Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/962/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109229086
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3109229086.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej právnej veci navrhovateľa S. R., bytom S. nad D., G. XXX/X,
zastúpeného JUDr. U. C., advokátom so sídlom v U., N. X proti odporcovi C., a.s., H., U. cesta XX/A,
V. XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou W. C., s.r.o., H., U. XX, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 08. októbra 2014, č.k. 12C/234/2009-441 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť
navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 3500 eur p o t v r d z u j e.

Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho
zastúpenia vo výške 119,20 eur, k rukám advokáta JUDr. U. C., do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu vo výške 3.500,- eur do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 11.500,- eur zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu iných trov konania
vo výške 15.066,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 35.511,99 eur, všetko k rukám
jeho právneho zástupcu JUDr. U. C., advokáta, do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo
zistenia,ževdenníkuPravda,ktoréhovydavateľomjeodporca,boldňa19.septembra2009na2.strane,
označenej "Téma dňa" uverejnený článok pod názvom "Sponzor Smeru bol pri vysielačkách za pol
miliardy", v ktorom bola zverejnená aj žalobou napadnutá časť v tomto znení : "R. spolupracoval aj s

dlhoročným obchodníkom so zbraňami S. R.. Jeho firma R. v súčasnosti oficiálne zastupuje izraelský J.
na Slovensku. R. ešte v roku 2001 prichytili pri nelegálnom vývoze lietadiel do Z.." Dňa 22. októbra
2009 denník C. zverejnil opravu tohto znenia: "C. 19. septembra 2009 v článku "Sponzor Smeru bol pri
vysielačkách za pol miliardy" nesprávne uviedla, že S. R. prichytili pri nelegálnom vývoze lietadiel do
Z.. Colníci nevrátili zásielku lietadiel preto, že by vývoz bol nelegálny. Nie je tiež pravda, že firma R. v
súčasnosti oficiálne zastupuje izraelský J.. Za chyby sa ospravedlňujeme." Podľa uznesenia Krajského
úradu vyšetrovania PZ Trenčín zo dňa 3.10.2001 ČVS: KÚV-74/20-2001 bolo začaté trestné stíhanie

pre pokus trestného činu podľa 176 ods. 1 Trest. zákona a podľa uznesenia zo dňa 6.1.2002 toho
istého úradu a čísla bolo toto trestné stíhanie zastavené, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie
je dôvod na postúpenie veci. Colné riaditeľstvo SR v Bratislave svojim rozhodnutím zo dňa 29.4.2002
č. 53899/01-5270/2001/1 zmenilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Colného úradu v F.,tak, že sumu sankcie pokuty vo výške 2.500.000,- Sk (t.j. 82.984,80 eur) znížilo na pokutu vo výške
1.000.000,-S k (t.j. 33.193,92 eur). V tomto rozhodnutí bolo zistené, že bolo vyvážaných spolu 5 lietadiel
a problém bol v označení týchto lietadiel na licencii ako aj ich súčasti- základnej výzbroje. Nebolo

zistené, že by spoločnosť R., a.s. vyvážala úhrne väčší počet lietadiel ako bol deklarovaný úhrnný
počet. Zákonnosť tohto rozhodnutia preskúmal Najvyšší súd SR dňa 10.12.2002 a navrhovateľ bol
neúspešný. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Colného riaditeľstva SR. Pokutu vo výške 1.000.000,-
Sk (33.193,92 eur) považoval za primeranú z dôvodu zodpovednosti spoločnosti R., a.s. z dopustenia
sa colného deliktu podľa § 439 písm. j/ X. zákona (nedeklarované časti vyvážaného tovaru a nesprávne

deklarovanie nomenklatúrneho zaradenia tovaru). Ministerstvo obrany SR uzavrelo dňa 16.6.2010
kúpnuzmluvuspredávajúcim-spoločnosťouG.s.r.o.S.nadD.,zastúpenouIng.D.H.nakúpuadodávku
vojenského tovaru v značnom objeme (č.l. 167 spisu) s doplnkom č. 1 zo dňa 6.12.2010 a ďalšiu kúpnu
zmluvu zo dňa 11.6.2010 tiež v značnom objeme (č.l. 182 spisu). Podľa daňového priznania spoločnosti
R., a.s.za rok 2008 mala základ dane 5.229,744,- Sk a preplatok dane 162.448,- Sk, za rok 2009 základ
dane 0,- eur a preplatok dane 19.831,99 eur, za rok 2010 základ dane 25.226,74 eur a preplatok dane

702,17 eur. Vo výročnej správe o podnikateľskej činnosti, o stave majetku spoločnosti R. a obchodnej
činnosti za rok 2009 bolo uvedené, že navrhovateľ je predsedom predstavenstva a spoločnosť v roku
2009 nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť, nevykonávala žiadny predaj tovaru a služieb.
Konštatoval, že občianskoprávna ochrana osobnosti je v zmysle § 11Obč. zákonníka na rozdiel
od administratívnoprávnej a trestnoprávnej ochrany je založená na objektívnom zodpovednostnom

princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe
zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Nie je významné, či
neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje
sa ani vyvolanie následkov. Stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo
narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak

je pravdivá, objektívna a namierená proti spoločenským nešvárom a súčasne svojou formou primeraná.
Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom
adresované príslušným orgánom. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takým konaniam,
ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť, vážnosť z hľadiska jeho
vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Za tejto podmienky

chráni ustanovenie § 11 Obč. zák. fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení o
nej. Osobitným prostriedkom právnej ochrany je ustanovenie § 7 až 10 zák. č. 167/2008 Z.z. o
periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov
(tlačový zákon), ktorý poskytuje právo na opravu nepravdivých údajov v stanovenej lehote a právo
na odpoveď. Podmienkou podania súdnej žaloby nie je podanie žiadosti na vykonanie tlačovej opravy

podľa § 7 až 10 tlačového zákona. Predmetom tohto sporu je konflikt medzi ústavou a Rímskym
dohovorom garantovanou slobodou prejavu odporcu - vydavateľa denníka a právom na ochranu
osobnosti navrhovateľa, ktoré je tiež garantované ústavou (čl. 16,19) ako aj dohovorom (čl. 8). Tento
konflikt sa rieši prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV.ÚS 107/2010). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody

nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Za účelom
zistenia tejto rovnováhy súdy vykonávajú test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky
KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade "hovoril" (uverejnil informáciu). V prejednávanej
veci súd nezistil nerovnováhu na jednotlivé otázky okrem jednej a to otázky, KEDY bol predmetný článok
uverejnený. Podľa súdnej praxe informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je

spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu, pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie
a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Verejnosť má právo na úplné a presné
informácie (rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku 2000). Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že ku skutočnostiam uvedeným v článku došlo v roku 2001 a tlač o tejto
skutočnosti informovala rozsiahle v rokoch 2001 a 2002. Podľa mediálneho monitoringu z tohto obdobia

saktejtozáležitostivyjadrovalajnavrhovateľakogenerálnyriaditeľspoločnostiR.,a.s.Tedavaktuálnom
čase bola verejnosť informovaná zrejme podľa vtedy dostupných informácií médií. Avšak od roku 2001
do času uverejnenia žalovanej časti článku s rovnakým obsahom uplynulo 8 rokov! Okrem toho boli do
konca roka 2002 ukončené správne, colné a trestné konania ohľadne údajného nelegálneho vývozu,
ktoré nepotvrdili zjednodušenú informáciu o nelegálnom vývoze lietadiel do Z.. V zmysle uvedených

súdnych rozhodnutí ak sa odporca rozhodol opätovne verejnosť informovať o tejto udalosti z roku 2001,
jeho povinnosťou bolo verejnosť informovať úplne a presne, teda aj s doplnením o výsledky colného a
trestného konania. Odporca tak neurobil, hoci mal takúto povinnosť aj podľa vlastného etického kódexu.
Takýmto konaním odporcu došlo k nerovnováhe a konfliktu medzi právom navrhovateľa na ochranuosobnosti a právom odporcu na slobodu prejavu, ktorá obmedzila právo navrhovateľa na ochranu jeho
osobnosti.Týmtovzniklazodpovednosťodporcuzatútonerovnováhuvzmyslevnútroštátnychpredpisov
a to § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení tlačového zákona. Zo skutočnosti, že odporca

krátko po zverejnení žalovaného článku dňa 19.9.2009 uverejnil opravu dňa 22.10.2009, t.j. asi po
mesiaci a podľa tvrdenia odporcu, že to bolo ešte aj z jeho vlastnej iniciatívy, je súd presvedčený, že
odporca zrejme mal k dispozícii uvedené trestné a colné rozhodnutia, popr. informácie o výsledku týchto
konaní, alebo bol schopný si ich do mesiaca zaobstarať. Ak by výsledok konaní nepoznal, logicky by
nemal dôvod uverejňovať opravu a ešte sa aj ospravedlňovať. Podľa uvedenej judikatúry sú novinári

chránení iba v čase, kým o informovanej skutočnosti nie je ukončené trestné konanie. V danej veci sa
tátoochrananevzťahujenaodporcu,pretožetrestnékonanieboloukončenépred6rokmioduverejnenia
žalovanej časti článku a povinnosťou novinára bolo si pred uverejnením informácie zistiť komplexné
informácie o výsledku colného a trestného konania, ktoré sa uvádzalo už v mediálnom monitoringu z
rokov 2001-2002. Z uvedených skutočností vyplýva právo navrhovateľa na ochranu osobnosti podľa
§ 11, 13 Občianskeho zákonníka ako fyzickej osoby z dôvodu, že v žalovanom článku bolo uvedené

jeho meno a priezvisko, podľa ktorého ho bolo možné presne určiť, aj keď odporca použil zaužívané
zjednodušenie. Ak by odporca v článku neuviedol meno a priezvisko navrhovateľa, ale iba názov
obchodnej spoločnosti R., a.s., nedala by sa presne určiť osoba navrhovateľa a v takomto prípade by
navrhovateľ ako fyzická osoba nebol aktívne legitimovaný, teda nositeľom tohto hmotného práva podľa
§ 11 Občianskeho zákonníka. Súd posudzoval nárok navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka

ako fyzickej osoby a nie ako konateľa alebo spoločníka obchodnej spoločnosti R., a.s. Poukázal na
to, že odporca namietal, že odporcom vykonanou opravou uverejnenou v denníku Pravda krátko po
zverejnení predmetného článku a zároveň pred podaním predmetnej žaloby, nemohlo dôjsť k zásahu
do práva navrhovateľa a tiež nemohlo dôjsť k zásahu v značnej miere a tým neboli splnené podmienky
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a to

za použitia kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že podmienkou rozhodnutia
súdu o priznaní nemajetkovej ujmy je zároveň aj rozhodnutie o daní primeraného zadosťučinenia,
pričom v tomto konaní súd zamietol žalobný návrh v časti poskytnutia morálneho zadosťučinenia-
ospravedlnenia z dôvodu, že tak odporcu už urobil. Súd k námietke odporcu uviedol, že podľa
§ 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na primerané zadosťučinenie-

ospravedlnenie a až v prípade, že by sa nezdalo postačujúce (za stanovených podmienok) má tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy. Toto ustanovenie však neupravuje zákonnú podmienku, že sa tak musí
stať výlučne súdnym rozhodnutím, a ani nestanovuje podmienku odmietnutia poskytnutia primeraného
zadosťučinenia - ospravedlnenia pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Teda pripúšťa aj vznik
situácie takej ako v danej prejednávanej veci, čo potvrdzuje aj súdna prax (NS SR 3Cdo 108/2011).

Vyslovilnázor,že odporcazverejnenímospravedlneniavosvojomdenníkuuznalneoprávnenosťzásahu
do osobnostných práv navrhovateľa a z tohto dôvodu sa súd zaoberal dôsledkami zásahu odporcu do
osobnostnýchprávnavrhovateľashodnotenímichzávažnostianegatívnychnásledkov.Súdzverejnenie
ospravedlnenia považoval za nepostačujúce na zmiernenie následkov zásahu, ktorý svojou intenzitou
a rozsahom odôvodňuje aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa žalobný

návrh navrhovateľa na uverejnenie ospravedlnenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka zamietol
v predchádzajúcom svojom rozhodnutí z dôvodu, že odporca vykonal opravu žalovaného článku dňa
22.10.2009 a súd túto považoval za postačujúcu a časovo aktuálnu. Navrhovateľ sa nemôže domáhať
zverejnenia takéhoto ospravedlnenia za spoločnosť R., a.s. Ak by súd vychádzal z tvrdenia odporcu,
že novinárske zjednodušenie označenie spoločnosti R., a.s. je meno navrhovateľa S. R., potom by bol

celý žalobný návrh na zamietnutie. Avšak takéto novinárske zjednodušenie je síce možné v tlači, ale
zároveň znamená identifikáciu určitej konkrétnej osoby v mieste jej bydliska, pracoviska, obchodného
pôsobiska a nie je možné tieto následky, teda jeho zviditeľnenie, nevidieť, bagatelizovať a prehliadať.
S týmto dôsledkom počíta aj samotný tlačový zákon v ustanoveniach § 7 a 8. Z tohto dôvodu bol
súd názoru, že navrhovateľ má aktívu legitimáciu aj ako fyzická osoba, ale iba v časti týkajúcej sa

následkov, ktoré jej žalovaný článok mohol spôsobiť v oblasti súkromného, rodinného, spoločenského,
pracovného života. Jeho nárok nie je nárokom zo zodpovednosti za škodu, preto súd nemôže zisťovať
výšku jeho znížených príjmov ako negatívny dôsledok uverejnenia žalovaného článku. K negatívnym
následkom spôsobeným žalovaným článkom samotný navrhovateľ uviedol, že pracuje v oblasti obchodu
s vojenským materiálom a táto oblasť je veľmi citlivá na nepreverené informácie a tieto následne

spôsobujú osobám alebo obchodným spoločnostiam často veľké škody, či už morálne alebo finančné
a týka sa to aj ich rodinných príslušníkov, blízkych, susedov, spolupracovníkov. Uviedol, že v tejto
oblasti pracuje 50 rokov a vybudoval si solídne postavenie doma aj v zahraničí. Negatívne dôsledky
spočívajú v nepríjemnostiach medzi kolegami, priateľmi, v narušení dôveryhodnosti jeho osoby akočloveka.On,jehodvedcéry,vnucidostávajúrôznenepríjemnéotázkyaprejavujúsaajnegatívnereakcie
okolia. Často v tom hrá určitú úlohu aj škodoradosť. Musí vysvetľovať tieto skutočnosti, aj telefonicky,
odpovedať aj na otázky cudzích ľudí. Niektorí ľudia sa mu vyhýbajú. Psychicky zle znáša on, aj jeho

rodinný príslušníci túto situáciu. Tieto tvrdenia navrhovateľa potvrdili aj vypočutí svedkovia. Podľa ich
vyjadrení tento stav trval krátku dobu po zverejnení predmetného článku a to asi po dobu pol roka.
Podľa tvrdenia navrhovateľa negatívne dôsledky v spoločenskom živote, spočívajúce v pozývaní jeho
osoby na spoločenské a športové podujatia, pretrvávali stále. Zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku
opätovnej medializácie v roku 2009 navrhovateľ nepreukázal žiadnymi lekárskymi správami. Podľa §

13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka súd priznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že v jeho prípade bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti minimálne
na dobu pol roka, čo navrhovateľ preukázal. K negatívnym následkom podľa súdu došlo aj v duševnej
oblasti samotného navrhovateľa, čo navonok nemusí byť vidieť a okrem výpovede navrhovateľa sa
táto skutočnosť nedá objektívne preukázať, pokiaľ dotknutá osoba (navrhovateľ) skrýva pred vonkajším
okolím svoje pocity a nenavštevuje psychológa alebo psychiatra. Súd v zmysle uvedenej judikatúry

prihliada nielen na závažnosť zníženia dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, ale aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade práve okolnosti, za ktorých došlo k
porušeniaprávamaliväčšiuváhupripriznanínáhradynemajetkovejujmy.Tietookolnostispočívalivtom,
že odporca krátko po zverejnení žalovaného článku dňa 19.09.2009 uverejnil opravu dňa 22.10.2009,
t.j. asi po mesiaci a podľa jeho tvrdenia ešte aj z jeho vlastnej iniciatívy. Z toho logicky vyplýva, že

odporca zrejme mal k dispozícii uvedené trestné a colné rozhodnutia, popr. informácie o výsledku týchto
konaní, alebo bol schopný si ich do mesiaca zaobstarať. Ak by výsledok konaní nepoznal, logicky by
nemal dôvod uverejňovať opravu a ešte sa aj ospravedlňovať. Pritom však podľa uvedenej judikatúry sú
novinári chránení iba v čase, kým o informovanej skutočnosti nie je ukončené trestné konanie. V danej
veci sa táto ochrana nevzťahuje na odporcu, pretože trestné konanie bolo ukončené pred 6 rokmi od

uverejnenia žalovanej časti článku a povinnosťou novinára bolo si pred uverejnením informácie zistiť
komplexné informácie o výsledku colného a trestného konania, ktoré sa uvádzalo už v mediálnom
monitoringu z rokov 2001-2002. Skrátene povedané, odporca zverejnil neaktuálne skutočnosti po
niekoľkých rokoch. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy 3.500,- eur súd určil vzhľadom na preukázané
tvrdenia navrhovateľom. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol ako nepreukázaný. Pre úplnosť

súd uvádza, že podľa súdnej praxe ESĽP v konaniach pred týmto súdom nie je potrebné preukazovať
vznik následkov a maximálna výška pre prípady ochrany osobnosti pre SR je 10.000,- až 12.000,- eur.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Trovy konania navrhovateľa pozostávali zo
zaplateného súdneho poplatku z návrhu vo výške 15.066,- eur a trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č.
655/2004 Z.z. § 10 ods. 8 za 15 úkonov (prevzatie veci 1.12.2009, žaloba 7.12.2009, pojednávania dňa

4.10.2010- nad 2hod., 14.2.2011 nad 2 hod., 21.3.2011 nad 2 hod., 16.5.2011, 5.10.2011, 9.11.2011,
písomné vyjadrenia na žiadosť súdu zo dňa 15.10.2010, vyjadrenie zo dňa 21.3.2012 k odvolaniu,
pojednávanie dňa 21.3.2014 a 17.9.2014) po 131,13 eur, t.j. 29.504,25 eur, režijný paušál 2x 6,95 eur,
2x7,21 eur, 5x7,41 eur, 1x7,63 eur, 2x8,04 eur, t.j. 89,08 eur, odmena spolu 29.593,33 eur, k tomu 20 %
DPH z tejto sumy, t.j. 5.918,66 eur, spolu odmena advokáta 35.511,99 eur.

Proti tomuto rozsudku, a to výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo
výške 3500 eur a proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie odporca.
Navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. Uplatnil si
náhradu trov konania. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne
vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav). Mal za to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal
zmätočnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti.

Poukázal na to, že súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.10.2013, č.k. 4Co/48/2012-392, ďalej sa
nevysporiadal so všetkými predloženými listinnými dôkazmi a pripojenými spismi, ako aj vykonanými
svedeckými výsledkami, keď výsledky vykonaného dokazovania nevyhodnotil postupom podľa ust. §
132 O.s.p.. Taktiež sa v rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, prečo

v danom prípade nebola postačujúca morálna satisfakcia pre navrhovateľa, keď priznanie morálnej
satisfakcie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je predpokladom priznania satisfakcie relutárnej
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Navyše, značná miera zásahu do práv navrhovateľa
v príčinnej súvislosti práve len v súvislosti so žalovanými článkami v denníku C., v konaní neboladokazovaním preukázaná. Vyslovil názor, že v prípade, ak súd nevyhovel návrhu navrhovateľa v jej
základe, a to v časti morálnej satisfakcie v podobe ospravedlnenia, a to vzhľadom na jej nedôvodnosť
a neopodstatnenosť (v kontexte odporcom zverejneného ospravedlnenia dňa 22.10.2009), nemal a

nemohol vyhovieť žalobe v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa priamo z
dikcie zákona predpokladá a nastúpi až v prípade, že morálne zadosťučinenie sa javí nepostačujúcim.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že navrhovateľovi priznal neprimerane vysokú sumu náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom riadnym a relevantným spôsobom neuviedol a nevysvetlil, prečo v danom
prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade

vychádzal výlučne len z tvrdení navrhovateľa ako účastníka konania, resp. predpokladov, špekulácii a
domnienok. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v žiadnej časti neuviedol a nešpecifikoval, čím
a ako bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a toto len skonštatoval bez odkazu
na obsah vykonaného dokazovania a na konkrétne skutočnosti, ktoré by objektívne svedčili k takémuto
záveru súdu. Rovnako súd nešpecifikoval, ktoré údaje týkajúce sa navrhovateľa zo žalovaného článku
sú nepravdivé, nakoľko podľa názoru odporcu v žalovanom článku žiadne takéto informácie o osobe

navrhovateľa uverejnené neboli. Dôvodil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže
byť založené na závere súdu, že boli uverejnené informácie o osobe navrhovateľa, ktoré neboli aktuálne
a boli osem rokov staré. Za nesprávny označil postup súdu aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania,
keď napriek skutočnosti, že navrhovateľ nebol v konaní úspešný v celom rozsahu, pri rozhodovaní o
náhrade trov konania použil ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.. Uviedol, že navrhovateľom boli v konaní

uplatnené dva nároky, a to uloženie povinnosti ospravedlniť sa navrhovateľovi a náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Tieto nároky sú samostatnými, ktoré môžu a aj nemusia byť v súdnom konaní
uplatnené súčasne. Keďže navrhovateľ uplatnil tieto nároky v konaní a bol úspešný len v jednom z
uplatnených nárokov, navrhovateľ mal len čiastočný úspech v konaní. Ďalej namietal, že súd prvého
stupňa sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou odporcu v súdnom konaní vedenom v písomných

podaniach a ústnych prednesov odporcu, pričom v odôvodnení rozsudku sa nevyjadril ku skutočnostiam
namietaným odporcom, ktorými popieral uplatnený nárok navrhovateľa a tiež žalobný petit. Vytýkal súdu
prvého stupňa, že neprihliadol ani na špecifikum periodickej tlače, v ktorej boli uverejnené napadnuté
tvrdenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktorá časť žalovaného článku mala
údajne zasiahnuť do subjektívnych práv navrhovateľa a ktorá konkrétna informácia v článku mala

spôsobiť značnú mieru do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Taktiež sa súd prvého stupňa
podľa jej názoru, dostatočným spôsobom nevyporiadal so svedeckou výpoveďou autora žalovaného
článku, W., ale aj šéfredaktorky denníka C., T. G., rovnako žiadnym spôsobom neodôvodnil výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na dôvody, ktoré ho viedli k uverejneniu
opravy dňa 22.10.2009 v denníku C., keď svojou opravou len upresnil zverejnené informácie v záujme

objektívneho informovania verejnosti. Opätovne zdôraznil, že predmetný článok reagoval na aktuálnu
spoločenskú tému, ktorá v spoločnosti silne rezonovala (nákup vojenského materiálu, hospodárnosť
nakladania s verejnými financiami). Článok ako taký sledoval legitímny cieľ - informovať o možných
podozreniach a personálnych prepojeniach medzi osobami pri nákupe vojenského materiálu pre MO
SR. Všetky informácie v žalovanom článku boli listinnými dôkazmi, ako aj svedeckými výpoveďami

preukázané ako pravdivé. Informácie o osobe navrhovateľa boli v žalovanom článku uvedené na
dokreslenie a vysvetlenie, že aj v prípade navrhovateľa sa jedná o osobu, ktorá má ako spoločník
S.M.S. spol. s r.o., prospech/profit z nákupu vysielačiek Tadiran pre MO SR. Z uvedeného dôvodu na
dokreslenie slúžili aj informácie zverejnené o osobe navrhovateľa a ním spoluvlastnenej spoločnosti
R. a.s. z rokov 2001- 2002. Cieľom bolo poukázať na osobné prepojenia medzi fyzickými osobami v

súvislosti s nákupom vojenského materiálu pre MO SR (spoločnosť R. a.s. ako vyplýva z jej podstaty
sa nemôže osobne poznať ani s p. R. ani s P. I.). Mal za to, že navrhovateľa nediskreditoval žalovaný
článok, ale jeho vlastné vyjadrenia a konanie v súvislosti s podozreniami z nelegálneho vývozu
vojenského materiálu do Angoly v roku 2001. Dôvodil, že v konaní nebola preukázaná značná miera
zásahu do osobného alebo profesijného života navrhovateľa, a to práve a len v príčinnej súvislosti

so žalovaným článkom, resp. dvoma vetami tohto článku, ktoré uvádzali priezvisko navrhovateľa.
Spôsob podania informácii a okolnosti, za ktorých došlo k uverejneniu žalovaného článku, podľa jeho
názoru vylučujú difamačný úmysel u odporcu, ale zároveň vylučujú aj difamačné následky vyvolané
u navrhovateľa. Ďalej dôvodil, že v danom prípade je potrebné brať pri hodnotení prípadu do úvahy
širšie súvislosti a podozrenia, ktoré tu vo vzťahu k navrhovateľovi reálne existovali určitý časový

úsek, ako aj šírku medializácie týchto podozrení. Navrhovateľa nediskreditoval žalovaný článok, ale
podozrenie z nelegálneho vývozu vojenského materiálu v roku 2001 a možného porušenia zákona.
Vyslovil názor, že všetky negatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote navrhovateľa po vyjdení článkov
v denníku C., nemôžu byť bez ďalšieho dávané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzitýmito negatívnymi udalosťami a žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a
žalovaným článkom chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Namietal, že súd vzal za preukázané zníženie
vážnosti navrhovateľa pred verejnosťou, jeho vzťahy v rodine, či postavenie v spoločnosti na základe

tvrdení navrhovateľa bez toho, že by vyplynulo z obsahu vykonaného dokazovania, keď z obsahu
vykonaného dokazovania vyplynulo, že okolie navrhovateľa, spolupracovníci, rodinní príslušníci (dcéry,
vnuci a pod.) v dôsledku žalovaného článku k navrhovateľovi nezmenili svoje správanie. Za irelevantné
považoval, aké následky v osobnostnej sfére boli v súvislosti so žalovaným článkom vyvolané u tretích
osôb. Ďalej poukázal na to, že následky tvrdené navrhovateľom (napr. zhoršenie zdravotného stavu,

psychického stavu navrhovateľa a pod.) vznikli pred uverejnením žalovaného článku a boli vyvolané
medializáciou navrhovateľa v iných médiách a najmä pred uverejnením žalovaného článku v denníku
C., a to najmä širokou medializáciou osoby navrhovateľa v roku 2001 - 2002. Ďalej poukázal na to,
že navrhovateľ relevantným dôkazom nepreukázal, že následky v podobne značnej miery zásahu v
zmysle § 13 ods. 1 Obč. zákonníka do práva na ochranu osobnosti boli spôsobené práve a len v
príčinnej súvislosti so žalovaným článkom. Zdôraznil, že navrhovateľ pôsobil a pôsobí aj v súčasnosti

v rovnakých funkciách a pozíciách, ako tomu bolo pred uverejnením žalovaného článku. Samotní,
v konaní vypočutí svedkovia uviedli, že buď svoje chovanie voči navrhovateľovi vôbec nezmenili,
alebo sa všetko vrátilo do starých koľají po cca 1 mesiaci od uverejnenia článku. Nie je preto možné
konštatovať, že v tomto prípade došlo k zásahu práva na ochranu osobnosti v značnej miere. Napriek
uvedenému, súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 3500 eur za uverejnenie informácie, ktorá je vo svojej podstate pravdivá. Vytýkal súdu
prvého stupňa, že nevyhodnotil skutočnosť, že redakcia uverejnila opravu informácií uverejnených
v žalovanom článku z vlastného podnetu dňa 22.10.2009 na podklade navrhovateľom doručených
dokladov a písomností. Navrhovateľom tvrdený následok, ak vôbec k jeho vzniku došlo, trval maximálne
33 kalendárnych dní. Ďalej poukázal na to, že v právnom štáte rozhodnutia súdov nemôžu byť zdrojom

neprimeraných príjmov a zároveň nesmú smerovať k finančnej likvidácii vydavateľov tlače, ktorí plnia
v demokratickej spoločnosti nezastupiteľnú úlohu v oblasti realizácie slobody slova, slobody prejavu a
práva na informácie. V tomto smere poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, Českej republiky a
ESĽP. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal, aby odvolací súd pripustil vo veci dovolanie,
nakoľko mal za to, že sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že v danom prípade sa jednalo zo strany
odporcu o publikovanie nepravdivých skrutkových tvrdení, ktorých nepravdivosť bola preukázaná
jednak v samotnom konaní a tiež ich nepravdivosť bola uznaná priamo odporcom, ktorý dobrovoľne

uverejnil opravu s ospravedlnením vo svojom denníku a tiež stiahol elektronickú verziu článku zo svojej
internetovej stránky. Mal za to, že za daných okolností, ktoré boli ustálené súdom prvého stupňa,
odporca sa nepravdivými zásahmi dotkol občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, vážnosti, bezúhonnosti,
povesti a súkromia navrhovateľa. Odporca sa ani len nepriblížil k naplneniu požiadavky preukázať
pravdivosť skutkových tvrdení. Uviedol, že spojenie osoby navrhovateľa s bombastickou kauzou

netransparentného nakladania s verejnými financiami na ministerstve obrany nezodpovedali dostupným
verejným informáciám, ktoré mohol odporca ľahko získať už pri príprave článku. Odporca však čitateľom
jednostranne predložil zavádzajúce údaje o spoločensky nežiaducom konaní navrhovateľa, ktoré v
kontexte celého článku vyvolali u ich prijímateľoch klamlivý názor, že navrhovateľ sa nespráva v
medziach zákona a že ho porušuje. Odporca tak uprednostnil rýchlosť a aktuálnosť spravodajstva pred

jeho pravdivosťou, vyváženosťou a správnosťou, a tak ovplyvňoval mienku ostatných občanov. Tým,
že si odporca riadne neoveril hodnovernosť predkladaných údajov, nekonal s dobrým úmyslom, ktorý
sa od novinárov vyžaduje a prekročil tak mieru prípustnosti, keď jednostrannosť povýšil nad objektivitu.
Mal za to, že takýto zásah šírený tlačou a internetom by rovnako pociťoval každý, kto by sa nachádzal
v postavení navrhovateľa. V danej veci preto súd vychádzal z bezprostredného vnímania výpovedí

a so zreteľom na ich podanie nemal dôvod pochybovať o ich pravdivosti. Ďalej poukázal na to, že
z nečakaného mediálneho zásahu pociťoval šok a zúfalstvo, pretože si bol vedomý, že ani prípadná
oprava či ospravedlnenie nedokáže efektívne napraviť škody spôsobené zásahom, ku ktorému vôbec
nemuselo dôjsť, keby si novinár splnil svoje základné povinnosti vyplývajúce z jeho profesie. Tieto
obavy sa naplno preukázali, keď sa prejavili dopady zásahu v jeho bezprostrednom okolí znížením

jeho dôstojnosti, občianskej bezúhonnosti a vážnosti, s poukazom na to, že býva a pôsobí v nie tak
veľkom meste, kde je anonymita menšia a spoločenská kontrola intenzívnejšia. Susedia, kolegovia,
zamestnanci i rodina po prečítaní článku začali o ňom pochybovať, a to aj napriek tomu, že ho dlhé
roky poznali ako slušného človeka. Na základe nepravdivých a hrubo skreslených informácií bol všakokolím odsúdený. Uviedol, že ak sa do uverejnenia článku s ním stretávali, po ňom zmenili názor,
prerušili s ním kontakty a začali od neho bočiť. Dostal sa tak do beznádejnej situácie, keď pravde
priečiace sa tvrdenia odporcu mali výrazný dosah dokonca aj na jeho blízku rodinu, keď nastalo vážne

narušenie rodinných vzťahov, ktoré boli napravované len s ťažkosťami. Rovnako negatívny názor ako
okolie si však vytvorili i čitatelia denníka odporcu. Keďže denník odporcu je periodikum s celosvetovým
dosahom, dokazovaním nikdy nebude možné zistiť reakciu čitateľov, ktorí článok čítali, s neznámou
identitou, ale ani tých občanov spoločnosti, ktorí síce článok nečítali, ale čitatelia im o ňom povedali,
ani zistiť negatívne reakcie na obsah článku. Morálne zadosťučinenie preto považoval v danej veci

za nepostačujúce, pretože by neplnilo efektívne svoju úlohu, dokonca by sa dostalo do rozporu s
jeho samotným účelom, keď by sa po rokoch mediálneho útlmu téma opäť dostala na stránky dennej
tlače, čo by bolo voči nemu kontraproduktívne. Okrem toho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie
je podmienený ospravedlnením. Mal za to, že je treba tiež zohľadniť nielen preventívnu, ale najmä
satisfakčnú funkciu peňažnej náhrady slúžiacej iba na zmiernenie ujmy a nie jej úplnú náhradu, pretože
tá sa ani nedá vyčísliť. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval za riadne odôvodnený v zmysle § 157

ods. 2 O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku zaoberal všetkými predloženými
argumentmiišpecifickýmiokolnosťamiprípadu,atonielentakými,ktoréboliprerozhodnutiekľúčové,ale
ajtakými,ktorébolibezvýznamnéaktorýmisaodporcaibasnažilodviesťpozornosťsúduodjadrasporu.
Záverom poukázal na správnu aplikáciu ust. § 142 ods. 3 O.s.p. súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorú špecifikoval.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti vo výroku o povinnosti
odporcuzaplatiťnavrhovateľovinemajetkovúujmuvovýške3500euravovýrokuonáhradetrovkonania
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho konania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu vo veci samej nie je dôvodné a proti výroku o

náhrade trov konania je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je tá časť napadnutého rozsudku, ktorou súd prvého stupňa priznal
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3500 eur a výrok o náhrade trov konania.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom
vznesené a vo veci samej sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Za daného stavu si odvoalcí súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. na ne odkazuje. K jednotlivým odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie
primerane vysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočívala podstata zásahu odporcu do osobnostných práv

navrhovateľa, a to konkrétne do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti, a to v narušení dôveryhodnosti
jeho osoby, prejavujúce sa v negatívnych reakciách okolia, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia (Mgr. V.
U., N. F., V.. D. G.) a neprimeranosť zásahu do osobnostných práv (vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, názov sporného článku „Téma dňa“, uverejnenie priezviska navrhovateľa v tomto článku v
súvislosti s nákupom vojenského materiálu, forma jeho šírenia - celoštátne distribuované periodikum

vychádzané vo veľkom náklade, šírené aj cez internet). Súd prvého stupňa náležite odôvodnil aj
výšku náhrady nemajetkovej ujmy (vzhľadom na postoj susedov, rodinných príslušníkov). Správne v
prejednávanej veci prihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pretože navrhovateľ bol v
rozporesoskutočnosťouvžalovanomčlánkuoznačenýzamožnéhopáchateľazávažnejtrestnejčinnosti
(„R. ešte v roku 2001 prichytili pri nelegálnom vývoze lietadiel do Z.“), ktorá je spoločnosťou sledovaná.

Neobstojí preto námietka odvolateľa, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Nedôvodná bola aj
námietka odvolateľa, že predmetný článok reagoval na aktuálnu spoločenskú tému, ktorá v spoločnosti
silne rezonovala (nákup vojenského materiálu, hospodárnosť nakladania s verejnými financiami) a
prípadné obmedzenie alebo narušenie práv navrhovateľa bolo primerané sledovanému cieľu. V danej
veci je odporca vydavateľom denníka C., v ktorom bol žalovaný článok uverejnený. Ide teda o „nositeľa“

slobody prejavu a poskytovania informácií, na ktorého sa vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované
postavenie) poskytované novinárom, resp. masmédiám, ktorá však nie je absolútna, má svoje hranice a
vychádzajúc z konkrétnych okolností danej veci jej mieru treba zohľadniť vo vzťahu k právam na ochranu
osobnosti navrhovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky už judikoval, že všetky základné práva aslobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva slobody nedôjde k
neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody. C. a slobody jedného sú
teda obsahovo obmedzené právami iných, či už tieto práva vyplývajú ako ústavne zaručené z ústavného

poriadku alebo z iných zákonov chrániacich celospoločenské záujmy, či hodnoty.
Sloboda prejavu a právo na informácie sú síce zaručené a každý má právo vyjadrovať svoje názory
spôsobom vyplývajúci z čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ), v niektorých
prípadoch však musí sloboda prejavu ustúpiť. K obmedzeniu slobody prejavu a práva vyhľadávať a šíriť
informácie možno nielen z dôvodov explicitne uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy, ale dôvodom takéhoto

obmedzenia môže byť tiež aj „ochrana práva a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom
najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka , ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi
zo strany iných osôb , vrátane navrhovateľky (IV. ÚS 107/2010 ). K zásahom do osobnostných práv môže
dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej,
znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej ) povahy. Ak k takému porušeniu malo dôjsť slovom, treba

pri skúmaní primeranosti konkrétnych výrokov v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenia
alebo hodnotiaci úsudok ( kritiku ), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií
sa líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou
dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci
úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho

hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných ( subjektívnych ) kritérií.

Vyslovenie hodnotiaceho úsudku teda požíva ochranu v rámci zaručenej slobody prejavu, len keď
prejavený hodnotiaci úsudok vychádza z dostatočného faktického základu. Predmetný článok sa
nepochybne týkal navrhovateľa, ktorý bol v ňom označený priezviskom, pričom tvrdenie, že ho v roku

2001 prichytili pri nelegálnom vývoze lietadiel do Angoly nebolo pravdivé. Správne súd prvého stupňa
potom vyhodnotil, že v danom prípade okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva navrhovateľa
mali väčšiu váhu pri priznaní nemajetkovej ujmy, keď tieto okolnosti spočívali v tom, že odporca po
zverejneníčlánkudňa19.09.2009uverejnilopravudňa22.10.2009,atopodľajehotvrdeniaešteajzjeho
vlastnej iniciatívy. Z vykonaného dokazovania bolo totiž preukázané, že ku skutočnostiam uvedeným v

článku došlo v roku 2001 a tlač o tejto skutočnosti informovala rozsiahle v rokoch 2001 a 2002. Podľa
mediálneho monitoringu z tohto obdobia sa z k tejto záležitosti vyjadroval aj navrhovateľ ako generálny
riaditeľ spoločnosti R. a.s. Znamená to, že v aktuálnom čase bola verejnosť informovaná podľa vtedy
dostupných informácií médií. Od tohto informovania do času uverejnenia žalovaného článku uplynulo
osem rokov a je potrebné, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, upriamiť pozornosť na to, že do

konca roka 2002 boli ukončené colné a trestné konania ohľadne údajného nelegálneho vývozu, ktoré
nepotvrdili zjednodušenú informáciu o nelegálnom vývoze lietadiel navrhovateľom do Z.. Odvolací súd
sastotožňujesnázoromsúduprvéhostupňa,ževzmysleuvedenýchrozhodnutí,aksaodporcarozhodol
opätovne verejnosť informovať o tejto udalosti z roku 2001, jeho povinnosťou bolo informovať verejnosť
úplne a presne, teda aj s doplnením o výsledky colného a trestného konania. Práve týmto konaním

odporcu došlo k nerovnováhe a konfliktu medzi právom navrhovateľa na ochranu osobnosti a právom
odporcu na slobodu prejavu, ktorá obmedzila právo navrhovateľa na ochranu osobnosti. Správny je
záver súdu prvého stupňa, že zverejnením žalovaného článku došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
ochranu jeho osobnosti. Tak judikatúra Ústavného súdu, ako aj judikatúra ESĽP, na ktorú aj navrhovateľ
vo svojom odvolaní poukazuje, nepopiera právo novinára dopustiť sa určitej nepresnosti, avšak za

súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne
existujúcim skutočnostiam, ktorá zásada z vyššie uvedených dôvodov odporcom nebola dodržaná. V
danom prípade bolo jednoznačne potrebné uprednostniť právo na ochranu osobnosti navrhovateľa,
lebo uverejnením predmetného článku (časti článku) prekročilo periodikum ústavou mu garantovanú
slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa. Podľa názoru

odvolacieho súdu, ak by súd neuznal právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, znamenalo by to,
že jednému právu, t.j. právo na informácie bez akýkoľvek obmedzení a hraníc by dal prednosť pred
právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo je neprípustné. Vecou samotného vydavateľa by malo
byť, aby pred zverejnením predmetného článku dostatočne posúdil a zhodnotil, či ich zverejnením môže
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Už samotným vykonaním opravy žalovaného

článku, odporca v podstate uznal, že neprípustne zasiahol do osobnosti navrhovateľa, ktorému opravou
uvedeného článku poskytol morálne zadosťučinenie.Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. materiálnej satisfakcie, ktorú si
navrhovateľ tiež uplatnil, je vždy, samozrejme v závislosti na individuálnych okolnostiach konkrétnej veci,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať

ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti , za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko , teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase
(v tej istej situácii , postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Súd prvého stupňa dospel
k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľovi neoprávneným zásahom do osobnostných práv

chránených § 11 Občianskeho zákonníka , konkrétne práva na ochranu súkromného, spoločenského a
pracovného života a s tým imanentne spojeným právom na súkromie, bola spôsobená závažná ujma,
za ktorú mu patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
lebo len morálne zadosťučinenie (pri opísanom zásahu) za postačujúce považovať nemožno. Existenciu
závažnej ujmy spôsobenej navrhovateľovi neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv pritom
súd prvého stupňa aj správne objektívne vyhodnotil z hľadiska obsahu, intenzity a okolností, za ktorých k

neoprávnenémuzásahudošlo.Zohľadniljednakskutočnosť,žespornýčlánokboluverejnenývdenníku,
ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, ale hlavne (uvedené) okolnosti, za ktorých sa tak
stalo a napokon aj postavenie navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu v žiadnom prípade nie
je možné súdom prvého stupňa priznanú nemajetkovú ujmu v peniazoch (3.500 eur ) považovať za
privysokú a tak nezodpovedajúcu kritériám na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Pokiaľ odporca tvrdí, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nevyhovuje požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť,
zrozumiteľnosť a presvedčivosť , odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa uznesenia ústavného súdu
z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 nemusí všeobecný súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho , aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie súdu , ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu

zo 16.marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu
v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na odôvodnenie , ktorého štruktúra
je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
O.s.p.) . Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní , zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia , ktoré
sa v odvolacom konaní preskúmava. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vyššie uvedeným kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
zodpovedá. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, ktoré ho viedli k
záveru, že uverejneným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv

navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu závery súdu prvého stupňa nie sú v danej veci zjavne
neodôvodnené, nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Námietky odvolateľa

uvádzané v odvolaní neboli preto dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej časti o priznaní
nemajetkovej ujmy podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Predmetom odvolacieho prieskumu bol ďalej výrok o náhrade trov konania. Odvolateľ argumentoval
tým, že súd prvého stupňa na vec nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p., keď mal aplikovať ust.
§ 142 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ bol vo veci len čiastočne úspešný, nakoľko v danom prípade je
nepochybné, že predmetom žaloby boli dva samostatné nároky a navrhovateľ bol úspešný len v jednom
z uplatnených nárokov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadne náhrady trov konania vyplýva,

že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu trov konania bez toho, aby zohľadnil úspech a
neúspech navrhovateľa v danej veci. Súd prvého stupňa tak rozhodnutie zaťažil vadou, ktorá mala za
následok , že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221
ods. 1 písm. h), f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade trov konania, rozhodnutie náležite
odôvodní.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov konania - trov právneho zastúpenia
za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10.12.2014 91,29 eur + 1 x režijný paušál
8,04 eur = 99,33 eur + 20% DPH = 19,87 eur , spolu 119,20 eur (§ 10 ods. 8, § 13a ods. 1 písm. c),

§ 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v platnom znení).

Odvolací súd v danej veci nepripustil dovolanie z dôvodu, že nejde o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .