Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/137/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208215212
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4208215212.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu:
Podunajské múzeum v Komárne - Duna Menti Múzeum Komárom, so sídlom Palatínova 13, Komárno,
IČO:36102881,zastúpenýAdvokátskoukanceláriouJUDr.RomanBlažek,s.r.o.sosídlomPohraničná
4, Komárno, proti žalovaným: 1. X. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XXXX/X, A., 2. C. G., nar. XX. XX.
XXXX,bytomA.X/X,A.,3.D.K.,nar.XX.XX.XXXX,bytomP.XX/XX,A.,všetcižalovanízastúpeníJUDr.
Ondrejom Tóthom, advokátom, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, o zaplatenie 3.883,69 eura
s príslušenstvom žalovanými v 1. a 2. rade a o zaplatenie 2.738,50 eura s príslušenstvom žalovanými v

2. a 3. rade, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. septembra 2016
č. k. 6C/153/2009-466 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalovaný v 2. rade má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 3.883,69 eura s 6,5 % úrokom
z omeškania ročne od 25. 11. 2008 do zaplatenia a sumy 2.738,50 eura s 6,5 % úrokom z omeškania

ročne od 23. 11. 2008 do zaplatenia voči žalovanému v 2/ rade zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému v 1/ rade, žalovanému v 2/ rade a žalovanej v 3/ rade 100 % náhradu trov
konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne
po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 149, § 151
ods. 2, § 140 ods. 2 CSP, § 179 ods. 1, 2, § 49 Zákonníka práce. Uviedol, že z dohody o vykonaní
práce, ktorú uzavrel žalobca, reprezentovaný žalovaným v 2/ rade ako vtedajším riaditeľom žalobcu
so žalovaným v 1/ rade dňa 01. 01. 2007 vyplýva, že úlohou žalovaného v 1/ rade bola softwarová

a hardwerová údržba PC od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2007, pričom rozsah prác bol dojednaný na 10
hodín za odmenu 13.000,-Sk s tým, že odmena za vykonanú prácu je splatná vo výplatných termínoch
určených v organizácii pre výplatu mzdy. Zmluvné strany sa dňa 25. 09. 2007 písomne dohodli na
ukončení dohody o vykonaní práce dňom 31. 10. 2007. Podľa potvrdenia žalobcu o príjmoch fyzickej
osoby za rok 2007 z 02. 11. 2007, žalovaný v 1/ rade mal v mesiacoch 1 - 10 roku 2007 vyplatený príjem
vo výške 130.000,-Sk, z ktorého bolo zrazených 24.700,-Sk na preddavky na daň. Z výpisov z účtu
žalobcu vyplýva, že v dňoch 02. 02. 2007, 05. 03. 2007, 03. 04. 2007, 02. 05. 2007, 04. 06. 2007, 02. 07.

2007, 03. 08. 2007, 03. 09. 2007, 01. 10. 2007 a 02. 11. 2007 boli v prospech účtu žalovaného v 1/ rade
poukazované platby žalobcu po 10.530,-Sk, úhrnom 105.300,-Sk. Z dohody o vykonaní práce, ktorú
uzavrel žalobca, reprezentovaný žalovaným v 2/ rade ako vtedajším riaditeľom žalobcu so žalovanou v
3/ rade dňa 22. 06. 2007 vyplýva, že úlohou žalovanej v 3/ rade bolo zabezpečovanie činností v oblastizoológie, a to vedecko-výskumnej, dokumentačnej a publikačnej činnosti, príprava ideových zámerov a
scenárov krátkodobých výstav a expozícií, usporadúvanie krátkodobých tematických výstav, prednášok
o zbierkach múzea, zabezpečovanie odborného spracovania a ochrany zbierkových fondov v oblasti

zoológie a entomológie, vykonávanie pravidelnej dezinsekcie zbierok s tým, že pracovnú úlohu mala
vykonať od 01. 07. 2007 na dobu neurčitú v rozsahu max. 300 hodín v kalendárnom roku, za odmenu
16.500,-Sk s tým, že zamestnávateľ je povinný zaplatiť zamestnancovi dojednanú odmena vo výplatnom
termíne zamestnávateľa. Podľa potvrdenia žalobcu o príjmoch fyzickej osoby za rok 2007 z 25. 01. 2008,
žalovaná v 3/ rade mala za mesiace 7 - 12 roku 2007 vyplatený príjem vo výške 99.000,-Sk, z ktorého

bolo zrazených 18.810,-Sk ako preddavky na daň. Z výpisov z účtu žalobcu vyplýva, že v dňoch 03. 08.
2007, 03. 09. 2007, 01. 10. 2007, 02. 11. 2007, 05. 12. 2007 a 02. 01. 2008 boli v prospech účtu žalovanej
v 3/ rade poukazované platby po 13.365,-Sk, úhrnom 80.190,- Sk. Po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku odvolacieho súdu o nárokoch žalobcu voči žalovaným v 1/ a v 3/ rade, predmetom sporu
zostal nárok žalobcu voči žalovanému v 2/ rade o zaplatenie sumy 3.883,69 eura a o zaplatenie sumy
2.738,50 eura z totožných rozhodných skutočností, ako v prípade žalobcom tvrdeného bezdôvodného

obohatenia žalovaných v 1/ a v 3/ rade, avšak vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade titulom náhrady
škody. Žalobca na preukázanie oprávnenosti uplatneného nároku voči žalovanému v 2/ rade na náhradu
škody a preukázanie dôvodnosti výšky požadovanej náhrady škody nenavrhol žiadny ďalší dôkaz a
nenavrhol ani rozhodnúť o prípadnej zmene petitu v dôsledku zmeny skutkových tvrdení. To mu bolo
vytknuté aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 221/2013 z 21. 12. 2015

o jeho dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. 02. 2013 sp. zn. 9Co 218/2012, 9Co
219/2012.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvodôvodnenísvojhorozsudkukonštatoval,žežalobcatotiž
v žalobe odôvodnil uplatnený nárok tým, že namiesto toho, aby odmena uvedená v dohodách o vykonaní
bola žalovaným vyplatená iba raz po vykonaní pracovnej úlohy, bola im táto neoprávnene vyplácaná
opakovane mesačne po celú dobu trvania týchto dohôd. Pokiaľ v priebehu konania začal odôvodňovať

uplatnený nárok inými, resp. aj inými skutkovými okolnosťami (tým, že dohody o vykonaní práce sú
neplatné a medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer na kratší pracovný čas, a že poskytnutá mesačná
mzda- odmena- bola neprimeraná), mal k dispozícii procesnú možnosť premietnuť túto skutočnosť do
návrhu na zmenu žaloby. O zmenu návrhu ide totiž aj vtedy, ak sa požaduje rovnaké plnenie, ale
na základe iného skutkového stavu, než aký bol opísaný v návrhu, a to buď celkom nového, alebo

doplneného o ďalšie rozhodujúce skutočnosti. Právny zástupca žalovaných v záverečnej reči poukázal
na závery odvolacieho súdu z rozsudku č. k. 9Co/218/2012, 9Co/219/2012-406 vyhláseného 28. 02.
2013, keď v konaní nebolo preukázané, že by vyplatené mzdy v jednotlivých mesiacoch žalovaným v
1/ a v 3/ rade neboli pokryté ich vykonanou prácou. Žalovaný v 2/ rade v ničom nepochybil a nedošlo
ani k prekročeniu čerpania rozpočtu za rok 2007, keď paradoxne, v dôsledku žalobcom namietaného

riešeniapracovnoprávnychvzťahovžalovanýchv1/av3/rade,došlokušetreniumzdovýchprostriedkov
žalobcu žalovaným v 2/ rade. Potvrdila to aj svedkyňa T. B. vo svojej výpovedi, najmä keď žalovaným v
1/ a v 3/ rade nebolo potrebné ako externistom platiť dovolenku, stravenky, atď. Čerpanie rozpočtových
prostriedkov kontroluje zriaďovateľ a ku škode v danom prípade ani nedošlo. Navyše, zriaďovateľ
tvrdenú škodu ani neprejednal so žalovaným v 2/ rade. Podľa organizačného poriadku žalobcu za

čerpanie rozpočtových prostriedkov zodpovedá ekonóm, pričom žalovaný v 2/ rade bol riaditeľom
žalobcu. Podľa názoru žalovaného škoda žalobcovi nevznikla. Žalobca sa domáhal voči žalovanému v
2/ rade náhrady škody, ktorú mal utrpieť vyplatením dohodnutej odmeny žalovaným v 1/ a v 3/ rade každý
mesiac, vrátane dane, po dobu trvania dohôd o vykonaní práce. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný
v 2/ rade bol v tom čase riaditeľom žalobcu a jeho protiprávnym konaním a zavinením - vyplatením

nezákonných - žalovaných súm v prospech žalovaných v 1/ a v 3/ rade bola žalobcovi spôsobená
škoda v žalovaných výškach. Podľa pracovnej náplne žalovaného v 2/ rade z 01. 01. 2005 tento
zodpovedal Nitrianskemu samosprávnemu kraju za hospodársku činnosť žalobcu, ktorého štatutárom
bol od 01. 01. 2005 do 31. 10. 2007. Podľa Organizačného poriadku žalobcu z 28. 02. 2007 za kontrolu
čerpania rozpočtu zodpovedá ekonóm - účtovník múzea. Súdu nedá poznamenať, že pokiaľ sa žalobca

domáha zodpovednosti žalovaného v 2/ rade za každomesačnú výplatu odmien žalovaným v 1/ a v
3/ rade, v prípade žalovanej v 3/ rade, ktorej bola odmena vyplatená aj v dňoch 02. 11. 2007, 05. 12.
2007 a 02. 01. 2008, teda aj po nástupe súčasného riaditeľa, bremeno zodpovednosti by dopadalo
aj na súčasného riaditeľa, keď odmeny v uvedených mesiacoch boli žalovanej v 3/ rade vyplatené za
rovnakých podmienok ako v čase, kedy žalovaný v 2/ rade bol riaditeľom žalobcu. Ako vyplýva z dodatku

č. 1 k zriaďovacej listine č. 165/2003, žalobca je od 01. 01. 2005 rozpočtovou organizáciou. Žalobca
však neuniesol dôkazné bremeno preukázania právnych predpokladov zodpovednosti žalovaného v 2/
rade za škodu podľa § 179 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Nielenže nepreukázal, že by došlo k prečerpanie
jemu pridelených rozpočtových prostriedkov v dôsledku vyplácania finančných prostriedkov žalovanýmv 1/ a v 3/ rade, ktorí boli podľa rozsudku odvolacieho súdu z 28. 02. 2013 zamestnaní u žalobcu v
riadnom pracovnom pomere, ale žalobca v danej veci nepreukázal ani zavinené porušenie povinností
pri plnení pracovných úloh žalovaným v 2/ rade a nepreukázal ani úmyselné konanie žalovaného v 2/

rade proti dobrým mravom. Svedkyňa T. B. ako vtedajšia účtovníčka žalobcu vo svojej výpovedi uviedla,
že peniaze na účty žalovaných poukazovala každý mesiac ona, bez osobitného pokynu žalovaného v 2/
rade.Navyše,pokiaľboližalovanív1/av3/radevriadnompracovnompomere,akokonštatovalodvolací
súd v právoplatnom rozsudku z 28. 02. 2013, vznikol žalovaným v 1/ a v 3/ rade ako zamestnancom
žalobcu nielen nárok na mzdu, ale aj nárok na dovolenku na zotavenie, nárok na stravu, na náhradu

mzdy pri prekážkach v práci a počas dovolenky, ako aj nárok, aby žalobca ako zamestnávateľ prihlásil
svojich zamestnancov (aj žalovaných v 1/ a v 3/ rade) a platil odvody do Sociálnej a zdravotnej poisťovne
platené zamestnávateľom. Žalobca teda nepreukázal, že by finančné prostriedky vyplatené žalovaným
v 1/ a v 3/ rade im boli vyplácané opakovane mesačne neoprávnene, teda že chýbal titul na ich výplatu,
pokiaľ sa zmluvné strany dohodli na ich výške. Pokiaľ žalobca nepreukázal, že uspokojil všetky nároky
žalovaných v 1/ a v 3/ rade ako svojich zamestnancov v riadnom pracovnom pomere, hoc aj na kratší

pracovnýčas,potomaninepreukázalvznikškodyajejvýšku.Žalobcanavyšenepreukázalaniexistenciu
protiprávneho úkonu žalovaného v 2/ rade a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym úkonom a
tvrdenou škodou a nepreukázal ani zavinenie žalovaného v 2/ rade. Pokiaľ žalobca v priebehu konania
začal odôvodňovať uplatnený nárok inými skutkovými okolnosťami (tým, že dohody o vykonaní práce sú
neplatné a medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer na kratší pracovný čas, a že poskytnutá mesačná

mzda- odmena- bola neprimeraná), mal k dispozícii procesnú možnosť premietnuť túto skutočnosť do
návrhu na zmenu žaloby, najmä keď podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Takýto návrh na zmenu žaloby voči
žalovanému v 2/ rade žalobca nepodal ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v
Nitre z 28. 02. 2013, v ktorom odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel k záveru,

že v prípade žalovaných v 1/ a v 3/ rade išlo o riadny pracovný pomer dohodnutý na kratší pracovný
čas v zmysle § 49 ZP. Žalobca takýto návrh nepodal ani po tom, ako mu nepodanie takéhoto návrhu
bolo vytknuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nárokom uplatneným voči
žalovaným v 1/ a v 3/ rade. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné súvislosti súd
žalobu žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade zamietol v celom rozsahu, keď žalobca nepreukázal

dôvodnosť uplatnených nárokov na náhradu škody, v dôsledku čoho sa žalovaný v 2/ rade ani nemohol
dostať do omeškania s ich úhradou. Súd o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 262 ods.
1 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní každému z procesne úspešných žalovaných priznal
100% náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním
zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, resp. jeho zmeny tak, že súd podanej žalobe vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako i to, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Taktiež vytkol, že pre
nedostatok dôvodov napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako sa súd vysporiadal s jeho tvrdeniami
a vykonanými dôkazmi svedčiacimi o dôvodnosti uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie tým, že
napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil, odňal mu možnosť konať pred súdom, čím porušil jeho právo
na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/82/2011 a nález

ÚS SR sp. zn. I.ÚS 33/2012. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil dôkaz, a to záver
finančnej kontroly Nitrianskeho samosprávneho kraja pojatého do Dodatku č. 1 k správe č. 40/2007.
Kľúčovým problémom v danej veci je skutočnosť, či vyplácanie a prijímanie odmien bolo oprávnené.
Rezignovanie na zaujatie stanoviska k jeho písomnému vyjadreniu s prílohami zo dňa 20. 05. 2010 je
preto závažným pochybením. V odôvodnení rozsudku absentuje vyhodnotenie výpovedí žalovaných v

1/ a 2/ rade na pojednávaní dňa 12. 01. 2010. Žalovaní v 1/ aj 2/ rade potvrdili, že žalovaný pracoval
mesačne iba 10 hodín. Z toho vyplýva, že vyplatené mzdy neboli kryté vykonanou prácou žalovaných
v 1/ a 3/ rade. Obdobne mimo vyhodnocovacej povinnosti súdu zostali aj výpovede svedkýň F. X. a
U. P., zamestnankýň žalobcu, z ktorých výpovedí vyplýva, že vyplatené mzdy neboli kryté vykonanou
prácou žalovaných v 1/ a 3/ rade. Vyplatenie a prijatie hodinovej mzdy vo výške 1.300,-Sk nemôže byť

oprávnené, nakoľko mesačná odmena by takto bola 208.000,-Sk- 6.904 eur. To je 16násobok mesačnej
odmeny. O to viac, že žalovaný v 1/ rade bol zamestnaný na plný úväzok u iného zamestnávateľa a u
žalobcu pracoval popri zamestnaní. Žalovaná v 3/ rade na základe spornej dohody o vykonaní práce
zarábala viac ako štvornásobok príjmu, ktorý by jej prináležal, ak by bola v riadnom pracovnom pomere.Mesačnú odmenu by takto dostala 66.000,-Sk- 2.190 eur. Mimo vyhodnocovacej pozornosti súdu prvej
inštancie zostalo aj písomné podanie zo dňa 24. 05. 2011 na č. l. 302, z ktorého je evidentné porušenie
predpisov zo strany žalovaného v 2/ rade. Z akých dôvodov došlo k vyplateniu odmien žalovanej v 3/

rade aj po nástupe terajšieho riaditeľa, súčasný riaditeľ vo svojej výpovedi jednoznačne vysvetlil, keď
uviedol, že kontrola VÚC všetky na vec sa vzťahujúce listiny a doklady zobrala od žalobcu za účelom
kontroly.Akonáhlesazistilo,žedošlokpochybeniu,výplatyodmienžalovanejv3/radebolipozastavené.
Nárok žalovaných v 1/ a 3/ rade na dovolenku, stravu, náhradu mzdy, odvody by nedosahoval uvedené
násobky mesačných odmien. Oproti príjmom žalovaných v 1/ a 3/ rade sú to len zlomky výdavkov. Inými

skutkovými okolnosťami žalobu a nárok neodôvodňoval. Jednalo sa iba o iné právne posúdenie veci, a
nie skutkové, ktoré napokon odvolací súd aj akceptoval. V danom prípade však vôbec nie je podstatné,
ako sú právne posúdené právne úkony, ktoré uzavreli žalovaní v 1/ a 3/ rade so žalobcom v zastúpení
žalovaného v 2/ rade, teda či sa jedná o dohody alebo pracovné zmluvy. Podstatným problémom je
opodstatnenosť výplaty odmien v žalovaných výškach.

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili všetci žalovaní. Uviedli, že žalobca necháva
bez povšimnutia a ignoruje skutočnosť, že vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade a žalovanej v 3/ rade
bolo už právoplatne rozhodnuté. Žalovaní v 1/ a 3/ rade majú za to, že akékoľvek nároky uplatnené
žalobcom voči nim v predmetnej právnej veci a teda aj v rámci návrhu ako súčasť odvolania- sú
neopodstatnené a bezdôvodné, pretože nemajú oporu v zákone. Súd prvej inštancie vec správne

posúdil, vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval ustanovenia
právnehopredpisu.Napadnutérozhodnutiejesprávneaspravodlivé.Zodvolaniapodanéhožalobcomje
zjavné a jednoznačne preukázateľné, že obsahuje výlučne účelové a tendenčné tvrdenia, ktoré žalobca
nezdôvodnil a nepredložil žiadnymi novými relevantnými dôkazmi. Žalobca nevyužil svoje práva a pred
súdom prvej inštancie bol pasívny. Relevantným dôkazom všeobecnej pasivity žalobcu a jeho právneho

zástupcu je priebeh konania a zachovanie sa právneho zástupcu žalobcu na samotnom súdnom
pojednávaní dňa 13. 09. 2016, ktorého sa zástupca žalobcu nezúčastnil. Právny zástupca žalobcu si
sám odoprel právo na spravodlivý proces, čo dokazuje aj opis zápisnice súdneho pojednávania z 13.
09. 2016. Ďalej uviedli, že jednoznačnou odpoveďou na otázku, či vyplácanie a prijímanie odmien bolo
oprávnené sú závery prijaté právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 02. 2013

pod sp. zn. 9Co/218/2012, 9Co/219/2012. Žalovaný v 2/ rade má za to, že v ničom nepochybil, keďže
nedošlo k prekročeniu čerpania rozpočtu za rok 2017 uzavretím dohôd o vykonaní práce so žalovaným
v 1/ a 3/ rade a aj on ako vtedajší riaditeľ žalobcu uzavretím týchto dohôd konal dobromyseľne, keď
ušetril na mzdových nákladoch žalobcu a na rozpočtových prostriedkoch všeobecne. Žalovaný v 2/ rade
nespôsobil žalobcovi žiadnu škodu. Keby aj došlo k spôsobeniu škody žalovaným v 2/ rade, žalobca

pochybil, keď podľa § 191 ods. 2 Zákonníka práce požadovanú náhradu údajnej škody neprejednal so
žalovaným v 2/rade a neoznámil mu ju najskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že údajná
škoda vznikla a že za ňu žalovaný v 2/ rade zodpovedá. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSPakovecnesprávnypotvrdil,keďsúdprvejinštanciesprávneavdostatočnomrozsahuzistilskutkový
stav veci a vec aj správne právne posúdil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov

c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

8. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 5. decembra 2008 voči
žalovanej D. K. domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.738,50 eura (82.500,-Sk) s

príslušenstvom, ktorá suma predstavuje nesprávne vyplatenú odmenu žalovanej v zmysle písomne
uzavretej dohody o vykonaní práce zo dňa 22. júna 2007, tvrdiac, že jej mala byť vyplatená odmena
vo výške 16.500,-Sk (547,70 eura), a nie vo výške 99.000,-Sk (3.286,20 eura), čo bolo zistené aj
kontrolou Nitrianskeho samosprávneho kraja. Súd prvej inštancie dňa 26. januára 2009 pod č. k.
6Ro/625/2008-15 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podala D. K. včas odpor, považujúc uplatnený

nárok za neopodstatnený. Dňa 04. 09. 2009 podal žalobca na prvoinštančný súd návrh na pripustenie
do konania na strane žalovanej ako žalovaného v 2/ rade C. G. a navrhol, aby obaja žalovaní boli
zaviazaní k uhradeniu žalovanej pohľadávky spoločne a nerozdielne z dôvodu, že menovaný ako bývalý
riaditeľ žalobcu protiprávnym konaním a zavinením (vyplatením nezákonných súm žalovanej) spôsobil
žalobcovi uvedenú škodu. Uznesením zo dňa 11. 09. 2009 č. k. 6C/153/2009-46 prvoinštančný súd

pripustil C. G., bytom A. X/X, A. do konania ako žalovaného v 2/ rade. Z totožných dôvodov sa žalobca
žalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 08. 12. 2008 voči žalovanému D.. X. Q. domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.883,69 eura (117.000,-Sk) s príslušenstvom, ku ktorej pripojil
dohodu o vykonaní práce z 01. 01. 2007. Konanie sa viedlo na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
13C/165/2009. Prvoinštančný súd vydal dňa 10. júna 2009 platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný

včas odpor a rovnako tiež žalobca aj v tomto konaní podal návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka
do konania - C. G. a žiadal, aby obaja žalovaní boli zaviazaní k uhradeniu žalovanej pohľadávky
spoločne a nerozdielne, o ktorom prvoinštančný súd rozhodol uznesením zo dňa 11. septembra 2009,
č. k. 13C/165/2009-49 tak, že pripustil pristúpenie C. G., bytom A. X/X, A. do konania ako žalovaného v
2/ rade. Ďalším uznesením zo dňa 4. marca 2010, č. k. 13C/165/2009-80 prvoinštančný súd spojil obe

veci (sp. zn. 6C/153/2009 a sp. zn. 13C/165/2009) na spoločné konanie s tým, že ďalšie konanie v nich
bude vedené pod sp. zn. 6C/153/2009 s tým, že žalovaný Ing. X. Q. bude mať procesné postavenie
žalovaného v 1/ rade, žalovaný C. G. procesné postavenie žalovaného v 2/ rade a D. K. procesné
postavenie žalovanej v 3/ rade.

12. Vovecisúdprvejinštancieprvýkrátrozhodolrozsudkomzodňa11.júna2010č.k.6C/153/2009-245
tak, že žalobu voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade zamietol a uzneseniami zo dňa 30. júla 2010, č.
k. 6C/153/2009-265 a č. k. 6C/153/2009-268 uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo
výške 794,50 eura a súdny poplatok za žalobu vo výške 397 eur. V dôsledku včas podaného odvolania
žalobcom Krajský súd v Nitre ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj obe

napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 3. marca 2011 č. k. 9Co/277/2010-289,
9Co/278/2010 a 9Co/279/2010 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

13. Po vrátení veci súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14. novembra 2011 č. k.
6C/153/2009-318 pripustil zmenu petitu a po doplnení dokazovania výsluchom právneho zástupcu

žalobcu a žalovaných v 1/ a 3/ rade rozhodol dňa 17. 04. 2012 čiastočným rozsudkom č. k.
6C/153/2009-332 tak, že žalobe čiastočne vyhovel, keď žalovanému v 1/ rade uložil povinnosť žalobcovi
zaplatiť sumu 3.145,78 eura so 6,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.145,78 eura od 26. 11.
2008 do zaplatenia a žalovanej v 3/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.218,18 eura so 6,5%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.218,18 eura od 24. 11. 2008 do zaplatenia. Krajský súd v Nitre,

rozhodujúc o podanom odvolaní žalovaných v 1/ a 3/ rade proti vyhovujúcemu výroku rozhodnutia súdu
prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28. februára 2013 č. k. 9Co/218/2012, 9Co/219/2012-406 čiastočný
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch zmenil tak že žalobu vo vzťahu
k žalovaným v 1/ a 3/ rade zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dospelk záveru, že písomne existujúce a v konaní predložené dohody o vykonaní práce so žalovanými v 1/
a 3/ rade, nie je možné kvalifikovať v zmysle § 226 Zákonníka práce ako dohody o pracovnej činnosti.
Z výpovedí samotných žalovaných, ako i štatutárneho zástupcu žalobcu, ako i z hlásenia o pracovnej

činnosti žalovanej v 3/ rade, je nesporné, že žalovaní v 1/ a 3/ rade vykonávali pravidelne a opakovane
svoju pracovnú činnosť, jej vymedzenie nebolo podmienené výsledkom, ale išlo o špecifikovaný druh
práce, potrebný pre zamestnávateľa pravidelne a opakovane, a žalovanej v 3/ rade nesporne vo väčšom
časovom rozsahu, ako to mala stanovené v dohode o vykonaní práce. Hodnotiac tak faktický pomer
žalovaných k žalobcovi ako zamestnávateľovi, podľa počtu odpracovaných hodín, pracovných náplní

(druh práce) a mesačného vyplácania mzdy, možno mať dôvodne za to, že v skutočnosti išlo o riadny
pracovný pomer dohodnutý na kratší pracovný čas v zmysle § 49 Zákonníka práce. K takémuto záveru
dospel i samotný žalobca, ktorý na odvolacom pojednávaní uviedol, že uzatvorené dohody o vykonaní
práce v podstate simulujú pracovný pomer s kratším pracovným časom. Ak teda súd prvej inštancie
dospel k záveru, že dohody o vykonaní práce sú platnými právnymi úkonmi, takýto právny záver
považoval odvolací súd za nesprávny. Ak z výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne

preukázané, že úmyslom žalovaných v 1/ a 3/ rade bolo uzavretie takej zmluvy, z ktorej by im vyplývala
povinnosť pravidelne vykonávať prácu a za túto dostávať od zamestnávateľa pravidelnú mesačnú mzdu
a v tomto zmysle aj boli nimi prezentované požiadavky pred uzavretím dohôd o vykonaní práce, čo
nepoprel ani zamestnávateľ v tom čase zastúpený žalovaným v 2/ rade, potom bolo treba dospieť k
tomu právnemu záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože žalobca nepreukázal, že by obaja

žalovaní vedeli alebo museli z okolností predpokladať, že pravidelné mesačné odmeny sú sumami
vyplatenými omylom alebo v nesprávnej výške. Nárok zamestnávateľa na vrátenie mzdových preplatkov
teda závisel od dobromyseľnosti zamestnanca (žalovaných v 1/ a 3/ rade), či vedeli alebo z okolností
prípadu museli vedieť alebo predpokladali, že ide o sumy nesprávne vyplatené. Takáto skutočnosť v
konaní nebola preukázaná a rovnako nebolo preukázané ani to, že by vyplatené mzdy v jednotlivých

mesiacoch žalovaným v 1/ a 3/ rade neboli pokryté ich vykonanou prácou.

14. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre podal dovolanie žalobca, o ktorom rozhodoval Najvyšší
súd SR rozsudkom zo dňa 21. decembra 2015 č. k. 6Cdo/221/2013-445 tak, že dovolanie zamietol a
žalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd právny záver odvolacieho súdu

o neopodstatnenosti žaloby voči žalovaným považoval za správny, zodpovedajúci skutkovému stavu i
vyplývajúcemu z vykonaného dokazovania, keď bolo zistené, že odmena dohodnutá so žalovanými bola
dohodnutá ako mesačná odmena a na ich strane nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie spôsobom
tvrdeným v žalobe žalobcov. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom,
ktorým rozhodoval o nároku žalobcu voči žalovanému v 2/ rade.

15. Vychádzajúc z dôvodov podaného odvolania žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, pokiaľ žalobca namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené
a tým je nepreskúmateľné, s takýmto názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje a napadnuté
rozhodnutie považuje za odôvodnené dostatočne.

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami
strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

17. Prihliadajúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno
považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá

základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, aké je
stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z
nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto
normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právnezávery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich
obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti, zrozumiteľnosti a presvedčivosti
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje

základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

18. Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil právny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázania právnym predpokladov zodpovednosti žalovaného v 2/ rade za škodu podľa § 179 ods. 1, 2
Zákonníka práce, s takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

V tomto ustanovení Zákonník práce ustanovuje rámcové pravidlá pre všeobecnú zodpovednosť
zamestnanca za škodu, ktoré sa aplikujú na zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá vznikla
zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s ním a nie sú upravené iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľa zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať všetky predpoklady na vznik nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, a to: a/ protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinnosti pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b/ vznik škody, c/ príčinná
súvislosť( kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d/ zavinenie zamestnanca.
Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd má za to, že žalobca ako zamestnávateľ naplnenie
týchto zodpovednostných predpokladov žalovaným v 2/ rade žiadnym spôsobom nepreukázal. Je
potrebné uviesť, že žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku voči žalovanému v 2/ rade v zásade

argumentoval totožnými skutočnosťami ako vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 3/ rade, a to napriek tomu,
že nárok voči žalovaným v 1/ a 3/ rade si žalobca uplatnil z iného právneho titulu. Argumentácia
žalobcu v konaní nesmerovala k preukázaniu jednotlivých zodpovednostných predpokladov žalovaného
v 2/ rade na vznik jeho zodpovednosti za škodu, ale i napriek tomu, že vo vzťahu k žalovaným v 1/
a 3/ rade bolo už vo veci právoplatne rozhodnuté zamietnutím žaloby, ustáliac záver, že na strane

žalovaných v 1/ a 3/ rade nevzniklo bezdôvodné obohatenie spôsobom tvrdeným v žalobe, žalobca
naďalej zotrval na totožnej argumentácii, ktorou odôvodňoval opodstatnenosť jeho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 3/ rade. V tomto smere je formulovaná i
podstatná časť obsahu ním podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu. Je potrebné uviesť,
že žalobca v podanom odvolaní neprezentoval žiadne také dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť

zmenu napadnutého rozhodnutia z hľadiska ustálenia iného právneho záveru, tak ako ho správne
formuloval súd prvej inštancie. Pokiaľ žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania
naplnenia zodpovednostných predpokladov žalovaného v 2/ rade na vzniku jeho zodpovednosti za
škodu, v konaní jednotlivé zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného v 2/ rade za škodu
relevantne netvrdil a ani nepreukázal a uvedené správne konštatoval súd prvej inštancie bez toho, aby k

tomuto záveru bolo potrebné vyhodnocovať jednotlivé v konaní vykonané dôkazy, z hľadiska správnosti
záverov súdu nebolo potrebné sa ďalej zaoberať vyhodnocovaním jednotlivých listinných dôkazov a
výpovedí strán, resp. svedkov, tak ako namietal žalobca v podanom odvolaní.

19. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne

správne, ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 2/ rade (vo vzťahu ku ktorému
bolo napadnutým rozhodnutím rozhodnuté), priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).