Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 29, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010017
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:9012010017.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a

členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: S. N., trvale bytom
K. XXX/XXX, XXX XX T. H. D., právne zastúpeného JUDr. Tomášom Rosinom, advokátom so sídlom
kancelárie Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova ul. č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. SLV-
PS-PK-215/2011 z 22. decembra 2011, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5S/145/2012-85 zo 16. júna 2015 v znení opravného uznesenia č. k. 5S/145/2012-109
z 29. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/145/2012-85 zo 16.
júna 2015 v znení opravného uznesenia č. k. 5S/145/2012-109 z 29. januára 2016 m e n í tak, že
žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd") podľa § 250j ods. 2 písm.
c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.") zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-
PK-215/2011 z 22. decembra 2011, ktorým, rozhodol o rozklade žalobcu proti Personálnemu rozkazu

č. 392/2011 z 19. septembra 2011, ktorým bol žalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej iba „zákon o štátnej službe
príslušníkov PZ") zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru v stálej štátnej službe vo funkcii
referent s územnou a objektovou zodpovednosťou Obvodného oddelenia Policajného zboru v Žiari nad
Hronom, Odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom,
služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici s tým, že služobný pomer

končí dňom doručenia rozhodnutia. (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa") tak, že
rozklad žalobcu zamietol a Personálny rozkaz č. 392/2011 z 19. septembra 2011 potvrdil.

Krajskýsúd,zpriloženýchadministratívnychspisovžalovanéhoasprávnehoorgánuprvéhostupňazistil,
že dňa 14. júla 2011 o 8:26 hod. bola spísaná Zápisnica o trestnom oznámení s U. E., ktoré podal vo veci
jeho napadnutia S. N.. Dňa 13. júla 2011 bol spísaný Úradný záznam s npráp. Z. K. a stržm. A. E. v ktorej
okrem iného je uvedené, že počas odchodu z budovy NsP v Žiari nad Hronom, kedy bol U. E. s rukami

spútanými za chrbtom, k menovanému podišiel kolega práp. S. N. z OO PZ Žiar nad Hronom v civilnom
ošatení v tom čase v osobnom voľne a vytkol mu (U. E.), že sa nemá na jeho syna zaháňať mačetou a
nechsamuvbudúcnostivyhne.Vtomhoudrelrukoupotvári.Vďalšomnapádanímenovanéhozostrany
kolegu bolo zabránené hliadkou OO PZ. Dňa 2. septembra 2011 bol spracovaný návrh na prepusteniežalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm.
e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ z dôvodu, že žalobca v presne nezistenom čase po 20:40 hod.
pred budovou Nemocnice s poliklinikou v Žiari nad Hronom, v čase mimo služby a na mieste prístupnom

verejnostipristúpilkU.E.,ktorýbolvtomčaseeskortovanýzošetreniahliadkouOOPZŽiarnadHronom,
OR PZ v Žiari nad Hronom, do budovy OO PZ Žiar nad Hronom a začal ho pri služobnom cestnom
vozidle udierať päsťami do tváre a vyhrážať sa mu, že ho upáli a zabije. V ďalšom napádaní žalobcovi
zabránila až hliadka OO PZ. Po tomto incidente bol poškodený U. E. usadený do služobného cestného
vozidla, pričom žalobca na stojacom vozidle otvoril zadné dvere a opäť ho niekoľkokrát udrel do tváre.

Ďalšiemu napádaniu U. E. žalobcom zabránila až hliadka OO PZ. Uvedený skutkový stav bol zistený na
základe šetrenia odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra SR
evidovanom pod ČVS: SKIS-230/IS-3-V-2010 (ORP-ZH-VO-451/2011). O začatí konania o prepustení
bol žalobca upovedomený dňa 21. septembra 2011. Žalobca vo vyjadrení vo veci konania prepustenie
zo služobného pomeru zo dňa 21. augusta 2011 uviedol, že dňa 13. júla 2011 mu zavolal syn, ktorý
uviedol, že bol napadnutý osobou U. E., ktorý si so sebou priniesol benzín, mačetu a sekeru a okrem

jeho osoby napadol aj Q. N.. Po tomto išiel s jemu známou osobou do miesta trvalého bydliska syna a
tam mu vyrozprával celú vec ako sa udiala. K incidentu pred nemocnicou uviedol, že odtiaľ vyšiel U. E.
spoločne s hliadkou. On prišiel k menovanému a pýtal som sa ho, čo to malo znamenať, a čo to urobil.
Na to mu U. E. povedal, že N. (žalobcov syn) je na vine a on nič neurobil, na čo mu žalobca povedal, aby
neklamal, že čo ho to napadlo takto vec riešiť, že ak má problém s jeho synom, má to riešiť cez rodičov

a v kľude, a nie sa ozbrojiť a ísť robiť zle. Potom mu povedal, že si neprajem, aby sa približoval k jeho
synovi a nech na neho zabudne, s čím U. E. súhlasil. Keď sa ho opýtal či to pochopil, rozplakal sa, na čo
mu položil pravú ruku na jeho ľavé plece. Hliadka ktorá U. E. sprevádzala, stála v tesnej blízkosti a ako
mu položil ruku na plece, člen hliadky sa postavil medzi neho a osobu E. a odtlačil E. ďalej od neho. Po
tomto ho posadili do služobného vozidla na zadnú stranu spolujazdca. E. si cestou do vozidla vypýtal

vreckovku a tak žalobca šiel k svojmu vozidlu, vybral papierovú vreckovku, ktorú následne hodil E. do
auta dnu so slovami, aby sa s ňou zadrhol. Na to zavrel dvere na služobnom vozidle (v ktorom sedel E.) a
odišiel preč. Uviedol, že U. E. neudrel päsťou, ani sa mu nevyhrážal upálením a zabitím. Hliadka OO PZ
mu nemusela v ničom brániť nakoľko sa ničoho nedopustil. Dňa 21. augusta 2011 o 11.00 hod. bola so
žalobcom spísaná Zápisnica o výsluchu účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru,

ktorá sa zhoduje s jeho písomným Vyjadrením vo veci konania prepustenie zo služobného pomeru zo
dňa 21. augusta 2011. V zápisnici uviedol, že do nemocnice (kde následne došlo k incidentu) išiel s
osobami, ktorých totožnosť neuviedol. Dňa 23. augusta 2011 bola spísaná na Obvodnom oddelení PZ
Žiar nad Hronom s U. E. Zápisnica o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci,
kde menovaný uviedol, že po prvotnom ošetrení lekárom ho policajti viedli von z budovy v putách, ktoré

mal zapnuté za chrbtom, pričom keď vyšiel z budovy, vonku pred budovou nemocnice stál pán v civilnom
oblečení, ktorého dovtedy nepoznal, a ktorý prišiel k nemu a začal na neho kričať, cit. „Vieš kto som ja
ty kokot? Ja som S. N., policajt.". Potom na neho žalobca ďalej opakovane kričal, že ho zabije, upáli a
že ho dá uviazať o strom, následne ho napadol údermi päsťami do hlavy, konkrétne ho udrel asi 6 až
8 krát a to do oblasti celej hlavy, z toho minimálne 3 krát do nosa. Policajti, čo ho viedli (npráp. Z. K. a

stržm. A. E.) sa žalobcovi snažili v tom útoku zabrániť. Potom, čo od neho žalobcu oddelili, posadili ho
do policajného auta zaparkovaného pred vchodom do nemocnice, na zadné sedadlo. Policajti sa ešte
pár sekúnd rozprávali so žalobcom, nevie o čom, nepočul ich. Potom keď už mali s policajtmi odísť,
žalobca otvoril zadné dvere na aute, kde sedel a znovu ho napadol päsťami. Dňa 23. augusta 2011
o 11.45 hod. boli s Z. K. - policajtom zaradeným na OO PZ Žiar nad Hronom a o 13.00 hod s A. E. -

policajtom, služobne zaradeným na OO PZ Žiar nad Hronom, spísané Zápisnice o výsluchu osoby na
zistenie a objasnenie skutočného stavu veci, ktorí potvrdili skutočnosti uvedené v úradnom zázname
z 13. júla 2011, a ktorí zhodne tvrdili, že v inkriminovanom čase, na inkriminovanom mieste došlo zo
strany žalobcu k fyzickému a slovnému útoku na osobu U. E..

Dňa 19. septembra 2011 bol vydaný personálny rozkaz č. 392, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods.
1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru v stálej štátnej službe vo funkcii referent s územnou a objektovou zodpovednosťou
Obvodného oddelenia Policajného zboru v Žiari nad Hronom, Odboru poriadkovej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Banskej Bystrici s tým, že služobný pomer končí dňom doručenia rozhodnutia. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplývajú skutočnosti zistené a zaznamenané v návrhu na prepustenie žalobcu zo
služobného pomeru a konštatovanie, že zabezpečené dôkazy boli vyhodnotené v zmysle ust. § 238 ods.
4 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnejsúvislosti, na základe čoho bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a protiprávne konanie žalobcu
bolo dostatočne zistené a preukázané.

Proti Personálnemu rozkazu č. 392/2011 podal žalobca rozklad v ktorom namietal, že výsluchy členov
príslušnej hliadky OO PZ a aj výsluch samotného U. E. boli vykonané bez jeho prítomnosti, resp. jeho
právnehozástupcu.Zdôvodurozporovvovýpovediachnavrholvykonaťkonfrontáciumedzinímačlenmi
hliadky ako aj U. E.. Okrem iného namietal aj to, že v Personálnom rozkaze nie je prihliadnuté na jeho
výpoveď. Taktiež nedošlo k vyhodnoteniu jeho výpovede a výpovede členov posádky OO PZ a napokon

aj výpovede U. E., preto je v tejto časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nepreskúmateľná
pre nedostatok dôvodov.

Žalovaný rozhodnutím Č.p.: SLV-PS-PK-215/2011 zo dňa 22. decembra 2011 rozklad žalobcu zamietol
a Personálny rozkaz č. 392 zo dňa 19. septembra 2011 potvrdil.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu v rozsahu žalobných námietok skonštatoval, že dňa
7. septembra 2011 po predchádzajúcom telefonickom dohovore v obci Stará Kremnička mjr. Bc. A.
C., pplk. Ing. R. O. oboznámili žalobcu s Návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka
PZ, ktorý bol riadne poučený o jeho práve nazrieť do spisového materiálu, urobiť si z neho poznámky
a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie, ako aj k predloženému spisovému materiálu, ako

aj navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Po poučení žalobca odmietol sa s týmto návrhom
oboznámiť, ako aj sa k nemu vyjadriť alebo predložiť svoje písomné pripomienky, námietky, návrhy
a dôkazy. Záverom uviedol, že zváži ďalšie kroky po konzultácii so svojim právnikom. Žalovaný pri
vydaní oboch správnych rozhodnutí vychádzal z dôkazov, ktoré boli získané vlastným šetrením a to:
Zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 14. júla 2011; Úradný záznam zo dňa 13. júla 2011 spísaný

stržm. A. E. a npráp. Z. K.; Lekárska správa zo dňa 13. júla 2011 z vyšetrenia U. E.; Zápisnica
z výsluchu práp. S. N. zo dňa 21. augusta 2011; Zápisnica z výsluchu U. E. zo dňa 23. augusta
2011; Zápisnica z výsluchu Z. K. zo dňa 23. augusta 2011; Zápisnica z výsluchu A. E. zo dňa 23.
augusta 2011. Dôkazy, ktoré si žalovaný zaobstaral na preukázanie protiprávneho konania žalobcu
boli získané na základe vlastného šetrenia zákonným spôsobom, avšak krajský súd skonštatoval, že

správne orgány v priebehu správneho konania neodstránili rozpory vo výpovediach o správaní žalobcu
pri incidente pred nemocnicou v Žiari nad Hronom, ktoré sú zrejmé z vyššie uvedených Zápisníc
spísaných s priamymi účastníkmi incidentu, napriek čomu je však v rozhodnutiach oboch správnych
orgánovuvedené,ževykonanédôkazypostačujúpreobjasnenieskutočnéhostavuveci.Správneorgány
rozpory v tvrdeniach jednotlivých priamych účastníkov incidentu neodstránili napriek návrhu žalobcu

na vykonanie konfrontácie, ktorou by sa odstránil diametrálny rozdiel v opise incidentu žalobcom a U.
E., vzhľadom na čo krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/
O.s.p., pretože krajský súd po preskúmaní rozhodnutí a postupu oboch správnych orgánov v medziach
žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. V ďalšom
konaní uložil žalovanému odstrániť rozpory vo výpovediach jednotlivých priamych účastníkov incidentu

tak, aby sa ustálilo správanie žalobcu pred nemocnicou v Žiari nad Hronom.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi súd
priznal náhradu trov konania v celkovej výške 666,92 eur za 4 úkony právnej služby.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote z dôvodu § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p. odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu
zamietne. Uviedol, že samostatné personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
príslušníka PZ, ktoré je samostatné od iných druhov konaní, či už od disciplinárneho konania alebo
trestnoprávneho konania, vykonal v súlade s platnou právnou úpravou, na dôsledné prešetrenie

danej veci. Členovia hliadky OO PZ Žiar nad Hronom npráp. Z. K., stržm. A. E., ako aj U. E. vo
svojich výpovediach fyzický útok žalobcu voči U. E. potvrdili. O objektivite a pravdivosti vyjadrení
členov hliadky k veci nie je pritom žiadny dôvod pochybovať. Poukázal na to, že žiadne ustanovenie
zákona inštitút konfrontácie neupravuje. Podľa Č1. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný

taktiež uviedol, že k vykonaniu konfrontácie ani nebol daný žiadny relevantný dôvod, vzhľadom k
jednoznačnosti dôkazov o spáchaní protiprávneho konania žalobcom. Taktiež nebol daný žiadny dôvod
ani na prítomnosť žalobcu pri výsluchoch jednotlivých osôb. Žalobca o svoju prítomnosť pri výsluchoch
nakoniec ani žiadnym spôsobom nepožiadal. Žalobca sa mohol v rámci samostatného personálnehokonania oboznámiť so všetkými vo veci vykonanými dôkazmi. Je potrebné uviesť, že žalobca ani v
podanej žalobe neuvádza, v čom vidí rozpory v zadovážených dôkazoch. Skutočnosť, že výpoveď
žalobcu nekorešponduje s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, ktorými je spáchanie protiprávneho

konania žalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané, nie je takou skutočnosťou, ktorá by zakladala
dostatočný dôvod na vykonanie žalobcom navrhovanej konfrontácie. Dôkazy, ktoré boli žalovaným v
danej veci zhromaždené a vyhodnotené boli zadovážené v súlade so zákonom a tieto sú podľa názoru
žalovaného postačujúce pre vydanie napadnutého personálneho rozkazu. Zhromaždenými dôkazmi
bolo žalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané protiprávne konanie, ktorého sa dopustil. Žalobca

malmožnosťvrámcikonaniavedenéhoužalovanéhovyužiťvšetkysubjektívnepráva,ktorémuvyplývali
z ustanovení zákona, a to nielen v rámci konania na prvostupňovom orgáne, ale aj v rámci konania
na odvolacom orgáne u žalovaného. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že správne uváženie
pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale
i povinnosť, prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad
logického myslenia (právny názor NS SR napr. č.k. 4 Sž 149/99), pričom zásada objektívnej pravdy bola

v danom prípade dôsledne dodržaná. Žalovaný má za to, že pri hodnotení dôkazov je povinný starostlivo
prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Podľa názoru
žalovaného podstata princípu voľného hodnotenia dôkazov spočíva v tom, že v hodnotení výsledkov
dokazovania je príslušný nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného
pomerupodľa§192ods.1písm.e/zákonaoštátnejslužbepríslušníkovPZ,slobodný,zčohovyplýva,že

žiadne procesné ustanovenie zákona mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu, má tomu-ktorému
dôkaznému prostriedku priznať. V hodnotiacej činnosti je iba obmedzený napr. pravidlami formálnej
logiky, ktorým by hodnotiace úsudky nemali odporovať, skúsenosťami z aplikačnej praxe a napokon
povinnosťou hodnotiaci záver v rozhodnutí jasne a stručne odôvodniť. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods.2ÚstavySRanizčl.37ods.2ačl.38ods.2listinynemožnovyvodiťprávoúčastníkakonaniaatomu

zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené
účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou
spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho
úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé
rozhodnutie v danej veci. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. III. ÚS 345/04-11.

Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že vykonaním žalobcom navrhovanej konfrontácie by v žiadnom
smere nedošlo k zmene tej skutočnosti, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania tak, ako je
to uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí. Z obsahu jednotlivých výpovedí, ktoré tvoria súčasť

priloženého administratívneho spisu, a ktoré zhromaždil žalovaný v konaní o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru vyplýva, že stržm. A. E. vo výpovedi zo dňa 23. augusta 2011 okrem iného potvrdil,
že v inkriminovanú dobu pri služobnom motorovom vozidle pred budovou nemocnice pri eskortovaní U.
E. k nim pristúpil žalobca, ktorý U. E. povedal, že sa na jeho syna mačetou zaháňať nebude a následne
ho rukou udrel do oblasti tváre. Ďalej potvrdil, že po tom, ako už boli vo vozidle, žalobca otvoril zadné

dvere, nahol sa do vnútra a videl, ako sa zahnal na U. E., akoby ho chcel udrieť, či ho však potom udrel
nevedel uviesť. Z výpovede npráp. Z. K. zo dňa 23. augusta 2011 okrem iného vyplýva, že ako prišiel
v inkriminovaný čas žalobca k nim, tak začal U. E. vyčítať, prečo sa s mačetou zaháňal na jeho syna.
Uviedol, že žalobca bol rozrušený a po U. E. kričal a hovoril mu, že sa má jeho synovi do budúcnosti
vyhnúť a následne ho jedenkrát udrel otvorenou dlaňou cez ústa. U. E. mal v tom čase na rukách putá

a spútaný bol s rukami za chrbtom. Počas toho, ako stržm. A. E. viedol U. E. k vozidlu, žalobca na neho
kričal, „...že ak sa ešte raz zastará do jeho syna, tak ho zabije.". Ďalej uviedol, že keď boli spolu s U. E. v
služobnom motorovom vozidle, vtedy žalobca otvoril zadné dvere, nahol sa do auta k U. E. a asi dvakrát
ho udrel päsťou do hlavy, konkrétne dvakrát z boku do nosa. U. E. vo svojej výpovedi zo dňa 23. augusta
2011 okrem iného uviedol, že v inkriminovaný čas žalobca na neho kričal, že ho zabije, a asi šesť až

osemkrát ho udrel päsťami do oblasti celej hlavy, z toho minimálne trikrát do nosa. Ďalej uviedol, že po
tom, ako sedel vo vozidle, žalobca otvoril dvere a znovu ho udrel asi šesťkrát päsťami do hlavy s tým, že
kričal, že ho zabije. Práve vyhodnotením jednotlivých výpovedí členov hliadky OO PZ Žiar na Hronom
v danom prípade v plnej miere doplňuje a potvrdzuje výpoveď U. E., ktoré sa líšia iba v počte úderov a
intenzity slovného útoku žalobcu na U. E.. Je teda logické a zákonné, keď sa z hľadiska hodnovernosti

žalovaný priklonil k výpovedi členov hliadky OO PZ Žiar nad Hronom a ďalším dôkazom, ktoré dotvárajú
priebeh celého protiprávneho konania žalobcu. Žalovaný poukazuje na to, že dôvodom prepustenia
žalobcu zo služobného pomeru bolo naplnenie zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 192
ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, a to že žalobca porušil služobnú prísahuzvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby. Tento dôvod prepustenia sa počas konania vedeného u žalovaného nezmenil. V návrhu
na prepustenie žalobcu, ako aj v personálnom rozkaze o jeho prepustení a dokonca aj v napadnutom

rozhodnutí o zamietnutí podaného rozkladu sa ako dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru
uvádza práve naplnenie zákonných podmienok ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ. Predmetom konania vedeného u žalovaného, a to či už v rámci prvostupňového
konania ako aj odvolacieho konania bolo rozhodovanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
príslušníka PZ, ako už bolo uvedené, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/

zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Žalovaný v predmetnom konaní rozhodoval iba o ďalšom
trvaní služobného pomeru žalobcu. V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje
porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje. Žalovaným bolo v
konaní nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy za
súčasného splnenia podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby. Personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ

bolo vykonané striktne na základe príslušných ustanovení zákona a v rámci predmetného konania bol v
plnom rozsahu dodržaný zákonný postup. Žalovaný má za to, že po vyhodnotení zadovážených dôkazov
na základe vlastného šetrenia, ktoré vo veci vykonal, správne konštatoval protiprávne konanie žalobcu,
ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka PZ a jeho postup bol realizovaný v intenciách platnej
právnej úpravy, pričom bolo potrebné prijať záver, že žalobcovým konaním došlo k naplneniu pojmových

znakov skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov
PZ. Žalovaný pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia vychádzal z právneho stavu a skutkových
okolností existujúcich v čase prepustenia a práve skutočnosti, ktoré tento dôvod zakladali, sú podľa
názoru žalovaného v dostatočnom rozsahu uvedené v napadnutom rozhodnutí, v ktorom sa odvolací
orgánžalovanéhomuselvysporiadaťsovšetkýmirelevantnýminámietkamižalobcu,naktorévpodanom

rozklade žalobca poukazoval. Tieto skutočnosti podľa názoru žalovaného vyplývajú zo zadovážených
dôkazov, ktoré sú súčasťou predloženého spisového materiálu.

Rozhodnutím ministra vnútra SR o prepustení zo služobného pomeru sa nerozhoduje o vine príslušníka
PZ z hľadiska jeho prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti podľa trestného zákona alebo jeho prípadnej

priestupkovej zodpovednosti podľa zákona o priestupkoch, ale týmto rozhodnutím sa rozhoduje o
zotrvaní, resp. nezotrvaní v služobnom pomere, pretože svojim protiprávnym konaním sa spreneveril
služobnej prísahe alebo služobným povinnostiam (Žalovaný podporne poukázal na právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený napr. vo veci sp. zn. 8Sžo/92/2009, sp. zn.
1Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/108/2008, sp. zn. 1Sžo/91/2008, sp. zn. 8Sžo/125/2008). Žalobca bol

zadováženými dôkazmi usvedčený zo spáchania protiprávneho konania, čím bola vytvorená prekážka
prejehoďalšiezotrvanievslužobnompomerezhľadiskakonanianezlučiteľnéhospostavenímaúlohami
príslušníka PZ. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním
a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho
postavenie v spoločnosti. Na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu

štátnej služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené
vyššie nároky na činnosť príslušníkov PZ. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania
o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané
dôkazmi obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca. Skutočnosti k uplatneniu
dôvodu prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm.

e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v okamihu prepustenia boli teda dané, a preto po splnení
všetkých zákonných podmienok bol návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi
predložený ministrovi vnútra Slovenskej republiky, ktorý ako jediný oprávnený zistiť predmetný dôvod
prepustenia a ako jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka
PZ podľa uvedeného ustanovenia zákona tento v plnej miere akceptoval. Výsledkom tohto procesu bol

v zákonných medziach vydaný personálny rozkaz a následne po podaní rozkladu aj žalobou napadnuté
rozhodnutie. Žalovaný jednoznačne zastáva názor, že obe napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade
so zákonnými požiadavkami uvedenými v ustanovení § 241 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a
majú všetky zákonom predpísané náležitosti.

Na pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd uznesením č. k. 5S/149/2012-109 z 29.
januára 2016 opravil v napadnutom rozsudku v záhlaví zloženie senátu.Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že krajský súd správne dospel k záveru,
že správne orgány postupovali nezákonným spôsobom, keď neodstránili rozpory vo výpovediach o
správaní žalobcu pri incidente, ktorý mal za následok jeho prepustenie zo služobného pomeru. Je tak

zrejmé, že správne orgány nemohli tvrdiť, že vykonané dôkazy postačujú na objasnenie skutočného
stavu veci a takýto záver je nelogický a teda nesprávny a nezákonný. Nič nebránilo správny m orgánom,
aby svoj postup v danej veci zorganizovali tak, že vykonajú konfrontáciu medzi jednotlivými osobami
a až po vyhodnotení konfrontácie mohla byť dôkazná situácia eventuálne postačujúca na meritórne
rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd, odvolaním napadnutý rozsudok, potvrdil a priznal mu nárok na

náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd" alebo „odvolací súd") ako súd odvolací (§
246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.. Rozsudok bol verejne vyhlásený 29.
marca 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

piatejčastidruhejhlavyObčianskehosúdnehoporiadkujeposudzovať,čisprávnyorgánvecnepríslušný
nakonaniesizadovážildostatokskutkovýchpodkladovprevydanierozhodnutia,čizistilvoveciskutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§

250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového
ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s

prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Predmetom súdneho a teda aj odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, ktorým žalovaný zamietol rozklad a potvrdil Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej
republiky z 19. septembra 2011, č. 392, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru. Úlohou súdu v konaní bolo teda posúdiť, či správny orgán postupovalv súlade so zákonom, a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ z hľadiska závažnosti možného negatívneho
vplyvu v služobnom pomere. Odvolací súd preskúmal v medziach odvolania odvolaním napadnuté

rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho
orgánu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
a či z takto vymedzeného rozsahu prieskumu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím

prvoinštančného správneho orgánu je v súlade so zákonom, odvolanie žalovaného je teda dôvodné, a
preto odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Na úvod odvolací súd zdôrazňuje, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru je inštitútom
verejného práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka Policajného zboru vyplýva z osobitnej
povahy zamestnávateľa policajta, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Príslušník

Policajného zboru sa prostredníctvom svojho zamestnávateľa priamo zúčastňuje na výkone verejnej
moci, preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť.
Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu
verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi výkonu služby v Policajnom
zbore. Každý príslušník Policajného zboru, ktorý tieto vlastnosti nemá a prejavuje sa v rozpore s

nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru (podporne aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. marca 2016, č. k. 3Sžo/98/2014 a z 23. novembra 2017, č. k. 7Sžo/26/2016).
Odvolací súd poukazuje, že správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v
rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančné - úvahové
pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. Na vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca

jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu (argumentačne jednoznačne
preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom), pričom pre zrušenie rozhodnutia
žalovaného nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov.

V zákone o štátnej službe príslušníkov PZ zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za porušenie

prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie
je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k
právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali
správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade
sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych

okolností. Podľa odvolacieho súdu zákon síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia
o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé
porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam
a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia
skutkových zistení. Zároveň však najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že zákon o štátnej službe

príslušníkov PZ poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj
ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má
väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Preto najvyšší
súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a
morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom

dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné
zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinností.

V prejednávanej veci sa krajský súd dostatočným a zároveň vyčerpávajúcim spôsobom nevenoval
tomu, či správne orgány náležite zistili skutkový stav veci pred vydaním napadnutého rozhodnutia, či si

zaobstarali všetky potrebné podklady na vydanie rozhodnutia, a či boli získané zákonným spôsobom,
pričom krajský súd mal za preukázané, že správny orgán neodstránil rozpory medzi výpoveďami
poškodeného, zakročujúcich príslušníkov PZ a žalobcu, následkom čoho rozhodnutie žalovaného zrušil
a zároveň mu uložil rozpory, ktoré ale v priebehu konania neboli identifikované, odstrániť.

Z vyjadrení a podaní žalobcu nachádzajúcich sa v spisovom materiály správneho orgánu vyplýva, že
tento opisuje incident rozdielne, ako bol ustálený správnym orgánom. Uvádza, že k fyzickému, ani
slovnému útoku na poškodeného z jeho strany nedošlo, tomuto len položil ruku na rameno, keď mu
dohováral. Bol si vedomý, že poškodený fyzicky napadol jeho syna mačetou. Podľa jeho vyjadrenia,k poškodenému pristúpil a začal mu dohovárať, aby sa k jeho synovi nepribližoval a aby ozbrojený
nenapádal iných ľudí. Pri dohováraní mal zvýšený hlas, kričal. Počas toho, ako člen hliadky stržm. E.
začal usádzať poškodeného do služobného vozidla, žalobca počul, že si E. pýta vreckovku, tak sa vrátil

do svojho motorového vozidla, zobral jednu vreckovku, otvoril ľavé zadné dvere a hodil ju dnu smerom
ku E. so slovami, aby sa ňou zadrhol. Tiež mu povedal, že ak bude chcieť niekoho podpáliť, nech sa sám
zapáli a nech neškodí iným. Totožnosť osôb, ktoré mali byť svedkom incidentu a ktoré do nemocnice
prišli v jeho osobnom motorom vozidle odmietol uviesť.

Správny orgán ustálil skutkový stav v rozpore s verziou žalobcu a to tak, že po tom, čo poškodený
13. júla 2011 asi o 20,40 hod. vyšiel v sprievode hliadky pred budovu Nemocnice a polikliniky, n. o.
v Žiari nad Hronom pristúpil k nemu žalobca, ktorý ho opakovane fyzicky a slovne napádal, pričom
od napádania poškodeného upustil až po tom, čo mu v ďalšom napádaní zabránila hliadka, ktorá
sprevádzala poškodeného. Po tom, čo hliadka poškodeného usadila do služobného vozidla, žalobca
opätovne pokračoval v slovnom a fyzickom útoku, ktorému opätovne musela zabrániť hliadka. Skutkový

stav bol ustálený (1) z úradného záznamu z 13. júla 2011, ktorí spoločne spísali členovia hliadky, ktorá
sprevádzala poškodeného z nemocnice (stržm. A. E. a npráp. Z. K.), kde menovaní uviedli, že počas
odchodu z budovy NsP v Žiari nad Hranom pristúpil k poškodenému, ktorý bol spútaný s rukami za
chrbtom, žalobca, v tom čase v civile, vytkol mu, že sa nemá na jeho syna zaháňať mačetou a nech sa
mu v budúcnosti vyhne, na čo ho udrel rukou po tvári. V ďalšom napádaní poškodeného zo strany bolo

zabránené hliadkou, následne na čo bol poškodený usadený na zadnú sedačku služobného auta, ku
ktorému neskôr pribehol žalobca, otvoril dvere, ktoré hliadka nestihla uzamknúť a udrel poškodeného
rukou po tvári. Ďalšiemu napádaniu mu zabránila hliadka. K úradnému záznamu je priložená lekárska
správa z vyšetrenia z 13. júla 2011 v čase o 20:42 hod. a z následného vyšetrenia z totožného dňa v
čase o 22:45 hod., z ktorej vyplývajú nové zranenia poškodeného. (2) Zo zápisnice o trestnom oznámení

zo 14. júla 2011, ktoré podal poškodený, a ktorý uviedol, že 13. júla 2011 počas toho ako bol eskortovaný
pristúpil k nemu žalobca, ktorý sa mu krikom predstavil a začal ho fyzicky napádať päsťami do tváre,
kde mu zlomil nos a počas toho kričal, že ho zabije a upáli. Po tom, čo žalobcu od neho odtiahli a
usadili ho do služobného auta, tak ho žalobca ešte v aute pár krát udrel. Následne ho na policajti na
jeho žiadosť znovu zobrali na ošetrenie. Za účelom zistenia a objasnenia skutočného stavu veci bol k

veci 23. augusta 2011 opätovne vypočutý poškodený (3), ktorý vypovedal prakticky zhodne, uviedol, že
najprv ho žalobca napadol údermi päsťami do hlavy, konkrétne 6 - 8 krát a následne v policajnom aute
ho žalobca napadol údermi päsťami do hlavy asi 6 krát, pričom kričal, že ho zabije. (4) npráp. Z. K. pri
výsluchu 23. augusta 2011 uviedol, obdobne ako s kolegom stržm. A. E. uviedli v úradnom zázname,
že počas toho, ako eskortovali poškodeného z ošetrenia pristúpil k ním zjavne rozrušený žalobca, ktorý

na poškodeného kričal, aby sa jeho synovi do budúcnosti vyhol, a ktorý poškodeného udrel (jeden
krát) do tváre. Udrel ho otvorenou dlaňou cez ústa, poškodený bol v tom čase spútaný s rukami za
chrbtom.Žalobcuodpoškodenéhoodtlačil,abyzabránilďalšiemunapádaniu.Keďbolpoškodenývaute,
následne žalobca otvoril zadné dvere auta, nahol sa doň a zase poškodeného udrel asi dva krát päsťou
do tváre, na čo s kolegom stržm. A. E. vybehli zo služobného auta a žalobcu odtlačili od auta tak, aby

poškodeného nemohol viac napádať. (5) stržm. A. E. pri výsluchu 23. augusta 2011 uviedol, obdobne
ako s kolegom npráp. Z. K. uviedli v úradnom zázname, že počas toho, ako eskortovali poškodeného z
ošetrenia pristúpil k ním žalobca, ktorý poškodenému uviedol, že on sa na jeho syna mačetou zaháňať
nebude a hneď na to ho udrel do oblasti tváre. Spolu s kolegom žalobcovi dohovárali, aby s tým (svojím
správaním) prestal a následne odviedol poškodeného do služobného vozidla. Skôr ako sa s vozidlom

pohol, žalobca pristúpil k autu, nahol sa dovnútra, a zahnal sa, ako by ho chcel udrieť. Či ho skutočne
udrel nevidel, v tom čase zastavoval vozidlo.

Žalobcovi bolo 7. septembra 2011 umožnené oboznámiť sa s obsahom administratívneho spisu
(podkladmi pre rozhodnutie), pričom tento možnosť oboznámiť sa s nimi a vyjadriť sa k ním odmietol s

tým, že sa poradí s advokátom a následne sa rozhodne, ako bude ďalej pokračovať. Žalobca však zostal
v konaní pasívny, správnemu orgánu nepredložil plnomocenstvo udelené advokátovi, ani iné podanie,
z ktorého by vyplývali návrhy na vykonanie/doplnenie dokazovania, námietky k doposiaľ vykonaným
dôkazom, resp. iný prejav vôle žalobcu.

Žalobcom namietaný rozpor vo výpovediach poškodeného, svedkov a jeho výpovedí správny orgán
pri svojom rozhodovaní zohľadnil a vysporiadal sa s nimi tak, že výpoveď žalobcu bola inými doposiaľ
vykonanými dôkazmi vyvrátená, ako subjektívny názor. Správny orgán síce čiastočne nesprávne
interpretoval zákon, keď uviedol, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ inštitút konfrontácieneupravuje, a teda nepripúšťa, avšak súčasne uviedol, že na konfrontáciu, v kontexte doplnenia
dokazovania, nebol vzhľadom na jednoznačnosť dôkazov dôvod.

Z obsahu spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, že tento vykonal vo veci extenzívne
dokazovanie, zabezpečil množstvo dôkazov, ktoré nezávisle na seba, poškodeným prezentovaný
priebeh konfrontácie so žalobcom potvrdzujú, pričom okrem svedeckých výpovedi sa jedná aj o iné
objektívne dôkazy, napr. lekárske správy, ktorých správnosť a zákonnosť nebola spochybnená. Správny
orgán dostatočným spôsobom ustálil skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že zo strany žalobcu došlo

k fyzickému a slovnému útoku na poškodeného U. E., čo správny orgán vyhodnotil ako porušenie
služobnejprísahypríslušníkaPZ,čoodôvodňujeprepusteniežalobcupodľa§192ods.1písm.e/zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Správny orgán
postupoval v súlade so zákonom, žalobcovi poskytol priestor na vlastnú obranu a na to, aby sa ku
všetkým skutočnostiam mohol vyjadriť a eventuálne navrhnúť ďalšie dôkazy, čo však žalobca slobodne
odmietol. S námietkami a návrhmi žalobcu, ktoré predniesol v rámci rozkladu, sa správny orgán náležite

vysporiadal.

Najvyšší súd neprihliadol na žalobcom predložené dôkazy a to výpoveď svedkyne D. a výpoveď svedka
N., obe zo 7. marca 2012, nakoľko pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, tzn. 22. decembra 2011. Prípadné

nové dôkazy, ktoré z objektívnych dôvodov nemohli byť použité v správnom konaní, nemôžu slúžiť
ako podklad na zrušenie rozhodnutia v rámci súdneho prieskumu, avšak týmito možno argumentovať v
konaní o obnove konania podľa § 62 a nasl. Správneho poriadku. Zároveň však najvyšší súd uvádza, že
uvedenédôkazyvzbudzujúpochybnosti,nakoľkopodľavyjadrenížalobcutentooexistenciimenovaných
svedkov vedel už počas správneho konania, avšak ich totožnosť odmietol uviesť, preto neskoršia

argumentácia uvedenými svedeckými výpoveďami sa javí ako účelová, resp. vykonštruovaná.

Najvyšší súd si pre úplnosť zabezpečil spisový materiál Okresného úradu Žiar nad Hronom č. ObU-ZH-
OVVS-2012/03341, súčasťou ktorého je aj znalecký posudok č. 23/2012 vypracovaný znalcom MUDr.
Jaroslavom Gregom, podľa ktorého zranenia zistené v následnej lekárskej správe zodpovedajú popisu

útoky poškodeným U. E..

Nakoľko v rámci odvolacieho prieskumu bolo zistené, že k fyzickému útoku žalobcu na poškodeného U.
E. skutočne došlo, pričom výpovede zúčastnených osôb (vyjmúc žalobcu) sú konzistentné a vzájomne
spolu korešpondujú, ako aj korešpondujú s inými dôkazmi (lekárske správy) a priebeh útoku tak,

ako bol ustálený správnym orgánom je z medicínskeho hľadiska prijateľný, dostatočným spôsobom
spochybňuje kontradiktórnu výpoveď a postoj žalobcu, ktorý konfrontáciu prezentuje účelovo, v snahe
vyviniť sa. Zároveň správny orgán postupoval v rámci správneho konania v súlade so zákonom, pričom
v rozhodnutí neopomenul žiadne námietky žalobcu. V kontexte požiadavky autonómie rozhodovania
správnych orgánov a za zohľadnenia vysokých požiadaviek kladených na osobu príslušníka PZ potom

odvolací súd ustálil, že žalobou napadnuté rozhodnutie poskytuje dostatočný zákonný a skutkový základ
pre postup podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, na prepustenie žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. v
spojení s § 220 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol.

O náhrade trov konania (prvostupňového aj odvolacieho) rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. 2 O.s.p., tak že neúspešnému žalobcovi ich náhradu
nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý

bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej

časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.