Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 12, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/136/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716208271
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716208271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom
N. XXX, XXX XX N., zast. JUDr. Vladimírom Varinským, advokátom so sídlom Nám. SNP 13, 974 01
Banská Bystrica, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so
sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 23. marca 2017, č. k.:
17C/163/2016-164, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že:
„I.Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcovisumu2252,28Eurspolus5,05%ročnýmúrokomzomeškania
počítaným zo sumy 2 152,41 Eur odo dňa 9. 3. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. Súd žalobcovi priznáva náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.“

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci v sume 2 252,28 Eur, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania, počítaným zo
sumy 2 152,41 Eur od 9. 3. 2016 do zaplatenia s odôvodnením, že uznesením vyšetrovateľa PZ
Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, odboru Kriminálnej polície zo dňa 6. 9. 2011, ČVS: ORP- 324/
OEK-ZV-2011 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin sprenevery podľa ustanovenie § 213 ods. 1 ods.
2 písm. a) Trestného zákona. Označené rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote napadol sťažnosťou.
Dozorujúca prokurátorka Okresnej prokuratúry vo Zvolene uznesením zo dňa 27. 10. 2011, č. k.:

1Pv 223/2011-10 napadnuté rozhodnutie zrušila. Následne vyšetrovateľ PZ OR PZ vo Zvolene, odbor
Kriminálna polícia PZ vydal ďalšie uznesenie zo dňa 25. 1. 2012 ČVS: ORP-324/OEK-ZV-2011, ktorým
rozhodnutím bolo opätovne vznesené obvinenie pre trestný čin kvalifikovaný ako prečin sprenevery,
podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom istom skutkovom základe,
ako je tento v skutkovej časti výrokovej vety predmetného uznesenia popísaný. Aj toto rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote napadol sťažnosťou, dozorujúca prokurátorka Okresnej prokuratúry vo
Zvolene uznesením, vydaným dňa 12. 3. 2012, č. k.: 1Pv 223/2011-20 ju ako nedôvodnú zamietla.

3. Svojou obhajobou v predmetnej trestnej veci poveril JUDr. Zuzanu Smetanovú. Plnú moc jej následne
dňa 1. 7. 2012 odvolal a toho istého dňa svojou obhajobou v predmetnej veci poveril JUDr. Vladimíra
Varinského.4. Po ukončení vyšetrovania bola na neho dňa 22. 6. 2012 Okresnou prokuratúrou vo Zvolene na
Okresný súd Zvolen podaná obžaloba, vyhotovená pod číslom 1Pv 223/201-27. Okresný súd ho
rozsudkom zo dňa 2. 4. 2014 č. k. 3T 106/2012-370 spod obžaloby z dôvodu podľa ustanovenia § 285

písm. b) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, v celom rozsahu oslobodil.
S uvedeným meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Zvolen sa stotožnila Okresná prokuratúra vo
Zvolene, keď táto síce na hlavnom pojednávaní dňa 2. 4. 2014 toto pôvodne napadla odvolaním,
odvolanie však následne v celom rozsahu zobrala späť, čo Okresný súd Zvolen uznesením zo dňa 2.
6 . 2014 č. k. 3T 106/2012-380 zobral na vedomie.

5. Z tohto dôvodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
SR uplatnil právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré považuje za nezákonné podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) cit. zákona.
Oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin,
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia sa

musí posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Za nezákonné rozhodnutie považoval práve uznesenie vyšetrovateľa PZ Okresného
riaditeľstva PZ vo Zvolene zo dňa 6. 9. 2011, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre prečin sprenevery
a uznesenie vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene zo dňa 25. 1. 2012. Z tohto dôvodu

mu vznikli náklady spojené s uplatňovaním jeho práva na náhradu škody ako aj trov obhajoby v trestnom
konaní.
6. V súlade s ustanovením § 15 cit. zákona podal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, ktorú adresoval Generálnej prokuratúre SR. Táto mu dňa 8. 3. 2018 oznámila, že
žiadosť nepovažuje za dôvodnú.

7. Zdôraznil, že z konštantnej rozhodovacej praxe nielen Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ale
aj Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený, má v zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia. Takéto uznesenie o vznesení obvinenia sa považuje za nezákonné
zmysle ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.. Tento zákon zakladá objektívnu

zodpovednosť štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho
orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom
zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci je výsledok konania, v ktorom bolo vydané.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného konania je neskorší výsledok trestného
konania. Oslobodenie spod obžaloby má podľa § 6 ods. 1 cit. zákona rovnaké účinky, ako zrušenie

uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného
stíhania, alternatívne nadobudnutím právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie končí,
čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa
z tohto dôvodu stáva bezpredmetným.
8. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť odôvodnením, že Generálna prokuratúra SR

namietala svoju procesnú spôsobilosť z dôvodu, že žalobca označil dve rozhodnutia za nezákonné. Voči
prvému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorému prokurátorka vyhovela a napadnuté rozhodnutie
zrušila.Jepretozrejmé,ževtejtočastiprokuratúravydalapozitívnerozhodnutie.Ztohtodôvodunemôže
znášať ani škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s konaním o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide o
druhé nezákonné rozhodnutie, dozorujúca prokurátorka nevidela dôvod na zrušenie uznesenia zo dňa

2. februára 2012, pretože toto bolo dôvodné. Po vykonaní potrebných dôkazov prokurátorka Okresnej
prokuratúry Zvolen podala obžalobu na Okresný súd Zvolen, tento ju prijal a na základe dôkaznej
situácie vydal trestný rozkaz, v ktorom sa stotožnil s názorom prokurátorky a uznal obvineného žalobcu
vinným. Okresný súd Zvolen v tomto okamihu nevidel v konaní nezákonné rozhodnutie orgánov činných
v trestnom konaní. Až následne po predložení dôkazného materiálu žalobca bol oslobodený.

9. Zdôraznila, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím štát. Spornou zostáva otázka, ktorý orgán štátu má konať ako jeho procesný
zástupca v zmysle § 4 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z. z.. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona
č. 514/2003 Z. z. nie je možné použiť ani len analogicky, lebo upravuje odlišnú procesnú situáciu.
Týka sa prvého žalovaného rozhodnutia. Namietala, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané

prokurátorom, ale vyšetrovateľom PZ. Druhé nezrušené uznesenie nepovažoval za nezákonné ani
konajúci súd, ktorý prijal obžalobu. V tomto prípade ku spôsobeniu škody zo strany prokurátora
nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, lebo takéto nevydalo. Prokurátor zodpovedá za
zákonnosť trestného konania a v nejakom prípade za výsledok trestného konania. Zákon č. 514/2003Z. z. upravuje zodpovednosť iba za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pokiaľ
žalobca poukázal na judikatúru všeobecných súdov z rokov 1990 až 2009, konštatoval, že tieto
názory sú v aktuálnej praxi prekonané, keď súdy zamietajú žaloby na náhradu škody, pretože nebola

preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi
nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania. Preukázanie viny obžalovaného je až vecou
dokazovania pred súdom. Žiadala zohľadniť v rozsudku, že žalobca svojím konaním spôsobil prieťahy v
trestnom konaní oneskoreným predložením dôkazu, na základe ktorého ho súd spod obžaloby oslobodil.
Pokiaľ by tento dôkaz bol predložený v čase jeho obvinenia, nemuselo dôjsť k trestnému konaniu.

10. Vykonaným dokazovaním okresný súd mal preukázané tvrdenia žalobcu z listinných dôkazov, ako
je to, že žalobca poveril advokátov svojím zastupovaním v trestnom konaní, ktorí mu vystavili faktúry za
poskytované právne služby, ktoré žalobca uhradil. Bolo nepochybne preukázané, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený.
11.Knámietke,ktomáprávozastupovaťSlovenskúrepublikukonštatoval,ževkonaníbolojednoznačne
preukázané, že prokurátor síce prvé uznesenie o vznesení obvinenia zrušil, avšak druhé uznesenie

nezrušil. Poukázal na právnu § 4 ods. 1 písm. b) je zákona č. 514/2003 Z. z., keď Ministerstvo vnútra
SR by mohlo konať v mene štátu len vtedy, ak by okrem iného nebola podaná v trestnej veci obžaloba
príslušnému súdu. V tomto prípade obžaloba bola podaná. Súd vyslovil názor, že v danej veci má
zastupovať Slovenskú republiku výlučne Generálna prokuratúra, pričom poukázal aj na znenie § 4 ods.
1 písm. m) cit zákona. Vo veci ako prvá začala konať Generálna prokuratúra SR, ktorá ako jediná

túto žiadosť prešetrila. Ministerstvo spravodlivosti SR uvedenú žiadosť postúpilo práve na Generálnu
prokuratúru SR a Ministerstvo vnútra sa vo veci vôbec nevyjadrilo. Ak teda v trestnom konaní, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu,
orgánom, konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) Zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci je od 1. 1. 2013 Generálna
prokuratúra SR. Ministerstvo vnútra SR by bolo oprávnené konať za štát v rámci konania o náhradu
škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím len v prípade, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. V opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že
Ministerstvo vnútra SR oprávnenie konať za štát nemá a oprávnenie konať za štát má Generálna

prokuratúra SR. Ako kritérium na založenie oprávnenia Generálnej prokuratúry SR konať za štát v
konaní o náhradu škody nie je tá skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu
spôsobil v trestnom konaní; ak k spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza k
vydaniu nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužil, svoju kompetenciu nezrušil, trestné stíhanie
obvineného nezastavil, nepostúpil vec, teda osvojil si závery nezákonného rozhodnutia a podal na tom

základe obžalobu.
12. K námietke, že neexistuje nezákonné rozhodnutie, súd uviedol, že sa s argumentáciu žalovanej
strany nestotožnil, pretože je daná zodpovednosť žalovanej strany za samotný výsledok takéhoto
trestného konania. Bolo jednoznačne preukázané, že okresný súd žalobcu spod obžaloby oslobodil.
Skutočnosť,žežalobcapočaskonaniapredložillistinnýdôkaz,nazákladektoréhoboloslobodený,nemá

na rozhodnutie žiadny vplyv. Dôkazné bremeno znášajú orgány činné v trestnom konaní a obžalovaný
môže, ale nemusí takéto dôkazy predkladať. Zdôraznil, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu, ktorej sa nemôže zbaviť a neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho
orgánov z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom
je výsledok konania. Preto dospel k záveru, že nárok je daný. Následne sa zaoberal výškou uplatneného

nároku, ktorú vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a taktiež priznal úrok z omeškania. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP.
13. Proti rozsudku sa odvolala žalovaná z dôvodov podľa "§ 65 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP. Napadnutý
rozsudok žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Namietala, že napriek námietkam procesného zástupcu žalovanej o tom, že Generálna prokuratúra

SR nie je tým orgánom, ktorý má v danom spore konať za Slovenskú republiku, okresný súd s ňou
práve konal. Poukázala na § 4 ods. 1 písm. b) bod I. Zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu
Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo
poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa

Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu. Prvé rozhodnutie dozorujúca prokurátorka na základe sťažnosti zrušila, teda konala
pozitívne v prospech obvineného. V tejto veci žalobcu je možné konštatovať, že Generálna prokuratúra
SR nie je zodpovedná za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v tejto fáze konania, pretože nevydal žiadnenezákonnérozhodnutie.PretoniejemožnéoznačiťGenerálnuprokuratúruSRzastranu,ktoráspôsobila
škodu vydaním nezákonného rozhodnutia.
15. Pri druhom rozhodnutí prokurátorka sťažnosti nevyhovela a podala na súd obžalobu. Okresný súd

sa stotožnil s dôvodmi obžaloby ako aj s dôkazmi zadováženými v prípravnom konaní a vo veci rozhodol
trestným rozkazom, keď sa stotožnil s názorom prokurátora a uznal obvineného vinným podľa podanej
obžaloby. Z toho vyplýva, že ani okresný súd do tohto okamihu konania nevzhliadol v tomto konaní
nezákonné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Súd túto skutočnosť nezobral do úvahy
a podľa ich názoru nesprávne vychádzal v odôvodnení svojho rozsudku v bode 45 z tam uvedeného

výkladu.Taktokoncipovanévyjadrenieprvostupňovéhosúdusamusítýkaťajkonajúcehosúduvtrestnej
veci, ktorý sa plne stotožnil s žalobou podanou prokurátorkou, o čom m svedčí aj to, že vo veci rozhodol
- vydal trestný rozkaz v zmysle podanej obžaloby.
16. K zmenenej situácii v trestnom konaní došlo až po podaní odporu voči trestnému rozkazu, kedy
až na 6. pojednávaní vo veci žalobca predložil listinu, na základe ktorého dôkazu bol spod obžaloby
oslobodený. Pokiaľ by tento dôkaz predložil skôr, nemuselo dôjsť konanie do takého štádia, že bola

podaná obžaloba.
17. Žalobca v žalobe tvrdí, že za nezákonné rozhodnutia považuje obidve uznesenia vyšetrovateľa
PZ. Na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia sa prokurátor nijakým spôsobom nepodieľal a ani nič
neopomenul. Nie je preto ani len teoreticky možné, aby škodu spôsobil tak, ako to predpokladá zákon a
ako nesprávne interpretuje súd. To, že škoda bola spôsobená vydaním uznesenia policajtov, nemôže byť

popretá ani následným zamietnutím sťažnosti proti takémuto uzneseniu a podaním obžaloby zo strany
prokurátora. Ani uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nebolo zrušené, teda nebola vyslovená
jeho nezákonnosť. Za stavu dôkaznej situácie prokurátor nemohol postupovať inak, ako podať obžalobu.
Zastavenie trestného konania neprichádzalo do úvahy.
18. Poukázala na to, že z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že prokurátor má už v čase, keď

posudzuje zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vopred predvídať, či toto rozhodnutie sa v
budúcnosti stane nezákonným v dôsledku možného oslobodenia spod obžaloby. Zákon č. 514/2003
Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodzovať závery vyplývajúce z
odôvodnenia napádaného rozsudku o tom, že nezákonným rozhodnutím je aj tzv. aktívne konanie
prokurátora spočívajúce v osvojení si záveru nezákonného rozhodnutia pri rozhodovaní o sťažnosti

obvineného a podanie obžaloby prokurátorom. Taktiež nie je možné vyvodzovať ani to, že takýmto
konaním prokurátora by bola spôsobená škoda.
19. Pretože právne posúdenie skutkového stavu, ako vyplýva z napadnutého rozsudku, nemá žiadnu
oporu v platnej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z. z., považovala napadnutý rozsudok za arbitrárny,
nevychádzajúci z platnej právnej úpravy. To zakladá dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h)

CSP. Prokurátor zodpovedá za zákonnosť trestného konania a v nijakom prípade za výsledok trestného
konania. Citovaný zákon upravuje zodpovednosť iba za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný
postup. Súd sa zjavne touto právnou úpravou neriadil.
20. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí by súd v konaní o náhrade škody nie je
oprávnenýsámposudzovaťzákonnosťrozhodnutiavydanéhoorgánomverejnejmocivtrestnomkonaní.

Podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená vtedy, ak bolo právoplatné rozhodnutie skutočne ako
nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom. V trestnom konaní vedenom
proti žalobcovi žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci prípravného konania nebolo zrušené pre jeho
nezákonnosť. V súdnej praxi bol síce prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj zastavenie trestného

stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, avšak tento názor nemôže byť prijímaný absolútne a
bezvýhradne. Za nezákonné rozhodnutie nemožno automaticky považovať každé vznesenie obvinenia,
ktoré neviedlo k uznaniu viny a právoplatnému odsúdeniu obžalovaného bez posúdenia a zohľadnia
osobitosti konkrétnej trestnej veci. V tomto smere poukázala na názorový posun, konkrétne rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva veci Lavrechov c/a Česká republika (sťažnosť číslo 57404/08) z 20.

6. 2017.
21. Namietala, že nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia pre uplatnenie náhrady
škody, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia v tejto veci nie je takýmto rozhodnutím. Na vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. Taktiež
existovala pravdepodobnosť spáchania stíhaného skutku žalobcom, preto nebolo v konaní o sťažnosti

príslušným prokurátorom zrušené pre nezákonnosť. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo k
porušeniu základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých a aj podľa citovaného rozsudku ESĽP
postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, že na podklade zistenýchskutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou. Preukázanie
viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom.
22. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani tvrdenie žalobcu, ktorý je uvádzaný v bode 5 dôvodov rozsudku,

pretože tento je prekonaný odlišnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudky okresných súdov.
23. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť ako vecne
správny. Pokiaľ žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie, že konal s Generálnou prokuratúrou SR, s
týmto názorom sa nestotožnil, pričom poukázal na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b), písm. f)

zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd správne právne vec posúdil, pokiaľ konal s Generálnou prokuratúrou
SR a správne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b), písm. f) citovaného zákona, keď ustálil, že
v prípade, ak v konkrétnej jedinej trestnej veci síce dozorujúca prokurátorka vyhovie sťažnosti (túto
nezamietne), ale zároveň v tej istej trestnej veci napokon podá obžalobu, zaniká procesná spôsobilosť
Ministerstva vnútra SR konať v mene štátu vo veciach prípadnej náhrady škody, zakladá sa tým
procesná spôsobilosť Generálnej prokuratúry. Zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo s účinnosťou od 1.

1. 2013 k precizovaniu dovtedy platnej právnej úpravy vyjadrenej v ustanovení § 4, v zmysle ktorej
novelizácie zákona, oprávnenie, resp. povinnosť Ministerstva vnútra SR konať za štát v rámci konania
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zostalo zachované už len pre prípad, keď
dozorujúci prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a zároveň nepodal v danej trestnej
veci obžalobu na príslušný súd. Tieto predpoklady pritom musia byť naplnené kumulatívne.

24. Prvé uznesenie bolo zrušené, podotkol však, že v tej istej jedinej trestnej veci bolo opätovne
vznesené obvinenie, pričom jeho sťažnosť voči tomuto druhému uzneseniu bola zamietnutá a
prokurátorka podala obžalobu. Z opatrnosti podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nielen na
Generálnu prokuratúru SR, ale aj Ministerstvo vnútra SR Ministerstvo spravodlivosti SR. Generálna
prokuratúra SR žiadosť vecne prejednala bez uspokojenia jeho nároku. Generálna prokuratúra SR

taktiež vo veci ako jediná a prvá začala vo veci konať, svoju príslušnosť konať v mene štátu založila
aj z tohto dôvodu.
25.Pokiaľideoprávnyzáklad,nárokupovažujeobranužalovanejzaúčelovúatendenčnú.Zkonštantnej
rozhodovacejpraxenielenNajvyššiehosúduSR,ÚstavnéhosúduSR,aleNajvyššiehosúduČRvyplýva,
že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má v

zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaním uznesenia o vznesení obvinenia.
Takéto uznesenie o vznesení obvinenia sa teda považuje za nezákonné v zmysle ustanovenia § 3 ods.
1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.. Zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby z
dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, totiž znamená, že podozrenie
zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení

obvinenia. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že trestný čin nebol spáchaný
od samého začiatku, nešlo teda o konanie v rozpore s trestným zákonom a trestné stíhanie proti
obvinenému nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia sa musí
posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

26. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov. Na jednej strane je povinnosťou štátu trestnú činnosť vyšetrovať a stíhať,
na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup svojich orgánov, ak sa neskôr ukáže
ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v
trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa aj podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Zákon č. 514/2004 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie,
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánov z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušili právnu povinnosť a škodu zavinili. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti rozhodnutia
vydaného orgánom verejnej moci je výsledok konania, v ktorom bolo vydané. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti začatia trestného konania je neskorší výsledok trestného konania. V opačnom prípade

by osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie, musela znášať materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia.
Konštantnou judikátu bolo ustálené, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod žaloby
majú podľa ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona rovnaké účinky, ako zrušenie uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
27. Na podporu svojich argumentov poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2009,

sp. zn. 1 Cdo 64/2008, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn. 1 Cdo /68/2010.
28. Pokiaľ žalovaná argumentuje údajným výrazným názorovým posunom, pričom poukazuje na
rozhodnutie ESĽP zo dňa 20. 6. 2013, túto argumentáciu považuje za nekorektnú. Žalovanej totiž musí
byť zrejmé, že označené rozhodnutie ESĽP sa zaoberá úplne inou otázkou, ako je predmet tohtokonania. ESĽP sa v označenej veci zaoberal otázkou, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 číslo 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď sa
zaoberal otázkou, že neskoršie oslobodenie spod obžaloby je relevantné pre rozhodovanie o prepadnutí

peňažnej záruky. ESĽP ustálil len toľko, že štát má legitímny záujem na riadnom vedení trestného
konania a na tom, aby sa obvinený nevyhýbal spravodlivosti. Výsledok trestného konania teda nemá
spojitosť s otázkou prepadnutia peňažnej záruky. Toto rozhodnutie nijako nesúvisí s rozhodovanou
vecou ani právne závery prijaté súdom prvej inštancie nijako nespochybňuje.
29. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým ako aj právnym záverom. Výklad
sporných ustanovení je v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov, predovšetkým s
konštantou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR. Nie je správne tvrdenie
žalovanej, že došlo k názorovému posunu pri rozhodovaní, pretože žalovaná poukazuje iba na niektoré

rozhodnutia súdov prvej inštancie. Okresný súd pri rozhodovaní správne vychádzal z konštantnej
judikatúry, pričom odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
14. októbra 2015, sp. zn. 8 Cdo /289/2014, z ktorého záveru jednoznačne vyplýva, že ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v

trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v tom
v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.

32. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi právnymi otázkami,
pričom žalovaná vo svojom odvolaní nenamietala nedostatočne vykonané dokazovanie, namietala
právnezáverysúduprvejinštancie,pričomzotrvalanaargumentácii,ktorúprodukovalaajpočaskonania
vo veci samej. V odvolaní neuviedla iné argumenty, hoci rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z ustálenej praxe. Napriek vyššie citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu, ktoré je aplikované vo

viacerých rozhodnutiach súdov, a musí byť žalovanej známe, opakovane argumentuje, že nie je tým
subjektom, ktorý má sa Slovenskú republiku vystupovať v konaní, ako aj to, že by bola zodpovedná
za vznik škody. Žalovaná však absolútne opomína podstatnú skutočnosť, že nie je rozhodujúce, či
došlo k zavineniu, ale že nárok sa posudzuje na základe objektívnej zodpovednosti, pričom bolo
nepochybne preukázané, že žalobca bol v trestnom konaní oslobodený. Správne argumentuje žalobca,

že v skutočnosti tu ide o konečný výsledok, teda že bol v konaní oslobodený. Okresný súd sa s touto
obranou žalovanej dostatočne vo svojom rozhodnutí vysporiadal a odvolací súd sa s jeho závermi v
celom rozsahu stotožňuje.
33. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 4. marca 2015,
č. k. 10C/82/2014 - 136, kde išlo o totožnú situáciu, ktorý rozsudok Krajský súd v Banskej Bystrici svojim

rozsudkom zo dňa 26. októbra 2016, č. k. 15 Co/444/2015 - 165 potvrdil, prípadne rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 17 Co/984/2013.
34. Podstata argumentácie žalovanej spočíva v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku
ktorého vznikla žalobkyni škoda, nevydal prokurátor, ale policajt, tak ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z. z. na vznik oprávnenia GP SR konať v mene štátu nevyžaduje, aby prokurátor

nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní sám vydal, ale aby škodu spôsobil. V preskúmavanej veci
prokurátor sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia podanú žalovanou zamietol a podal
naňuobžalobu.OrgánomoprávnenýmkonaťvmeneštátutaknemôžebyťMVSR,ktorétotooprávnenie
po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. stratilo, ani
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“), pretože škoda nevznikla v dôsledku

rozhodnutia vydaného súdom (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) a nie je splnený
predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán oprávnený konať v mene štátu (§ 4 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z.). Nová úprava pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu účinná od 1.
januára 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivityuplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal
obžalobu príslušnému súdu.

35. Odvolací v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici uvádza, že štátnym
orgánom oprávneným konať za Slovenskú republiku v súdnom konaní začatom do 31. decembra
2012 v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom
policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému

súdu za situácie, že poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, je s
účinnosťou od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákonom č. 412/2012 Z. z.
došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov (z hľadiska prejednávanej
veci najmä z hľadiska MV SR a GP SR) konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z.; účelom zákona č. 412/2012 Z. z. bolo podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať
príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie,

pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní.
Zákona č. 412/2012 Z. z. nepochybne zvýraznil postavenie prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na
význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení
obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného
zastupovať štát v konaní o náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.

514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie MV SR konať za štát v rámci
konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska prejednávanej
veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal
obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že MV SR oprávnenie konať za štát

nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o
vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie
GP SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, t. j. zamietnutím sťažnosti a
podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok

dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec, preto právna úprava
nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. ako kritérium na založenie
oprávnenia GP SR konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné
rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo
strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju

kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si závery
nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu.
36. Právna úprava účinná od 01. 01. 2013 v prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
rozhodnutia vydaného v trestnom konaní jednoznačne rieši, ktorý štátny orgán je oprávnený konať v
jeho mene v prípadnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím. Ust. § 4

ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 aj po 01. 01. 2013
ponechalo v účinnosti možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát
na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku,
pretože príslušné ustanovenie dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny) štátny
orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (§ 4

ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013). Preto
pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012 (§ 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom do 31. 12. 2012) bolo možné prostredníctvom tohto ustanovenia odstrániť nejasnosť
právnej úpravy, ktorú súdna prax reflektovala (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
194/2010 z 30. marca 2011) pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v konaniach o

náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným
v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu
príslušnému súdu, a na určenie príslušného štátneho orgánu využiť jednoznačné kritérium podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany poškodeného jednému z dvoch
do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (MV SR alebo GP SR). Podľa právnej úpravy účinnej od 01.

01. 2013 bola však táto nejednoznačnosť odstránená, preto nie je potrebné ponechávať riešenie tejto
otázky na nepredvídateľnú aktivitu poškodeného, ktorý je súčasne aj naďalej chránený pred omylom pri
podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ustanovením § 15 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinnýbezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného; účinky podania žiadosti
zostávajú zachované. Opačný výklad by poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z.
37. Ust. § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 v znení zákona č. 412/2012 Z. z., podľa ktorého vo veci

náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán
príslušnýpodľapísmena)ažl),uktoréhobolapodanážiadosťnapredbežnéprerokovanienároku(§15),
ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
38. Citované ustanovenie rieši prípad vzniku škody v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti

viacerých orgánov verejnej moci. Pre určenie príslušného orgánu konajúceho v mene štátu bolo do 31.
decembra 2012 skutočne rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, bol príslušný ten z
nich, ktorý vo veci začal konať prvý. Stav, že oblasť verejnej moci, v ktorej ku škode došlo, patrilo do
pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, sa najčastejšie vyskytoval na úseku trestného konania,
ktorý začínal vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby. V

takomto prípade ako orgán konajúci v mene štátu prichádzal do úvahy tak MV SR ako aj GP SR
(k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca
2011). Tento stav trval však len do 31. 12. 2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý zákon zmenil ustanovenie § 4 ods. 1
písm. b/ (ktoré určoval MV SR ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní

škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru) tak, že vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu MV SR, ak v
trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného
zboru, a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora. Nové ustanovenie teda určuje MV SR za orgán konajúci v mene štátu
(len) vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal

v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody,
keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu
GP SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.).

39. Pokiaľ žalovaná namieta, že súdom konajúcim v režime CSP neprislúcha akokoľvek hodnotiť činnosť
orgánov činných v trestnom konaní, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu takýto záver nevyplýva, keď v odôvodnení rozhodnutia sú dostatočne zrozumiteľné závery súdu
prvej inštancie ako aj to, na základe akých úvah k nim došiel. Vzhľadom na vyššie uvedené túto námietku
odvolací súd považuje za irelevantnú.

40. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého odvolací súd môže
odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa článku 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal

zo základných princípov CSP a nezistil dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015 sp.
zn.: 8 Cdo 289/2014 uverejneného Zbierke stanoviska Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2016
pod poradovým číslom 6, v zmysle ktorého bol prijatý záver: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa

Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní

súd z úradnej povinnosti.“
41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhradytrov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
42. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).