Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/75/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316201023
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316201023.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: B. N., U.. XX.X.XXXX, R. L.
Č.. XXX, XXX XX T., zastúpený advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, so sídlom Kudlovská 1, 066
01 Humenné, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu a náhradu nemajetkovej ujmy, takto o odvolaní žalobcu, ako aj žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 10C/24/2016-114 zo dňa 1.3.2017

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku.

Odmieta odvolanie žalovaného voči zamietavému výroku.

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 894,53 eura spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

894,53 eura od 18.11.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám
nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou v znení zmeny pripustenej súdom
1.2.2017 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému, o ktorom pôvodne predpokladal, že by za neho malo
konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, následne za konajúceho označil Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, zaplatiť mu sumu 990,82 eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej

sumy od 16.8.2012. V žalobe uviedol, že postupom orgánov verejnej moci bola mu nezákonným
rozhodnutím spôsobená ujma. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Humennom č. ČVS: ORP-531/
HE-HE-2012 zo dňa 22.6.2012 bolo začaté jeho trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods.
2, písm. e) Trestného zákona nakoľko na základe zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený
záver, že v období od 9.11.2011 do 10.5.2012 vykonal neoprávnený zásah na prívodovom vodiči
medzi poistnou skriňou a elektromerovým rozvádzačom rodinného domu č. XXX v obci L. za účelom
napojenia rodinného domu mimo merania, a teda že neoprávnene odoberal elektrickú energiu, čím

spôsobil Východoslovenskej distribučnej, a.s. Košice škodu vo výške 778,11 eura. V tejto veci sa na
Okresnom súde Humenné viedlo konanie pod sp.zn. 22T 50/2012, pričom žalobca bol rozsudkom zo
dňa 3.3.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 1Pv 406/2012 zo dňa 10.9.2012 spod
obžaloby oslobodený. Pre účely trestného konania sa nechal zastupovať advokátom, ktorý si vyčísliltrovy obhajoby na sumu 990,82 eura. Zaplatením trov obhajoby vznikla mu škoda, ktorú mu má žalovaný
zaplatiť. Žiadal taktiež, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 3.000 eur, ktorá mu
bola spôsobená neprofesionálnym prístupom, výsledkom ktorého bolo vznesenie obvinenia, došlo tým

k zásahu do zdravia, cti a jeho súkromia. Musel jednak vyhľadať lekársku pomoc a dlhodobo sa liečil
na srdce, pretože po trestnom oznámení utrpel infarkt myokardu. Aj spoluobčania v obci sa začali na
neho pozerať ako na zlodeja, pretože informácia o nelegálnom odbere elektrickej energie sa v malej obci
rýchlo rozšírila. Trestným stíhaním došlo k strate jeho dôveryhodnosti a spochybneniu ako seriózneho
a poctivého človeka. Žalobca uviedol, že požiadavku o predbežné prerokovanie uplatneného nároku

adresoval okrem Generálnej prokuratúry aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky. V zákonnej 6-mesačnej lehote jeho požiadavka na náhradu škody
nebola uspokojená.
Z vykonaného dokazovania súd zistil relevantnosť tvrdení o trestnom stíhaní žalobcu, ako bolo uvedené
vžalobe.Podľafaktúry,ktorúžalobcapredložilsúdusúdzistil,žeobhajcažalobcuC..C.E.trovypovinnej
obhajoby vyúčtoval vo výške 990,82 eura, a to za tieto úkony právnej pomoci:

- dňa 16.8.2012 prevzatie a príprava obhajoby - 63,58 eura,
- dňa 7.9.2012 podanie vo veci samej - 63,58 eura,
- dňa 27.9.2012 podanie vo veci samej - 63,58 eura,
- dňa 4.10.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 63,58 eura,
- dňa 31.10.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 63,58 eura,

- dňa 16.11.2012 obhajoba na hlavnom pojednávaní od 11.00 do 13.15 - 127,16 eura,
- dňa 3.7.2013 podanie vo veci samej - 57,95 eura,
- dňa 26.8.2013 obhajoba na hlavnom pojednávaní od 9.00 - 12.35 - 115,90 eura,
- dňa 23.1.2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura,
- dňa 6.3,2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura,

- dňa 11.9.2014 obhajoba na hlavnom pojednávaní - 60,11 eura (cestovné T. - D. a späť 0,087 x 160 x
1,5 + 0,183 x 160) - 50,16 eura, náhrada za stratu času 12,02 x 5 - 60,11 eura,
- režijný paušál 6 x 7,63, 2 x 6,95, 3 x 7,21 eura - 81,31 eura.
Súd prvej inštancie zo spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 22T/50/2012 zistil, že dňa 6.3.2014 sa
neuskutočnilo žiadne pojednávanie a preto nepatrí advokátovi náhrada vo výške 60,11 eura (na hlavnom

pojednávaní dňa 23.1.2014 bol vyhlásený rozsudok) a za podanie vo veci dňa 3.7.2013 patrí náhrada
iba v jednej polovici podľa ustanovení § 14 ods. 3, písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože išlo o
návrh na vykonanie dokazovania t.j. suma 28,97 eura. Keďže sa pojednávanie dňa 6.3.2014 nekonalo,
ani nebolo vytýčené, nepatrí advokátovi náhrada za režijný paušál vo výške 7,21 eura za rok 2014. Preto
právnemu zástupcovi žalobcu v trestnom konaní patrila náhrada vo výške 894,53 eura (990,82 - 60,11

- 28,97 - 7,21). Žalobca obhajcovi, ako vyplynulo z pokladničných dokladov uhradil 6.10.2014 200 eur,
16.8.2012 300 eur, 7.11.2012 200 eur, 29.8.2012 100 eur a 29.8.2013 sumu 200 eur.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v konaní preukázal, že má nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a to uznesením
povereného príslušníka Okresného riaditeľstva PZ v Humennom zo dňa 22.6.2012, ktorým bolo voči

nemu vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Aj keď
toto rozhodnutie v neskoršom konaní nebolo zrušené a žalobca bol v konaní pred súdom oslobodený
spod obžaloby, za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného stíhania. Žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody,
ktorá mu vznikla úhradou účelne vynaložených nákladov a trov konania v súvislosti s jeho právnym
zastúpenímvtrestnejveci.Súdpovykonanomdokazovanímalzapreukázané,žeškoda,ktorúuplatňuje
žalobca, je v príčinnej súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím a z obsahu pripojeného trestného
spisu jednoznačne bolo preukázané, že žalobca bol v trestnom konaní právne zastúpený. Z vyúčtovania

vyplýva, právny zástupca si vyúčtoval odmenu vo výške 990,82 eura. Súd však zo spisu Okresného
súdu Humenné sp. zn. 22T/50/2012 zistil, že dňa 6.3.2014 sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie a preto
nepatrí advokátovi náhrada vo výške 60,11 eura (na hlavnom pojednávaní dňa 23.1.2014 bo vyhlásený
rozsudok) a za podanie vo veci dňa 3.7.2013 patrí náhrada iba v jednej polovici podľa ustanovení § 14
ods. 3, písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože išlo o návrh na vykonanie dokazovania t.j. suma 28,97

eura. Keďže sa pojednávanie dňa 6.3.2014 nekonalo, ani nebolo vytýčené, nepatrí advokátovi náhrada
za režijný paušál vo výške 7,21 eura za rok 2014. Preto právnemu zástupcovi žalobcu v trestnom konaní
patrila náhrada vo výške 894,53 eura (990,82 - 60,11 - 28,97 - 7,21). Preto súd priznal žalobcovi náhraduv tejto výške. Z priznanej sumy mal za dôvodný aj úrok z omeškania, nie však vo výške a od času, ako
žalobca žiadal. Podľa súdu až
márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na prerokovanie sa žalovaný dostal do omeškania s náhradou

škody, pretože do podania návrhu na predbežné prejednanie nároku žalovaný nemal o dlžnej sume
vedomosť. Od podania návrhu 6-mesačná lehota uplynula 18.11.2012, keďže návrh na predbežné
prejednanie nároku bol daný 18.5.2015, preto od 19.11.2012 uložil zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo žalovanej sumy.
Súd prvej inštancie mal za nepreukázaný žalobcom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu 3.000 eur,

nakoľko na preukázanie tohto nároku žalobca nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by tento nárok odôvodňovali. Preto súd žalobu v časti žiadaného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a zamietol nárok na náhradu škody za trovy obhajoby
a úrok z omeškania v rozsahu prevyšujúcom sumu, zaplatenie ktorej uložil žalovanému.
Pri právnom posúdení veci súd uviedol, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak

tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,
ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Pokiaľ mal žalovaný za to, že v čase vydania uznesenia o
vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonné podmienky, uznesenie nebolo prokurátorom zrušené a
nikdy nebol konštatovaný nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní, konštatoval, že nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Súdna prax
pri posudzovaní obdobných nárokov dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, teda aj zákonnosti začatia a
vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní
sú prokurátor a policajt, pričom policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ PZ. Na
úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené

podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady
škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci
v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. V
danom prípade podal žiadosť o predbežné prejednanie nároku žalobca na Ministerstvo vnútra SR, ktoré
postúpilo žiadosť Generálnej prokuratúre SR a preto súd mal za to, že boli splnené všetky podmienky

pre to, aby Generálna prokuratúra posúdila tento nárok žalobcu ako orgán kompetentný túto žiadosť
posúdiť.
Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci - § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1,
2, § 18 ods. 1, 2, 3, ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a 2 a ustanovením § 262 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný, obaja voči všetkým výrokom rozsudku
súdu prvej inštancie.

3. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil to, aby mohol uskutočniť jemu patriace procesné práva, v dôsledku toho došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Konanie má podľa neho inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Pokiaľ súd neuložil žalovanému zaplatiť mu škodu, ktorá mu vznikla zaplatením trov obhajoby
v sume, ako mu vyúčtoval jeho obhajca, je rozhodnutie nesprávne, pretože škodou, ktorá mu vznikla
sú trovy obhajoby, ktoré musel vynaložiť, čím došlo k úbytku v jeho majetku. Nebolo jeho povinnosťou
skúmať, či ním zvolený obhajca účtuje úkony právnej pomoci v súlade s platnými právnymi predpismi.

Svoju povinnosť si splnil tým, že za vyúčtované právne služby riadne a včas zaplatil. Prenesením
zákonnej povinnosti obhajcu na jeho ťarchu by bolo jeho zákonné právo ohrozené. Konajúci súd sa
otázkou účelnosti vynaložených trov právneho zastupovania nemal vôbec zaoberať. Z takéhoto názoru
vychádzali aj iné súdy v skutkovo a právne totožnej veci. Správnym nie je taktiež názor súdu, pokiaľmal za to, že na úrok z omeškania nemá nárok od času, ako v žalobe žiadal. Podľa žalobcu je
bezpredmetné, že žalovaný nemal do jeho podania návrhu na predbežné prejednanie nároku vedomosť,
že sa dostal do omeškania. Jemu reálne škoda vznikla prvou zálohovou platbou za právne služby

advokáta už 16.8.2012 a ďalej zaplatením ďalších preddavkov ako uviedol v konaní. Súd nemal v danom
prípade lipnúť na formálnosti, ale vec mal posudzovať v širších spojitostiach, a to na základe ust. §
17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., kde poškodený má nárok aj na ušlý zisk. Od 16.8.2012 finančné
prostriedky, ktoré vyplatil právnemu zástupcovi nemohol zúročiť. Formálna chyba žalobného návrhu by
nemala brániť výkonu zamýšľaného účinku, keďže obsahovo bolo zrejmé, čoho sa domáha. Pokiaľ súd

zamietol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, bolo tým porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Súd sa touto vecou vôbec nezaoberal. Nie je
pravdou, že nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Jeho právny zástupca žiadal vyžiadať spis Okresného
riaditeľstva policajného zboru. Práve tento dôkaz mal potvrdiť nezákonnosť trestného stíhania voči jeho
osobe. Ak by sa súd zaoberal jeho nárokom na nemajetkovú ujmu v súvislosti s vyšetrovacím spisom,
dospel by k zisteniu, že poverený policajt dôkazy v jeho neprospech zmanipuloval a zabezpečil ich v

rozpore s Trestným poriadkom, a to tým, že výpoveď svedka A. M., ako zamestnanca oznamovateľa
trestného činu doslovne skopíroval a vsunul do výpovede svedka Ľ. Z., kde zmenil len časť výsluchu.
Napriek protiprávnym procesným postupom a pochybeniam okresný súd podal na neho na Okresný
súd Humenné obžalobu. Na pojednávaní prokurátor nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by minimálne
preukázal, že v jeho rodinnom dome vôbec dochádzalo k neoprávnenému odberu elektriny. Okresný

prokurátorsaodvolalajvočirozsudkuOkresnéhosúduHumennésodôvodnením,žeajnapriekzisteným
pochybeniam má za to, že došlo k neoprávnenému odberu elektrickej energie. Ak by vo veci trestného
stíhania prokurátor konal v súlade s trestným poriadkom, tak nielen že by nepodal na neho obžalobu,
ale dospel by k zisteniu, že oznamovateľ trestného činu, Východoslovenská distribučná, a.s. pri kontrole
jeho odberného miesta postupovala v rozpore s vlastnými internými normami, ako aj v rozpore s

ustanovením zákona č. 656/2004 Z.z.. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd sa nezaoberal
a nepreskúmal rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s jeho trestným stíhaním,
čím boli porušené jeho základné práva a slobody. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Trestné stíhanie a súdne konanie voči jeho osobe
trvalo dva a pol roka, v súvislosti s jeho vekom sa to odzrkadlilo na jeho psychickom a fyzickom

zdraví, negatívne dôsledky pretrvávajú doposiaľ. Najviac ho zasiahla skutočnosť, že v demokratickom a
právnom štáte je možné trestne stíhať a obžalovať z trestného činu občana na základe aj protiprávneho
konania oznamovateľa trestného činu a za existencie dôkazov, ktoré boli orgánmi činnými v trestnom
konaní vytvorené účelovo a v rozpore s trestným poriadkom. Pre uvedené skutočnosti trpí pocitmi krivdy
a nespravodlivosti. Nesprávne je aj rozhodnutie súdu čo sa týka trov konania. Jeho trovy konania boli

vynaložené v príčinnej súvislosti s jeho procesným postavením k predmetu konania, ak súd vo výroku
o trovách konania rozhodol tak, že mu neboli priznané, tak v dôsledku tohto rozhodnutia došlo nielen k
znehodnoteniu jeho primárneho úspechu, ale predovšetkým sa týmto rozhodnutím zasiahlo aj do jeho
majetkovej sféry. Žiadal preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol tak,
že jeho návrhu vyhovie v celom rozsahu.

4. Žalovaný v odvolaní uviedol, že podľa neho rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Podľa žalovaného nárok na náhradu škody vzniká len za splnenia podmienky podľa ust. § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená

bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie
správnosti rozhodnutí, súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti
štátu za vznik škody nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom
verejnej moci v trestnom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo
toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným

orgánom. Súd, ktorým rozhoduje o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy, je viazaný rozhodnutím
tohto orgánu. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol
síce judikatúrou prijatý záver, čo z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp.
oslobodenie spod obžaloby, ako je tomu v tomto prípade, ale uvedený záver nemôže byť prijímaný

absolútne a bezvýhradne. Za nesprávny úradný postup a za nezákonné rozhodnutie nemôže byť
automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia a zohľadnenia
osobitosti každej jednej veci. V prejednávanej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Humennépod č. 22T/50/2012 boli v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania vznesení obvinenia
orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania
oboch uznesení existovala vo fáze prípravného konania z vykonaného dokazovania pravdepodobnosť

zo spáchania tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred
súdom napokon nepotvrdila. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi orgánmi činnými v
trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného
poriadku. V predmetnom civilnom konaní tak nemohla byť a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť
medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže žiadne

z rozhodnutí orgánov verejnej moci nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené v priebehu
vedenia trestného konania. Súd v danej veci tak nezistil, aby žalovaný vydal nejaké nezákonné
rozhodnutie, a preto mal dospieť k záveru o neexistencii právneho titulu pre priznanie náhrady škody.
Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z odvolania podľa neho vyplýva, že v celom
rozsahu poprel zmysel zákona č. 514/2003 Z.z.. Je mu zrejmé, že vyjadrenia prokurátora zastupujúceho
žalovaného sú formálne, alibistické a nie sú podložené minimálne rozumným odôvodnením. Priečia sa
zmyslu zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj právam zakotveným v Ústave Slovenskej republiky. Podľa neho
súd by mal určovať, resp. posudzovať túto vec aj vo vzťahu so správnosťou, postupom a aj rozhodnutím

orgánov činných v trestnom konaní, ktorými bolo zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd.

6. Žalovaný sa nevyjadril k odvolaniu žalobcu a nevyjadril sa ani k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu.

7. Na výzvu Krajského súdu v Prešove príslušného na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP k

možnému použitiu ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa žalobca vyjadril tak, že
v súlade s ust. § 17 iba konštatovanie porušenie práva by pre neho nebolo zadosťučinením vzhľadom
na ujmu, ktorá mu nezákonným rozhodnutím bola spôsobená. Trpí psychickou frustráciou, že v právnom
štáteorgányčinnévtrestnomkonaníobviniaaobžalujúobčanaztrestnéhočinulennazákladetrestného

oznámenia za absencie dôkazov, ktoré by minimálne preukázali, že porušil ustanovenia Trestného
zákona a Energetického zákona. Vyšetrovateľ ani prokurátor neskúmali, že oznamovateľ trestného činu
v jeho prípade porušili viaceré zákonné ustanovenia, a to ust. zákona č. 300/2005 Z.z., a to § 194 ods.
2, § 190 ods. 1, § 192 ods. 1, § 269, § 269a, § 345. V jeho prípade prokuratúra Slovenskej republiky
chráni protiprávne konanie oznamovateľa trestného činu a svoje pochybenia.

Žalovaný na výzvu súdu nereagoval. Nereagoval ani na podanie žalobcu vo vzťahu k výzve súdu.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), vzhľadom na včas podané odvolania oboch
strán sporu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie rozhodnutiu súdu
predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako
aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 6.6.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o
tom, že tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovaného je potrebné v časti odmietnuť a vo zvyšku
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
so stranami sporu tvrdeným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd na zistený skutkový stav
správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté.
Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým
rozhodnutím. Ujma sa pritom posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Vychádza sa z výroku

odvolaním napadnutého rozhodnutia.
Výrokom, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 894,53 eura
spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 894,53 eura od 18.11.2015 do zaplatenia nebolo
rozhodnuté v neprospech žalobcu, práve naopak, ak podal odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej
inštancie, znamená to, že vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku nebol žalobca oprávnenou osobou k

podaniu odvolania, preto odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku odmietol.
Zamietavým výrokom nebolo rozhodnuté v neprospech žalovaného. Žalovaný, podobne ako žalobca,
podal odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. voči všetkým jeho výrokom, nakoľko
zamietavým výrokom nebola mu spôsobená žiadna ujma, nebolo rozhodnuté v jeho neprospech,
odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného voči zamietavému výroku.

12. Podstata odvolacích argumentov žalobcu aj žalovaného vo vzťahu k tým výrokom rozsudku, ktorými
bolo rozhodnuté v ich neprospech, bola koncentrovaná na tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia
spočívajúceho v tom, že podľa žalobcu súd nesprávne posúdil výšku škody, náhradu ktorej žiadal,
nesprávne posúdil jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a neposúdil ani relevantnosť úkonov a
postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby.

Nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie podľa žalovaného spočívala v tom, že,
vychádzajúc zo zásady prezumpcie správnosti rozhodnutí, nemôže súd v konaní o náhradu škody
sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní, keďže je
rozhodnutím tohto orgánu viazaný.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

14. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje
postačujúce zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie veci, ako aj z vykonaného
dokazovania vychádzajúce správne právne posúdenie. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi

skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného dodáva:

15. Predmetom konania je nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť z toho dôvodu, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Humennom ČVS:

ORP-531/HE-HE-2012 zo dňa 22.6.2012 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre prečin krádeže podľa
§ 212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Žalobca bol však rozsudkom Okresného súdu Humenné z
30.3.2014 sp. zn. 22T50/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 10.9.2012 sp. zn.
1Pv 406/2012 spod obžaloby oslobodený.

16. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

17. Podľa § 17 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výrkone verejnej moci:

Spôsob a rozsah náhrady škody
§ 17
1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.1a)
2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

18. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola primerane odčinená.

Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela judikatúra k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a
dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (z rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18.8.2010).
Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je porušenie právnej
povinnosti, rozhodujúcou je skutočnosť, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu. V
danom prípade bol žalobca právoplatne spod obžaloby oslobodený, čo znamená, že predpoklady
uplatneného nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 a § 18 zákona

č. 514/2003 Z.z. boli preukázané. Argumentácia žalovaného o tom, že v čase vydania uznesenia o
začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi
boli splnené všetky zákonné predpoklady a existovala vo fáze prípravného konania vykonaného
dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní skutku žalobcom nebola namieste. Takisto nebola namieste
anebolorelevantnouargumentáciaotom,ževkonaníonáhraduškodyniejesúdoprávnenýposudzovať

zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní. Ako uviedol Najvyšší súd
Slovenskej republiky v už citovanom rozhodnutí z 18.8.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009, ústavnoprávny
základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba
hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v
čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát

skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov,ktorýmzasiahlidoprávjednotlivca.Najednejstranejepovinnosťouorgánovčinnýchvtrestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, zbaviť. V takej situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenia, ale to, či sa ich

podozrenia v trestnom konaní potvrdili.
Posúdenie nezákonného rozhodnutia orgánu konajúceho v mene štátu súdom prvej inštancie bolo
preto správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho posúdenia tohto zákonného predpokladu pri
uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu bola nedôvodná.

19. Žalobca žalobou uplatnil jednak nárok na náhradu škody, jednak nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy.
Čo sa týka nároku na náhradu škody, mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne kvantifikoval
jeho nárok na náhradu škody titulom trov, ktoré zaplatil obhajcovi v trestnom konaní. Mal za to,
že určujúcim hľadiskom pre kvantifikáciu náhrady škody je suma, ktorú reálne obhajcovi zaplatil.

Podľa žalobcu oprávnením súdu nie je skúmať dôvodnosť týchto trov v tom zmysle, či ich obhajca
vyčíslil správne. Názor žalobcu nie je správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
6Cdo/402/2015, ktoré bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia z 12.12.2017 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdom Slovenskej republiky ako judikát R 17/2018,
dospel k záveru, že zásada, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne

a trovy svojho zástupcu, sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a
výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom, pritom sa
ale uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré
účastník v konaní vynaložil. Aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene
pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti fyzickej či právnickej osobe, sa výška

odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby štát uhrádzal
poškodenému v prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju
obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní,spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti
štátu neobmedzený.
Vychádzajúc z citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol správny záver súdu prvej

inštancie, pokiaľ sa v konaní zaoberal správnosťou toho, aké trovy obhajoby, v akej výške sú škodou,
ktorá žalobcovi v súvislosti s trestným konaním, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, skutočne
vznikla. Tak, ako bola nedôvodná odvolacia námietka vo vzťahu k samotnej kvantifikácii trov obhajoby,
nesprávna bola aj odvolacia námietka vo vzťahu k času, od ktorého sa dostal žalovaný do omeškania
s úhradou škody žalobcovi vzniknutej. Pre začiatok omeškania s plnením nemôže byť totiž rozhodnou

hypotetická vedomosť o rozhodnej skutočnosti, márnych uplynutím ktorej sa povinná osoba dostane do
omeškania. Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody je totiž predbežné prejednanie tohto
nároku, a až márnych uplynutím lehoty pre plnenie je subjekt, povinnosťou ktorého je nárok na náhradu
škody zaplatiť, dostáva do omeškania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto správne.

20. Žalobca žalobou uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 eur. Súčasné sporové

konanie je kontradiktórne, čo znamená, že ten, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé
následky, musí tieto skutočnosti tvrdiť a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné
prostriedky, inak úspešným byť nemôže. Zo spisu vyplýva, že žalobca len tvrdil, že trestným konaním
bolo zasiahnuté do jeho súkromia, jeho cti a zdravia. K týmto tvrdeniam však neoznačil ani nepredložil
žiadne dôkazné prostriedky, ktorými by preukázal dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pojednávania, ktoré súd na prejednanie veci nariadil na deň 1.2.2017 sa nezúčastnil, jeho právny
zástupca výslovne uviedol, že nenavrhuje, aby bol v konaní vypočutý, argumentujúc jeho zdravotným
stavom. Za týchto okolností, okolností nepreukázania relevantnosti tvrdení, ktorým bol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnený, nie je možné konštatovať iné, ako to, že pokiaľ súd prvej inštancie nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy ako nepreukázaný zamietol, že rozhodol správne. Dôkazom, ktorý mal

preukázať dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemohli byť žalobcom tvrdené okolnosti,
ktoré by mali plynúť z vyšetrovacieho spisu v tom zmysle, že podľa žalobcu mali byť v trestnom konaní
nesprávne, resp. neadekvátne vyhodnotené dôkazné prostriedky a procesné úkony, či už vyšetrovateľa
alebo prokurátora. Nie je oprávnením súdu v civilnom konaní posudzovať správnosť alebo nesprávnosť
konkrétnych vyšetrovacích postupov orgánov činných v trestnom konaní.

Odvolaciemu súdu tiež neuniklo, že žalobca v žiadosti voči žalovanému, konajúcemu Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky v zmysle § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. neuviedol požadovanú
výšku úhrady nemajetkovej ujmy.
Len pre úplnosť žiada sa uviesť, pokiaľ žalobca ako dôvod nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
uvádzal zdravotné problémy - po trestnom oznámení údajne utrpel infarkt, že tvrdené zdravotné

problémy zodpovedajú skôr nároku na náhradu ujmy na zdraví, nie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy (obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 29.11.2011 sp. zn. 28Cdo/3545/2010).

21. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby
v časti uplatneného nároku na náhradu škody a zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti vo vzťahu k

časti nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neboli žalobcom a žalovaným
skutočnosti uvádzané v ich odvolaniach spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania, rozhodnutie o
trovách konania vychádza zo základnej zásady rozhodovania o trovách konania, zásady úspechu vo
veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení v
§ 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočne,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.
V odvolacom konaní bol úspech a neúspech oboch sporových strán rovnaký. Odvolací súd preto o
náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.