Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 21Csp/173/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617208893
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kristina Glezgová
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2018:6617208893.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudkyňou JUDr. Kristinou Glezgovou v spore žalobkyne Ing. N. Y., Q..
XX.XX.XXXX, U. Š.S. XXXX/XB, S., K. Y. proti žalovanému Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské
nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpenému De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského
22, Bratislava v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 175,94 Eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2 175,94 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5%

ročne od 04.08.2017 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd návrh na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 2 175,94 Eur vo výške 5% ročne od 30.04.2017
do 03.08.2017 z a m i e t a .

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu. O výške tejto
náhrady rozhodne súd samostatným uznesením.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 130,50 Eur v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 22.06.2017 domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 2 175,94 Eur s príslušenstvom, pričom uviedla, že dňa 23.10.2014 uzatvorila so
spoločnosťou Provident Financial, s.r . o zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Na základe

tejto zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 2 100,-Eur, ktorý obnos žalobkyňa použila
na financovania potrieb domácnosti a úhradu štúdia dieťaťa. Žalobkyňa uhradila na účet žalovaného ku
dnu podania návrhu titulom zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX sumu 4 2795,94 Eur. Uvedené skutočnosti
vyplývajú z predloženého listinného dôkazu, ktorým je karta splátok. Následne dňa 27.07.2015 so
žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni
úver vo výške 600,-Eur, ktoré finančné prostriedky žalobkyňa použila na účely financovania potrieb
domácnosti. Žalobkyňa uhradila na účet žalovaného ku dnu podania návrhu titulom zmluvy o úvere č.

XXXXXXXXX sumu 1 128,86 Eur. Uvedené skutočnosti vyplývajú z predloženého listinného dôkazu.

2. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že zmluvný vzťah medzi ňou a žalovaným plynúci z uzatvorenia
zmlúv o spotrebiteľskom úvere je preukázateľne vzťahom spotrebiteľským. Vyplýva to z toho, že
žalovaný uzavrel predmetnú formulárovú zmluvu v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom
obdobné zmluvy dlhodobo uzatváral so spotrebiteľmi. Žalobkyňa označené zmluvy o úvere uzavrela

za účelom získania finančných prostriedkov výlučne na súkromné účely, pričom tieto peniaze nepoužil
na výkon podnikania, zamestnania ani povolania. Žalobkyňa je v zmluve označená výlučne ako
súkromná fyzická osoba. Zároveň z obsahu samotnej zmluvy vyplýva, že táto bola uzatvorená akozmluva spotrebiteľská. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je na predmetný právny vzťah nutné aplikovať
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platného v čase uzavretia

úverovej zmluvy. Predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú ale obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a zároveň obsahujú nesprávne vypočítaný údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov. V dôsledku uvedených skutočností sú predmetné zmluvy v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročné a bez poplatkov.

3. V prípade oboch zmlúv nie je jasne a presne určený termín ich konečnej splatnosti. V zmysle ustálenej
súdnej praxe je pojem „termín konečnej splatnosti " nutné vykladať tak, že sa vyžaduje uvedenie
konkrétneho dátumu, kedy bude spotrebiteľský úver splatený, t. j. exaktné a presné vyjadrenie dátumu.
Nestačí, ak zmluva obsahuje údaje, na základe ktorých je možné výpočtom dospieť k termínu konečnej
splatnosti úveru. K svojmu tvrdeniu poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
19.01.2016, 15Co/922/2014-87 v ktorom súd konštatoval: „Za právne relevantné v zmysle dikcie zákona

nemožno považovať taký názor, s akým sa uspokojil okresný súd, že zákonnú povinnosť uvedenia
konečnej splatnosti úveru v zmluve, ako podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere možno
mať za riadne splnenú, ak konečná splatnosť úveru je v zmluve uvedená celkovým počtom splátok
úveru (daný prípad), resp. aj výškou splátky a určením dňa splatnosti prvej splátky a dňa splatnosti
ostatných splátok úveru, ktoré má dlžník (spotrebiteľ) veriteľovi zaplatiť. Konečná splatnosť úveru musí

byť uvedená určito a jednoznačne tak, že sa uvedie konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej
splatnosti úveru a nemožno k nej dospieť iba akýmkoľvek, hoci logickým výpočtom, napr. vyvodením
z celkového počtu splátok úveru." Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.10.2014,
15Co/919/2014, v ktorom súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a konštatoval, že okresný súd
správne posúdil nasledovné: „Tiež zmluvné vyjadrenie konečnej splatnosti úveru nemožno považovať

za splnené z hľadiska dikcie ust. §4 ods. 2 písm. g) v prípade, ak o konečnej splatnosti úveru má
vypovedať iba počet splátok úveru, ktorý je v zmluve uvedený, a teda ku konečnej splatnosti úveru
možno dospieť logickou úvahou (matematickým výpočtom) odvodenou od počtu splátok, čím sa bráni
v odvolaní navrhovateľ. Oznámenie veriteľa vyjadruje v otázke konečnej splatnosti úveru skutočnosť,
ktorá plynie z bodu 5. a 6. samotnej zmluvy, kedy vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické,

že konečná splatnosť úveru je zhodná s dátumom splatnosti poslednej splátky.

4. Zmluvy o úvere obsahujú nesprávne uvedený údaj o výške RPMN. Uvedené je odôvodnené tým,
že žalovaný údaj o výške RPMN vypočítal z celkových nákladov, ktoré podľa neho mali pozostávať
z úroku a poplatku za akúsi garantovanú službu. Žalovaný si však svojim konaním a postupom pri

uzatváraní zmluvy vymohol uzatvorenie zmluvy o poskytnutí služby komfort k úveru, na základe ktorej
bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému celkovú odmenu vo výške 515,-Eur viažucu sa k zmluve č.
XXXXXXXXX a celkovú odmenu vo výške 515,-Eur viažucu sa k zmluve č. XXXXXXXXX. Uvedenú
odmenu mal žalobca zaplatiť za to, že žalovaný poskytne žalobcovi službu spočívajúcu v tom, že od
neho fyzicky preberie každú splátku v mieste jeho trvalého bydliska. Túto odmenu žalovaný nezarátal

do výpočtu RPMN, pričom je nutné uviesť, že výška odmeny predstavuje viac ako polovicu hodnoty
poskytnutého úveru žalovaným. Takéto dojednanie je nutné hodnotiť výslovne ako obchádzanie zákona,
keď sa žalovaný snaží svojim konaním docieliť, aby skutočný úrok za poskytnutý úver bol v konečnom
dôsledku oveľa vyšší ako sa uvádza v samotnej zmluve o úvere. Žalovaný tým sleduje jednak snahu
o presvedčenia spotrebiteľa o výhodnosti poskytovaného úveru a zároveň ide o snahu vyhnúť sa

prehláseniu požadovanej odplaty za poskytnutý úver za nezákonnú a v rozpore s dobrými mravmi.
Z praxe žalovaného je známe, že uvedený poplatok za výber splátok v mieste trvalého bydliska
spotrebiteľov nie je žalovaným fixne určený pre všetky úvery, resp. nie je určený ani v závislosti od
miesta trvalého bydliska spotrebiteľa, ale naopak výška poplatku sa odvíja od výšky poskytnutého
úveru. Objektívne možno dospieť k záveru, že tento poplatok má funkciu nahradenia časti úroku za

poskytnutý úver, ktorý žalovaný nemôže z dôvodu striktnej právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa
uviesť v samotnej zmluve o úvere. Ide o výslovné obchádzanie zákona zo strany žalovaného, pričom
ten si uzatvorenie takejto zmluvy o poskytnutí služby komfort výslovne vymohol prostredníctvom svojho
zástupcu, ktorý žalobcovi túto zmluvu predložil spolu so zmluvou o úvere ako jej neoddeliteľnú súčasť.
Zástupca žalovaného (finančný agent) neupozornil spotrebiteľa - žalobcu na dobrovoľný charakter

pristúpenia k takejto zmluve, naopak uviedol, že podpísanie zmluvy o zabezpečení splátok úveru je
nevyhnutné pre platnosť samotnej zmluvy o úvere. Žalobca si uvedenú službu od žalovaného nikdy
nevypýtal, ani sa nezaujímal o možnosť takejto úhrady splátok. Zároveň spotrebiteľ nebol poučení o
následkoch podpísania takejto vopred predformulovanej zmluvy o poskytnutí služby komfort, pričomnemal ani možnosť zmeniť či ovplyvniť jej samotný obsah. Takéto dojednanie neprimerane vysokého
poplatku v zmluve o poskytnutí služby komfort je okrem už uvedeného nutné považovať taktiež za
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení zákona Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ),

ktorá nebola individuálne dojednaná, a preto je neplatná. Uvedené závery o nutnosti započítania
takéhoto poplatku do celkových nákladov za poskytnutý úver vychádzajú z Písomných pripomienok
EurópskejkomisiepodanýchSúdnemudvoruEurópskejÚnievovecisp.zn.C-372/14,ktorejpredmetom
bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Krajským súdom v Prešove vo veci žalobcu M. Y.
proti žalovanému Provident Financial, s. r. o. (žalovanýv tomto spore). Písomné pripomienky komisie

sa týkali prejudiciálnych otázok smerujúcich k výkladu smerníc Rady 87/102/EHS, Európskeho
Parlamentu a Rady 2005/29/ES a Rady 93/13/EHS vo vzťahu k prípadným nekalým obchodným
praktikám žalovaného. V bode 27 uvedených pripomienok sa uvádza: „So zreteľom na tieto skutočnosti
navrhuje Komisia zodpovedať piatu prejudiciálnu otázku tak, že smernica Rady 87/102/EEC sa má
vykladať v tom zmysle, že súčasťou celkových úverových nákladov pre spotrebiteľa na účely výpočtu
RPMN je aj odmena za hotovostné preberanie splátok úveru, ako v predmetnej veci pred slovenským

súdom, a to bez ohľadu na výšku uvedeného poplatku ako aj na skutočnosť, či mal spotrebiteľov
tejto veci skutočnú slobodnú voľbu." Na základe uvedeného je preukázané, že výška RPMN uvedená
v zmluve o úvere uzatvorenej žalovaným so žalobcom nebola uvedená správne (v skutočnosti bola
až vo výške 219,51 %), keďže pre jej výpočet boli použité celkové náklady bez započítania poplatku
za zabezpečenie výberu splátok úveru v mieste bydliska žalobcu čím došlo k nesprávnemu

uvedeniuRPMNvneprospechspotrebiteľa.Vzmyslecitovanéhoustanoveniazákonaospotrebiteľských
úveroch absencia ktoréhokoľvek z uvedených údajov, ktoré chýbajú v predmetných zmluvách majú
za následok jej bezúročný a bezpoplatkový charakter. V uvedenom prípade v zmluve absentujú 2
obligatórne vyžadované údaje a ďalší údaj je v zmluvách žalovaným zámerne uvedený chybne, a
to v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného sú označené zmluvy o spotrebiteľskom úvere

bezúročné a bez poplatkov. Taktiež je potrebné v súvislosti so zmluvou o poskytnutí služby komfort
poukázať na nasledovné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch § 9 ods. 7, 9.

5. Ročná úroková sadzba za poskytnuté úvery mala v zmysle predmetných zmlúv predstavovať len
niečo viac ako 24,50 %. Reálna výška ročnej úrokovej sadzby je však niekoľkonásobne vyššia. Uvedené

je odôvodnené tým, že napriek účelovému deleniu odplaty zo strany žalovaného na časť úrokov,
administratívneho poplatku a poplatku za výber splátok v mieste trvalého pobytu spotrebiteľa je nutné
poskytnúť spotrebiteľovi ochranu pred takýmto konaním dodávateľa a za odplatu za poskytnutý úver
považovať súčet uvedených položiek.
Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX:

Istina: 1.500,-Eur,
Celková suma, ktorú mal žalobca zaplatiť podľa zmluvy o úvere: 3147,08 Eur
Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX:
Istina: 600,-Eur,
Celková suma, ktorú mal žalobca zaplatiť podľa zmluvy o úvere: 1 128,86 Eur.

Žalovaný na karte splátok uvádza súčet istiny, úrokov a poplatok zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru
ako celkovú splatnú sumu, resp. aj počiatočný stav. Vzhľadom na výšku poskytnutých úverov, dobu ich
splácania a celkovú splatenú sumu spotrebiteľom prevyšuje hodnota ročnej úrokovej sadzby v prípade
zmlúv hodnotu vyše 70%. Odplata vo výške viac ako 70 % ročne z poskytnutého úveru je preukázateľne
niekoľkonásobne vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období, t j. v roku 2014 a 2015 na

finančnom trhu za spotrebiteľské úvery. O tom, že odplatu v takejto výške je nutné hodnotiť ako rozpornú
so zákonom a dobrými mravmi, v čoho dôsledku je jej dojednanie neplatné, bolo rozhodnuté mnohými
súdmi v obdobných prípadoch, kedy žalovaným bola nebanková spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské
úvery. Odplata v takejto výške navyše predstavuje taktiež také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve,
ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach spotrebiteľa a dodávateľa, ktoré je v zmysle ustanovení

Občianskeho zákonníka nutné hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Taktiež pokiaľ ide o
administratívny poplatok, tento nebol v zmluvách dostatočne určito uvedený vzhľadom na tú skutočnosť,
že nie je jasné, za čo ho spotrebiteľ mal žalovanému uhradiť a aký hospodársky význam pre
spotrebiteľa z takéhoto poplatku plynul. Uvedený názor potvrdzujú aj rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove z 28.09.2011 č. k. 3Co 3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 09.11.2010 č. k.

17Co/313/2010-99 ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave z 23.08.2011 č. k. 16ICm 944/2010.

6. Žalobkyňa v ďalšom uviedla, že zmluvy o úvere je nutné hodnotiť ako bezúročné a bez poplatkov
vzhľadom na v nej chýbajúci údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, taktiež vzhľadom na neúplnéoznačenie finančného agenta uzatvárajúceho zmluvy za žalovaného a v neposlednom rade taktiež pre
nesprávne uvedený údaj o výške RPMN. Zároveň ustanovenia o požadovanej odplate vzhľadom k ich
výške, ktorá je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, sú neplatné. S prihliadnutím na uvedené

skutočnosti nemal žalovaný právny nárok na prijatie odplaty za poskytnutý úver od žalobcu, ale len na
prijatie výšky finančného plnenia zodpovedajúceho výške poskytnutého úver. Vo zvyšnej časti došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX poskytnutý úver vo výške 1.000,-Eur. Žalobca uhradil žalovanému na účet predmetnej
zmluvy súhrne sumu 1 835,46 Eur, t. j. o 835,46, Eur viac ako nadobudol na základe úverovej zmluvy

č. XXXXXXXXX. V rozsahu sumy 835,46 Eur došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu. Na základe uvedeného si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 835,46 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný do dnešného dňa ani napriek výzve
žalobcu dlžnú sumu nevrátil uplatňuje si žalobca okrem zaplatenia dlžnej sumy aj zákonný úrok z
omeškania o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB dňa 31.05.2017 (nasledujúci deň

po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie) bola 0,00 %. Na základe vyššie uvedeného žiada žalobkyňa
zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 2 175,94 Eur spolu s 5%-ným ročným úrokom z omeškania
od 31.04.2007 do zaplatenia.

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.07.2017 uviedol, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná

a špekulatívna. Žalovaný popiera všetky skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe pretože sú
nepravdivé, navyše tieto žalobkyňa ničím nepreukazuje. Žalovaný trvá na tom, že ním používané zmluvy
sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti a neobsahujú neprijateľné
podmienky. Žalovaný namieta, že nepoužíva nekalé obchodné praktiky a žalobkyňa všetky zmluvy so
žalovaným uzavrela dobrovoľne. Žalovaný namieta, že žalobný návrh na plnenie uvedený v žalobe je

neprípustný už len z hľadiska toho, že v ňom absentuje vyjadrenie synalagmatickej reštitúcie, kedy v
podrobnostiach uvádza.

8. Medzi stranami došlo okrem iného aj k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 23.10.2014 (ďalej len „Zmluva o úvere 1/“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni

úver v sume 1 500,-Eur (a nie 2 500,-Eur ako uvádza žalobkyňa) a žalobkyni po poskytnutí úveru
vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri predpoklade riadneho a včasného splatenia
dlhu) v sume 2 254,58 Eur. Žalovaný trvá na pravdivosti údajov uvedených v texte zmluvy o úvere
1/. Až po uzavretí zmluvy o úvere 1/ strany spolu uzavreli zmluvu o poskytnutí služby komfort zo dňa
23.10.2014 (ďalej len zmluva o doplnkovej službe 1/). Na základe zmluvy o doplnkovej službe 1/ sa

žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni nadštandardnú doplnkovú službu a žalobkyňa sa zaviazala
žalovanému za jej poskytovanie zaplatiť celkovú odmenu v sume 898,50 Eur. Žalobkyňa preto bola z
oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z dvoch rôznych právnych titulov, povinná zaplatiť žalovanému
spolu sumu 3 147,08 Eur. Žalobkyňa tvrdí, že na splnenie týchto povinností plnila „z titulu zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXX súhrnne sumu vo výške“ 4 275,94 Eur. Uvedené tvrdenie, že splatila 4 275,94

Eur pritom nijako nepreukazuje, čiže svoje dôkazné bremeno neuniesla, pretože ani z predloženého
listinného dôkazu, a teda karty splátok, výška takejto sumy nevyplýva. Rovnako zo zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXX vyplýva celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť iba v sume 2 254,58 Eur.

9. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015 (ďalej len „Zmluva o úvere

2/“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 600,-Eur a žalobkyni po
poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku (pri predpoklade
riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume 790,82 Eur. Žalovaný trvá na pravdivosti údajov uvedených
v texte Zmluvy o úvere 2/. Až po uzavretí Zmluvy o úvere 2/ strany spolu uzavreli Zmluvu o poskytnutí
služby komfort zo dňa 27. júla 2015 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe 2/“). Na základe Zmluvy

o doplnkovej službe 2/ sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni nadštandardnú doplnkovú službu
a žalobca sa zaviazal žalovanému za jej poskytovanie zaplatiť celkovú odmenu v sume 338,04 Eur.
Žalobkyňa preto bola z oboch vyššie uvedených zmlúv, avšak z dvoch rôznych právnych titulov povinná
zaplatiť žalovanému spolu sumu 1 128,86 Eur. Žalobkyňa tvrdí, že na splnenie týchto povinností plnila 1
128,86 Eur. Uvedené tvrdenie, že splatila 1 128,86 Eur, pritom nijako nepreukazuje, čiže svoje dôkazné

bremeno neuniesla.10. Žalobkyňa v žalobe bez bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych
rozhodnutí prevažne okresných súdov a na iné s touto vecou nesúvisiace prílohy žaloby. Žalovaný sa
voči takémuto postupu žalobkyne ohradzuje z viacerých dôvodov.

11. Po prvé. Predmetom súdneho konania na základe žalobkyňou podanej žaloby sú len tie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych
rozhodnutiach na ktoré žalobkyňa v žalobe len odkazuje. Táto zásada vyplýva okrem iného aj z toho,
že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1

CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods. 2 CSP: „Opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy“. Uvedené má svoje opodstatnenie nielen z pohľadu
rozlišovania, či existuje prekážka litispendencie alebo následne prekážka res iudicata, ale navyše a
hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu súdneho konania. Nerešpektovaním danej
zásady automaticky dochádza k znemožneniu vyjadriť sa žalovanému a k porušeniu rovnosti strán a
teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

12. Po druhé. Žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka
v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách.

13. Po tretie. Pokiaľ ide o konkrétne žalobkyňou spomínané súdne rozhodnutia, žalovaný vôbec
nerozumie, v čom by podľa názoru žalobkyne tieto rozhodnutia mohli mať súvis s touto konkrétnou
vecou. Konkrétny skutkový stav žalobkyňou predložených rozhodnutí sa totiž týkal iných strán, iných
skutkových okolností, iných zmlúv a ide navyše charakterom o marginálne a zväčša staršie rozhodnutia:

uznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.15Co/922/2014,rozsudokKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici sp. zn. 15Co/919/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/3/2011, uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/313/2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave
sp. zn. 16ICm/944/2010.

14. Po štvrté. Záver žalovaného o platnosti a súlade zmlúv o spotrebiteľských úveroch používaných
žalovaným je ustálene judikovaný všeobecnými súdmi SR, vrátane najnovších rozsudkov z prelomu
rokov 2016/2017 vo veciach vedených, či už na OS Veľký Krtíš pod sp. zn. 10Csp/47/2016,
12Csp/286/2016, či 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016, KS v Trenčín pod sp. zn.
17Co/339/2015, OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016, 20Csp/74/2016 alebo na OS Košice II pod

sp. zn. 41Csp/72/20161. Správnosť týchto záverov potvrdzuje aj tá skutočnosť, že Národná banka
Slovenska na základe zákona č. 35/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských
úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv ako
aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by

jeho zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti či akokoľvek inak odporovali zákonu. Žalovaný je tak
opodstatnene v dobrej viere, že ním uzatvárané formulárové zmluvy sú všetky v súlade s príslušnými
právnymi predpismi.

15. Žalovaný trvá na tom, že zmluva o doplnkovej službe bola so žalobkyňou individuálne dojednaná, je

uzavretáplatneaneobsahujeneprijateľnépodmienky. KaždáZmluvaodoplnkovejslužbejesamostatne
uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod
1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž
zrejmé, aká je odmena za nadštandardnú doplnkovú službu ako aj to, za čo sa táto odmena platí,
t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu o doplnkovej službe strany osobitne podpísali. Zmluva

o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je
podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského
úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre
doplnkovú službu a niektorí nie. Zmluvou o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytovať
nadštandardnú doplnkovú službu spočívajúcu v informovaní žalobkyne o prevedení sumy úveru v

prospechbankovéhoúčtupodľapríslušnejzmluvyospotrebiteľskomúvere(bod1.1Zmluvyodoplnkovej
službe).Povinnosťosobitnýmspôsobominformovaťžalobkyňuoprevedenísumyúveruvjeho prospech
nevyplýva pre žalovaného z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide tak o nadštandardnú
doplnkovú službu; preberaní od žalobcu peňažných súm, určených na úhrady splátok spotrebiteľskéhoúverujemuposkytnutéhoazabezpečovaťjejpoužitienazodpovedajúceúhradysplátkyspotrebiteľského
úveru v mene žalobcu a to spôsobom podľa príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1 Zmluvy
o doplnkovej službe). Táto súčasť nadštandardnej doplnkovej služby (odnáškový charakter) predstavuje

jadro a podstatu doplnkovej služby. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých
spotrebiteľov, ktorí nemajú zriadený bankový účet v banke. Súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzatvorenej medzi stranami je aj dohoda o spôsobe splácania poskytnutého úveru obsiahnutá v
bode 9 „Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždenné splátky celkovej dlžnej sumy riadne a včas
a v súlade s pokynmi Providentu.“ a pri zvolenom režime. Pri režimoch tieto zmluvy o spotrebiteľskom

úvere upravujú spôsob platenia dlžnej sumy nasledovne: „Splátka sa považuje za uhradenú dňom jej
pripísania na bankový účet Providentu. ... Platobné údaje na poukazovanie splátok: ...“.

16. Zmluvou o doplnkovej službe sa nemení miesto alebo spôsob splnenia záväzku spotrebiteľa z
príslušnej uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom o úvere. Takáto zmena by bola možná len privatívnou
novácioupodľa§570ods.1OZ,pričom§516ods.2OZvychádza zprezumpciekumulatívnejnovácie,

ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť. Zo
Zmluvy o doplnkovej službe nevyplýva, že by mala nahrádzať miesto ani spôsob plnenia, práve naopak.
Každý spotrebiteľ (aj žalobca) je preto povinný platiť splátky úveru na bankový účet žalovaného a nie
inak. Teda uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na
bankový účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom

fyzicky sa dostaviť na miesto určené žalobcom a prevziať od neho hotovosť, ktorú po jej prevzatí v
jeho mene použije na splnenie povinnosti žalobcu z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom o úvere (ak sa
napríklad klient banky rozhodne namiesto použitia internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí
predsa banka platiť takéto cestovné za klienta napríklad náklady na taxislužbu); informovaní spotrebiteľa
o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru (bod 1.1 Zmluvy o doplnkovej službe). Keďže k splneniu

záväzku žalobcu z príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak dochádza s určitým, hoci krátkym
časovým odstupom, je pre neho výhodné poznať tento presný čas. Povinnosť osobitným spôsobom
informovať žalobcu o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru tak nevyplýva pre žalovaného z
príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide preto o nadštandardnú doplnkovú službu.

17. Ako protiplnenie za nadštandardnú doplnkovú službu sa žalobkyňa v Zmluve o doplnkovej službe
zaviazala zaplatiť žalovanému celkovú odmenu. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o
doplnkovej službe bola pritom určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi.

18. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 60/100-

krát musí dostaviť do miesta určeného žalobcom za účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe,
z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce predovšetkým v cestovných
nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu tam a späť presahujúcu aj 30 km),
rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad osobám, ktoré tieto
činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za hotovostné vklady. Žalovaný tak žalobcovi

poskytoval na základe zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale
žalovaný dokázal racionalizovať na primeranú výšku pre spotrebiteľov. Keby žalobca túto doplnkovú
službu realizoval návštevami svojho advokáta za obdobných podmienok, jeho tarifná odmena by
mnohonásobne presiahla celkovú odmenu podľa zmluvy o doplnkovej službe, isto by však neposkytoval
túto službu zadarmo, ako teraz požaduje žalobca. Vyššie identifikované hlavné zmluvné podmienky,

teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové dojednanie sú
pritom explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 OZ. Právo EÚ v
oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu, že priemerný spotrebiteľ si vie ustrážiť hlavné
zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým tým, či zmluvu uzavrie alebo nie, aj z toho dôvodu
sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti vylúčené zo súdneho prieskumu skúmania ich

prijateľnosti.

19. Žalobkyňa na viacerých miestach žaloby nesprávne uvádza, že odmena podľa príslušnej
Zmluvy o doplnkovej službe by sa mala započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom z príslušnej Zmluvy o úvere (niekedy ju žalobca označuje ako celková odplata),

a preto podľa nesprávneho názoru žalobcu je vraj v zmluvách o úvere uvedená nesprávne celková
čiastka, výška ročnej priemernej miery nákladov (RPMN), úroková sadzba a vraj je aj výška odplaty
dohodnutá v zmluvách o úvere neprimeraná. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu v celom rozsahu popiera.20. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so

spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi
známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby
súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za

ponúkaných podmienok.

21. Zo skutočnosti, že zmluva o doplnkovej službe je vo vzťahu ku vzniku príslušnej zmluvy o úvere
samostatnou a uzavretou až po uzavretí zmluvy o úvere vyplýva, že spotrebiteľ nemusí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúkaných podmienok. Teda odmena z príslušnej zmluvy o doplnkovej služby sa nezahŕňa určenia

najvyššej prípustnej odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata aj odmena sú tak v súlade s právnymi
predpismi a dobrými mravmi; celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom v
zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.; údaje v zmluvách o úvere o celkových nákladoch žalobcu
sú tak správne; celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v zmluvách o úvere o celkovej
čiastke, ktorú musí žalobca zaplatiť, sú tak správne; výpočtu úrokovej sadzby; údaje v zmluvách o úvere

o výške úrokovej sadzby sú tak správne; a výpočtu RPMN; údaje v zmluvách o úvere o výške RPMN
sú tak správne.

22. Odmena za doplnkovú službu podľa každej zo zmlúv o doplnkovej službe je primeraná a v súlade s
dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti už len toho, že okrem iného sa obchodný zástupca

musí 60-krát alebo 100-krát dostaviť do miesta trvalého pobytu žalobcu za účelom plnenia príslušnej
zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce
predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu tam a
späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaní úhrad
ľudom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú, či úhrady bankových poplatkov. Žalovaný

si však dovoľuje zdôrazniť, výška odmeny podľa zmlúv o doplnkovej službe ani nepodlieha súdnemu
prieskumu jej primeranosti podľa § 53 ods. 1 OZ, nakoľko ide o cenové dojednanie, ktoré je vyjadrené
v zmluve určito, jasne a zrozumiteľne. Odmena za doplnkovú službu je v zmluve o doplnkovej službe
hlavným zmluvným dojednaním, nejde teda o vedľajšie zmluvné dojednanie. To vylučuje aj možnosť
súduposudzovaťprimeranosťcenytejtoslužby.Znamenáto,žepriamozákonstanovuje,žeustanovenia

o predmete plnenia a o cene plnenia nemôžu nikdy vyvolávať „nerovnováhu“, pretože ide o základné
ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré si spotrebiteľ vie ustrážiť. Dojednanie o cene preto nemôže
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Napokon samotná koncepcia ochrany pred neprijateľnými
podmienkami slúži na ochranu pred nevyváženými vedľajšími dojednaniami, nie na ochranu pred
základnými dojednaniami týkajúcimi sa konkrétnej služby poskytovanej spotrebiteľovi. Podporuje to

aj právna doktrína, ktorá vylučuje preskúmavanie ceny plnenia, ide o zabezpečenie právnej istoty aj
na strane dodávateľov, že nebude spochybňovaný výslovne dojednaný predmet zmluvy a jeho cena.
Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob
pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije. Je nesporné, že zákazník má viacero
možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob,

ktorý si zvolí, si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov, či už za poplatky za prevod
alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času, etc.. Za tohto objektívneho
stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkovi len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať
jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v danom prípade Zmluvy o
úvere. Na základe zmluvy o doplnkovej službe poskytuje žalovaný svojim zákazníkom, ktorí sa rozhodnú

túto ponuku využiť, splácanie splátok úveru priamo prostredníctvom žalovaného bez priamej interakcie
s tretími osobami a to priamo v mieste ich bydliska. Doplnková služba je nadštandardnou službou
a je spoplatnená a keďže sa jedná o dobrovoľnú službu, ktorá nie je podmienkou získania úveru,
nezapočítava sa do RPMN ani odplaty. Treba tiež zdôrazniť, že žalobca vôbec neuvádza, prečo by
žalovaný nemohol takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí poskytovať ako sa toho

domáha, pričom uvedené platí o to viac, že o takúto službu mali zákazníci žalovaného záujem a riadne
ju využívali. Rovnako tak je v trhom prostredí zrejmé, prirodzené, ba až nevyhnutné, že tovary a služby
niečo stoja, a preto ich nemožno poskytovať „zadarmo“, ako to žiada žalobca v tomto konaní, pretože v
takom prípade by žalovaný ako podnikateľský subjekt musel nevyhnutne zaniknúť.23. Rovnako ako sa každý zákazník môže sám rozhodnúť, či osloví žalovaného s požiadavkou
o poskytnutie úveru, rovnako tak sa slobodne rozhoduje, či si v prípade poskytnutia úveru želá využívať

dobrovoľnú doplnkovú služby, ktorú žalovaný poskytuje na základe zmluvy o doplnkovej službe. Táto
služba je ale doplnková, t. j. nie je v žiadnom prípade podmienkou získania úveru, čo potvrdzuje aj
skutočnosť, že právna úprava umožňuje poskytovať doplnkové služby, v zmluve o úvere nie je žiadna
zmienka o doplnkovej službe, t. j. doplnková služba nebola podmienkou získania úveru a žalobca mohol
splátky úveru splácať bezhotovostne, bez využitia doplnkovej služby.

24. Táto zmluva je pritom akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou
získania úveru. Je zrejmé, že existencia zmluvy o doplnkovej službe je podmienená predchádzajúcim
poskytnutím úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Táto podmienenosť však nie je
obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o doplnkovej
službe, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a

niektorí nie. Zmluva o doplnkovej službe obsahuje ustanovenia o predmete plnenia (čl. I, bod 1.1) a
jeho cene (čl. I, bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé,
aká je odmena za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. j. v čom spočíva podstata
služby. Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je
podmienkou získania úveru a nijako ani nemení podmienky poskytnutého spotrebiteľského úveru, preto

sa odmena za túto službu nezapočítava podľa zákona č. 129/2010 Z. z. do RPMN, čo preukazujú aj
stanoviská Ministerstva financií Slovenskej republiky, Slovenskej obchodnej inšpekcie, Národnej banky
Slovenska ako aj rozhodovacia prax všeobecných súdov, podľa ktorej „RPMN v danom prípade zahŕňa
len úroky a administratívny poplatok a nie aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru. K tomuto záveru
súd dospel na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva financií SR, navyše

zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 52a ods. 1 OZ je potrebné zmluvu o zabezpečení
splátok úveru posudzovať samostatne.“ (rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 2.12.2013, sp. zn.
8C/74/2012).

25. V tejto súvislosti musí žalovaný odmietnuť účelovú snahu žalobcu spájať akcesorickú povahu
záväzkov s výškou RPMN v tom, že odmenu za doplnkovú službu nezahrnul žalovaný do RPMN,
čím malo dôjsť zo strany žalovaného k nesprávnemu určeniu výšky RPMN. Tieto tvrdenia žalobcu sú
nesprávne. Nie je totiž na zvážení žalovaného, či odmenu zo Zmluvy o doplnkovej službe zahrnie alebo
nezahrniedoRPMN,pretoževeličiny,ktorévstupujúdovýpočtuRPMNsústanovenékogentnouprávnou

úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2
písm. g) ako aj § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odplaty
za dobrovoľné doplnkové služby, či sankcie do RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup
žalovanéhonemajúžiadnuprávnuoporuadokoncasúvpriamomrozporespredmetnýmiustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaný si dovoľuje len poznamenať, že poskytovanie doplnkových služieb

je nie len úplne bežné, ale že priamo právna úprava takéto počínanie umožňuje.

26. Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť spotrebiteľských úverov
terminus technicus pre označenie odplaty, ktorým je spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom“. Podľa tohto ustanovenia tieto náklady sú „všetky náklady vrátane úroku

a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou ...“. V danom prípade
ide o špeciálnu právnu úpravu definujúcu odplatu za úver. Inak povedané, odplatou za spotrebiteľský
úver sú úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb).
Medzi týmito zložkami odplaty za úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V danom prípade
to znamená, že celkové náklady žalobcu, tzn. cenu úveru podľa príslušnej zmluvy o úvere tvorili len

úrok a poplatok za garantovanú službu (a nie administratívny poplatok ako tvrdí žalobca v žalobe).
Poplatok za garantovanú službu preto nie je predmet plnenia, ale je časťou cenového dojednania spolu
s úrokom. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.27. Citované ustanovenie teda neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, pokiaľ ide o
cenové dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný
predmet plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia.

Cenové plnenia sa preto nemôžu „deliť“ napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové
dojednania, čo súčasne vylučuje aj to, aby súd mohol niektoré z týchto „čiastkových“ cenových plnení
skúmať samostatne z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inými slovami, citovaný zákon
vylučuje možnosť zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje
medzi hlavnými a vedľajšími cenovými dojednaniami vylučuje aj možnosť zaoberať sa neprijateľnosťou

jednotlivých zložiek cenového dojednania, ktorými sú v konkrétnom prípade úrok a poplatok za
garantovanú službu.

28. Ani čl. 4 ods. 2 smernice Rady 93/13 nepozná pojem hlavné alebo vedľajšie cenové dojednanie,
pretože pozná len pojem cena: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii
hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby

dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“ Dokonca aj
Európska komisia zastáva názor, že nie je akceptovateľné rozdeľovanie cenových dojednaní na hlavné
a vedľajšie (viď. Správa Európskej komisie z 27. apríla 2000 o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS zo
dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM/2000/0248).

29. Hlavným dôvodom, prečo znenie čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a Občianskeho zákonníka jednoznačne
stanovuje, že ceny nemajú byť predmetom súdneho prieskumu je skutočnosť, že súdy nie sú v
kontinentálnom právnom systéme kvalifikované posúdiť určenie cien, a to ani hlavné ani vedľajšie
cenové dojednania, pretože určenie cien nie je až na výnimky predmetom zákonných ustanovení a
chýba pre ne normatívne vyváženie jednotlivých záujmov adresátov právnej normy, na základe ktorých

by mohol byť súdny prieskum vykonaný, určenie cien je ústavne chránené z hľadiska zmluvnej voľnosti
a to tak určenie ceny (viď nález Ústavného súdu ČR z 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03 a uznesenie
Ústavného súdu ČR z 22. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 1800/09), ako aj určenie tzv. cenového dôvodu,
tzn. toho, za aké plnenie sa cena dojednáva.

30.Voblastifinančnýchslužiebneexistujeaanisanedášpecifikovaťponukatýchtoslužieb,aniichcena,
jediným ustanovením s označením „hlavný predmet plnenia“ tak, aby ho bolo možné oddeliť od nejakej
skupiny „vedľajších predmetov plnenia“. Konkrétny obsah plnení sa určuje naopak ako „balík“ rôznych
jednotlivých plnení, ktorému zodpovedá celkom špecifická kombinácia protiplnení. Takéto komplexné
spolupôsobenieniekoľkýchfaktorovnemôžebyťuspokojivopopísanévrámcijedinéhopopisu„hlavného

predmetu plnenia“. Podľa právnej doktríny bankové produkty „typicky predstavujú ucelené balíčky
plnení, ktorých súčasťou je rad navzájom súvisiacich služieb na strane banky. Tomuto balíčku plnení
zodpovedá i ucelený balíček protiplnení na strane klientov, ktorý môže byť vnútorne štruktúrovaný do
rôznych poplatkov, úrokov a ďalších platieb, ktorých ich jednotlivé zložky nemôžu byť vytrhávané z
kontextu oného celého balíčku. V rámci týchto balíčkov sú všetky plnenia vzájomne prepojené“. V rámci

„balíčka“ nie je možné určiť, čo je „hlavné“ a čo „vedľajšie“ plnenie, najmä v prípadoch „balíčkov“, pri
ktorých je štandardné a bežné, že sa pri nich platia úroky a poplatky ako je to aj v prípade úverov
od žalovaného. V nadväznosti na to špecifikácia jednotlivých „súčastí balíka“ zvyšuje transparentnosť
cenového dojednania (porov. bod 12.5 rozsudku rakúskeho Najvyššieho súdu z 7. augusta 2008,
sp. zn. 6Ob/253/07), čím sa však nevytvára samostatná kategória hlavných a vedľajších cenových

dojednaní, pretože cena je jediná. Je tiež dôležité, že úniový normotvorca za účelom jednotného
posudzovania celkových nákladov spotrebiteľa na spoločnom trhu so spotrebiteľskými úvermi zaviedol
ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN). Súdny dvor pritom zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa
v jednotnom formáte, vypočítanom pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože
umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi. V skratke,

dojednanie o poplatku za garantovanú službu a o výške úroku nepodlieha v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čl.
4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnej judikatúry samostatnému súdnemu prieskumu prijateľnosti ceny
tohto poplatku a/alebo výšky tohto dohodnutého úroku, pretože ide vždy len o jednu „časť“ ceny úveru.
Súdny prieskum prijateľnosti celkovej ceny je síce vo všeobecnosti vylúčený ustanovením § 53 ods. 1
OZ, čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a relevantnou judikatúrou, vo vzťahu k celkovej odplate za poskytnutie

finančných prostriedkov sa však použije špeciálna úprava podľa § 53 ods. 6 OZ, ktorá pripustila súdny
prieskum prijateľnosti - primeranosti celkovej odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov iba z
pohľadu, či takáto celková odplata neprevyšuje hodnoty stanovené podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1992 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ v znení neskorších predpisov.31. V prípade Zmluvy o úvere 1/ dosahuje odplata výšku 26,23% , čo zďaleka nedosahuje
hodnoty stanovené pre dané obdobie v tabuľke „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých

spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2014“, pričom
maximálna odplata je pre daný typ úveru stanovená až vo výške 30,32% (t. j. 2 x 15,16%). Odplata podľa
Zmluvy o úvere 1/ neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu.

32. V prípade Zmluvy o úvere 2/ dosahuje odplata výšku 27%, čo zďaleka nedosahuje hodnoty

stanovené pre dané obdobie v tabuľke „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2015“, pričom
maximálna odplata je pre daný typ úveru stanovená až vo výške 27% (t. j. 2 x 13,50%). Odplata podľa
Zmluvy o úvere 2/ neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu.

33. Poplatok za garantovanú službu bol v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere prípustným a zákonom

dovolenýmpoplatkom,pretožehopredpokladalaj§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.,akoajčl.3písm.
g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48/ES“).
Súdny dvor EÚ pritom k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne
pravidlátýkajúcesatypovpoplatkov,ktorémôževeriteľvyberať“(rozsudokz12.júla2012,vecC-602/10,

SC Volksbank România SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48/ES nestanovuje
žiadne obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v
rámci poskytovania spotrebiteľských úverov. Uvedené vyplýva zo systému minimálnej harmonizácie, čo
znamená, že smernica predstavuje len minimálny štandard, ktorý v rámci vnútroštátnej úpravy môže
byť sprísnený. K tomu došlo novelou vykonanou zákonom č. 132/2013 Z. z. s účinnosťou od 10. júna

2013, ktorým došlo k zákazu poplatkov uvedených v § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z.. Poplatok za
garantovanú službu podľa Zmluvy o úvere nespadá medzi zakázané poplatky uvedené v citovanom § 9
ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z.. Poplatok za garantovanú službu je v zmluve o úvere vyjadrený jasne,
zrozumiteľne a určito, pričom protiplnenie za daný poplatok je bližšie vymedzené v bode 4 príslušnej
zmluvyoúvere.Skutočnosť,žeprimeranosťcenovéhodojednania,okremcelkovejvýškyodplatyzaúver

v zmysle § 53 ods. 6 OZ nemôže byť predmetom súdneho prieskumu bolo vysvetlené vyššie ako aj to,
že všetky cenové dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú si rovnocenné, teda nie je možné posudzovať
poplatok za garantovanú službu a úrok osobitne.

34. Napriek tomu, že ani úrok nepodlieha samostatne súdnemu prieskumu, ale iba v spojení

aj s poplatkom za garantovanú službu, žalovaný považuje za potrebné sa osobitne vyjadriť aj k výške
úrokovej sadzby podľa zmlúv o úvere. Pri spotrebiteľských úveroch je potrebné dôkladne rozlišovať
medziúrokovousadzbou,ktorásavyjadrujevpercentáchzarok(%p.a.)aročnoupercentuálnoumierou
nákladov (RPMN), ktorá sa vyjadruje v percentách (%), pričom obe tieto veličiny sa odlišne matematicky
počítajú a majú tiež aj odlišný význam.

Odhliadnuc od toho, že úrok nie je cenou spotrebiteľského úveru, čo vyplýva priamo § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z. a to predovšetkým z dôvodu, že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou
konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna korelácia, tak si žalovaný
dovoľuje aspoň pre porovnanie uviesť, že banky poskytujú úvery aj za podstatne vyššie úrokové sadzby
(napr. Poštová banka, a. s. za 32,50 % ročne, príp. OTP Banka, a. s. za 27,50 % ročne), aj preto úroková

sadzba dohodnutá vo výške 22,38 % p. a. nemôže byť podľa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.
Dokonca aj súdna prax považuje úroky až vo výške 25 % p. a. ešte za primerané (rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 3Co 67/2008, str. 6) alebo „súdna prax považuje za primerané úroky vo výške
25,00 % ročne, resp. ak nepresahujú trojnásobok priemernej úrokovej sadzby.” (rozsudok Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 13. novembra 2014, sp. zn. 10C/127/2014). Aj podľa Najvyššieho

súdu SR „neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa
§ 658 ods. 1 OZ, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek“, čo celkom zrejme nie je tento prípad. Podľa Najvyššieho súdu SR „za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom … treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti

prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi“ (rozsudok so sp. zn. 3
Cdo 137/2003, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne
akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna prax uznáva úrokovú sadzbu 25% p. a., či dokonca vyššiu,
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi nižšia úroková sadzba, pričom treba ešte zohľadniť, že úrokovésadzby žalovaného môžu, ba dokonca by mali byť mierne vyššie, pretože zohľadňujú riziko, že žalovaný
nemá svoje pohľadávky zo zmlúv o úvere nijako zabezpečené.

35. V tejto súvislosti treba tiež dodať, že úrok vyjadrený prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej
v zmluve o úvere je len špecifikáciou cenového dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Práve
z dôvodu viacerých zložiek ceny spotrebiteľského úveru zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o
spotrebiteľskom úvere uvádzať nie len celkovú čiastku, t. j. koľko spotrebiteľ celkovo zaplatí, ale aj ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa spojenými

so spotrebiteľským úverom a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne porovnať výhodnosť
jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMN bolo zaviesť jednoduchý údaj pre
spotrebiteľov, podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať jednotlivé ponúkané spotrebiteľské
úveryzpohľaduichvýhodnosti,ajkeďtietoobsahujúviacerocenovýchdojednanípopriúroku.Priemerný
spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva RPMN ponúkaných spotrebiteľských úverov a
nie úrokovú sadzbu.

36. V súvislosti s absentujúcou výpovednou hodnotou úrokovej sadzby pre cenu spotrebiteľského úveru
si žalovaný dovoľuje len príkladmo poukázať v súvislosti s možnou variabilitou spôsobov ako sa môžu
kvantifikovať úroky a to pri rovnakej výške úrokovej sadzbe, na fakty vyplývajúce zo zmlúv o úvere
a priemerné úrokové sadzby zverejňované NBS, kde rozdiel, ktorý je absolútne rozhodujúci, keďže

spočíva v reálne zaplatenom úroku vyplýva z toho, že kým žalovaný má nastavený týždenný interval
splátok, čím rýchlejšie klesá istina a tým aj výška úroku, tak pri štatistike NBS dochádza len k jednej
splátke na konci roka.

37. Žalovaný trvá na tom, že v zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f)

zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru,“. Táto náležitosť je v zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane nasledovne:
„Úver sa za podmienok podľa tejto zmluvy poskytuje na dobu 60/100 týždňov. Termín splatnosti
poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60/100. týždňa po dni
uzavretia Zmluvy.“ Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“, nie „dátum“.

V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje
čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň,
mesiac, rok.

38. Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu

a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si zákonodarca osvojil práve
pojem „termín“ a nie „dátum“. Žalovaný si dovoľuje z dôvodu názornosti pripomenúť, že slovo „termín“
sa napríklad používa aj v spojení „výplatné termíny“ v § 43 ods. 2 a § 130 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ako pravidelná náležitosť pracovnej zmluvy. Individuálne
pracovnoprávne spory pritom tiež patria medzi spory s ochranou slabšej strany v zmysle CSP, teda

zamestnanec je rovnako „slabšou stranou“ ako spotrebiteľ. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch
však neexistuje nikto, a určite nie zamestnanec, ktorý by spochybňoval, že dohoda o výplatnom termíne
je neplatná len z toho dôvodu, že výplatný termín nie je pre každý mesiac samostatne vyjadrený
konkrétnym dátumom v podobe deň, mesiac a rok. Jazykový výklad danej náležitosti tak jasne vyžaduje
iba určenie časového okamihu konca doby resp. dĺžky trvania zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia

však neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti tak je v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny
dvor EÚ rozsudkom Súdneho dvora EÚ, vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15
(ďalej len „Rozsudok HCS“): „2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom
zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovaťdátumytýchtosplátok“.PredmetnývýrokRozsudkuHCSsavzťahujenanáležitosťzmluvyo
úverepodľačl.10ods.2písm.h)smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len
„smernica 2008/48“) so zameraním na pojem „frekvencia splátok“. Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku
HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48:

„dĺžku trvania zmluvy o úvere“, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná
práve § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť
nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto splnené podmienkyna uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c)
smernice2008/48,atakjeprípustnévnútroštátnuprávnunormu§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.
z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku

uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti.

39. S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi
v rámci toho času Európskeho spoločenstva bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú
mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia

úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9
preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné
vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.“). Smernica 2008/48 bola transponovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z.. Súdny dvor EÚ v Rozsudku
HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy
o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide

o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty nesmú ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Žalovaný zvlášť poukazuje na tú časť odôvodnenia Rozsudku
HCS (bod 55), kde Súdny dvor EÚ zotrváva na výklade podanom Súdnym dvorom EÚ v rozsudku SC
Volksbank România, že smernica 2008/48 stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach,

ktorých sa táto harmonizácia špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné
vnútroštátne ustanovenia, ako ona sama obsahuje. V Rozsudku HCS sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje
povahe čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca
vysvetľuje, že hoci čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere
zrozumiteľne a stručne iné zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať

tak,žeoprávňuječlenskéštáty,abyvosvojejvnútroštátnejprávnejúpravestanovilipovinnosťzahrnúťdo
zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48.
Súdny dvor EÚ tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice
2008/48 nesmie požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice
2008/48. Žalovaný zdôrazňuje, že práve v uvedených súvislostiach Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS

podalzáväznývýkladnáležitostí,ktorésúpredmetomtohtokonania.PočnúcrozsudkomSúdnehodvora,
C-453/00, Kühne & Heitz NV Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho judikatúra v konaniach o návrhoch
na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské štáty a ich štátne orgány, vrátane
súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť
odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor rozhodol, je povinnosťou všetkých

orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocí zabezpečili dodržiavanie pravidiel
práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/Komisia, C-8/88, Zb. s. I-2321, bod 13).
Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa
článku 234 ES objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako
sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky

z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16, a z 10. februára 2000, Deutsche
Telekom,C-50/96,Zb.s.I-743,bod43).Ztohovyplýva,žesprávnyorgánmusívrámcisvojichprávomocí
takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred
vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na základe žiadosti o výklad.

40. Súdny dvor EÚ teda dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy
a akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený
výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto
pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť. Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch
na začatie prejudiciálneho konania potom zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR,

ktorý túto záväznosť vo svojich rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp.
zn. PL ÚS 115/2011 z 12. decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „Vzhľadom na ustanovenie čl. 4
ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy
ako aj s ohľadom na ustanovenie čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej
pomoci a Exekučného poriadku zároveň rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie

týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.“.
Ako je uvedené vyššie Rozsudok HCS sa tak stal súčasťou právnych noriem uvedených v smernici
2008/48, teda súčasťou práva EÚ, ktoré má aplikačnú prednosť aj pred zákonom č. 129/2010 Z. z.
(podľa priamo účinného čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ upravujúceho zásadu lojálnej spolupráce, ako aj podľačl. 7 ods. 2 Ústavy SR upravujúceho prednosť aktov EÚ pred zákonmi). Znenie príslušných ustanovení
smernice 2008/48 a zákona č. 129/2010 Z. z. nie je identické, preto sa na odstránenie tohto konfliktu
použijú inštitúty priameho a nepriameho účinku uvedené nižšie. Zatiaľ čo pri priamom účinku dochádza

k priamemu použitiu právnej normy práva EÚ na právne vzťahy touto právnou normou upravujúce
namiestovnútroštátnejprávnejnormy,prinepriamomúčinkusanaprávnyvzťahspadajúcidopôsobnosti
právnej normy práva EÚ použije vnútroštátna právna norma, ktorá sa vykladá v súlade so znením a v
zmysle príslušnej právnej normy práva EÚ (tzv. eurokonformný výklad).

41. Zmluva o úvere ako aj zmluva o doplnkovej službe sú zmluvami, ktoré boli uzatvorené v súlade s
právnymi predpismi, sú platné a obsahujú všetky právnymi predpismi stanovené náležitosti. Súladnosť
týchto zmlúv prešla kontrolou orgánmi dohľadu, túto dlhodobo podporuje judikatúra všeobecných súdov
Slovenskej republiky, ktorá sa týka žalovaného, ako aj absolútne jednoznačná judikatúra Súdneho dvora
EÚ (aj no nielen Rozsudok HCS), čiže žalovaný nemá pochybnosť o tom, že tieto zmluvy plne rešpektujú
aj ochranu spotrebiteľa. Žalovaný v rámci spoločenskej zodpovednosti vždy uzatváral iba také zmluvy,

pri ktorých spotrebiteľ nemôže mať žiadnu pochybnosť o obsahu jeho záväzkov, teda zmluvy, ktoré
sú jednoduché, zrozumiteľné a bez všeobecných obchodných podmienok. Tieto písomné zmluvy sú
právnym dôvodom, na základe ktorého je žalobca povinný platiť žalovanému odplatu - celkové náklady
spotrebiteľa podľa zmluvy o úvere a celkovú odmenu podľa zmluvy o doplnkovej službe. Žalovaný
tak nikdy neprijal od žalobcu plnenie bez právneho dôvodu. Žalobca v replike uvádza, že „zástupca

žalovaného (finančný agent) neupozornil spotrebiteľa - žalobcu na dobrovoľný charakter pristúpenia
k takejto zmluve, naopak uviedol, že podpísanie zmluvy o zabezpečení splátok úveru je nevyhnutné
pre platnosť samotnej zmluvy o úvere... Uvedené závery o nutnosti započítania takéhoto poplatku ....
vychádzajú z písomných pripomienok ....na začatie prejudiciálneho konania C-372/14, ktoré inicioval
Krajský súd v Prešove (M.Ě. Y. c/a Provident Financial, s. r. o.), kde v konaní pred vnútroštátnym

súdom bolo preukázané na základe výpovedí obchodných zástupcov žalovaného, že ak by spotrebiteľ
odmietol službu hotovostného preberania splátok, spotrebiteľský úver by mu nebol poskytnutý - pri tomto
tvrdení poukazujeme najmä na písomné pripomienky Európskej komisie …“. Uvedené tvrdenie žalovaný
popiera.

42. Po prvé. Ani v citovanom prípade, ani v predmetnej veci nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že
by žalobca, „ak by spotrebiteľ odmietol službu hotovostného preberania splátok, spotrebiteľský úver by
mu nebol poskytnutý“. Ide o špekuláciu a dohad žalobcu, z ktorého možno predvídať obsah budúcej
výpovede žalobcu. Po druhé. V prejudiciálnom konaní vedenom Súdnym dvorom pod sp. zn. C-372/14
nebolo nič preukázané, pretože toto konanie bolo vymazané z registra Súdneho dvora na základe

späťvzatia zo strany Okresného súdu Prešov, ktorý Súdnemu dvoru predložil predmetné prejudiciálne
otázky. Písomné pripomienky Európskej komisie, predložené v rámci uvedeného prejudiciálneho
konania sú preto na danú vec nepoužiteľné a jednak preto, že ide iba o vyjadrenie jedného z
účastníkov prejudiciálneho konania (sám žalovaný tiež predložil Súdnemu dvoru svoje stanovisko,
ktoré predkladáme ako prílohu a ak bude okresný súd prihliadať na stanovisko Európskej komisie,

ktorá má v prejudiciálnom konaní so žalovaným rovné postavenie, žalovaný očakáva, že okresný súd
rovnako prihliadne na stanovisko žalovaného), a jednak aj preto, že žalobca nepozná skutkový a
právny kontext danej veci. Po tretie. Predmetné závery Európskej komisie, ktoré pripravili zamestnanci
Európskej komisie, sú na danú vec nepoužiteľné aj z dôvodu, že v uvedenom prejudiciálnom
konaní sa od Súdneho dvora požadoval výklad smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o

aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12.2.1987), kým v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere
uzatváraných so žalovaným ide o zmluvy uzatvorené podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom podľa
jeho prílohy č. 1 ide v prípade tohto zákona o transpozíciu inej smernice, a to smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 22. 5. 2008). Žalobca chcel zrejme okresný súd pomýliť
tým, že odkazuje na prejudiciálne konanie, v ktorom sa rieši výklad úplne iného právneho predpisu než
je relevantný pre danú vec. Obe smernice pritom odlišným spôsobom riešia problematiku celkových
nákladov spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

43. Správnosť záverov žalovaného potvrdzuje aj tá skutočnosť, že NBS na základe zákona č. 35/2015 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu
na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na
základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaníspotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho adhézne zmluvy boli neplatné či akokoľvek
inak odporovali zákonu. Naopak, žalovaný pripomína, že žalobkyňa sa v tomto spore snaží v rozpore s
dobrými mravmi o vydanie takého plnenia, ktoré sama nikdy nezaplatila žalovanému.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby súd vo veci samej žalobu zamietol.

45. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 27.07.2017 uviedla, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného
a výslovne sa nevzdáva práva na verejné prerokovanie veci v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Nárok žalovaného neuznáva v celom rozsahu, pretože je nedôvodný, je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky a unijným právom a žalovaný sa domáha, aby mu súd priznal bezdôvodné obohatenie a úžeru.
Žalovaný žiada priznať bezdôvodné obohatenie a úžeru, s čím v demokratickom štáte nemožno súhlasiť.
Na preukázanie skutočnosti odôvodňujúcich jeho nárok nepredložil súdu dôkazy. Žalovaný k uzavretiu
právneho úverového úkonu, ktorý sa mal stať právnym rámcom na uzatvorenie úverového vzťahu použil
nekalé praktiky, čím žalobkyňu uviedol do omylu a tak dnešným dňom považuje jeho právny úkon za

absolútne neplatný. Žalovaný sa nezákonne pokúša uplatnenia nároku bez právneho dôvodu a preto
sa domáha, aby sa nevytváral nezákonný stav. Absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo
zákonaapôsobísohľadomnato,žejestanovenávoverejnomzáujmepriamozozákonaatoodpočiatku
aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Právne účinky absolútne neplatného právneho
úkonu nevzniknú, pretože absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona a nie na

základe správania sa účastníkov konania, preto nemôže byt' tento dôsledok odvrátený ani s poukazom
na princíp dobrých mravov. Súd musí z úradnej povinnosti vždy skúmať, či vykonaný právny úkon s
ktorým sú spojené právne následky je alebo nie je absolútne neplatný a to aj bez návrhu, či vznesenej
námietky účastníka o neplatnosti úkonu a k zistenej neplatnosti vždy prihliadnuť pri vydaní rozhodnutia.
Dáva súdu do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011, v ktorom súd

konštatuje, že zmluva o úvere vykazuje závažné vady, čo je do podstatných náležitosti mimoriadne
nebezpečné pre spotrebiteľov a za žiadnych okolnosti v spoločnosti udržateľné. Predmetná zmluva
umožňuje zbavovať spotrebiteľov ich majetku využitím inštitútu zakázaných neprijateľných zmluvných
podmienok. Úverové zmluvy, ktoré jej predložil žalovaný na podpis dňa 23.10.2014 a 27.7.2015 sú
právnouskutočnosťou,ktoráodrážajúnekalékonaniežalovaného,čojevrozporesozákonomadobrými

mravmi.

46. So žalovanou uzavrela žalobkyňa úverový právny úkon, ktorý sa stal právnym rámcom na
poskytnutie finančných prostriedkov. Ide o formulárové, predtlačené, typové zmluvy, ktoré jej veriteľ
predložil na podpis a ktoré boli koncipované tak, že nezabezpečujú rovnosť a vyváženosť účastníkov

zmluvného vzťahu. So žalovanou spoločnosťou podpísala dňa 23.10.2014 zmluvu pod číslom
XXXXXXXXX a dňa 27.07.2015 zmluvu pod číslom XXXXXXXXX, ktorých obsah nemohla ovplyvniť
a musela ich podpísať v celku. Ide o úverové zmluvy s názvom zmluva o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej absentujú povinné náležitosti zmluvy a to určite a zrozumiteľne vymedzený predmet zmluvy a
odplata. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách absentuje v zmluve

rozdelenie mesačnej splátky na istinu a úrok, na základe čoho sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. RPMN nie je vyčíslená správne, pretože nezahŕňa celkové náklady úveru. V zmluve
chýba údaj konečnej prvej splátky a údaj konečnej splatnosti. Veriteľ použil nekalé obchodné praktiky,
kedy neinformoval spotrebiteľa o dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení zmluvy, nekonal
s náležitou odbornou starostlivosťou, použil predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu, ktorej

obsah bol vopred pripravený bez možnosti ovplyvniť jej obsah druhou stranou. Zmluva obsahuje
neprijateľné podmienky a vady, o ktorých sa dozvedela až dnes. Predmet zmluvy nebol dojednaný určite
a zrozumiteľne V zmluve bolo dohodnuté, že ide podľa druhu o úver spotrebiteľský, pričom
veriteľ jej mal poskytnúť úver vo výške 1 500,-Eur pod číslom zmluvy XXXXXXXXX. Splácanie úveru,
čiže odmena nebola dohodnutá určite a zrozumiteľne. V zmluve bolo dohodnuté, že dlžník má splácať

úver v týždenných splátkach (nevie koľkých, nakoľko jej neboli poskytnuté) vo výške minimálne 3 148,-
Eur, teda ona to tak pochopila 600,- Eur pod číslom XXXXXXXXX, ku ktorej takisto jej nebola poskytnutá
od protistrany kópia zmluvy i keď o ňu žiadala a splácala úver v týždenných splátkach po
18,82 Eur. Tieto zmluvy boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi. Veriteľ požaduje plnenie nemožné
a to zaplatenie neprimeranej vysokej odmeny, čo je podľa zákona považované za úžeru. Jej vôľou

nebolo uzavrieť takú dohodu. Sankcie boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi a sú nedôvodné.
Veriteľ si svojvoľne jednostranne určil podmienky v zmluve v neprospech slabšej zmluvnej strany, čo je
dôvodom pre súdnu kontrolu zmluvy a určenie, či tu právo a právny vzťah je alebo nie je, či je zmluva
platná alebo nie je a či je úver platný alebo nie je. Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich rozhodnutiachzdôrazňuje v rámci spotrebiteľskej kontraktácie nerovnováhu na úkor spotrebiteľa ako dôvodnosť ex offo
ochrany. Dňa 1.5.2014 nadobudla účinnosť novela zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Je
neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy

ako aj vyjadrenie žalovaného považovať žalobu za dôvodnú. V zmluve absentuje údaj vyžadovaný v
ustanovení & 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorú je možné podľa
ustanovenia § 11 uvedeného zákona považovať za bezúročnú a bez poplatkov a to:
-údaj o výške, počet a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
-doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín prvej a konečnej splatnosti. Zmluva je v rozpore

so zákonom, resp. dobrými mravmi (neprimerane vysoká RPMN, ročná úroková sadzba, administratívny
poplatok, zmluva o zabezpečení splátok).

47. V ďalšom žalobkyňa uviedla, že k vyjadreniu žalovaného vyjadruje nesúhlas v celom rozsahu,
popiera jeho skutkové tvrdenia a uvádza svoje skutkové tvrdenia. Zmluva o doplnkovej službe ako aj
zmluvaozabezpečenísplátoksanemôžupovažovaťzaindividuálnedojednané,nakoľkoboliuzatvorené

v jeden deň ako aj zmluva o spotrebiteľskom úvere a je s vlastnou zmluvou o spotrebiteľskom
úvere prepojená a vytvára jeden celok. Ide o poplatok za garantovanú službu spotrebiteľa za plnenia,
ktoré mu po materiálnej stránke nie sú dodané a slúžia v skutočnosti len záujmom dodávateľa a
zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Konečná splatnosť ako aj splatnosť prvej splátky absentujú aj na evidencii platieb a vo všeobecnosti

je známe, že daná spoločnosť, žalovaný, uvedené údaje neuvádza na zmluvách. Rozsudok Súdneho
dvora EÚ z 9.novembra 2016.HOME CREDIT a. s. proti Klára Bíirová,C-42/15 (ďalej len „rozsudok
HCS") nemožno aplikovať na danú problematiku, nakoľko pri konflikte smerníc a vnútroštátneho zákona
členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu Smernici priznať priam účinok.
Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne

súdy musia skúmať, či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok Smernice a teda
eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné
znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Najpodstatnejšie je si uvedomiť, že Súdny
dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať
výklad práva vnútroštátneho. Danú Smernicu nemožno použiť v rámci sporu, v ktorom proti sebe

stoja výhradne jednotlivci, nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok a i
keď predmetnej Smernici nie je možné priznať nepriamy účinok, ale na to, aby bolo možné vykladať
zákon v súlade so Smernicou, by bolo potrebné zákon novelizovať a zosúladiť s textom Smernice,
inak by sa jednalo o výklad zákona contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty. V zmysle
vyššie uvedeného okrem skutočnosti, že Smernice nie je možné ani po Rozsudku C42/15 priznať ani

priamy účinok, je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky ako neprijateľnú
spotrebiteľskú podmienku. Podľa vnútroštátneho zákona SR musí zmluva obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov pripadne poradie v ktorom sa budú splátky k
jednotlivým nesplateným zostatkom priraďovať s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru.

48. Neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza
alebo sa prieči dobrým mravom. Je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi
úver za cenu prevyšujúcu niekoľkonásobne priemerná cenu porovnateľných úverov poskytovaných

bankami, ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie. Aj
pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva
neplatná v celom rozsahu (Krajský súd Prešov, sp.zn. 19Co/44/2014). Zmluvu o úvere je potrebné
posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, nakoľko pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. úver jej nebol poskytnutý na výkon

zamestnávania alebo povolania a z toho dôvodu jej nemožno uprieť ochranu podľa spotrebiteľského
práva.Zpredmetnýchzmlúvjezrejmé,ženemohlaindividuálneovplyvniťobsahjednotlivýchustanovení,
nakoľko tieto boli už vopred predtlačené. Veriteľ v snahe obchádzať zákon určil režim právneho vzťahu
svojvoľne, avšak s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári treba zmluvu posudzovať jednoznačne ako spotrebiteľskú. Podľa

judikatúry Ústavného súdu SR, ak súd koná vo veci uplatnenia právo osoby určenej v čl. 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (1.ÚS 4/94). Čl. 46 ods.1. Ústavy (podobne aj čl. 6 ods.1. Dohovoru
o ochrane ľudských práva základných slobôd) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a tým
aj bránou do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v
siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (Čl. 46-50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať

sa jeho rešpektovania. Obsah práva na súdnu ochranu v Čl. 46 ods. 1. ústavy nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so
zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (ÚS 26/94). K odňatiu práva na
súdnuochranuvzmysleČl.46ods.1ústavypretodochádzaajvtedy,aksaniekto(každý)domáhasvojho

práva na súde, ale súdna ochrane tomuto právu nie je priznaná alebo nemôže byť priznaná v dôsledku
konaniasúdu,ktoréjevrozporesozákonom.Každýmáprávonato,abyjehozáležitosťbolaspravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môže byť vylúčená buď po dobu
celého alebo časti procesu v zaujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v

demokratickej spoločnosti alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Nález ÚS SR sp. zn.111.ÚS
107/07, v ktorom sa o. i. uvádza, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí
neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom

je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné
situácie musia byt' rovnakým spôsobom právne posudzované (11. ÚS 243/05), pretože inak dochádza
aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty
rozhodovania. Žalovaná týmto podáva sťažnosť proti výroku o trovách konania, pretože sú nedôvodné,

sú v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a unijným právom, lebo nie
je povinná nahradiť trovy konania tomu, kto koná nekalo a kto žiada bezdôvodné obohatenie a úžeru. Z
neplatného právneho úkonu neplynú právne účinky. Nikto nemá právo požadovať ani ukladať povinnosti
na základe neplatného právneho úkonu. Preto žiada, aby súd určil, že vyjadrenia žalovaného v celom
rozsahu sú nedôvodné a zmätočné, odmietol námietky žalovaného ako nedôvodné, určil, že účastníci sú

povinní vrátiť si doteraz poskytnuté plnenia, zaviazal žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 2 141,98 Eur a zaviazal žalovaného na úhradu trov konania.

49. Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 21.02.2018 v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť
na pojednávaní ospravedlnil.

50.Žalobkyňauviedla,žetrvánapodanejžalobe.Poukazujenato,žeuzavrelazmluvuospotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX, kedy požiadala o úver vo výške 1 500,-Eur. Navštívila ju obchodná zástupkyňa,
ktorá jej povedala, že úver jej môže byť poskytnutý dvomi spôsobmi. Môže dostať úver asi o dva týždne,
ale aj to je možné, že jej úver neschvália alebo ak chce úver hneď do hodiny, tak musí mať uzavretú aj

zmluvu o službe, tzv. službu komfort. V tomto prípade dostane úver do jednej hodiny. Bola jej poskytnutá
informácia, že za takýto úver bude priplácať, ale konkrétnu sumu jej obchodná zástupkyňa neuviedla.
Boli jej dané na podpis dve zmluvy jedna úverová, jedna o zmluve komfort, tieto ale neprečítala, len
ich podpísala tak, ako jej boli predložené a začala úver splácať. Keď mala skoro celý úver splatený, tak
ju obchodná zástupkyňa nahovorila, aby si zobrala ďalší úver a tak uzavrela ďalšiu zmluvu o úvere a

to č. XXXXXXXXXX. Pri tej príležitosti s ňou jednala iná obchodná zástupkyňa, ktorá zopakovala toto
isté, že ak chce úver dostať hneď, musí uzavrieť službu komfort, na čo ona na pristúpila a podpísala
dve zmluvy, úverovú a zmluvu o službe komfort. Jednu dobu splácala dve úverové zmluvy, lebo ešte
prvú nemala splatenú, lebo nerefinancovala prvú zmluvu o úvere, ale nakoniec obidve úvery vyplatila
v zmysle zmluvy o „knižky“, ktorá je evidenciou platieb. Mená obchodných zástupkýň nepozná, pretože

sa jej nepreukázali. Keď sa obrátila na žalovaného, aby jej poslal zmluvy, bola jej žiadosť zamietnutá,
takže nevie povedať mená, s kým zmluvy uzatvorila. Po nahliadnutí do súdneho spisu žalovaná uviedla,
že pokiaľ v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX je uvedené meno obchodného zástupcu ako G. D. a
v zmluve č. XXXXXXXXXX P. T., tak je to možné. Na záver chodil pre splátky úveru nejaký muž.
Žalobkyňazdôraznila,žepodľajejnázoružalovanýnemalprávovyžiadaťvsúvislostisuzavretímzmluvy

o poskytnutí služby komfort takú vysokú splátku odmenu, akú uplatnil, lebo naraz platila za dve zmluvy
a chodil pre splátky za obe zmluvy naraz jeden a ten istý pracovník žalovaného, preto minimálne mala
platiť menej. Navyše, čo vyplýva z evidencie platieb na stranách 9 a 11 spisu, tak celú požadovanú
čiastkuzaplatila,platilariadne,pravidelneauhradilanarazobeúvery.Vsúčasnejdobezistila,žekonaniežalovaného je v rozpore so zákonom, preto podala túto žalobu. Poznamenáva, že býva v meste S., takže
obchodný zástupca nemal náklady na cestovné, keď chodil za ňou, dokonca ten muž, ktorý naposledy
chodil pre peniaze jej volával, aby sa stretli pri pošte, takže vôbec ani raz neprišiel do jej bytu ako to

bolo dojednané, takže podmienky zmluvy komfort neboli dodržané. Taktiež žiada o vrátenie úrokov a
poplatkov za úvery, ktoré boli veľmi vysoké. V prvom prípade dostala úver 1 500,- Eur a zaplatila 3
147,08 Eur a v súvislosti s druhou zmluvou dostala 600,-Eur a zaplatila 1 128,86 Eur. Žiada teda v
konečnom dôsledku o vrátenie rozdielu medzi poskytnutou sumou a zaplatenou sumou. Hovorí pravdu,
preto nenavrhuje žiaden dôkaz. Navyše si myslí, že by obchodní zástupcovia nehovorili pravdu a by si

hájila svoje záujmy. Zdôrazňuje, že jej podmienky zmluvy o úvere a službe komfort neboli vysvetlené.
Obchodná zástupkyňa v prípade uzavretia prvej zmluvy vyslovene ponáhľala, hovorila, že ide za ďalším
klientom a všetko jej hovorila rýchlo, takže niečo ani nepochopila, ale obchodná zástupkyňa nebola
ochotná rozobrať podmienky zmluvy, lebo sa ponáhľala preč. Keďže peniaze potrebovala, tak nakoniec
v podstate odsúhlasila takýto postup pri uzavretí zmluvy tým, že všetky predložené listiny podpísala.
Druhú zmluvu podpisovala v práci, tam ani podmienky neboli na to, aby jej obchodná zástupkyňa niečo

vysvetľovala, dokonca jej obchodná zástupkyňa hovorila, že robí pre ňu úľavu, že prišla za ňou do práce,
lebo nemusí čakať doma, aj keď sa zmluva má spisovať doma. Takže ani v tomto prípade jej podmienky
uzavretia zmlúv neboli vysvetlené. Pracuje na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva, má prístup
k internetu aj v práci, aj doma a má zriadený aj účet. Dohodou o urovnaní chcela riešiť cez právneho
zástupcu, ale žalovaný nesúhlasil.

51. Súd vykonal dokazovanie oboznámením so žalobným návrhom, evidenciou platieb, výškou pôžičky
a vrátenia dlžnej sumy, evidenciou platieb, registrom finančných agentov, emailovou komunikáciou,
dohodou o urovnaní, priemernými úrokovými sadzbami, vyjadrením žalovaného, vyjadrením žalobkyne,
zmluvami o spotrebiteľskom úvere, zmluvami o poskytnutí služby komfort, zápisnicami z výsluchu

obchodnej manažérky P. T. zo spisu 13Csp/117/2016-284 zo dňa 16.10.2017, výsluchom obchodnej
zástupkyne G. W. zo spisu 13Csp/30/2017-279 zo dňa 08.06.2017, výsluchom obchodnej zástupkyne
Ž. R. zo spisu 13Csp/18/2017-233 zo dňa 05.06.2017, výsluchom obchodnej zástupkyne H. U. zo
spisu 13Csp/121/2016-322 zo dňa 08.06.2017, výsluchom obchodnej zástupkyne G. A. zo spisu
13Csp/121/2016 zo dňa 08.06.2017 a 21Csp/196/2016 zo dňa 31.05.2017, ktorá obsahuje aj výsluch

viacerých dlžníkov, zápisnicou zo spisu 13Csp/96/2016-194 zo dňa 05.06.2017 o výsluchu obchodného
zástupcu H. X., M.ápisnicou zo spisu 13Csp/58/2017-22 zo dňa 15.06.2017 o výsluchu obchodného
zástupcu W. J., zápisnicou zo spisu 7Csp/45/2016 zo dňa 20.09.2017 o výsluchu obchodnej zástupkyne
Ž. Y..

52. Medzi stranami sporu nebol rozpor o tom, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.10.2014, na základe ktorej jej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 1 500,-Eur. Celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia úveru sú tvorené súčtom úroku
a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 21,50% ročne zo

sumy úveru, t. j. vo výške 356,56 Eur a poplatku za garantovanú službu sumou 398,02 Eur, teda
celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške
57,17%. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 2 254,58 Eur
pri priemernej hodnote RPMN 44,06%. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 100 týždenných
splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 22,55 Eur a poslednej

dlžnej splátky 22,13 Eur. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 100 týždňov. Termín
splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 100. týždňa po
dni uzatvorenia zmluvy. V zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom G. D.
s miestom podnikania Lučenec, pod IČO: XX XXX XXX. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné,
že toho istého dňa 23.10.2014 bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT, v zmysle ktorej

v bode I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas
platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu, v rámci ktorej je poskytovateľ povinný a/ informovať
zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXX uzavretej medzi zákazníkom a poskytovateľom (ďalej len zmluva o spotrebiteľskom
úvere), b/ preberať od zákazníka peňažné sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru

poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce
úhradysplátkyspotrebiteľskéhoúveruvmenezákazníkaatospôsobompodľazmluvyospotrebiteľskom
úvere, c/ informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru.53. V zmysle článku I. bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí
poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 892,50 Eur. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 100
pravidelných splátkach, a to v 99. týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 8,93 Eur a

poslednú splátku vo výške 8,43 Eur počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky poskytovateľom. Splatnosť
prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje
odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky
spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie

tejto sumy a zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru a to spôsobom podľa zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pričom suma celkovej odmeny slúži poskytovateľovi na úhradu nákladov
vzniknutých pri poskytovaní služby, ktorými sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena
pre poverených pracovníkov a tvorí vlastný príjem poskytovateľa.

54. Medzi stranami sporu tiež nebol rozpor o tom, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015, na základe ktorej jej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 600,-Eur. Celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia úveru sú tvorené súčtom úroku a
poplatku za garantovanú službu, pričom úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 24,30% ročne zo sumy
úveru, t. j. vo výške 93,20 Eur a poplatku za garantovanú službu sumou 97,62 Eur, teda celkové náklady

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 63,97%. Odplatu
podľa § 53 ods. 6 OZ tvoria úrok a poplatok za garantovanú službu v celkovej sume 190,82 Eur. Celková
čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavuje 790,82 Eur pri priemernej
hodnote RPMN 37,67%. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60 týždenných splátkach, pričom
výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 13,19 Eur a poslednej dlžnej splátky 12,61

Eur. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov. Termín splatnosti poslednej
splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60. týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V
zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zamestnankyňou žalovaného/manažérom
P. T.. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že toho istého dňa 27.07.2015 bola uzatvorená
Zmluva o poskytnutí služby KOMFORT, v zmysle ktorej v bode I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje,

že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službu, v rámci ktorej je poskytovateľ povinný a/ informovať zákazníka o prevedení sumy úveru v
prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi
zákazníkom a poskytovateľom (ďalej len zmluva o spotrebiteľskom úvere), b/ preberať od zákazníka
peňažné sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského
úveru v mene zákazníka a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, c/ informovať zákazníka
o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k
zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje. Prevzatie peňažnej sumy sa
bude uskutočňovať v mieste určenom zákazníkom v meste alebo obci, kde má zákazník pobyt. Zákazník

má možnosť zvoliť si čas týždenného preberania peňažnej sumy, ktorá má byť použitá na úhradu splátok
spotrebiteľskéhoúveru,ktorévykonávavždyjednapoverenáosobaposkytovateľapodľaods.1.10,ktorá
je k dispozícii zákazníkovi na účely poskytovania služby ako aj všetkých informácií s ňou spojených a
to každý deň v týždni.

55. V zmysle článku I. bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí
poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 338,04 Eur. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60
pravidelných splátkach, a to v 59. týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 5,63 Eur a
poslednú splátku vo výške 5,87 Eur počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky poskytovateľom. Splatnosť

prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje
odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky
spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie
tejto sumy a zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru a to spôsobom podľa zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pričom suma celkovej odmeny slúži poskytovateľovi na úhradu nákladov

vzniknutých pri poskytovaní služby, ktorými sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena
pre poverených pracovníkov a tvorí vlastný príjem poskytovateľa.56. Žalobkyňa v konaní nepoprela uzavretie oboch zmlúv o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania
spolu so zmluvami o poskytnutí služby KOMFORT. Z vyjadrenia žalobkyne pritom vyplýva, že zmluvy o
poskytnutí služby komfort podpísala naraz spolu so zmluvou o úvere, kedy vždy považovala obe zmluvy

za súčasť zmluvy o úvere. Mala za to, že obe zmluvy, teda zmluva o úvere a o doplnkovej službe (o
poskytnutí služby komfort) súvisia tak, že ide o jeden celok, kedy obe zmluvy fakticky nerozlišovala a
nevedela, akú sumu bude platiť v súvislosti s poskytnutím úveru a v súvislosti s poskytnutím služby
komfort. Bola vedomá toho, že keď chce okamžite úver, musí zaplatiť viac, ale nevedela, že s tým súvisí
zmluva o poskytnutí služby komfort a nebolo jej ani vysvetlené, aký obnos musí zaplatiť titulom zmluvy o

uzavretíslužbykomfortaaniakéslužbysújejuvedenýmizmluvamikomfortposkytované,pretožetotojej
nebolo vysvetlené ani pri uzavretí prvej, ani druhej zmluvy. Žalobkyňa tiež uviedla, že uzavrela aj druhú
zmluvu o úvere a to krátkou po uzavretí prvej zmluvy o úvere, pričom potom obe zmluvy splácala naraz.
Ani v tomto prípade nevedela, že podpisuje samostatnú zmluvu o poskytnutí služby komfort, v čom
služba komfort vlastne pozostáva a ani to, koľko titulom tejto zmluvy musí zaplatiť. Žalobkyňa uviedla,
že obchodné zástupkyne, s ktorými uzavrela zmluvy, nemali na ňu čas, aby jej niečo vysvetlili, resp. jej

odpovedali na otázky alebo ju usmernili v tom smere, aké má možnosti, aké výhody, resp. zápory má
uzavretie zmluvy o úvere spolu so zmluvou komfort, takže jej nedali možnosť rozhodnúť sa. Žalobkyňa
býva v meste Lučenec a potvrdila, že pracuje na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva, kde má
prístup k internetu, ktorý má aj doma. V čase uzavretia zmluvy mala zriadený účet. Obchodný zástupca
chodil pre splátky titulom zmluvy o úvere a neskôr naraz titulom oboch zmlúv, pričom na konci splácania

úveru za ňou chodil istý muž, ktorý ju pravidelne telefonicky požiadal, aby sa stretli pri budove pošty,
kde mu príslušnú splátku odovzdala, čiže obchodný zástupca nemusel chodiť ani ku nej do bytu, resp.
ju ani nemusel vyhľadávať.

57. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou, a to zápisníc o výsluchu obchodných zástupcov

žalovaného ako aj ich nadriadenej obchodnej manažérky P. T., ktorí svedkovia boli vypočutí vo viacerých
súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Lučenec v súvislosti so žalobou viacerých žalobcov
voči žalovanej spoločnosti Provident Financial, s. r. o. o vydanie bezdôvodného obohatenia zhodne
vyplývalo, že pokiaľ klient - spotrebiteľ si vybral takú zmluvu o úvere, že dostal peniaze ihneď na ruku po
podpísaní zmluvy, resp. po zmene právnej úpravy, ktorá hotovostnú platbu neumožňovala, tak na účet

do 24 hodín, musel uzavrieť aj zmluvu o poskytnutí tzv. doplnkovej služby, ktorá v prípade žalobkyne
N. Y. bola označená ako služba komfort. Obe zmluvy teda spolu súviseli a na seba naväzovali, pričom
boli uzavreté vo vzájomnej časovej súvislosti.

58.Zevidencieplatiebvyplývaamedzistranamisporuaninebolosporné,žežalovanýposkytolžalobkyni

na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.10.2014 sumu 1 500,- Eur,
pričom zaplatila 3 147,08 Eur. Taktiež je nesporné, že žalovaný poskytol žalobkyni na základe Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.07.2015 sumu 600,- Eur, pričom zaplatila 1 128,86
Eur. Spolu teda žalobkyňa obdržala 2 100,- Eur a zaplatila 4 275,94 Eur.

59. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

60. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

61. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

62. Podľa § 52a ods. 1 OZ ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo
sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

63. Podľa § 52a ods. 2 OZ ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v
odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z

týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než
splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s
obdobnými právnymi účinkami.64. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného

predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

65.Podľa§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu 23.10.2014 a 27.07.2015

celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,

66. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z., v znení ku dňu 23.10.2014 a 27.07.2015
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o
spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

67.Podľa§19ods.2zákonač.129/2010Z.z.,vzneníkudňu23.10.2014a27.07.2015naúčelyvýpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je

spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia
vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné
transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania
a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne

uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

68. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

69. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

70. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

71. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

72. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani

v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o
deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

73. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

74. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

75. Podľa ustanovenia § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu
ohrozeného alebo porušeného práva. Predmet civilného sporu zásadne neurčuje súd, ale žalobca ako
tzv. dominus litis. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (ustanovenie § 216 CSP). V súlade scitovaným zákonným ustanovením žalobca žiadal vydať od žalovaného bezdôvodné obohatenie. Vyššie
citované zákonné ustanovenia súd aplikoval v tomto spore.

76. Pri preskúmaní nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd predovšetkým zameral
na otázku obchádzania zákona v súvislosti s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v zmysle § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., resp. posúdenia neplatnosti prejednaných zmlúv s prihliadnutím na
ustanovenie § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi,

77. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah
(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor
koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je plnenie, ktoré sa má vydať. Jeho zákonná úprava je
taká,abyakvzniklo,savydalotomu,naúkorkohobolozískané.Tedaplatívšeobecnázásada,žeten,kto
sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie
bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne

obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

78. Plnenie bez právneho dôvodu - ťažiskom tejto skutkovej podstaty je poskytnutie plnenia jedným
subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia.

V praxi môže ísť o prípady, poskytnutia plnenia osobe, o ktorej sa dlžník domnieva, že je veriteľom,
plnenia tzv. nedlhu (teda plnenie domnelého dlhu, ktorý však vôbec neexistoval a pod.). Podstatným
pojmovým znakom tohto prípadu bezdôvodného obohatenia je však vždy to, aby osoba poskytujúca
plnenie nedisponovala subjektívnou vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu.

79. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať
vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

80. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa za

poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 500,-Eur bola žalovanému povinná zaplatiť 3 147,08 Eur
(356,56 Eur predstavuje úrok a 398,02 Eur je administratívny poplatok a suma 892,50 Eur za poskytnutie
služby komfort). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od žalobkyne za poskytnutie úveru 1 500,-
Eur požadoval, teda spolu činila 3 147,08 Eur. Žalobkyňa vyššie uvedenú sumu 3 147,08 Eur aj
zaplatila, teda zaplatila o 1 647,08 Eur nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. Zo Zmluvy o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX tiež vyplýva, že žalobkyňa za poskytnuté finančné prostriedky vo
výške 600,- Eur bola žalovanému povinná zaplatiť1 128,86 Eur (93,20 Eur predstavuje úrok a 97,62 Eur
je administratívny poplatok a suma 338,04 Eur za poskytnutie služby komfort). Celková výška odmeny,
ktorú žalovaný od žalobkyne za poskytnutie úveru 600,-Eur požadoval, teda spolu činila 1 128,86 Eur.
Žalobkyňa vyššie uvedenú sumu 1 128,86 Eur aj zaplatila, teda zaplatila o 528,86 Eur nad rámec

poskytnutých finančných prostriedkov. Spolu v súvislosti s oboma zmluvami žalovaná obdržala 2 100,-
Eur a zaplatila 4 275,94 Eur a tak nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov zaplatila (1 647,08
Eur + 528,86 Eur) 2 175,94 Eur.

81. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo vzájomnej

súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy
o doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobkyne, ale najmä výpoveďou obchodnej
manažérky P. T., ktorá bola v danom prípade aj obchodnou zástupkyňou pri uzatváraní zmluvy č.
XXXXXXXXX a ďalších obchodných zástupcov G. W., H. U., G. A., H. X., W. J., Ž. Y., pričom všetky
uvedené osoby podali svedectvo v konaniach, kde bol pasívne legitimovaný práve žalovaný a so

uvedenými svedeckými výpoveďami sa mal možnosť zoznámiť, čo vyplýva zo zápisníc z pojednávaní.
Za doplnkovú službu komfort, ktorá bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná osobitnou
zmluvou vrátane odmeny za takúto službu, bola žalobkyňa povinná platiť odmenu osobitne, avšak
platba bola inkludovaná do jednotlivých splátok úveru. Zmluva o službe komfort bola podmienkou
poskytnutia úveru za podmienok uvedených v úverovej zmluve v prípade, že klient mal záujem o

okamžité vyplatenie úveru. Žalobkyni v negociačnom procese v prípade okamžitého poskytnutia úveru
iná možnosť splácania splátok úveru v zmysle úverovej zmluvy ako osobné inkasovanie v zmysle zmluvy
o službe komfort ani daná nebola. Bez povšimnutia nie je možné nechať ani skutočnosť, že obchodný
zástupca bol odmeňovaný v závislosti od výšky sumy výberu splátok od jednotlivých klientov, z čohonepochybne vyplýva, že v procese uzatvárania úverovej zmluvy a službe komfort mal nepochybne
vlastný ekonomický záujem na uzatvorení zmluvy so službou, v danom prípade so službou komfort.
Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy zmlúv, ako aj stranám známeho účelu týchto zmlúv pri

ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú vzájomne závislé. Za takéhoto stavu podľa
názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do ročnej priemernej miery
nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.

82. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o službe komfort do RPMN

nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne zo
strany žalobkyne dobrovoľne a túto službu si vyžiadala a nebola podmienkou pre uzatvorenie úverovej
zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie uvedené
dôkazy. V danom prípade neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že išlo o spotrebiteľa, ktorý si takúto službu
vyžiadal z dôvodu, že nemal zriadený účet, resp. prístup k banke, pošte a podobne, lebo žalobkyňa mala
zriadený účet a bývala priamo v meste S..

83. Vyššie uvedený stav, kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy,
kedy odmena za túto službu nie je započítaná do RPMN, hoci úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru
súdu, je konaním rozporným s ustanovením § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako

aj § 19 ods. 2 zákona cit. zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia oboch zmlúv.

84. Uvedené konanie v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z., v znení ku dňu 23.10.2014
a 27.07.2015 sankcionuje zákon tak, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera

nákladov v neprospech spotrebiteľa, kedy je nesporné, že pokiaľ odmena za službu KOMFORT nebola
započítaní do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania úveru musel zaplatiť
a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu príslušnej ročnej
percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy, bol údaj o výške RPMN jednoznačne v neprospech
spotrebiteľa.

85. V tejto súvislosti vzhľadom k tomu, že žalovaný poskytol žalobkyni 2 100,-Eur a žalovaná vrátila
(zaplatila) 4 275,94 Eur, zaplatila na úrokoch a poplatkoch naviac o žalovanú sumu 2 175,94 Eur.

86. Súd navyše dospel k názoru, že postup žalovaného je aj v rozpore s dobrými mravmi najmä

z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal, kedy klientovi nebol záujem zo strany
obchodného zástupcu z dôvodu výšky jeho odmeny presne vysvetliť, o aký nepomer odmeny za službu
k poskytnutému úveru sa jedná ako aj vzhľadom k výške odmeny za „službu“ komfort, ktorá v podstate
spočívala v tom, že obchodný zástupca (v danom prípade obe obchodné zástupkyne) bývajúce v mieste
bydliska žalobkyne v S. na jej telefonickú výzvu ju navštívili v domácnosti, resp. na pracovisku tiež v

S., prípadne na dohodnutom mieste (pri budove pošty) a prevzali príslušné splátky úveru, ktoré mohla
žalobkyňa zaplatiť aj prostredníctvom svojho účtu v banke v mieste jej bydliska, kedy žalobkyňa platila za
to, čo bolo viac v prospech žalovanej, pretože mala splácanie splátok pod kontrolou a mohla prípadného
neplatiča osobne urgovať. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobkyňa dostala úver 1 500,-Eur
a za vyššie popísanú službu slúžiacu viac v prospech poskytovateľa úveru zaplatila 892,50 Eur, čiže

viac ako polovicu, hoci úver bol spoplatnený úrokmi a poplatkami v sume 754,58 Eur. V druhom prípade
žalobkyňa dostala úver 600,-Eur a za vyššie popísanú službu slúžiacu viac v prospech poskytovateľa
úveru zaplatila 338,04 Eur, čiže viac ako polovicu, hoci úver bol spoplatnený úrokmi a poplatkami v sume
190,82 Eur. Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu
neplatnú absolútne pre rozpor s dobrými mravmi, a teda následne aj zmluvu úverovú za neplatnú.

87. Takýto postup žalovaného súd posudzuje jednak za rozporný s dobrými mravmi v rámci procesu
uzatváraniazmluvyúverovejazmluvyodoplnkovejslužbe,ktorýspôsobilnezákonnýstav.Argumentácia
žalovaného, že nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o
dodatkovej službe ešte nebola uzatvorená, považuje súd za účelové, pretože tak, ako to vyplynulo aj z

výpovede obchodnej manažérky a obchodných zástupcov, podmienkou okamžitého získania úveru bolo
podpísaniezmluvyodoplnkovejslužbe,tedaakspotrebiteľpožadovalpeniazezhľadiskaichposkytnutia
okamžitevhotovostibolonepochybné,žeaksatietopeniazetaktoposkytujú,následnesamusípodpísať
aj zmluva o dodatkovej službe. O tomto náklade v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už museloteda vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená nebola a neboli by finančné prostriedky ani
poskytnuté. Uvedeným postupom sa zároveň obchádza aj zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže
náklady dojednanej dodatočnej služby nie sú zarátané do nákladov spotrebiteľa a tým je vyvolaný stav

numericky nižšej RPMN napriek tomu, že v skutočnosti pri započítaní uvedenej dodatkovej služby by
sa tieto náklady premietli do vyššej RPMN.

88. Keďže zmluva o doplnkovej službe podľa názoru súdu je absolútne neplatnou zmluvou pre rozpor
s dobrými mravmi ako aj pre obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ,

všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to, čo plnili.

89. Aj teda vzhľadom na skutočnosť, že súd posúdil vyššie uvedené úverové zmluvy ako zmluvy v
nadväznosti na neplatnosť zmlúv o zabezpečení splátok ako neplatné v spojení s § 52a ods. 2 OZ,
žalobkyni vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2 175,94 Eur v rozsahu rozdielu

sumy, ktorú žalovanému zaplatila a tým, čo od žalovaného titulom zmluvy o úvere obdržala.

90. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie od prvého dňa nasledujúceho
od doručenia žaloby dňa 03.08.2017, a teda počnúc od 04.08.2017. Preto je žalovaný povinný zaplatiť
počnúc od 04.08.2017 zákonný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2 175,94 Eur. Nakoľko

žalobkyňa žiadal o zaplatenie úrokov z omeškania už od 30.04.2017 (omylom od 31.04.2017), pričom
doručenie výzvy na plnenie v uvedenom termíne nepreukázala, súd žalobu čo do uplatnených úrokov
z omeškania za obdobie od apríla do 03.08.2017 zamietol.

91. Vzhľadom k tomu, že súd konštatoval neplatnosti zmlúv o dobrovoľnej doplnkovej službe

zabezpečenia splátok označených aj ako zmluva o poskytnutí služby komfort a úverovej zmluvy, preto
súd sa v ďalšom nevysporiadal s otázkou, či zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným
spĺňa požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych náležitostí zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. V tomto
smere mal súd pritom za preukázané, že v úverových zmluvách, ktoré sú predmetom tohto konania,

absentuje jej povinná náležitosť v zmysle vyššie citovaných zákonov, a to správne vypočítaná RPMN,
čoho dôsledkom by bol záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 zákona
č.129/2010 Z. z.. Z uvedeného vyplýva, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver, ktorý
obsahuje platné úroky a poplatky a správne vypočítanú RPMN, čo však v danom prípade nie je splnené.
Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetnej úverovej zmluvy a zmluvy o garantovanej službe

sú poplatky nezahrnuté do RPMN, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej
ich výške, sú tieto neplatné, a preto niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom
Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842,
v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadava s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úver

uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy
o úvere mali platné poplatky a úroky. Súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia
Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú

spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom
rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a
ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným
Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol
a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a

bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15 vo veci Bíróová c/a Slovenská republika sú
vzhľadom k vyššie uvedenému irelevantné.

92. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe
zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady

spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je to
v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil, kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o
doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným
inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozpornés dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto
spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.

93. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

94. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

95. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

96.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

97. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd jej preto priznal právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným
uznesením.

98.Podľa§2ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch,akjepoplatníkodpoplatkuoslobodený

a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú
časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný
alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie
manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred
správnym súdom.

99. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je od poplatku
oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Žalobkyňa
ako spotrebiteľka bola od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodená a keďže súd žalobe vyhovel,
poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.

Žalovaný je preto povinný zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania v sume 130,50 Eur tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v
Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,

ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.