Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410205830
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Pepelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8410205830.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Tatranská odpadová spoločnosť s.r.o.,
Žakovce, so sídlom Žakovce 189, 059 73 Žakovce, IČO: 36 450 332, právne zastúpený Barger
Prekop s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 869 724, proti
žalovanému: Obec Žakovce, so sídlom Žakovce, IČO: 326 771, právne zastúpený Mgr. Maroš Ježík,
advokát, so sídlom Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, o zaplatenie 143 185,34 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2Cb/68/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 1Cob/13/2015-303 z 21. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .
II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) svojím v poradí druhým

rozsudkom č. k. 2Cb/68/2010-132 zo 7. mája 2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 143 185,34 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27. augusta 2010 do zaplatenia (I. výrok),
v časti 9 % úroku z omeškania ročne zo sumy vo výške 143 185,34 eur za deň 26. august 2010 zamietol
(III. výrok) a zároveň žalovaného zaviazal na náhradu trov konania za zaplatené súdne poplatky vo
výške 17 182 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 8 768,06 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (II. výrok).

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že predmetom žaloby je nezloženie alikvotnej
časti nákladov spojených s rekultiváciou starej časti skládky odpadov Úsvit Žakovce (ďalej aj „stará
skládka odpadov“), ktorý záväzok vyplýva z čl. II. Dohody uzatvorenej medzi spoločnosťou LOBBE -
Žakovce spol. s r.o. (právny predchodca žalobcu) a Obcou Žakovce (ďalej aj len „Obec“) zo dňa 3.
decembra 1997 (ďalej len „Dohoda“) a ktorej výška bude vypočítaná v zmysle projektovej dokumentácie

na rekultiváciu starej skládky odpadov. Dňa 31. decembra 1997 bolo podpísané vyhlásenie starostkou
Obce (ďalej len „Vyhlásenie“), z ktorého vyplýva, že Obec zobrala na vedomie, že je povinná podieľať sa
na nákladoch na rekultiváciu skládky odpadov, a to v pomere množstva odpadu uloženého na skládke
odpadov v období od 2. januára 1997 do 31. decembra 1997, kedy bola prevádzkovateľom predmetnej
skládky, k množstvu odpadu, ktoré bude na túto skládku uložené za obdobie od podpisu zápisnice
o odovzdaní a prevzatí skládky právnym predchodcom žalobcu, a to do uzavretia skládky alebo jej

časti a začatia rekultivácie. Zároveň súčasťou vyhlásenia Obce je aj potvrdenie, že podľa účtovnej
evidencie bolo za obdobie od 2. januára 1997 do 31. decembra 1997 na skládku odpadov uložených
celkovo 29407,6 ton odpadu. Na základe uvedenej Dohody žalobca vyzval žalovaného dňa 5. augusta
2010 na úhradu časti nákladov na rekultiváciu zo dňa 16. decembra 2009, ktoré sú preukázateľne
potrebné na vykonanie časti rekultivácie starej skládky podľa vypracovaného projektu oprávnenou
projekčnou kanceláriou v celkovej výške 268 288,08 eur bez DPH. Spôsob úhrady podľa čl. III Dohody

bude dohodnutý osobitnou dohodou oboch subjektov v čase realizácie rekultivácie skládky odpadov.
Vo Vyhlásení, podpísanom vtedajšou starostkou F. R., sa Obec zaviazala, že na výzvu právnehopredchodcu žalobcu, uhradí tejto spoločnosti pomernú časť nákladov preukázateľne potrebných na
vykonanie rekultivácie tejto skládky alebo jej časti, v súlade s platnými predpismi. Takáto výzva bola
obci riadne zaslaná v čase, keď reálne dochádza k rekultivácii, o čom svedčí aj v spise založené

stavebné povolenie. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že k premlčaniu nemohlo dôjsť
skôr, ako došlo k výzve na úhradu časti nákladov, resp. ako začala technická príprava rekultivácie a
žalobca bol schopný predložiť žalovanému preukázateľné náklady potrebné na rekultiváciu skládky. S
námietkou neexistencie pečiatky Obce použitej na Dohode sa okresný súd vysporiadal s poukazom
na to, že Dohoda bola podpisovaná 10 rokov pred nástupom novej starostky do funkcie, kedy sa

už skutočne táto pečiatka nemusela používať a mohla byť medzičasom zlikvidovaná inventarizačnou
komisiou.AutentickosťDohody,vyhláseniaaichobsahu,akoajosôbnatýchtolistinách,bývalástarostka
potvrdila. Skutočnosť, že Obec v súčasnosti neeviduje nejaké listiny (ani Dohodu, ani Vyhlásenie -
pozn. dovolacieho súdu) alebo popiera pravosť pečiatky, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Podieľať sa na
rekultivácii, ako to uviedla aj bývalá starostka, bolo zákonnou povinnosťou Obce, keďže tá tam odpad
vyvážala, bola v tom čase jej jediným prevádzkovateľom, brala zisky a tie sa následne používali na

zveľaďovanie obce. Povinnosti podieľať sa na rekultivácii sa Obec nikdy nebránila a v jej účtovníctve
sa za týmto účelom tvorili rezervy. Dohodnutý podiel Obce na rekultivácii v zmysle listiny „Tvorba
zákonnej rezervy na rekultivácii skládky odpadov Úsvit“, podpísanej bývalou starostkou p. R., je 53,37
%. V zmysle projektu, ktorý vypracovala projekčná kancelária DEPONIA SYSTEM s.r.o. Bratislava, na
základe rozpočtu potrebného na vykonanie časti rekultivácie, pripadá na žalovaného dohodnutý podiel

53,37 %, čiže 143 185,34 eur bez DPH, čo predstavuje žalovanú sumu. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi vznikol platne a nárok
žalobcu z neho vyplývajúci z vyššie uvedených dôvodov premlčaný nie je. Súd prvej inštancie priznal
žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému
doručená výzva na úhradu alikvotných nákladov na rekultiváciu, majúc za to, že výzva bola žalovanému

doručená dňa 25. augusta 2010 a dňa nasledujúceho (26. augusta 2010) mohol žalovaný v zmysle
platných dohôd plniť dobrovoľne, pričom do omeškania sa dostal až dňom nasledujúcim, teda dňom 27.
augusta 2010. Preto okresný súd žalobu v nepatrnej časti, pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania za
deň 26. augusta 2010 zo žalovanej sumy, zamietol.

3. O odvolaní žalovaného proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v
Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1Cob/13/2015-303 zo dňa 21.
decembra 2016 a napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil platnosť Dohody, preto na odvolacom pojednávaní dňa 13. júla 2016 poučil účastníkov

v súlade s § 382 C. s. p. o tom, že na vec sa vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Preto
vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu tohto ustanovenia, a to v nadväznosti na platnosť,
resp. neplatnosť Dohody, lebo odvolací súd ju mienil právne posúdiť v zmysle § 12 Nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 606/1992 Zb. o nakladaní s odpadmi (ďalej len „Nariadenie“).

4. Odvolací súd v rámci svojho právneho posúdenia vychádzal z ustanovenia § 12 ods. 4 písm. a/,
b/ Nariadenia, z ktorého vyplýva, že povinnosť rekultivovať skládku odpadov má predovšetkým jej
prevádzkovateľ. Žalobca počas celého konania, podľa odvolacieho súdu, neuniesol dôkazné bremeno v
tom smere, že v čase od 1. januára 1997 do 31. decembra 1997 bol prevádzkovateľom skládky odpadov

v Obci Žakovce práve žalovaný. Naopak z rozhodnutia zo dňa 5. júna 1998 vydaného Okresným
úradom v Kežmarku, odbor životného prostredia, oddelenie starostlivosti o životné prostredie a územné
plánovanie č. j. OÚ ŽP 7501/98 vyplýva, že týmto rozhodnutím boli stanovené osobitné podmienky
práveprežalobcunaprevádzkovaniezariadenianazneškodňovanieodpadovzaosobitnýchpodmienok,
ktoré sa povoľuje od 10. júna 1998 do 31. augusta 1999 (ďalej aj „Súhlas“). Zároveň pod písm. B bola

stanovená povinnosť predchodcovi žalobcu, ako prevádzkovateľovi skládky, zabezpečiť jej uzavretie a
rekultiváciu v súlade s § 26 a § 27 Nariadenia, a to v súlade s rozhodnutím č. j. OÚ ŽP 14 255/97-Ke
zo dňa 15. decembra 1997 (ďalej aj „Stavebné povolenie“), a to v termíne do 30. júna 2000. Postavenie
žalobcu, ako prevádzkovateľa skládky, vyplýva aj z kolaudačného rozhodnutia č. j. OÚ ŽP 14 494/98-
Ke zo dňa 12. októbra 1998, vydaného Okresným úradom v Kežmarku, odbor životného prostredia,

oddelenie stavebného poriadku (ďalej aj „Kolaudačné rozhodnutie“), ktorým bolo povolené užívanie
skládky predchodcovi žalobcu. Teda dôkazné bremeno, že v období r. 1997 bol prevádzkovateľom
skládky žalovaný, žalobca neuniesol. Naviac odvolací súd doplnil, že ak právny predpis upravuje
verejnoprávne vzťahy (napr. Nariadenie), tieto nemôžu byť upravené inak, napr. Dohodou, ak povinnostiprevádzkovateľaskládkyodpadov,priuskutočňovaníjejrekultivácie,právnypredpisstanovujekogentne.
Z toho istého dôvodu nemôže byť platná ani Dohoda o úhrade alikvotných nákladov spojených s
rekultiváciou skládky odpadov, uzavretá medzi predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 3. decembra

1997. Odhliadnuc od uvedeného, aj keby takáto Dohoda bola platná, v tomto prípade by neboli splnené
podmienky uvedené v jej čl. III, v ktorom sa uvádza, že spôsob úhrady alikvotných nákladov bude
dohodnutý osobitnou dohodou oboch subjektov v čase realizácie rekultivácie uvedenej skládky odpadov.
Takáto osobitná dohoda oboch subjektov zo strany žalobcu počas celého konania preukázaná nebola.
Naviac, na platnosť Dohody nemá vplyv ani Vyhlásenie Obce v zastúpení bývalej starostky zo dňa 31.

decembra 1997 o akceptácii povinnosti Obce podieľať sa na nákladoch na rekultiváciu v období od 2.
januára 1997 do 31. decembra 1997. Zároveň v súvislosti s predmetným Vyhlásením odvolací súd dal
do pozornosti aj tú skutočnosť, že toto je v rozpore s právnym predpisom, pretože takýto prejav (právny
úkon starostky Obce) je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
Taktiež je v rozpore aj so zásadami Obce Žakovce pre hospodárenie s jej majetkom zo dňa 13. marca
1995 (ďalej aj „Zásad hospodárenia“). Predmetné vyhlásenie Obce zrealizované bývalou starostkou totiž

nikdy nebolo schválené zastupiteľstvom obce, čo spôsobuje zároveň jeho absolútnu neplatnosť, a to, aj
keby išlo o uznanie dlhu vo vzťahu k žalobcovi. Na základe uvedeného odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dňa 15. mája 2017 dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.

b/ C. s. p., a to na základe toho, že rozhodnutie záviselo od vyriešenia týchto právnych otázok: 1/ Je
postavenie „prevádzkovateľa“ na účely § 12 ods. 4 písm. a/, b/ Nariadenia a následne na účely platnosti
Dohody podmienené existenciou osobitného správneho rozhodnutia vydaného na prevádzkovanie
zariadenianazneškodňovanieodpadu(skládky)?;2/JemožnépovažovaťObec,ktoránespornefakticky
prevádzkovala starú skládku odpadov v období od 1. januára 1997 do 31. decembra 1997, na účely

§ 12 ods. 4 písm. a/ , b/ Nariadenia a následne na účely platnosti Dohody za prevádzkovateľa?; 3/
Odporuje Dohoda § 12 ods. 4 písm. a/ , b/ Nariadenia?; 4/ Ak je odpoveď na otázku (3) kladná, zakladá
takýto rozpor Dohody s Nariadením neplatnosť Dohody?; 5/ Aké následky predstavuje nedohodnutie
si spôsobu úhrady nákladov v zmysle čl. III Dohody?; 6/ Podliehalo Vyhlásenie schváleniu obecným
zastupiteľstvom Obce v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o majetku obcí?; 7/ Ak je odpoveď na otázku (6)

vyššie kladná, zakladá takýto rozpor Vyhlásenia so Zákonom o majetku obcí neplatnosť Vyhlásenia?; 8/
Odporuje Vyhlásenie Zásadám hospodárenia?; 9/ Ak je odpoveď na otázku (8) kladná, aké sú následky
takéhoto rozporu Vyhlásenia so Zásadami hospodárenia? Tieto právne otázky v rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako dovolacieho súdu, zatiaľ neboli
vyriešené, preto je dovolanie, podľa názoru dovolateľa, prípustné.

6. Dovolateľ ďalej vo svojom dovolaní podrobnejšie rozviedol, že Obec bola v roku 1997 na účely
Nariadenia prevádzkovateľom starej skládky odpadov, pretože: a) vtedajší zákon o odpadoch ani
Nariadenie nepodmieňovali postavenie prevádzkovateľa existenciou osobitného správneho rozhodnutia
a b) ak Súhlas a Kolaudačné rozhodnutie uložili v roku 1998 žalobcovi, ako prevádzkovateľovi starej

skládky odpadov, povinnosti vyplývajúce zo Stavebného povolenia udeleného v roku 1997 Obci,
nositeľom týchto povinností musela byť v roku 1997, ako prevádzkovateľ starej skládky odpadov,
Obec. Nesprávne právne posúdenie vidí v nesprávnej interpretácii Nariadenia v spojení so zákonom o
odpadoch odvolacím súdom a vo vyvodení nesprávnych právnych záverov zo správnych skutkových
záverov týkajúcich sa Súhlasu a Kolaudačného rozhodnutia. Takýmto nesprávnym záverom má byť

podľa dovolateľa tvrdenie, že prevádzkovateľom starej skládky odpadov nie je subjekt, ktorý ju fakticky
prevádzkuje, ale subjekt, ktorý disponuje príslušným súhlasom správneho orgánu na túto činnosť.
Podľa dovolateľa, naopak, ani vtedajší zákon o odpadoch, ani Nariadenie nepodmieňovali postavenie
prevádzkovateľa vydaním súhlasu podľa § 4 ods. 1 písm. a/ alebo rozhodnutia podľa § 15 ods. 1
písm. b/ zákona o odpadoch. Takýto súhlas alebo rozhodnutie nemajú podľa dovolateľa konštitutívne

účinky vo vzťahu k nadobudnutiu postavenia prevádzkovateľa zariadenia na zneškodňovanie odpadov.
Prevádzkovanie skládky odpadov bolo v zmysle vtedajšieho zákona o odpadoch faktickou činnosťou a
na osobu, ktorá túto činnosť vykonávala, sa vzťahovali všetky povinnosti prevádzkovateľa bez ohľadu
ona to, či disponovala súhlasom alebo rozhodnutím na prevádzkovanie skládky odpadov. Rovnako
takéhoto prevádzkovateľa bolo možné sankcionovať pre porušenie povinností, ktoré prevádzkovateľovi

vyplývali z príslušných právnych predpisov. Účelom súhlasu, resp. rozhodnutia bolo podľa dôvodovej
správy iba vytváranie predpokladov pre kontrolovateľný priebeh nakladania s odpadmi. Absencia
konkrétneho správneho rozhodnutia vydaného výslovne v prospech Obce preto nevylučuje, že
Obec v období od 01. januára 1997 do 31. decembra 1997 bola prevádzkovateľom starej skládkyodpadov na účely Nariadenia. Zároveň krajský súd správne konštatoval, že v zmysle Súhlasu a
Kolaudačného rozhodnutia bol od roku 1998 prevádzkovateľom starej skládky žalobca, avšak z týchto
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, že Obec údajne na účely Nariadenia nebola

prevádzkovateľom starej skládky odpadov v období od 1. januára 1997 do 31. decembra 1997. Súhlas
a Kolaudačné rozhodnutie však odkazujú na stavebné povolenie, ktoré podľa dovolateľa, bolo vydané
Obci a týkalo sa aj rekultivácie starej skládky odpadov. Ak teda krajský súd konštatoval, že žalobcovi v
roku 1998 vyplývali, ako prevádzkovateľovi starej skládky odpadov, povinnosti súvisiace s Nariadením
zo stavebného povolenia, znamená to, že v čase vydania stavebného povolenia musela byť nositeľom

týchto povinností, ako prevádzkovateľ starej skládky odpadov, Obec. Právny záver krajského súdu, v
zmysle ktorého Obec údajne na účely Nariadenia nebola v roku 1997 prevádzkovateľom starej skládky
odpadov je preto nesprávny.

7. Krajský súd tiež vec nesprávne právne posúdil, keď skonštatoval, že Dohoda odporovala
Nariadeniu a preto je neplatná. Obec uzavrela Dohodu ako prevádzkovateľ starej skládky odpadov

a zaviazala sa ňou zabezpečiť opatrenia na odstraňovanie negatívnych následkov tak, že bude
finančne prispievať alikvotnou čiastkou žalobcovi na rekultiváciu starej skládky odpadov. Dohoda
takto nielenže neodporovala Nariadeniu, ale naopak predstavovala plnenie povinnosti, ktorá Obci, ako
prevádzkovateľovi starej skládky odpadov, vyplývala v období uzatvorenia Dohody z ustanovenia § 12
Nariadenia a preto nemohla byť neplatná. Tento záver krajského súdu je preto nesprávny.

8. Odvolací súd mal tiež nesprávne interpretovať zákon o majetku obcí, resp. z Dohody, Vyhlásenia a
Zásad hospodárenia Obce mal vyvodiť nesprávne právne závery, keď považoval za problematické, že
zmluvnéstranyvrozporesčl.IIIDohodyneuzavreliosobitnúdohoduospôsobeúhradyplneniaalikvotnej
časti nákladov a keď vyhlásenie malo údajne odporovať § 9 ods. 2 zákona o majetku obcí a Zásadám

hospodárenia, pretože nebolo schválené zastupiteľstvom obce. Podľa dovolateľa Vyhlásenie možno
kvalifikovať ako zvolenie spôsobu splnenia záväzku. Na takýto úkon, ktorý nevedie k vzniku samotného
záväzku, ale týka sa len určenia spôsobu splnenia už existujúceho záväzku, sa pritom nevyžaduje
schválenie obecného zastupiteľstva Obce. Obec vo Vyhlásení uviedla, že zaplatí alikvotnú časť
nákladov spojených s rekultiváciou starej skládky odpadov na výzvu žalobcu, Obec takto zvolila spôsob

plnenia úhrady a žalobca tento spôsob akceptoval. Zároveň schváleniu obecným zastupiteľstvom Obce
nepodlieha ani samotná Dohoda, pretože ňou došlo len k realizácii povinnosti Obce stanovenej právnym
predpisom (Nariadením). Uzatvorenie Dohody smerujúcej k plneniu „zákonnej“, t. j. verejnoprávnej
povinnosti preto nemôže spadať pod nakladanie s majetkovými právami Obce, ktoré v zmysle § 9 ods. 2
zákona o majetku obcí, resp. Zásad hospodárenia podlieha schváleniu obecného zastupiteľstva Obce.

Právny záver krajského súdu, v zmysle ktorého Vyhlásenie (a prípadne aj Dohoda) neboli schválené
obecným zastupiteľstvom Obce, čo malo viesť k ich neplatnosti, resp. zmluvné strany sa nedohodli na
spôsobe splnenia záväzku, je preto nesprávny. Vzhľadom k uvedenému dovolateľ navrhol, aby dovolací
súd zmenil alebo zrušil rozsudok krajského súdu.

9. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolací súd použil na výklad zisteného
skutkového stavu správny právny predpis, tento aj správne právne vyložil, čomu korešponduje aj jeho
rozhodnutie. Z toho dôvodu považoval podané dovolanie za nedôvodné a navrhol, aby ho dovolací súd
zamietol.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [podľa § 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom
(§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že tento mimoriadny
opravný prostriedok je potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.)

rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

11. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení C. s. p.. Aj
po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol C. s. p. v porovnaní s predchádzajúcou

právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má
v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj
podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možnépreskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a
7Cdo/92/2012).

12. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti,vzmyslektoréhoprávonasúdnuochranuniejeabsolútneavzáujmezaisteniaprávnejistoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho

stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/209/2015, 3Cdo/36/2016, 5Cdo/264/2014, 1Cdo/334/2013).

13. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto
výnimka uplatniť, nemožno ani po 1. júli 2016 interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny
výklad (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016,
3Cdo/208/2014).

14. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03].

15. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.

16. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

17. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C. s. p. pripúšťa dovolanie, má mimoriadny

význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p. môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine a pod. ), ako aj o otázku procesnoprávnu

(ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

18. Právnou úpravou dovolania v C. s. p. sa sleduje nielen náprava nesprávností v individuálnom spore
dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných
súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. sa takto sleduje zámer

minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je
dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho
rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“). Ustanovenie
§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. má za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích senátov (pozri

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/216/2017).

19. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedieprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad

rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

21. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je právna otázka, ktorá ešte nebola
riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto
ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil

odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/216/2017). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. v spojení s § 432 ods. 2 C. s. p.

22. Z uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré by mal dovolateľ uplatniť. Nesprávne právne
posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého
rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový
stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde

o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval
za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým
zisteniam (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.,
Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1409).

23. Uvedené kritériá pre prípustnosť dovolania z dôvodu podľa ust. § 421 ods. l v spojení s ust. § 432
ods. 1 a 2 C. s. p. dovolanie podané žalobcom nespĺňa.

24. V prvom rade dovolací súd uvádza, že sa zaoberal len otázkami vymedzenými v súlade s

ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p., teda takými, v rámci ktorých dovolateľ uviedol právne posúdenie,
ktoré považoval za nesprávne a zároveň uviedol v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia
a nevenoval sa otázkam, ktoré neboli vymedzené zákonom stanoveným spôsobom. Takto vymedzené
otázky následne podrobil prieskumu, či majú charakter otázok právnych alebo skutkových. S poukazom
na uvedený obsah dovolania však dovolací súd musí konštatovať, že dovolateľ si zamieňa právne

posúdenie so skutkovým vyhodnotením a posúdením veci.

25. Dovolací súd si uvedomuje, že rozlíšenie skutkovej a právnej otázky nemusí byť vždy jednoznačné,
preto pri jej formulácii dovolateľom je potrebné mať na zreteli, že na to, aby dovolanie nebolo
koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok (a teda aby bolo možné podrobiť rozhodnutie

odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu), musí dovolateľ právnu otázku (od ktorej
vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) koncipovať jednak spôsobom uvedeným v
ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo
možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/
rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pokiaľ je teda dovolacia otázka formulovaná spôsobom,

či konkrétna Dohoda medzi stranami sporu odporuje konkrétnemu ustanoveniu právneho predpisu, je
zrejmé, že takáto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Tento záver vyplýva aj zo skutočnosti,
že posúdenie konkrétnej Dohody môže byť predmetom len konkrétneho konania, z čoho vyplýva, že
takáto otázka vo všeobecnosti nemôže byť predmetom skoršej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Zároveň je potrebné povedať, že samotný výklad Dohody, či Vyhlásenia a v nich dojednaných pojmov,

akoajnaplneniepredpokladovichexistencie,čiposúdeniepovahytýchtoúkonov,predstavujezisťovanie
obsahu Dohody a Vyhlásenia, ako súčasť skutkového stavu veci. To, že sa odvolací súd nestotožnil s
výkladom a názorom žalobcu o tom, kto na základe vykonaných dôkazov a zisteného skutkového stavu
bol prevádzkovateľom starej skládky odpadov a či v nadväznosti na uvedené je alebo nie je Dohoda vsúlade s Nariadením, rovnako ako zodpovedanie otázky, či Vyhlásenie predstavuje alebo nepredstavuje
voľbu splnenia záväzku, ktorý úkon podlieha alebo nepodlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom
Obce a odporuje alebo neodporuje Zásadám hospodárenia Obce, nepredstavuje nesprávne právne

posúdenie veci z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ v
spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p., keďže sa jedná o otázky skutkové (k otázke diferenciácie medzi
skutkovým a právnym posúdením veci obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/47/2017 a
5Obdo/22/2017). Za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods.
2 C. s. p. nemožno považovať argumenty žalobcu v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len jeho

nespokojnosť s vyvodením iných skutkových zistení a záverov, než ním predkladaných počas konania.

26. Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 442 C. s. p. nemôže pri posudzovaní prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. hodnotiť správnosť skutkových zistení odvolacieho
súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do
skutkových zistení odvolacieho súdu.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v podmienkach danej veci k
naplneniu tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
nedošlo. Preto najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p.

28. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta C. s. p.).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.