Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 9, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/66/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812010144
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3812010144.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa
Janíka a JUDr. Beáty Javorkovej, v trestnej veci proti obžalovanému G. R., nar. XX.XX.XXXX v U. a
obžalovanému D. E., nar. X.X.XXXX v U., pre pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 233 ods.1 písm.b), ods.3 písm.b) Tr.zák. a iné, o odvolaniach
obžalovaných G. R. a D. E. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22.2.2017,

sp.zn. 2T/44/2012, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 09. augusta 2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa 319 Tr.por. sa odvolania obžalovaných G. R. a D. E. a prokurátora z a m i e t a j ú .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 2T/44/2012, boli
obžalovaní G. R. a D. E. uznaní vinnými v bode 1/ z pokračovacieho zločinu legalizácie príjmu z trestnej
činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 233 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona

č. 300 /2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a v bode 2/ z prečinu krádeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1. v období od mája 2007 do októbra 2007 obž. E. postupne dohodol od neznámych osôb odkúpenie 5
motorovýchvozidielatoŠkodaFabia1,4Comfort,evidenčnéčísloPBXXXAY,ŠkodaFabia1,4Comfort,
evidenčné číslo ZH XXX A, Škoda Fabia 1,9 TDI PD Elegance, evidenčné číslo BA XXX MO, Škoda

Fabia Sedan 1,2 HTP Classic, evidenčné číslo BA XXX RS, Škoda Fabia Combi 1,9, TDI PD Elegance,
evidenčné číslo BA XXX RR, ktoré boli odcudzené rôznym vlastníkom na rôznych miestach v Slovenskej
republike, za ktoré motorové vozidlá zaplatil kúpnu cenu obž. R. na základe požiadavky obž. E. súčasne
obž. R. od neznámych osôb prevzal tieto motorové vozidlá bez dokladov, technických preukazov a
kľúčov od nich, následne v období od mája 2007 do októbra 2007 v obci Q. - U. (okres Prievidza), vo
dvore rodinného domu na ulici F. č. XXX/X obž. R. obž. E. tieto motorové vozidlá uschovávali, spoločne

rozobrali a rozpílili, z ktorých si jednotlivé komponenty rozdelili a následne jednotlivé komponenty obž.
R. sčasti držal vo dvore tohto rodinného domu a sčasti rozpredal neznámym osobám a obž. E. s nimi
naložil neznámym spôsobom, pričom obž. E. povedal obž. R., aby rozstrihal a zahodil evidenčné značky
týchto motorových vozidiel, čo však obž. R. neurobil a evidenčné značky u seba uschovával, čím získali
neoprávnený prospech vo výške 34 489 Eur,

2. po predchádzajúcej vzájomnej dohode sa od 18:00 hodiny dňa 14. 09. 2007 do 05:10 hodiny dňa 15.
09.2007vlámalidogarážínajužnomobchvatevR.oprotifirmeYazakyspopisnýmčíslomXXXXaXXXX
tak, že prineseným páčidlom odstránili visiace zámky a vylomili cylindrické vložky na týchto garážových
dverách, následne vošli do priestorov týchto garáží, pričom z garáže s popisným číslom XXXX odcudzili
teplovzdušný agregát zn. PROBUGAS model KID15 v hodnote 398,33 eura, vysokotlakové striekacie
zariadeniezn.PowrTwintyp6900vhodnote7302,66eura,technickývzduchovýkompresorzn.METABO

typ E350/9/100 v hodnote 1493, 73 eura, stavebný technický priemyselný vysávač zn. METABO typ AS
1200 v hodnote 663,88 eura, vysávač značky HS 1200 v hodnote 165,97 eura, uťahovačku zn. Makitadva kusy v hodnote 331,94 eura, brúsku na sadrokartón zn. Flex v hodnote 1161,79 eura, striekacie
zariadenie značky TITAN v hodnote 1261,37 eura, uhlovú brúsku zn. Makita v hodnote 82,98 eura, ručnú
vŕtačku na kov zn. Makita v hodnote 82,98 eura, ručnú vŕtačku zn. Makita v hodnote 165,97 eura,

chvostovú pílu zn. Makita v hodnote 232,36 eura, 2 ks hadice na PowrTwin 6900 v hodnote 199,16
eura, vibračnú brúsku zn. Metabo v hodnote 56,43 eura, 2 sady vrtákov značky Makita v hodnote 56,43
eura, nitovacie kliešte v hodnote 16, 60 eura, uťahovačku do sadrokartónu v hodnote 298,75 eura, ručné
miešadlo zn. Makita v hodnote 232,36 eura, technický vysávač značky HILTY v hodnote 663,88 eura,
čím spôsobili majiteľovi garáže a uvedených vecí R. A. škodu odcudzením vecí v celkovej výške 15

033,53 eura a škodu na poškodení zámkoch v celkovej výške 119,50 eura, následne z priestorov garáže
s popisným číslom XXXX odcudzili - 4 kusy hliníkových diskov zn. BETABETA na osobné motorové
vozidlo značky Suzuki Ignis v hodnote 298,75 eura, 4 kusy pneumatík značky Nokia o rozmeroch 175 X
70 v hodnote 331,94 eura, 4 kusy plechových diskov v hodnote 33,19 eura, 4 kusy pneumatík značky
Michelin o rozmeroch 14/185 X 65 v hodnote 165,97 eura, modelársky vrtuľník značky Sigma v hodnote
49,79 eura, vzduchovku značky Slávia 631 a 100 kusov brokov v hodnote 49,79 eura, golasadu značky

Tonna v hodnote 73,03 eura, autolekárničku v hodnote 8,30 eura, 2 kusy kanistrov 20 l s benzínom
v hodnote 73,03 eura, kvapalinu do ostrekovačov v hodnote 2,32 eura, kľučku na osobné motorové
vozidlo značky Lada v hodnote 6,64 eura, 2 kusy žiaroviek H1 Xenon blue v hodnote 13,28 eura, čím
spôsobili majiteľovi garáže a uvedených vecí H. J. škodu odcudzením vecí v celkovej výške 1404,77
Eur a poškodením zámkov v celkovej výške 53,11 Eur.

Za to boli odsúdení:

Obžalovaný G. R.

podľa § 233 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 4, § 37 písm. h), § 39 ods. 1 Trestného
zákona k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bol podľa §
48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Podľa § 61 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený aj trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 30 (tridsať) mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona

súdzároveňzrušilvýrokyotrestoch,ktoréboliuloženéobžalovanémuG.R.rozsudkomOkresnéhosúdu
Prievidza č. 3T/201/2010 zo dňa 7.12.2010, právoplatný dňa 7.12.2010, trestným rozkazom Okresného
súdu Prievidza č. 2T/203/2008 zo dňa 1.10.2008, právoplatným dňa 11.11.2008, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením
stratili podklad.

Obžalovaný D. E.

podľa § 233 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 39 ods.
1 Trestného zákona k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov, na výkon ktorého
bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň zrušil výroky o trestoch, ktoré
boli uložené obžalovanému D. E. rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. 2T/187/2010 zo dňa
25.9.2012, právoplatným dňa 20.2.2013, trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza č. 1T/82/2011
zo dňa 21.11.2011, právoplatným dňa 28.12.2011, trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza č.
1T/137/2008 zo dňa 27.6.2008, právoplatným dňa 7.10.2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento

výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

Podľa§287ods.1TrestnéhoporiadkusúduložilobžalovanýmD.E.aG.R.povinnosťuhradiťspoločnea
nerozdielne poškodenému R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., I. XXX/XX škodu 5 000,- €, poškodenému
H. J., nar. XX.X.XXXX, bytom R., D. XXX/XX škodu vo výške 728,60 €.

Proti citovanému rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podali odvolanie proti výroku o vine a treste
obžalovaní G. R. a D. E. a v zákonnej lehote podal odvolanie aj prokurátor v neprospech oboch
obžalovaných proti výrokom o vine aj treste.

Prokurátor svoje odvolanie v neprospech obidvoch obžalovaných odôvodnil nesprávnou právnou
kvalifikáciou skutku krádeže pod bodom 2/ (pôvodne vec vedená Okresným súdom Prievidza pod sp.
zn. 1T/159/2013) a vo vzťahu k uloženým trestom neprimeranú miernosť trestov odňatia slobody za
použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. K nesprávnej právnej kvalifikácii skutku pod bodom2/ uviedol, že súd na hlavnom pojednávaní dňa 22.02.2017 po prednese obžaloby vo veci pôvodne pod
sp. zn. 1T/159/2013 upozornil obžalovaných, že tam uvedený skutok môže byť posúdený ako zločin
krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4, písm. b) Trestného zákona. Obžalovaní upozorneniu súdu na

uvedenú zmenu porozumeli a následne urobili k danému skutku vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku. Súd vyhlásenia obžalovaných prijal. Napriek tomu však súd v rozsudku uznal
vinu obžalovaných len podľa pôvodnej právnej kvalifikácie obžaloby, teda ako prečin krádeže podľa §
212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, hoci podľa správneho právneho posúdenia veci
mali byť uznaní za vinných zo zločinu krádeže. Takto uznaná právna kvalifikácia skutku pod bodom 2/

je v rozpore so stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
12.12.2011 sp. zn. Tpj 78/2011 (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod č. R 116/2012), podľa ktorého daný skutok mal byť právne kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, preto
prokurátor tento výrok o vine obžalovaných považuje za nezákonný.
Vzhľadom na vyššie uvedené potom nesprávne ukladal obžalovaným trest za zločin legalizácie príjmu z

trestnej činnosti podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a prečin krádeže
podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, hoci pri správnej právnej kvalifikácii
skutku krádeže pod bodom 2/ (z dôvodov ako je vyššie uvedené) mal ukladať trest za dva zločiny a
pri takom právnom posúdení skutkov potom nebolo na mieste ukladanie trestov odňatia slobody aj za
použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona vo výmere 5 rokov nepodmienečne. Súd pri dôvodoch použitia

§ 39 ods. 1 Trestného zákona poukázal na čas, ktorý uplynul od spáchania skutkov. K tomu treba uviesť,
že samotné uplynutie času neodôvodňuje použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Pritom obžaloba za
spáchanie skutku kvalifikovaného ako legalizácia príjmu z trestnej činnosti bola podaná dňa 24.02.2012
a pri skutku krádeže dňa 13.08.2013. Obžalovaní sa k svojej trestnej činnosti nepriznávali a preto muselo
prebiehať hlavné pojednávanie vo viacerých termínoch. Preto plynutie času nie je dôvodné vykladať v

prospech obžalovaných a zohľadňovať im to pri výmere trestu za použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Vo veci neboli zistené také okolnosti prípadu ani pomery obžalovaných, ktoré by odôvodňovali potrebu
použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Skutky boli obžalovanými vykonané po predchádzajúcej dohode
a podľa vopred premysleného spôsobu spáchania, čo vykazuje vyššiu mieru závažnosti pre spoločnosť.
U obžalovaných nejde o prvopáchateľov, preto súd pri ukladaní trestov odňatia slobody nemal aplikovať

§ 39 ods. 1 Trestného zákona. U obžalovaného G. R. pritom nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť
majúca vplyv na posúdenie pomerov obžalovaného.
Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 321 ods. 1 písm. d),
e) Trestného poriadku zrušil vo vzťahu k obžalovaným v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 2T/44/2012 zo dňa 22.02.2017 a následne aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

uznal obžalovaných vinných zo zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a zo zločinu krádeže formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. e) Trestného zákona a následne, aby uložil obžalovaným súhrnné nepodmienečné tresty odňatia
slobody vo výmere v prvej polovici trestnej sadzby upravenej v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona

a § 41 ods. 2 Trestného zákona a obžalovanému G. R. aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkého druhu v prvej polovici upravenej trestnej sadzby, za súčasného zrušenia výrokov o vine vo
vzťahu k obžalovaným v rozsudkoch a trestných rozkazoch, ktoré tvoria zbiehajúcu sa trestnú činnosť.
Pre výkon uložených trestov navrhol obžalovaných zaradiť do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.

Obžalovaný D. E. v dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol, že jeho odvolanie smeruje
proti výroku o vine pod bodom 1/ rozsudku a výroku o treste, ktoré považuje za nezákonné, nakoľko
podľa názoru obhajoby sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Podstatou obsiahlej argumentácie uvedenej v odvolaní bolo nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov

súdom prvého stupňa, najmä výpovede spoluobžalovaného R., ktorú súd vyhodnotil jednostranne v
neprospech obž. E. a nezaoberal sa dôsledne jeho obhajobou. Obžalovaný poukázal jednak na tú
skutočnosť, že v čase, kedy mali byť vozidlá odcudzené a dovezené do Q.-U. k obž. R. (teda v období
od 26. 05. 2007 do 28. 09. 2007), bol on riadne zamestnaný, jeho pracovná doba bola od 08.00
hod. do 16.00 hod., pričom podľa vyjadrenia zamestnávateľa v tomto období nečerpal dovolenku a

ani nepožiadal o náhradné voľno. Ak bolo treba, zostal pracovať aj po pracovnej dobe. Vozidlá boli
odcudzené v piatich prípadoch v strede týždňa /v dňoch streda - piatok vo večerných hodinách/ v
Bratislave a jedno bolo odcudzené v noci v R. U.. Vozidlá bolo treba rozobrať, rozpíliť (ako uviedol
obž. R.) a následne súčiastky sa mali odpredať neznámym osobám. Obžalovaný E. teda nemal kedytoto uskutočniť, keď bol riadne zamestnaný a ostával pracovať aj po pracovnej dobe. Pritom na rozdiel
od obž. R. u neho pri domovej prehliadke neboli nájdené žiadne súčiastky z odcudzených motorových
vozidiel, ani len jediný diel. Obž. E. nepoprel, že bol niekoľkokrát u obž. R. v Q.-U., ale žiadne vozidlá

mu nepomáhal rozpiľovať, rozoberať a žiadne súčiastky z vozidiel neodpredával. Obžalovaného E.
neusvedčuje ani výpoveď sv. J., nakoľko popis osoby, ktorý uviedla vo výsluchu zodpovedá popisu sv.
R. E., brata obž. E., ktorý nepoprel, že chodieval za obž. R.. Obhajoba je toho názoru, že okrem tvrdenia
obž. R., ktorý označil obž. E. za spolupáchateľa v predmetnej trestnej veci, nebol zabezpečený žiadny
priamy dôkaz usvedčujúci obž. E., že vozidlá spoločne rozoberali, rozpiľovali a následne ich odpredali

neznámym osobám. Obž. R. viackrát menil svoju výpoveď, v jeho výpovediach došlo k nezrovnalostiam,
ktoré nevedel odstrániť, resp. logicky vysvetliť. Z tohto dôvodu obž. E. považuje jeho výpovede za
nepravdivé, ktoré voči jeho osobe uviedol z pomsty. Ďalej uviedol, že súd vôbec nezisťoval, v akom
stave sa nachádza vec vedená na OO PZ Dúbravka OR PZ Bratislava IV. Obhajoba už v pôvodnom
konaní poukazovala na existenciu uznesenia povereného príslušníka PZ, ČVS : ORP-1192/DK-B4-2013
zo dňa 30. 12. 2013, kde OP Bratislava IV, sp. zn. 2 Pv 6/2014 dňa 03. 04. 2014 zrušila obvinenie

obž. E. vo vzťahu k motorovému vozidlu Škoda Octavia 1,9 TDI, ev. č. LV XXX CC. Tým, že súd
toto vozidlo zo skutkovej vety rozsudku vypustil, sčasti uznal obranu obž. R., že všetky vozidlá boli
odcudzené a nie legalizované. Za súčasného stavu nie je možné objektívne vyhodnotiť, prečo súd v
prípade v rozsudku uvedených 5 vozidiel konanie oboch obžalovaných posúdil ako pokračovací zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti a v prípade motorového vozidla Škoda Octavia 1,9 TDI, ev.č. LV

XXX CC sa rozhodol vozidlo vypustiť a tým pripustil oprávnenosť obrany obž. R., že všetky vozidlá boli
odcudzené. Napokon obhajoba v súvislosti s osobou obž. E. poukázala na skutočnosť, že od septembra
2007, kedy sa dopustil prečinu krádeže vlámaním do garáží práve v spolupáchateľstve s obž. R., až
do termínu konania posledného hlavného pojednávania dňa 22. 02. 2017 sa nedopustil žiadnej trestnej
činnosti a nebol ani postihnutý v priestupkovom konaní. Ide pritom o dobu skoro desiatich rokov. Vedie

riadny život, žije v spoločnej domácnosti s priateľkou a v súčasnosti je evidovaný na Úrade práce v
Prievidzi. Vzhľadom k uvedenému považuje uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov obž. D. E.
za nezákonné, právne neodôvodnené a nespravodlivé. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhol,
aby Krajský súd v Trenčíne po vyhodnotení dôkaznej situácie podľa § 321 ods. 1 Tr. poriadku napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný D. E. sa súčasne prostredníctvom obhajcu vyjadril i k odvolaniu prokurátora, ktorý toto
vyjadrenie doplnil i neskorším podaním, v ktorých vyjadril jednak nesúhlas s názorom prokurátora, že
súdom uznaná právna kvalifikácia skutku krádeže pod bodom 2/ rozsudku je v rozpore so stanoviskom
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2011, sp. zn. Tpj 78/2011 (uverejnené v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 116/2012), podľa ktorého daný skutok mal byť právne
kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zákona s poukazom na §
138 písm. e) Tr. zákona. Snahou a účelom predmetného stanoviska bolo zjednotiť výklad zákona do
budúcnosti a nie ho aplikovať na prípady ako to je v danom prípade, keď skutok pod bodom 2/ bol obž.
E. a obž. R. spáchaný v septembri 2007. Páchatelia boli od začiatku známi, napriek tomu orgány činné

v trestnom konaní dlhodobo v predmetnej veci nekonali a obvinenie obom páchateľom vzniesli až dňa
02.02.2011, teda skoro po tri a pol roku. Obžaloba bola podaná až v roku 2013, ďalšie skoro tri roky
sa nachádzal spis na Okresnom súde v Prievidzi a až v roku 2016 došlo k spojeniu veci na spoločné
konanie, pričom prečin krádeže spáchaný v septembri 2007 sa prejednával pred súdom skoro po 9 a
pol rokoch od spáchania skutku. K.. D. E. sa k spáchaniu skutku od počiatku priznal, svoje konanie

oľutoval a ešte v roku 2011 svoj podiel na spáchanej škode vo výške 728,61 Eur uhradil poškodenej Z.
J.. Za takýchto okolností, keď došlo k prieťahom vo veci, považuje obhajoba požiadavku prokurátora
kvalifikovať skutok v bode 2 rozsudku ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr.
zákona za nezákonnú, nehumánnu a retroaktívnu. Rovnako vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 39
ods.1 Tr.por. poukázala obhajoba na právo obžalovaného, aby bola jeho vec prejednaná v primeranej

lehote. Z judikatúry Európskeho súdu vyplýva, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia
obvinenia (teda nie od podania obžaloby ako uvádza v odvolaní prokurátor). V prípade skutku legalizácie
príjmu z trestnej činnosti bolo obž. E. vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku dňa 30. 01.
2009, teda ku dňu konania hlavného pojednávania, na ktorom bol vynesený rozsudok (22. 02. 2017)
uplynulo viac ako osem rokov. Pritom Európsky súd pre ľudské práva pripustil kompenzáciu prieťahov v

konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu
porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie
veci v primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené Okresný súd Prievidza v rozsudku správne poukázal
na odstup času od trestnej činnosti a tým zdôvodnil postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. Uloženie trestuodňatia slobody v trvaní 5 rokov je však neprimerane prísne aj vzhľadom k limitu stanoveného v § 39 ods.
3 písm. d) Tr. zákona za predpokladu preukázania viny u obž. E.. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam
obhajoba žiadala, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Obžalovaný G. R. v dôvodoch odvolania uviedol, že ohľadne bodu 2 obžaloby vzhľadom na jeho
vyhlásenie o vine skutkový stav a právnu kvalifikáciu tohto bodu rozsudku odvolaním nenapadá.
Namietol však porušenie práv na obhajobu s poukazom na to, že hoci sa v spise nachádza plná moc pre
jeho obhajcu JUDr. H. W., ktorý ho aj zastupoval pred Krajským súdom v Trenčíne v predchádzajúcom

konaní a na základe ním vypracovaného odvolania a zastupovania na krajskom súde, krajský súd
rozhodoval, Okresný súd v Prievidzi existenciu jeho obhajcu JUDr. H. W. ignoroval, nedoručil mu
ani uznesenie krajského súdu a neupovedomil ho o hlavnom pojednávaní dňa 22.02.2017. Naopak,
ustanovilvdanejvecináhradnýchobhajcov,vykonalpojednávaniebezprítomnostinímsplnomocneného
obhajcu JUDr. H. W., ktorému naviac nedoručil ani rozsudok, ktorý je napadnutý týmto odvolaním. Tieto
skutočnosti podľa jeho názoru zakladajú existenciu hrubého porušenia práv obhajoby zo strany súdu a

spôsobujú,žerozhodovaniesúdunahlavnompojednávaníaďalšieskutočnostipreukazujúnezákonnosť
konania okresného súdu. Naviac, súd opäť vyhodnotil jeho výpoveď, ako aj výpoveď spoluobžalovaného
na hlavnom pojednávaní ako účelové a mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
sa dopustil trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku. Uloženie trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá, odôvodnené súdom tým, že

takýto trest mu bol uložený vo veci Okresného súdu Prievidza č. 2T/203/2008, nepovažuje za správne,
lebo toto rozhodnutie bolo odvolaním napadnutým rozsudkom zrušené. Taktiež rozhodnutie o uložení
trestu odňatia slobody v jeho prípade nemá oporu v zákone. Súd poukazuje na to, že použil možnosť
mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., hoci v prípade, ak by nebolo využité uvedené
ustanovenie zákona, by prichádzalo uložiť mu trest v rozpätí 7 až 12 rokov odňatia slobody. V danej

veci však pri použití ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. bol súd limitovaný podľa § 39 ods. 3 písm. d) Tr.
zák. možnosťou neuloženia trestu kratšieho ako dva roky. Z toho vyplýva, že aj keby bolo rozhodnutie
súdu o jeho vine správne, bolo uloženie trestu 5 rokov odňatia slobody neprimerane prísne s poukazom
na to, že skutok kvalifikovaný ako legalizácia príjmu z trestnej činnosti sa mal stať pred 10-timi rokmi.
Z toho vyplýva, že aj keby k trestnému činu tak ako ho zistil a kvalifikoval súd, bolo došlo, bola by jeho

závažnosť nepatrná a primeraný trest za takýto skutok nemohol byť uložený vo výške 5 rokov odňatia
slobody. Podľa čl. 6 Dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatej Európskou úniou
a ratifikovanou Slovenskou republikou, má každý právo, okrem iného, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Takáto primeraná lehota
v danej veci súdmi dodržaná nebola, lebo prieťahy pri rozhodovaní orgánov štátu obžalovaní v danej

veci nezavinili. Preto je zrejmé, že nedodržaním primeranej lehoty došlo u neho a spoluobvineného k
porušeniu základného ľudského práva, čo tak isto nebolo zohľadnené vo výmere uloženého trestu. V
danej veci rozsudok napadol prokurátor odvolaním, v ktorom vytýka súdu, že právna kvalifikácia skutku
krádeže je v rozpore so stanoviskom kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2011, č. R 116/2012,
a teda podľa prokurátora súd mal kvalifikovať skutok v bode 2 obžaloby ako zločin krádeže podľa § 212

ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 138 písm. e) Tr. zák. Takéto tvrdenie prokurátora je v
rozpore s obsahom spisu a zistenými skutočnosťami, lebo ním uvádzaná argumentácia stanoviska č.
R 116/2012 kolégia NS SR, sa na daný prípad nevzťahuje. Toto stanovisko sa týka len jednočinného
súbehu viacerých trestných činov. V danom prípade však nedošlo k neoprávnenému vniknutiu do obydlia
iného, a teda nešlo o jednočinný súbeh viacerých trestných činov, ako to má na mysli stanovisko kolégia

Najvyššieho súdu SR, a preto odvolanie prokurátora nemá oporu vo vyššie uvedenom stanovisku.
Naviac, tvrdenie prokurátora, že súd nemal použiť ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák., lebo obžalovaní
sa k trestnej činnosti nepriznali, čo podľa prokurátora spôsobilo prieťahy vo veci, je hrubým popieraním
základnýchprávkaždéhoobčanaaTrestnéhoporiadku,pokiaľideoprávovyjadriťsaalebonevyjadriťsa
kobvineniu,ktoréjemukladenézavinu.Sohľadomnauvedenésadomáhal,abynazákladeodvolaniaa

vyjadrenia odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok ako nezákonný, vykonané dokazovanie na ostatnom
hlavnom pojednávaní hodnotil v jeho prospech podľa zásady in dubio pro reo, lebo bez dôkazov proti
nemu nie je možné mať za to, že skutok v bode 1/ bol vykonaný tak, ako je uvedené v obžalobe a
byť hodnotený a kvalifikovaný jedine na základe jeho priznania, a preto je potrebné rozsudok zrušiť
ako nezákonný. Súčasne navrhol, aby krajský súd vrátil vec Okresnému súdu v Prievidzi s poukazom

na vyššie citované nedostatky a nezákonnosti na opätovné prejednanie v prítomnosti jeho obhajcu, na
vykonanie dokazovania ohľadne výšky škody, a tiež navrhol, aby odvolanie prokurátora krajský súd ako
nedôvodné zamietol.Na verejnom zasadnutí o odvolaniach, konanom za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
obžalovaných, potom prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že sa pridržiava písomných dôvodov
odvolania okresného prokurátora, navrhla tomuto vyhovieť s tým, aby krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené v závere dôvodov odvolania. Pokiaľ ide o odvolania obžalovaných, tieto navrhla ako nedôvodné
zamietnuť.

Obhajca obžalovaného G. R. JUDr. H. W. uviedol, že v zásadných smeroch sa pridržiava písomných
dôvodov odvolania, poukázal na to, že podľa jeho názoru súd neučinil správne skutkové a právne závery

vo svojom rozhodnutí, nepostupoval v zmysle zásady in dubio pro reo, pričom tiež vzhľadom na odstup
času je stupeň nebezpečnosti konania obžalovaného minimálny a preto navrhol, aby krajský súd sám
rozhodol rozsudkom tak, že obžalovanému uloží prísny podmienečný trest. Pokiaľ sa týka odvolania
prokurátora, toto navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Ďalší obhajca obžalovaného G. R. JUDr. R. U. súhlasil s konečným návrhom JUDr. W., naviac uviedol,

že uloženie nepodmienečného trestu po 11-tich rokoch od spáchania skutku, by bol závažný zásah do
rodinných pomerov obžalovaného.

Obhajca obžalovaného D. E., JUDr. S. U., sa rovnako pridržal dôvodov odvolania, poukázal i na
písomné vyjadrenie k odvolaniu prokurátorky a navrhol, aby krajský súd vyhovel odvolaniu s tým, že

obžalovanému s prihliadnutím na dobu od spáchania skutku a tú skutočnosť, že dlhodobo sa nedopustil
žiadnej protiprávnej činnosti, uložil podmienečný trest odňatia slobody s určením primeranej skúšobnej
doby.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo

nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Z podnetu podaných odvolaní odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého
rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách ustanovenia § 317
Tr.por. a dospel k záveru, že odvolania prokurátora a obžalovaných nie sú dôvodné.

Preskúmaním trestného spisu, napadnutého rozsudku a konania rozsudku predchádzajúceho,

krajský súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné
dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných
zásad trestného konania uvedených v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7
, voľného hodnotenia

dôkazov - § 2 ods. 12
i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Z pohľadu vytýkaných porušení práv na obhajobu
obžalovaným G. R. v súvislosti s tým, že okresný súd nedoručil obhajcovi JUDr. W. uznesenie krajského
súdu, neupovedomil ho o hlavnom pojednávaní dňa 22.02.2017 a nedoručil mu ani napadnutý rozsudok,

odvolací súd uvádza, že takéto porušenie nezistil. Okresný súd za situácie, keď obvinený mal zvolených
dvoch obhajcov postupoval procesne v súlade s ustanoveniami § 44 ods.7, ods.8 Tr.por., kedy všetky
uvedené písomnosti a upovedomenia boli doručované ďalšiemu z obhajcov a tento sa zúčastnil i
hlavného pojednávania, čím boli zachované práva obvineného na obhajobu.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia tvoriace podstatu trestného činu pod bodom 1/ rozsudku, je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k
žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Vo vzťahu k odvolacím
námietkamobžalovanýchG.R.aD.E.,týkajúcichsaskutkovýchzisteníahodnoteniadôkazovokresným
súdom je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov
postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logickyodôvodnenýmskutkovýmzisteniam.Skutočnosť,žesajednotlivíobžalovanínestotožňujúsoskutkovými
závermi súdu prvého stupňa v rozsudku, nemôže sama o sebe viesť ku konštatovaniu o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti takýchto záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Naopak je

potrebnépoukázaťnato,žesúdprvéhostupňavrozhodnutípodrobnerozviedoldôkazy,ktoréusvedčujú
obžalovaných zo spáchania žalovaného skutku, vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo
podaniuobžalobyajehosprávneskutkovéaprávnezáveryvovzťahukuznanejvineuskutkupodbodom
1/ majú dostatočný základ v riadne vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej
ako aj objektívnej stránky trestného činu. Odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky obžalovaného

sú v podstate opakovaním obhajobnej argumentácie uvádzanej už pred súdom prvého stupňa, s
ktorou sa okresný súd, ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysporiadal, pričom
riadne odôvodnil, prečo túto obranu obžalovaných považoval za vyvrátenú a súčasne tiež odôvodnil,
prečo uveril skorším výpovediam obžalovaného G. R. a to v kontexte ďalších dôkazov, zaoberajúc sa i
čiastočnými rozpormi v jeho výpovediach. Obžalovaný G. R. v týchto výpovediach, kde sa ku konaniu
priznal, usvedčuje zo spáchania skutku aj obžalovaného D. E., na čom zotrval i pri konfrontácii s ním.

Skutkové zistenia a právne závery prvostupňového súdu vo vzťahu k skutku pod bodom 1/, tak ako sú
vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a úplné, zodpovedajú
výsledkom dokazovania. Vo vzťahu k odvolacím argumentom obžalovaného D. E. je nutné uviesť, že
skutočnosti ním uvádzané v odvolaní, nie sú také, ktoré by mohli vylúčiť, že sa skutku dopustil. Ani
skutočnosť, že súd prvého stupňa upravil skutkovú vetu v tom smere, že z nej vypustil dve vozidlá,

nemožno hodnotiť v kontexte dôkaznej situácie tak, že by tým sčasti uznal obranu obž. G. R., že všetky
vozidlá boli odcudzené a nie legalizované, tak ako to namietal obžalovaný D. E.. Samotný obžalovaný
G. R. mal možnosť objasniť svoje posledné vyjadrenie o odcudzení vozidiel, no po predchádzajúcom
vrátení veci súdu prvého stupňa na jeho opätovné vypočutie v tomto smere odmietol k veci už vypovedať
s odôvodnením, že všetko už povedal. Aj tento postoj obžalovaného G. R. nasvedčuje pravdivosti jeho

prvotných výpovedí, nakoľko je nelogické, aby odmietol objasniť a neuviedol skutočnosti, ktoré ak by
boli pravdivé, mohli svedčiť v jeho prospech z dôvodu použitia inej právnej kvalifikácie. Keďže skutkové
zistenia a právne závery prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú aj
podľa názoru odvolacieho súdu správne a úplné, odvolací súd v plej miere odkazuje na dôvody rozsudku
a argumentáciu súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a odvolanie obžalovaných

G. R. a D E. vo vzťahu k výroku o vine nepovažoval za dôvodné. Okresný súd tiež postupoval v súlade
so zákonom, keď každého z obžalovaných v bode 1) uznal vinným z pokračovacieho zločinu legalizácie
príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 233 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm.
b) Trestného zákona, nakoľko je nepochybné, že svojim konaním popísaným v skutku obaja naplnili
zákonné znaky uvedeného zločinu.

Pokiaľ ide o skutok pod bodom 2/ a jeho právnu kvalifikáciu, ktorú svojim odvolaním napadol prokurátor,
ktorým namietal, že daný skutok mal byť právne kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1,
ods. 4 písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. e) Tr. zákona, poukazujúc pritom na stanovisko
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2011 sp. zn. Tpj 78/2011.

Odvolací súd v tomto smere uvádza, že obžaloba týkajúca sa tohto skutku bola podaná samostatne a
to pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona a neskôr dňa
07.07.2016 spojená na spoločné konanie s obžalobou podanou za skutok pod bodom 1/ rozsudku. Je
pravdou, že okresný súd na hlavnom pojednávaní po prednesení obžaloby za skutok pod bodom 2/ na
podnet prokurátora upozornil obžalovaných na možnosť prísnejšej právnej kvalifikácie tohto skutku (ako

zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona) a následne po prijatí vyhlásenia
obžalovaných podľa § 257 ods.1 písm. b) Tr.por. o vine uznal vinu podľa pôvodnej právnej kvalifikácie
obžaloby, teda ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V
súvislosti s námietkami a argumentáciou prokurátora k takto uznanej vine odvolací súd považuje za
nutné uviesť, že vyhlásenie podľa § 257 ods.1 písm. b) Tr.por. obžalovaný robí vo vzťahu k skutku

a právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe. Pritom len samotné upozornenie na možnosť kvalifikovať
skutok inak, nie je možné považovať za zmenu obžalobného návrhu. Preto ak bol prokurátor názoru,
že skutok je potrebné kvalifikovať inak a chcel zabrániť prijatiu vyhlásenia obžalovaných k podanej
obžalobe za skutok pod bodom 2/, mal vziať podanú obžalobu späť. Z uvedených dôvodov odvolací súd
už takéto rozhodnutie o vine na podklade súdom prijatého vyhlásenia obžalovaných nemôže meniť a ani

v odvolacom konaní naprávať prípadné pochybenie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na takéto zistenia
a závery potom odvolací súd odvolacie argumenty prokurátora nemohol akceptovať.Napokon odvolací súd preskúmal napadnuté výroky o trestoch v rozsahu, ako boli napadnuté
odvolaniami. Odvolací súd zistil, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom, pričom pri
rozhodovaní o treste, za situácie keď za splnenia zákonných podmienok ukladal súhrnný a úhrnný

trest vychádzal z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného, ktorým je zločin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 3 Tr.zák., prihliadol u obžalovaných na všetky skutočnosti
a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania uvedené v § 34 Tr.zák., najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osoby páchateľov,
ich pomery a možnosti nápravy. Je zrejmé, že prokurátor odvolanie proti výrokom o treste u oboch

obžalovaných odôvodňoval v podstate v nadväznosti na odvolacie dôvody proti výroku o vine,
ktorými sa domáhal, aby bolo konanie obžalovaných pod bodom 2/ rozsudku právne posúdené podľa
prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona. Keďže odvolací súd odvolanie prokurátora proti výroku o
vine obžalovaných nepovažoval za dôvodné, nezistil potom z tohto pohľadu ani dôvod na zrušenie alebo
zmenu napadnutých výrokov o treste v neprospech obžalovaných. V súvislosti s použitím mimoriadneho
zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods.1 Tr.zák. správne tiež okresný súd poukázal na uplynulú dobu od

vzneseného obvinenia, pričom v tomto smere je potrebné sa stotožniť i s argumentáciou obhajoby oboch
obžalovaných. Na druhej strane pokiaľ ide o odvolania obžalovaných a nimi napadnutých výrokov o
treste, odvolací súd uvádza, že okresný súd pri ukladaní trestov zohľadnil dostatočne všetky skutočnosti
svedčiace v ich prospech, čomu dal výraz uložením trestov s použitím mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia pod spodnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na okolnosti prípadu

a závažnosť spáchanej trestnej činnosti, skutočnosť, že tresty sú u oboch ukladané za viaceré trestné
činy, odvolací súd už u obžalovaných nevzhliadol dôvody na ďalšie zmiernenie uložených trestov,
resp. uloženie trestov s povolením ich podmienečného odkladu, tak ako sa toho domáhali. Správne je
napokon i uloženie trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá obžalovanému G. R., čo je v prípade
ukladania súhrnného trestu v súlade s ustanovením § 42 ods.2 Tr.zák. Po zvážení všetkých rozhodných

skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu
a osobu páchateľa, dospel aj odvolací súd k záveru, že súhrnné tresty odňatia slobody uložené obom
obžalovaným súdom prvého stupňa v trvaní 5 rokov, na výkon ktorých boli podľa § 48 odsek 2 písm. a)
Trestného zákona zaradení do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, sú trestami zákonnými, ktorými
bude splnený ich účel v zmysle § 34 ods.1 Tr. zák. S podrobným odôvodnením v súvislosti s ukladanými

trestami odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani vo výroku o náhrade škody, ktorým súd rozhodol podľa § 287
ods.1 Tr.por. o povinnosti obžalovaných D. E. a G. R. uhradiť spoločne a nerozdielne škodu jednotlivým
poškodeným v sumách uvedených v tomto výroku. Uvedený výrok je zákonný a má oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolania obžalovaných G. a prokurátora podľa § 319 Tr.
por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.