Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/14/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010045
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716010045.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.9.2018, v trestnej veci
proti obžalovanému Q.. Q. M. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. c) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/5/2016
zo dňa 15.3.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného Q.. Q. M..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Q.. Q. M. uznaný vinným z prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- ako súdny exekútor so sídlom B. N. M., H. XX, IČO: XX XXX XXX v exekučnom konaní pod sp. zn. EX

8/00 na základe vykonateľného exekučného titulu a to platobného rozkazu vydaného Okresným súdom
Poprad pod sp. zn. 15Cb 773/95, exekučným príkazom prikázal Sociálnej poisťovni vykonávať zrážky
z dôchodku povinného M. W., pričom tieto boli vykonávané v období od apríla 2008 do apríla 2013 v
celkovej výške 2.460,57 eur a tieto finančné prostriedky boli následne prevedené zo strany Sociálnej
poisťovne na účet súdneho exekútora vedený v Dexia banke Slovensko, a.s., pričom posledná zrážka
bola zo strany Sociálnej poisťovne prevedená na účet súdneho exekútora dňa 30.04.2013, kde exekútor

tieto finančné prostriedky do dnešného dňa nepoukázal v prospech oprávneného E. Q. W., SD a tieto
si neoprávnene ponechal, čím takto si svojim konaním nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 81 ods.
1 Exekučného poriadku účinného do 30.09.2013 a zároveň poškodenému E. Q. W., SD, so sídlom W.,
N.. sv. Z. XX, spôsobil škodu vo výške hodnoty pohľadávky spolu s príslušenstvom a to 1.760,17 eur.

Za to mu bol podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona uložený trest

odňatiaslobodyvovýmere2rokov,výkonktoréhobolpodľa§49ods.1písm.a)Tr.zákonapodmienečne
odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba 2 rokov.

Zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku mu bola uložená povinnosť zaplatiť poškodenému E. Q. W.,
SD škodu vo výške 1.760,17 eur.

Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, podal
obžalovaný odvolanie, ktoré následne aj bližšie písomne odôvodnil. Uviedol, že jeho odvolanie sa dotýka
predovšetkým výroku o vine, ako aj výroku o treste. Poukázal na to, že súd nepostupoval v súlade s ust.
§ 2 ods. 10, 11 a 12 Tr. poriadku, pretože: 1/ orgány činné v trestnom konaní a ani súd nepostupovali
tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a odignorovali povinnosť
s rovnakou starostlivosťou objasniť aj okolnosti svedčiace v jeho prospech; 2/ súd nevykonal dôkazy

vyplývajúce z jeho výpovede, aj keď o to výslovne nepožiadal a v odôvodnení rozsudku ich vôbec
nevyhodnotil; 3/ nevzal do úvahy okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ichzaobstaralsúd,orgányčinnévtrestnomkonaníaleboniektorázostrán.Podľanehojezrozsudkuzrejmé,
že dôkazy súd vyhodnotil jednostranne a vôbec nevzal do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech.
Dôkazy, ktoré sú v jeho prospech, súd vôbec nevyhodnotil. Týka sa to hlavne jeho výpovede na

hlavnom pojednávaní konanom dňa 21.11.2016, ale aj iných ním uvádzaných dôkazov majúcich oporu
v príslušných právnych predpisoch, najmä v Exekučnom poriadku. Napríklad na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 21.11.2016 okrem iného uviedol, že: „Ešte predtým - pred Q.. M. - oprávneného zrejme
ako právnik zastupoval istý muž, ktorého meno si nepamätám. S tým som počas výkonu exekučných
konaní tu a tam telefonicky komunikoval. Pri poslednej komunikácii, na ktorú si pamätám, sa dotyčný

telefonicky dopytoval na stav exekúcií, kde som mu podal stručnú informáciu, načo prisľúbil, že príde
osobne nahliadnuť do spisov a zváži po konzultácii s vedením firmy oprávneného, v ktorých prípadoch
má ešte význam pokračovať v exekúciách a kde navrhnúť zastavenie exekučného konania. Zároveň
sme sa dohodli, že výťažok z jednotlivých exekučných konaní bude použitý na zaplatenie dohodnutých
vyšpecifikovaných trov exekúcie v späťvzatých exekučných konaniach alebo súdom priznaných trov
exekúcie v súdom zastavených exekučných konaniach v ostatných 9, resp. 17 exekučných konaniach

a vo zvyšku bude výťažok vyplatený oprávnenému. Po tomto sa mi dotyčný pán už neozval, nahliadnuť
do spisov neprišiel a ja som túto vec vypustil z hlavy.“. K tomu ešte dodal, že uvedená komunikácia
medzi ním a právnym zástupcom oprávneného prebehla niekedy v rokoch 2018 - 2010. O tejto časti
jeho výpovede v rozsudku nie je žiadna zmienka a ani vyhodnotenie tejto jeho obrany. Poznamenal,
že Exekučný poriadok nič nehovorí o povinnosti exekútora z vlastnej iniciatívy alebo na požiadanie

(ústne alebo písomné) informovať oprávneného o stave exekučného konania, ale hovorí len o práve
oprávneného nahliadnuť do exekučných spisov (§ 206 ods. 2 Exekučného poriadku), z obsahu ktorých
si potom môže zistiť aj stav exekučného konania. Zdôraznil tiež, že pokiaľ ide o Zmluvu o vykonaní
exekúcie (ktorá je obsahom súdneho spisu), jej obsahom spravidla bolo právo exekútora a povinnosť
oprávneného, v súvislosti s vyplácaním pohľadávky oprávneného, vysporiadať aj všetky vzájomné

záväzky a pohľadávky týkajúce sa exekučných konaní oprávneného u toho istého exekútora. Obsahom
zmluvy bola tiež v nejakej podobe zrejme aj dohoda, že výťažok z exekúcie bude vysporiadaný po
ukončení exekúcie, t.j. po vymožení celej pohľadávky i s jej príslušenstvom, vrátane trov exekúcie.
Pritom jediný proti nemu svedčiaci dôkaz, spočívajúci vo výpovedi zástupkyne E. Q. W. Q.. R. M.,
ktorá vo firme E. Q. W. pracuje od januára 2012 a nemá žiadne objektívne informácie o komunikácii o

stave exekúcií medzi exekútorom a predchádzajúcim právnym zástupcom firmy oprávneného, pretože
s ním neprišla do styku, vyhodnotil ako kľúčový a rozhodujúci pre uznanie viny zo spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa. Tvrdí, že nemá vedomosť o žiadnych jemu doručených e-
mailoch od E. Q. W. a okrem tvrdenia Q.. L. M. nebol o tom predložený žiadny písomný dôkaz rovnako,
ako ani o telefonickom rozhovore Q.. L. M. s ním. V obidvoch prípadoch ide len o výpoveď, ktorá sama

o sebe je len osamoteným dôkazom bez pripojených ďalších dôkazov. Nerozumie tiež, ako mohol návrh
E. Q. W. zo dňa 30.09.1999 byť u neho evidovaný pod EX - 8/00, pretože by to jeho doručovanie
trvalo viac ako 3 mesiace. Je presvedčený, že v zmluve o vykonaní exekúcie, ktorá je obsahom spisu
EX-8/00 a tak aj obsahom súdneho spisu, je zo strany E. Q. W. v písomnej forme udelený súhlas E.
Q. na výplatu v exekučnom konaní zrazených súm exekútorovi (§ 81 ods. 1 Ex. poriadku). Tvrdenie

uvedené v rozsudku, že dokazovanie vykonané vyššie uvedenými dôkaznými prostriedkami a z nich
získané jednotlivé dôkazy súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods. 10, 11 a 12 Tr. poriadku
považuje za nepravdivé a subjektívne bez opory v objektívne existujúcich skutočnostiach. Pripúšťa,
že vyhodnotenie dôkazov bolo vykonané na základe vnútorného presvedčenia predsedníčky senátu,
avšak ani to podľa neho nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

a v ich súhrne a nezávisle od toho, kto ich v konaní obstaral. Za nepravdivý považuje aj záver, že
zákonným spôsobom získanými dôkaznými prostriedkami bol zistený skutkový stav veci tak, že o ňom
nie sú dôvodné pochybnosti a že ich rozsah súdu postačuje na spoľahlivé a objektívne rozhodnutie o
žalovanom skutku. Vychádza pritom zo skutočnosti, že ani jeden bod jeho obrany nebol vyhodnotený.
Je presvedčený, že výsledky zisteného skutkového stavu a ich následné vyhodnotenie sú sprevádzané

len domnienkami a plné dôvodných pochybností. Záver súdu o jeho vine je opretý len o osamotený
dôkaz spočívajúci vo výpovedi Q.. L. M., lebo žiadne iné usvedčujúce listinné dôkazy, ktoré by ho zo
spáchania žalovaného skutku usvedčovali, neboli zo strany súdu zaobstarané a pripojené. Považuje
tiež za nepravdivé, že nepoprel žalované konanie. Nepoprel len skutočnosť, že nedošlo k vyplateniu
vymoženej pohľadávky, čo aj odôvodnil. Ďalej sa podľa neho nezakladá na objektívne existujúcich

skutočnostiach, že konal v úmysle, vo forme priameho úmyslu, spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť
sebe alebo inému neoprávnený prospech. V súvislosti s opomenutím výplaty vymoženej pohľadávky
v prospech E. Q. W. vo svojej výpovedi uviedol, že potom, ako sa s právnym zástupcom E. Q. W.
dohodol o jeho nahliadnutí do exekučných spisov v sídle jeho úradu v Spišskej Novej Vsi, veci E. Q.W. vypustil z hlavy, pretože iniciatíva týmto prešla na E. Q. W.. Toto sa malo udiať niekedy v rokoch
2008 - 2010 počas pôsobenia predchodcu Q.. R. M. - Q.. F. W.. Zo strany E. Q. W. sa však zrejme
žiadna iniciatíva nekonala, pretože inak by v spisoch bol o tom záznam (§ 205 ods. 1 Ex. poriadku).

Považuje za nepredstaviteľné sa domnievať, aby si exekútor pri realizácii niekoľko tisícového nápadu
exekučných vecí mohol všetko pamätať a opakovane prechádzať všetky exekučné veci. Uviedol, že
finančné prostriedky ako také nemajú identitu, podľa ktorej by bolo možné rozpoznať z akého zdroja
pochádzajú (z ktorej konkrétnej exekučnej činnosti). Ďalej uviedol, že Exekučný poriadok do 30.08.2005
neupravoval žiadne pravidlá ohľadne používania peňažných prostriedkov, ktoré sú výťažkom exekúcie.

S účinnosťou od 01.09.2005 sa zákonom č. 341/2005 Z. z. zmenilo ustanovenie § 12 Exekučného
poriadku, ktoré bolo doplnené o ods. 4, ktorý exekútorom uložil povinnosť peňažné prostriedky, ktoré
sú výťažkom exekúcie, ukladať na osobitný účet. Týmto doplnením sa: a) účelovo zaviedol inštitút tzv.
osobitného účtu, a to preto, aby v prípade zániku funkcie exekútora, najmä smrťou alebo vyhlásením
za mŕtveho, bolo náhradníkovi exekútora dané oprávnenie disponovať s osobitným bankovým účtom
exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol; b) sledoval cieľ, aby všetky finančné prostriedky z výťažku

exekúcií prechádzali účtom a tým sa zabránilo prípadným daňovým únikom. Nesplnenie, resp. porušenie
tejto povinnosti zakladalo disciplinárnu zodpovednosť exekútora (Q. V., EP - komentár, str. 41, 4. bod -
Komentár k § 12 až 14). Až s účinnosťou od 01.11.2013 zák. č. 292/2013 Z. z. bolo rozšírené (zmenené)
znenie ustanovenia § 12 ods. 4 (t. č. ods. 5) Exekučného poriadku a tak je podľa neho nepochybné,
že ako exekútor mohol peňažné prostriedky prijaté pri exekučnej činnosti (pochádzajúce z výťažku

exekúcie) používať aj z podnikateľského (exekútorského) účtu aj na iný účel, ako len na poukázanie
oprávneným osobám tak, ako iní podnikatelia. To znamená, že ich mohol použiť aj na financovanie
chodu exekútorského úradu a s tým súvisiacich činností a výdavky, lebo bez chodu exekútorského úradu
nie je možná žiadna exekučná činnosť exekútora ani iná činnosť exekútora. V tejto súvislosti poukázal
aj na článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a

nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. Podľa jeho názoru sa nečinnosťou E. Q. W.
jej čiastkové pohľadávky premlčali a to bolo následne podnetom na podanie trestného oznámenia voči
jeho osobe sledujúc vlastné vyvinenie sa zodpovedných pracovníkov E. Q. W. zo spôsobeného stavu.
Nestotožňuje sa tiež so závermi súdu o tom, že na vzájomné započítanie pohľadávok podľa § 580 Obč.
zákonníka medzi exekútorom a oprávneným je potrebný návrh oprávneného, ktoré oprávnený v tejto

veci nenavrhol. Vo svojej výpovedi hovoril o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi exekútorom a
oprávneným, a to dohodou alebo jednostranným právnym úkonom, nie návrhom oprávneného, ako je to
uvedené v rozsudku. Podľa § 580 Obč. zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých
plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov
urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky

spôsobilé na započítanie. Zo znenia tohto ustanovenia je podľa neho zrejmé, že na započítanie nie
je potrebný súhlas alebo návrh oprávneného, ale že sa to môže urobiť i bez súhlasu, prípadne i proti
vôli druhého účastníka. Je toho názoru, že súd sa nevysporiadal ani s otázkou postavenia exekútora
ako verejného činiteľa. V zmysle § 5 ods. 1, 2 Ex. poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti
má exekútor postavenie verejného činiteľa, pričom vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej

moci. Poukazuje na to, že výkon exekučnej činnosti, pri ktorej má exekútor postavenie verejného
činiteľa, upravujú ustanovenia III. a IV. časti Exekučného poriadku. Pri tejto činnosti, ktorá je výkonom
verejnej moci, kde normy, ktoré sem patria, sú založené na princípe nadriadenosti a podriadenosti a sú
formulované ako zákazy a príkazy, exekútor využíva svoju právomoc a koná na báze autoritatívnosti.
Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov na báze autoritatívnosti, sú

vzťahy verejno-právne. Pri výkone exekučnej činnosti je to vzťah medzi exekútorom a povinným a tiež
medzi exekútorom a subjektami, ktorým exekútor niečo zakazuje alebo prikazuje (napr. platca mzdy
a iných príjmov, subjekty povinné poskytnúť exekútorovi súčinnosť - kataster nehnuteľností, evidencia
motorových vozidiel a iné). Pri výkone ďalšej činnosti exekútora, ktorá je upravená v ustanoveniach
V. časti Exekučného poriadku (§ 193 a 194), analogicky už exekútor nemá postavenie verejného

činiteľa, lebo tu už nejde o výkon exekučnej činnosti, ale tu ide o činnosti, ktoré súvisia s výkonom
exekúcie. Normy, ktoré tu patria, sú - na rozdiel od verejného práva - založené na princípe rovnosti
a nezávislosti, sú formulované ako dovolenia, charakterizuje ich zmluvný princíp a spory sa riešia z
iniciatívy zainteresovaných osôb. Týmito normami sa na princípe rovnosti a nezávislosti (bez konania na
báze autoritatívnosti) spravujú aj vzťahy medzi exekútorom a oprávneným. Pri tejto činnosti (vzťahu) ide

o vzťahy súkromno-právne. V rozsahu ďalšej činnosti, okrem iného, podľa § 193 písm. b) Exekučného
poriadku môže exekútor prijímať do úschovy peniaze, listiny a iné hnuteľné veci v súvislosti s výkonom
exekúcie. Základným predpokladom je však spojitosť úschovy s výkonom exekúcie, ktorá bude daná
vtedy, ak sa úschova bude týkať takých peňazí, listín a iných hnuteľných vecí, ktoré sú výsledkom aleboprostriedkom na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí. Je preto toho názoru, že vzťah exekútora
a oprávneného pri výplate peňazí (ktoré sú výsledkom núteného výkonu) vymožených v exekučných
konaniach sp. zn. EX-8/00 a iných, je vzťahom súkromno-právnym a exekútor, vzhľadom na to, že

tu ide o ďalšiu činnosť exekútora, nemá postavenie verejného činiteľa, a tak nemôže byť páchateľom
(špeciálnym subjektom) trestných činov verejných činiteľov (§ 326 a 327 Tr. zákona). Zdôraznil, že výkon
činnosti exekútora, podobne ako výkon inej podnikateľskej činnosti, v závislosti od pomeru príjmov a
výdavkov je činnosť zisková alebo stratová. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, a nikoho nemožno

pozbaviť slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Obžaloba, ako aj rozsudok sú postavené
na tom, že ako exekútor nevyplatil poškodenej strane v jej prospech vymoženú pohľadávku a ponechal
si finančné prostriedky. Domnieva sa, že všetky jeho tvrdenia a všetky dôkazy, ktoré uviedol na svoju
obranu, súd obišiel a nijako ich nevyhodnotil. Pritom zo strany obžaloby a súdu bolo prehliadnuté,
že vymožené finančné prostriedky ako neidentické peniaze boli použité v súvislosti s výkonom jeho
exekučnej činnosti a inej činnosti súdneho exekútora. Rovnako je toho názoru, že orgány činné v

trestnom konaní a ani súd sa nevysporiadali s interpretačným pravidlom ultima ratio, ktoré spočíva v
povinnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní dať prednosť uplatňovaniu zodpovednosti podľa
netrestnej právnej normy pred postihom páchateľa pomocou noriem trestného práva a nekriminalizovať
každý prípad uplatnením trestnej represie, najmä v súkromno-právnych vzťahoch bez toho, aby zistili
o aký vzťah ide - či verejno-právny alebo súkromno-právny - a to zvlášť v prípadoch, kedy je zrejmé,

že poškodený predtým neurobil žiadne právne kroky na netrestné procesné uplatnenie si právnych
nárokov na súde, že bol po dobu viac rokov evidentne procesno-právne nečinný a trestné oznámenie
zneužíva na zamaskovanie svojej predchádzajúcej nečinnosti. Je presvedčený, že celé trestné konanie
bolo vedené jednostranne a to už aj v prípravnom konaní, keď mu vyšetrovateľ neumožnil nahliadnuť
do exekučných spisov. Je presvedčený, že prezentované listinné dôkazy ho z ničoho neusvedčujú,

potvrdzujú len poukázanie finančných prostriedkov zo strany platcu dôchodku povinnej osoby a ich
príjem - pripísanie na účet exekútora, ale že ho neusvedčujú z trestnej činnosti, ktorej sa nedopustil,
hoci sa to orgány činné v trestnom konaní a súd snažia rôznymi slovnými kombináciami, zveličovaním,
prekrúcaním slov v jeho výpovedi a ich vytrhávaním z kontextu, ako aj opisovaním teoretických poučiek
trestného práva dokázať, až má pocit, že sú prejavom osobnej predpojatosti predsedníčky senátu za

jeho nedostatočné prejavy náklonnosti voči nej z minulých období. Vzhľadom na vyššie uvedené preto
žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a
rozhodnutie, alebo alternatívne, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol a spod obžaloby ho oslobodil
podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal
len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci
a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom
uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne

i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané,
ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú

dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach
aj poukazuje. Len vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného odvolací súd považuje za potrebné
niektoré skutočnosti zvýrazniť.

Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie trestného činu poprel, brániac sa najmä tým, že hoci sumy

zrazené pri exekúcii z dôchodku povinného M. W. prijal, nekonal neoprávnene, pretože týmito sa mali
zaplatiť dohodnuté vyšpecifikované trovy exekúcie v ďalších exekučných veciach oprávneného, teda
poškodeného E. Q. W., SD, tak aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov,ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú záver, že
sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Záver o vine obžalovaného je možné oprieť predovšetkým o exekučný spis EX 8/00, správu Sociálnej
poisťovne, správu Slovenskej sporiteľne týkajúcej sa účtu poškodeného a výpis z účtu poškodeného vo
VÚB, ako aj o ďalšie listinné dôkazy, ktoré sú podporené svedeckou výpoveďou Q.. R. M.. Z nich vyplýva,
že obžalovaný ako súdny exekútor v prospech poškodeného E. Q. vykonával exekúciu proti povinnému
M. W.. Exekučným titulom bol platobný rozkaz Okresného súdu Poprad sp. zn. 15Cb/773/1995 zo dňa

24.4.1995. Na podklade príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu sa exekučné konanie viedlo
na uspokojenie pohľadávky oprávneného 50.991,10 Sk, trov konania 2.036,- Sk a predbežných trov
exekúcie 21.100,- Sk, teda spolu 74.127,10 Sk (2.460,57 eur). Sociálna poisťovňa tak v období od
24.3.2008 do 23.5.2013 vykonávala pravidelné mesačné zrážky z dôchodku povinného v celkovej výške
2.460,57 eur, ktoré boli prijímané na účet obžalovaného. Obžalovaný však poškodenému nepoukázal
žiadnu čiastku.

Takto obžalovaný postupoval napriek tomu, že podľa § 81 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31.3.2017, následne § 29 ods. 8 Exekučného poriadku) výplatu zrazenej sumy oprávnenému vykoná
exekútor do siedmich dní odo dňa jej prijatia.

Pokiaľ sa obžalovaný bráni tým, že niekedy v rokoch 2008-2010 pri telefonickom hovore mal
predchádzajúci právnik poškodeného sľúbiť, že príde nahliadnuť do spisov a že výťažok z jednotlivých
exekučných konaní bude použitý na zaplatenie dohodnutých vyšpecifikovaných trov exekúcie v iných
exekučných konaniach a vo zvyšku výťažok vyplatený oprávnenému, tak táto jeho obrana je zjavne
účelová a bezvýznamná.

Predovšetkým si je potrebné uvedomiť, že nešlo o jednu zrážku z dôchodku povinného, z ktorej by
vznikla len jedna povinnosť obžalovaného do 7 dní vykonať jej výplatu oprávnenému (poškodenému).
V období od 30.4.2008 až do 30.4.2013 bolo z dôchodku povinného M. W. vykonaných až 62 zrážok,
no obžalovaný ani v jednom prípade svoju povinnosť určenú mu v § 81 ods. 1 Ex. poriadku nesplnil a

ani jednu zrazenú sumu poškodenému nevyplatil, hoci tak mal urobiť do 7 dní odo dňa jej prijatia.

Zrážky z dôchodku pritom prebiehali mesačne ešte 3 roky po obžalovaným tvrdenom telefonickom
hovoreakeďžemuzrážkymesačneprichádzalinaúčet,takjezjavnenepravdivétvrdenieobžalovaného,
že po telefonickom hovore už „túto vec vypustil z hlavy“. Vedome, napriek prichádzajúcim zrazeným

sumám a napriek tomu, že neexistoval žiaden právny dôvod, ktorý by ho tejto povinnosti zbavoval,
zrazené sumy poškodenému nevyplácal.

V súvislosti s tým je potrebné zdôrazniť, že nejaký telefonát s právnikom poškodeného nemohol
obžalovaného zbaviť zákonnej povinnosti vykonať výplatu zrazených súm do 7 dní odo dňa ich prijatia.

Takýmto telefonátom ani nemohlo dôjsť k zániku záväzku obžalovaného započítaním, pretože takýto
započítací úkon (či už dohoda alebo jednostranný úkon) by musel byť určitý a zrozumiteľný, teda musel
by presne vymedzovať vzájomne započítavané pohľadávky čo do dôvodu ich vzniku a výšky, vrátane
výšky, v ktorej dochádza k ich zániku započítaním. Už z výpovede obžalovaného je pritom zrejmé, že
takéto náležitosti obsah tvrdeného telefonického hovoru nemal. Výšku započítateľnej pohľadávky, či

dôvod jej vzniku obžalovaný nevedel uviesť ani na hlavnom pojednávaní.

Ani z pripojeného originálu exekučného spisu EX 8/00 pritom nevyplýva, aby obžalovaný mal voči
poškodenému započítateľnú pohľadávku. Žiaden záznam o existencii takejto pohľadávky v exekučnom
spise nie je. Obžalovaný od poškodeného dokonca prevzal aj zálohu na exekučné trovy vo výške 5.000,-

Sk(165,97eur),ktorúsiponechal,alenákladyvexekučnomspisesúdokladovanélenvovýške370,-Sk.
Okrem zálohy zloženej oprávneným boli od povinného vymožené aj trovy exekúcie vo výške 21.100,- Sk.
V súvislosti s tým je potrebné podotknúť, že podľa výpisu z účtu poškodeného vo VÚB poškodený ako
oprávnený hradil obžalovanému preddavky v rôznych výškach aj v iných exekučných veciach rovnako,
ako to urobil v predmetnej veci sp. zn. EX 8/00.

Bezvýznamná je aj námietka obžalovaného, že poškodený bol počas exekúcie pasívny a že právnik
poškodeného nebol nahliadnuť do exekučného spisu. Povinnosti vykonať výplatu zrazených súm do 7
dní odo dňa ich prijatia obžalovaného ako súdneho exekútora totiž nemohla zbaviť ani skutočnosť, žepoškodený nebol nahliadnuť do spisu exekútora, alebo že nevyvinul väčšiu aktivitu pri zisťovaní stavu
exekučnéhokonaniaaprikontroleexekútora.Nahliadnutiedospisujetotižlenprávomaniepovinnosťou
poškodeného, resp. oprávneného v exekučnom konaní, na rozdiel od povinnosti exekútora vykonať

výplatu zrazených súm do 7 dní odo dňa ich prijatia, ktorá je jeho zákonnou povinnosťou uloženou
Exekučným poriadkom v § 81 ods. 1.

Nie je možné súhlasiť ani s tou obranou obžalovaného, že zrazené sumy boli peniaze v úschove
ako ďalšej činnosti exekútora, ktorá nie je výkonom exekučnej činnosti a preto nevykonával právomoc

verejného činiteľa.

Pojemverejnéhočiniteľavymedzujeust.§128ods.1Tr.zákonastanovenímštyrochzákladnýchznakov:
1/ musí ísť o prezidenta Slovenskej republiky, poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, poslanca
Európskeho parlamentu, člena vlády, sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudcu, prokurátora
alebo inú osobu zastávajúcu funkciu v orgáne verejnej moci, príslušníka ozbrojených síl, osobu

v služobnom pomere, starostu, predsedu vyššieho územného celku, poslanca orgánu územnej
samosprávy, štátneho zamestnanca alebo zamestnanca orgánu štátnej správy, územnej samosprávy
alebo iného štátneho orgánu, osobu, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon
zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notára, súdneho exekútora, člena lesnej stráže,
vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osobu, ktorá má oprávnenie

člena stráže prírody,
2/ musí sa podieľať na plnení úloh spoločnosti a štátu,
3/ musí pritom používať právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená,
4/ trestný čin musí byť spáchaný v súvislosti s touto právomocou a zodpovednosťou.

V prípade obžalovaného boli všetky tieto znaky splnené. Obžalovaný konal ako súdny exekútor, ktorý
v zmysle § 2 ods. 1 Exekučného poriadku je štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podieľal sa teda na plnení úloh spoločnosti a štátu. V
rámci zákonom zverenej právomoci svojim exekučným príkazom uložil Sociálnej poisťovni vykonávať
povinnému zrážky z jeho dôchodku a vyplácať ich na účet exekútora. Súčasťou tejto právomoci je ale aj

povinnosť exekútora určená v § 81 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnenému vykonať výplatu zrazenej
sumy do 7 dní odo dňa jej prijatia. Táto povinnosť exekútora ako súčasť exekučnej činnosti je upravená
v rámci spôsobu vykonávania exekúcie v štvrtej časti Exekučného poriadku, na rozdiel od úschovy,
ktorá je ako ďalšia činnosť exekútora upravená v piatej časti Exekučného poriadku. Obžalovaný teda
bezpochybykonalvsúvislostisprávomocouazodpovednosťouexekútoraprivýkoneexekučnejčinnosti.

Z uvedeného je tiež zrejmé, že nie je pravdivé tvrdenie obžalovaného, aby v predmetnej veci išlo
len o úschovu zrazených súm, ktorá nie je výkonom exekúcie, ale len ďalšou činnosťou exekútora.
Obžalovaný totiž zrazené sumy nepreberal na základe zmluvy o úschove, ale ako súdny exekútor pri
vykonávaní exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, teda pri vykonávaní jemu zverenej právomoci,

ktorej súčasťou je aj jeho povinnosť podľa § 81 ods. 1 Exekučného poriadku do siedmich dní vyplatiť
zrazenú sumu oprávnenému.

Vzhľadom na uvedené aj podľa odvolacieho súdu je nepochybné, že sa skutok ustálený v napadnutom
rozsudku stal, že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný a že je správna aj právna

kvalifikácia jeho konania.

Je totiž zrejmé, že obžalovaný ako verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech,
nesplnil povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci. Konal pritom vo forme priameho úmyslu (§ 15 písm. a)
Tr. zákona). Tým po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zákona.

Na uvedenom závere nemení nič ani námietka obžalovaného, že jeho prípadné pochybenie v
rámci výkonu funkcie exekútora mohlo vyvolať nanajvýš majetkovú či disciplinárnu zodpovednosť. Z
hľadiska hierarchie právnych noriem totiž nemožno ani v prípade výkonu exekútorskej činnosti vylúčiť

trestnoprávnu zodpovednosť. Rozhodujúcim tu bude posúdenie miery závažnosti konania, ktorého
kritéria sú formulované v ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona tak, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.Aplikujúc uvedené hľadiská na predmetný prípad je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný svoju povinnosť
porušoval úmyselne v období rokov 2008 až 2013, teda až piatich rokov, keď oprávnenému nevyplatil

až 62 vykonaných zrážok z dôchodku povinného. Pred začatím exekúcie mu pritom bola oprávneným
uhradená aj záloha, ktorú na exekučné trovy nespotreboval. Je teda zrejmé, že materiálna podmienka
prečinu splnená bola.

Z rovnakých dôvodov pritom do úvahy neprichádza ani uplatnenie zásady ultima ratio, ktorého sa v

odvolaní domáha obžalovaný.

Dôvodnými nie sú ani tie odvolacie námietky obžalovaného, ktoré sa týkajú konania pred prvostupňovým
súdom, najmä rozsahu vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia.

Je výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Proces
dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu
dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte
všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom

neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení §

2 ods. 10 Tr. poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov,
vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú
činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby
sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami

v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s
množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Vpredmetnejveciprvostupňovýsúdvykonalvšetkystranaminavrhovanédôkazy.Čosatýkaprípadného
doplnenia dokazovania treba dodať, že záver súdu urobený podľa § 2 ods. 12 Tr. por iadku o tom, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, nie je porušením práva
obžalovaného na obhajobu, pretože všetkými dovtedy vykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený
správne a úplne.

Nie je tiež pravdivá námietka obžalovaného, že nemal možnosť nahliadať do trestného spisu.
Obsahom spisu nie je žiadosť obžalovaného o nahliadnutie do spisu a takúto žiadosť obžalovaný ani
súdu nepredložil. Naopak, bol upovedomený vyšetrovateľom o možnosti oboznámiť sa s výsledkami
vyšetrovania, no ani túto možnosť oboznámiť sa so spisom obžalovaný nevyužil a do spisu nahliadnuť
neprišiel. Možnosť nahliadnuť do spisu si obžalovaný neuplatnil ani v konaní pred súdom.

Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že odvolacie námietky obžalovaného dôvodné nie sú.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri
rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust.

§ 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici ustanovenej v §
326 ods. 1 Tr. zákona vo výmere 2 rokov. Trest ukladal pritom v rámci trestnej sadzby upravenej podľa
§ 38 ods. 3 Tr. zákona od 2 rokov až do 4 rokov a to vzhľadom na zistenie len poľahčujúcej okolnosti
uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona bez zistenia priťažujúcej okolnosti.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o
povolení podmienečného odkladu výkonu uloženého trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu dvoch
rokov.Zákonným a správnym je aj rozhodnutie o náhrade škody.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho

odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.