žalobcu vlastniť majetok.
5. Odvolateľ namietal tiež konštatovanie okresného súdu, že dotknutý pozemok kupoval za účelom
získania dlhodobého majetkového prospechu. V danej súvislosti uviedol, že pozemok bol zo strany

pôvodného vlastníka Pivovar Popper, s.r.o., prednostne ponúknutý na predaj žalovanému, ktorý kúpu
bez uvedenia dôvodu odmietol. Žalobca kúpil predmetný pozemok až následne. Aj z toho je zrejmé, že
nie žalobca podporuje udržiavanie protiprávneho stavu, ale naopak žalovaný nevynakladá žiadnu snahu
o riešenie danej situácie (nechce uzatvoriť nájomnú, prípadne kúpnu zmluvu ohľadne daného pozemku).

6. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na závery odvolacieho súdu vyslovené v
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/479/2014 z 25.2.2015 v spore vedenom medzi totožnými
účastníkmikonaniaastotožnoupodstatou,naktoréokresnýsúd(vsúlades§159ods.2O.s.p.vspojení
so závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 zo dňa 20.1.2010) správne prihliadol.
Uviedol, že žalobca kupoval dotknutý pozemok s vedomím, že je zastavaný stavbou vo vlastníctve

žalovaného, ktorá je navyše národnou kultúrnou pamiatkou; špekulatívny úmysel žalobcu pri danej
kúpe („záväzne“) konštatovali súdy v skoršom konaní. Nakoľko žalobca naďalej/opätovne uplatňuje
len sekundárne zodpovednostné nároky, ide z jeho strany nepochybne o konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný doplnil, že § 135c Obč. zák. pozná aj iné spôsoby usporiadania vzájomných práv a
povinností, než len odstránenie stavby. Ide predovšetkým o možnosť súdu zriadiť za náhradu vecné

bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, ktorú možnosť žalobca „zrejme úmyselne
opomína“. Žalovaný poukázal i na neprimeranosť výšku ročného nájomného, ktorá by podľa návrhu
žalobcu predstavovala až 68 % ním zaplatenej kúpnej ceny pri nadobudnutí dotknutého pozemku.

7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie protistrany uviedol, že si podanou žalobou „len“ uplatňuje svoje

vlastnícke právo zaručené mu čl. 20 Ústavy SR. Žalovaný pritom doposiaľ nevysvetlil, prečo nekúpil
dotknutý pozemok, hoci ho na to predchádzajúci vlastník niekoľkokrát vyzval. Rovnako žalovaný - keďže
nechceplatiťzaužívaniedotknutéhopozemku-za8rokovnepodalnávrhnazriadenievecnéhobremena
v zmysle § 135c ods. 3 Obč. zák. On (žalobca) chcel tento pozemok využívať na svoje účely. Otázka
uzavretia nájomnej zmluvy bola riešená medzi sporovými stranami viackrát, ale žalovaný ju napriek

vzájomnej dohode (i o cene nájmu) nepodpísal. Žalobca dodal, že cena nájmu bola stanovená súdnymi
znalcami, čo zodpovedá aj uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle
zmeny petitu zo dňa 4.5.2015.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k replike odvolateľa zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu s

dôrazom na potrebu rešpektovania rozhodnutí súdov vydaných v predchádzajúcom konaní o obdobnom
nároku žalobcu. Súčasne uviedol, že žalobca nešpecifikoval, na aké „svoje účely“ plánoval využívať
dotknutý pozemok zastavaný stavbou v cudzom vlastníctve, ktorá je navyše národnou kultúrnou
pamiatkou.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.10. Neobstojí zásadná odvolacia argumentácia žalobcu, že za existujúceho (protiprávneho) stavu
užívania jeho pozemku žalovaným nemal inú možnosť, než uplatňovať predmetné sekundárne,
resp. zodpovednostné nároky. Pokiaľ v uvedenej súvislosti tvrdil, že sa fakticky nemôže domáhať

odstránenia stavby synagógy zo svojho pozemku (lebo ide o národnú kultúrnu pamiatku), celkom zjavne
opomína ďalšie možnosti/spôsoby usporiadania vzťahov vlastníka pozemku a vlastníka stavby na ňom
postavenej; na ktorú okolnosť náležite poukazuje i žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu.

11. Vzhľadom na osobitný status stavby vo vlastníctve žalovaného (národná kultúrna pamiatka) je

síce viac ako zrejmé, že postup podľa § 135c ods. 1 Obč. zák. - odstránenie stavby - neprichádza v
konkrétnostiach súdenej veci reálne do úvahy, ale využitiu ďalších spôsobov riešenia situácie, kedy
je odlišný subjekt vlastníctva pozemku a stavby na ňom postavenej (§ 135c ods. 2, 3 Obč. zák.), nič
nebráni. Obe dotknuté možnosti pritom môže ako aktívne vecne legitimovaný uplatňovať (aj) vlastník
pozemku, t.j. žalobca. To znamená, že žalobca mal k dispozícii právne inštitúty, ktorými mohol (a
môže) s „konečnou platnosťou“ odstrániť protiprávny stav, resp. stav právnej neistoty. Osobitne, ak on

sám opakovane tvrdí, že mimosúdne rokovania sú neúspešné; eventuálne, že protistrana ich výsledky
fakticky nerešpektuje. V tejto spojitosti krajský súd uvádza, že skutočnosť, že stále nedošlo k zmluvnej
úprave vzájomných práv a povinností sporových strán nemožno hodnotiť ako okolnosť legitimizujúcu
prípustnosť (opätovného) uplatnenia zodpovednostného (sekundárneho) nároku žalobcu - nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia.

12. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v predchádzajúcom konaní o zhodnom nároku (za
iné obdobie) bol žalobca čiastočne úspešný a bolo mu priznané voči žalovanému právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 2.745,80 eur. To znamená, že žalobcovi bol (hoci už v minulosti)
priznaný aj sekundárny zodpovednostný nárok, čiže nejde o situáciu, kedy by správanie žalovaného
zostalo bez „zodpovednostného postihu“. Žalobca však v danom konaní bol výslovne upozornený na

(principiálny) rozpor opätovného uplatňovania daného nároku v budúcnosti s dobrými mravmi (bližšie
aj bod 14. tohto odôvodnenia).

13. Hoci odvolateľ konkrétnou protiargumentáciou nerozporuje určujúce východisko napadnutého
rozhodnutia - ak vlastník pozemku zastavaného cudzou stavbou uplatňuje voči vlastníkovi stavby len

zodpovednostné (sekundárne) nároky bez toho, aby sa primárne domáhal odstránenia uvedeného
protiprávneho stavu, ide o uplatňovanie/výkon práva spravidla odporujúci dobrým mravom - krajský
súd zdôrazňuje jeho vecnú správnosť. Účelom poskytnutia súdnej ochrany totiž nemôže byť fakticky
trvalá legitimizácia protiprávneho stavu (akceptovanie užívania pozemku bez právneho titulu, hoci aj
za „dodatočnú náhradu“ vo forme vydania bezdôvodného obohatenia), ale odstránenie tohto stavu a

navodenie stavu právnej istoty, t.j. stavu rešpektujúceho zákonné pravidlá usporiadania (hmotných) práv
sporových strán.
14. Náležite už okresný súd poukázal na jasné a výslovné závery odvolacieho súdu v konaní o právnym
a skutkovým charakterom identickom nároku (sp. zn. Okresného súdu Žilina 27C/232/2010, sp. zn.
Krajského súdu v Žiline 6Co/479/2014). Napriek uvedenému žalobca opätovne uplatnil typovo rovnako

vymedzený nárok. Neboli pritom preukázané (a v podstate ani konkrétne žalobcom tvrdené) relevantné
dôvody, pre ktoré by konajúce súdy mali o tomto nároku rozhodnúť inak, než v „predošlom“ konaní.
Samotná skutočnosť, že neakceptovateľný stav naďalej pretrváva rozhodne nie je dôvodom na zmenu
stanoviska súdov; skôr naopak, umocňuje nutnosť jeho odstránenia. Reálne totiž hrozí, že nezákonný
stav existujúci medzi sporovými stranami povedie v budúcnosti len ku vzniku ďalších (obdobných)

súdnych sporov.

15. Otázka pohnútky žalobcu pri nadobudnutí dotknutého pozemku nemá pre rozhodnutie v aktuálnom
konaní podstatnejší význam. Bez ohľadu na uvedené krajský súd konštatuje, že tvrdenia žalobcu o tom,
že nevedel, že na dotknutom pozemku stojí synagóga vo vlastníctve iného subjektu, nielenže vyznievajú

nevierohodne, ale predovšetkým odporujú jeho ďalším súvisiacim vyjadreniam v súdenej veci (napr. o
vedomosti o rokovaniach Pivovaru Popper, s.r.o., so žalovaným). Nehovoriac o výslovnom vyjadrení
žalobcu v „predošlom“ konaní, že vedel o danej skutočnosti už v čase nadobudnutia nehnuteľnosti
(bližšie str. 5 rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/232/2010-146 z 14.2.2014).

16. Z konštatovaného vyplýva, že odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a keďže neboli
zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil. Ako vecne správny krajský súd
vyhodnotil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý (§ 379písm. a/ CSP), výrok o trovách prvoinštančného konania. Len na okraj dopĺňa, že súvisiaca úvaha
okresného súdu je udržateľná a zároveň v zmysle čl. 16 ods. 3 základných princípov CSP v konaní
o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok

uplatnila.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný
voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. Pre úplnosť krajský

súd dodáva, že v predchádzajúcom súdnom konaní o (podstatou) identickom nároku bolo odvolacím
súdom pomerne jednoznačne zdôraznené, že eventuálne uplatňovanie takýchto sekundárnych nárokov
v budúcnosti bude (takmer určite) posudzované ako uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi.
Napriek uvedenému a bez akejkoľvek podstatnej zmeny v argumentácii žalobca podal predmetnú
žalobu, resp. na nej zotrval, vrátane podania odvolania. Za danej situácie širšie súvislosti súdenej veci
podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne

neprizná náhradu trov (odvolacieho) konania.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.