Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2018

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12Csp/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816216520
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2018:3816216520.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: P. O., nar. XX.X. XXXX, trvale bytom
F., V. W. 21X/X, o zaplatenie 1.589,16 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 22.12. 2016 žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.589,16 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti

jednotlivých neuhradených splátok úveru až do zaplatenia a náhradu trov konania s odôvodnením,
že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) zo dňa 13.12. 2012 medzi postupcom - Slovenská sporiteľňa a.s. so sídlom v Bratislave
(ďalej len „SLSP“) a žalobcom, postúpil postupca (SLSP) na žalobcu pohľadávku voči žalovanému.
Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa 20.5. 2009 Zmluvu o splátkovom úvere č.
03736443682 (ďalej len „UZ“). Predmetom UZ bolo poskytnutie úveru vo výške 4.500 eur. Žalovaný si
svoje zmluvné povinnosti riadne neplnil a úver dohodnutým spôsobom nesplácal. Pohľadávka žalobcu

ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 7.292,11 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške
5.766,10 eur, riadnych úrokov vo výške 1.015,11 eur, úrokov z omeškania vo výške 466,05 eur a
poplatkov vo výške 44,85 eur, v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok. Žalovaný
po postúpení pohľadávky n žalobcu neuhradil dlžnú sumu žalobcovi ani čiastočne. Podľa UZ postupca
poskytol žalovanému úver vo výške 4.500 eur, ktorý mal byť splácaný v pravidelných mesačných
splátkach po 93,48 eur vždy k 10. dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru nastala podľa
UZ dňa 10.5. 2015. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 10.1. 2014 do 10.5.

2015 v počte 17 v celkovej výške 1.589,16 eur. UZ obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné
náležitosti zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a 507 Obchodného zákonníka.

2.Žalovanábolavsporepasívna.Kžalobesapísomnenevyjadrilaaneustanovilasabezospravedlnenia
ani na pojednávanie. Súd pri doručovaní súdnych zásielok žalovanej postupoval podľa § 105 a nasl.
Civilného sporového poriadku. U žalovanej platí podľa § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku fikcia
doručenia predvolania na pojednávanie dňom 22.12. 2017. Vzhľadom na to, že boli splnené podmienky

ust. § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pojednával súd vo veci v jeho neprítomnosti.

3. Dokazovaním vykonaným na pojednávaní, vypočutím právneho zástupcu žalobcu, oboznámením s
písomnými dôkazmi, žalobou (č.l. 1), zmluvou o postúpení pohľadávok (č.l. 5),oznámením o postúpenípohľadávky s prílohou (č.l. 14-15) a podacím hárkom (č.l. 16), Zmluvou o splátkovom úvere (č.l.
17), formulárom o zmluvných podmienkach (č.l. 19), všeobecnými obchodnými podmienkami (č.l. 20),
Ochodnými podmienkami SLSP pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom

a MIKRO podnikateľom (č.l. 33), výzvou zo dňa 22.3.2010, výpisom z účtu (č.l. 46-50), prílohou č. 1
k zmluve o postúpení pohľadávky (č.l. 51), pokusom o zmier (č.l. 52), podaním právneho zástupcu
žalobcu (č.l. 103), elektronickým podaním právneho zástupcu žalobcu z 21.1.2018 spolu s prílohou,
mal súd zistený tento skutkový stav veci:

4. Dňa 20.5. 2009 uzavrel právny predchodca žalobcu, SLSP ako veriteľ so žalovaným v postavení
dlžníka UZ podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo poskytnutie
bezúčelového spotrebiteľského úveru žalovanej vo výške 4.500 eur za týchto podmienok: úroková
sadzba fixná ku dňu uzavretia UZ vo výške 13,60 % ročne, spracovateľský poplatok 89,59 eur z
prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru 1,99 eur mesačne, výška splátky istiny 93,48 eur mesačne,
splatnosť prvej splátky istiny 10.6. 2009, počet splátok 72, periodicita a splatnosť splátok istiny mesačne

k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru 10.10. 2015, splatnosť úrokov mesačne, v
posledný deň kal. mesiaca, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 16,57 %, priemerná
hodnota RPMN 17,91 %, celkové náklady spojené s úverom 2.342,17 eur. Neoddeliteľnou súčasťou UZ
sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“).
5. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12. 2012 postúpila SLSP (postupca) svoju pohľadávku

voči žalovanej žalobcovi.

6. Z Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok mal súd zistené, že ku dňu 13.12. 2012 pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému predstavovala sumu 7.292,11 eur a pozostávala z istiny
po splatnosti vo výške 5.766,10 eur, úrokov (zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 1.481,16

eur a poplatkov vo výške 44,85 eur. V Prílohe je dátum poslednej úhrady žalovaného uvedený 29.10.
2009 vo výške 93,48 eur.

7. Žalobca predložil do spisu takisto výzvu zo dňa 22.3. 2010, ktorou SLSP mala vyzvať žalovanú
na zaplatenie dlžných splátok pohľadávky ku dňu 28.2. 2010 v sume 373,92 eur do 10. dní od

doručenia výzvy s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy vo vyššie uvedenej lehote SLSP pristúpi
k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe. Žalobca však v konaní
nepreukázal, a ani preukázať nevedel, či vyššie uvedenú výzvu jeho právny predchodca doručil, resp.
aspoň doručoval žalovanej.

8. Listom zo dňa 18.12. 2012 SLSP oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu.

9. Listom zo dňa 5.2. 2013 žalobca žalovanej oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu
5.2. 2013. Súčasne žalovanú vyzval, aby najneskôr do 20.2. 2013 uhradila žalobcovi dlžnú sumu z
úveru vo výške 7.566,10 eur, pozostávajúcej zo základnej pohľadávky vo výške 5.766,10 eur, úrokov z

omeškania vo výške 1.481,16 eur, ostatného príslušenstva vo výške 44,85 eur, zákonných úrokov vo
výške 74,64 eur a nákladov EOS vo výške 150 eur.

10. Z prehľadu transakcií na účte k predmetnému úveru mal súd zistené, že žalovaná z úveru vrátila
spolu sumu 556,99 eur (v období od 20.5. 2009 do 29.10. 2009), z ktorej sumy bola na istinu započítaná

suma 466,14 eur, na poplatky suma 89,59 eur a na úrok z omeškania suma 1,26 eur.

11. V elektronickom podaní z 24.1. 2018 žalobca okrem iného uviedol, že žalobca si v konaní
uplatňuje splátky úveru splatné od 10.1. 2014 do 10.5. 2015. Istina vo výške 5.766,16 eur pozostáva z
poskytnutého úveru 4.500 eur + poplatkov za správu účtu a poplatkov za upomienky 204,17 eur + zo

zmluvného úroku 1.528,07 eur - sumy uhradenej žalovanou, započítanou na istinu 466,14 eur.

12. V písomnom podaní zo dňa 20.12. 2017 právny zástupca žalobcu okrem iného v súvislosti so svojou
aktívnou legitimáciou v konaní poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie
postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie

týchto písomností žalovanej, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (žalovaný) sa v takom prípade nemôže úspešne
dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky ani jej prípadnej neexistencie. Zastávajú tiež názor,že aktívnu legitimáciu v konaní žalobca preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky.
Žalobca však zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej aj
len „Zákon o bankách“) nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.

Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je
úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodnej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a
nie obmedzenie možností postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené

v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Uvedené
vyplýva aj z ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy ,,Veriteľ môže postúpiť pohľadávku len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu
pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu“. Zákonodarca v
uvedenom ustanovení jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku len ak to pripúšťa
osobitný predpis. V poznámke pod čiarou (7) zákonodarca tento osobitný právny predpis zároveň

definoval odkazom na ustanovenie § 524 OZ. Ak by teda zákonodarca mienil v ustanovení § 92 ods. 8
Zákona o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky
veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ustanoveniu § 4 ods. 6 zákona o
spotrebiteľských úveroch (ktoré pojednáva o postupovaní pohľadávok veriteľa) - a to jednoznačným
odkazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok

neodkazuje na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ale na ust. § 524 OZ. Žalobca zastáva tiež
názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 citovaného zákona nemožno spojiť
z občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá
v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky
v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú NBS podľa § 50 ods. 1

Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal aj na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M.,
publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého účelom § 92 Zákona o bankách je
úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Hlavný účel § 92 Zákona o bankách bol aj podľa dôvodovej správy prelomenie

bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na uvedené navrhuje
vykladaťvzťahmedzibankovýmtajomstvomaplatnosťoupostúpeniapohľadávkytak,akotourobilčeský
najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor, a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane
porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti
postúpenia ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Z vyššie uvedeného vyplýva, že

doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne
nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky podľa § 524 OZ.
S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. S
nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle
ust. § 50 a § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Žalobca dal do pozornosti súdu tiež skutočnosť, že v
súlade s Prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v
omeškaní po dobu 1107 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastávajú
názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v tom
prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nevyplýva ani to, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná.
Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca

rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej
vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval
súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použil pojem z
prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť tohto záveru o tom, že banka môže
postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej časti citovaného súvetia,

v ktorom sa uvádza: ,,Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient
ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej bankypresiahol jeden rok“. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho
zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol
v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej

nezaplatený zostatok, zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by
predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v
omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo

samotného logického znenia daného ustanovenia inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je
klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom
zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia.
Vyslovil takisto názor, že banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne
upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne zo zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon
ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich

nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou
účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v
listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie
a ochranu podľa § 42 ods. 1. Pretože ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov
medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku

nevylučuje, pričom ust. § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných
vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. V zmluve v
článku I. ods. 7 a vo VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou UZ, si zmluvné strany dohodli možnosť
postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. S uvedeným

záverom sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.8.2016,
v rozhodnutí sp.zn. 9Co/145/2015 zo dňa 5.10.2016 a v rozhodnutí sp.zn. 11Co/206/2015 zo dňa
5.10.2016. Žalobca nemôže súhlasiť ani s tým, že by predmetné ustanovenie spôsobovalo nevyvážené
postavenie zmluvných strán, pretože predmetné ustanovenie je v súlade s ust. § 524 ods. 1 OZ. Zákon
o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné strany odchýlne od predmetného zákona,

pričom predmetné ust. obchodných podmienok je v súlade s ust. OZ. Zmluvné strany si v UZ dojednali
plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný sa dostal
do omeškania, uvedené termíny neplnil a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil,
pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil žalobca a to podaním zo dňa 5.2.2013 označením ako ,,Výzva

k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru došlo ku dňu 5.2.2013 (dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 OZ). Podľa bodu 7.6.1 písm. a/
VOP, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany
klienta ... banka je oprávnená: vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky
zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v

oznámení o mimoriadnej splatnosti. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky,
pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 OZ právo na plnenie od dlžníka záväzkového
vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej
pohľadávky. Na základe uvedeného považujú za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli
na žalobcu všetky práva z touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že nie je možné zo strany dlžníka dlh zaplatiť v splátkach.
V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto
skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva
názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie

pohľadávky.

13. Na pojednávaní pred súdom dňa 25.1. 2018 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrvávajú na
všetkých doterajších podaniach vo veci samej, do spisu predložili všetky relevantné písomnosti, ktorými
preukazujú dôvodnosť svojho nároku, pričom ďalšími písomnými dôkazmi nedisponujú. Opätovne

uviedol, že k zosplatneniu úveru došlo až zo strany žalobcu, resp. že jeho právny predchodca úver
nezosplatnil. Potvrdil tiež, že žalobca nevie preukázať skutočnosť, že jeho právny predchodca žalovanej
výzvu na zaplatenie dlžných splátok úveru z 22.3. 2010 doručil.14. Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s
ňou spojené.

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, účinného v čase postúpenia dlhu, ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku,

zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

17. V súlade s vykonaným dokazovaním a v zmysle citovaných ustanovení zákonov, súd v konaní nemal
preukázané, ako to tvrdil žalobca, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky uplatnenej v predmetnom

konaní, ku ktorému malo dôjsť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, uzavretej dňa 13.12. 2012
medzi navrhovateľom a jeho právnym predchodcom, SLSP.

18. V prípade pohľadávky banky (ako to bolo aj v tomto prípade) je podľa právneho názoru súdu
spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej

časť, ktorá je splatná (dospelé splátky) a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky
na plnenie potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v
čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách, a aj
keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky

postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je
preto podľa § 39 OZ neplatný. V danej veci žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal
splnenie podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. V konaní totiž
nebolo preukázané, že SLSP písomne žalovanú vyzvala na plnenie (chýba doklad o doručovaní výzvy -
napr. poštový podací hárok) a že výzvu aj doručila žalovanej a že žalovanej poskytla 90-dňovú lehotu na

splnenie dlhu a následne svoju pohľadávku proti nej postúpila, a preto Zmluva o postúpení pohľadávky,
ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovanej nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a
žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.

19.Aktívnouvecnoulegitimáciousarozumietakéhmotnoprávnepostavenie,zktoréhovyplývažalobcovi

ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto
podľa právneho názoru súdu nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu

preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 OZ, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej
strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súd v tomto smere poukazuje na odklon

súdnejpraxe odrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.4Obo/210/01,podľaktorého
relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez
toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedenéhorozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/76/2007
zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie

neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z OZ nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto
záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa

03.07.2012.
20. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, môže banka
postúpiť svoje pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých vyššie uvedených podmienok, ktorých
splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Postúpenie pohľadávky v danom prípade tak
bolo v priamom rozpore s ustanovením § 525 ods. 1 OZ. Účelom uvedeného ustanovenia je totiž
okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení

zákona prešiel na inú osobu z pôvodného veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných
prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky
tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie
podľa § 526 ods. 2 OZ účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 OZ ani
prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je

povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

21. Z uvedeného teda vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia, pričom postupník v súdnom konaní, v
ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, je povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola

pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku, pričom musí preukázať,
že klient si výzvu aj prevzal, a zároveň že klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením,
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie

vyššie uvedených podmienok, ktoré vyžaduje zákon o bankách v súvislosti s postúpením pohľadávky,
pričom zákon vyžaduje na ich splnenie písomnú formu.

22. Pre úplnosť súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že počas trvania úverového vzťahu je banka (v
tomto prípade SLSP) držiteľom bankového povolenia, a teda vzťahuje sa, tak, ako už bolo vyššie

uvedené, na ňu zákon o bankách, ktorý je lex specialis vo vzťahu k OZ. Ako už bolo vyššie uvedené, pre
platné postúpenie pohľadávky zo strany banky, ako postupcu, musia byť splnené okrem všeobecných
podmienok ust. § 524 OZ aj podmienky uvedené práve v citovanom ust. § 92 ods. 8 zákon o bankách.
Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na „nebankovku'' môžu
byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť

splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku s tým,
že je v omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý
úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd dospieť k záveru, že banka môže postúpiť
úverovévzťahybežneuzatváranénaakýkoľveksubjekt,tedaajnanebankovku,čojevrozporesúčelom
zákona o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu

s bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal by sa dlžníkom „nebanky“.

23. V rozpore s tvrdením žalobcu je súd toho právneho názoru, že SLSP ako banka podľa § 92 ods. 8
zákonaobankáchitakmohlapostúpiťnainýsubjektlentzv.„dospelésplátky“,tedatiesvojepohľadávky,
ktoré už boli splatné. K postúpeniu celej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu však

došlo ešte v roku 2012. Hoci z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok možno predpokladať, že k
mimoriadnemu zosplatneniu úveru došlo ešte zo strany SLSP (v tom prípade by bol však nárok žalobcu
premlčaný), žalobca v žalobe a takisto aj na pojednávaní súdu tvrdil, že SLSP pohľadávku z úveru pred
jej postúpením nezosplatnila (nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, naopak, že žalobca po postúpení
mu pohľadávky predčasne úver zosplatnil), a teda už len z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k postúpeniu

celej pohľadávky z bankového subjektu (SLSP) na subjekt nebankový pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 cit.
zákona a už len z tohto dôvodu je postúpenie pohľadávky podľa ust. § 39 OZ absolútne neplatné.24. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam

OZ o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia
(„...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie
do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto
ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky.

25. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť
svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v
tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie
pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je
potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39
Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať

ex offo.

26. Na základe vyššie uvedených zistení dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
o odoslaní (a teda aj doručení) výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho
predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným

ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 OZ).
Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú
legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného
UZ zo dňa 20.5. 2009, ktorú uzavrela žalovaná v postavení dlžníka so SLSP, právnym predchodcom
žalobcu. Súd preto žalobu zamietol.

27. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení
„to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil

omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam

sa (táto výnimka) vzťahuje.

28. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní v celom
rozsahu úspešná, náhradu trov konania si však neuplatnila, resp. trovy jej v konaní nevznikli, preto súd
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v dvoch vyhotoveniach (§ 357 písm.
d/ CSP v spojení s § 362 ods. 1 CSP).

Odvolanie musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisovú značku konania, podpis) označenie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1, 2 CSP.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.